Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 17/2010
PDF · 204.09 KB
No categories available
IV. ÚS 17/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti D., s. r. o., K., zastúpenej advokátom
JUDr. O. Š., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 318/2008-306
zo 7. mája 2009, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti D., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta
2009 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti D., s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Cob 318/2008-306
zo 7. mája 2009 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný
súd“) č. k. 26 Cb 150/2005-211 z 29. apríla 2008.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou doručenou okresnému súdu
20. decembra 2004 domáhala vydania rozhodnutia, ktorým by tento súd uložil obchodnej
spoločnosti R., spol. s r. o., B. (ďalej len „žalovaná“), povinnosť zaplatiť sumu 20 785,14 €
(626 173 Sk) s príslušenstvom z dôvodu nezaplatenia ceny za používanie excimerového
lasera KERACOR 116, v. č. 240-05/94-065 (ďalej len „excimerový laser“), ktorý žalovaná
užívala na základe zmluvy o zapožičaní zdravotníckej techniky. Vec bola okresným súdom
vedená pod sp. zn. 26 Cb 150/2005.
Okresný súd na návrh sťažovateľky konanie v časti o zaplatenie sumy 12 300 Sk
zastavil. Vo zvyšku žalobu sťažovateľky rozsudkom č. k. 26 Cb 150/2005-211 z 29. apríla
2008 zamietol a zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalovanej trovy konania v sume 31 305 Sk.
Krajský súd namietaným rozsudkom o odvolaní sťažovateľky rozhodol tak, že
prvostupňový rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.
Sťažovateľka sa nestotožňuje so závermi krajského súdu uvedenými v odôvodnení
jeho rozhodnutia zo 7. mája 2009, najmä s tým, že podľa jeho názorov:
- nepochybne nemala oprávnenie na predaj a nájom excimerového lasera, pričom na
jeho predaj nebola oprávnená ani spoločnosť A., s. r. o., B., ktorá ho mala sťažovateľke
previesť do vlastníctva,
- nebola oprávnená predmetný prístroj inštalovať a zabezpečovať servis, o čom
svedčí vyjadrenie jeho výrobcu,
- predmetný výrobok nebol osobitne certifikovaný, a nemohol byť preto uvedený na
trh podľa nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 572/2001 Z. z., ktorým sa ustanovujú
podrobnosti o technických požiadavkách a postupoch posudzovania zhody zdravotníckych
pomôcok, v znení neskorších predpisov,
- nedatovaná zmluva uzavretá medzi účastníkmi a označená ako zmluva o zapožičaní
zdravotníckej techniky je neplatná, pretože obchádza zákon. „... Ide o zastretý právny úkon,
ktorým bola zastretá nájomná zmluva, ktorú žalobca (sťažovateľka, pozn.) nemohol
uzavrieť, pretože to nemal v predmete podnikania.“
V súvislosti s uvedenými námietkami k záverom krajského súdu sťažovateľka
zároveň tvrdí, že v predmetnom konaní bolo na základe predložených dôkazov preukázané,
že:
„a) navrhovateľ nadobudol prístroj Keracor 116/117 v súlade so zákonom,
b) nadobúdateľ bol osobou oprávnenou prístroj predať inej fyzickej alebo právnickej
osobe,
c) zmluva uzatvorená medzi navrhovateľom a odporcom obsahovala všetky podstatné
náležitosti zmluvy,
d) navrhovateľ vykonal všetky právnymi predpismi stanovené kroky k uvedeniu
prístroja na trh, keď zabezpečil vydanie certifikátu o zhode prístroja,
e) prístroj bol inštalovaný na to oprávnenými autorizovanými osobami a odporca ho
využíval na svoju podnikateľskú činnosť a dosahoval tak zisk.“
Podľa názoru sťažovateľky rozsudkom krajského súdu č. k. 1 Cob 318/2008-306
zo 7. mája 2009, ktorým potvrdil v napadnutej časti rozsudok súdu prvého stupňa
č. k. 26 Cb 150/2005-211 z 29. apríla 2008, došlo k porušeniu jej základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, „nakoľko v záveroch odvolacieho súdu, ako aj súdu
prvého stupňa (s ktorými sa odvolací súd plne zhodol) sú extrémne rozpory so zisteným
skutkovým stavom, ale najmä s princípom spravodlivosti“.
Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na
ďalšie konanie a nálezom o nej takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa, D., s. r. o., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 07. 05. 2009, sp. zn. 1 Cob 318/2008-306 v spojení s rozsudkom
Okresného súdu Bratislava II zo dňa 29. 04. 2008, sp. zn. 26Cb/150/2005-211 porušené
bolo.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07. 05. 2009, sp. zn. 1 Cob 318/2008-
306 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3.300,- € (slovom:
tritisíctristo Eur), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný sťažovateľovi vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.
Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi, D., s. r. o., trovy právneho
zastúpenia v sume 897,47 € (slovom osemstodevät'desiatsedem Eur a štyridsaťsedem
centov) na účet jeho právneho zástupcu, JUDr. O. Š., vedený v T. a. s., č. ú..., do dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nestranným a nezávislým súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu
a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj
konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach
a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu
toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom, resp. rozhodnutím orgánu
verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie (pozri napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).
Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
ústavy a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo
chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02,
Pre účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti ústavný súd preskúmal napadnutý
rozsudok krajského súdu.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku najskôr poukázal na obsah
odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorým zamietol (v napadnutej časti)
žalobu (sťažovateľky), pričom okrem iného v ňom uviedol, že súd prvého stupňa
vykonaným dokazovaním zistil, že «žalobca ako podnikateľ uzatvoril ako veriteľ
so žalovaným, tiež podnikateľom, v postavení dlžníka dňa 19. 12. 2001 „zmluvu
o zapožičaní zdravotníckej techniky“ v zmysle ust. § 657 OZ, ktorou žalobca zapožičal
žalovanému Excimerový laser Keracor 116, v. č. 240-05/94-065 vrátane príslušenstva. Za
zapožičanie tohto prístroja sa žalovaný zaviazal zaplatiť presne dohodnutú cenu (čl. III).
Ďalej súd prvého stupňa zistil, že prístroj bol žalovanému dodaný dňa 18. 12. 2001, čo
vyplynulo z dodacieho listu č. 2112008, inštalácia prístroja trvala 3 mesiace, čo mal za
preukázané výsluchom svedkov Ing. K. a MUDr. V., pričom mal za preukázané, že operácia
sa na predmetnom prístroji začala realizovať až v apríli 2002, pretože prístroj bol do marca
2002 nefunkčný pre technickú závadu. Konštatoval, že predmetom tejto zmluvy bol
repasovaný prístroj, kúpený z „druhej ruky“.
... Uzavrel, že predmetom zmluvy o zapožičaní zdravotníckej techniky bol laserový
prístroj, ktorý bol určený na vykonávanie operácie oka, pričom zák. č. 264/1999 Z. z.
v znení zák. č. 436/2001 Z. z. o technických požiadavkách na výrobky a o posudzovaní
zhody v ust. § 1 písm. a) stanovuje predmet úpravy tak, že upravuje spôsob ustanovenia
technických požiadaviek na výrobky, ktoré by mohli ohroziť zdravie, bezpečnosť alebo
majetok osôb, alebo životné prostredie, pričom v prejednávanom prípade o takýto výrobok
išlo.
Poukázal na ust. § 9 ods. 2 cit. zákona, podľa ktorého takéto výrobky sa nesmú uviesť
na trh, ak nie je preukázaná zhoda ich vlastností s technickými predpismi, pričom určené
výrobky môže výrobca alebo dovozca uviesť na trh iba po posúdení zhody ich vlastností
s technickými požiadavkami na ich bezpečnosť podľa citovaného zákona a to spôsobom,
ktorý zodpovedá posudzovaniu zhody podľa ust. § 12 cit. zákona. Zo schvaľovacieho
výmeru vydaného dňa 19. 10. 2001 pod č. 0874/2001 vyplynulo podľa záverov súdu prvého
stupňa, že bolo schválené používanie očného laserového prístroja KERACOR s platnosťou
do 31. 10. 2002, pričom z neho nevyplynulo, že bolo vykonané posudzovanie zhody
konkrétneho výrobku výrobného čísla uvedeného v kúpnej zmluve so schváleným
(certifikovaným výrobkom). Svoje závery oprel i o rozsudok tunajšieho súdu zo dňa 04. 04.
2007 č. k. 3 Cob 408/2006-116, zo záverov ktorého vyplýva, že pokiaľ predmetný výrobok
neprešiel riadnym konaním podľa zák. č. 264/1999 Z. z. v znení zák. č. 436/2001 Z. z.
zmluva o zapožičaní prístroja zo dňa 19. 12. 2004 ako i kúpna zmluva zo dňa 01. 08. 2002
sú absolútne neplatným právnym úkonom podľa ust. § 39 OZ. Poukázal i na to, že sám
žalobca sa v zmluve o zapožičaní Excimerového lasera KERACOR (a to v čl. IV. bod 2)
zaviazal dodať žalovanému okrem iného i kópiu schvaľovacieho výmeru Š. B. Uviedol, že
žalobca si túto povinnosť nesplnil, čo odvodil z kúpnej zmluvy, ktorú uzavreli účastníci
konania následne. Ďalej zistil, že žalobca v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy nemal v
predmete podnikania nájom zdravotníckej techniky, preto zmluvné strany uzavretú zmluvu
podriadili pod ust. § 657 a nasl. OZ.
