Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 358/09
PDF · 220.68 KB
No categories available
II. ÚS 358/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. K., K., zastúpeného advokátom JUDr. Ing. P. H., K.,
vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 427/04 a jeho rozhodnutím
z 11. októbra 2006 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Co 20/07 a jeho rozhodnutím z 12. marca 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. J. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2009
doručená a 3. júla 2009 doplnená sťažnosť Ing. J. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj
základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2
ústavy postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 15 C 427/04 a jeho rozhodnutím z 11. októbra 2006 a postupom Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 20/07 a jeho
rozhodnutím z 12. marca 2009.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom pod
sp. zn. 15 C 427/04 sťažovateľ v procesnom postavení žalovaného viedol spor
so žalobkyňou o zrušenie práva spoločného nájmu bytu, pričom okresný súd rozsudkom
z 11. októbra 2006 právo spoločného nájmu bytu účastníkov konania zrušil, za výlučnú
vlastníčku bytu určil žalobkyňu, ktorú súčasne zaviazal zabezpečiť sťažovateľovi náhradný
byt. Na základe odvolania obidvoch účastníkov konania krajský súd rozsudkom sp. zn.
1 Co 20/07 z 12. marca 2009 rozsudok okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľ sťažnosťou pred ústavným súdom namieta, že tak okresný súd, ako aj
krajský súd porušili jeho základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie tým, že
nevyhoveli jeho návrhom na vykonanie dokazovania, pretože nevykonali všetky ním
navrhované dôkazy, v dôsledku čoho mali všeobecné súdy podľa sťažovateľa rozhodovať
na základe nenáležite zisteného skutkového stavu. Základné právo vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom mali obidva súdy porušiť tým, že aj keď v zápisniciach
z pojednávaní bolo uvedené, že ten-ktorý konkrétny dôkaz „(...) sa oboznamuje(...)“ (napr.
správa Bytového podniku mesta K., obsah vyšetrovacieho spisu, obsah pripojených súdnych
spisov a pod.), v skutočnosti však tieto dôkazy neboli na pojednávaní vykonané, napr. ich
prečítaním, takže sťažovateľ nemal možnosť oboznámiť sa s ich obsahom a zaujať k nim
stanovisko s cieľom ovplyvniť rozhodovanie všeobecných súdov. O uvedenej skutočnosti
svedčí podľa sťažovateľa aj to, že v zápisniciach z pojednávaní okresného súdu, ako aj
krajského súdu nie je uvedený ani podstatný obsah týchto dôkazov, pričom napr. sťažovateľ
v sťažnosti uviedol, že o obsahu niektorých dôkazov, ktoré boli podkladom rozhodnutia
okresného súdu, sa dozvedel až z rozsudku okresného súdu.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:
„Odvolací súd v rozsudku sp. zn. 1 Co 20/07 zo dňa 12. 3. 2009 vôbec nerozhodol
o týchto dôkazných návrhoch, to je nevyniesol žiadne uznesenie o tom že ich nevykoná a ani
nijako neodôvodnil, (ani súborne jednou vetou!) prečo nevykonal vyššie uvedené dôkazy
navrhnuté sťažovateľom. Vychádzal len z dôkazov vykonaných a vyhodnotených súdom
prvého stupňa, ktoré tento súd vykonal mimo pojednávaní a v rozpore s princípom
kontradiktórnosti, priamosti a ústnosti konania, čo sťažovateľ v odvolaní proti rozsudku
sp. zn. 15 C 427/04 napadol a odvolací súd tieto vady konania prvostupňového súdu nijako
nekonvalidoval. Dokonca sa stotožnil so skutkovým stavom ako ho interpertoval vo svojom
rozsudku. Naviac nevykonal žiadne dôkazy navrhnuté sťažovateľom v odvolaní a na výzvu
odvolacieho súdu, významné pre zistenie skutkového stavu veci. Takto zaťažil svoje
rozhodnutie chybami spočívajúcimi v porušení obecných procesných predpisov, konkrétne
§ 153 ods. 1 a § 157 ods. 2) O. s. p., ale súčasne postupoval v rozpore so zásadami
ustanovenými v čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných ľudských práv a slobôd. (...)
