Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 209/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2009

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. P. S.,

B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1

, práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne

č. k. -523 z 29. decembra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti M., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2009

doručená sťažnosť spoločnosti M., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia jej základných práv podľa a 4 a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uznesením (sťažovateľka uviedla rozsudkom, pozn.) Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -523 z 29. decembra 2008.

1. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je v exekučnom konaní vedenom

Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. NM-0 Er 469/1999

(na Exekútorskom úrade súdneho exekútora JUDr. P. G. pod sp. zn. Ex 2/2001)

v procesnom postavení oprávnenej ako záložného veriteľa po pôvodnom veriteľovi –

S., a. s., B. (predtým K. B., š. p.).

K existujúcemu skutkovému stavu sťažovateľka uviedla:

a) „V exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom JUDr. P. G. pod sp. zn.:

Ex 2/2001 v prospech oprávneného S., a. s. (po postúpení pohľadávky v súčasnosti už G...)

proti povinnému: P... pre vymožemie 4.901.021,- Sk s príslušenstvom, súdny exekútor...

vykonal dňa 11. 11. 2002 dražbu nehnuteľností... a dňa 30. 7. 2003 dražbu ďalších

nehnuteľností...

Príklepy k uvedeným nehnuteľnostiam Okresný súd Nové Mesto nad Váhom schválil

uznesením č. k. -195 zo dňa 30. 1. 2004 a uznesením č. k. -191

zo dňa 30. 1. 2004, oba nadobudli právoplatnosť dňa 26. 3. 2004.

Na základe výzvy konajúceho súdneho exekútora si spoločnosť S., a. s. uplatnila

svoje pohľadávky proti povinnému ako nároky na najvyššie podanie podaním zo dňa 07. 11.

2002. Ako vyplýva z Prihlásenia pohľadávky do dražby spoločnosti S., a. s., táto prihlásila

podaním zo dňa 7. 11. 2002 svoje dve pohľadávky v celkovej výške spolu 6.880.462,86 Sk,

nasledovne

- pod bodom A. svoju pohľadávku pôvodného veriteľa K. B., š. p. ú., judikovanú

platobným rozkazom Krajského súdu v Trenčíne č. k. -26 zo dňa 27. 11.

2001, ku dňu konania dražby v celkovej výške 2.794.274,94 Sk... a

- pod bodom B. svoju pohľadávku pôvodného veriteľa V., a. s., vymáhanú v exekúcii

č. EX 2/2001 (EX 278/1999), ku dňu konania dražby v celkovej výške 4.086.187,92 Sk...

Spoločnosť S., a. s. si zároveň uplatnila uspokojenie svojich pohľadávok podľa § 157

ods. 1 písm. c) ako pohľadávok zabezpečených záložnými právami

zapísanými na LV č. 225, k. ú. L. pod V 3/96, V 29/96 a V 293/96) na nehnuteľnosti...“

b) „Na rozvrhovom pojednávaní dňa 5. 8. 2004 rozdeľovanú podstatu vo výške

2.176.507,- Sk, určenú ako súčet najvyšších podaní z dražieb nehnuteľností konaných dňa

11. 11. 2002 a 30. 7. 2003, súdny exekútor JUDr. P. G. rozvrhol tak, že v zmysle § 157

ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku uspokojil svoje trovy exekúcie v Ex 2/2001 spolu

vo výške 1.262.833,- Sk, z toho odmenu určil ako 20 % z vymáhanej pohľadávky

4.186.187,92 Sk v sume 837.240,- Sk, k odmene pripočítal 19 % DPH a ďalej náhradu

hotových výdavkov taktiež s 19 % DPH. V ďalšom poradí v tretej skupine čiastočne

uspokojil pohľadávku oprávneného S., a. s. vymáhanú v exekučnom konaní Ex 2/2001

a zabezpečenú záložným právom zriadeným z časového hľadiska ako prvým v poradí

na dražených nehnuteľnostiach vo výške 913.674,- Sk, ostatné pohľadávky ostali

neuspokojené pre nedostatok peňažných prostriedkov.“

c) „V ďalšom období spoločnosť S., a. s. postúpila svoje splatné pohľadávky tak, že

- pohľadávku pod bodom A postúpila spoločnosti M., a. s. – Sťažovateľovi (Zmluva

o postúpení pohľadávok zo dňa 28. 9. 2005) a

- pohľadávku pod bodom B spoločnosti G. (Zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa

22. 12. 2004), pričom s poukazom na ust. , spolu

s postúpenými pohľadávkami prešli na nových veriteľov (postupníkov) aj príslušenstvo

a všetky práva s pohľadávkami spojené...

