Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 384/09
PDF · 235.34 KB
No categories available
I. ÚS 384/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 384/09-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Š., P., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Co 334/2008-68 zo 4. júna 2009
a jemu predchádzajúcim postupom a takto
rozhodol:
Sťažnosť Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra
2009 faxom a 8. októbra 2009 písomným podaním doručená sťažnosť Š., P. (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namietal porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co
334/2008-68 zo 4. júna 2009 a jemu predchádzajúcim postupom.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Michalovce
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 18 Cb 96/03 z 18. júna 2004 bol sťažovateľovi priznaný
nárok voči žalovanému A., spol. s r. o., M., v sume 20 183,50 Sk spolu s úrokom z
omeškania a trovy konania v sume 5 200 Sk. Celková suma, na ktorú mal nárok, bola 38
955 Sk (ďalej len „pohľadávka sťažovateľa“). Proti uvedenému rozsudku podal žalovaný
odvolanie. Keďže žalovaný súdny poplatok za odvolanie nezaplatil, okresný súd uznesením
sp. zn. 18 Cb 96/03 z 24. septembra 2004 konanie zastavil (ďalej len „uznesenie o zastavení
odvolacieho konania“), ale toto uznesenie nedoručil sťažovateľovi. Žalovaný bol z
obchodného registra vymazaný 4. októbra 2006. Z dôvodu nedoručenia uznesenia o
zastavení odvolacieho konania sťažovateľovi sa sťažovateľ o zastavení odvolacieho konania
dozvedel až potom, ako bol žalovaný z obchodného registra vymazaný, a preto nemohol
pohľadávku voči žalovanému priznanú mu rozsudkom okresného súdu sp. zn. 18 Cb 96/03 z
18. júna 2004 vymáhať v exekučnom konaní. Sťažovateľ svoju pohľadávku v sume 38
955 Sk považoval za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom preto «... podal
prostredníctvom svojej právnej zástupkyne na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej
republiky... žiadosť o predbežné prerokovanie nároku podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
MS SR listom zo dňa 20. 3. 2008 oznámilo právnej zástupkyni sťažovateľa, že
žiadosti nevyhovelo.
Sťažovateľ podal v zákonnej lehote na Okresnom súde Michalovce dňa 15. 4. 2008
žalobu o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, v ktorom konaní na
strane žalovaného vystupovala Slovenská republika v menej ktorej koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky.
Okresný súd Michalovce rozsudkom sp. zn. 1 C 61/2008-41 zo dňa 9. 9. 2008
rozhodol tak, že návrh zamietol a nepriznal účastníkom konania náhradu trov konania.
Sťažovateľ podal proti uvedenému rozsudku odvolanie dňa 21. 10. 008.
Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 2 Co 334/2008-68 zo dňa 4. 6. 2009
potvrdil rozsudkom prvostupňového súdu a nepriznal účastníkom konania náhradu trov
odvolacieho konania.
Sťažovateľ namieta, že rozsudkom odporcu sp. zn. 2 Co/334/2008-68 zo dňa 4. 6.
2009 bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 prvá veta
Dohovoru a právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s právom na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom...
Okresný súd v Michalovciach nedoručením uznesenia, ako orgán verejnej moci,
neurobil úkon, ktorý bol povinný urobiť a preto Slovenská republika, v mene ktorej koná
Ministerstvo spravodlivosti SR zodpovedala za škodu, ktorá bola týmto nesprávnym
úradným postupom sťažovateľovi spôsobená.
Postup a rozhodnutie odporcu je arbitrárne z dôvodu povinnosti všeobecných súdov
a teda aj odporcu interpretovať a aplikovať právo z pohľadu ochrany základných práv
a slobôd, pričom postupovať tak mal odporca aj pri aplikácii a interpretácií vyššie
citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z.
