Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 320/09
PDF · 201.72 KB
No categories available
IV. ÚS 320/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. septembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. K., B., ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na
ochranu mena podľa čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 22/97
a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 40/08, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. D. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra
2009 doručená sťažnosť Ing. D. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na
ochranu mena podľa čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
10 C 22/97 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Co 40/08.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:
«Okresný súd Bratislava II v spore o opravu pracovného hodnotenia - posudku
rozhodoval od podania žaloby č. k. 10 C 22/97 13 rokov a preto si sťažujem na prieťahy
v konaní súdu a nato, že mi súd neposkytol ako občanovi, ktorého bývalý zamestnávateľ
písomne aj ústne ohovoril, súdnu ochranu. Môj bývalý zamestnávateľ I., a. s., B., jeho
riaditeľ rozširoval o mne nepravdivé informácie, telefonoval aj mojím novým
zamestnávateľom, kde som sa uchádzal o prácu, aby mi znemožnil prácu resp. „prežiť“
skúšobnú dobu. Bývalý zamestnávateľ robil tak len preto, že prehral pracovný spor a musel
mi vyplatiť regres t. j. náhradu mzdy z titulu neplatného rozviazania pracovného pomeru.»
Ďalej sťažovateľ uviedol:
„Súdy pochybili, keď nerozhodli, že predmetné pracovné hodnotenie a informácie
o mojej osobe je odporca povinný v primeranej lehote opraviť a vyplatiť mi zadosťučinenie.
Keďže súdy SR nerozhodli spravodlivo, včas a riadne nemohol som si ani následnou
žalobou do dvoch rokov uplatniť na súde proti bývalému zamestnávateľovi odškodné
za ohováranie a marenie mojich pracovných príležitostí.“
Podľa názoru sťažovateľa postupom okresného súdu v označenom konaní, ako aj
postupom krajského súdu (sťažovateľ však neuviedol spisovú značku tohto konania) došlo
k porušeniu jeho základného práva „na rozhodnutie bez prieťahov a spravodlivo“, ako
aj práva „na česť a spravodlivé informácie o mojej osobe“.
Sťažovateľ sa v závere sťažnosti od ústavného súdu dožaduje „finančného
zadosťučinenia za porušenie mojich uvedených občianskych a ústavných práv vo výške
1,9 mil. Eur jednorázové a odškodné vo výške 380 Eur pravidelne mesačne k môjmu
starobnému dôchodku, ktorý by bol určite vyšší, keby riadne a včas súdy SR rozhodli
a zasiahli, aby môj bývalý zamestnávateľ nepravdivými informáciami nemaril moje
pracovné príležitosti a nedovolene nezasahoval do môjho pracovného a rodinného života.
Uvedeného finančného zadosťučinenia a náhrady škody sa dožadujem vyplatiť
od Slovenskej republiky.“.
Sťažovateľ zároveň požiadal aj o ustanovenie advokáta v konaní pred ústavným
súdom, čo odôvodnil takto: „môj dôchodok je 9 800 Sk a bytné platím 6 550 Sk preto si
advokáta nemôžem zaplatiť.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že:
- rozsudok okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 10 C 22/97 je z 2. októbra
2002 (návrh sťažovateľa bol zamietnutý),
- odvolacie konanie proti rozsudku okresného súdu v predmetnej veci bolo
krajským súdom vedené pod sp. zn. 4 Co 40/08,
- rozsudok okresného súdu sp. zn. 10 C 22/97 z 2. októbra 2002 nadobudol
právoplatnosť 25. júla 2009 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu sp. zn.
4 Co 40/08 z 10. júna 2009.
V prvom rade ústavný súd poznamenáva, že odôvodnenie sťažnosti je veľmi
všeobecné, nesúrodé a neprehľadné. Možno z neho vydedukovať nespokojnosť sťažovateľa
s rozhodnutiami všeobecných súdov, avšak bez uvedenia konkrétnych právne relevantných
skutočností, ktoré by umožňovali kvalifikované spochybnenie ich záverov v právnej veci
sťažovateľa.