Podaním zo dňa 8. 12. 2005 S., a. s. oznámila súdnemu exekútorovi JUDr. P. G.

postúpenie pohľadávky vymáhanej v exekučnom konaní vedenom na jeho exekútorskom

úrade pod sp. zn.: Ex 399/2002 na Sťažovateľa. Podaním zo dňa 9. 2. 2006 S., a. s.

upresnila oznámenie v tom zmysle, že len pohľadávka vymáhaná v exekučnom konaní

EX 399/2002 vo výške 1.330.000,- Sk s prísl. bola postúpená v zmysle zmluvy o postúpení

pohľadávok zo dňa 28. 9. 2005 Sťažovateľovi a pohľadávka, ktorá je predmetom exekúcie

č. k. EX 2/2001 bola postúpená v roku 2004 spoločnosti G.

Následne na základe výzvy Okresného súdu Trenčín č. k. zo dňa

21. 6. 2006 S., a. s. oznámila postúpenie svojich pohľadávok a zmenu v osobe veriteľa

v zmysle vyššie uvedeného aj exekučnému súdu.“

f) «Okresný súd Trenčín rozvrh uskutočnený súdnym exekútorom dňa 05. 08. 2004

schválil uznesením č. k. -401 zo dňa 19. 9. 2006. Prvostupňový súd v rámci

odôvodnenia svojho rozhodnutia skonštatoval, že preskúmaním návrhu na schválenie

rozvrhu výťažku z dražby nehnuteľností, pripojenej Zápisnice z rozvrhu výťažku zo dňa 5. 8.

2004 a obsahu spisu dospel súd k názoru, že úkony súdneho exekútora predchádzajúce

rozvrhovému pojednávaniu konanému dňa 5. 8. 2004, ako aj samotné rozvrhové

pojednávanie uskutočnil súdny exekútor v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného

poriadku a preto rozvrh výťažku z dražby nehnuteľností zo dňa 5. 8. 2004 schválil.

Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 15. 11. 2006. V zmysle § 165 ods. 1 Exekučného

poriadku poukázal súdny exekútor JUDr. P. G. oprávnenej osobe prikázanú sumu

a to „novému“ záložnému veriteľovi, G. vo výške 913.674,- Sk.

Vzhľadom na skutočnosť, že predmetné uznesenie OS Trenčín zo dňa 19. 09. 2006

nebolo doručené právnemu predchodcovi Sťažovateľa v právach záložného veriteľa S., a. s.

(ďalej len „Právny predchodca Sťažovateľa“), ani Sťažovateľovi ako účastníkovi

exekučného konania „ad hoc“ z titulu pohľadávky prihlásenej do dražby a zabezpečenej

záložným právom pod V 296/96, právny predchodca Sťažovateľa požiadal dňa 23. 1. 2007

konajúceho súdneho exekútora JUDr. P. G. ako aj Okresný súd Trenčín o jeho riadne

doručenie.»

e) «Na základe vyššie uvedeného bolo Sťažovateľovi, ako účastníkovi exekučného

konania „ad hoc“, predmetné uznesenie OS Trenčín doručené dňa 8. 6. 2007.

V zákonnej lehote podal Sťažovateľ proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín

č. k. -401 zo dňa 19. 9. 2006 odvolanie.

O odvolaní Sťažovateľa proti predmetnému uzneseniu rozhodoval Porušiteľ, ktorý

uznesením č. k. -523 zo dňa 29. 12. 2008 potvrdil uznesenie súdu prvého

stupňa v napadnutej časti vo výroku o schválení rozvrhu výťažku z rozvrhového

pojednávania konaného dňa 5. 8. 2004...

Krajský súd v Trenčíne, ktorý uznesením zo dňa 29. 12. 2008, sp. zn.

-523 potvrdil uznesenie Okresného súdu Trenčín č. k. -401

zo dňa 19. 9. 2006 porušil základné právo Sťažovateľa

- na súdnu ochranu podľa siedmy oddiel druhej hlavy Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor o ľudských

právach“)...