Naviac v zápisnici nie je uvedený obsah údajne oboznámených obsahov písomných
dôkazov s ktorými by mali byť účastníci konania v zmysle ustanovenia § 119 ods. 2.) O. s. p.
oboznámení, čo je dôkazom toho, že ich odvolací súd vôbec nevykonal. (...)
Nevykonaním dôkazov na pojednávaní dňa 12. 3. 2009 v zmysle § 122 ods. 1.)
O. s. p. súd odňal právo účastníkom konania vyjadriť sa k dôkazom v zmysle § 123 O. s. p.,
čím bola porušená zásada kontradiktórnosti konania a právo účastníkov na súdnu ochranu
v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
(...)
Tým, že odvolací súd nevykonal žiadny, z navrhnutých dôkazov sťažovateľom
v odvolaní a v priebehu odvolacieho konania z dôvodu, že tieto dôkazy odmietol vykonať
súd I stupňa a v odôvodnení rozsudku 1 Co 20/07 o týchto dôkazoch zákonným, ani žiadnym
iným spôsobom nevyložil v zmysle ustanovení § 153 ods. 1.) a § 157 ods. 2.) O. s. p. prečo
ich nevykonal a nekonvalidoval rovnaké chyby súdu prvého stupňa, zaťažil svoje
rozhodnutie vadami spočívajúcimi v porušení týchto ustanovení O. s. p. a postupoval
v rozpore s princípom spravodlivosti. (...) To isté sa týka konania pred súdom prvého
stupňa, ako je to uvedené(...)
(...) Odvolací súd tým, že nevykonal dôkazy na pojednávaní dňa 12. 3. 2009(...)
dôkazy ktoré uvádza v zápisnici z tohto pojednávania v zmysle § 122 ods. 1 O. s. p., odňal
účastníkom konania sa vyjadriť sa k vykonaným dôkazom v zmysle § 123 O. s. p., porušil aj
princíp kontradiktórnosti konania a zásady priamosti a ústnosti konania, čo sú základné
zásady spravodlivého súdneho konania.
To isté urobil aj súd I stupňa(...)
S vyššie uvedenými dôkazmi, ktoré boli významné pre rozhodnutie súdu a o ktoré súd
oprel skutkové zistenia, ktoré uviedol v odôvodnení rozsudku, sa dovolateľ dozvedel že ich
súd vykonal až prostredníctvom rozsudku sp. zn. 15 C 427/04-96. Možnosť vyjadriť sa k nim
s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu v predmetnom konaní nemal žiadnu. Tento postup súdu
I stupňa znamenal prima facie porušenie práva dovolateľa vyjadriť sa ku každému
z vykonaných dôkazov, tak ako ho zaručuje aj čl. 48 ods. 2 ústavy Slovenskej republiky. (...)
(...) ESĽP, ktorý vyslovil, že súčasťou koncepcie spravodlivého súdneho konania je
zásada kontradiktórnosti, v súlade s ktorou musia mať účastníci nielen právo navrhnúť
všetky dôkazy, ktoré považujú za nevyhnutné na preukázanie svojich tvrdení, ale aj právo
byť oboznámení a vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a vyjadreniam predloženým s cieľom
ovplyvniť rozhodnutie súdu.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na
ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
„Právo sťažovateľa,
- vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom v konaniach 1 Co 20/07 a 15 C 427/04 podľa
v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
- na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1.), Ústavy Slovenskej republiky v konaniach 1 Co
20/07 a 15C 427/04,
- na spravodlivé súdne konanie podľa v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v konaniach 1 Co 20/07
a 15 C 427/04, bolo porušené,
- zrušuje rozsudok krajského súdu Košice sp. zn. 1 Co 20/07 zo dňa 12. 3. 2009, zrušuje aj
rozsudok okresného súdu Košice I sp. zn. 15 C 427/04 v celom rozsahu a vec vracia na
ďalšie konanie,
- priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 2 000 eur.
