Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 312/09
PDF · 277.01 KB
No categories available
II. ÚS 312/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. decembra 2009
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja
Kohuta o sťažnosti J. M., B., zastúpeného advokátkou JUDr. D. P., B., vo veci namietaného
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. Er 1252/99 takto
rozhodol:
1. Základné právo J. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené
v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. Er 1252/99
p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. Er 1252/99
p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.
3. J. M. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom
dvetisíc eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava IV p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. J. M. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume 245,70 € (slovom
dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov), ktorú j e Kancelária Ústavného súdu
Slovenskej republiky p o v i n n á vyplatiť na účet jeho ustanovenej právnej zástupkyne
JUDr. D. P., B., č... vedený vo V., a. s., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
5. Okresný súd Bratislava IV j e p o v i n n ý uhradiť štátu trovy právneho
zastúpenia v sume 245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov) na účet
Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 7000060515/8180 vedený v Štátnej
pokladnici do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 312/09-25 z 29. septembra 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Er 1252/99.
Uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 312/09-25 z 29. septembra 2009 bola
sťažovateľovi na jeho žiadosť ustanovená právna zástupkyňa na zastupovanie v konaní pred
ústavným súdom, a to JUDr. D. P., B.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v exekučnom konaní vedenom okresným
súdom pod sp. zn. Er 1252/99, v ktorom má sťažovateľ procesné postavenie povinného
z exekúcie, okresný súd bez zjavného dôvodu postupuje neefektívne a so zbytočnými
prieťahmi, čím sa neustále predlžuje stav právnej neistoty sťažovateľa. Podľa tvrdení
sťažovateľa okresný súd napríklad do podania sťažnosti ústavnému súdu vôbec nerozhodol
o návrhu súdneho exekútora z 30. marca 2005 ani o návrhu oprávneného z exekúcie
z 23. marca 2006 na zastavenie exekučného konania, v dôsledku čoho exekučné konanie
stále prebieha, a to navyše aj napriek tomu, že oprávnený z exekúcie už predal dom
sťažovateľa, čím by mala byť jeho pohľadávka z exekúcie proti sťažovateľovi už
uspokojená.
Sťažovateľ ďalej uviedol: „Neexistujúce rozhodnutie o vyššie uvedených návrhoch
na zastavenie exekúcie v zákonnej lehote do 60 dní, a ani do dnešného dňa prinieslo rodine
M. nespočetné nedorozumenia týkajúce sa straty ich obydlia počas ich neprítomnosti a
nevedomosti.
Sťažovateľ je toho názoru, že príčinné súvislosti priviedli rodine sťažovateľa
nenapraviteľné nevýhody, ktoré naďalej pretrvávajú, boli porušené základné práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľ sa sťažuje za nečinnosť súdu(...)
Otázka zbytočných prieťahov v tomto konaní je citlivá a dotýka sa ľudských práv
najmä z dôvodov, že priamo súvisí so skutočnosťou straty môjho rodinného domu, obydlia
mojej rodiny vo fiktívnej takzvanej dobrovoľnej dražbe konanej počas nášho pobytu
v zahraničí. Návratom na Slovensko dňa 13. 10. 2005 sme sa ako rodina s dvomi
nezaopatrenými deťmi prepadli do bezdomovstva a v januári 2006 nám ako bezdomovcom
hrozila smrť zamrznutím obdobne ako bolo prezentované v tlači, že v tomto období zamrzlo
v Bratislave 17 bezdomovcov. Rôznymi prieťahmi v konaní na kumulatívnom základe sa
nevieme dovolať spravodlivosti.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo J. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
článku 48 ods. 2 Ústavy SR postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod
zn.: Er 1252/99 porušené bolo.
2. Okresnému súdu Bratislava IV sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.
Er 1252/99 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľovi J. M. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3
000,- eur, ktoré je Okresný súd Bratislava IV povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od
doručenia tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava IV je povinný uhradiť J. M. trovy právneho zastúpenia vo
výške 372,14 eura na účet JUDr. D. P., B.(...)“
2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: za okresný súd jeho predsedníčka listom sp. zn. Spr. 3260/09 z 3. novembra 2009
a ustanovená právna zástupkyňa sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu listom
z 23. novembra 2009.