Uzavrel, že predmet zmluvy vykazoval technické nedostatky, ktoré spôsobili jeho
nefunkčnosť ako aj nemožnosť používania, inštaláciu síce vykonal pracovník, ktorý bol
zaškolený v minulosti ako pracovník S., pričom však nebol zaškolený výrobcom prístroja a
servis a inštaláciu nevykonal personál autorizovaného servisu.
Uzavrel, že účastníci konania v snahe dosiahnuť zisky opomenuli skutočnosť, že
predmetom zapožičania je prístroj bez riadneho zaškolenia a autorizovaného servisu
samotným výrobcom ako aj potvrdenia, že tento prístroj môže byť uvedený na použitie na
území SR, čím hazardovali so zdravím ľudí, čo je v rozpore s dobrými mravmi.».
V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku formuloval krajský súd svoje
vlastné právne závery k námietkam sťažovateľky vyjadreným v odvolaní, keď najmä
uviedol:
„Odvolací súd je zhodný s názorom súdu prvého stupňa, že nedatovaná zmluva
uzavretá medzi účastníkmi a označená ako zmluva o zapožičaní zdravotníckej techniky je
neplatná, pretože obchádza zákon. Ide nepochybne o zastretý právny úkon, ktorým bola
zastretá nájomná zmluva, ktorú žalobca nemohol uzavrieť, pretože to nemal v predmete
podnikania.
Žalobca nepochybne nemal oprávnenie na predaj a nájom Excimerového lasera
Keracor 116/117, výrobné číslo SN 240-05/94-064, pričom na jeho predaj nebola
oprávnená ani spoločnosť A., s. r. o., B., ktorá ho mala žalobcovi previesť do vlastníctva.
Odvolací súd je zhodný i s názorom súdu prvého stupňa, že žalobca nebol oprávnený
predmetný prístroj inštalovať a servisovať, o čom svedčí vyjadrenie jeho výrobcu. Certifikát
predložený žalobcom v spore na meno Ing. K. iba potvrdzuje, že tento obsahoval školenie
zamerané na medicínske informácie pri práci s excimerovým laserom. Odvolací súd
poukazuje i na to, že Ing. K. nebol pracovníkom žalobcu, preto nemohol jeho oprávnenie
používať ako garanciu vlastnej spôsobilosti na inštaláciu a servis laseru. Preto obstojí
záver súdu prvého stupňa o tom, že žalobca pre takúto činnosť oprávnenie nemal.
Odvolací súd je zhodný i so záverom súdu prvého stupňa, že prenajatý prístroj
nemohol byť uvedený na trh, pretože nebola preukázaná zhoda jeho vlastností s technickými
predpismi tak, ako to predpokladá zákon. V danom prípade predložený schvaľovací výmer
bol vydaný na prístroj Keracor 116, pričom žalobcom prenajatý prístroj bol dodatočne
upravovaný na Keracor 117. V súlade s ust. § 9 ods. 4 zák. č. 264/1999 Z. z. určené
výrobky, ktoré sa uvádzajú na trh ako použité, alebo ktoré sa po podstatnej úprave
opätovne uvádzajú na trh, sa považujú za výrobky prvýkrát uvedené na trh podľa ust. § 2
písm. c) zákona. Keďže v danom prípade sa jednalo o výrobok už použitý a dodatočne i
upravovaný, odvolací súd je toho názoru, že nemohol byť na jeho uvedenie na slovenský trh
použitý certifikát vystavený na nové výrobky, ale tento upravený prístroj mal byť osobitne
certifikovaný.
Keďže predmetný výrobok nebol osobitne certifikovaný, nemohol byť uvedený na trh
podľa Nariadenia vlády SR č. 572/2001 Z. z.
Správne preto uzavrel súd prvého stupňa, že zmluva uzavretá medzi účastníkmi
konania je absolútne neplatná podľa ust. § 39 OZ a preto správne napadnutým výrokom
žalobu zamietol.“
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre poukazuje na to, že nie je súčasťou
systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných
porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd
je určená princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch
rozhoduje len v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak
účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou
úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor
natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne
poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s právnymi
závermi všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných ustanovení
právnych predpisov v jej právnej veci.
Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd nezistil, že by
právne názory krajského súdu vyjadrené v jeho rozsudku č. k. 1 Cob 318/2008-306
zo 7. mája 2009 v spojení s právnymi názormi vyjadrenými v rozsudku okresného súdu
č. k. 26 Cb 150/2005-211 z 29. apríla 2008 boli svojvoľné (arbitrárne), pričom právne
závery, na ktorých je tento rozsudok založený, sú podľa jeho názoru ústavne
akceptovateľným spôsobom zdôvodnené, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu preto ústavný
súd konštatoval, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia dotknutých právnych predpisov, ktoré boli podstatné pre posúdenie veci,
ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval, pričom jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom
krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že
rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby
postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho
rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov
arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu
a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom
krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich
porušeniu. Preto ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľky (zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu), keďže
rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody
(čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. januára 2010