Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 2/2010
PDF · 182.34 KB
No categories available
II. ÚS 2/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť M. Č., T., zastúpeného advokátom JUDr. R. C., T., vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn.
16 C 72/2007 (predtým sp. zn. 43 Ro 222/2006) a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. Č. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra
2009 doručená sťažnosť M. Č., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 72/2007 (predtým sp. zn.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom podaným
okresnému súdu 30. novembra 2006 domáhal vydania platobného rozkazu na zaplatenie
sumy 20 000 Sk s príslušenstvom proti J. G. (ďalej len „odporca“).
Okresný súd vydal 23. apríla 2007 platobný rozkaz, ktorým návrhu sťažovateľa
vyhovel. Proti tomuto rozhodnutiu podal odporca odpor. Následne bola vec sťažovateľa
prevedená do občianskoprávneho registra a bola jej pridelená sp. zn. 16 C 72/2007. Na
pojednávaní 6. novembra 2008 okresný súd vyhlásil rozsudok, ktorý bol rozhodnutím
Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) z 26. júna 2009 zrušený a vec bola
vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Do podania sťažnosti ústavnému súdu
napadnuté konanie nebolo právoplatne skončené.
Podľa názoru sťažovateľa okresný súd v jeho veci koná so zbytočnými prieťahmi,
čím dochádza k porušovaniu jeho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ svoje tvrdenie odôvodnil takto:
„Môj základný zámer - odstrániť rozsudkom stav právnej a faktickej neistoty,
v ktorom sa ako účastník konania nachádzam - nebol naplnený. Súd pritom počas
predmetného obdobia nekonal efektívne a jeho úkony neviedli k naplneniu cieľa
občianskeho súdneho konania (dopyt súdu na odporcu, či ide v prípade jeho podania
o odpor, výzva odporcovi na odstránenie vád podania, dlhá doba, dokým súd zrušil
platobný rozkaz a nariadil pojednávanie), dôsledkom čoho potom je skutočnosť, že po
takmer troch rokoch nebolo vo veci právoplatne rozhodnuté. (...)
Tvrdím, že súd ako porušovateľ mojich uvedených práv nemôže zdôvodňovať
zdĺhavosť konania zložitosťou veci. Z hľadiska skutkového i právneho ide o vec úplne
jednoduchú(...)
Rovnako nie je možné tvrdiť, že ja, prípadne môj právny zástupca sme nejakým
spôsobom prispeli k prieťahom(...)
Ešte dňa 3. 9. 2007 som podal predsedovi súdu sťažnosť na nečinnosť súdu
a prieťahy v konaní. Predseda okresného súdu vo svojej písomnej odpovedi zo dňa 10. 9.
2007 uviedol, že vec bude pravidelne sledovať, avšak na urýchlenie a zefektívnenie konania
súdu to podstatnejší vplyv nemalo.
Na moju ďalšiu sťažnosť zo dňa 19. 8. 2009 reagoval podpredseda okresného súdu
tak, že pripustil čiastočné zavinenie súdu na tom, že tak jednoduchá vec nebola právoplatne
rozhodnutá keď odporca nebol včas vypočutý, avšak za hlavnú príčinu prieťahov označil
správanie sa odporcu. (...)
I keď trvanie súdneho konania v rozsahu troch rokov neznamená automaticky
existenciu prieťahov v konaní, pri zohľadnení mojej konkrétnej veci a jej právnej a
skutkovej jednoduchosti nie je podľa môjho názoru možné označiť konanie za také, ktoré je
bez prieťahov. Tiež skutočnosť, že o tak skutkovo a právne jednoduchej veci nebolo
doposiaľ právoplatne rozhodnuté, je možné kvalifikovať ako porušenie môjho práva(...)
Je síce pravdou, že na vzniku prieťahov sa podstatnou mierou podieľa i odporca, ale
súd v danom prípade vôbec nevyužil tie procesné a iné nástroje, ktoré má k dispozícii.
Úkony súdu majú totiž efektívne smerovať k prejednaniu a rozhodnutiu veci, za ktorým
účelom má súd využívať všetky svoje procesné oprávnenia stanovené zákonom, a to i vo
vzťahu k nedostavujúcim sa účastníkom konania. Má možnosť vypočuť účastníka v prípade
jeho PN i v mieste jeho bydliska, uložiť tomuto pokutu, dať ho predviesť a pod. Všetky tieto
prostriedky však okresným súdom neboli použité.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo M. Č. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako i jej právo na prerokovanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 43 Ro 222/2006 a sp. zn.