2.1 Okresný súd vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol:
„Súd nerozhodol samostatným uznesením o návrhu spoločnosti ADALIA, s. r. o. na
zastavenie konania zo dňa 29. 3. 2005 (doručený súdu dňa 6. 4. 2005), pretože až na
základe uznesenia zo dňa 9. 3. 2007, č. k. Er 1252/99-105, ktorým súd pripustil zámenu
účastníkov na strane oprávneného bolo zrejmé, kto je v konaní na strane oprávneného.
Spoločnosť A., s. r. o. nebola nikdy účastníkom tohto exekučného konania.
O návrhu oprávneného na zastavenie exekúcie zo dňa 30. 3. 2005 (doručený súdu
dňa 6. 4. 2005) ako aj zo dňa 23. 3. 2006 (doručený súdu dňa 12. 4. 2006 spolu so súhlasom
so vstupom do konania) nebolo rozhodnuté, pretože oprávnený podaním zo dňa 17. 4. 2007
(doručeným súdu dňa 19. 4. 2007) žiadal súd, aby v exekúcii pokračoval, t. j. súd teda na
podané návrhy neprihliadal. (...)
K namietaniu sťažovateľa, že súd nerozhodol v zákonnej 60 dňovej lehote uvádzam,
že Exekučný poriadok nestanovuje súdu žiadnu lehotu na rozhodnutie o návrhu na
zastavenie exekúcie(...)
S poľutovaním však musím konštatovať, ako vyplýva aj z prehľadu úkonov súdu
v konaní, že konanie bolo poznačené prieťahmi. Treba však zdôrazniť, že prieťahy nemali
preukázateľne za následok spôsobenie ujmy sťažovateľovi (sťažovateľ nijako nepreukázal,
že by mu bola priamym následkom porušenia jeho základných práv spôsobená akákoľvek
ujma).
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že skutočnosť, že súd nerozhodol o návrhu (návrhoch)
na zastavenie exekúcie nemohlo samé o sebe privodiť sťažovateľovi nenapraviteľné
nevýhody, ktoré naďalej pretrvávajú (dávam do pozornosti, že súdu nebol v konaní
zo strany súdneho exekútora predložený návrh na schválenie príklepu udeleného pri predaji
nehnuteľnosti patriacej sťažovateľovi), taktiež nebolo daným konaním zasiahnuté do práva
sťažovateľa (povinného) na bývanie ani práva na súkromné vlastníctvo.
Pre objektívne posúdenie veci tiež dodávam, že prieťahy v konaní sú ako z dôvodov
subjektívnych, tak aj objektívnych.
Objektívne dôvody, ktoré spôsobili prieťahy v konaní spočívajú jednak vo vysokej
pracovnej zaťaženosti zákonného sudcu, ktorý vybavuje viac súdnych agend (obchodnú
a exekučnú) a tiež súvisia s vysokým počtom spisov v oddelení zákonného sudcu, v súvislosti
s prechodom výkonu súdnictva podľa § 18a a nasl. zákona č. 371/04 Z. z., o sídlach
a obvodoch súdov Slovenskej republiky a so zriadením nových okresných súdov
s účinnosťou od 1. 1. 2008 (s reoptimalizáciou súdnictva). Dôsledkom spomínanej
reoptimalizácie má zákonný sudca k dnešnému dňu v oddelení cca 23.000 exekučných
spisov.
Záverom tiež dávam do pozornosti postavenie sťažovateľa v exekučnom konaní,
nakoľko exekučné konanie bolo vyvolané iba tým, že sťažovateľ nesplnil dobrovoľne to, čo
mu ukladalo vykonateľné rozhodnutie.
S poukazom na vyššie uvedené, navrhujeme Ústavnému súdu Slovenskej republiky,
aby sťažnosť vo vzťahu k Okresnému súdu Bratislava IV ako nedôvodnú zamietol.
