Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 320/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. septembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. K., B., ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na

ochranu mena podľa , základného práva na spravodlivé

súdne konanie podľa a základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. D. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra

2009 doručená sťažnosť Ing. D. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na

ochranu mena podľa (ďalej len „“), základného

práva na spravodlivé súdne konanie podľa a základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa postupom

Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

«Okresný súd Bratislava II v spore o opravu pracovného hodnotenia - posudku

rozhodoval od podania žaloby č. k. 13 rokov a preto si sťažujem na prieťahy

v konaní súdu a nato, že mi súd neposkytol ako občanovi, ktorého bývalý zamestnávateľ

písomne aj ústne ohovoril, súdnu ochranu. Môj bývalý zamestnávateľ I., a. s., B., jeho

riaditeľ rozširoval o mne nepravdivé informácie, telefonoval aj mojím novým

zamestnávateľom, kde som sa uchádzal o prácu, aby mi znemožnil prácu resp. „prežiť“

skúšobnú dobu. Bývalý zamestnávateľ robil tak len preto, že prehral pracovný spor a musel

mi vyplatiť regres t. j. náhradu mzdy z titulu neplatného rozviazania pracovného pomeru.»

Ďalej sťažovateľ uviedol:

„Súdy pochybili, keď nerozhodli, že predmetné pracovné hodnotenie a informácie

o mojej osobe je odporca povinný v primeranej lehote opraviť a vyplatiť mi zadosťučinenie.

Keďže súdy SR nerozhodli spravodlivo, včas a riadne nemohol som si ani následnou

žalobou do dvoch rokov uplatniť na súde proti bývalému zamestnávateľovi odškodné

za ohováranie a marenie mojich pracovných príležitostí.“

Podľa názoru sťažovateľa postupom okresného súdu v označenom konaní, ako aj

postupom krajského súdu (sťažovateľ však neuviedol spisovú značku tohto konania) došlo

k porušeniu jeho základného práva „na rozhodnutie bez prieťahov a spravodlivo“, ako

aj práva „na česť a spravodlivé informácie o mojej osobe“.

Sťažovateľ sa v závere sťažnosti od ústavného súdu dožaduje „finančného

zadosťučinenia za porušenie mojich uvedených občianskych a ústavných práv vo výške

1,9 mil. Eur jednorázové a odškodné vo výške 380 Eur pravidelne mesačne k môjmu

starobnému dôchodku, ktorý by bol určite vyšší, keby riadne a včas súdy SR rozhodli

a zasiahli, aby môj bývalý zamestnávateľ nepravdivými informáciami nemaril moje

pracovné príležitosti a nedovolene nezasahoval do môjho pracovného a rodinného života.

Uvedeného finančného zadosťučinenia a náhrady škody sa dožadujem vyplatiť

od Slovenskej republiky.“.

Sťažovateľ zároveň požiadal aj o ustanovenie advokáta v konaní pred ústavným

súdom, čo odôvodnil takto: „môj dôchodok je 9 800 Sk a bytné platím 6 550 Sk preto si

advokáta nemôžem zaplatiť.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že:

- rozsudok okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. je z 2. októbra

2002 (návrh sťažovateľa bol zamietnutý),

- odvolacie konanie proti rozsudku okresného súdu v predmetnej veci bolo

krajským súdom vedené pod sp. zn. ,

- rozsudok okresného súdu sp. zn. z 2. októbra 2002 nadobudol

právoplatnosť 25. júla 2009 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 10. júna 2009.

V prvom rade ústavný súd poznamenáva, že odôvodnenie sťažnosti je veľmi

všeobecné, nesúrodé a neprehľadné. Možno z neho vydedukovať nespokojnosť sťažovateľa

s rozhodnutiami všeobecných súdov, avšak bez uvedenia konkrétnych právne relevantných

skutočností, ktoré by umožňovali kvalifikované spochybnenie ich záverov v právnej veci

sťažovateľa.

Z konštatovania sťažovateľa, že mu „súd neposkytol... súdnu ochranu“ a že „súdy

SR nerozhodli spravodlivo... a riadne“, možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie

svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa postupom

okresného súdu, ako aj krajského súdu. Sťažovateľ taktiež namietal aj porušenie svojho

základného práva „na česť a spravodlivé informácie o mojej osobe“, čo ale vôbec nijako

neodôvodnil, len stroho skonštatoval ich porušenie „súdmi SR“. Z uvedenej formulácie

ústavný súd vyvodil, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva

na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa

.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. ústavný súd musel

sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na už spomenutý princíp subsidiarity

ustanovený v , z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná

iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd

konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnutý postup okresného súdu, keďže jeho

rozhodnutie a postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, preskúmal na základe odvolania

sťažovateľa krajský súd, ktorý rozsudkom sp. zn. z 10. júna 2009 napadnutý

rozsudok prvostupňového súdu v celom rozsahu potvrdil.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu

okresného súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (uvedené platí

v plnom rozsahu aj vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľovho základného práva

na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa

).

Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv podľa a

postupom krajského súdu v označenom konaní, je predovšetkým potrebné opätovne

poukázať na to, že sťažovateľ sa v odôvodnení sťažnosti obmedzil iba na konštatovanie, že

súd nerozhodol „spravodlivo... a riadne“, teda neuviedol žiadne konkrétne skutkové

a právne relevantné okolnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia jeho základných

práv, resp. existenciu vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom krajského

súdu a namietaným porušením označených práv. Už z tohto samotného faktu možno

vyvodiť záver o zjavnej neopodstatnenosti jeho sťažnosti. Sťažovateľ v sťažnosti de facto

vyjadril svoju nespokojnosť s prehratým súdnym sporom a adresoval ju ústavnému súdu,

ktorý stavia do pozície ďalšej opravnej inštancie proti rozhodnutiam všeobecných súdov.

Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej

osoby alebo právnickej osoby podľa je vznesenie relevantných námietok

zo strany sťažovateľa spočívajúcich v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jeho

základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, príp. inou

aktivitou alebo nečinnosťou konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy,

územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok podanie

sťažovateľa neobsahuje.

Subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho základných práv nie je dostatočným

dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne

okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

Navyše, ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon

nie je ani chrániť účastníkov pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho

pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, , ).

V prerokovávanej veci preto ide o situáciu, keď sťažovateľ vôbec nerešpektuje

postavenie ústavného súdu ako orgánu ochrany ústavnosti ( ), do právomoci

ktorého nepatrí ochrana pred nezákonnosťou, ale len pred neústavným postupom

a rozhodnutím orgánov verejnej moci. Sťažovateľ síce opisom označil základné práva,

do ktorých malo byť namietaným postupom zasiahnuté, avšak v skutočnosti len vyjadruje

svoj nesúhlas s rozhodnutím bez toho, aby prijateľne vysvetlil, ako sa to dotýka

namietaného porušenia jeho základných práv.

Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Z odôvodnenia sťažnosti, kde sťažovateľ uvádza, že sa sťažuje aj „na prieťahy

v konaní súdu“, že „súdy SR nerozhodli... včas“, ako aj „bez prieťahov“, možno vyvodiť,

že namieta taktiež porušenie svojho základného práva na prerokovanie jeho veci bez

zbytočných prieťahov podľa .

Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa

ústavný súd vychádza zo svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu

právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov“ (), pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza

„až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ ().

Ústavný súd pri preskúmavaní sťažností, ktorými sťažovatelia namietajú porušenie

svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, podľa svojej konštantnej judikatúry poskytuje ochranu týmto právam len vtedy,

ak bola sťažnosť pred ústavným súdom uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu

označeného práva ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať

(m. m. , , , ), t. j. vtedy, ak mu bola

sťažnosť doručená v čase, keď ešte nedošlo k odstráneniu stavu právnej neistoty

sťažovateľov z dôvodu, že príslušný súd ešte vo veci právoplatne nerozhodol. Ak v čase,

keď sťažnosť ústavnému súdu došla, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu

označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť v zásade odmietne ako zjavne

neopodstatnenú ( ). Tento právny názor ústavného súdu

akceptuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (pozri napr. rozhodnutie

vo veci Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 16970/05).

Vychádzajúc z uvedenej judikatúry ústavný súd sťažnosti, ktoré mu boli doručené

po nadobudnutí právoplatnosti príslušného rozhodnutia všeobecného súdu alebo iného

orgánu verejnej moci, odmieta podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

V preskúmavanej veci bola sťažnosť ústavnému súdu doručená 2. septembra 2009,

teda až potom, ako bola vec právoplatne skončená 25. júla 2009, a to rozsudkom okresného

súdu sp. zn. z 2. októbra 2002 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 10. júna 2009. To, že namietané konanie bolo k uvedenému dňu právoplatne

skončené, vyplýva zo samotnej sťažnosti, pričom ústavný súd si túto skutočnosť overil

aj na okresnom súde.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v jeho sťažnosti (ustanovenie

advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. septembra 2009