Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 246/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. V. L., P. B., zastúpeného advokátom JUDr. T.

B., P. B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20

ods. 1 a podľa , a Listiny

základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a podľa čl. 7 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych

a kultúrnych právach uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. -155

z 11. augusta 2008 a jemu predchádzajúcim postupom a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 25. februára 2009 a jemu predchádzajúcim

postupom a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. V. L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2009

faxom a následne 13. mája 2009 poštou doručená sťažnosť Mgr. V. L., P. B. (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. T. B., P. B., ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1, čl. 28 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej

len „listina´“) a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“), podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a podľa čl. 7 Medzinárodného

paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (ďalej len „pakt“) uznesením

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -155 z 11. augusta

2008 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 So

201/2008 z 25. februára 2009 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) a jemu

predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol „Uznesením

Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. zo dňa 14. 2 . 1997... ustanovený

navrhovateľovi R. K... za zástupcu v konaní proti odporcovi Sociálna poisťovňa,

Bratislava.

Na základe tohto uznesenia... navrhovateľa R. K. zastupoval ako právny zástupca -

advokát vo veci vedenej pred Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn. , a to až do

právoplatného skončenia konania...

Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj porušovateľ 1/) rozsudkom č. k. -84 zo

dňa 18. 7. 2000 rozhodol ako súd prvého stupňa... o náhrade trov konania... tak, že zaviazal

odporkyňu zaplatiť náhradu trov konania navrhovateľa k mojim rukám vo výške 2 225,--

Sk...

Navrhovateľ podal proti... rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie, o ktorom

rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj porušovateľ 2/)... rozsudkom sp. zn.

zo dňa 25. 4. 2001 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd tak, že účastníkom

náhradu trov odvolacieho konania nepriznal...

Navrhovateľ podal proti rozsudku porušovateľa 2/ sp. zn. zo dňa

25. 4. 2001 dovolanie, pričom uznesením porušovateľa 2/ sp. zn. zo dňa 12. 4.

2002 som bol navrhovateľovi ustanovený za zástupcu aj v tomto dovolacom konaní...

O dovolaní navrhovateľa rozhodol porušovateľ 2/, ako súd dovolací, uznesením sp.

zn. Sdo 17/02 zo dňa 29. 6. 2002 tak, že dovolanie navrhovateľa odmietol.

O náhrade trov konania rozhodol dovolací súd tak, že účastníci nemajú právo na

náhradu trov dovolacieho konania...

Po právoplatnom skončení vecí, t. j. riadneho i dovolacieho konania, som písomným

podaním zn. 22/02 zo dňa 18. 11. 2003 požiadal porušovateľa 1/ o priznanie trov právneho

zastúpenia za zastupovanie navrhovateľa v dovolacom konaní a písomným podaním -

žiadosťou zn. 11/97 zo dňa 5. 12. 2006 som požiadal porušovateľa 1/ o priznanie trov

právneho zastúpenia za zastupovanie navrhovateľa v prvostupňovom a odvolacom konaní...

O mojich žiadostiach o priznanie trov právneho zastúpenia navrhovateľa

v prvostupňovom konaní, v odvolacom konaní a v dovolacom konaní rozhodol porušovateľ

1/ jedným rozhodnutím, a to uznesením č. k. -155 zo dňa 11. 8. 2008 tak, že mi

priznal trovy právneho zastúpenia navrhovateľa iba za dovolacie konanie, a to vo výške

2 540,-- Sk.

