Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 17/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti D., s. r. o., K., zastúpenej advokátom

JUDr. O. Š., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -306

zo 7. mája 2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti D., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta

2009 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti D., s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -306

zo 7. mája 2009 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný

súd“) č. k. -211 z 29. apríla 2008.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou doručenou okresnému súdu

20. decembra 2004 domáhala vydania rozhodnutia, ktorým by tento súd uložil obchodnej

spoločnosti R., spol. s r. o., B. (ďalej len „žalovaná“), povinnosť zaplatiť sumu 20 785,14 €

(626 173 Sk) s príslušenstvom z dôvodu nezaplatenia ceny za používanie excimerového

lasera KERACOR 116, v. č. 240-05/94-065 (ďalej len „excimerový laser“), ktorý žalovaná

užívala na základe zmluvy o zapožičaní zdravotníckej techniky. Vec bola okresným súdom

vedená pod sp. zn. .

Okresný súd na návrh sťažovateľky konanie v časti o zaplatenie sumy 12 300 Sk

zastavil. Vo zvyšku žalobu sťažovateľky rozsudkom č. k. -211 z 29. apríla

2008 zamietol a zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalovanej trovy konania v sume 31 305 Sk.

Krajský súd namietaným rozsudkom o odvolaní sťažovateľky rozhodol tak, že

prvostupňový rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľka sa nestotožňuje so závermi krajského súdu uvedenými v odôvodnení

jeho rozhodnutia zo 7. mája 2009, najmä s tým, že podľa jeho názorov:

- nepochybne nemala oprávnenie na predaj a nájom excimerového lasera, pričom na

jeho predaj nebola oprávnená ani spoločnosť A., s. r. o., B., ktorá ho mala sťažovateľke

previesť do vlastníctva,

- nebola oprávnená predmetný prístroj inštalovať a zabezpečovať servis, o čom

svedčí vyjadrenie jeho výrobcu,

- predmetný výrobok nebol osobitne certifikovaný, a nemohol byť preto uvedený na

trh podľa nariadenia vlády Slovenskej republiky č. , ktorým sa ustanovujú

podrobnosti o technických požiadavkách a postupoch posudzovania zhody zdravotníckych

pomôcok, v znení neskorších predpisov,

- nedatovaná zmluva uzavretá medzi účastníkmi a označená ako zmluva o zapožičaní

zdravotníckej techniky je neplatná, pretože obchádza zákon. „... Ide o zastretý právny úkon,

ktorým bola zastretá nájomná zmluva, ktorú žalobca (sťažovateľka, pozn.) nemohol

uzavrieť, pretože to nemal v predmete podnikania.“

V súvislosti s uvedenými námietkami k záverom krajského súdu sťažovateľka

zároveň tvrdí, že v predmetnom konaní bolo na základe predložených dôkazov preukázané,

že:

„a) navrhovateľ nadobudol prístroj Keracor 116/117 v súlade so zákonom,

b) nadobúdateľ bol osobou oprávnenou prístroj predať inej fyzickej alebo právnickej

osobe,

c) zmluva uzatvorená medzi navrhovateľom a odporcom obsahovala všetky podstatné

náležitosti zmluvy,

d) navrhovateľ vykonal všetky právnymi predpismi stanovené kroky k uvedeniu

prístroja na trh, keď zabezpečil vydanie certifikátu o zhode prístroja,

e) prístroj bol inštalovaný na to oprávnenými autorizovanými osobami a odporca ho

využíval na svoju podnikateľskú činnosť a dosahoval tak zisk.“

Podľa názoru sťažovateľky rozsudkom krajského súdu č. k. -306

zo 7. mája 2009, ktorým potvrdil v napadnutej časti rozsudok súdu prvého stupňa

č. k. -211 z 29. apríla 2008, došlo k porušeniu jej základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, „nakoľko v záveroch odvolacieho súdu, ako aj súdu

prvého stupňa (s ktorými sa odvolací súd plne zhodol) sú extrémne rozpory so zisteným

skutkovým stavom, ale najmä s princípom spravodlivosti“.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na

ďalšie konanie a nálezom o nej takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa, D., s. r. o., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 07. 05. 2009, sp. zn. -306 v spojení s rozsudkom

Okresného súdu Bratislava II zo dňa 29. 04. 2008, sp. zn. -211 porušené

bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07. 05. 2009, sp. zn.

306 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3.300,- € (slovom:

tritisíctristo Eur), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný sťažovateľovi vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi, D., s. r. o., trovy právneho

zastúpenia v sume 897,47 € (slovom osemstodevät'desiatsedem Eur a štyridsaťsedem

centov) na účet jeho právneho zástupcu, JUDr. O. Š., vedený v T. a. s., č. ú..., do dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nestranným a nezávislým súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj

konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (). Základného práva podľa

(resp. práva podľa dohovoru) sa možno domáhať v medziach

a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. ).

