Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 299/09
PDF · 217.8 KB
No categories available
IV. ÚS 299/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom
JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 TdoVš 2/2008 z 20. apríla 2009 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Toš 3/2008 z 22. mája 2008 a rozsudkom Špeciálneho súdu
v Pezinku sp. zn. PK 1 Tš 24/2006 z 11. februára 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2009
doručená sťažnosť M. H., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 TdoVš 2/2008
z 20. apríla 2009 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Toš 3/2008 z 22. mája
2008 a rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) sp. zn.
PK 1 Tš 24/2006 z 11. februára 2008.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom špeciálneho súdu sp. zn.
PK 1 Tš 24/2006 z 11. februára 2008 bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania troch
skutkov, pričom dva z nich boli kvalifikované ako trestný čin zneužívania právomoci
verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona účinného do 31. decembra
2005 (ďalej len „Trestný zákon“) a jeden skutok bol kvalifikovaný ako trestný čin
zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. c) Trestného zákona
v jednočinnom súbehu s trestným činom prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa
§ 160 a ods. 1 a 2 Trestného zákona. Za spáchanie týchto skutkov bol sťažovateľovi uložený
úhrnný trest odňatia slobody vo výmere troch rokov so zaradením do prvej
nápravnovýchovnej skupiny, ako aj peňažný trest v sume 10 000 Sk s náhradným trestom
odňatia slobody vo výmere jedného mesiaca, ako aj ochranné opatrenie spočívajúce
v zhabaní vecí – 8 kusov bankoviek. Proti rozsudku špeciálneho súdu podal sťažovateľ
odvolanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Toš 3/2008 z 22. mája 2008 odvolanie
sťažovateľa zamietol. Proti uzneseniu najvyššieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré sa
opiera o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, s poukazom na to,
že odsudzujúce rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané
zákonným spôsobom, a že odvolací súd takýto nezákonný postup akceptoval. Najvyšší súd
uznesením sp. zn. 1 TdoVš 2/2008 z 20. apríla 2009 dovolanie sťažovateľa odmietol.
Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že hlavným a v zásade jediným usvedčujúcim dôkazom
proti sťažovateľovi bola podľa jeho tvrdenia výpoveď súdom ustanoveného agenta A. H.
(ďalej aj „agent“). Sťažovateľ už v prípravnom konaní, ako aj po podaní obžaloby neustále
tvrdil, že príkaz Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. Ntt-D-
1330/2004 z 1. júla 2004, ktorým bol ustanovený na základe návrhu Krajskej prokuratúry
v B. (ďalej len „krajská prokuratúra“) agent na obdobie od 1. júla 2004 do 1. januára 2005, a
príkaz krajského súdu sp. zn. Ntt-D-2325/2004 z 22. decembra 2004, ktorým bolo predĺžené
obdobie použitia agenta na základe návrhu krajskej prokuratúry na obdobie od 1. januára
2005 do 1. júla 2005, boli vydané nezákonným spôsobom, a preto dôkazy získané na
základe činnosti agenta (výpoveď agenta) sú protizákonné a nie je možné ich v trestnom
konaní použiť.
Sťažovateľ je toho názoru, že príkazy krajského súdu, ktorými bol ustanovený agent,
resp. predlžené obdobie jeho použitia sú nezákonné preto, lebo neboli vydané na základe
existujúceho podozrenia proti konkrétnej, individuálne určenej osobe, ale iba všeobecne
proti policajtom Obvodného oddelenia Policajného zboru v S. Sťažovateľ opiera svoj
právny názor o nevyhnutnosti individualizácie podozrivej osoby o znenie § 88 b Trestného
poriadku, podľa ktorého „Pri odhaľovaní, zisťovaní a usvedčovaní páchateľov obzvlášť
závažných trestných činov, korupcie a trestného činu podľa § 158 Trestného zákona možno
použiť agenta. Jeho použitie je prípustné len vtedy, ak odhaľovanie, zisťovanie
a usvedčovanie páchateľov uvedených trestných činov by bolo iným spôsobom podstatne
sťažené a získané poznatky odôvodňujú podozrenie z trestnej činnosti alebo úmyslu osoby
spáchať takýto trestný čin.“.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že «V konkrétnom prípade bolo tak povediac verejným
tajomstvom, že hliadky Obvodného oddelenia PZ v S. často „striehnu“ pred pohostinstvami
v obci B., chytajú vodičov po požití alkoholu, pričom ich riešia v rozpore so zákonom.
