Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 32/2010
PDF · 286.13 KB
No categories available
III. ÚS 32/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. januára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. V., P., zastúpeného Mgr. T. H., vo veci namietaného
porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods.
3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 14 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného
súdu Brezno č. k. 6 C 125/2007-66 z 19. októbra 2007, rozsudkom Krajského súdu v
Banskej Bystrici č. k. 14 Co 2/2008-97 z 19. februára 2008 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 140/2008 zo 17. septembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. M. V. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra
2009 faxom a následne 9. decembra 2009 osobne do podateľne ústavného súdu doručená
sťažnosť Ing. M. V., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Mgr. T. H., vo veci
namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy, základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy,
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 14 dohovoru a práva na ochranu majetku
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Brezno (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 6 C 125/2007-66 z 19. októbra 2007, rozsudkom Krajského súdu v
Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 Co 2/2008-97 z 19. februára 2008 a
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo
140/2008 zo 17. septembra 2009.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že okresný súd rozsudkom č. k. 6 C 125/2007-66
z 19. októbra 2007 zamietol návrh Mesta K. (ďalej len „navrhovateľ“ alebo „Mesto K.“),
ktorým sa od neho ako odporcu domáhal zaplatenia náhrady v sume 1 800 Sk
s príslušenstvom za odtiahnutie osobného motorového vozidla pracovníkmi Mestskej
polície Mesta K. (ďalej len „mestská polícia“) v zmysle oprávnenia podľa § 40 ods. 4 písm.
b) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných
komunikáciách účinného do 31. januára 2009 (ďalej len „zákon č. 315/1996 Z. z.“).
Sťažovateľ uviedol, že na základe odvolania navrhovateľa krajský súd rozsudkom č. k. 14
Co 2/2008-97 z 19. februára 2008 zmenil prvostupňový rozsudok tak, že mu uložil
povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 1 800 Sk s príslušenstvom. Sťažovateľ ďalej dodal,
že proti rozsudku odvolacieho súdu podal 14. mája 2008 dovolanie, „v ktorom namietal
okrem iného aj neexistenciu právomoci súdu konať podľa § 7 a nasl. Občianskeho súdneho
poriadku, pričom sa jedná o dovolací dôvod zmätočnosti v zmysle § 237 písm. a) tohto
zákona“. Podľa jeho vyjadrenia o dovolaní rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.
3 Cdo 140/2008 zo 17. septembra 2009 tak, že ho odmietol.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej argumentoval takto:
„Z vykonaného dokazovania učineného konajúcimi súdmi je nepochybné, že Mestská
polícia K. odtiahla dňa 7. júna 2006 moje motorové vozidlo Škoda Fabia, za čo Mestská
polícia požaduje sumu vo výške 1 800 Sk (ekvivalent 59,75 €) z titulu náhrady paušálnych
nákladov spojených s núteným odťahom motorového vozidla vykonaným podľa ustanovenia
§ 40 ods. 4 písm. b) zákona NR SR č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných
komunikáciách v znení neskorších predpisov, o ktorý navrhovateľ v konaní opiera svoj
nárok, správca cesty môže odstrániť vozidlo na náklady jeho prevádzkovateľa.
Pretože § 40 zákona NR SR č. 315/1996 v znení neskorších predpisov spadá do
oblasti verejného (správneho) práva, nevznikajú v súvislosti so správou týchto komunikácií
vrátane odstraňovania vozidiel správcom cesty súkromnoprávne, ale verejnoprávne vzťahy.
Správca cesty pri odstraňovaní vozidla vystupuje ako orgán verejnej správy, ktorý nesie
v plnom rozsahu zodpovednosť za jej výkon. (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 3 Cdo 70/2003).
Podľa ustanovenia § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v občianskom súdnom
konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú
z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ
ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Podľa ustanovenia § 7
ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v
občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon.
Vzhľadom na uvedené mám za to, že daná právna vec, predmetom ktorej je
uplatnenie nároku na náhradu nákladov spojených s odstránením vozidla, nepatri do
právomoci súdov, nakoľko nejde o nárok vyplývajúci z občianskoprávnych, pracovných,
rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov a vzhľadom na ustanovenia zákona NR
SR č. 315/1996 v znení neskorších predpisov nejde ani o vec, ktorú by mali prejednávať
a rozhodovať súdy. Práve naopak, ide o nárok na zaplatenie nákladov vyvolaných
odstránením vozidla podľa ustanovenia § 40, ktorý je nárokom z verejného práva, ktorý je
oprávnený prejednať a rozhodnúť iný orgán, do ktorého právomoci vec patrí, a nie súdy.
