Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 299/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom

JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 20. apríla 2009 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 22. mája 2008 a rozsudkom Špeciálneho súdu

v Pezinku sp. zn. PK z 11. februára 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2009

doručená sťažnosť M. H., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 20. apríla 2009 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 22. mája

2008 a rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) sp. zn.

PK z 11. februára 2008.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom špeciálneho súdu sp. zn.

PK z 11. februára 2008 bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania troch

skutkov, pričom dva z nich boli kvalifikované ako trestný čin zneužívania právomoci

verejného činiteľa podľa účinného do 31. decembra

2005 (ďalej len „“) a jeden skutok bol kvalifikovaný ako trestný čin

zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa

v jednočinnom súbehu s trestným činom prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa

a ods. 1 a 2 . Za spáchanie týchto skutkov bol sťažovateľovi uložený

úhrnný trest odňatia slobody vo výmere troch rokov so zaradením do prvej

nápravnovýchovnej skupiny, ako aj peňažný trest v sume 10 000 Sk s náhradným trestom

odňatia slobody vo výmere jedného mesiaca, ako aj ochranné opatrenie spočívajúce

v zhabaní vecí – 8 kusov bankoviek. Proti rozsudku špeciálneho súdu podal sťažovateľ

odvolanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 22. mája 2008 odvolanie

sťažovateľa zamietol. Proti uzneseniu najvyššieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré sa

opiera o dovolací dôvod podľa , s poukazom na to,

že odsudzujúce rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané

zákonným spôsobom, a že odvolací súd takýto nezákonný postup akceptoval. Najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 20. apríla 2009 dovolanie sťažovateľa odmietol.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že hlavným a v zásade jediným usvedčujúcim dôkazom

proti sťažovateľovi bola podľa jeho tvrdenia výpoveď súdom ustanoveného agenta A. H.

(ďalej aj „agent“). Sťažovateľ už v prípravnom konaní, ako aj po podaní obžaloby neustále

tvrdil, že príkaz Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. Ntt-D-

1330/2004 z 1. júla 2004, ktorým bol ustanovený na základe návrhu Krajskej prokuratúry

v B. (ďalej len „krajská prokuratúra“) agent na obdobie od 1. júla 2004 do 1. januára 2005, a

príkaz krajského súdu sp. zn. Ntt-D-2325/2004 z 22. decembra 2004, ktorým bolo predĺžené

obdobie použitia agenta na základe návrhu krajskej prokuratúry na obdobie od 1. januára

2005 do 1. júla 2005, boli vydané nezákonným spôsobom, a preto dôkazy získané na

základe činnosti agenta (výpoveď agenta) sú protizákonné a nie je možné ich v trestnom

konaní použiť.

Sťažovateľ je toho názoru, že príkazy krajského súdu, ktorými bol ustanovený agent,

resp. predlžené obdobie jeho použitia sú nezákonné preto, lebo neboli vydané na základe

existujúceho podozrenia proti konkrétnej, individuálne určenej osobe, ale iba všeobecne

proti policajtom Obvodného oddelenia Policajného zboru v S. Sťažovateľ opiera svoj

právny názor o nevyhnutnosti individualizácie podozrivej osoby o znenie § 88 b Trestného

poriadku, podľa ktorého „Pri odhaľovaní, zisťovaní a usvedčovaní páchateľov obzvlášť

závažných trestných činov, korupcie a trestného činu podľa možno

použiť agenta. Jeho použitie je prípustné len vtedy, ak odhaľovanie, zisťovanie

a usvedčovanie páchateľov uvedených trestných činov by bolo iným spôsobom podstatne

sťažené a získané poznatky odôvodňujú podozrenie z trestnej činnosti alebo úmyslu osoby

spáchať takýto trestný čin.“.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že «V konkrétnom prípade bolo tak povediac verejným

tajomstvom, že hliadky Obvodného oddelenia PZ v S. často „striehnu“ pred pohostinstvami

v obci B., chytajú vodičov po požití alkoholu, pričom ich riešia v rozpore so zákonom.

Sťažovateľ by vedel označiť aj funkcionára, ktorý po zmene pôsobenia v inom útvare PZ

tento poznatok dostal do operatívnej polohy. Vedelo sa, že niektorí policajti takmer

pravidelne v čase služby páchajú trestnú činnosť korupcie.

