Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 384/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Š., P., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a 3 Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -68 zo 4. júna 2009

a jemu predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra

2009 faxom a 8. októbra 2009 písomným podaním doručená sťažnosť Š., P. (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namietal porušenie svojich

základných práv podľa a 3 (ďalej len „“) a

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co

334/2008-68 zo 4. júna 2009 a jemu predchádzajúcim postupom.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Michalovce

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 18. júna 2004 bol sťažovateľovi priznaný

nárok voči žalovanému A., spol. s r. o., M., v sume 20 183,50 Sk spolu s úrokom z

omeškania a trovy konania v sume 5 200 Sk. Celková suma, na ktorú mal nárok, bola 38

955 Sk (ďalej len „pohľadávka sťažovateľa“). Proti uvedenému rozsudku podal žalovaný

odvolanie. Keďže žalovaný súdny poplatok za odvolanie nezaplatil, okresný súd uznesením

sp. zn. z 24. septembra 2004 konanie zastavil (ďalej len „uznesenie o zastavení

odvolacieho konania“), ale toto uznesenie nedoručil sťažovateľovi. Žalovaný bol z

obchodného registra vymazaný 4. októbra 2006. Z dôvodu nedoručenia uznesenia o

zastavení odvolacieho konania sťažovateľovi sa sťažovateľ o zastavení odvolacieho konania

dozvedel až potom, ako bol žalovaný z obchodného registra vymazaný, a preto nemohol

pohľadávku voči žalovanému priznanú mu rozsudkom okresného súdu sp. zn. z

18. júna 2004 vymáhať v exekučnom konaní. Sťažovateľ svoju pohľadávku v sume 38

955 Sk považoval za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom preto «... podal

prostredníctvom svojej právnej zástupkyne na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej

republiky... žiadosť o predbežné prerokovanie nároku podľa

MS SR listom zo dňa 20. 3. 2008 oznámilo právnej zástupkyni sťažovateľa, že

žiadosti nevyhovelo.

Sťažovateľ podal v zákonnej lehote na Okresnom súde Michalovce dňa 15. 4. 2008

žalobu o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, v ktorom konaní na

strane žalovaného vystupovala Slovenská republika v menej ktorej koná Ministerstvo

spravodlivosti Slovenskej republiky.

Okresný súd Michalovce rozsudkom sp. zn. -41 zo dňa 9. 9. 2008

rozhodol tak, že návrh zamietol a nepriznal účastníkom konania náhradu trov konania.

Sťažovateľ podal proti uvedenému rozsudku odvolanie dňa 21. 10. 008.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. -68 zo dňa 4. 6. 2009

potvrdil rozsudkom prvostupňového súdu a nepriznal účastníkom konania náhradu trov

odvolacieho konania.

Sťažovateľ namieta, že rozsudkom odporcu sp. zn. -68 zo dňa 4. 6.

2009 bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 prvá veta

Dohovoru a právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde

podľa v spojení s právom na náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom...

Okresný súd v Michalovciach nedoručením uznesenia, ako orgán verejnej moci,

neurobil úkon, ktorý bol povinný urobiť a preto Slovenská republika, v mene ktorej koná

Ministerstvo spravodlivosti SR zodpovedala za škodu, ktorá bola týmto nesprávnym

úradným postupom sťažovateľovi spôsobená.

Postup a rozhodnutie odporcu je arbitrárne z dôvodu povinnosti všeobecných súdov

a teda aj odporcu interpretovať a aplikovať právo z pohľadu ochrany základných práv

a slobôd, pričom postupovať tak mal odporca aj pri aplikácii a interpretácií vyššie

citovaných ustanovení

Odporca sťažovateľov zákonom priznaný nárok interpretoval tak, že vylúčil reálnu

možnosť jeho uplatnenia, a preto je právny názor odporcu z ústavného hľadiska

neudržateľný a jeho následkom je porušenie základných práv sťažovateľa.

Odporca tak urobil napriek tomu, že v namietanom rozsudku konštatuje: „V danom

prípade ako to vyplýva z vykonaného dokazovania správne uzavrel aj súd prvého stupňa, že

došlo k pochybeniu súdu, ak uznesenie o zastavení odvolacieho konania nedoručil

žalobcovi, čo možno považovať za nesprávny úradný postup.“.