Oznamujem Vám tiež, že súhlasím, aby ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona
č. 38/1993 Z. z. o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“
2.2 Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu
okresného súdu uviedla:
„Konajúci súd sa vo svojim vyjadrení obmedzil najmä na spracovanie obsahu
súdneho spisu sp. zn. Er 1252/99, pričom priznáva prieťahy v konaní. Tieto prieťahy
v konaní súd odôvodňuje vysokou pracovnou zaťaženosťou zákonného sudcu a vysokým
počtom spisov v oddelení zákonného sudcu. Okresnému súdu Bratislava IV však musí byť
známe, že uvedené odôvodnenie nemôže zbaviť súd zodpovednosti za prieťahy v konaní
a ani Ústavný súd SR pri prejednávaní prípadov odôvodnenia tohto druhu neuznáva.
V ostatnom sa pridržiavam už daného vyjadrenia a potvrdzujem, že súhlasím
s upustením od ústneho pojednávania a žiadam, aby ústavný súd o sťažnosti konal
a rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania.“
Prílohou stanoviska právnej zástupkyne sťažovateľa k vyjadreniu okresného súdu
bolo aj vyjadrenie sťažovateľa, ktorý okrem iného uviedol:
„Zo spisu vedeného v tomto konaní vyplýva, že v spisoch sa nenachádza žiadne
uznesenie, v ktorom by bolo uvedené, že sa rozhoduje o vyššie uvedenom návrhu exekútora
JUDr. J. J. zo dňa 30. 3. 2005. Keby súd rozhodol o zastavení (exekútor J. bol oprávnený
podať návrh na zastavenie) v primeranej lehote (do 6 mesiacov) pričom súd nemal dôvod
rozhodnúť inak, nevznikli by žiadne ďalšie právne úkony!
Za nesprávny úradný postup (úmyselné prieťahy v konaní) sťažovateľ považuje výzvu
súdu zo dňa 19. 4. 2007 na oprávneného, aby oznámil súdu, že na zastavení exekúcie netrvá
a žiada, aby súd v exekúcii pokračoval. Táto výzva nemala žiadne právne opodstatnenie
a spôsobila ďalšie prieťahy v konaní o návrhu exekútora JUDr. J. J. o zastavení exekúcie
zo dňa 30. 3. 2005.“
3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jej
prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je
určená povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za
nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne
rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo, alebo
nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02,
II.
Z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh
a stav konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. Er 1252/99:
- 16. marec 1999 – pôvodne Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) bola
doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. J. J. (ďalej len „súdny exekútor“) o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie na návrh S., a. s. (ďalej len „oprávnená“), proti
sťažovateľovi ako povinnému o vymoženie sumy 660 040 Sk s prísl. na základe
vykonateľného rozsudku krajského súdu sp. zn. 30 Cb 868/93 zo 14. septembra 1998 (ďalej
len „exekučný titul“),
- 15. apríl 1999 – krajský súd vyzval súdneho exekútora, aby preukázal, že oprávnená je
nástupcom S., ktorej bolo priznané právo v exekučnom titule,
- 16. jún 1999 – súdny exekútor listinami preukázal právne nástupníctvo oprávnenej,
- 30. jún 1999 – krajský súd poveril súdneho exekútora vykonaním súdnej exekúcie,
- 4. august 1999 – sťažovateľ podal súdnemu exekútorovi námietky proti upovedomeniu
o začatí exekúcie, ktoré mu bolo doručené 22. júla 1999,
- 9. november 1999 – krajský súd postúpil z dôvodu príslušnosti spis na ďalšie konanie
okresnému súdu,
- 1. marec 2001 – okresnému súdu bol doručený návrh sťažovateľa, ktorým sa domáhal
odkladu exekúcie z dôvodu, že vykonaním exekúcie by sa zo sťažovateľa a jeho rodiny stali
bezdomovci, a tiež preto, že neprichádzajú do úvahy zrážky zo mzdy, pretože sťažovateľ je
dlhodobo nezamestnaný a je bez príjmu aj napriek tomu, že má osvedčenie na podnikanie,
avšak nemôže túto činnosť dlhodobo vykonávať, pretože mu iné osoby dlhodobo bránili
vo výkone podnikania tým, že mu zadržiavali výrobné stroje, pričom táto skutočnosť bola
osvedčená aj právoplatným rozsudkom, ktorý sťažovateľ predložil. Súčasne súdny exekútor
postúpil okresnému súdu na rozhodnutie námietky sťažovateľa zo 4. augusta 1999 proti
upovedomeniu o začatí exekúcie, pričom súdny exekútor oznámil, že tieto námietky
nepostúpil okresnému súdu skôr z dôvodu, že mu bolo oznámené, že majetok sťažovateľa
spravuje predbežný správca a že na jeho majetok bude zrejme krajským súdom v konaní
vedenom pod sp. zn. 38 K 20/94 vyhlásený konkurz, preto sa súdny exekútor domnieval, že
po vyhlásení konkurzu oprávnený prihlási v konkurze svoju pohľadávku, avšak potom, ako
26. októbra 2000 sťažovateľ oznámil, že návrh na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok bol
zamietnutý, sa sťažovateľ domáhal, aby bolo rozhodnuté o jeho námietkach zo 4. augusta
1999, preto boli postúpené na rozhodnutie okresnému súdu,
- 12. júl 2001 – okresný súd vyzval krajský súd, aby zaslal uznesenie sp. zn. 38 K 20/94,
ktorým bol zamietnutý návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok sťažovateľa, súčasne
okresný súd žiadal, aby krajský súd oznámil, či už bolo právoplatne rozhodnuté o žalobe
sťažovateľa a spol. o neplatnosť úverovej zmluvy v konaní vedenom pod sp. zn.