Odporca sťažovateľov zákonom priznaný nárok interpretoval tak, že vylúčil reálnu
možnosť jeho uplatnenia, a preto je právny názor odporcu z ústavného hľadiska
neudržateľný a jeho následkom je porušenie základných práv sťažovateľa.
Odporca tak urobil napriek tomu, že v namietanom rozsudku konštatuje: „V danom
prípade ako to vyplýva z vykonaného dokazovania správne uzavrel aj súd prvého stupňa, že
došlo k pochybeniu súdu, ak uznesenie o zastavení odvolacieho konania nedoručil
žalobcovi, čo možno považovať za nesprávny úradný postup.“.
Uznesenie o zastavení odvolacieho konania, ktoré sťažovateľovi nesprávnym
úradným postupom nebolo doručené nadobudlo právoplatnosť dňa 15. 10. 2004 a žalovaný
bol z obchodného registra vymazaný ku dňu 4. 10. 2006. Vzhľadom na to, že sa sťažovateľ
nedozvedel o zastavaní odvolacieho konania, nemal ani možnosť v časovom období od
15. 10. 2004 do 4. 10. 2006 pokúsiť sa domôcť svojho práva, teda možnosť využiť svoje
právo domáhať sa splnenia povinnosti na základe právoplatného a vykonateľného
rozhodnutia súdu.
To je možnosť, ktorá mu bola nesporne odňatá nedoručením uznesenia o zastavení
odvolacieho konania, a ktoré odňatie možnosti uplatniť svoje právo z právoplatného
a vykonateľného súdneho rozhodnutia priamo zakladá príčinnú súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody sťažovateľovi.
Odporca postupoval nesprávne a nesprávne aplikoval ustanovenia zákona
č. 514/2003 Z. z. pokiaľ v predmetnom konaní skúmal obsah konkurzného spisu sp. zn.
4 K 276/2005, spočítaval aktíva a pasíva žalovaného, skúmal neuhradené záväzky
žalovaného v priebehu rokov 2002, 2003, 2004 a 2005, množstvo finančných prostriedkov
a existenciu, či neexistenciu nehnuteľného a hnuteľného majetku.
Opačným záverom odporcu, by bolo konštatovanie, že nie je potrebné doručovať
uznesenia, ktorých doručenie vyplýva zo zákona, pretože aj keď ide o nesprávny úradný
postup, v prípade, že povinný nedisponuje dostatočným majetkom, nie je dôvod na
doručenie rozhodnutia oprávnenému, pričom súd by existenciu majetku skúmal pred
doručovaním rozhodnutí.
Záver odporcu o neexistencii príčinnej súvislosti, ktorý záver sa premietol
v arbitrárnom rozhodnutí je v rozpore s princípom objektívnej zodpovednosti za spôsobenú
škodu, ktorého existencia vyplýva z nevyhnutnosti napraviť všetky dôsledky porušenia
zákona...
Odporca nesprávne interpretoval aplikovaný právny predpis, keď v tomto štádiu
konania skúmal, či by sťažovateľ reálne vymohol svoju pohľadávku voči žalovanému.
Sťažovateľ nemal ani možnosť pokúsiť sa vymáhať svoju pohľadávku v exekučnom konaní
ani žiadnym iným spôsobom, lebo skutočnosť, že už takú možnosť má mu nebola známa.
Odporca bol povinný objasňovať príčinnú súvislosť práve tak, či nedoručením predmetného
uznesenia a teda nesprávnym úradným postupom mu práve táto možnosť nebola odňatá.
Za extrémne v rozpore s princípom spravodlivosti je potrebné považovať aj výrok
odporcu v namietanom rozhodnutí: „V dôsledku vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobca
nepreukázal, že v exekučnom konaní reálne mohol vymôcť čiastku, ktorú vyčíslil ako škodu,
čím nepreukázal existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody.“.
Zákon č. 513/2004 Z. z. neukladá povinnosť poškodenému preukazovať, či
v exekučnom konaní reálne mohol vymôcť čiastku, ktorú vyčíslil ako škodu. Takáto
interpretácia zákonných ustanovení zákona č. 513/2004 Z. z. popiera ich účel a význam.