Tu bolo nevyhnutné zistiť, ktorí sú podozriví z trestnej činnosti, alebo ktorí majú úmysel

páchať takúto trestnú činnosť. (viď. Ustanovenie b ods. 1 účinného

do 31. 12. 2005 a účinného od 1. 1. 2006)

Mali byť získané poznatky, že ten či onen konkrétny identifikovaný policajt je

podozrivý, že pácha trestnú činnosť, alebo má v úmysle ju páchať! Tieto získané poznatky

na konkrétneho policajta (osobu) museli byť v žiadosti prokurátora o vydaní príkazu

v konaní pred sudcom Krajského súdu v Bratislave (ten bol vecne a miestne príslušným!)

uvedené.».

Podľa sťažovateľa «odvolací súd sa jednoducho „vyhol“ zaujať stanovisko

o zákonnosti pri vydaní príkazu sudcom Krajského súdu v Bratislave o ustanovení

agenta...». Najvyšší súd v rámci dovolacieho konania síce zaujal k tejto námietke

sťažovateľa stanovisko, avšak sťažovateľ s týmto stanoviskom nesúhlasí.

Sťažovateľ tiež namieta, že súd prvého stupňa (špeciálny súd) na hlavnom

pojednávaní konanom 15. januára 2008 porušil zásadu verejnosti konania, keď v zmysle

vylúčil verejnosť tým spôsobom, že otca sťažovateľa

vykázal z pojednávacej miestnosti počas výsluchu agenta, a to aj napriek tomu, že pri

výsluchu agenta „v 1. kole otec sťažovateľa nebol ako verejnosť vykázaný z pojednávacej

miestnosti. Pri výsluchu agenta pred prvým odsudzujúcom rozsudkom mohla byť verejnosť

prítomná, tak mohla byť aj pri výsluchu po druhý krát.“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom

takto rozhodol:

«Základné právo sťažovateľa M. H., t. č. vo výkone trestu, nato aby vec bola

spravodlivo, verejne prejednaná, nezávislým a nestranným súdom, zriadeným zákonom

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd BOLO

Uznesením Najvyšším súdom Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 20. 4.

2008 (správne má byť „20. 4. 2009“, pozn.) v spojení s Uznesením Najvyšším súdom

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 22. 5. 2008 a v spojení s rozsudkom

Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. zo dňa 11. 2. 2008 porušené.

Napadnuté rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. sa zrušuje a vec

sa prikazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby ju znovu prejednal a rozhodol.

Taktiež sa sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 2.000,- EUR.

Odsúdený M. H., t. č. vo výkone trestu sa prepúšťa ihneď na slobodu, pretože sa

výkon trestu prerušuje až do meritórneho rozhodnutia po vrátení veci NS SR na nové

konanie a rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť JUDr. J. H. – obhajcovi

obvineného – sťažovateľa – trovy právneho zastúpenia vo výške 289,74,- EUR na jeho účet

vedený v S. a. s., č. ú.:... do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa (ďalej len

„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne,

ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme

mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď

to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo,

v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné

okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

1. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom

špeciálneho súdu sp. zn. PK z 11. februára 2008

Z už citovaného vyplýva, že právomoc ústavného súdu

rozhodovať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby a právnické osoby namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, je založená na princípe subsidiarity

(„... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“).

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

().

V danom prípade bol o ochrane práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

k porušeniu ktorého podľa jeho tvrdenia malo dôjsť označeným rozsudkom špeciálneho

súdu na základe riadne a včas podaného odvolania, oprávnený a aj povinný rozhodnúť

najvyšší súd ako odvolací súd. Právomoc najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu vylučuje

v danom prípade právomoc ústavného súdu. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ odvolanie

proti označenému rozsudku špeciálneho súdu podal, pričom najvyšší súd ako odvolací súd

o ňom rozhodol uznesením sp. zn. z 22. mája 2008 tak, že ho zamietol.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta

porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom špeciálneho súdu sp. zn.

PK z 11. februára 2008, pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25

ods. 2 pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením

najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. z 22. mája 2008

a uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. z 20. apríla

2009

V súvislosti s predbežným prerokovaním tejto časti sťažnosti považoval ústavný súd

za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS

13/00, mutatis mutandis , , , atď.). Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných

súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, mutatis mutandis I. ÚS

37/95, , , atď.).