Porušiteľ svojim rozhodnutím č. k. -523 zo dňa 29. 12. 2008 potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku o schválení rozvrhu výťažku

z rozvrhového pojednávania konaného dňa 5. 8. 2004. V odôvodnení svojho rozhodnutia

Porušiteľ bez ďalšieho skonštatoval, že z listu vlastníctva č. 225 pre k. ú. L. nepochybne

vyplýva, že časovo prvým v poradí mal zabezpečenú pohľadávku zmluvným záložným

právom oprávnený, resp. jeho právny predchodca, preto súd prvého stupňa správne

postupoval, keď v súlade s ust. § 157 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku uspokojil

čiastočne jeho pohľadávku zabezpečenú záložným právom podľa času vzniku záložného

práva. Z toho dôvodu považoval námietky Sťažovateľa neopodstatnené.

Je zrejmé, že Porušiteľ rozhodoval opäť bez náležitého zistenia a zhodnotenia

skutkového a právneho stavu veci a najmä zohľadnenia nových skutočností, ktoré nastali

v medziobdobí od dňa rozvrhového pojednávania uskutočneného súdnym exekútorom, t. j.

od 05. 04. 2004 až do dňa vydania rozhodnutia prvostupňového súdu a o ktoré boli

prvostupňovému súdu známe už pred vydaním rozhodnutia.

Je zrejmé, že Porušiteľ rozhodoval opäť bez náležitého zistenia a zhodnotenia

skutkového a právneho stavu veci a najmä zohľadnenia nových skutočností, ktoré nastali

v medziobdobí od dňa rozvrhového pojednávania uskutočneného súdnym exekútorom, t. j.

od 05. 04. 2004 až do dňa vydania rozhodnutia prvostupňového súdu a o ktoré boli

prvostupňovému súdu známe už pred vydaním rozhodnutia...»

f) „Okrem uvedeného Sťažovateľ tiež namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa siedmy oddiel druhej hlavy Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ľudských právach aj nesprávnou aplikáciou ustanovení vyhlášky č. pri

uspokojovaní trov exekúcie v 1. skupine uspokojovaných pohľadávok predmetného rozvrhu

výťažku v zmysle § 157 ods. 1 písm. a) EP, v dôsledku ktorej nebola pohľadávka

Sťažovateľa uspokojená v zákonom stanovenom rozsahu...

Je zrejmé, že v tejto fáze exekučného konania, keď ešte nedošlo k vymoženiu celej

pohľadávky s príslušenstvom, ktorá je predmetom vymoženia v exekučnom konaní, ale len

k jej čiastočnému vymoženiu, má súdny exekútor právo na určenie odmeny výlučne zo sumy

vymoženej pohľadávky...

Keďže došlo k čiastočnému vymoženiu pohľadávky a nie je možné predvídať ďalší

priebeh exekučného konania, t. j. je tu predpoklad, že exekučné konanie bude zastavené

alebo bude súdny exekútor vylúčený z vykonávania exekúcie, mal Porušiteľ posúdiť nárok

súdneho exekútora na odmenu podľa ustanovenia § 16 vyhlášky.

Uznesením Krajského súdu v Trenčíne uznesením zo dňa 29. 12. 2008, sp. zn.

-523, ktoré je v naznačenom smere založené na aplikácii nesprávnych

ustanovení vyhlášky, došlo k porušeniu základného práva Sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa siedmy oddiel druhej hlavy a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach...“

g) „Pri zohľadnení vyššie uvedených okolností predstavuje upretie práva

Sťažovateľa na uspokojenie jeho zabezpečenej pohľadávky, ktoré si Sťažovateľ uplatňuje v

rozhodnutí Porušiteľa z titulu jeho právneho postavenia ako prednostného záložného

veriteľa (V 293/96) ako aj zmenšenie majetkovej podstaty rozdeľovanej medzi veriteľov v

dôsledku nesprávnej aplikácie ust. vyhlášky č. , vážny zásah do základných

práv Sťažovateľa podľa a a práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd...“

2. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo spoločnosti M., a. s. na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, právo vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a a právo podľa Dodatkového

protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli

rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29. 12. 2008, č. k. -523

porušené.

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29. 12. 2008, č. k. -523

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

Krajský súd v Trenčíne je povinný zaplatiť Sťažovateľovi náhradu trov konania

vo výške 289,74 €.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z doterajšej, ako aj súčasnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva,

že dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej

súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne

napr. , , ).

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podstatou námietok sťažovateľky boli tvrdenia o nezákonnosti a z toho vyplývajúcej

neústavnosti uznesenia krajského súdu č. k. -523 z 29. decembra 2008,

pretože podľa jej názoru krajský súd konštatoval napadnutým uznesením súladnosť postupu

okresného súdu so zákonom, a to aj napriek tomu, že bol sťažovateľkou upozornený

na existujúci skutkový stav a nesprávnu aplikáciu na vec sa vzťahujúcich právnych noriem

prvostupňovým súdom.