Požiadavka odporcu na takéto preukazovanie už nie je objasňovaním príčin, ktoré viedli
k výsledku - vzniku škody, ale ako už vyššie sťažovateľ konštatuje o popretie významu
a účelu citovaných zákonných ustanovení.
Za nepochybne arbitrárny je nevyhnutné považovať aj tento právny záver odporcu:
„Je teda zrejmé, že aj v prípade, ak by žalobca nasledujúci deň po právoplatnosti
uznesenia, ktorým konanie o odvolaní žalovaného bolo zastavené, podal návrh na
vykonanie exekúcie, nie je predpoklad, že by mohlo dôjsť v rámci exekučného konania k
uspokojeniu pohľadávky žalobcu vzhľadom na to, že žalovaný nedisponoval žiadnymi
finančnými prostriedkami v peňažných ústavoch a taktiež nedisponoval žiadnym iným
nehnuteľným, resp. hnuteľným majetkom, ktorý mohol byť v rámci exekučného konania
speňažený a z jeho výťažku by bola uspokojená pohľadávka žalobcu, nakoľko ako už bolo
vyššie uvedené, voči spoločnosti A. spol. s r.o. M. boli evidované pohľadávky v celkovej
sume 1.877.071, čo vyplýva zo správy predbežného správcu.“
Podľa ustanovenia § 153 ods. 1 O. s. p. – súd rozhodne na základe skutkového stavu
zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi
účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.
Podľa ustanovenia § 132 O. s. p. - dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.
Nie je zrejmé, akým hodnotením vykonaných dôkazov dospel odporca k vyššie
uvedenému záveru. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia totiž vyplýva len skutočnosť, že aktíva
dlžníka predstavujú 12.000 SKK, avšak ku dňu 30. 12. 2005, teda ku dňu podania návrhu na
vyhlásenie konkurzu. Odporca neuvádza stav účtu, resp. aktíva žalovaného ku dňu 15. 10.
2004.
Teda záver odporcu nevyplýva zo žiadneho vykonaného dokazovania, je to
konštrukcia odporcu, ktorá nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Odporca týmto
svojvoľným a nepreukázaným záverom porušil tak zásadu hodnotenia dôkazov, ako aj
citované ustanovenie § 153 ods. 1 O. s. p., pretože taký skutkový stav nebol zistený.
Je nepochybné, že sťažovateľovi vznikla škoda. Odporca od sťažovateľa požaduje,
aby preukázal, že v prípade, ak by Okresný súd Michalovce postupoval správne, že by bol
býval sťažovateľ svoju neuspokojenú pohľadávku uspokojil. Avšak nie je možné, aby
sťažovateľ dokazoval niečo, čo sa nestalo.
Zároveň vzhľadom na uvádzané záväzky žalovaného voči Daňovému úradu
v Michalovciach možno konštatovať, že žalovaný vykonával podnikateľskú činnosť.».
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:
„Právo sťažovateľa - na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 prvá veta
Dohovoru a právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde
zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s právom na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom zakotvenom v článku 46 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky bolo rozsudkom Krajského súdu v Košiciach vo veci sp. zn.
2 Co 334/2008-68 zo dňa 4. 6. 2009 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať
v porušovaní namietaného práva sťažovateľa.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 2 Co 334/2008-68 zo dňa 4. 6. 2009 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach na
ďalšie konanie.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo
výške 2.000 EUR.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť
vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu)
nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ
označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľ vidí porušenie ním označených základných a iných práv rozsudkom
krajského súdu č. k. 2 Co 334/2008-68 zo 4. júna 2008 a jemu predchádzajúcim postupom.