Uznesenie o zastavení odvolacieho konania, ktoré sťažovateľovi nesprávnym

úradným postupom nebolo doručené nadobudlo právoplatnosť dňa 15. 10. 2004 a žalovaný

bol z obchodného registra vymazaný ku dňu 4. 10. 2006. Vzhľadom na to, že sa sťažovateľ

nedozvedel o zastavaní odvolacieho konania, nemal ani možnosť v časovom období od

15. 10. 2004 do 4. 10. 2006 pokúsiť sa domôcť svojho práva, teda možnosť využiť svoje

právo domáhať sa splnenia povinnosti na základe právoplatného a vykonateľného

rozhodnutia súdu.

To je možnosť, ktorá mu bola nesporne odňatá nedoručením uznesenia o zastavení

odvolacieho konania, a ktoré odňatie možnosti uplatniť svoje právo z právoplatného

a vykonateľného súdneho rozhodnutia priamo zakladá príčinnú súvislosť medzi nesprávnym

úradným postupom a vznikom škody sťažovateľovi.

Odporca postupoval nesprávne a nesprávne aplikoval ustanovenia zákona

č. pokiaľ v predmetnom konaní skúmal obsah konkurzného spisu sp. zn.

, spočítaval aktíva a pasíva žalovaného, skúmal neuhradené záväzky

žalovaného v priebehu rokov 2002, 2003, 2004 a 2005, množstvo finančných prostriedkov

a existenciu, či neexistenciu nehnuteľného a hnuteľného majetku.

Opačným záverom odporcu, by bolo konštatovanie, že nie je potrebné doručovať

uznesenia, ktorých doručenie vyplýva zo zákona, pretože aj keď ide o nesprávny úradný

postup, v prípade, že povinný nedisponuje dostatočným majetkom, nie je dôvod na

doručenie rozhodnutia oprávnenému, pričom súd by existenciu majetku skúmal pred

doručovaním rozhodnutí.

Záver odporcu o neexistencii príčinnej súvislosti, ktorý záver sa premietol

v arbitrárnom rozhodnutí je v rozpore s princípom objektívnej zodpovednosti za spôsobenú

škodu, ktorého existencia vyplýva z nevyhnutnosti napraviť všetky dôsledky porušenia

zákona...

Odporca nesprávne interpretoval aplikovaný právny predpis, keď v tomto štádiu

konania skúmal, či by sťažovateľ reálne vymohol svoju pohľadávku voči žalovanému.

Sťažovateľ nemal ani možnosť pokúsiť sa vymáhať svoju pohľadávku v exekučnom konaní

ani žiadnym iným spôsobom, lebo skutočnosť, že už takú možnosť má mu nebola známa.

Odporca bol povinný objasňovať príčinnú súvislosť práve tak, či nedoručením predmetného

uznesenia a teda nesprávnym úradným postupom mu práve táto možnosť nebola odňatá.

Za extrémne v rozpore s princípom spravodlivosti je potrebné považovať aj výrok

odporcu v namietanom rozhodnutí: „V dôsledku vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobca

nepreukázal, že v exekučnom konaní reálne mohol vymôcť čiastku, ktorú vyčíslil ako škodu,

čím nepreukázal existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom

a vznikom škody.“.

neukladá povinnosť poškodenému preukazovať, či

v exekučnom konaní reálne mohol vymôcť čiastku, ktorú vyčíslil ako škodu. Takáto

interpretácia popiera ich účel a význam.

Požiadavka odporcu na takéto preukazovanie už nie je objasňovaním príčin, ktoré viedli

k výsledku - vzniku škody, ale ako už vyššie sťažovateľ konštatuje o popretie významu

a účelu citovaných zákonných ustanovení.

Za nepochybne arbitrárny je nevyhnutné považovať aj tento právny záver odporcu:

„Je teda zrejmé, že aj v prípade, ak by žalobca nasledujúci deň po právoplatnosti

uznesenia, ktorým konanie o odvolaní žalovaného bolo zastavené, podal návrh na

vykonanie exekúcie, nie je predpoklad, že by mohlo dôjsť v rámci exekučného konania k

uspokojeniu pohľadávky žalobcu vzhľadom na to, že žalovaný nedisponoval žiadnymi

finančnými prostriedkami v peňažných ústavoch a taktiež nedisponoval žiadnym iným

nehnuteľným, resp. hnuteľným majetkom, ktorý mohol byť v rámci exekučného konania

speňažený a z jeho výťažku by bola uspokojená pohľadávka žalobcu, nakoľko ako už bolo

vyššie uvedené, voči spoločnosti A. spol. s r.o. M. boli evidované pohľadávky v celkovej

sume 1.877.071, čo vyplýva zo správy predbežného správcu.“

Podľa ustanovenia – súd rozhodne na základe skutkového stavu

zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi

účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.