Z dôvodu, že porušovateľ 1/ mi nepriznal trovy právneho zastúpenia za zastupovanie

navrhovateľa v prvostupňovom konaní a odvolacom konaní, podal som proti tomuto

uzneseniu porušovateľa 1/ odvolanie zo dňa 26. 8. 2008, o ktorom rozhodol porušovateľ 2/

uznesením sp. zn. zo dňa 25. 2. 2009 tak, že mnou napadnuté uznesenie

porušovateľa 1/ potvrdil.“.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že «„Porušovateľ 1/... uznesenie, ktorým mi priznal iba

trovy právneho zastúpenia navrhovateľa v dovolacom konaní, a ktorým mi nepriznal trovy

právneho zastúpenia za zastupovanie navrhovateľa v prvostupňovom konaní a v odvolacom

konaní, odôvodnil tým, že tieto trovy mi nepriznal preto, lebo „Navrhovateľovi sa náhrada

iných trov, ako vyššie uvedených nepriznáva, nakoľko o náhrade trov v rámci riadneho

konania bolo rozhodnuté rozhodnutím tunajšieho súdu pod č. k. -84 zo dňa

18. júla 2000 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej Republiky

č. k. -101 zo dňa 25. apríla 2001.“».

Podľa sťažovateľa je „Toto odôvodnenie... zjavne formalistické, rozhodnutie

porušovateľa l/je arbitrárne, nezákonné a protiústavné“.

Podľa sťažovateľa „Porušovateľ 1/ postupoval protizákonne, a tým aj protiústavné,

keď svoje rozhodnutie opieral o výroky o náhrade trov konania rozsudku porušovateľa 1/

č. k. -84 zo dňa 18. 7. 2000 a rozsudku porušovateľa 2/ č. k. -101

zo dňa 25. 4. 2001, ktorých obsahom nebolo rozhodnutie o zaplatení trov ustanoveného

zástupcu - advokáta, teda mňa, voči štátu, ale tieto rozhodnutia boli výsledkom

rozhodovania súdov o náhrade trov konania účastníkov...

Porušovateľ 1/ pri svojom rozhodovaní o mnou uplatnených nárokoch na zaplatenie

trov konania ustanoveného zástupcu - advokáta vôbec nerozlíšil medzi náhradou trov

konania, ktorá je upravená v až a platením trov konania, ktoré je

upravené v až , a zvlášť, neodlíšil od náhrady trov konania nárok

advokáta, ako ustanoveného zástupcu účastníka konania, ktorý je upravený v § 140 ods. 2

..

Keďže uznesením porušovateľa 1/ mi boli priznané iba trovy právneho zastúpenia za

zastupovanie navrhovateľa v dovolacom konaní vo výške 2 540,-- Sk, a neboli mi priznané

trovy právneho zastúpenia navrhovateľa v riadnom konaní, možno konštatovať, že súdom

mi neboli priznané a štátom zaplatené trovy právneho zastúpenia v sume 4 362,-- Sk, čo po

prepočítaní konverzným kurzom 1 € = 30,1260 Sk, predstavuje 144,79 €...

Rozhodnutie porušovateľa 1/ o tom, že mi nepriznal trovy právneho zastúpenia

navrhovateľa v prvostupňovom a odvolacom konaní, po právnej stránke porušovateľ 1/

riadne, resp. vôbec, neodôvodnil, riadne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa teda

absentuje...

Aplikovaním nesprávnej právnej normy a neaplikovaním

správnej právnej normy a jej správnej interpretácie pri rozhodovaní o

mojom nároku na zaplatenie trov konania - právneho zastúpenia navrhovateľa v riadnom

konaní, porušovateľ 1/ nerešpektoval príkaz ústavne súladnej interpretácie a aplikácie

práva...

Absencia právneho posúdenia veci porušovateľom 1/... spôsobuje nejasnosť

a nepreskúmateľnosť... rozhodnutia.“.

Sťažovateľ taktiež uvádza, že „navrhovateľa R. K. v riadnom konaní nezastupoval na

základe plnej moci, ale... na základe vyššie cit. uznesenia Okresného súdu Považská

Bystrica, na základe ktorého porušovateľ 1/, ako aj porušovateľ 2/, so mnou, ako s

ustanoveným právnym zástupcom navrhovateľa, po celú dobu konali...