Sťažovateľ by vedel označiť aj funkcionára, ktorý po zmene pôsobenia v inom útvare PZ
tento poznatok dostal do operatívnej polohy. Vedelo sa, že niektorí policajti takmer
pravidelne v čase služby páchajú trestnú činnosť korupcie.
Tu bolo nevyhnutné zistiť, ktorí sú podozriví z trestnej činnosti, alebo ktorí majú úmysel
páchať takúto trestnú činnosť. (viď. Ustanovenie § 88 b ods. 1 Trestného poriadku účinného
do 31. 12. 2005 a § 117 ods. 1 Trestného poriadku účinného od 1. 1. 2006)
Mali byť získané poznatky, že ten či onen konkrétny identifikovaný policajt je
podozrivý, že pácha trestnú činnosť, alebo má v úmysle ju páchať! Tieto získané poznatky
na konkrétneho policajta (osobu) museli byť v žiadosti prokurátora o vydaní príkazu
v konaní pred sudcom Krajského súdu v Bratislave (ten bol vecne a miestne príslušným!)
uvedené.».
Podľa sťažovateľa «odvolací súd sa jednoducho „vyhol“ zaujať stanovisko
o zákonnosti pri vydaní príkazu sudcom Krajského súdu v Bratislave o ustanovení
agenta...». Najvyšší súd v rámci dovolacieho konania síce zaujal k tejto námietke
sťažovateľa stanovisko, avšak sťažovateľ s týmto stanoviskom nesúhlasí.
Sťažovateľ tiež namieta, že súd prvého stupňa (špeciálny súd) na hlavnom
pojednávaní konanom 15. januára 2008 porušil zásadu verejnosti konania, keď v zmysle
§ 249 ods. 3 Trestného poriadku vylúčil verejnosť tým spôsobom, že otca sťažovateľa
vykázal z pojednávacej miestnosti počas výsluchu agenta, a to aj napriek tomu, že pri
výsluchu agenta „v 1. kole otec sťažovateľa nebol ako verejnosť vykázaný z pojednávacej
miestnosti. Pri výsluchu agenta pred prvým odsudzujúcom rozsudkom mohla byť verejnosť
prítomná, tak mohla byť aj pri výsluchu po druhý krát.“.
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom
takto rozhodol:
«Základné právo sťažovateľa M. H., t. č. vo výkone trestu, nato aby vec bola
spravodlivo, verejne prejednaná, nezávislým a nestranným súdom, zriadeným zákonom
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd BOLO
Uznesením Najvyšším súdom Slovenskej republiky sp. zn. 1 TdoVš 2/2008 zo dňa 20. 4.
2008 (správne má byť „20. 4. 2009“, pozn.) v spojení s Uznesením Najvyšším súdom
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Toš 3/2008 zo dňa 22. 5. 2008 a v spojení s rozsudkom
Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. PK 1 Tš/2006 zo dňa 11. 2. 2008 porušené.
Napadnuté rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 TdoVš 2/2008 sa zrušuje a vec
sa prikazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby ju znovu prejednal a rozhodol.
Taktiež sa sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 2.000,- EUR.
Odsúdený M. H., t. č. vo výkone trestu sa prepúšťa ihneď na slobodu, pretože sa
výkon trestu prerušuje až do meritórneho rozhodnutia po vrátení veci NS SR na nové
konanie a rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť JUDr. J. H. – obhajcovi
obvineného – sťažovateľa – trovy právneho zastúpenia vo výške 289,74,- EUR na jeho účet
vedený v S. a. s., č. ú.:... do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.»