Z argumentácie sťažovateľa v sťažnosti vyplýva, že k porušeniu označených práv malo
dôjsť tým, že krajský súd nesprávne aplikoval zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“), keď skúmal, či by
sťažovateľ reálne vymohol svoju pohľadávku od žalovaného.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo
nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona o zodpovednosti za škodu štát zodpovedá za
podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej
moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným
postupom.
Podľa § 2 zákona o zodpovednosti za škodu zodpovednosti podľa odseku 1 sa
nemožno zbaviť.
Podľa § 9 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom
ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné
prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov
fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa § 2 zákona o zodpovednosti za škodu právo na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Zákon o zodpovednosti za škodu je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom
špeciálnym, a preto sa ustanovenia Občianskeho zákonníka aplikujú vtedy, ak zákon nemá
špeciálnu úpravu.
Uvedené ustanovenia zákona o zodpovednosti za škodu zakladajú objektívnu
zodpovednosť štátu za súčasného splnenia troch podmienok, a tými sú nesprávny úradný
postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
škody.
Čo sa týka existencie nesprávneho úradného postupu, táto otázka nebola v konaní
pred všeobecnými súdmi sporná. Krajský súd dospel rovnako ako sťažovateľ k právnemu
záveru, že postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Cb 96/2003 pri
doručovaní uznesenia o zastavení odvolacieho konania sťažovateľovi možno označiť ako
nesprávny úradný postup.
V konkrétnych okolnostiach danej veci je teda zásadnou otázkou určenie,
či sťažovateľovi nesprávnym úradným postupom vznikla škoda a či medzi vznikom škody
a nesprávnym úradným postupom je príčinná súvislosť. Úlohou ústavného súdu bolo
skúmať, aké skutkové a právne úvahy viedli krajský súd k potvrdzujúcemu rozsudku,
či v danom prípade krajský súd existenciu, resp. neexistenciu škody a príčinnej súvislosti
náležite vysvetlil a či neboli relevantné ustanovenia zákona o zodpovednosti za škodu
aplikované spôsobom, ktorý by signalizoval porušenie označených základných a iných práv
sťažovateľa.
Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku č. k. 2 Co 334/2008-68
uviedol: „V danom prípade ako to vyplýva z vykonaného dokazovania .správne uzavrel aj
súd prvého stupňa, že došlo k pochybeniu súdu, ak uznesenie o zastavení odvolacieho
konania nedoručil žalobcovi, čo možno považovať za nesprávny úradný postup. Žalobca
však v konaní nepreukázal ďalšie predpoklady zodpovednosti štátu za spôsobenú Škodu a to
vznik škody a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou
škodou. Výšku škody žalobca vyčíslil sumou, ktorá zodpovedala sume, ktorú mu bol súdom
zaviazaný žalovaný účastník v konaní sp. zn. 18Cb 96/2003 zaplatiť, t. j. na 1.293,07 €
(38.955,- Sk) a tvrdil, že mu vznikla tým, že nemohol chybou súdu podať návrh na
vykonanie exekúcie pred rozhodnutím o zamietnutí návrhu na vyhlásenie konkurzu.
Samotná skutočnosť, že v inom konaní žalovaný účastník bol zaviazaný zaplatiť
žalobcovi určitú finančnú čiastku sama o sebe totiž nie je preukázaním výšky škody. Výška
škody v tejto sume by mohla byť preukázaná len za predpokladu, že by žalobca v tomto
konaní preukázal, že takúto čiastku by bol exekúciou získal. Takúto okolnosť však žalobca
nielen nepreukázal, ale ani netvrdil.
Tak isto tvrdenie, že nemožnosťou podania návrhu na vykonanie exekúcie žalobcovi
vznikla škoda nemožno považovať za preukázanie príčinnej súvislosti medzi vznikom škody
a nesprávnym úradným postupom.
Z obsahu konkurzného spisu č. k. 4K/276/2005 vyplýva, že spoločnosť A., spol. s r.o.