Dôsledkom formalistického prístupu a postupu porušovateľa 1/ k mnou uplatneným

nárokom na trovy právneho zastúpenia navrhovateľa v riadnom konaní, arbitrárneho

rozhodnutia porušovateľa 1/ o týchto mojich nárokoch, obsahujúceho prvky svojvôle,

nepreskúmateľnosťou jeho rozhodnutia, nesprávnou interpretáciou právnej normy,

aplikovaním nesprávnej právnej normy, neaplikovaním správnej právnej normy, boli

postupom a uznesením porušovateľa 1/ porušené moje základné ľudské práva na súdnu

ochranu, spravodlivé súdne konanie, ochranu môjho majetku, a to ochranu legitímneho

očakávania toho, že môj majetkový nárok bude zo strany štátu uspokojený, ako aj právo na

spravodlivú odmenu za vykonanú prácu.“.

Sťažovateľ „proti uzneseniu porušovateľa 1/... podal odvolanie... očakávajúc, že

porušovateľ 2/, ako odvolací súd, odstráni porušenia základných ľudských práv, ktorých sa

dopustil porušovateľ 1/, avšak... porušovateľ 2/ tieto porušenia základných ľudských práv

neodstránil, ale naopak, s týmito sa stotožnil...“.

Sťažovateľ ďalej cituje odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu a konštatuje, že

„z... odôvodnenia uznesenia porušovateľa 2/ je zrejmé, že ani porušovateľ 2/ nerozlišuje

medzi dvoma rôznymi právnymi inštitútmi, náhradou trov konania a platením trov konania,

a že mnou uplatnené nároky na zaplatenie trov konania ustanoveného zástupcu voči štátu

považuje za rovnaký nárok, akým je nárok na náhradu trov konania“.

Podľa sťažovateľa „Je... protizákonné, aby ustanovený zástupca účastníka, ktorým je

advokát... bol honorovaný podľa miery úspechu tohto účastníka v konaní“.

Sťažovateľ tiež poukazuje na to, že „... svoje odvolanie proti uzneseniu porušovateľa

1/ skutkovo i právne odôvodnil, pričom porušovateľ 2/, ako odvolací súd, sa... skutkovou

a právnou argumentáciou vôbec nezaoberal...

Moja argumentácia spočívala najmä v tom, že zo zákona, podľa § 140 ods. 2 O. s, p.

mám voči štátu nárok na zaplatenie hotových výdavkov a odmeny za zastupovanie

navrhovateľa nielen v dovolacom konaní, ale aj v prvostupňovom a odvolacom konaní, tak,

ako som si tieto uplatnil mojou žiadosťou zo dňa 5. 12. 2006, že právne posúdenie veci

súdom prvého stupňa a jeho záver o tom, že mi tieto trovy právneho zastúpenia už boli

priznané v rámci riadneho konania rozsudkom prvostupňového súdu, ktorým rozhodoval

o veci samej a o náhrade trov prvostupňového konania a rozsudkom odvolacieho súdu,

ktorým rozhodoval o odvolaní navrhovateľa a o náhrade trov odvolacieho konania (obidva

súdy podľa miery úspešnosti účastníkov v konaní) sú nesprávne, lebo porušovateľ 1/

nerozlišuje medzi nárokom na náhradu trov konania, ktorý je upravený v § 142 až § 150

, a nárokom ustanoveného zástupcu - advokáta voči štátu na zaplatenie trov

konania, ktorý je upravený v , a že rozhodnutie porušovateľa 1/ je tiež

nepreskúmateľné.

V odvolaní som ďalej poukázal na to, že právo na náhradu trov konania má

v súdnom spore účastník konania, a nie jeho právny zástupca (i keď tomuto právnemu

zástupcovi je účastník, ktorému bola uložená ich náhrada, povinný ju podľa § 149 ods. 1

zaplatiť), že naproti tomu nárok na zaplatenie trov konania advokáta, ako

ustanoveného zástupcu účastníka, má priamo ustanovený advokát...