Žiaden z konajúcich súdov neuznal neexistenciu svojej právomoci konať vo veci
a vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam súdy oboch stupňov rozhodli bez toho, aby
bola splnená prvá podmienka konania, ktorou je právomoc súdu na prejednanie
a rozhodnutie veci.“
Okrem toho sťažovateľ poukázal na to, že zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva
možnosť Mesta K. preniesť na mestskú políciu oprávnenie v zmysle § 40 ods. 4 zákona č.
315/1996 Z. z., ale že správcom miestnych komunikácií je Mesto K. a jedine ono,
respektíve ním na tento účel zriadená alebo založená právnická osoba, je oprávnené
vykonať odtiahnutie motorového vozidla v prípade porušenia zákona.
Podľa názoru sťažovateľa okresný súd, krajský súd a najvyšší súd porušili jeho
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že v danom prípade nebola daná ich
právomoc vo veci konať a rozhodnúť.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu svojich práv sťažovateľ ďalej dodal:
„Je potrebné sa pri tomto ďalej pristaviť pri dikcii § 8 Občianskeho súdneho
poriadku, ktorý upravuje tzv. delenú právomoc, ktorú je podľa nášho názoru podriadiť aj
pod tento prípad, keďže mal o predmetnej veci najprv rozhodovať sám žalobca ako orgán
verejnej správy, v pozícii nadriadeného subjektu v správnom konaní. Jedná sa o spor
vzniknutý z verejnoprávneho právneho vzťahu a tak je tu jednoznačný priestor riešiť
vzniknuté spory v konaní pred správnym orgánom. ...
Súd mal v tomto prípade posúdiť podanú žalobu ako vec, ktorá nepatri do jeho
právomoci a keďže sa jedná o condictio sine qua non bolo potrebné postupovať v zmysle
ustanovenia § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a konanie zastaviť. ...
Najvyšší súd svojím uznesením taktiež zasiahol do práva sťažovateľa a to tým, že
dovolanie odmietol a nezaoberal sa dôvodom zmätočnosti podľa § 237 písm. a) O. s. p.;
v prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. a) O. s. p. v spojení
s ustanovením § 237 písm. a) O. s. p. nemusia byť podmienky prípustnosti dovolania
v zmysle § 238 a § 239 O. s. p. dané. Keďže bol tento súd poslednou inštanciou, a fortiori
mal dovolanie preskúmať a rozhodnúť, a nie ho odmietnuť...“
Sťažovateľ namietal, že postupom označených všeobecných súdov došlo aj
k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu „z dôvodu, že tieto súdne orgány neposkytli
ochranu pokojne využívať svoje vlastnícke právo (v tomto prípade vlastnícke právo
k predmetnému motorovému vozidlu) a disponovať tak majetkom zo strany sťažovateľa“.
Sťažovateľ v sťažnosti argumentoval aj tým, že „žalobca nebol oprávnený poveriť
vykonávaním odťahov motorových vozidiel Mestskú políciu K., nakoľko tento odborný útvar
samotný ako aj vzťah tohto odborného útvaru a žalobcu je prísne regulovaný zákonom SNR
č. 564/1991 Zb. v znení neskorších predpisov a zákonom SNR č. 369/1990 Zb. v znení
neskorších predpisov. Na tomto základe možno skonštatovať, že odstránenie (odťah) vozidla
nebol uskutočnený na to oprávnenou osobou spôsobom zákonom určeným, a preto žalobca
nebol oprávnený žiadať akúkoľvek náhradu nákladov, s tým spojených. ... Podľa
ustanovenia § 40 ods. 4 a 5 zákona NR SR č. 315/1996 Z. z. v znení neskorších predpisov,
sa odstránenie vozidla z komunikácie vykoná na náklady jeho prevádzkovateľa. V zmysle
uvedeného môže správca cesty požadovať iba náklady, ktoré boli skutočne, preukázateľne
a priamo vynaložené na odstránenie vozidla v konkrétnom prípade. Výška týchto nákladov
je teda v každom jednotlivom prípade odstránenia toho - ktorého vozidla individuálna
a bude závislá od vzdialenosti z miesta, z ktorého sa odstránenie uskutočňuje, do miesta,
kam sa vozidlo odstraňuje, a tiež od dopravných technológii, ktoré sú na odstránenie
použité. Teda nie je možné paušálne určenie nákladov za odstránenie vozidla (nútený
odťah). Napriek uvedeným skutočnostiam navrhovateľ požaduje na nútený odťah náhradu
nákladov v jednotnej výške 1 800 Sk (ekvivalent 59,75 €) , bez ohľadu na konkrétne
podmienky vykonania toho - ktorého núteného odťahu.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:
„1. Okresný súd v Brezne postupom a rozhodnutím sp. zn. 6 C 125/2007-66 zo dňa
19. októbra 2007 porušil základné právo Ing. M. V. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zákaz diskriminácie podľa článku
12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 14 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a právo účastníka na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky.
