Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 358/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. K., K., zastúpeného advokátom JUDr. Ing. P. H., K.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v a práva zaručeného v Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom zaručeného v postupom

Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozhodnutím

z 11. októbra 2006 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozhodnutím z 12. marca 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2009

doručená a 3. júla 2009 doplnená sťažnosť Ing. J. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj

základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2

postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozhodnutím z 11. októbra 2006 a postupom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozhodnutím z 12. marca 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom pod

sp. zn. sťažovateľ v procesnom postavení žalovaného viedol spor

so žalobkyňou o zrušenie práva spoločného nájmu bytu, pričom okresný súd rozsudkom

z 11. októbra 2006 právo spoločného nájmu bytu účastníkov konania zrušil, za výlučnú

vlastníčku bytu určil žalobkyňu, ktorú súčasne zaviazal zabezpečiť sťažovateľovi náhradný

byt. Na základe odvolania obidvoch účastníkov konania krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 12. marca 2009 rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ sťažnosťou pred ústavným súdom namieta, že tak okresný súd, ako aj

krajský súd porušili jeho základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie tým, že

nevyhoveli jeho návrhom na vykonanie dokazovania, pretože nevykonali všetky ním

navrhované dôkazy, v dôsledku čoho mali všeobecné súdy podľa sťažovateľa rozhodovať

na základe nenáležite zisteného skutkového stavu. Základné právo vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom mali obidva súdy porušiť tým, že aj keď v zápisniciach

z pojednávaní bolo uvedené, že ten-ktorý konkrétny dôkaz „(...) sa oboznamuje(...)“ (napr.

správa Bytového podniku mesta K., obsah vyšetrovacieho spisu, obsah pripojených súdnych

spisov a pod.), v skutočnosti však tieto dôkazy neboli na pojednávaní vykonané, napr. ich

prečítaním, takže sťažovateľ nemal možnosť oboznámiť sa s ich obsahom a zaujať k nim

stanovisko s cieľom ovplyvniť rozhodovanie všeobecných súdov. O uvedenej skutočnosti

svedčí podľa sťažovateľa aj to, že v zápisniciach z pojednávaní okresného súdu, ako aj

krajského súdu nie je uvedený ani podstatný obsah týchto dôkazov, pričom napr. sťažovateľ

v sťažnosti uviedol, že o obsahu niektorých dôkazov, ktoré boli podkladom rozhodnutia

okresného súdu, sa dozvedel až z rozsudku okresného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

„Odvolací súd v rozsudku sp. zn. zo dňa 12. 3. 2009 vôbec nerozhodol

o týchto dôkazných návrhoch, to je nevyniesol žiadne uznesenie o tom že ich nevykoná a ani

nijako neodôvodnil, (ani súborne jednou vetou!) prečo nevykonal vyššie uvedené dôkazy

navrhnuté sťažovateľom. Vychádzal len z dôkazov vykonaných a vyhodnotených súdom

prvého stupňa, ktoré tento súd vykonal mimo pojednávaní a v rozpore s princípom

kontradiktórnosti, priamosti a ústnosti konania, čo sťažovateľ v odvolaní proti rozsudku

sp. zn. napadol a odvolací súd tieto vady konania prvostupňového súdu nijako

nekonvalidoval. Dokonca sa stotožnil so skutkovým stavom ako ho interpertoval vo svojom

rozsudku. Naviac nevykonal žiadne dôkazy navrhnuté sťažovateľom v odvolaní a na výzvu

odvolacieho súdu, významné pre zistenie skutkového stavu veci. Takto zaťažil svoje

rozhodnutie chybami spočívajúcimi v porušení obecných procesných predpisov, konkrétne

a ) , ale súčasne postupoval v rozpore so zásadami

ustanovenými v čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných ľudských práv a slobôd. (...)

Naviac v zápisnici nie je uvedený obsah údajne oboznámených obsahov písomných

dôkazov s ktorými by mali byť účastníci konania v zmysle ustanovenia .)

oboznámení, čo je dôkazom toho, že ich odvolací súd vôbec nevykonal. (...)

Nevykonaním dôkazov na pojednávaní dňa 12. 3. 2009 v zmysle § 122 ods. 1.)

súd odňal právo účastníkom konania vyjadriť sa k dôkazom v zmysle ,

čím bola porušená zásada kontradiktórnosti konania a právo účastníkov na súdnu ochranu

v zmysle SR a spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru.

(...)