Keďže porušovateľ 1/, ako súd prvého stupňa, mi podľa trovy

právneho zastúpenia navrhovateľa za zastupovanie v prvostupňovom a odvolacom konaní

nepriznal, pričom ja som proti uzneseniu porušovateľa 1/ podal riadne odvolanie, mal

porušovateľ 2/, ako odvolací súd, môjmu odvolaniu vyhovieť a napadnuté uznesenie

porušovateľa 1/ podľa zmeniť tak, že mi prizná za zastupovanie navrhovateľa

voči štátu trovy právneho zastúpenia v prvostupňovom a odvolacom konaní v sume 4 362,--

Sk, túto priznanú sumu mohol následne, resp. súčasne, započítať so sumou 2 050,-- Sk,

ktorú mi na základe cit. rozsudku porušovateľa 1/ zaplatila na trovách právneho zastúpenia

navrhovateľa odporkyňa (z priznanej sumy 2 225,-- Sk predstavovala čiastka 175,-- Sk

osobné trovy - hotové výdavky navrhovateľa, náhrada trov právneho zastúpenia

navrhovateľa predstavovala čiastku 2 050,-- Sk).“.

Sťažovateľ konštatuje, že najvyšší súd sa jeho „odvolaním proti uzneseniu

porušovateľa 1/ riadne nezaoberal, vôbec sa nezaoberal... skutkovou a právnou

argumentáciou, uvedenou v odvolaní, jeho prístup k prejednaniu... odvolania bol

formalistický, jeho rozhodnutie arbitrárne, a keďže sa stotožnil s dôvodmi uznesenia

porušovateľa 1/, dopustil sa tých istých pochybení, ako porušovateľ 1/... najmä nesprávne

právne posúdil vec - môj nárok na zaplatenie trov konania - právneho zastúpenia

navrhovateľa v prvostupňovom a odvolacom konaní voči štátu, taktiež nesprávne

interpretoval tento mnou uplatnený nárok ako nárok na náhradu trov“.

Na záver sťažovateľ uvádza, že uznesením a postupom krajského súdu a uznesením

a postupom najvyššieho súdu boli porušené jeho základné ľudské práva označené v petite

sťažnosti „... pretože aplikáciou a výkladom (interpretáciou) zákonných právnych noriem,

ktoré použili porušovatelia 1/, 2/, popreli ich význam a účel, pri rozhodovaní aplikovali

nesprávnu právnu normu, neaplikovali správnu právnu normu, ich postup a rozhodnutia sú

v rozpore so zákonmi Slovenskej republiky, najmä

a zákonmi o advokácii, v rozpore s ustálenou praxou všeobecných súdov, aplikácia a výklad

zákonných právnych noriem porušovateľmi 1/, 2/ sú zjavne arbitrárne, nesúce znaky

svojvoľnej aplikácie práva a z ústavného hľadiska sú neakceptovateľné a neudržateľné“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. zo dňa 25. 2.

2009 a v konaní vedenom pod sp. zn. , ktoré tomuto uzneseniu predchádzalo,

a Krajský súd v Trenčíne uznesením č. k. -155 zo dňa 11. 8. 2008 a v konaní

vedenom pod sp. zn. , ktoré tomuto uzneseniu predchádzalo, porušili právo

sťažovateľa Mgr. V. L., advokáta, na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde Slovenskej republiky, zaručené v

, právo domáhať sa ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde, zaručené v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a

slobôd, právo vlastniť majetok, zaručené v a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo pokojne užívať svoj majetok a právo na to,

že nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré

ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva, zaručené v čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na spravodlivú

odmenu za prácu, zaručené v čl. 28 Listiny základných práv a slobôd a právo každého

človeka na spravodlivé a priaznivé pracovné podmienky zabezpečujúce najmä: (a) odmenu,

ktorá poskytuje ako minimum všetkým pracovníkom: (I) spravodlivú mzdu a rovnakú

odmenu za prácu rovnakej hodnoty bez akéhokoľvek rozlišovania, zaručené v čl. 7

Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.

2. Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

25. 2. 2009 a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. -155 zo dňa 11. 8.