2. Krajský súd v Banskej Bystrici postupom a rozhodnutím sp. zn. 14 Co 2/2008
zo dňa 19. februára porušil základné právo Ing. M. V. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu majetku podľa
článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a podľa článku 20 Ústavy Slovenskej republiky, zákaz diskriminácie podľa článku 12 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a právo účastníka na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom a rozhodnutím sp. zn. 3 Cdo 140/2008
zo dňa 17. septembra 2009 porušil základné právo Ing. M. V. na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu majetku
podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a podľa článku 20 Ústavy Slovenskej republiky, zákaz diskriminácie podľa článku 12
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a právo účastníka na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky.
4. Rozsudok Okresného súdu v Brezne sp. zn. 6 C 125/2007-66 zo dňa 19. októbra
2007 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co 2/2008 zo dňa
19. februára zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu v Brezne.
5. Ing. M. V. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 €.
6. Ing. M. V. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 56 €, ktorú je
Krajský súd v Prešove povinný zaplatiť na účet jej právneho zástupcu do pätnástich dní od
právoplatnosti tohto nálezu.“
Okrem toho sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení
a odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu č. k. 14 Co 2/2008-97 z 19. februára 2008.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd konštatuje, že pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ
namietal porušenie označených práv rozsudkom okresného súdu č. k. 6 C 125/2007-66
z 19. októbra 2007 a rozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co 2/2008-97 z 19. februára 2008,
vychádzal z princípu subsiadiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie
limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich
v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného
práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu
poskytnúť všeobecné súdy.
Je nepochybné, že právomoci ústavného súdu vo vzťahu k preskúmaniu rozhodnutia
okresného súdu jednoznačne predchádzala právomoc krajského súdu v odvolacom konaní
a na základe podaného dovolania právomoci ústavného súdu vo vzťahu k preskúmaniu
rozhodnutia krajského súdu bezprostredne predchádzala právomoc najvyššieho súdu.
Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04,
III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08).
Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,
keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Ústavný súd v mnohých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že sťažnosť v zmysle
čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany
základného práva alebo slobody (napr. II. ÚS 29/02, III. ÚS 62/02, III. ÚS 254/04 a iné).
Jednou zo základných podmienok konania je predloženie sťažnosti v lehote dvoch
mesiacov podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Túto lehotu sťažovateľ nedodržal,
pokiaľ ide o rozsudky okresného súdu č. k. 6 C 125/2007-66 z 19. októbra 2007 a krajského
súdu č. k. 14 Co 2/2008-97 z 19. februára 2008, a preto je možné sťažnosť v tejto časti
odmietnuť aj z dôvodu oneskorenosti.
Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy,
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy, základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy,
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 14 dohovoru a práva na
ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
3 Cdo 140/2008 zo 17. septembra 2009.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto Dohovorom sa musí
zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba
pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,
príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Podľa § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v občianskom
súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú
z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov,
pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.
Podľa § 7 ods. 2 OSP v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov
orgánov verejnej moci a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov
územnej samosprávy vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej
správy aj s nariadením vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev
a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú
a nerozhodujú o nich iné orgány.
Podľa § 7 ods. 3 OSP iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom
konaní, len ak to ustanovuje zákon.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že rozsudkom okresného súdu č. k.