Tým, že odvolací súd nevykonal žiadny, z navrhnutých dôkazov sťažovateľom

v odvolaní a v priebehu odvolacieho konania z dôvodu, že tieto dôkazy odmietol vykonať

súd I stupňa a v odôvodnení rozsudku o týchto dôkazoch zákonným, ani žiadnym

iným spôsobom nevyložil v zmysle ustanovení .) a .) prečo

ich nevykonal a nekonvalidoval rovnaké chyby súdu prvého stupňa, zaťažil svoje

rozhodnutie vadami spočívajúcimi v porušení týchto ustanovení a postupoval

v rozpore s princípom spravodlivosti. (...) To isté sa týka konania pred súdom prvého

stupňa, ako je to uvedené(...)

(...) Odvolací súd tým, že nevykonal dôkazy na pojednávaní dňa 12. 3. 2009(...)

dôkazy ktoré uvádza v zápisnici z tohto pojednávania v zmysle , odňal

účastníkom konania sa vyjadriť sa k vykonaným dôkazom v zmysle , porušil aj

princíp kontradiktórnosti konania a zásady priamosti a ústnosti konania, čo sú základné

zásady spravodlivého súdneho konania.

To isté urobil aj súd I stupňa(...)

S vyššie uvedenými dôkazmi, ktoré boli významné pre rozhodnutie súdu a o ktoré súd

oprel skutkové zistenia, ktoré uviedol v odôvodnení rozsudku, sa dovolateľ dozvedel že ich

súd vykonal až prostredníctvom rozsudku sp. zn. -96. Možnosť vyjadriť sa k nim

s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu v predmetnom konaní nemal žiadnu. Tento postup súdu

I stupňa znamenal prima facie porušenie práva dovolateľa vyjadriť sa ku každému

z vykonaných dôkazov, tak ako ho zaručuje aj . (...)

(...) ESĽP, ktorý vyslovil, že súčasťou koncepcie spravodlivého súdneho konania je

zásada kontradiktórnosti, v súlade s ktorou musia mať účastníci nielen právo navrhnúť

všetky dôkazy, ktoré považujú za nevyhnutné na preukázanie svojich tvrdení, ale aj právo

byť oboznámení a vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a vyjadreniam predloženým s cieľom

ovplyvniť rozhodnutie súdu.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na

ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľa,

- vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom v konaniach a podľa

v ,

- na súdnu ochranu podľa .), v konaniach 1 Co

20/07 a ,

- na spravodlivé súdne konanie podľa v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v konaniach

a , bolo porušené,

- zrušuje rozsudok krajského súdu Košice sp. zn. zo dňa 12. 3. 2009, zrušuje aj

rozsudok okresného súdu Košice I sp. zn. v celom rozsahu a vec vracia na

ďalšie konanie,

- priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 2 000 eur.

- Odporcovia sú povinní nahradiť sťažovateľovi všetky trovy konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom

a rozhodnutím okresného súdu

Podstata námietok sťažovateľa proti napadnutému postupu okresného súdu vedeného

pod sp. zn. a jeho rozsudku z 11. októbra 2006 je založená na jeho tvrdení, že

okresný súd nevykonal všetky ním navrhované dôkazy, čím porušil jeho základné právo

a právo na spravodlivé súdne konanie. Podľa sťažovateľa je rozhodnutie okresného súdu

tiež založené na dôkazoch, ktoré podľa zápisníc z pojednávaní okresného súdu mali byť síce

„oboznámené“, ale v skutočnosti k ich vykonaniu na pojednávaní, resp. k oboznámeniu

účastníkov s nimi nedošlo, takže ani sťažovateľ ako účastník konania sa nemal možnosť

k nim vyjadriť, čím malo byť porušené aj jeho základné právo vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Vzhľadom na princíp subsidiarity [„ak(...) nerozhoduje iný súd“], ktorý vyplýva

z citovaného , môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu

právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická

osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi

orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného základného práva

alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho

sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých

práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, t. j. základného práva a práva na spravodlivé

súdne konanie a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom,

k porušeniu ktorých malo dôjsť v dôsledku nedostatočného dokazovania okresného súdu,

neposkytuje iný všeobecný súd na základe sťažovateľovi dostupných opravných

prostriedkov predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia

jeho práv.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania

rozsudku okresného súdu sp. zn. z 11. októbra 2006 využitím riadneho

opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré sťažovateľ napokon (ako to vyplýva aj

zo sťažnosti) aj účinne využil. Na základe sťažovateľom podaného odvolania sa krajský súd

v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia odvolacieho súdu musel v podstate vyrovnať

s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ uvádza v konaní pred

ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (, ), ústavný

súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už po jej predbežnom

prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2

).