Sťažovateľka tvrdila, že aj krajský súd rozhodoval „bez náležitého zistenia

a zhodnotenia skutkového a právneho stavu veci a najmä zohľadnenia nosných skutočností,

ktoré nastali v medzi období od rozvrhovaného pojednávania uskutočneného súdnym

exekútorom, t. j. 05. 04. 2004 až do dňa vydania rozhodnutia prvostupňového súdu a ktoré

boli prvostupňovému súdu známe už pred vydaním rozhodnutia“ [pozri bližšie dôvodovú

argumentáciu sťažovateľky v bodoch 1 e) až g) I. časti odôvodnenia].

Sťažnosťou napadnutým uznesením krajský súd o odvolaní sťažovateľky proti

uzneseniu okresného súdu č. k. -401 z 19. septembra 2006 rozhodol tak,

že „uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku o schválení rozvrhu výťažku

z rozvrhovaného pojednávania konaného dňa 5. augusta 2004 potvrdzuje“.

a) V odôvodnení svojho rozhodnutia sa krajský súd najskôr podrobne zaoberal

priebehom prvostupňového konania:

„Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol námietky Ing. Ľ. O. proti

rozvrhu výťažku z predaja nehnuteľností vykonanému na rozvrhovom pojednávaní dňa 5. 8.

2004 súdnym exekútorom JUDr. P. G. Ďalej schválil rozvrh výťažku z predaja

nehnuteľností na dražbe konanej dňa 11. 11. 2002 a dňa 30. 7. 2003 na exekučnom úrade

súdneho exekútora JUDr. P. G. v exekučnej veci vedenej u neho pod sp. zn. Ex 2/2001 tak,

že z celkovej rozvrhovej podstaty vo výške 2.176.507,- Sk uspokojil trovy exekúcie vo výške

1.262.833,- Sk a pohľadávku oprávneného zabezpečenú záložným právom zriadeným

na dražené nehnuteľnosti ako prvým v poradí uspokojenej čiastočne vo výške 913.674,- Sk.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že preskúmaním návrhu na schválenie rozvrhu z výťažku

dražby nehnuteľností, pripojenej zápisnice z rozvrhu výťažku zo dňa 5. 8. 2004 dospel

k záveru, že úkony súdneho exekútora predchádzajúce rozvrhovému pojednávaniu, ako aj

samotné rozvrhové pojednávanie uskutočnil súdny exekútor v súlade s Exekučným

poriadkom. Rovnako tak aj spôsob a poradie, akým boli na rozvrhovom pojednávaní

uspokojené jednotlivé pohľadávky, považoval súd prvého stupňa v súlade s ust. § 157 ods. 1

a 2 Exekučného poriadku. Námietky Ing. Ľ. O. týkajúce sa podhodnotenia dražených

nehnuteľností považoval súd prvého stupňa za nedôvodné, keď tieto námietky bolo potrebné

vzniesť pred tým, než súd schválil udelenie príklepu na dražbe. Pokiaľ Ing. O. žiadal

uspokojenie veriteľov povinného pomerne, súd prvého stupňa poukázal na ust. § 157 ods. 1

Exekučného poriadku, podľa ktorého súdny exekútor v danej veci postupoval. Pohľadávka

Ing. O. bola zaradená až do poslednej skupiny uspokojovania pohľadávok podľa poradia

a pre nedostatok peňažných prostriedkov nebola uspokojená. Z týchto dôvodov námietky

Ing. O. zamietol.“

b) Následne krajský súd uviedol námietky sťažovateľa proti uzneseniu okresného

súdu vyplývajúce z obsahu jeho odvolania:

„... záložný veriteľ M. a. s., B... žiadal napadnuté uznesenie zmeniť tak, že rozvrh

výťažku z dražby vykonaný dňa 5. 8. 2004 súd neschváli. Namietal, že exekučný súd

dostatočne neskúmal okruh účastníkov konania, a to predovšetkým záložných veriteľov,

ktorým v konečnom dôsledku boli priznané finančné prostriedky ako sumy prikázané

v poradí podľa § 157 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku. Poukázal na to, že na

vydražených nehnuteľnostiach viazlo viac záložných práv (V 3/93, V 29/96, V 293/96), ktoré

zabezpečovali rôzne pohľadávky pôvodne spoločnosti S. a. s. bez ohľadu na jej postavenie