6 C 125/2007-66 z 19. októbra 2007 bol návrh Mesta K. voči sťažovateľovi na zaplatenie
sumy 1 800 Sk s príslušenstvom zamietnutý. Navrhovateľ sa zaplatenia uvedenej sumy
domáhal z dôvodu, že sťažovateľ nezaplatil vyúčtovanú náhradu nákladov za odtiahnuté
osobné motorové vozidlo, k odtiahnutiu ktorého došlo 7. júna 2006 mestskou políciou
podľa § 40 ods. 4 písm. b) zákona č. 315/1996 Z. z.
V odôvodnení toho rozhodnutia okresný súd konštatoval, že postupom mestskej
polície proti sťažovateľovi došlo k porušeniu právnych predpisov, pretože mestská polícia je
síce útvarom Mesta K., ale s osobitnými oprávneniami a povinnosťami, medzi ktoré nepatrí
odtiahnutie vozidla, pretože túto právomoc zveruje zákon obci – Mestu K.. K preneseniu
danej právomoci Mesta K. na mestskú políciu by mohlo dôjsť rozhodnutím v súlade s
právnym predpisom. Podľa názoru okresného súdu však takéto ustanovenie v zákone
neexistuje.
Proti prvostupňovému rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, na základe čoho
potom krajský súd v rozsudku č. k. 14 Co 2/2008-97 z 19. februára 2008 rozhodnutie
okresného súdu zmenil tak, že sťažovateľa zaviazal zaplatiť navrhovateľovi sumu 1 800 Sk
s príslušenstvom, ako aj trovy prvostupňového a odvolacieho konania.
V označenom rozsudku krajský súd okrem iného konštatoval:
„Krajský súd po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania... dospel na rozdiel
od okresného súdu k názoru, že Mesto K., ako správca pozemnej komunikácie, na ktorej sa
nachádzalo osobné motorové vozidlo odporcu, ktoré vytvorilo prekážku (parkoval na mieste
vyhradenom pre invalidov, ktoré bolo riadne vyznačené dopravnou značkou D 12), bolo
oprávnené v zmysle § 40 ods. 4 a 5 zák. č. 315/96 Zb. zákonov pristúpiť k odtiahnutiu
osobného motorového vozidla odporcu. Mesto K. odtiahnutím motorového vozidla poverilo
v zmysle § 2 ods. 1, 2, 4 svoj poriadkový útvar Mestskú políciu. Takýto postup zo strany
Mesta K. nebol v rozpore so zákonom o obecnom zriadení, ani o obecnej polícii. Išlo o
prenesený výkon štátnej správy v zmysle ust. § 4 ods. 3 písm. d) zák. č. 369/90 Zb. o
obecnom zriadení v znení zákona č. 453/2001 Zb. zákonov. Mestská polícia K. nemá právnu
subjektivitu, v tomto smere je potrebné stotožniť sa s názorom odporcu. Ako poriadkový
útvar pôsobiaci pri zabezpečovaní obecných vecí verejného poriadku bola však
splnomocnená Mestom K. zastúpeného primátorom, aby vykonávala kompetencie správcu
cesty v rozsahu stanovenom v § 40 zák. č. 315/96 Zb. zákonov v platnom znení, ako vyplýva
z plnomocenstva zo dňa 31. 8. 2001 a taktiež Správa komunikácii K. so sídlom K.,
zastúpená hlavným inšpektorom komunikácii Mesta K. splnomocnila Mestskú políciu K. na
realizovanie právomoci uvedených v § 40 zák. č. 315/96 Zb. zákonov o premávke na
pozemných komunikáciách (splnomocnenie je zo dňa 31. 8. 2001). Mestské zastupiteľstvo
prerokovalo aktivizáciu mestskej polície za účelom výkonu odťahu vozidiel. Obecná polícia
vykonávala aj rozhodnutie starostu - primátora mesta, ktoré jej vyplýva z § 3 ods. 1 písm. e)
zák. č. 564/91 Zb.. Obec Mesto K. nepreviedlo svoje právomoci a kompetencie, ktoré mu
vyplývajú ako správcovi miestnych komunikácii z § 40 zákona č. 315/96 Zb. na iný subjekt,
ale vykonáva ich vo vlastnom mene prostredníctvom poriadkového útvaru a to obecnej
polície Mestskej polície K..“
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 140/2008 zo 17. septembra 2009 tak, že ho odmietol.