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom

a rozhodnutím krajského súdu

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva a práva na spravodlivé súdne

konanie, ako aj základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom aj postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 12. marca

2009 z rovnakých dôvodov ako v prípade okresného súdu, a to, že krajský súd nenapravil

pochybenia okresného súdu týkajúce sa nevykonania sťažovateľom navrhovaných dôkazov

(A) a že krajský súd na pojednávaní neoboznámil účastníkov s dôkazmi, na základe ktorých

rozhodol, takže sa k nim sťažovateľ ako účastník konania nemal možnosť vyjadriť (B).

A. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade

so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa mu umožňuje

preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo

nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd

nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony

nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné

pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ). Ak nie

sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd

nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami,

ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov prípadne

postupom, ktorý im predchádzal.

Krajský súd sa v napádanom rozsudku s odvolacími námietkami sťažovateľa

týkajúcimi sa nedostatočného dokazovania okresného súdu vysporiadal takto:

„Pokiaľ ide o odvolací dôvod, že postupom súdu bola odporcovi odňatá možnosť

konať pred súdom, tiež ide o námietku proti postupu súdu v procese dokazovania v

súvislosti s výsluchom svedka syna J. V nadväznosti na obsah odvolania odporcu odvolací

súd poukazuje na to, že aj pri úprave kontradiktórnosti konania podľa Občianskeho

súdneho poriadku platí, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich

tvrdení, ale súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná ( ). Keď

prvostupňový súd považoval výsluch svedka – syna J. za postačujúci pre rozhodnutie vo

veci v takom rozsahu, ako bol vykonaný a nepovažoval za nutné vykonávať ani ďalšie

navrhnuté dôkazy (čo z odôvodnenia rozsudku vyplýva), s jeho záverom sa aj odvolací súd

stotožňuje, pretože po preskúmaní veci a doplnení dokazovania ohľadne charakteru

druhého bytu aj odvolací súd dospel k záveru, že skutkový stav bol zistený v rozsahu

potrebnom pre rozhodnutie vo veci. Prvostupňový súd správne bral do úvahy aj ostatné

dôkazy, ktoré vykonal a vyhodnotil ich komplexne ( ). Kontradiktórnosť v

procese dokazovania totiž neznamená bezbrehé dokazovanie podľa vôle účastníkov, ale

dokazovanie vo vzťahu k predmetu konania, takže súd v rámci vedenia konania má právo

posúdiť, aké dôkazy vykoná a do akej miery pripustí otázky účastníkov na svedka či ďalšie

návrhy na vykonanie dokazovania. V namietanom smere teda nemožno povedať, že u

prvostupňového súdu bola odporcovi odňatá možnosť konať pred súdom. (...)

Z dôkazov vykonaných a vyhodnotených prvostupňovým súdom aj podľa názoru

odvolacieho súdu skutočne možno vyvodiť, že dôvodom odchodu navrhovateľky zo

spoločnej domácnosti bolo správanie odporcu. K tomu, čo uvádza prvostupňový súd,

odvolací súd dopĺňa, že z dokazovania vykonaného prvostupňovým súdom tiež vyplýva, že v

čase odchodu navrhovateľky z bytu už účastníci boli v rozvodovom konaní (odporca podal

návrh na rozvod dňa 5. 1. 1996) a pre účely rozhodnutia o samotnom rozvode manželstva

účastníkov (o návrhu bolo rozhodnuté v máji 2001) nebolo už vykonávané podrobné

dokazovanie o príčinách prerušenia spolužitia, pretože manželstvo súd považoval za

formálne už aj vzhľadom na dlhodobé oddelené žitie manželov. Aj z odôvodnenia

rozvodového rozsudku však vyplýva, že navrhovateľka (tam odporkyňa) už vtedy za príčinu

rozvratu manželstva označovala správanie manžela, ktorý voči nej neprejavoval úctu a

neustále ju ponižoval a absencia vzájomnej úcty a tolerancie bola konštatovaná aj

rozvodovým súdom. Syn J. (v čase rozhodovania súdu o rozvode ešte maloletý) bol zverený

do výchovy otca, v konečnom dôsledku však v tejto časti rozvodový rozsudok nikdy

nenadobudol právoplatnosť, pretože po podaní odvolania v tejto časti nebolo dokazovanie

ukončené, kým ešte bol syn maloletý a po dosiahnutí plnoletosti odišiel k matke. (...) Na

druhej strane popis osobnosti odporcu v tomto posudku(...) v podstate korešpondujú aj so

závermi znaleckého posudku, ktorý si dal vypracovať sám znalcom Doc. PhDr. M. S. CSc.