16 C 72/2007 porušené bolo.
2. Okresnému súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 72/2007 sa prikazuje
konať bez zbytočných prieťahov.
3. M. Č. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1 000,- EUR(...), ktoré je
Okresný súd Trnava povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Trnava je povinný uhradiť M. Č. trovy právneho zastúpenia vo výške
292,38 €, ktorú náhradu je Okresný súd Trnava povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľa - JUDr. R. C.(...) do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 72/2007 (predtým sp. zn.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty účastníka
konania (napr. I. ÚS 41/02).
Ústavný súd zo zapožičaného na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu sp. zn.
16 C 72/2007 zistil, že sťažovateľ podal 30. novembra 2006 okresnému súdu návrh na
vydanie platobného rozkazu proti odporcovi. Súdny poplatok za podaný návrh sťažovateľ
zaplatil až 13. marca 2007 po predchádzajúcej výzve okresného súdu. K vydaniu platobného
rozkazu sp. zn. 43 Ro 222/2006 došlo 23. apríla 2007, odporca proti nemu podal 18. mája
2007 odpor a zároveň požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov. Svojím podaním
namietal taktiež zaujatosť všetkých sudcov okresného súdu, ale aj sudcov krajského súdu.
Dňa 7. júna 2007 bol spis prevedený do oddelenia občianskoprávnych vecí a bola mu
pridelená sp. zn. 16 C 72/2007.
Od 6. septembra 2007 okresný súd dvakrát neúspešne doručoval výzvu odporcovi
(najprv na adresu do Ústavu na výkon väzby v L. – túto skutočnosť oznámil okresnému
súdu právny zástupca sťažovateľa, neskôr 24. septembra 2007 na adresu trvalého bydliska),
aby sa vyjadril, či jeho podanie je potrebné považovať za odpor. Výzvu odporca prevzal až
29. novembra 2007 a odpoveď na ňu bola okresnému súdu doručená 20. decembra 2007.
Následne okresný súd vyzval 21. januára 2008 odporcu na preukázanie osobných,
majetkových a zárobkových pomerov. Tieto odporca predložil 19. februára 2008.
Na základe podanej námietky odporcu bol spis okresného súdu 30. januára 2008
predložený krajskému súdu na rozhodnutie o zaujatosti sudcov okresného súdu, avšak
krajský súd z dôvodu namietania zaujatosti aj sudcov krajského súdu predložil súdny spis
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie aj o tejto
námietke. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Nc 4/2008 z 22. februára 2008 rozhodol, že
sudcovia krajského súdu nie sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania o námietke
zaujatosti sudcov okresného súdu. Krajskému súdu bol spis najvyšším súdom vrátený
29. februára 2008 a uznesením sp. zn. 23 NcC 3/2008 zo 17. marca 2008, ktoré nadobudlo
právoplatnosť 9. mája 2008, krajský súd rozhodol, že sudkyňa okresného súdu JUDr. J. H.
(zákonná sudkyňa) nie je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania vo veci samej. K vráteniu
súdneho spisu okresnému súdu došlo 8. apríla 2008.
Dňa 26. mája 2008 okresný súd nariadil pojednávanie na 24. jún 2008, ktoré však
bolo odročené na 18. september 2008 z dôvodu práceneschopnosti odporcu. Rovnako
pojednávanie nariadené na 18. september 2008 bolo z tohto istého dôvodu odročené na
14. október 2008. Na základe uvedeného okresný súd požiadal o vyjadrenie ošetrujúceho
lekára, či zdravotný stav odporcu umožňuje jeho účasť na pojednávaní. Ošetrujúci lekár
oznámil, že osobná účasť odporcu na pojednávaní je zo zdravotného hľadiska možná.
Napriek tomu odporca 1. októbra 2008 opäť ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní
14. októbra 2008 zo zdravotných dôvodov a požiadal o jeho odročenie. Zároveň opäť
namietal zaujatosť sudcov okresného súdu, ako aj krajského súdu. Okresný súd
pojednávanie odročil na 6. november 2008. Dňa 3. novembra 2008 však odporca predložil
okresnému súdu doklad o svojej práceneschopnosti vystavený inou lekárkou a znova žiadal
o odročenie pojednávania.