V dovolaní sťažovateľ tvrdil existenciu vady podľa § 237 písm. a) OSP, pretože bol toho
názoru, že v danej veci nebola daná právomoc súdov o veci konať a rozhodnúť podľa § 7
ods. 1 a 3 OSP, keďže išlo o nárok z oblasti verejného práva. Okrem toho sťažovateľ
namietal aj nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP],
nepreskúmateľnosť tohto rozhodnutia z hľadiska určenia výšky nákladov za odtiahnutie
vozidla, ako aj porušenie zásady dvojinštančnosti konania podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP
v spojení s § 237 písm. f) OSP.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol stručný obsah rozsudku
okresného súdu, podstatu rozhodnutia odvolacieho súdu, zásadné argumenty sťažovateľa
obsiahnuté v dovolaní, ako aj vyjadrenie navrhovateľa, ktorý považoval rozsudok krajského
súdu za vecne správny.
V relevantnej časti odôvodnenia namietaného uznesenia najvyšší súd konštatoval:
„V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti zmeňujúcemu výroku rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o peňažnom plnení 1 800 Sk (na príslušenstvo sa
neprihliada).
Výška minimálnej mzdy ku dňu podania žaloby (4. apríla 2007) predstavovala 7 600
Sk (viď nariadenie vlády č. 540/2006 Z. z.), jej trojnásobok 22 800 Sk. Dovolanie
žalovaného teda smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu o peňažnom plnení
neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy (1 800 Sk < 22 800 Sk). Na danú vec sa
preto, i keď inak ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O. s. p.),
vzťahuje ustanovenie § 238 ods. 5 O. s. p., ktoré prípustnosť dovolania vylučuje aj v
prípade zmeňujúceho rozsudku. Dovolanie žalovaného preto v zmysle § 238 O. s. p. nie je
prípustné. ...
Vady konania v zmysle § 237 písm. b) až e) a g) O. s. p. neboli v dovolaní namietané
a v dovolacom konaní nevyšli najavo...
Žalovaný v dovolaní tvrdil, že konanie je postihnuté procesnými vadami v zmysle
§ 237 písm. a) a f) O. s. p. Dovolací súd však existenciu namietaných procesných vád
nezistil.
K vade podľa § 237 písm. a) O. s. p.: Konanie je postihnuté vadou podľa § 237
písm. a) O. s. p. ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov. ...
Z vyššie uvedených ustanovení možno teda vyvodiť, že správa miestnych komunikácií
je v originálnej pôsobnosti obce. Pod správou komunikácie treba pritom rozumieť aj vzťahy
upravené ustanoveniami zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných
komunikáciách, ktoré ukladajú správcovi komunikácie konkrétne práva a povinnosti. Podľa
§ 40 ods. 4 uvedeného zákona, správca cesty môže odstrániť vozidlo, ktoré je ponechané na
ceste vrátane chodníka, na náklady jeho prevádzkovateľa, a to za podmienok v zákone
uvedených. Toto oprávnenie vyplýva z postavenia správcu komunikácie a nie z postavenia
orgánu, na ktorý bola prenesená pôsobnosť rozhodovať o priestupkoch podľa § 22 ods. 1
písm. k), l) zákona č. 372/1990 Z. z. o priestupkoch. V týchto súvislostiach treba poukázať
na potrebu odlišovania výkonu originálnej pôsobnosti podľa zákona č. 315/1996 Z. z.
o premávke na pozemných komunikáciách a prenesenej pôsobnosti podľa zákona
č. 372/1990 Z. z. o priestupkoch. Na každý z týchto postupov sa totiž budú vzťahovať rôzne
ustanovenia zákona, hoci v oboch prípadoch ide o výkon verejnej moci. V prípade, že obec
(resp. poverený orgán obce - Mestská polícia) vykonáva pôsobnosť priestupkového orgánu,
na jej procesný postup sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, teda zákon
č. 71/1967 Zb. a ustanovenia zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch. Potreba tohto
odlišovania je zrejmá aj z toho, že ustanovenie § 77 v spojení s § 79 zákona č. 372/1990
Z. z. o priestupkoch síce umožňujú zaviazať osobu, ktorá sa dopustila priestupku na
náhradu trov konania, za ktoré sa v zmysle uvedených ustanovení považujú iba trovy
spojené s prejednaním priestupku, pričom trovy odstránenia vozidla nemožno považovať za
trovy spojené s prejednaním priestupku. Naviac právo na odstránenie vozidla nemusí byť
vždy spojené s priestupkovou zodpovednosťou (iba môže), pričom náhradu nákladov na
odstránenie vozidla z dôvodov uvedených v ustanovení § 40 ods. 4 zákona č. 315/1996 Z. z.