M. doručila Krajskému súdu v Košiciach dňa 30. 12. 2005 návrh na vyhlásenie konkurzu. Z
predloženej správy predbežného správcu dlžníka - navrhovateľa A. spol. s.r.o. M. vyplýva,
že aktíva dlžníka predstavujú sumu 12.000,- Sk a jeho pasíva predstavujú sumu 1.874.792,-
Sk. Z celkovej sumy pasív mala uvedená spoločnosť záväzky zo Sociálneho zabezpečenia a
to voči V. z. p. k 31. 12. 2004 vo výške 2.247,- Sk, k 31. 12. 2005 vo výške 9.310,- Sk, voči Z.
p. A. k 31. 12. 2004 vo výške 17.846,- Sk, k 31. 12. 2005 14.144,- Sk, voči S. p. k 31. 12.
2003 vo výške 63.696,- Sk, k 31. 12. 2004 vo výške 92.960,- Sk, k 31. 12. 2005 vo výške
55.908,- Sk, neuhradené odvody z miezd zamestnancov za obdobie k 31. 12. 2002 vo výške
17.732,- Sk, k 31. 12. 2003 vo výške 8.949,- Sk, voči S. p. M. k 31. 12. 2003 vo výške 2.314,-
Sk, voči D. ú. v M. počnúc 4. štvrťrokom 2003 do 4. štvrťroku 2005 spolu vo výške 231.169,-
Sk, záväzky z obchodného styku vo výške 1.165.254,- Sk, takže celkové záväzky dlžníka A.
spol. s r.o. M. predstavovali sumu 1.874.792,- Sk. Nakoľko konkurzný súd dospel k záveru,
že majetok dlžníka nepostačuje ani na úhradu trov konkurzného konania, preto návrh na
vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka A. spol. s r.o. M. zamietol pre nedostatok majetku.
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že spoločnosť A. spol. s.r.o. M. mala neuhradené záväzky do
podania návrhu na vyhlásenie konkurzu za roky 2002, 2003, 2004 a 2005, pričom uznesenie
Okresného súdu v Michalovciach č. k. 18Cb 96/2003-27 z 24. 9. 2004, ktorým konanie o
odvolaní žalovaného zo dňa 12. 8. 2004 bolo zastavené nadobudlo právoplatnosť dňa 15.
10. 2004. Je teda zrejmé, že aj v prípade, ak by žalobca nasledujúci deň po právoplatnosti
uznesenia ktorým konanie o odvolaní žalovaného bolo zastavené, podal návrh na vykonanie
exekúcie, nieje predpoklad, že by mohlo dôjsť v rámci exekučného konania k uspokojeniu
pohľadávky žalobcu, vzhľadom na to, že žalovaný nedisponoval žiadnymi finančnými
prostriedkami v peňažných ústavoch a taktiež nedisponoval žiadnym iným nehnuteľným,
resp. hnuteľným majetkom, ktorý mohol byť v rámci exekučného konania speňažený a z jeho
výťažku by bola uspokojená pohľadávka žalobcu, nakoľko ako už bolo vyššie uvedené, voči
spoločnosti A. spol. s. r. o. M. boli evidované pohľadávky v celkovej sume 1.877.071,- Sk,
čo vyplýva zo správy predbežného správcu.
V dôsledku vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobca nepreukázal, že v exekučnom
konaní reálne mohol vymôcť čiastku, ktorú vyčíslil ako Škodu, čím nepreukázal existenciu
príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
Za takýchto okolností možno konštatovať, že žalobca v konaní nepreukázal vznik
škody a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou
v dôsledku čoho neboli splnené predpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Žalobca v konaní preukázal len jeden z predpokladov
zodpovednosti štátu za škodu, a to nesprávny úradný postup, ktorý spočíval v nedoručení
uznesenia súdu o zastavení odvolacieho konania žalobcovi.“
Na základe uvedenej argumentácie krajského súdu ústavný súd zistil, že s otázkou
vzniku škody sa krajský súd primerane argumentačne vysporiadal a uviedol, prečo
nepovažuje požadovanú sumu za škodu, ktorá sťažovateľovi vznikla nesprávnym úradným
postupom. Krajský súd sa podrobne vyjadril aj k otázke príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, pričom poukázal hlavne na tú
skutočnosť, že sťažovateľ nepreukázal, že v exekučnom konaní mohol reálne vymôcť
žalovanú sumu.