2008 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Trenčíne sú povinní zaplatiť

sťažovateľovi náhradu všetkých trov konania na účet jeho právneho zástupcu, advokáta

JUDr. T. B., do 3 dní od právoplatností tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v nebránia jej

prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže odmietnuť

aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a a podľa , a listiny a práv podľa

čl. 6 dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 7 paktu uznesením krajského

súdu a jemu predchádzajúcim postupom a uznesením najvyššieho súdu a jemu

predchádzajúcim postupom.

Z argumentácie sťažovateľa uvedenej v sťažnosti vyplýva, že k porušeniu

označených práv malo dôjsť tým, že

- v dôsledku nesprávnej aplikácie ustanovení § 140 až § 150 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) krajským súdom a najvyšší súdom mu nebola priznaná odmena

a hotové výdavky za zastupovanie účastníka v konaní na základe uznesenia Okresného súdu

Považská Bystrica sp. zn. ,

- uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu sú arbitrárne, nezákonné

a protiústavné a odôvodnenia v nich uvedené sú nejasné, neurčité, a tým aj

nepreskúmateľné.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a podľa , , listiny a práv podľa dohovoru,

podľa čl. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 7 paktu uznesením krajského súdu

a jemu predchádzajúcim postupom

Z vplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným

orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na

prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva, že

v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že

právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný

prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu

k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje

odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody

().

V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať proti uzneseniu krajského súdu

odvolanie najvyššiemu súdu. Sťažovateľ mal teda k dispozícii účinný právny prostriedok na

ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť najvyšší súd, a tento aj využil, čo

vzhľadom na princíp subsidiarity vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho práv postupom a uznesením krajského súdu

z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa a

ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu a jemu

predchádzajúcim postupom.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

Ústavný súd si v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti vyžiadal spis

krajského súdu sp. zn. a spis Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn.

, z ktorých zistil nasledujúci stav:

Sťažovateľ ako advokát bol uznesením Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn.

zo 14. februára 1997 ustanovený za zástupcu navrhovateľovi R. K. (ďalej len

„navrhovateľ“) proti odporcovi S. p., B. (ďalej len „odporca“), vo veci preskúmania

zákonnosti rozhodnutia odporcu.

Po skončení prvostupňového konania sťažovateľ ako zástupca navrhovateľa podaním

z 27. júla 2000 uplatnil trovy konania v celkovej sume 4 181,10 Sk, ktoré pozostávali z trov

právneho zastúpenia v sume 3 642 Sk a hotových výdavkov navrhovateľa v sume

539,10 Sk. Krajský súd rozsudkom č. k.. -84 z 18. júla 2000 rozhodol

o trovách konania týmto výrokom: „Odporkyňa je povinná zaplatiť k rukám právneho

zástupcu navrhovateľa Mgr. V. L... trovy konania vo výške 2. 225,- Sk a to do 3 dní od

právoplatnosti rozsudku.“ Priznané trovy konania pozostávali z trov právneho zastúpenia

v sume 2 050 Sk a hotových výdavkov navrhovateľa v sume 175 Sk. Krajský súd napriek

návrhu sťažovateľa nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia za niektoré porady

s navrhovateľom a cestovné na tieto porady z dôvodu, že ich považoval za nadbytočné.

Sťažovateľ ako zástupca navrhovateľa podal proti uvedenému rozsudku odvolanie, ktoré

smerovalo tiež proti výroku o trovách konania a bolo odôvodnené tým, že porady, za ktoré

krajský súd náhradu trov konania nepriznal, boli potrebné, a zároveň si uplatnil aj trovy

odvolacieho konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia v sume 500 Sk.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 25. apríla 2001 napadnutý rozsudok

krajského súdu potvrdil, aj čo sa týka náhrady trov konania, a trovy odvolacieho konania

navrhovateľovi nepriznal z dôvodu, že navrhovateľ nemal v konaní úspech.

Odporca trovy konania v sume 2 225 Sk sťažovateľovi nahradil.

Podaním z 5. decembra 2006 sťažovateľ požiadal o priznanie trov právneho

zastúpenia navrhovateľa za jeho zastupovanie v konaní vedenom krajským súdom pod

sp. zn. . O tomto návrhu rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 11. augusta 2008 tak, že náhradu trov konania sťažovateľovi nepriznal. Proti tomuto

uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením, ktoré je

predmetom preskúmavania ústavným súdom.

Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto

súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd

preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov

o trovách konania. Problematika trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer

len v prípadoch extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by

mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona,

ktorá v sebe zahŕňa črty svojvôle.

Najvyšší súd v rámci odôvodnenia svojho uznesenia v tejto veci uviedol: „Pokiaľ

krajský súd nepriznal právnemu zástupcovi aj náhradu za prvostupňové a odvolacie

konanie, odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia krajského súdu, že o trovách

právneho zastúpenia už bolo právoplatne rozhodnuté. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že

aj pre prvostupňové konanie bol navrhovateľovi právny zástupca ustanovený súdom (pod

sp. zn. OS Považská Bystrica). Náhrada bola priznaná za úkony advokáta

v prvostupňovom konaní k rukám právneho zástupcu (totožný s osobou odvolateľa v tomto

konaní) a preto niet dôvodu priznať odmenu a hotové náklady opakovane.“

Toto odôvodnenie nadväzuje na odôvodnenie uznesenia krajského súdu, v ktorom sa

okrem iného uvádza: „Navrhovateľovi sa náhrada iných trov ako vyššie uvedených

nepriznáva, nakoľko o náhrade trov v rámci riadneho konania bolo rozhodnuté

rozhodnutím tunajšieho súdu pod č. k. -84 zo dňa 18. júla 2000 v spojení

s potvrdzujúcim rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -101

z dňa 25. apríla 2001.“

Krajský súd pri rozhodovaní o trovách konania v rozsudku č. k. -84

z 18. júla 2000 (ďalej len „rozhodnutie krajského súdu o trovách“), na ktorý sa najvyšší súd

a krajský súd v uzneseniach odvolávajú, rozhodol podľa , teda podľa

úspechu účastníka v konaní, a priznal účastníkovi náhradu trov právneho zastúpenia za

zastupovanie sťažovateľom. O náhrade trov právneho zastúpenia rozhodol krajský súd

napriek tomu, že účastníka konania zastupoval sťažovateľ ex offo, a nie na základe

splnomocnenia, teda účastníkovi trovy právneho zastúpenia nemohli vzniknúť. Krajský súd

mal správne postupovať tak, že v konaní neúspešného účastníka mal zaviazať na náhradu

hotových výdavkov a odmeny ustanoveného advokáta štát podľa a podľa

priznať sťažovateľovi hotové výdavky a odmenu na účet štátu. Toto

rozhodnutie krajského súdu však nie je predmetom preskúmavania ústavným súdom.

Navyše, ani v dôsledku takéhoto pochybenia nebol sťažovateľ ukrátený na odmene

a hotových výdavkoch, keďže tieto, ako sám v sťažnosti uvádza, mu boli neúspešným

účastníkom uhradené a aj si ich ponechal. Krajský súd v rozhodnutí o trovách nepriznal

náhradu trov za všetky úkony právnej pomoci, ktoré sťažovateľ vykonal, avšak odôvodnil to

tým, že tieto úkony neboli potrebné. Keďže úkony advokáta majú byť účelné a hospodárne

bez ohľadu na to, či je ustanovený súdom, alebo účastníka konania zastupuje na základe

splnomocnenia, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľov nárok na odmenu za zastupovanie

účastníka konania v konaní pred súdom prvého stupňa bol v plnom rozsahu uspokojený.

Čo sa týka odmeny sťažovateľa za zastupovanie v odvolacom konaní, náhrada trov

právneho zastúpenia nebola účastníkovi konania, ktorého sťažovateľ zastupoval, najvyšším

súdom v uznesení č. k. -101 z 21. apríla 2001 priznaná z dôvodu, že tento

účastník nemal v konaní úspech. Ústavný súd súhlasí s názorom sťažovateľa, že nárok na

odmenu ustanoveného advokáta za zastupovanie účastníka v konaní nie je možné odvíjať od

úspechu alebo neúspechu zastupovaného účastníka v konaní. Ústavný súd však zároveň

konštatuje, že predstava, že nepriznanie odmeny sťažovateľovi za zastupovanie účastníka

v odvolacom konaní [v okolnostiach prerokúvanej veci si sťažovateľ uplatnil nárok na

zaplatenie sumy 16,60 € (500 Sk)], by sa mohla materiálne dotknúť akéhokoľvek

garantovaného práva, a preto je neprijateľná.