o premávke na pozemných komunikáciách má povinnosť uhradiť prevádzkovateľ, čo je
osoba, ktorá môže byť odlišná od osoby, ktorá spôsobila prekážku, resp. zanechala vozidlo
na ceste alebo na chodníku. Na druhej strane postup obce pri správe verejných komunikácií
sa bude riadiť ustanoveniami zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných
komunikáciách, pričom táto činnosť správcu komunikácie má s činnosťou, obsahom ktorej
je posudzovanie naplnenia skutkovej podstaty priestupku spoločná iba v tom, že spáchanie
priestupku môže súčasne znamenať potrebu vykonať činnosti zodpovedajúce povinnostiam
správcu komunikácie - odstrániť vozidlo.
Hoci odstránenie vozidla za podmienok uvedených v ustanoveniach § 40 ods. 1, 4
zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách je činnosťou, ktorá má
verejnoprávny charakter (tak ako správne uvádza dovolateľ), obec vykonávajúca túto
činnosť nie je podľa zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách
nadaná právomocou o tejto náhrade nákladov na odstránenie vozidla sama rozhodnúť.
Bráni tomu totiž absencia ustanovení zákona, ktoré by ju oprávňovali na vydanie takéhoto
rozhodnutia. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba
na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Za Štátny
orgán treba pritom považovať aj obec, pokiaľ vykonáva verejnú moc.
Nakoľko zákon na jednej strane priznáva obci právo (nárok) na náhradu nákladov za
odstránenie vozidla a na druhej strane neupravuje procesný postup, ako tak môže
dosiahnuť, treba tento vzťah posúdiť podľa ustanovení upravujúcich právomoc súdov.
Takýmito ustanoveniami sú predovšetkým ustanovenia § 7 O. s. p. V prípade, ak vzťah
nemožno zaradiť pod skutkovú podstatu ustanovení § 7 O. s. p. ani pod iné ustanovenia
právneho poriadku, je treba vec posúdiť z hľadiska ustanovenia čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky... Citované ustanovenie ústavy teda deklaruje právo na súdnu ochranu
v každom prípade, ak ochrana nie je poskytovaná iným orgánom Slovenskej republiky. Iný
výklad by naviac bol v rozpore aj s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. ...
Pod právom na prejednanie nezávislým a nestranným súdom treba pritom rozumieť
aj právo na prístup k súdu, a to vtedy, ak právny poriadok neurčuje iný orgán na
prejednanie a rozhodnutie o práve priznanom zákonom. Za také právo treba považovať aj
právo vyplývajúce z ustanovení § 40 ods. 1, 4 zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na
pozemných komunikáciách na náhradu nákladov za odstránenie vozidla (porovnaj aj
R 82/2002). ...
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p., je taký
nesprávny, procesné ustanovenia porušujúci postup súdu v občianskom súdnom konaní,
ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a v konaní uplatňovať (realizovať)
procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Existenciu
tejto vady žalovaný videl v porušení zásady dvojinštančnosti súdneho konania ako
i v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu pokiaľ ide o výšku priznaného
nároku. ...