Nad rámec odôvodnenia uvedeného v rozsudku krajského súdu ústavný súd uvádza,
že škodu, ktorá prípadne vznikla nesprávnym úradným postupom súdu pri doručovaní
uznesenia o zastavení odvolacieho konania sťažovateľovi, nemožno bez ďalšieho
stotožňovať s pohľadávkou, ktorá bola sťažovateľovi priznaná rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 18 Cb 96/03 z 18. júna 2004, ako to urobil sťažovateľ. Škoda a zodpovednosť štátu
za ňu je daná až vtedy, ak by sa pohľadávka sťažovateľa voči dlžníkovi stala
nevymožiteľnou v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom.
O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide
vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu, t. j. ak je medzi nimi
vzťah príčiny a následku, pri ktorom platí, že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému
postupu, nevznikla by ani škoda. Z hľadiska príčinnej súvislosti v danom prípade bolo preto
významné, či nesprávny úradný postup okresného súdu pri doručovaní uznesenia
o zastavení odvolacieho konania bol podstatnou a rozhodujúcou príčinou toho, že
pohľadávka sťažovateľa nemohla byť vymožená v exekučnom konaní. Reálna hodnota
sťažovateľovej pohľadávky nezávisí len od samotnej sumy, ale tiež od solventnosti dlžníka
a možností uspokojenia pohľadávky z jeho majetku. Inú majetkovú hodnotu má súdom
priznaná pohľadávka, ktorú je možné pri exekúcii bez problémov uplatňovať voči
„bonitnému“ dlžníkovi, a inú hodnotu, ak dlžník v čase exekúcie majetok nemá, alebo ho
síce má, no je nepatrný. Krajský súd preto správne postupoval, keď skúmal reálnu
vymožiteľnosť sťažovateľovej pohľadávky. Naopak, sťažovateľ žiadnym spôsobom
nepreukázal, že by pohľadávku vymohol, pričom preukázanie tejto skutočnosti bolo
v prvom rade v záujme sťažovateľa. Sťažovateľ sa však uspokojil s tvrdením, že
pohľadávku by bol vymohol.
Podstata základného práva na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa náhrady škody spôsobenej v dôsledku nezákonného
rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Tomuto oprávneniu zodpovedá
povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu,
ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok
ústavy o základnom práve na náhradu škody vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ods. 1 ústavy).
Inými slovami, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 ústavy
nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (čl. 46 ods. 4 v spojení
s čl. 51 ods. 1 ústavy) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne
súladným postupom vyhodnotil a aplikoval na prípad sťažovateľa relevantné právne normy,
na základe čoho dospel k záveru, že sťažovateľ nespĺňa zákonné podmienky (čl. 46 ods. 4
v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy) na uplatnenie si nároku podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, pričom
tomuto jeho záveru sa nedá vyčítať arbitrárnosť ani svojvoľnosť, takže v konečnom
dôsledku nemohlo ani dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 3 ústavy.
O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03),
pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak nestalo. Nad rámec tohto odôvodnenia
ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého právo na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným
(občianskoprávnym) súdom (II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07).
Na základe uvedeného podľa názoru ústavného súdu nejestvuje taká príčinná
súvislosť medzi základným právami, ktorých porušenie sťažovateľ namietal, a postupom
krajského súdu pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver
o porušení sťažovateľom označených práv. Skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje
s právnym názorom krajského súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť
právny názor krajského súdu svojím vlastným (IV. ÚS 205/07).
Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby
ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. decembra 2009