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu

toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom, resp. rozhodnutím orgánu

verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie (pozri napr. rozhodnutia sp. zn. , , ,

, ).

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo

chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (,

).

Pre účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti ústavný súd preskúmal napadnutý

rozsudok krajského súdu.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku najskôr poukázal na obsah

odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorým zamietol (v napadnutej časti)

žalobu (sťažovateľky), pričom okrem iného v ňom uviedol, že súd prvého stupňa

vykonaným dokazovaním zistil, že «žalobca ako podnikateľ uzatvoril ako veriteľ

so žalovaným, tiež podnikateľom, v postavení dlžníka dňa 19. 12. 2001 „zmluvu

o zapožičaní zdravotníckej techniky“ v zmysle ust. , ktorou žalobca zapožičal

žalovanému Excimerový laser Keracor 116, v. č. 240-05/94-065 vrátane príslušenstva. Za

zapožičanie tohto prístroja sa žalovaný zaviazal zaplatiť presne dohodnutú cenu (čl. III).

Ďalej súd prvého stupňa zistil, že prístroj bol žalovanému dodaný dňa 18. 12. 2001, čo

vyplynulo z dodacieho listu č. 2112008, inštalácia prístroja trvala 3 mesiace, čo mal za

preukázané výsluchom svedkov Ing. K. a MUDr. V., pričom mal za preukázané, že operácia

sa na predmetnom prístroji začala realizovať až v apríli 2002, pretože prístroj bol do marca

2002 nefunkčný pre technickú závadu. Konštatoval, že predmetom tejto zmluvy bol

repasovaný prístroj, kúpený z „druhej ruky“.

... Uzavrel, že predmetom zmluvy o zapožičaní zdravotníckej techniky bol laserový

prístroj, ktorý bol určený na vykonávanie operácie oka, pričom

v znení o technických požiadavkách na výrobky a o posudzovaní

zhody v ust. § 1 písm. a) stanovuje predmet úpravy tak, že upravuje spôsob ustanovenia

technických požiadaviek na výrobky, ktoré by mohli ohroziť zdravie, bezpečnosť alebo

majetok osôb, alebo životné prostredie, pričom v prejednávanom prípade o takýto výrobok

išlo.

Poukázal na ust. § 9 ods. 2 cit. zákona, podľa ktorého takéto výrobky sa nesmú uviesť

na trh, ak nie je preukázaná zhoda ich vlastností s technickými predpismi, pričom určené

výrobky môže výrobca alebo dovozca uviesť na trh iba po posúdení zhody ich vlastností

s technickými požiadavkami na ich bezpečnosť podľa citovaného zákona a to spôsobom,

ktorý zodpovedá posudzovaniu zhody podľa ust. § 12 cit. zákona. Zo schvaľovacieho

výmeru vydaného dňa 19. 10. 2001 pod č. 0874/2001 vyplynulo podľa záverov súdu prvého

stupňa, že bolo schválené používanie očného laserového prístroja KERACOR s platnosťou

do 31. 10. 2002, pričom z neho nevyplynulo, že bolo vykonané posudzovanie zhody

konkrétneho výrobku výrobného čísla uvedeného v kúpnej zmluve so schváleným

(certifikovaným výrobkom). Svoje závery oprel i o rozsudok tunajšieho súdu zo dňa 04. 04.

2007 č. k. -116, zo záverov ktorého vyplýva, že pokiaľ predmetný výrobok

neprešiel riadnym konaním podľa v znení

zmluva o zapožičaní prístroja zo dňa 19. 12. 2004 ako i kúpna zmluva zo dňa 01. 08. 2002

sú absolútne neplatným právnym úkonom podľa ust. . Poukázal i na to, že sám

žalobca sa v zmluve o zapožičaní Excimerového lasera KERACOR (a to v čl. IV. bod 2)

zaviazal dodať žalovanému okrem iného i kópiu schvaľovacieho výmeru Š. B. Uviedol, že

žalobca si túto povinnosť nesplnil, čo odvodil z kúpnej zmluvy, ktorú uzavreli účastníci

konania následne. Ďalej zistil, že žalobca v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy nemal v

predmete podnikania nájom zdravotníckej techniky, preto zmluvné strany uzavretú zmluvu

podriadili pod ust. a nasl. .

Uzavrel, že predmet zmluvy vykazoval technické nedostatky, ktoré spôsobili jeho

nefunkčnosť ako aj nemožnosť používania, inštaláciu síce vykonal pracovník, ktorý bol

zaškolený v minulosti ako pracovník S., pričom však nebol zaškolený výrobcom prístroja a

servis a inštaláciu nevykonal personál autorizovaného servisu.

