Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 324/09
PDF · 228 KB
No categories available
IV. ÚS 324/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. septembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. R. F., P., zastúpeného advokátom JUDr. P. P.,
P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Co 154/2008
z 12. novembra 2008, a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. R. F. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára
2009 doručená sťažnosť JUDr. R. F., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. P. P., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 3 Co 154/2008 z 12. novembra 2008.
Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:
«Dňa 12. 10. 1999 mi ako súdnemu exekútorovi bol doručený návrh na vykonanie
exekúcie zo dňa 04. 10. 1999 o vymoženie sumy 3.570.425,70 Sk s prísl., v ktorom
oprávneným bola K., š. p. ú., B., a návrh smeroval voči povinnému - spoločnosti A. a. s., S.
Na základe tohoto návrhu som Okresný súd v Spišskej Novej Vsi požiadal o vydanie
poverenia, predmetné poverenie - 5810 009161 * bolo vydané dňa 14. 02. 2000, a bolo mi
doručené dňa 16. 02. 2000...
Upovedomením o začatí exekúcie zo dňa 11. 04. 2000 som povinného upovedomil
o začatí exekúcie a o výške vymáhanej sumy vrátane vyčíslenia predbežných trov exekúcie.
Po uplynutí lehoty na podanie námietok, ktoré povinný nepodal, som riadne v exekúcii
pokračoval, vykonával príslušné úkony, zablokoval účty povinného a zabezpečil nemožnosť
povinného nakladať so svojím majetkom, ktorý podlieha exekúcii...
Na základe vedeného exekučného konania, blokovaných účtov a na základe ďalších
obmedzení povinného v nakladaní s jeho majetkom, povinný začal rokovať s oprávneným
o splatení svojej pohľadávky. Skutočnosť, že tak konal najmä na základe vedenej exekúcie
voči nemu svedčí skutočnosť, že Upovedomenie o začatí exekúcie bolo vydané dňa 11. 04.
2000, pričom dňa 14. 04. 2000 sa uskutočnilo rokovanie povinného s oprávneným o
splatení záväzku povinného, o čom nás oprávnený písomne informoval podaním zo dňa 14.
04. 2000...
Povinný mal od vydania exekučného titulu - Platobného rozkazu zo dňa 28. 05. 1998
dostatok času a priestoru na úhradu svojho dlhu, čo sa však nestalo a snahu svoj dlh
uhradiť začal prejavovať až po začatí exekučného konania, ktoré ho obmedzovalo
v nakladaní so svojím majetkom.
V priebehu exekučného konania sa oprávnený s povinným dohodol na vysporiadaní
povinnosti povinného uvedenej v exekučnom titule a oprávnený následne podal návrh na
zastavenie exekúcie z dôvodu splnenia povinnosti povinným (podpísanie Zmluvy
o reštrukturalizácii splátkového kalendára úveru a Notárskej zápisnice). Pôvodný záväzok
povinného zanikol a nebol dôvod na ďalšie vedenie exekučného konania v tejto časti...
Okresný súd v Spišskej Novej Vsi Uznesením zo dňa 27. 04. 2001, sp. zn.: Er 318/00
exekúciu čiastočne zastavil v sume istiny 3.570.425,70 Sk a trov základného konania v sume
142.816,- Sk. Okresný súd v Spišskej Novej Vsi o trovách exekúcie nerozhodoval...
Vzhľadom na skutočnosť, že povinný v priebehu exekučného konania neuhradil trovy
exekúcie, ktoré som riadne vyčíslil v Upovedomení o začatí exekúcie, a voči ktorým povinný
nepodal námietky, vydal som Príkaz na úhradu trov exekúcie zo dňa 29. 06. 2001. Následne
došlo k vymoženiu týchto trov exekučného konania z účtu povinného...
Pretože dohodou oprávneného a povinného došlo len k splneniu časti povinnosti
(istina a časť príslušenstva) a zároveň nedošlo k splneniu zostávajúcej časti - trov exekúcie
vo výške 750.334,- Sk (a v tejto časti ani nebolo exekučné konanie zastavené), vymohol som
aj zostávajúcu časť - trovy exekúcie. Dňa 30. 08. 2001 som vrátil Poverenie č. 5810 009161
* súdu z dôvodu, že exekučné konanie sa skončilo vymožením pohľadávky, príslušenstva
a trov exekúcie...