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne,
ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme
mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď
to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo,
v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné
okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.
1. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
špeciálneho súdu sp. zn. PK 1 Tš 24/2006 z 11. februára 2008
Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu
rozhodovať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby a právnické osoby namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, je založená na princípe subsidiarity
(„... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“).
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
V danom prípade bol o ochrane práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
k porušeniu ktorého podľa jeho tvrdenia malo dôjsť označeným rozsudkom špeciálneho
súdu na základe riadne a včas podaného odvolania, oprávnený a aj povinný rozhodnúť
najvyšší súd ako odvolací súd. Právomoc najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu vylučuje
v danom prípade právomoc ústavného súdu. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ odvolanie
proti označenému rozsudku špeciálneho súdu podal, pričom najvyšší súd ako odvolací súd
o ňom rozhodol uznesením sp. zn. 1 Toš 3/2008 z 22. mája 2008 tak, že ho zamietol.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta
porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom špeciálneho súdu sp. zn.
PK 1 Tš 24/2006 z 11. februára 2008, pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 1 Toš 3/2008 z 22. mája 2008
a uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. 1 TdoVš 2/2008 z 20. apríla
2009
V súvislosti s predbežným prerokovaním tejto časti sťažnosti považoval ústavný súd
za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS
13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01 atď.). Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných
súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS
37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00 atď.).
Zo sťažnosti vyplýva, že podľa sťažovateľa k porušeniu jeho práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 1 Toš 3/2008
z 22. mája 2008 (ďalej aj „uznesenie odvolacieho súdu“) a uznesením najvyššieho súdu ako
dovolacieho súdu sp. zn. 1 TdoVš 2/2008 z 20. apríla 2009 (ďalej aj „uznesenie dovolacieho
súdu“) došlo tým, že najvyšší súd ako odvolací súd a následne po podaní dovolania ako
dovolací súd nenapravil pochybenie prvostupňového súdu spočívajúce v tom, že odsúdenie
sťažovateľa založil na nezákonnom dôkaze (výsluchu agenta), ako aj tým, že špeciálny súd
ako prvostupňový súd porušil zásadu verejnosti konania, keď počas výsluchu agenta
vykázal z pojednávacej miestnosti verejnosť – otca sťažovateľa.
a) K námietke nezákonného dôkazu získaného výsluchom svedka – agenta
Podľa § 88 b ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 pri
odhaľovaní, zisťovaní a usvedčovaní páchateľov obzvlášť závažných trestných činov,
korupcie a trestného činu podľa § 158 Trestného zákona možno použiť agenta. Jeho použitie
je prípustné len vtedy, ak odhaľovanie, zisťovanie a usvedčovanie páchateľov uvedených
trestných činov by bolo iným spôsobom podstatne sťažené a získané poznatky odôvodňujú
podozrenie z trestnej činnosti alebo úmyslu osoby spáchať takýto trestný čin.
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že podľa sťažovateľa príkaz
krajského súdu, ktorým bol v jeho trestnej veci ustanovený agent (príkaz sp. zn. Ntt-D-
1330/2004 z 1. júla 2004, ktorým bol ustanovený agent A. H. na obdobie od 1. júla 2004 do
1. januára 2005), ako aj príkaz krajského súdu, ktorým bolo predĺžené obdobie použitia
ustanoveného agenta (príkaz sp. zn. Ntt-D-2325/2004 z 22. decembra 2004, ktorým bolo
predĺžené obdobie použitia agenta A. H. na obdobie od 1. januára 2005 do 1. júla 2005), sú
nezákonné preto, lebo neboli vydané na základe existujúceho podozrenia proti konkrétnej,
individuálne určenej osobe, ale iba všeobecne proti policajtom Obvodného oddelenia
Policajného zboru v S.