75 Cb 43/97. Súčasne okresný súd vyzval sťažovateľa, aby zaslal fotokópie žaloby
z konania vedeného pod sp. zn. 75 Cb 43/97,
- 17. júl 2001 – krajský súd reagoval na výzvu okresného súdu a zaslal uznesenie sp. zn.
- 19. júl 2001 – krajský súd zapožičal okresnému súdu dodatok k spisu sp. zn. 75 Cb 43/97,
pričom samotný spis bol okresnému súdu zapožičaný už 24. novembra 1999,
- 14. apríl 2004 – okresnému súdu bolo oznámené, že došlo k zmene v osobe oprávnenej,
ktorým sa v dôsledku postúpenia pohľadávky stala S., a. s. (ďalej len „nová oprávnená“),
ktorá súčasne urgovala postup okresného súdu v konaní,
- 14. jún 2004 – okresný súd uznesením pripustil zámenu účastníkov na strane oprávnenej,
- 27. január 2005 – okresnému súdu bolo doručené vyjadrenie D. H., ktorý oznámil, že mu
bola postúpená pohľadávka voči sťažovateľovi od novej oprávnenej a že nesúhlasí, aby bola
exekúcia vykonaná predajom domu patriaceho sťažovateľovi,
- 17. február 2005 – okresný súd žiadal od krajského súdu zapožičať spis sp. zn.
- 28. február 2005 – okresnému súdu bolo oznámené, že mu nie je možné zapožičať spis
sp. zn. 30 Cb 868/93, pretože bol zapožičaný Okresnému súdu Bratislava I,
- 6. apríl 2005 – okresnému súdu bol doručený návrh súdneho exekútora na zastavenie
exekúcie, pretože zistil, že sťažovateľ nie je vlastníkom žiadneho majetku,
- 14. jún 2005 – okresný súd vyzval nového oprávneného, aby oznámil „právneho zástupcu
vo veci exekúcie“,
- 24. jún 2005 – nová oprávnená oznámila, že pohľadávka voči sťažovateľovi bola
postúpená D. H., a predložila aj zmluvu o postúpení pohľadávky,
- 20. február 2006 – okresný súd vyzval D. H., aby oznámil, či mu bola postúpená
pohľadávka voči sťažovateľovi, a ak áno, či súhlasí so vstupom do exekučného konania
namiesto novej oprávnenej (pozri list z 27. januára 2005, pozn.),
- 12. apríl 2006 – D. H. v zastúpení právnym zástupcom (splnomocnenie bolo priložené)
vyjadril súhlas so vstupom do exekučného konania a súčasne žiadal, aby okresný súd
exekučné konanie zastavil,
- 9. marec 2007 – okresný súd uznesením pripustil „zmenu“ účastníkov na strane
oprávneného, ktorým sa stal D. H. (ďalej len „oprávnený“),
- 12. marec 2007 – sťažovateľ nahliadol do spisu,
- 14. marec 2007 – sťažovateľ žiadal, aby okresný súd prerušil exekučné konanie z dôvodu,
že oprávnený v neprítomnosti sťažovateľa predal v dražbe jeho dom, a preto sťažovateľ
podal na Okresnom súde Bratislava I žalobu „o určenie neplatnosti dražby“, konanie
o ktorej malo byť vedené pod sp. zn. 14 C 114/06, a súčasne dal podnet na trestné stíhanie
oprávneného,
- 30. marec 2007 – okresný súd vyzval oprávneného, aby oznámil, či trvá na svojom návrhu
na zastavenie exekúcie, a súdneho exekútora, aby vyčíslil svoje trovy,
- 19. apríl 2007 – oprávnený oznámil, že na zastavení exekúcie netrvá a súčasne žiadal