- Odporcovia sú povinní nahradiť sťažovateľovi všetky trovy konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom
a rozhodnutím okresného súdu
Podstata námietok sťažovateľa proti napadnutému postupu okresného súdu vedeného
pod sp. zn. 15 C 427/04 a jeho rozsudku z 11. októbra 2006 je založená na jeho tvrdení, že
okresný súd nevykonal všetky ním navrhované dôkazy, čím porušil jeho základné právo
a právo na spravodlivé súdne konanie. Podľa sťažovateľa je rozhodnutie okresného súdu
tiež založené na dôkazoch, ktoré podľa zápisníc z pojednávaní okresného súdu mali byť síce
„oboznámené“, ale v skutočnosti k ich vykonaniu na pojednávaní, resp. k oboznámeniu
účastníkov s nimi nedošlo, takže ani sťažovateľ ako účastník konania sa nemal možnosť
k nim vyjadriť, čím malo byť porušené aj jeho základné právo vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Vzhľadom na princíp subsidiarity [„ak(...) nerozhoduje iný súd“], ktorý vyplýva
z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu
právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická
osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi
orgánmi Slovenskej republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného základného práva
alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho
sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých
práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, t. j. základného práva a práva na spravodlivé
súdne konanie a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom,
k porušeniu ktorých malo dôjsť v dôsledku nedostatočného dokazovania okresného súdu,
neposkytuje iný všeobecný súd na základe sťažovateľovi dostupných opravných
prostriedkov predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia
jeho práv.
Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania
rozsudku okresného súdu sp. zn. 15 C 427/04 z 11. októbra 2006 využitím riadneho
opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré sťažovateľ napokon (ako to vyplýva aj
zo sťažnosti) aj účinne využil. Na základe sťažovateľom podaného odvolania sa krajský súd
v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia odvolacieho súdu musel v podstate vyrovnať
s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ uvádza v konaní pred
ústavným súdom.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný
súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už po jej predbežnom
prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2
2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom
a rozhodnutím krajského súdu
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva a práva na spravodlivé súdne
konanie, ako aj základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom aj postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 20/07 a jeho rozsudkom z 12. marca
2009 z rovnakých dôvodov ako v prípade okresného súdu, a to, že krajský súd nenapravil
pochybenia okresného súdu týkajúce sa nevykonania sťažovateľom navrhovaných dôkazov
(A) a že krajský súd na pojednávaní neoboznámil účastníkov s dôkazmi, na základe ktorých
rozhodol, takže sa k nim sťažovateľ ako účastník konania nemal možnosť vyjadriť (B).
A. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade
so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje
preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo
nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd
nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony
nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné
pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie
sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd
nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami,
ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov prípadne
postupom, ktorý im predchádzal.