Zo sťažnosti vyplýva, že podľa sťažovateľa k porušeniu jeho práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru uznesením najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn.

z 22. mája 2008 (ďalej aj „uznesenie odvolacieho súdu“) a uznesením najvyššieho súdu ako

dovolacieho súdu sp. zn. z 20. apríla 2009 (ďalej aj „uznesenie dovolacieho

súdu“) došlo tým, že najvyšší súd ako odvolací súd a následne po podaní dovolania ako

dovolací súd nenapravil pochybenie prvostupňového súdu spočívajúce v tom, že odsúdenie

sťažovateľa založil na nezákonnom dôkaze (výsluchu agenta), ako aj tým, že špeciálny súd

ako prvostupňový súd porušil zásadu verejnosti konania, keď počas výsluchu agenta

vykázal z pojednávacej miestnosti verejnosť – otca sťažovateľa.

a) K námietke nezákonného dôkazu získaného výsluchom svedka – agenta

Podľa b ods. 1 účinného do 31. decembra 2005 pri

odhaľovaní, zisťovaní a usvedčovaní páchateľov obzvlášť závažných trestných činov,

korupcie a trestného činu podľa možno použiť agenta. Jeho použitie

je prípustné len vtedy, ak odhaľovanie, zisťovanie a usvedčovanie páchateľov uvedených

trestných činov by bolo iným spôsobom podstatne sťažené a získané poznatky odôvodňujú

podozrenie z trestnej činnosti alebo úmyslu osoby spáchať takýto trestný čin.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že podľa sťažovateľa príkaz

krajského súdu, ktorým bol v jeho trestnej veci ustanovený agent (príkaz sp. zn. Ntt-D-

1330/2004 z 1. júla 2004, ktorým bol ustanovený agent A. H. na obdobie od 1. júla 2004 do

1. januára 2005), ako aj príkaz krajského súdu, ktorým bolo predĺžené obdobie použitia

ustanoveného agenta (príkaz sp. zn. Ntt-D-2325/2004 z 22. decembra 2004, ktorým bolo

predĺžené obdobie použitia agenta A. H. na obdobie od 1. januára 2005 do 1. júla 2005), sú

nezákonné preto, lebo neboli vydané na základe existujúceho podozrenia proti konkrétnej,

individuálne určenej osobe, ale iba všeobecne proti policajtom Obvodného oddelenia

Policajného zboru v S.

Sťažovateľ tvrdí, že odvolací súd sa „vyhol“ zaujať stanovisko k zákonnosti príkazov

krajského súdu o ustanovení agenta, resp. predĺženia obdobia jeho použitia. Ústavný súd

v súvislosti s týmto tvrdením sťažovateľa poukázal na príslušnú časť odôvodnenia

uznesenia odvolacieho súdu, v ktorom sa uvádza:

„... agent bol ustanovený zákonným spôsobom, čo je zrejmé z utajovanej prílohy

súdneho spisu, z ktorého vyplýva, že agent bol ustanovený sudcom Krajského súdu

v Bratislave na návrh Krajskej prokuratúry v B., ktorý bol patrične odôvodnený a bol

ustanovený na dobu, kedy boli skutky obžalovaným spáchané a dokumentované.

Námietku obhajoby, že agent nemôže byť ustanovený na určitý okruh osôb, ale

výlučne len na jednu konkrétnu osobu, nemá oporu ani v zákone a nie je ani logicky

obhájiteľná, nakoľko by to znamenalo, že by nebolo možné agenta infiltrovať do

mafiánskych – zločineckých skupín, prípadne, že by výpoveď agenta bola nezákonná voči

tým členom zločineckej skupiny, na ktorých konkrétne nebol nasadený.“

Ústavný súd po oboznámení sa s utajovanými prílohami súdneho spisu týkajúcimi sa

príslušných príkazov krajského súdu a citovanou časťou odôvodnenia uznesenia

odvolacieho súdu konštatoval, že najvyšší súd ako odvolací súd sa primeraným spôsobom

zaoberal námietkou sťažovateľa týkajúcou sa zákonnosti ustanovenia agenta (svedka),

a dospel k záveru, že citované závery najvyššieho súdu sú v okolnostiach prípadu

z ústavného hľadiska udržateľné a akceptovateľné.

Z odôvodnenia namietaného uznesenia dovolacieho súdu podľa zistenia ústavného

súdu vyplýva, že aj dovolací súd sa zaoberal dovolacou námietkou sťažovateľa týkajúcou sa

zákonnosti dôkazu výsluchom svedka agenta A. H., pričom v tejto súvislosti zaujal

stanovisko k výkladu účinného do 31. decembra 2005, ako

aj k platného . Podľa názoru najvyššieho súdu vyjadreného

v uznesení sp. zn. z 20. apríla 2009 z ustanovenia § 88 b ods. 1 Trestného

poriadku účinného do 31. decembra 2005 a účinného od

1. januára 2006 „nevyplýva, že by agent mohol byť použitý výlučne len na konkrétnu osobu,

individuálne určenú, u ktorej je podozrenie zo spáchania niektorého zo zákonom

vymedzených trestných činov. Postačovalo, ak získané poznatky odôvodňovali podozrenie

zo spáchania takej trestnej činnosti a až na základe činnosti agenta sa individualizoval

a usvedčoval páchateľ. V tej súvislosti druhostupňový najvyšší súd ako súd odvolací,

správne vyhodnotil námietku obhajoby, že nie je logicky obhájiteľná a pokiaľ poukázal na

možnosť infiltrácie agenta do mafiánskych a zločineckých skupín, toto zdôvodnenie vôbec

nevyznieva v tom zmysle, že by v konkrétnom prípade týkajúcom sa obvineného H. malo ísť

o takú skupinu. To ani nebolo podmienkou v zmysle predchádzajúceho i súčasne účinného

...“.