zmeniť súdneho exekútora,
- 12. júl 2007 – okresný súd uznesením návrh sťažovateľa na prerušenie exekúcie zamietol,
- 30. júl 2007 – okresný súd vyzval súdneho exekútora (JUDr. Á.) navrhovaného
oprávneným, či súhlasí so zmenou súdneho exekútora, a aktuálne povereného súdneho
exekútora vyzval, aby sa vyjadril k návrhu na zmenu v osobe exekútora,
- 13. august 2007 – poverený súdny exekútor oznámil, že súhlasí so zmenou osoby
exekútora, a nežiadal si ani trovy,
- 20. august 2007 – sťažovateľ žiadal zastaviť exekučné konanie, pretože tým, že oprávnený
predal jeho dom, bola uspokojená jeho pohľadávka voči sťažovateľovi,
- 27. august 2007 – okresný súd zaslal právnemu zástupcovi oprávneného na vyjadrenie
č. l. 124 a 125 spisu (uznesenie Policajného zboru B. o odmietnutí trestného stíhania proti
neznámemu páchateľovi),
- 25. október 2007 – okresný súd opakoval výzvu z 27. augusta 2007,
- 6. november 2007 – okresný súd opätovne vyzval súdneho exekútora (JUDr. Á.)
navrhovaného oprávneným, aby oznámil, či súhlasí so zmenou exekútora,
- 22. október 2007 – sťažovateľ nahliadol do spisu,
- 6. november 2007 – okresný súd zaslal právnemu zástupcovi oprávneného na vyjadrenie
podanie sťažovateľa z 20. augusta 2007,
- 15. november 2007 – právny zástupca oprávneného nahliadol do spisu,
- 26. november 2007 – exekútor (JUDr. Á.) súhlasil so zmenou exekútora,
- 29. november 2007 – oprávnený oznámil, že so zastavením exekúcie nesúhlasí a že
odvolal plnú moc svojmu právnemu zástupcovi,
- 17. december 2007 – okresný súd uznesením pripustil zmenu súdneho exekútora a súčasne
zamietol návrh sťažovateľa na zastavenie exekučného konania,
- 31. január 2008 – novopoverený súdny exekútor žiadal o zaslanie súdneho spisu,
- 6. február 2008 – spis bol postúpený krajskému súdu (skôr, ako sa sťažovateľ odvolal?,
pozn.),
- 15. február 2008 – sťažovateľ sa odvolal proti uzneseniu zo 17. decembra 2007, a to proti
obom výrokom (sťažovateľ podal odvolanie v dvoch verziách),
- 18. február 2008 – oprávnený nahliadol do spisu,
- 6. marec 2008 – spis bol doručený krajskému súdu,
- 27. január 2009 – krajský súd uznesením sp. zn. 16 CoE 57/08 uznesenie okresného súdu
zo 17. decembra 2007 potvrdil,
- 19. február 2009 – spis bol vrátený okresnému súdu,
- 16. marec 2009 – okresný súd opätovne predložil spis krajskému súdu, aby rozhodol aj
o druhej verzii odvolania sťažovateľa,
- 27. marec 2009 – spis bol doručený krajskému súdu,
- 27. august 2009 – krajský súd uznesením sp. zn. 20 CoE 58/09 odvolanie sťažovateľa
odmietol,
- 21. september 2009 – spis bol vrátený okresnému súdu.
Ďalšie procesné úkony v predmetnej veci vykonané neboli.
III.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie
veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04, I. ÚS 182/06).