Povinný podal dňa 02. 07. 2003 žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia na
Okresný súd v Prešove, kde odo mňa žiadal vrátenie sumy 742.660,- Sk s úrokmi
z omeškania vo výške 11 % ročne od 01. 09. 2001 do zaplatenia a ďalším príslušenstvom,
z dôvodu môjho údajného bezdôvodného obohatenia sa vymožením trov exekúcie.
Povinný v žalobe okrem iného uvádza, že som postupoval v rozpore so zákonom
a morálnou etikou, a že som si mal vyčísliť len „skutočne vynaložené“ trovy exekúcie pri
vymáhaní pohľadávky. Ďalej povinný uvádza, že som pohľadávku „nevymohol“, ale „že
bolo s oprávneným dohodnuté inak“.
Povinný právne argumentuje nutnosťou použitia ust. § 203 EP platného v tej dobe,
teda že ak dôjde k zastaveniu exekúcie, súd môže uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy
exekúcie.
Povinný za moje údajné bezdôvodné obohatenie považuje takmer celú sumu
vymožených trov exekúcie (742.660,- Sk), jedinú sumu, ktorú nepovažoval za bezdôvodné
obohatenie z mojej strany bola suma hotových výdavkov, ktoré boli vo výške 7.674,- Sk...
K žalobe som podal Vyjadrenie zo dňa 27. 11. 2003.
Žalobu povinného považujem za neopodstatnenú a bezdôvodnú, a to aj z dôvodov,
ktoré uvádzam v ďalších častiach tejto sťažnosti...
Okresný súd v Prešove Rozsudkom zo dňa 27. 09. 2004, sp. zn.: 9 C 103/03 rozhodol,
že som povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 737.260,- Sk s 11 % úrokom z omeškania
od 01. 09. 2001 do zaplatenia a nahradiť trovy konania.
Okresný súd v Prešove vyhovel žalobe takmer v celom rozsahu s tým, že údajne pri
vymožení trov exekúcie išlo o plnenie bez právneho dôvodu.
Okresný súd v Prešove sám určil výšku trov exekúcie, za odmenu exekútora
považoval sumu 5.400,- Sk, pričom sám konštatuje, že nie je právomocný na preskúmanie
rozhodnutia Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi.
Okresný súd v Prešove ďalej konštatuje, že údajne nedošlo k vymoženiu žiadnej sumy
v prospech oprávneného. Toto konštatovanie je evidentne nesprávne vzhľadom na vyššie
uvedené...
Proti Rozsudku Okresného súdu v Prešove som podal dňa 08. 12. 2004 odvolanie,
pričom jednotlivé dôvody nesprávnosti napadnutého rozhodnutia uvádzam nižšie...
Krajský súd v Prešove Rozsudkom zo dňa 30. 09. 2005 rozhodnutie prvostupňového
súdu o mojej povinnosti zaplatiť sumu 737.260,- Sk potvrdil, výroky o úrokoch z omeškania
a trovách konania zrušil a vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie...
Rozsudkom Okresného súdu v Prešove zo dňa 22. 07. 2008, sp. zn.: 9 C 103/03, súd
konanie v časti úroku z omeškania za obdobie od 01. 09. 2001 do 20. 11. 2003 zastavil
a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 11 % zo sumy 737.260,-
Sk od 21. 11. 2003 do zaplatenia...
Proti tomuto Rozsudku som dňa 26. 08. 2008 podal odvolanie...
Krajský súd v Prešove napadnutým Rozsudkom zo dňa 12. 11. 2008, sp. zn.: 3 Co
154/2008 potvrdil Rozsudok Okresného súdu v Prešove vo výroku o povinnosti žalovaného
zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 11 % zo sumy 737.260,- Sk od 21. 11. 2003 do
zaplatenia...»
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:
„Povinný v exekučnom konaní vôbec nenamietal výšku trov exekúcie. Povinný voči
Upovedomeniu o začatí exekúcie, v ktorých som vyčíslil aj predbežné trovy exekúcie,
nepodal námietky.
V danom prípade trovy exekúcie vyčísľuje samotný súdny exekútor. Vyčíslenie
predbežných trov exekúcie súdneho exekútora v Upovedomení o začatí exekúcie má povahu
rozhodnutia a po uplynutí lehoty na odvolanie je pre účastníkov konania záväzné, podobne
ako rozhodnutia exekučného súdu. Právo rozhodovať' o trovách exekúcie (v tomto prípade
o predbežných trovách exekúcie), vyplýva súdnemu exekútorovi z ust. Exekučného poriadku.
Opravným prostriedkom proti takto vypočítaným trovám exekúcie sú Námietky proti
trovám exekúcie, ktoré však povinný nepodal...