Okresný súd 6. novembra 2008 pojednával v neprítomnosti odporcu a na tomto
pojednávaní vyhlásil rozsudok, proti ktorému však odporca 22. decembra 2008 podal
odvolanie. Súdny spis bol 23. januára 2009 predložený krajskému súdu, ktorý uznesením
č. k. 10 Co 28/2009-97 z 26. júna 2009 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie. K vráteniu súdneho spisu krajským súdom okresnému súdu došlo 30. júla
2009. Od 24. augusta 2009 okresný súd zisťoval odporcove osobné, majetkové a zárobkové
pomery, aby napokon 23. októbra 2009 uznesením č. k. 16 C 72/2007-114 rozhodol
o oslobodení odporcu od povinnosti platiť súdne poplatky. Dňa 21. decembra 2009 okresný
súd nariadil vo veci termín pojednávania na 2. február 2010.
Z uvedeného prehľadu procesných úkonov vykonaných v posudzovanom konaní
vedenom okresným súdom pod sp. zn. 16 C 72/2007 vyplýva, že celková doba trvania
konania je viac ako tri roky, z toho na okresnom súde dva roky a štyri mesiace.
K vydaniu prvého meritórneho rozhodnutia – platobného rozkazu – došlo po takmer
piatich mesiacoch od podania návrhu, avšak k zaplateniu súdneho poplatku, ako jedného
z predpokladov riadneho postupu všeobecného súdu v konaní, zo strany sťažovateľa ako
navrhovateľa došlo až po viac ako troch mesiacoch od podania návrhu. Rozsudok v merite
veci okresný súd vydal po dvoch rokoch od podania návrhu. Medzitým však dochádzalo
k rozhodovaniu o relevantných otázkach na súdoch vyššieho stupňa (tak na krajskom, ako aj
najvyššom súde) a je potrebné zdôrazniť, že integrálnou súčasťou práva na spravodlivý
proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý
a nestranný sudca. Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že okresný súd a následne aj
krajský súd a najvyšší súd sa museli zaoberať a vysporiadať s námietkami zaujatosti
zákonných sudcov vznesenými zo strany odporcu, čo si vyžaduje primeraný čas.
Na tomto mieste je potrebné pripomenúť, že obdobia trvania konaní vedených
krajským súdom a najvyšším súdom, ktorých postup sťažovateľ v sťažnosti pred ústavným
súdom nenamietal, nemožno pričítať na vrub okresnému súdu, ktorý ich dĺžku trvania
žiadnym spôsobom nemohol ovplyvniť.
Pre úplnosť je potrebné poukázať aj na okolnosť, že viac ako tri mesiace (september
– december 2007) okresný súd nebol úspešný pri doručovaní výzvy odporcovi, od ktorej
závisel ďalší procesný postup.
Pokiaľ ide o konanie vo veci samej, pojednávanie bolo okresným súdom nariadené
štyrikrát, z toho trikrát došlo k jeho odročeniu zo zdravotných dôvodov na strane odporcu.
Tu ústavný súd pripomína, že argumentáciu sťažovateľa o možnosti predvedenia, prípadne
o možnosti uloženia poriadkovej pokuty účastníkovi konania, ktorý svoju neprítomnosť na
pojednávaní ospravedlnil svojou práceneschopnosťou, nemožno považovať za relevantnú
o to viac, že odporca predkladal doklad o práceneschopnosti vystavený rôznymi lekármi.
V tomto prípade sa ústavný súd priklonil k správnosti postupu okresného súdu, ktorý sa
najprv informoval na zdravotný stav odporcu. Ako neefektívnym sa však tento postup
všeobecného súdu môže javiť v tej súvislosti, že napokon okresný súd pojednával
a rozhodol (neprávoplatne) v neprítomnosti odporcu.
Napokon ústavný súd zistil, že okresný súd vo svojom postupe nevykazoval
relevantnú procesnú činnosť od 18. mája 2007 (odporca podal odpor proti platobnému
rozkazu) do 6. septembra 2007 (okresný súd vyzval odporcu na oznámenie, či jeho podanie
je potrebné považovať za odpor), t. j. celkovo štyri mesiace.
K tomu však ústavný súd uvádza, že z jeho judikatúry vyplýva, že nie každý zistený
prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01,
I. ÚS 66/02, II. ÚS 57/01). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je
pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom
na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Ústavný súd už vo svojich
predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní
niekoľkých mesiacov ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01).
Aj keď postup okresného súdu nebol bez prieťahov minimálne po dobu štyroch
mesiacov, v napadnutom konaní sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by
bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru.
S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou
činnosťou preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol postup okresného súdu
v napadnutom konaní po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie
kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľa garantovaného čl. 48 ods. 2
ústavy a jeho práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd sťažnosť
sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá, ústavný súd nerozhodoval o ďalších
požiadavkách sťažovateľa (prikázanie okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov,
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia),
ktoré sú podmienené predchádzajúcim vyslovením porušenia základného práva alebo
slobody.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. januára 2010