Podľa ustanovenia - dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý

dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na

všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Nie je zrejmé, akým hodnotením vykonaných dôkazov dospel odporca k vyššie

uvedenému záveru. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia totiž vyplýva len skutočnosť, že aktíva

dlžníka predstavujú 12.000 SKK, avšak ku dňu 30. 12. 2005, teda ku dňu podania návrhu na

vyhlásenie konkurzu. Odporca neuvádza stav účtu, resp. aktíva žalovaného ku dňu 15. 10.

2004.

Teda záver odporcu nevyplýva zo žiadneho vykonaného dokazovania, je to

konštrukcia odporcu, ktorá nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Odporca týmto

svojvoľným a nepreukázaným záverom porušil tak zásadu hodnotenia dôkazov, ako aj

citované ustanovenie , pretože taký skutkový stav nebol zistený.

Je nepochybné, že sťažovateľovi vznikla škoda. Odporca od sťažovateľa požaduje,

aby preukázal, že v prípade, ak by Okresný súd Michalovce postupoval správne, že by bol

býval sťažovateľ svoju neuspokojenú pohľadávku uspokojil. Avšak nie je možné, aby

sťažovateľ dokazoval niečo, čo sa nestalo.

Zároveň vzhľadom na uvádzané záväzky žalovaného voči Daňovému úradu

v Michalovciach možno konštatovať, že žalovaný vykonával podnikateľskú činnosť.».

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:

„Právo sťažovateľa - na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 prvá veta

Dohovoru a právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde

zakotvené v článku 46 ods. 1 v spojení s právom na náhradu

škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom zakotvenom v článku 46 ods. 3

Slovenskej republiky bolo rozsudkom Krajského súdu v Košiciach vo veci sp. zn.

-68 zo dňa 4. 6. 2009 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať

v porušovaní namietaného práva sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. -68 zo dňa 4. 6. 2009 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach na

ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo

výške 2.000 EUR.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť

vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu)

nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ

označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov (, , ). Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľ vidí porušenie ním označených základných a iných práv rozsudkom

krajského súdu č. k. -68 zo 4. júna 2008 a jemu predchádzajúcim postupom.

Z argumentácie sťažovateľa v sťažnosti vyplýva, že k porušeniu označených práv malo

dôjsť tým, že krajský súd nesprávne aplikoval o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“), keď skúmal, či by

sťažovateľ reálne vymohol svoju pohľadávku od žalovaného.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona o zodpovednosti za škodu štát zodpovedá za

podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej

moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným

postupom.

Podľa § 2 zákona o zodpovednosti za škodu zodpovednosti podľa odseku 1 sa

nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu štát zodpovedá za škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj

porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom

ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné

prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov

fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 2 zákona o zodpovednosti za škodu právo na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Zákon o zodpovednosti za škodu je vo vzťahu k zákonom

špeciálnym, a preto sa ustanovenia aplikujú vtedy, ak zákon nemá

špeciálnu úpravu.

Uvedené ustanovenia zákona o zodpovednosti za škodu zakladajú objektívnu

zodpovednosť štátu za súčasného splnenia troch podmienok, a tými sú nesprávny úradný

postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom

škody.

Čo sa týka existencie nesprávneho úradného postupu, táto otázka nebola v konaní

pred všeobecnými súdmi sporná. Krajský súd dospel rovnako ako sťažovateľ k právnemu

záveru, že postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. pri

doručovaní uznesenia o zastavení odvolacieho konania sťažovateľovi možno označiť ako

nesprávny úradný postup.

V konkrétnych okolnostiach danej veci je teda zásadnou otázkou určenie,

či sťažovateľovi nesprávnym úradným postupom vznikla škoda a či medzi vznikom škody

a nesprávnym úradným postupom je príčinná súvislosť. Úlohou ústavného súdu bolo

skúmať, aké skutkové a právne úvahy viedli krajský súd k potvrdzujúcemu rozsudku,

či v danom prípade krajský súd existenciu, resp. neexistenciu škody a príčinnej súvislosti

náležite vysvetlil a či neboli relevantné ustanovenia zákona o zodpovednosti za škodu

aplikované spôsobom, ktorý by signalizoval porušenie označených základných a iných práv

sťažovateľa.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku č. k. -68

uviedol: „V danom prípade ako to vyplýva z vykonaného dokazovania .správne uzavrel aj

súd prvého stupňa, že došlo k pochybeniu súdu, ak uznesenie o zastavení odvolacieho

konania nedoručil žalobcovi, čo možno považovať za nesprávny úradný postup. Žalobca

však v konaní nepreukázal ďalšie predpoklady zodpovednosti štátu za spôsobenú Škodu a to

vznik škody a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou

škodou. Výšku škody žalobca vyčíslil sumou, ktorá zodpovedala sume, ktorú mu bol súdom

zaviazaný žalovaný účastník v konaní sp. zn. zaplatiť, t. j. na 1.293,07 €

(38.955,- Sk) a tvrdil, že mu vznikla tým, že nemohol chybou súdu podať návrh na

vykonanie exekúcie pred rozhodnutím o zamietnutí návrhu na vyhlásenie konkurzu.