Uzavrel, že účastníci konania v snahe dosiahnuť zisky opomenuli skutočnosť, že

predmetom zapožičania je prístroj bez riadneho zaškolenia a autorizovaného servisu

samotným výrobcom ako aj potvrdenia, že tento prístroj môže byť uvedený na použitie na

území SR, čím hazardovali so zdravím ľudí, čo je v rozpore s dobrými mravmi.».

V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku formuloval krajský súd svoje

vlastné právne závery k námietkam sťažovateľky vyjadreným v odvolaní, keď najmä

uviedol:

„Odvolací súd je zhodný s názorom súdu prvého stupňa, že nedatovaná zmluva

uzavretá medzi účastníkmi a označená ako zmluva o zapožičaní zdravotníckej techniky je

neplatná, pretože obchádza zákon. Ide nepochybne o zastretý právny úkon, ktorým bola

zastretá nájomná zmluva, ktorú žalobca nemohol uzavrieť, pretože to nemal v predmete

podnikania.

Žalobca nepochybne nemal oprávnenie na predaj a nájom Excimerového lasera

Keracor 116/117, výrobné číslo SN 240-05/94-064, pričom na jeho predaj nebola

oprávnená ani spoločnosť A., s. r. o., B., ktorá ho mala žalobcovi previesť do vlastníctva.

Odvolací súd je zhodný i s názorom súdu prvého stupňa, že žalobca nebol oprávnený

predmetný prístroj inštalovať a servisovať, o čom svedčí vyjadrenie jeho výrobcu. Certifikát

predložený žalobcom v spore na meno Ing. K. iba potvrdzuje, že tento obsahoval školenie

zamerané na medicínske informácie pri práci s excimerovým laserom. Odvolací súd

poukazuje i na to, že Ing. K. nebol pracovníkom žalobcu, preto nemohol jeho oprávnenie

používať ako garanciu vlastnej spôsobilosti na inštaláciu a servis laseru. Preto obstojí

záver súdu prvého stupňa o tom, že žalobca pre takúto činnosť oprávnenie nemal.

Odvolací súd je zhodný i so záverom súdu prvého stupňa, že prenajatý prístroj

nemohol byť uvedený na trh, pretože nebola preukázaná zhoda jeho vlastností s technickými

predpismi tak, ako to predpokladá zákon. V danom prípade predložený schvaľovací výmer

bol vydaný na prístroj Keracor 116, pričom žalobcom prenajatý prístroj bol dodatočne

upravovaný na Keracor 117. V súlade s ust. určené

výrobky, ktoré sa uvádzajú na trh ako použité, alebo ktoré sa po podstatnej úprave

opätovne uvádzajú na trh, sa považujú za výrobky prvýkrát uvedené na trh podľa ust. § 2

písm. c) zákona. Keďže v danom prípade sa jednalo o výrobok už použitý a dodatočne i

upravovaný, odvolací súd je toho názoru, že nemohol byť na jeho uvedenie na slovenský trh

použitý certifikát vystavený na nové výrobky, ale tento upravený prístroj mal byť osobitne

certifikovaný.

Keďže predmetný výrobok nebol osobitne certifikovaný, nemohol byť uvedený na trh

podľa Nariadenia vlády SR č.

Správne preto uzavrel súd prvého stupňa, že zmluva uzavretá medzi účastníkmi

konania je absolútne neplatná podľa ust. a preto správne napadnutým výrokom

žalobu zamietol.“

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre poukazuje na to, že nie je súčasťou

systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných

porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd

je určená princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

rozhoduje len v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak

účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne

poprel ich účel a význam (napr. , ).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s právnymi

závermi všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných ustanovení

právnych predpisov v jej právnej veci.

Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd nezistil, že by

právne názory krajského súdu vyjadrené v jeho rozsudku č. k. -306

zo 7. mája 2009 v spojení s právnymi názormi vyjadrenými v rozsudku okresného súdu

č. k. -211 z 29. apríla 2008 boli svojvoľné (arbitrárne), pričom právne

závery, na ktorých je tento rozsudok založený, sú podľa jeho názoru ústavne

akceptovateľným spôsobom zdôvodnené, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného

práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva podľa dohovoru.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu preto ústavný

súd konštatoval, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia dotknutých právnych predpisov, ktoré boli podstatné pre posúdenie veci,

ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval, pričom jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom

krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva podľa dohovoru nie je záruka, že

rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby

postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho

rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov

arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr.

, ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu a základným právom podľa a právom podľa

dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich

porušeniu. Preto ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľky (zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu), keďže

rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody

( prvej vety ).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2010