Sťažovateľ tvrdí, že odvolací súd sa „vyhol“ zaujať stanovisko k zákonnosti príkazov
krajského súdu o ustanovení agenta, resp. predĺženia obdobia jeho použitia. Ústavný súd
v súvislosti s týmto tvrdením sťažovateľa poukázal na príslušnú časť odôvodnenia
uznesenia odvolacieho súdu, v ktorom sa uvádza:
„... agent bol ustanovený zákonným spôsobom, čo je zrejmé z utajovanej prílohy
súdneho spisu, z ktorého vyplýva, že agent bol ustanovený sudcom Krajského súdu
v Bratislave na návrh Krajskej prokuratúry v B., ktorý bol patrične odôvodnený a bol
ustanovený na dobu, kedy boli skutky obžalovaným spáchané a dokumentované.
Námietku obhajoby, že agent nemôže byť ustanovený na určitý okruh osôb, ale
výlučne len na jednu konkrétnu osobu, nemá oporu ani v zákone a nie je ani logicky
obhájiteľná, nakoľko by to znamenalo, že by nebolo možné agenta infiltrovať do
mafiánskych – zločineckých skupín, prípadne, že by výpoveď agenta bola nezákonná voči
tým členom zločineckej skupiny, na ktorých konkrétne nebol nasadený.“
Ústavný súd po oboznámení sa s utajovanými prílohami súdneho spisu týkajúcimi sa
príslušných príkazov krajského súdu a citovanou časťou odôvodnenia uznesenia
odvolacieho súdu konštatoval, že najvyšší súd ako odvolací súd sa primeraným spôsobom
zaoberal námietkou sťažovateľa týkajúcou sa zákonnosti ustanovenia agenta (svedka),
a dospel k záveru, že citované závery najvyššieho súdu sú v okolnostiach prípadu
z ústavného hľadiska udržateľné a akceptovateľné.
Z odôvodnenia namietaného uznesenia dovolacieho súdu podľa zistenia ústavného
súdu vyplýva, že aj dovolací súd sa zaoberal dovolacou námietkou sťažovateľa týkajúcou sa
zákonnosti dôkazu výsluchom svedka agenta A. H., pričom v tejto súvislosti zaujal
stanovisko k výkladu § 88b ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005, ako
aj k § 117 ods. 1 platného Trestného poriadku. Podľa názoru najvyššieho súdu vyjadreného
v uznesení sp. zn. 1 TdoVš 2/2008 z 20. apríla 2009 z ustanovenia § 88 b ods. 1 Trestného
poriadku účinného do 31. decembra 2005 a § 117 ods. 1 Trestného poriadku účinného od
1. januára 2006 „nevyplýva, že by agent mohol byť použitý výlučne len na konkrétnu osobu,
individuálne určenú, u ktorej je podozrenie zo spáchania niektorého zo zákonom
vymedzených trestných činov. Postačovalo, ak získané poznatky odôvodňovali podozrenie
zo spáchania takej trestnej činnosti a až na základe činnosti agenta sa individualizoval
a usvedčoval páchateľ. V tej súvislosti druhostupňový najvyšší súd ako súd odvolací,
správne vyhodnotil námietku obhajoby, že nie je logicky obhájiteľná a pokiaľ poukázal na
možnosť infiltrácie agenta do mafiánskych a zločineckých skupín, toto zdôvodnenie vôbec
nevyznieva v tom zmysle, že by v konkrétnom prípade týkajúcom sa obvineného H. malo ísť
o takú skupinu. To ani nebolo podmienkou v zmysle predchádzajúceho i súčasne účinného
Trestného poriadku...“.