Krajský súd sa v napádanom rozsudku s odvolacími námietkami sťažovateľa
týkajúcimi sa nedostatočného dokazovania okresného súdu vysporiadal takto:
„Pokiaľ ide o odvolací dôvod, že postupom súdu bola odporcovi odňatá možnosť
konať pred súdom, tiež ide o námietku proti postupu súdu v procese dokazovania v
súvislosti s výsluchom svedka syna J. V nadväznosti na obsah odvolania odporcu odvolací
súd poukazuje na to, že aj pri úprave kontradiktórnosti konania podľa Občianskeho
súdneho poriadku platí, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení, ale súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná (§ 120 ods. 1 O. s. p.). Keď
prvostupňový súd považoval výsluch svedka – syna J. za postačujúci pre rozhodnutie vo
veci v takom rozsahu, ako bol vykonaný a nepovažoval za nutné vykonávať ani ďalšie
navrhnuté dôkazy (čo z odôvodnenia rozsudku vyplýva), s jeho záverom sa aj odvolací súd
stotožňuje, pretože po preskúmaní veci a doplnení dokazovania ohľadne charakteru
druhého bytu aj odvolací súd dospel k záveru, že skutkový stav bol zistený v rozsahu
potrebnom pre rozhodnutie vo veci. Prvostupňový súd správne bral do úvahy aj ostatné
dôkazy, ktoré vykonal a vyhodnotil ich komplexne (§ 132 O. s. p.). Kontradiktórnosť v
procese dokazovania totiž neznamená bezbrehé dokazovanie podľa vôle účastníkov, ale
dokazovanie vo vzťahu k predmetu konania, takže súd v rámci vedenia konania má právo
posúdiť, aké dôkazy vykoná a do akej miery pripustí otázky účastníkov na svedka či ďalšie
návrhy na vykonanie dokazovania. V namietanom smere teda nemožno povedať, že u
prvostupňového súdu bola odporcovi odňatá možnosť konať pred súdom. (...)
Z dôkazov vykonaných a vyhodnotených prvostupňovým súdom aj podľa názoru
odvolacieho súdu skutočne možno vyvodiť, že dôvodom odchodu navrhovateľky zo
spoločnej domácnosti bolo správanie odporcu. K tomu, čo uvádza prvostupňový súd,
odvolací súd dopĺňa, že z dokazovania vykonaného prvostupňovým súdom tiež vyplýva, že v
čase odchodu navrhovateľky z bytu už účastníci boli v rozvodovom konaní (odporca podal
návrh na rozvod dňa 5. 1. 1996) a pre účely rozhodnutia o samotnom rozvode manželstva
účastníkov (o návrhu bolo rozhodnuté v máji 2001) nebolo už vykonávané podrobné
dokazovanie o príčinách prerušenia spolužitia, pretože manželstvo súd považoval za
formálne už aj vzhľadom na dlhodobé oddelené žitie manželov. Aj z odôvodnenia
rozvodového rozsudku však vyplýva, že navrhovateľka (tam odporkyňa) už vtedy za príčinu
rozvratu manželstva označovala správanie manžela, ktorý voči nej neprejavoval úctu a
neustále ju ponižoval a absencia vzájomnej úcty a tolerancie bola konštatovaná aj
rozvodovým súdom. Syn J. (v čase rozhodovania súdu o rozvode ešte maloletý) bol zverený
do výchovy otca, v konečnom dôsledku však v tejto časti rozvodový rozsudok nikdy
nenadobudol právoplatnosť, pretože po podaní odvolania v tejto časti nebolo dokazovanie
ukončené, kým ešte bol syn maloletý a po dosiahnutí plnoletosti odišiel k matke. (...) Na
druhej strane popis osobnosti odporcu v tomto posudku(...) v podstate korešpondujú aj so
závermi znaleckého posudku, ktorý si dal vypracovať sám znalcom Doc. PhDr. M. S. CSc.