Samotná skutočnosť, že v inom konaní žalovaný účastník bol zaviazaný zaplatiť

žalobcovi určitú finančnú čiastku sama o sebe totiž nie je preukázaním výšky škody. Výška

škody v tejto sume by mohla byť preukázaná len za predpokladu, že by žalobca v tomto

konaní preukázal, že takúto čiastku by bol exekúciou získal. Takúto okolnosť však žalobca

nielen nepreukázal, ale ani netvrdil.

Tak isto tvrdenie, že nemožnosťou podania návrhu na vykonanie exekúcie žalobcovi

vznikla škoda nemožno považovať za preukázanie príčinnej súvislosti medzi vznikom škody

a nesprávnym úradným postupom.

Z obsahu konkurzného spisu č. k. vyplýva, že spoločnosť A., spol. s r.o.

M. doručila Krajskému súdu v Košiciach dňa 30. 12. 2005 návrh na vyhlásenie konkurzu. Z

predloženej správy predbežného správcu dlžníka - navrhovateľa A. spol. s.r.o. M. vyplýva,

že aktíva dlžníka predstavujú sumu 12.000,- Sk a jeho pasíva predstavujú sumu 1.874.792,-

Sk. Z celkovej sumy pasív mala uvedená spoločnosť záväzky zo Sociálneho zabezpečenia a

to voči V. z. p. k 31. 12. 2004 vo výške 2.247,- Sk, k 31. 12. 2005 vo výške 9.310,- Sk, voči Z.

p. A. k 31. 12. 2004 vo výške 17.846,- Sk, k 31. 12. 2005 14.144,- Sk, voči S. p. k 31. 12.

2003 vo výške 63.696,- Sk, k 31. 12. 2004 vo výške 92.960,- Sk, k 31. 12. 2005 vo výške

55.908,- Sk, neuhradené odvody z miezd zamestnancov za obdobie k 31. 12. 2002 vo výške

17.732,- Sk, k 31. 12. 2003 vo výške 8.949,- Sk, voči S. p. M. k 31. 12. 2003 vo výške 2.314,-

Sk, voči D. ú. v M. počnúc 4. štvrťrokom 2003 do 4. štvrťroku 2005 spolu vo výške 231.169,-

Sk, záväzky z obchodného styku vo výške 1.165.254,- Sk, takže celkové záväzky dlžníka A.

spol. s r.o. M. predstavovali sumu 1.874.792,- Sk. Nakoľko konkurzný súd dospel k záveru,

že majetok dlžníka nepostačuje ani na úhradu trov konkurzného konania, preto návrh na

vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka A. spol. s r.o. M. zamietol pre nedostatok majetku.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že spoločnosť A. spol. s.r.o. M. mala neuhradené záväzky do

podania návrhu na vyhlásenie konkurzu za roky 2002, 2003, 2004 a 2005, pričom uznesenie

Okresného súdu v Michalovciach č. k. -27 z 24. 9. 2004, ktorým konanie o

odvolaní žalovaného zo dňa 12. 8. 2004 bolo zastavené nadobudlo právoplatnosť dňa 15.

10. 2004. Je teda zrejmé, že aj v prípade, ak by žalobca nasledujúci deň po právoplatnosti

uznesenia ktorým konanie o odvolaní žalovaného bolo zastavené, podal návrh na vykonanie

exekúcie, nieje predpoklad, že by mohlo dôjsť v rámci exekučného konania k uspokojeniu

pohľadávky žalobcu, vzhľadom na to, že žalovaný nedisponoval žiadnymi finančnými

prostriedkami v peňažných ústavoch a taktiež nedisponoval žiadnym iným nehnuteľným,

resp. hnuteľným majetkom, ktorý mohol byť v rámci exekučného konania speňažený a z jeho

výťažku by bola uspokojená pohľadávka žalobcu, nakoľko ako už bolo vyššie uvedené, voči

spoločnosti A. spol. s. r. o. M. boli evidované pohľadávky v celkovej sume 1.877.071,- Sk,

čo vyplýva zo správy predbežného správcu.