Trovy exekúcie pozostávajúce z odmeny exekútora, náhrady hotových výdavkov
a náhrady za stratu času pri vykonaní exekúcie, boli vyrátané správne, pretože základ na
určenie odmeny súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti pri exekúcii na peňažné
plnenie je výška vymáhanej pohľadávky.
Základom na určenie odmeny bola výška vymáhanej pohľadávky, teda sumy vo výške
3.570.425,70 Sk a 142.816,- Sk, t. j. spolu 3.713.241,70 Sk, pričom táto pohľadávka
oprávneného, bola aj v priebehu exekučného konania, vzhľadom na vyššie uvedené celkom
uspokojená.
Odmena súdneho exekútora teda bola správne určená vo výške 742.660,- Sk a taktiež
aj hotové výdavky vyplývajúce z exekučného spisu vo výške 7.674,- Sk...
Trovy exekúcie, resp. odmena súdneho exekútora bola v exekučnom konaní
vypočítaná v súlade s ust. § 16 a § 5 Vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z. z. správne a v súlade
so zákonom boli tieto trovy exekúcie aj vymožené.»
Podľa názoru sťažovateľa „je nesprávne a nezákonne, a v rozpore s Ústavou SR, aby
súd v civilnom konaní, teda v konaní odlišnom od exekučného konania vyčísľoval nanovo
a opätovne trovy exekúcie, a v podstate v už skončenej exekúcii nanovo rozhodol o trovách
exekúcie.
Je nesprávne a nezákonne, a v rozpore s Ústavou SR, aby civilný súd dokonca
následne vyslovil, že trovy exekúcie, ktoré exekútor riadne vyčíslil a vymohol a proti ktorým
v exekučnom konaní neboli podané žiadne opravné prostriedky, sú bezdôvodným
obohatením sa súdneho exekútora a zaviazal ho na ich vrátenie vrátane úrokov
z omeškania.“.
Sťažovateľ je toho názoru, že „dokonca aj vtedy, keby trovy exekúcie neboli správne
určené (čo však v tomto prípade boli správne určené), povinný sa nemôže domáhať ich
vrátenia žalobou o vydanie bezdôvodného obohatenia. Povinný v prípade nesúhlasu
s výškou trov exekúcie mal proti nim podať námietky, čo však nepodal. Upovedomenie
o začatí exekúcie nepodaním námietok nadobudli právoplatnosť a sú záväzné.“.
V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na tú skutočnosť, že Slovenská komora
exekútorov sťažnosť povinného na postup vymáhania trov exekúcie, pokiaľ ide o ich výšku,
považovala za neopodstatnenú.
Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 154/2008
z 12. novembra 2008 došlo k porušeniu ním označených práv, pretože tento súd pri
rozhodovaní v uvedenej právnej veci vyslovil, že „vymožením trov exekúcie som sa mal
bezdôvodne obohatiť na úkor povinného v exekučnom konaní, pričom Krajský súd v
Prešove ma zaviazal aj na zaplatenie úrokov z omeškania žalobcovi“.
Sťažovateľ tvrdí: „ja som sa v žiadnom prípade bezdôvodne neobohatil, ale len som
riadne vykonával exekúciu podľa zákonných predpisov a rozhodnutím súdov bol zmenšený
môj majetok, ktorý mi podľa zákona patrí. Rozhodnutie o bezdôvodnom obohatení sa
vymožením trov exekúcie exekútora poškodzuje, keďže vykonanie exekúcie súdny exekútor
nemôže odmietnuť, ako štátom splnomocnená osoba konať musí a nepriznaním nároku na
trovy exekúcie je protizákonne zmenšovaný majetok exekútora a teda súd protizákonne
zasiahol do práv na odmenu a vlastníctvo, ktoré garantuje Ústava SR.“
Postupom a rozhodnutím súdov, ktoré opätovne rozhodovali o trovách exekúcie,
určili ich výšku mimo exekučného konania aj napriek tomu, že na to nemali právomoc,
a neposúdili vec ako už raz rozhodnutú, podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu aj jeho
práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces.
V súvislosti s uvedeným sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal takýto nález:
„Rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 3 Co 154/08 zo dňa 12. 11. 2008
bolo porušené zák1adné právo sťažovateľa vlastniť majetok garantované čl. 20 ods. 1
Ústavy SR a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a zák1adných slobôd.
Rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 3 Co 154/08 zo dňa 12. 11. 2008 bolo
porušené zák1adné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravod1ivý súdny proces
garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práva základných slobôd.
Rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 3 Co 154/08 zo dňa 12. 11. 2008 sa
zrušuje a vec sa vracia na ďa1šie konanie.
Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na
začatie konania, okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Pre posúdenie návrhu na začatie konania je rozhodujúce ako sťažovateľ, resp. jeho
právny zástupca vymedzí predmet konania v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite. Tvrdenia,
ktoré uplatňuje sťažovateľ mimo petitu sťažnosti, ústavný súd v súlade so svojou ustálenou
judikatúrou považuje iba za súčasť argumentácie sťažovateľa (m. m. III. ÚS 149/04,
II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07). V danom prípade sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným
právnym zástupcom, namieta v petite sťažnosti porušenie svojich základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového
protokolu len rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 154/2008 z 12. novembra 2008. Preto
námietky sťažovateľa proti ďalším rozhodnutiam prvostupňového a odvolacieho súdu
(rozsudky Okresného súdu Prešov sp. zn. 9 C 103/03 z 27. septembra 2004 a 22. júla 2008,
rozsudok krajského súdu sp. zn. 2 Co 10/03 z 30. septembra 2005) ústavný súd považoval
len za súčasť argumentácie sťažovateľa. Z uvedeného dôvodu sťažnosť sťažovateľa
predbežne prerokoval len vo vzťahu k petitom označenému rozsudku krajského súdu.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní preskúmal opodstatnenosť predloženej
sťažnosti, t. j. posudzoval, či existuje príčinná súvislosť medzi napadnutým rozsudkom
odvolacieho krajského súdu potvrdzujúcim prvostupňový rozsudok vo výroku o povinnosti
sťažovateľa zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 11 % zo sumy 24 472,55 €
(737 260 Sk) od 21. novembra 2003 do zaplatenia a meniacim tento rozsudok vo výroku
o trovách konania, na ktoré zaviazal sťažovateľa [tak, že ich znížil zo sumy 3 406,43 €
(102 622 Sk) na sumu 1 667,33 € (50 230 Sk)], a právami, porušenie ktorých sťažovateľ
v sťažnosti namietal.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vo vzťahu k porušeniu svojich základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu, ku ktorému malo dôjsť rozsudkom krajského súdu sp. zn.
3 Co 154/2008 z 12. novembra 2008, formuluje najmä tieto argumenty:
- vymožené trovy exekúcie krajský súd považoval za bezdôvodné obohatenie
zo strany sťažovateľa (exekútora) a konštatoval, že sťažovateľ sa dostal do omeškania
s vrátením bezdôvodného obohatenia a zaviazal ho aj na úhradu úrokov z omeškania,
- krajský súd už raz rozhodnutú vec (tým, že povinný nepodal námietky voči trovám
exekúcie vyčísleným v upovedomení o začatí exekúcie) znovu prejednal (prekážka res
iudicatae).
V okolnostiach prípadu ústavný súd konštatuje, že podstata námietok sťažovateľa
uvádzaných v sťažnosti sa týka rozhodnutia vo veci samej o otázke (vydanie bezdôvodného
obohatenia sťažovateľom), s ktorou sa v predchádzajúcich rozhodnutiach už vysporiadali
všeobecné súdy (prvostupňový súd, odvolací súd a aj dovolací súd).
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností ústavný súd zistil, že krajský súd
už rozsudkom sp. zn. 2 Co 10/05 z 30. septembra 2005 potvrdil rozsudok okresného súdu
sp. zn. 9 C 103/03 z 27. septembra 2004 o povinnosti sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu
24 472,55 € (737 260 Sk) predstavujúcu trovy exekúcie z titulu bezdôvodného obohatenia.
Predmetný rozsudok bol právnemu zástupcovi sťažovateľa doručený 31. októbra 2005.
Ústavný súd z odôvodnenia rozsudku okresného súdu sp. zn. 9 C 103/2003 z 22. júla 2008,
ako aj z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu zistil, že proti právoplatnému
rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Co 10/05 z 30. septembra 2005 podal sťažovateľ
dovolanie podľa § 237 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu, že sa ním
rozhodlo o veci, o ktorej už bolo právoplatne rozhodnuté. Najvyšší súd Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd uznesením sp. zn. 2 Cdo 241/06
z 25. októbra 2007 odmietol dovolanie sťažovateľa ako neprípustné. Ústavný súd
konštatuje, že sťažovateľ túto skutočnosť v sťažnosti neuviedol.