ako osoby oprávnenej v exekučných konaniach Ex 2/2001 a Ex 399/2002. Pohľadávka

záložného veriteľa S. a. s. vymáhaná v inom exekučnom konaní (sp. zn. 399/2002) bola

na základe zmluvy o postúpení pohľadávok z 28. 9. 2005 postúpená na nového oprávneného

spoločnosť M. a. s., pričom exekučnému súdu bola táto skutočnosť oznámená a napriek

tomu na ňu neprihliadol. Skúmaním zabezpečenia postúpenej pohľadávky mal súd prísť

k záveru, že výťažok určený na uspokojenie pohľadávok v rámci skupiny podľa § 157 ods. 1

písm. c) Exekučného poriadku mal smerovať okrem oprávneného v Ex 2/2001 a súčasne

záložného veriteľa (z výťažku stavieb na parc. č. a na parc. č. 3600/26-V

29/96) spoločnosti G. aj ďalšiemu záložnému veriteľovi (z výťažku stavieb na parc.

č. a na parc. č. ) spoločnosti S. a. s., resp. spoločnosti

M., a. s.. Dôvodil, že z výťažku z dražby nehnuteľností zo dňa 11. 11. 2002 pôvodne

zapísaných na LV č. 225 k. ú. L., a to sklad na parc. č. 3600/7, dielňa na parc. č. 3600/27

má byť ako jediný prednostný záložný veriteľ uspokojená spoločnosť M. a. s., ktorá

nadobudla ako postupník pohľadávku vyplývajúcu z poskytnutého úveru na T. vo výške

1.400.750,- Sk P. Ďalej namietal výpočet zákonnej odmeny exekútora, keď súdny exekútor si

vyúčtoval odmenu z výšky vymáhanej pohľadávky 4.186.200,- Sk, pričom v tejto fáze

exekučného konania ešte nedošlo k vymoženiu celej pohľadávky s príslušenstvom, ale len

k jej časti, preto má exekútor právo na určenie odmeny len z vymoženej sumy 2.176.600,-

Sk, čím mu vznikne nárok na odmenu v sume 435.320,- Sk...“

e) Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Krajský súd... ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (, v znení platnom od 15. 10. 2008) a dospel

k záveru, že odvolanie M. a. s. B. nie je dôvodné.

Odvolateľ M. a. s. B. vo svojom odvolaní namieta, že mu súdny exekútor i súd prvého

stupňa, ktorý napadnutým uznesením schválil rozvrh výťažku z dražby v danej veci,

nepriznal postavenie záložného veriteľa a tým ho vylúčil z uspokojenia jeho pohľadávky

podľa poradia uvedeného v úst. § 157 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku.

V danom prípade ide o schválenie výťažku rozvrhu súdom (§ 164 Exekučného

poriadku). Pri schvaľovaní rozvrhu výťažku exekučný súd má povinnosť skúmať,

či sa rozvrh výťažku uskutočnil podľa § 155 až § 158 Exekučného poriadku.

Ust. § 157 ods. 1 stanovuje poradie pre uspokojenie pohľadávky z podstaty podľa

výsledkov rozvrhového pojednávania. V danom prípade súd prvého stupňa napadnutým

uznesením schválil rozvrh výťažku z rozvrhového pojednávania konaného 5. 8. 2004 tak,

že z celkovej rozvrhovej podstaty 2.176.507,- Sk uspokojil trovy exekúcie vo výške

1.262.833,- Sk a pohľadávku oprávneného zabezpečenú záložným právom zriadeným

na dražené nehnuteľnosti ako časovo prvým v poradí uspokojenú čiastočne vo výške

913.674,- Sk. Z obsahu spisu vyplýva, že právny predchodca oprávneného (V. a. s. B.,

S. a. s. B.) mali svoju pohľadávku vymáhanú v predmetnom exekučnom konaní (sp. zn.

Ex 2/2001) zabezpečenú zmluvným záložným právom zapísaným na LV č. 225 k. ú. L. pod

V 3/93 - budova na parc. č. 8124/30, parc. č. 3600/29 a pod V 29/96 stavba na parc.