V dôsledku vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobca nepreukázal, že v exekučnom

konaní reálne mohol vymôcť čiastku, ktorú vyčíslil ako Škodu, čím nepreukázal existenciu

príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Za takýchto okolností možno konštatovať, že žalobca v konaní nepreukázal vznik

škody a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou

v dôsledku čoho neboli splnené predpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom. Žalobca v konaní preukázal len jeden z predpokladov

zodpovednosti štátu za škodu, a to nesprávny úradný postup, ktorý spočíval v nedoručení

uznesenia súdu o zastavení odvolacieho konania žalobcovi.“

Na základe uvedenej argumentácie krajského súdu ústavný súd zistil, že s otázkou

vzniku škody sa krajský súd primerane argumentačne vysporiadal a uviedol, prečo

nepovažuje požadovanú sumu za škodu, ktorá sťažovateľovi vznikla nesprávnym úradným

postupom. Krajský súd sa podrobne vyjadril aj k otázke príčinnej súvislosti medzi

nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, pričom poukázal hlavne na tú

skutočnosť, že sťažovateľ nepreukázal, že v exekučnom konaní mohol reálne vymôcť

žalovanú sumu.

Nad rámec odôvodnenia uvedeného v rozsudku krajského súdu ústavný súd uvádza,

že škodu, ktorá prípadne vznikla nesprávnym úradným postupom súdu pri doručovaní

uznesenia o zastavení odvolacieho konania sťažovateľovi, nemožno bez ďalšieho

stotožňovať s pohľadávkou, ktorá bola sťažovateľovi priznaná rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 18. júna 2004, ako to urobil sťažovateľ. Škoda a zodpovednosť štátu

za ňu je daná až vtedy, ak by sa pohľadávka sťažovateľa voči dlžníkovi stala

nevymožiteľnou v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom.

O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide

vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu, t. j. ak je medzi nimi

vzťah príčiny a následku, pri ktorom platí, že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému

postupu, nevznikla by ani škoda. Z hľadiska príčinnej súvislosti v danom prípade bolo preto

významné, či nesprávny úradný postup okresného súdu pri doručovaní uznesenia

o zastavení odvolacieho konania bol podstatnou a rozhodujúcou príčinou toho, že

pohľadávka sťažovateľa nemohla byť vymožená v exekučnom konaní. Reálna hodnota

sťažovateľovej pohľadávky nezávisí len od samotnej sumy, ale tiež od solventnosti dlžníka

a možností uspokojenia pohľadávky z jeho majetku. Inú majetkovú hodnotu má súdom

priznaná pohľadávka, ktorú je možné pri exekúcii bez problémov uplatňovať voči

„bonitnému“ dlžníkovi, a inú hodnotu, ak dlžník v čase exekúcie majetok nemá, alebo ho

síce má, no je nepatrný. Krajský súd preto správne postupoval, keď skúmal reálnu

vymožiteľnosť sťažovateľovej pohľadávky. Naopak, sťažovateľ žiadnym spôsobom

nepreukázal, že by pohľadávku vymohol, pričom preukázanie tejto skutočnosti bolo

v prvom rade v záujme sťažovateľa. Sťažovateľ sa však uspokojil s tvrdením, že

pohľadávku by bol vymohol.

Podstata základného práva na náhradu škody podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa náhrady škody spôsobenej v dôsledku nezákonného

rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Tomuto oprávneniu zodpovedá

povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu,

ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na náhradu škody vykonávajú ( v spojení

s ).

Inými slovami, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle

nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (čl. 46 ods. 4 v spojení

s ) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne

súladným postupom vyhodnotil a aplikoval na prípad sťažovateľa relevantné právne normy,

na základe čoho dospel k záveru, že sťažovateľ nespĺňa zákonné podmienky (čl. 46 ods. 4

v spojení s ) na uplatnenie si nároku podľa , pričom

tomuto jeho záveru sa nedá vyčítať arbitrárnosť ani svojvoľnosť, takže v konečnom

dôsledku nemohlo ani dôjsť k porušeniu .

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. , ),

pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak nestalo. Nad rámec tohto odôvodnenia

ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého právo na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným

(občianskoprávnym) súdom (, ).

Na základe uvedeného podľa názoru ústavného súdu nejestvuje taká príčinná

súvislosť medzi základným právami, ktorých porušenie sťažovateľ namietal, a postupom

krajského súdu pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver

o porušení sťažovateľom označených práv. Skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje

s právnym názorom krajského súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť

právny názor krajského súdu svojím vlastným ().

Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú

podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby

ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2009