(určitá forma emocionálnej nestability, ale tiež sklon javiť sa v lepšom svetle), takže

v kontexte s ostatnými vykonanými dôkazmi (najmä výpoveďou navrhovateľky, výpoveďou

syna a viacerých znaleckých posudkov týkajúcich sa syna) to svedčí o pravdivosti tvrdenia

navrhovateľky, že dôvodom jej odchodu zo spoločnej domácnosti bolo správanie

odporcu(...) Ohľadne toho, či sú aj listiny, z ktorých prvostupňový súd vychádzal (úradný

záznam zo dňa 9. 9. 2006 a sťažnosť navrhovateľky zo dňa 20. 8. 1997) pravdivé alebo či

ide o falzifikáty, už odvolací súd nepovažoval za nutné dopĺňať dokazovanie, pretože bez

ohľadu na tieto dôkazy už aj z vyššie uvedených dôkazov bolo možné vyvodiť záver, ktorý

vyvodil prvostupňový súd t. j., že odsťahovanie navrhovateľky z predmetného bytu

v decembri 1996 nemožno považovať za trvalé opustenie spoločnej domácnosti s právnym

následkom zániku práva spoločného nájmu tohto bytu v zmysle .“

V súvislosti s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd porušil jeho základné

právo a právo na spravodlivé súdne konanie, pretože nevykonal všetky ním navrhované

dôkazy, čím súčasne nenapravil ani pochybenia okresného súdu v tomto smere, ústavný súd

podotýka, že v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že všeobecný súd nemá

v sporovom konaní povinnosť vykonať všetky dôkazy označené účastníkmi konania,

pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdom v spojení so zásadou

spravodlivého rozhodnutia veci umožňuje sudcovi (resp. senátu) vykonať len tie dôkazy,

ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú a sú preň relevantné (napr.

, , , ). Reálne uplatnenie základného práva

na súdnu ochranu však zároveň predpokladá, že sa účastníkovi súdneho konania táto

ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných

zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na

súdnu ochranu podľa a právo podľa dohovoru. Z tohto

hľadiska musí všeobecný súd prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní

materiálnej ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov sporového

konania, ktoré sú vo vzájomnom konflikte (napr. ).

Podľa ustálenej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ).

Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti

zaoberal otázkou, či výkon právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím

o odvolaní sťažovateľa v konaní vedenom pod sp. zn. je zlučiteľný s ústavnými

limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľom označeného základného práva na spravodlivé súdne

konanie podľa a práva podľa dohovoru.

Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd pri vyhodnotení odvolacej námietky

sťažovateľa týkajúcej sa nedostatkov dokazovania na prvostupňovom súde, ako aj vlastným

postupom pri objasňovaní skutkového stavu dospel k svojim záverom logickým a ústavne

konformným výkladom relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu

verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil

sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto

orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby

tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav

takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. , , ,

).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už po jej

predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

B. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že krajský súd nevykonal na pojednávaní

dôkazy, resp. že s nimi neoboznámil účastníkov konania, v dôsledku čoho sa k nim

sťažovateľ nemohol vyjadriť, ústavný súd zo sťažovateľom predložených zápisníc

z pojednávaní krajského súdu zistil, že tento súd pojednával vo veci sťažovateľa na dvoch

pojednávaniach, a to 11. septembra 2008 a 12. marca 2009, na ktorom aj vyhlásil rozsudok.

Z predložených zápisníc vyplýva, že na obidvoch pojednávaniach bol prítomný právny

zástupca sťažovateľa, ktorý však ani na jednom z uvedených pojednávaní uvedenú

skutočnosť nenamietol.

Ústavný súd tiež konštatuje, že ak sa sťažovateľ domnieval, že popísaným postupom

krajského súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, mal možnosť namietať túto

skutočnosť v dovolacom konaní podľa .

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už po jej

predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie

( ).

Okrem tohto ústavný súd konštatuje, že v tomto prípade malo dôjsť podľa tvrdení

sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom zaručeného v v dôsledku „iného zásahu“, ktorým mal byť

postup krajského súdu, ktorý nevykonal dôkazy na pojednávaní v prítomnosti účastníkov

konania.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo „upovedomenia

o inom zásahu“, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3

to nedovoľuje.

Od 12. marca 2009, keď sa na krajskom súde uskutočnilo posledné pojednávanie, na

ktorom bol vyhlásený rozsudok, do 17. júna 2009, keď sťažovateľ podal sťažnosť

adresovanú ústavnému súdu na poštovú prepravu (ústavnému súdu bola doručená 18. júna

2009), nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom

súde.

Vzhľadom na uvedené by sťažnosť sťažovateľa v tejto časti mohla byť odmietnutá aj

ako podaná oneskorene ( ).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení

napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ako aj priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia a úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo

slobody sťažovateľa ( prvá veta ), ústavný súd o tejto časti sťažnosti

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2009