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa
právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej
neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na
naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na
ich počet a právoplatne nerozhodli (m. m. I. ÚS 24/03, IV. ÚS 232/03). Priznanie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na
organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01).
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. Er 1252/99 proti sťažovateľovi ako
povinnému došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo,
alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií
ústavný súd postupoval aj v danom prípade.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd vzal do úvahy právny a skutkový
stav veci zohľadniac pritom aktuálne štádium konania v danej veci. Ústavný súd konštatuje,
že exekučné konanie treba spravidla považovať za konanie tak po právnej stránke, ako aj po
stránke faktickej (skutkovej) za pomerne jednoduché. Je to dané tým, že o spore účastníkov
exekučného konania bolo už právoplatne rozhodnuté vo veci samej exekučným titulom,
ktorý je podkladom pre nariadenie exekúcie. Medzi účastníkmi exekučného konania už
preto nemôže byť sporné, aké práva prináležia oprávnenému a aké záväzky má povinný
voči oprávnenému. Zmyslom exekučného konania je nútená realizácia práv oprávneného,
keďže povinný dobrovoľne nesplnil, resp. čiastočne nesplnil povinnosti uložené
v právoplatnom exekučnom titule.
Ústavný súd zastáva názor, že pri sústredenejšom a efektívnejšom procesnom
postupe mohol byť priebeh napadnutého konania, v ktorom má okresný súd postavenie
exekučného súdu, plynulejší a nemusel viesť k predĺženiu exekučného konania (pozri
bod 3).
2. Správanie sťažovateľa ako účastníka exekučného konania je druhým kritériom pri
rozhodovaní, či v skúmanom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu
označených práv, pričom z tohto hľadiska ústavný súd v správaní sťažovateľa nezistil
žiadne skutočnosti, ktoré by bolo potrebné pripísať na jeho ťarchu.
3. Napokon ústavný súd skúmal postup okresného súdu v predmetnom exekučnom
konaní a v tejto súvislosti zistil, že okresný súd bol prvýkrát nečinný v období od 19. júla
2001, keď boli okresnému súdu na nahliadnutie doručené všetky ním vyžiadané spisy, do
14. júna 2004, keď okresný súd uznesením pripustil zámenu účastníka na strane
oprávneného z exekúcie, t. j. okresný súd bol nečinný viac ako dva roky a 10 mesiacov.
Okresný súd bol podľa zistenia ústavného súdu nečinný aj v čase od 14. júna 2005, keď
dopytom na dovtedajšieho oprávneného z exekúcie zisťoval pravdivosť informácie o zmene
v osobe oprávneného, ktorá bola oznámená 27. januára 2005 okresnému súdu „novým“
oprávneným, do 9. marca 2007, keď okresný súd uznesením pripustil „zmenu“ účastníka na
strane oprávneného z exekúcie, t. j. okresný súd nekonal plynulo viac ako jeden rok a 8
mesiacov, pričom okresný súd síce v tomto období 20. februára 2006 síce vyzval „nového“
oprávneného, aby oznámil, či mu bola postúpená pohľadávka vymáhaná v exekúcii, avšak
tento úkon posúdil ústavný súd ako neefektívny, pretože „nový“ oprávnený tieto skutočnosti
oznámil okresnému súdu už 27. januára 2005.
Súčasne ústavný súd poznamenáva, že dĺžku doby, počas ktorej sa opakovane spis
z dôvodu odvolacieho konania nachádzal na krajskom súde, okresný súd nemohol
ovplyvniť, preto ju nemožno z objektívnych dôvodov pripočítať na jeho ťarchu.