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil, že by odvolací súd žalovanému nejakým
závadným procesným postupom znemožnil realizáciu procesných práv, priznaných mu
procesným predpisom. Vo vzťahu k žalovanému nedošlo postupom odvolacieho súdu
k odňatiu možnosti pred ním konať z dôvodu, že zmena prvostupňového rozhodnutia
vykonaná na základe skutkového stavu zisteného prvostupňovým súdom v súlade
s príslušnými procesno-právnymi ustanoveniami, nie je porušením zásady dvojinštančnosti
občianskeho súdneho konania a odňatím možnosti účastníkovi konať pred súdom v zmysle
§ 237 písm. f) O. s. p. V tejto súvislosti je potrebné uviesť aj to, že sa v tejto časti nejednalo
o tzv. prekvapujúce rozhodnutie a žalovaný a jeho právny zástupca mali možnosť
vyjadrovať sa k veci, vrátane právnej kvalifikácie a k hodnoteniu dôkazov aj v rámci
odvolacieho konania, ktorú procesnú možnosť aj využili jednak písomne podaním
vyjadrenia k odvolaniu žalobcu (č. l. 84 a nasl. spisu) ako i na pojednávaní pred odvolacím
súdom konanom dňa 19. februára 2008 (viď zápisnicu o pojednávaní pred odvolacím
súdom č. l. 90 a nasl. spisu). V rozhodnutí odvolacieho súdu preto nešlo o tzv. prekvapujúce
rozhodnutie, ktoré by viedlo k porušeniu procesných práv žalovaného skutkovo a právne
argumentovať ohľadne právneho posúdenia veci, prípade vyjadriť sa podľa § 118 ods. 3
O. s. p. v znení platnom v čase pojednávania a rozhodovania odvolacím súdom.
Pokiaľ žalovaný namieta, že rozsudok odvolacieho súdu pokiaľ ide o výšku priznanej
sumy je nepreskúmateľný, treba uviesť, že nepreskúmateľnosť rozsudku je dôsledkom
a vonkajším prejavom tzv. inej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p., ktorá je
síce relevantným dovolacím dôvodom (možno ním odôvodniť procesné prípustné
dovolanie), sama osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá, lebo ani táto procesná vada
konania nevykazuje znaky niektorej z vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p.
V dovolaní sa odvolaciemu súdu tiež vytýka, že jeho rozhodnutie spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c) O. s. p.). Právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. K odňatiu možnosti dovolateľa pred súdom konať nemohli viesť
ani právne závery, na ktorých súdy založili svoje rozhodnutia, lebo ustanovenie § 237
písm. f) O. s. p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou
procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom
rozhodnutí...“
Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich
sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho skutkové zistenia.
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,
ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, IV. ÚS 44/08).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako
aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04,
III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07).
Ústavný súd vychádzajúc z argumentov sťažovateľa, obsahu napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu, ako aj z citovanej judikatúry dospel k záveru, že uznesenie najvyššieho
súdu sp. zn. 3 Cdo 140/2008 zo 17. septembra 2009 treba pokladať za ústavne konformné,
odôvodnené a ako také, ktoré nenesie znaky svojvôle. Dovolací súd v úvodnej časti
odôvodnenia rozhodnutia vyslovil neprípustnosť dovolania z dôvodu podľa § 238 ods. 5
OSP, pretože ním bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy. Okrem toho najvyšší súd
v namietanom rozhodnutí zásadným spôsobom vysvetlil, na základe akých skutočností
prijal záver o tom, že vec, ktorú prerokovával a rozhodoval okresný súd a krajský súd,
patrila do právomoci týchto súdov, pričom v tejto súvislosti sa odvolal na svoju stabilnú
judikatúru. V danom prípade sa navrhovateľ (Mesto K.) domáhal zaplatenia sumy 1 800 Sk
s príslušenstvom z titulu odtiahnutia vozidla mestskou políciou uplatňujúc pritom
oprávnenie podľa § 40 ods. 4 zákona č. 315/1996 Z. z. V tejto súvislosti najvyšší súd citujúc
relevantné ustanovenia zákona č. 315/1996 Z. z. a zákona Slovenskej národnej rady
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení účinnom do 30. júna 2006 (ďalej len „zákon
č. 372/1990 Zb.“) poukázal na to, že oprávnenie prerokovať priestupok proti bezpečnosti
a plynulosti cestnej premávky a oprávnenie odstrániť osobné motorové vozidlo, ktoré je
zaparkované na vyhradenom parkovisku a nemá označenie, ktoré by ho na takéto
zaparkovanie oprávňovalo, je potrebné odlíšiť, hoci v obidvoch prípadoch ide o výkon
verejnej moci. Zároveň poukázal na to, že na prerokovanie priestupku sa vzťahujú
všeobecné predpisy o správnom konaní, teda zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
(správny poriadok) v znení neskorších predpisov, zatiaľ čo oprávnenie obce pri správe
verejných komunikácií sa riadi zákonom č. 315/1996 Z. z. Odstránenie vozidla je
oprávnením obce, ktoré má verejnoprávny charakter, ale zo žiadnych ustanovení tohto
zákona nevyplýva právomoc obce rozhodnúť o náhrade nákladov za odtiahnutie vozidla.