č. 3600/26. Z listu vlastníctva č. 225 pre k. ú. L., ako aj z odvolania odvolateľa vyplýva,

že na vydražených nehnuteľnostiach viazlo viac záložných práv, pričom odvolateľ

(resp. jeho právny predchodca) bol zapísaný ako záložný veriteľ na LV č. 225 pod V 293/96

- stavba na parc. č. 3600/27 a na parc. č. 3600/27. Ďalšími záložnými veriteľmi podľa LV

č. 225 boli aj Obec L. a Daňový úrad S., ktorých pohľadávky tak ako aj pohľadávka

odvolateľa neboli uspokojené pre nedostatok peňažných prostriedkov. Z listu vlastníctva

č. 225 pre k. ú. L. nepochybne vyplýva, že časovo prvým v poradí mal zabezpečenú

pohľadávku zmluvným záložným právom oprávnený, resp. jeho právny predchodca, preto

súd prvého stupňa správne postupoval, keď v súlade s ust. § 157 ods. 1 písm. c) Exekučného

poriadku uspokojil čiastočne jeho pohľadávku zabezpečenú záložným právom podľa času

vzniku záložného práva. Z tohto dôvodu boli preto námietky odvolateľa neopodstatnené.

Pokiaľ ďalej odvolateľ namietal výšku odmeny súdneho exekútora s poukazom na to,

že v danej veci nedošlo k vymoženiu celej pohľadávky, ale len jej časti a preto má exekútor

právo na určenie odmeny z vymoženej sumy, aj tieto námietky považoval odvolací súd

za nedôvodné a uvádza k nim nasledovné:

Ust. vyhl. č. explicitne vymedzuje, že základom na určenie

odmeny súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti pri exekúcii na peňažné plnenie

je výška vymáhanej pohľadávky, ak nie je ďalej ustanovené inak (§ 6, § 14 až § 16). V § 6

citovanej vyhlášky je stanovená odmena za zriadenie exekučného záložného práva

na nehnuteľnosti. §§ 14 a 16 vyhlášky stanovujú postup pri určení odmeny súdneho

exkútora pri vylúčení z vykonávania exekúcie alebo pri zastavení exekúcie, a to tak,

že v týchto prípadoch sa odmena určuje za a): podľa počtu hodín účelne vynaložených

na exekúciu, b) paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti. V § 16 je

upravený spôsob ustanovenia odmeny v prípade, ak súd zastaví exekúciu len čiastočne,

pretože zastavenie exekúcie sa týka niektorých z dôvodov zastavenia len sčasti. Podľa ods.

2, ak súdny exekútor pri exekúcii na peňažné plnenie vymôže časť pohľadávky pred jeho

vylúčením z vykonávania exekúcie, alebo pred jej zastavením, pri určovaní jeho odmeny

sa postupuje podľa § 5 s tým, že základom na určenie tejto odmeny je výška vymoženej

pohľadávky.

V danom prípade nedošlo k vylúčeniu exekútora z exekúcie, ani k zastaveniu

exekúcie, a to ani čiastočne, a preto nebol daný dôvod na postup pri určovaní odmeny

súdneho exekútora podľa § 16 ods. 2 cit. vyhlášky. Podľa § 5 ods. 1 vyhlášky v spojení s § 4

ods. 1 cit. vyhlášky, základom na určenie odmeny súdneho exekútora za výkon exekučnej

činnosti je výška vymáhanej pohľadávky. Keďže v danom prípade súdny exekútor trovy

exekúcie vyčíslil v správnej výške - z vymáhanej pohľadávky, súd prvého stupňa postupoval

správne, keď napadnutým uznesením rozvrh výťažku schválil.

Odvolací súd z týchto dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti

podľa ako vecne správne potvrdil.“

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť účastníkov pred skutkovými

omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré

sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia

súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd

nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou

ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou

zmluvou podľa (, ).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

(i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (,

).

Vychádzajúc zo svojej judikatúry a s prihliadnutím na výsledok ústavnej

konfrontácie medzi námietkami sťažovateľky a napadnutým uznesením krajského súdu

z hľadiska možného porušenia základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd konštatuje, že uznesenie krajského súdu je ústavne

konformné a odôvodnené. Na rozdiel od sťažovateľky totiž ústavný súd zastáva názor,

že krajský súd zreteľne a dôkladne reagoval na námietky sťažovateľky vyplývajúce

z jej odvolania proti rozsudku okresného súdu.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to,

že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, , ), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a 4 a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné

princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade by ústavný súd bol

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy

(obdobne napr. , ). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti

pre namietané porušenie základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala

porušenie základného práva podľa a 4 , ako aj práva podľa

dodatkového protokolu bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného

vzťahu medzi právami hmotnoprávneho charakteru a ústavnoprocesnými princípmi

z perspektívy ich možného porušenia.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

V závere ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto

judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak právomoc, ktorá je podľa § 8 ods. 3 zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov zverená najmä Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2009