Okrem už uvedených zistených období nečinnosti ústavný súd pri rozhodovaní, či
nedošlo k porušeniu označeného základného práva a práva sťažovateľa, zohľadnil aj tú
skutočnosť, že do rozhodovania ústavného súdu okresný súd stále nerozhodol o návrhu
sťažovateľa z 1. marca 2001, ktorým sa domáhal odkladu exekúcie, ani o námietkach
sťažovateľa proti exekúcii zo 4. augusta 1999, ktoré boli okresnému súdu doručené 1. marca
2001, a jednak ani o dvoch návrhoch na zastavenie exekúcie, a to o návrhu súdneho
exekútora zo 6. apríla 2005 a o návrhu oprávneného z 12. apríla 2006. V tejto súvislosti
vo vzťahu k dvom návrhom na zastavenie exekučného konania neobstojí ani obranná
argumentácia okresného súdu, podľa ktorej okresný súd o týchto návrhoch nerozhodoval
preto, že v prvom prípade návrh na zastavenie exekučného konania údajne podala
spoločnosť, ktorá nebola účastníkom exekučného konania, a v druhom prípade oprávnený
z exekúcie sa neskôr aj tak vyjadril, že na zastavení exekučného konania netrvá. Vzhľadom
na uvedené ústavný súd podotýka, že v prvom prípade podal návrh na zastavenie
exekučného konania sám súdny exekútor, a ak sa okresný súd domnieval, že tak konal na
základe podnetu spoločnosti, ktorá nebola účastníčkou konania, mal v tomto smere vyvinúť
procesnú aktivitu na zistenie si tejto skutočnosti a v intenciách týchto zistení mal o tomto
návrhu aj rozhodnúť. V druhom prípade ústavný súd podotýka, že návrh na zastavenie
exekučného konania podal oprávnený z exekúcie 12. apríla 2006 a svoj nesúhlas s jeho
zastavením ten istý oprávnený oznámil okresnému súdu, ale až na základe jeho výzvy, a to
19. apríla 2007, t. j. z tohto je zrejmé, že v čase podania návrhu na zastavenie exekučného
konania oprávneným nemohol okresný súd objektívne predvídať neskorší po roku zmenený
názor oprávneného z exekúcie, a v prípade, že by okresný súd postupoval plynulo a o tomto
návrhu by rozhodol, mohol nastať úplne odlišný vývoj procesnej situácie v danej veci.
Okrem toho, ak by okresný súd rozhodol o návrhu oprávneného z 12. apríla 2006 na
zastavenie exekúcie bez prieťahov, nemusel ho z dôvodu bezdôvodného uplynutia času
vyzývať 30. marca 2007, aby oznámil, či na tomto návrhu ešte trvá. V každom prípade
ústavný súd podotýka, že do dnešného dňa absentuje v spise akékoľvek (pre sťažovateľa
pozitívne alebo negatívne) rozhodnutie okresného súdu o už uvedených návrhoch.
Obrannú argumentáciu okresného súdu spočívajúcu v tvrdení, že k predĺženiu
exekučného konania mala prispieť aj nadmerná zaťaženosť zákonného sudcu, ústavný súd
neakceptoval. Uvedená skutočnosť nemôže odôvodňovať celkovú dĺžku posudzovaného
súdneho konania, ktoré je na okresnom súde vedené viac ako 10 rokov a 10 mesiacov, čo
vzhľadom na charakter tohto konania (exekúcia) nemožno pokladať za primeranú dĺžku
tohto konania.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99,
III. ÚS 17/02) skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania
zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na všeobecnom súde, ktorý
oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na
zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom
dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy
v súdnom konaní (napr. I. ÚS 88/05).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd zistil, že postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. Er 1252/99 došlo k zbytočným prieťahom, čím došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.
IV.
4. V nadväznosti na výrok o porušení sťažovateľom uvedeného základného práva
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a v záujme
efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľovi ústavný súd v bode 2 výroku tohto
rozhodnutia prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a)
zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.
5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľ sa domáhal priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume
3 000 €.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je pre sťažovateľa
dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj
finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré
podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, najmä vzhľadom
na zistenú nečinnosť, ako aj neefektívnu činnosť okresného súdu považuje za primerané
v sume 2 000 €, tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil
(v danom prípade okresný súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od
právoplatnosti nálezu ústavného súdu.
6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu
trov konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátkou, ktorá si uplatnila nárok na ich
náhradu v petite sťažnosti v celkovej sume 372,14 €.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal
z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby
uskutočnený v roku 2009 je 115,90 € a hodnota režijného paušálu je 6,95 €.
S poukazom na výsledok konania ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov
konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2009 (prevzatie a príprava
zastúpenia a vyjadrenie z 23. novembra 2009) v sume 245,70 € vrátane režijného paušálu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. decembra 2009