Citovaný právny názor najvyšší súd ako dovolací súd aplikoval na vec sťažovateľa,
pričom až na tomto základe vyslovil záver, že „... Dôkazný prostriedok výsluchom svedka –
agenta H... na hlavnom pojednávaní bol použitý v súlade s Trestným poriadkom a dôkaz
takto získaný možno považovať za zákonný“. Podľa názoru ústavného súdu je právny názor
najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu týkajúci sa zákonnosti dôkazu výsluchom svedka
agenta A. H. vyjadrený v namietanom uznesení najvyššieho súdu z ústavného hľadiska
akceptovateľný a udržateľný.
b) K porušeniu zásady verejnosti konania
Ďalšia námietka sťažovateľa sa týkala porušenia zásady verejnosti konania, ktorého
sa mal dopustiť špeciálny súd ako súd prvého stupňa tým, že na hlavnom pojednávaní
konanom 15. januára 2008 v zmysle § 249 ods. 3 Trestného poriadku vylúčil verejnosť tým
spôsobom, že otca sťažovateľa „vykázal“ z pojednávacej miestnosti počas výsluchu agenta.
Z príloh priložených k sťažnosti nemožno zistiť, či sťažovateľ namietal nezákonné
vylúčenie verejnosti v odvolaní proti rozsudku špeciálneho súdu sp. zn. PK 1 Tš 24/2006
z 11. februára 2008. Bez ohľadu na túto skutočnosť ústavný súd poukázal na znenie § 249
ods. 3 Trestného poriadku, podľa ktorého „Verejnosť na hlavnom pojednávaní môže byť
vylúčená len vtedy, ak by verejné prejednávanie veci ohrozilo tajomstvo chránené
osobitným zákonom, verejný poriadok, mravnosť alebo bezpečnosť alebo ak to vyžaduje
iný dôležitý záujem obžalovaného, poškodeného, jeho blízkych osôb alebo svedkov.
Verejnosť musí byť vylúčená počas výsluchu agenta a ak ide o ochranu utajovaných
skutočností. Verejnosť možno vylúčiť aj na časť hlavného pojednávania.“.
Citované ustanovenie Trestného poriadku podľa názoru ústavného súdu zakladalo
dôvod na to, aby špeciálny súd z hlavného pojednávania „vykázal“ otca sťažovateľa (t. j.
verejnosť). Sťažovateľ v súvislosti s touto námietkou v sťažnosti okrem iného uvádza, že
„Špeciálny súd však agenta vypočúval aj v tzv. 1. kole a vtedy otec sťažovateľa nebol ako
verejnosť vykázaný z pojednávacej miestnosti. Pri výsluchu svedka pred prvým
odsudzujúcim rozsudkom mohla byť verejnosť prítomná, tak mohla byť aj pri výsluchu po
druhý krát.“. Citované tvrdenie sťažovateľa síce v kontexte požiadaviek vyplývajúcich
z § 249 ods. 3 Trestného poriadku naznačuje, že špeciálny súd pri prvom výsluchu agenta
pochybil, ale toto pochybenie v okolnostiach prípadu podľa názoru nemá takú intenzitu, že
na jeho základe by bolo možné dospieť k záveru, že tým, že ho najvyšší súd ako odvolací
súd „neodstránil“, porušil právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Súčasťou príloh sťažnosti je aj dovolanie sťažovateľa zo 7. júla 2008. V podanom
dovolaní sťažovateľ nenamietal porušenie zásady verejnosti konania, preto sa dovolací súd
touto námietkou ani nemohol zaoberať. Táto námietka je preto vo vzťahu k uzneseniu
dovolacieho súdu zjavne neopodstatnená.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti návrhu je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu
nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to
buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). Za iné dôvody zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti treba považovať aj konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým intenzitu
pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej moci
a ich ústavnoprávny rozmer, resp. ich únosnosť z hľadiska požiadaviek na ochranu práva,
ktorého porušenie sa namieta (m. m. IV. ÚS 62/08).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd s poukazom na svoju judikatúru týkajúcu sa
zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti po predbežnom prerokovaní časť sťažnosti, ktorou
sťažovateľ namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
odvolacieho súdu a uznesením dovolacieho súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2009