S poukazom na uvedené ústavný súd uvádza, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku

osvojujúc si názor krajského súdu, pokiaľ ide o nárok sťažovateľa na odmenu a hotové

výdavky za zastupovanie účastníka na základe rozhodnutia súdu, síce stručne, ale napriek

tomu dostačujúco odôvodnil, prečo odmenu a hotové výdavky sťažovateľovi nepriznal.

Ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľné, aby vzhľadom na celkové okolnosti

prípadu už najvyšší súd odmenu a hotové výdavky sťažovateľovi nepriznal, keďže o jeho

nároku už bolo nielenže rozhodnuté, ale tento bol aj uspokojený.

Skutkové a právne závery uvedené v odôvodnení namietaného uznesenia najvyššieho

súdu v spojení s odôvodnením uznesenia krajského súdu, na ktorý sa najvyšší súd odvoláva,

v časti týkajúcej sa nepriznania odmeny a hotových výdavkov advokáta za zastupovanie

v prvostupňovom a odvolacom konaní nie sú podľa názoru ústavného súdu v rozpore

so zmyslom a účelom právnej úpravy týkajúcej sa trov konania, a preto ich nemožno

považovať za odporujúce citovaným článkom , dohovoru a listiny. Vzhľadom na to

nemožno tieto skutkové a právne závery označiť za nepreskúmateľné a za svojvoľné, a

preto ich ústavný súd nemá dôvod ani oprávnenie prehodnocovať a ani prípadne nahrádzať

vlastnými.

Ústavný súd na záver považuje za potrebné uviesť, že samotná skutočnosť, že

v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky advokáta pri

zastupovaní klienta na súde, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Ústavný súd v tejto

súvislosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der Mussele

proti Belgicku, rozsudok z 23. novembra 1983, séria A, č. 70), v ktorom bolo zdôraznené,

že riziko spojené s výkonom určitej profesie, kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za

odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto

profesie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej

porušenie základného práva podľa a listiny a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a listiny a práva pokojne užívať svoj majetok podľa

dodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim

postupom

Podľa každý má právo vlastniť majetok.

Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Ústavný súd konštatuje, že v danej veci nie je dôvod, aby odlišne posudzoval

aplikovateľnosť , listiny a dodatkového protokolu.

V súvislosti s namietaným porušením , listiny a práva

pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd odkazuje

na svoju judikatúru, podľa ktorej základné právo zaručené v (čo v celom

rozsahu platí, pokiaľ ide o právo zaručené v čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 dodatkového

protokolu) zahŕňa požiadavku minimálnych garancií procesnej povahy ustanovených

priamo v označenom článku , ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho

porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1

), a taktiež zahŕňa požiadavku spravodlivosti súdneho konania [ dohovoru

(m. m. napr. , )].

Ústavný súd konštatuje, že ak rozhodnutím okresného súdu v označenom konaní

nedošlo k porušeniu základného práva podľa a práva

dohovoru, potom už neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva

sťažovateľa podľa , listiny a práva podľa dodatkového

protokolu.

Napokon ústavný súd pripomína aj svoju stabilizovanú judikatúru (napr.

, ), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z , ak toto porušenie

nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce

z až , resp. dohovoru. O prípadnom porušení základného

práva podľa by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany

všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.

ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich

porušením.

Preto aj túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

4. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 28 listiny a čl. 7 paktu uznesením

najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom

Ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením

okresného súdu a namietaným porušením označených práv podľa čl. 28 listiny a čl. 7 paktu,

a preto bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi

sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2009