Ústavný súd z evidencie svojej rozhodovacej činnosti taktiež zistil, že sťažovateľova
predchádzajúca sťažnosť, v ktorej namietal porušenie označených základných práv
rozsudkom krajského súdu z 30. septembra 2005 a označeným uznesením najvyššieho súdu
ako dovolacieho súdu, bola uznesením č. k. III. ÚS 269/08-20 z 3. septembra 2008
odmietnutá, a to v časti týkajúcej sa rozhodnutia krajského súdu z dôvodu, že bola podaná
oneskorene, a v časti týkajúcej sa rozhodnutia najvyššieho súdu z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Sťažovateľom napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 Co 154/2008
z 12. novembra 2008, ktorým podľa neho malo dôjsť k porušeniu ním označených práv, sa
týkal len príslušenstva k už žalobcovi priznanej istine 24 472,55 € (737 260 Sk) a úhrady
trov konania.
Predmetom posúdenia ústavného súdu v okolnostiach prípadu bola teda otázka, či
rozhodnutím odvolacieho krajského súdu týkajúcim sa úrokov z omeškania zo sumy istiny
(bezdôvodného obohatenia) mohlo dôjsť k porušeniu práv označených sťažovateľom.
Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo na
spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne
procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za
podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS. 140/03, IV. ÚS 166/04,
IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).
Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo
chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02,
Krajský súd v relevantnej časti napadnutého rozhodnutia uviedol:
„V súvislosti s uplatňovaným úrokom z omeškania prvostupňový súd správne
uviedol, že úroky z omeškania možno žalobcovi priznať iba od toho času, kedy sa dlžník
dostal do omeškania. Keďže v Občianskom zákonníku pri nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia nie je ustanovený čas splnenia, treba podľa ust. § 563 Občianskeho zákonníka
vychádzať z toho, že žalovaný je povinný plniť prvý deň po tom, čo ho žalobca požiadal
o splnenie. Ak nedošlo požiadanie dlžníkovi o splnenie skôr, treba za kvalifikované
požiadanie považovať žalobu, pričom dňom zročnosti pohľadávky uplatnenej v žalobe
nebude deň nasledujúci po podaní žaloby na súde, ale deň po doručení tejto žaloby
žalovanému (Er 27/1997).
Keďže žaloba bola žalovanému doručená dňa 20. 11. 2003 (č. l. 22 spisu) správne
skonštatoval prvostupňový súd, že od 21. 11. 2003 je žalovaný v omeškaní s plnením dlhu.
Výška úrokov z omeškania je v občiansko-právnych vzťahoch ustanovená v nariadení vlády
SR č. 87/1995 Z. z. Podľa tohto vykonávacieho predpisu činí výška úrokov z omeškania
dvojnásobok diskontnej sadzby stanovenej Národnou bankou Slovenska platnej ku dňu, keď
omeškanie s plnením peňažného dlhu vzniklo. Keďže ku dňu omeškania 21. 11. 2003
základná úroková sadzba NBS predstavovala 6,25 % (dvojnásobok predstavuje 12,5 %)
a žalobca žiadal v žalobe priznať úroky z omeškania len vo výške 11 %, správne postupoval
prvostupňový súd, ak zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania
vo výške 11 % zo sumy 737.260,- Sk od 21. 11. 2003 do zaplatenia.“
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už
spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch
rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že
účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou
úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Z obsahu sťažnosti vzťahujúceho sa na túto jej časť vyplýva, že jej podstatou je
nesúhlas sťažovateľa s právnymi závermi všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou
a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jeho právnej veci. Ústavný súd zároveň
poznamenáva, že podstatná časť námietok sťažovateľa sa vecne nedotýka napadnutého
rozsudku krajského súdu, ale jeho predchádzajúceho rozhodnutia sp. zn. 2 Co 10/05
z 30. septembra 2005 a nepriamo aj uznesenia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu
sp. zn. 2 Cdo 241/06 z 25. októbra 2007, ktoré sťažovateľ v petite sťažnosti nenamieta.
V danej veci ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn.
3 Co 154/2008 z 12. novembra 2008 bol svojvoľný a že by jeho právne závery zasahovali
ústavne neakceptovateľným spôsobom do základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46
ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou
skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami
účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové
a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
právnych predpisov podstatné pre posúdenie veci primeraným spôsobom interpretoval
a aplikoval, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj
celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.
V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom
krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že
rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby
postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho
rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov
arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu
a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom
krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich
porušeniu. Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú, a to aj v rozsahu
základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa (zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu), keďže rozhodovanie
o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta
ústavy).
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. septembra 2009