Citovaný právny názor najvyšší súd ako dovolací súd aplikoval na vec sťažovateľa,

pričom až na tomto základe vyslovil záver, že „... Dôkazný prostriedok výsluchom svedka –

agenta H... na hlavnom pojednávaní bol použitý v súlade s a dôkaz

takto získaný možno považovať za zákonný“. Podľa názoru ústavného súdu je právny názor

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu týkajúci sa zákonnosti dôkazu výsluchom svedka

agenta A. H. vyjadrený v namietanom uznesení najvyššieho súdu z ústavného hľadiska

akceptovateľný a udržateľný.

b) K porušeniu zásady verejnosti konania

Ďalšia námietka sťažovateľa sa týkala porušenia zásady verejnosti konania, ktorého

sa mal dopustiť špeciálny súd ako súd prvého stupňa tým, že na hlavnom pojednávaní

konanom 15. januára 2008 v zmysle vylúčil verejnosť tým

spôsobom, že otca sťažovateľa „vykázal“ z pojednávacej miestnosti počas výsluchu agenta.

Z príloh priložených k sťažnosti nemožno zistiť, či sťažovateľ namietal nezákonné

vylúčenie verejnosti v odvolaní proti rozsudku špeciálneho súdu sp. zn. PK

z 11. februára 2008. Bez ohľadu na túto skutočnosť ústavný súd poukázal na znenie § 249

ods. 3 , podľa ktorého „Verejnosť na hlavnom pojednávaní môže byť

vylúčená len vtedy, ak by verejné prejednávanie veci ohrozilo tajomstvo chránené

osobitným zákonom, verejný poriadok, mravnosť alebo bezpečnosť alebo ak to vyžaduje

iný dôležitý záujem obžalovaného, poškodeného, jeho blízkych osôb alebo svedkov.

Verejnosť musí byť vylúčená počas výsluchu agenta a ak ide o ochranu utajovaných

skutočností. Verejnosť možno vylúčiť aj na časť hlavného pojednávania.“.

Citované ustanovenie podľa názoru ústavného súdu zakladalo

dôvod na to, aby špeciálny súd z hlavného pojednávania „vykázal“ otca sťažovateľa (t. j.

verejnosť). Sťažovateľ v súvislosti s touto námietkou v sťažnosti okrem iného uvádza, že

„Špeciálny súd však agenta vypočúval aj v tzv. 1. kole a vtedy otec sťažovateľa nebol ako

verejnosť vykázaný z pojednávacej miestnosti. Pri výsluchu svedka pred prvým

odsudzujúcim rozsudkom mohla byť verejnosť prítomná, tak mohla byť aj pri výsluchu po

druhý krát.“. Citované tvrdenie sťažovateľa síce v kontexte požiadaviek vyplývajúcich

z naznačuje, že špeciálny súd pri prvom výsluchu agenta

pochybil, ale toto pochybenie v okolnostiach prípadu podľa názoru nemá takú intenzitu, že

na jeho základe by bolo možné dospieť k záveru, že tým, že ho najvyšší súd ako odvolací

súd „neodstránil“, porušil právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Súčasťou príloh sťažnosti je aj dovolanie sťažovateľa zo 7. júla 2008. V podanom

dovolaní sťažovateľ nenamietal porušenie zásady verejnosti konania, preto sa dovolací súd

touto námietkou ani nemohol zaoberať. Táto námietka je preto vo vzťahu k uzneseniu

dovolacieho súdu zjavne neopodstatnená.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti návrhu je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ). Za iné dôvody zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti treba považovať aj konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým intenzitu

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej moci

a ich ústavnoprávny rozmer, resp. ich únosnosť z hľadiska požiadaviek na ochranu práva,

ktorého porušenie sa namieta (m. m. ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd s poukazom na svoju judikatúru týkajúcu sa

zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti po predbežnom prerokovaní časť sťažnosti, ktorou

sťažovateľ namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením

odvolacieho súdu a uznesením dovolacieho súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2009