(určitá forma emocionálnej nestability, ale tiež sklon javiť sa v lepšom svetle), takže
v kontexte s ostatnými vykonanými dôkazmi (najmä výpoveďou navrhovateľky, výpoveďou
syna a viacerých znaleckých posudkov týkajúcich sa syna) to svedčí o pravdivosti tvrdenia
navrhovateľky, že dôvodom jej odchodu zo spoločnej domácnosti bolo správanie
odporcu(...) Ohľadne toho, či sú aj listiny, z ktorých prvostupňový súd vychádzal (úradný
záznam zo dňa 9. 9. 2006 a sťažnosť navrhovateľky zo dňa 20. 8. 1997) pravdivé alebo či
ide o falzifikáty, už odvolací súd nepovažoval za nutné dopĺňať dokazovanie, pretože bez
ohľadu na tieto dôkazy už aj z vyššie uvedených dôkazov bolo možné vyvodiť záver, ktorý
vyvodil prvostupňový súd t. j., že odsťahovanie navrhovateľky z predmetného bytu
v decembri 1996 nemožno považovať za trvalé opustenie spoločnej domácnosti s právnym
následkom zániku práva spoločného nájmu tohto bytu v zmysle § 708 OZ.“
V súvislosti s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd porušil jeho základné
právo a právo na spravodlivé súdne konanie, pretože nevykonal všetky ním navrhované
dôkazy, čím súčasne nenapravil ani pochybenia okresného súdu v tomto smere, ústavný súd
podotýka, že v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že všeobecný súd nemá
v sporovom konaní povinnosť vykonať všetky dôkazy označené účastníkmi konania,
pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdom v spojení so zásadou
spravodlivého rozhodnutia veci umožňuje sudcovi (resp. senátu) vykonať len tie dôkazy,
ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú a sú preň relevantné (napr.
I. ÚS 64/97, I. ÚS 98/97, II. ÚS 84/02, III. ÚS 203/07). Reálne uplatnenie základného práva
na súdnu ochranu však zároveň predpokladá, že sa účastníkovi súdneho konania táto
ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných
zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z tohto
hľadiska musí všeobecný súd prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní
materiálnej ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov sporového
konania, ktoré sú vo vzájomnom konflikte (napr. III. ÚS 271/05).
Podľa ustálenej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, I. ÚS 276/06).
Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti
zaoberal otázkou, či výkon právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím
o odvolaní sťažovateľa v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 20/07 je zlučiteľný s ústavnými
limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľom označeného základného práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd pri vyhodnotení odvolacej námietky
sťažovateľa týkajúcej sa nedostatkov dokazovania na prvostupňovom súde, ako aj vlastným
postupom pri objasňovaní skutkového stavu dospel k svojim záverom logickým a ústavne
konformným výkladom relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu.
Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu
verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil
sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto
orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby
tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav
takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05,
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už po jej
predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
B. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že krajský súd nevykonal na pojednávaní
dôkazy, resp. že s nimi neoboznámil účastníkov konania, v dôsledku čoho sa k nim
sťažovateľ nemohol vyjadriť, ústavný súd zo sťažovateľom predložených zápisníc
z pojednávaní krajského súdu zistil, že tento súd pojednával vo veci sťažovateľa na dvoch
pojednávaniach, a to 11. septembra 2008 a 12. marca 2009, na ktorom aj vyhlásil rozsudok.
Z predložených zápisníc vyplýva, že na obidvoch pojednávaniach bol prítomný právny
zástupca sťažovateľa, ktorý však ani na jednom z uvedených pojednávaní uvedenú
skutočnosť nenamietol.
Ústavný súd tiež konštatuje, že ak sa sťažovateľ domnieval, že popísaným postupom
krajského súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, mal možnosť namietať túto
skutočnosť v dovolacom konaní podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už po jej
predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Okrem tohto ústavný súd konštatuje, že v tomto prípade malo dôjsť podľa tvrdení
sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy v dôsledku „iného zásahu“, ktorým mal byť
postup krajského súdu, ktorý nevykonal dôkazy na pojednávaní v prítomnosti účastníkov
konania.
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo „upovedomenia
o inom zásahu“, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.
Od 12. marca 2009, keď sa na krajskom súde uskutočnilo posledné pojednávanie, na
ktorom bol vyhlásený rozsudok, do 17. júna 2009, keď sťažovateľ podal sťažnosť
adresovanú ústavnému súdu na poštovú prepravu (ústavnému súdu bola doručená 18. júna
2009), nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom
súde.
Vzhľadom na uvedené by sťažnosť sťažovateľa v tejto časti mohla byť odmietnutá aj
ako podaná oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení
napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ako aj priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia a úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo
slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tejto časti sťažnosti
nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. októbra 2009