Z konštatovania sťažovateľa, že mu „súd neposkytol... súdnu ochranu“ a že „súdy
SR nerozhodli spravodlivo... a riadne“, možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie
svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom
okresného súdu, ako aj krajského súdu. Sťažovateľ taktiež namietal aj porušenie svojho
základného práva „na česť a spravodlivé informácie o mojej osobe“, čo ale vôbec nijako
neodôvodnil, len stroho skonštatoval ich porušenie „súdmi SR“. Z uvedenej formulácie
ústavný súd vyvodil, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva
na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 22/97 ústavný súd musel
sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na už spomenutý princíp subsidiarity
ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná
iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd
konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnutý postup okresného súdu, keďže jeho
rozhodnutie a postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, preskúmal na základe odvolania
sťažovateľa krajský súd, ktorý rozsudkom sp. zn. 4 Co 40/08 z 10. júna 2009 napadnutý
rozsudok prvostupňového súdu v celom rozsahu potvrdil.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu
okresného súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (uvedené platí
v plnom rozsahu aj vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľovho základného práva
na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa
Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv podľa čl. 19 a čl. 46 ods. 1 ústavy
postupom krajského súdu v označenom konaní, je predovšetkým potrebné opätovne
poukázať na to, že sťažovateľ sa v odôvodnení sťažnosti obmedzil iba na konštatovanie, že
súd nerozhodol „spravodlivo... a riadne“, teda neuviedol žiadne konkrétne skutkové
a právne relevantné okolnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia jeho základných
práv, resp. existenciu vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom krajského
súdu a namietaným porušením označených práv. Už z tohto samotného faktu možno
vyvodiť záver o zjavnej neopodstatnenosti jeho sťažnosti. Sťažovateľ v sťažnosti de facto
vyjadril svoju nespokojnosť s prehratým súdnym sporom a adresoval ju ústavnému súdu,
ktorý stavia do pozície ďalšej opravnej inštancie proti rozhodnutiam všeobecných súdov.
Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej
osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy je vznesenie relevantných námietok
zo strany sťažovateľa spočívajúcich v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jeho
základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, príp. inou
aktivitou alebo nečinnosťou konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy,
územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok podanie
sťažovateľa neobsahuje.
Subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho základných práv nie je dostatočným
dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne
okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.
Navyše, ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon
nie je ani chrániť účastníkov pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho
pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy
(I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04, I. ÚS 209/09).
V prerokovávanej veci preto ide o situáciu, keď sťažovateľ vôbec nerešpektuje
postavenie ústavného súdu ako orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), do právomoci
ktorého nepatrí ochrana pred nezákonnosťou, ale len pred neústavným postupom
a rozhodnutím orgánov verejnej moci. Sťažovateľ síce opisom označil základné práva,
do ktorých malo byť namietaným postupom zasiahnuté, avšak v skutočnosti len vyjadruje
svoj nesúhlas s rozhodnutím bez toho, aby prijateľne vysvetlil, ako sa to dotýka
namietaného porušenia jeho základných práv.
Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Z odôvodnenia sťažnosti, kde sťažovateľ uvádza, že sa sťažuje aj „na prieťahy
v konaní súdu“, že „súdy SR nerozhodli... včas“, ako aj „bez prieťahov“, možno vyvodiť,
že namieta taktiež porušenie svojho základného práva na prerokovanie jeho veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
ústavný súd vychádza zo svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu
právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov“ (III. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza
„až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).
Ústavný súd pri preskúmavaní sťažností, ktorými sťažovatelia namietajú porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, podľa svojej konštantnej judikatúry poskytuje ochranu týmto právam len vtedy,
ak bola sťažnosť pred ústavným súdom uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu
označeného práva ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať
(m. m. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05), t. j. vtedy, ak mu bola
sťažnosť doručená v čase, keď ešte nedošlo k odstráneniu stavu právnej neistoty
sťažovateľov z dôvodu, že príslušný súd ešte vo veci právoplatne nerozhodol. Ak v čase,
keď sťažnosť ústavnému súdu došla, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu
označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť v zásade odmietne ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Tento právny názor ústavného súdu
akceptuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (pozri napr. rozhodnutie
vo veci Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 16970/05).
Vychádzajúc z uvedenej judikatúry ústavný súd sťažnosti, ktoré mu boli doručené
po nadobudnutí právoplatnosti príslušného rozhodnutia všeobecného súdu alebo iného
orgánu verejnej moci, odmieta podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
V preskúmavanej veci bola sťažnosť ústavnému súdu doručená 2. septembra 2009,
teda až potom, ako bola vec právoplatne skončená 25. júla 2009, a to rozsudkom okresného
súdu sp. zn. 10 C 22/97 z 2. októbra 2002 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.
4 Co 40/08 z 10. júna 2009. To, že namietané konanie bolo k uvedenému dňu právoplatne
skončené, vyplýva zo samotnej sťažnosti, pričom ústavný súd si túto skutočnosť overil
aj na okresnom súde.
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, bolo už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v jeho sťažnosti (ustanovenie
advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. septembra 2009