V týchto úvahách potom najvyšší súd pokračoval ďalej, a teda konštatoval, že ak síce
na jednej strane patrí obci ako správcovi komunikácie nárok na náhradu nákladov spojených
s odtiahnutím vozidla, ale zákon neuvádza, akým spôsobom môže obec tieto náklady
vymôcť, treba tento procesný postup vymáhania sumy ako náhrady nákladov za odtiahnutie
vozidla subsumovať pod ustanovenia upravujúce právomoc súdov, ktorým je hlavne § 7
OSP, ale predovšetkým je potrebné vychádzať z podstaty a zmyslu čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré zakotvujú právo na spravodlivý proces. Súčasťou tohto práva
je potom aj záruka, že v prípade, ak právny poriadok neurčuje konkrétny orgán verejnej
moci na prerokovanie určitého práva či nároku, potom nastupuje právomoc súdu, ktorý
spravodlivo a nestranne danú vec prerokuje a rozhodne o nej. Najvyšší súd vyslovil, že
k takýmto právam, u ktorých nie je explicitne stanovené, akým spôsobom sa ich možno
domôcť, je potrebné zaradiť aj právo na náhradu nákladov za odstránenie vozidla v súlade
s § 40 zákona č. 315/1996 Z. z.
Okrem toho najvyšší súd v napadnutom uznesení reagoval aj na ďalšie námietky
sťažovateľa obsiahnuté v dovolaní, a teda vyjadril sa k nenaplneniu dovolacieho dôvodu
z hľadiska § 237 písm. f) OSP, teda odňatiu možnosti sťažovateľovi konať pred súdom,
k neporušeniu zásady o dvojinštančnosti konania, k tvrdenej nepreskúmateľnosti rozsudku
krajského súdu, ako aj k námietke o nesprávnom právnom posúdení veci.
Ako je zrejmé z výrokovej časti uznesenia najvyššieho súdu, dovolanie bolo
odmietnuté, čo najvyšší súd zdôvodnil jeho procesnou neprípustnosťou, teda tým, že
smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nebolo prípustné, a preto sa nezoberal vecnou
správnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu.
Ústavný súd konštatuje, že nepriaznivý výsledok dovolacieho konania z pohľadu
toho-ktorého účastníka konania nemôže viesť k záveru o porušení zásad spravodlivého
procesu, ak postup všeobecného súdu je v súlade so zákonom a ak výsledok rozhodovacej
činnosti nenesie znaky svojvôle alebo neodôvodnenosti. Podľa názoru ústavného súdu
rozhodnutie najvyššieho súdu rešpektuje požiadavky kladené na zákonnosť a ústavnú
konformnosť rozhodnutí všeobecných súdov. Ústavný súd sa nedomnieva, že by
z uznesenia najvyššieho súdu vyplývala jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo
takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by
bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd dostatočne predstavil myšlienkové
pochody, ktoré ho viedli k odmietnutiu dovolania, a preto jeho závery vyslovené v danej
veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, ale ako také, ktoré sú
v súlade s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých
procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach
a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95). Ústava v citovanom čl. 47
ods. 3 garantuje rovnosť účastníkov v konaní pred súdom. Rovnosť účastníkov v súdnom
konaní ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov bližšie charakterizuje § 18 prvá
veta OSP, podľa ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie.
Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré
zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu obsahuje zásadu
zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy
a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane (IV. ÚS 211/07,
Vychádzajúc z obsahu základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy ústavný súd
nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením tohto základného práva
a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
Ústavný súd taktiež nezistil, že by uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu
zákazu diskriminácie zakotveného v čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru. Sťažovateľ ani
neuviedol relevantné skutočnosti, ktoré by aspoň opodstatňovali úvahy o možnom porušení
týchto článkov.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to,
že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade
s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne
napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti tú časť
sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie zásad spravodlivého procesu uznesením
najvyššieho súdu, totožný záver prijal aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu, a to vychádzajúc z toho, že absencia porušenia ústavnoprávnych
princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie
základných práv sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré nepochybne patrí aj
základné právo garantujúce ochranu majetku (obdobne napr. III. ÚS 27/08).
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. januára 2010