Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 32/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. januára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. V., P., zastúpeného Mgr. T. H., vo veci namietaného

porušenia , základného práva vlastniť majetok

podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

ods. 1 , základného práva na rovnosť v konaní podľa ods.

3 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 14 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného

súdu Brezno č. k. -66 z 19. októbra 2007, rozsudkom Krajského súdu v

Banskej Bystrici č. k. -97 z 19. februára 2008 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo 17. septembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. V. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra

2009 faxom a následne 9. decembra 2009 osobne do podateľne ústavného súdu doručená

sťažnosť Ing. M. V., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Mgr. T. H., vo veci

namietaného porušenia (ďalej len „“),

základného práva vlastniť majetok podľa , základného práva na súdnu ochranu

podľa , základného práva na rovnosť v konaní podľa ,

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 14 dohovoru a práva na ochranu majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Brezno (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -66 z 19. októbra 2007, rozsudkom Krajského súdu v

Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -97 z 19. februára 2008 a

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo

140/2008 zo 17. septembra 2009.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že okresný súd rozsudkom č. k. -66

z 19. októbra 2007 zamietol návrh Mesta K. (ďalej len „navrhovateľ“ alebo „Mesto K.“),

ktorým sa od neho ako odporcu domáhal zaplatenia náhrady v sume 1 800 Sk

s príslušenstvom za odtiahnutie osobného motorového vozidla pracovníkmi Mestskej

polície Mesta K. (ďalej len „mestská polícia“) v zmysle oprávnenia podľa § 40 ods. 4 písm.

b) o premávke na pozemných

komunikáciách účinného do 31. januára 2009 (ďalej len „“).

Sťažovateľ uviedol, že na základe odvolania navrhovateľa krajský súd rozsudkom č. k. 14

Co 2/2008-97 z 19. februára 2008 zmenil prvostupňový rozsudok tak, že mu uložil

povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 1 800 Sk s príslušenstvom. Sťažovateľ ďalej dodal,

že proti rozsudku odvolacieho súdu podal 14. mája 2008 dovolanie, „v ktorom namietal

okrem iného aj neexistenciu právomoci súdu konať podľa § 7 a nasl. Občianskeho súdneho

poriadku, pričom sa jedná o dovolací dôvod zmätočnosti v zmysle § 237 písm. a) tohto

zákona“. Podľa jeho vyjadrenia o dovolaní rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

zo 17. septembra 2009 tak, že ho odmietol.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej argumentoval takto:

„Z vykonaného dokazovania učineného konajúcimi súdmi je nepochybné, že Mestská

polícia K. odtiahla dňa 7. júna 2006 moje motorové vozidlo Škoda Fabia, za čo Mestská

polícia požaduje sumu vo výške 1 800 Sk (ekvivalent 59,75 €) z titulu náhrady paušálnych

nákladov spojených s núteným odťahom motorového vozidla vykonaným podľa ustanovenia

o premávke na pozemných

komunikáciách v znení neskorších predpisov, o ktorý navrhovateľ v konaní opiera svoj

nárok, správca cesty môže odstrániť vozidlo na náklady jeho prevádzkovateľa.

Pretože v znení neskorších predpisov spadá do

oblasti verejného (správneho) práva, nevznikajú v súvislosti so správou týchto komunikácií

vrátane odstraňovania vozidiel správcom cesty súkromnoprávne, ale verejnoprávne vzťahy.

Správca cesty pri odstraňovaní vozidla vystupuje ako orgán verejnej správy, ktorý nesie

v plnom rozsahu zodpovednosť za jej výkon. (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, sp. zn. ).

Podľa ustanovenia v občianskom súdnom

konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú

z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ

ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Podľa ustanovenia § 7

ods. 3 iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v

občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon.

Vzhľadom na uvedené mám za to, že daná právna vec, predmetom ktorej je

uplatnenie nároku na náhradu nákladov spojených s odstránením vozidla, nepatri do

právomoci súdov, nakoľko nejde o nárok vyplývajúci z občianskoprávnych, pracovných,

rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov a vzhľadom na ustanovenia zákona NR

SR č. 315/1996 v znení neskorších predpisov nejde ani o vec, ktorú by mali prejednávať

a rozhodovať súdy. Práve naopak, ide o nárok na zaplatenie nákladov vyvolaných

odstránením vozidla podľa ustanovenia § 40, ktorý je nárokom z verejného práva, ktorý je

oprávnený prejednať a rozhodnúť iný orgán, do ktorého právomoci vec patrí, a nie súdy.

Žiaden z konajúcich súdov neuznal neexistenciu svojej právomoci konať vo veci

a vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam súdy oboch stupňov rozhodli bez toho, aby

bola splnená prvá podmienka konania, ktorou je právomoc súdu na prejednanie

a rozhodnutie veci.“

Okrem toho sťažovateľ poukázal na to, že zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva

možnosť Mesta K. preniesť na mestskú políciu oprávnenie v zmysle § 40 ods. 4 zákona č.

, ale že správcom miestnych komunikácií je Mesto K. a jedine ono,

respektíve ním na tento účel zriadená alebo založená právnická osoba, je oprávnené

vykonať odtiahnutie motorového vozidla v prípade porušenia zákona.

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd, krajský súd a najvyšší súd porušili jeho

základné právo na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že v danom prípade nebola daná ich

právomoc vo veci konať a rozhodnúť.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu svojich práv sťažovateľ ďalej dodal:

„Je potrebné sa pri tomto ďalej pristaviť pri dikcii § 8 Občianskeho súdneho

poriadku, ktorý upravuje tzv. delenú právomoc, ktorú je podľa nášho názoru podriadiť aj

pod tento prípad, keďže mal o predmetnej veci najprv rozhodovať sám žalobca ako orgán

verejnej správy, v pozícii nadriadeného subjektu v správnom konaní. Jedná sa o spor

vzniknutý z verejnoprávneho právneho vzťahu a tak je tu jednoznačný priestor riešiť

vzniknuté spory v konaní pred správnym orgánom. ...

Súd mal v tomto prípade posúdiť podanú žalobu ako vec, ktorá nepatri do jeho

právomoci a keďže sa jedná o condictio sine qua non bolo potrebné postupovať v zmysle

ustanovenia a konanie zastaviť. ...

Najvyšší súd svojím uznesením taktiež zasiahol do práva sťažovateľa a to tým, že

dovolanie odmietol a nezaoberal sa dôvodom zmätočnosti podľa ;

v prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu podľa v spojení

s ustanovením nemusia byť podmienky prípustnosti dovolania

v zmysle a dané. Keďže bol tento súd poslednou inštanciou, a fortiori

mal dovolanie preskúmať a rozhodnúť, a nie ho odmietnuť...“

Sťažovateľ namietal, že postupom označených všeobecných súdov došlo aj

k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu „z dôvodu, že tieto súdne orgány neposkytli

ochranu pokojne využívať svoje vlastnícke právo (v tomto prípade vlastnícke právo

k predmetnému motorovému vozidlu) a disponovať tak majetkom zo strany sťažovateľa“.

Sťažovateľ v sťažnosti argumentoval aj tým, že „žalobca nebol oprávnený poveriť

vykonávaním odťahov motorových vozidiel Mestskú políciu K., nakoľko tento odborný útvar

samotný ako aj vzťah tohto odborného útvaru a žalobcu je prísne regulovaný zákonom SNR

č. v znení neskorších predpisov a v znení

neskorších predpisov. Na tomto základe možno skonštatovať, že odstránenie (odťah) vozidla

nebol uskutočnený na to oprávnenou osobou spôsobom zákonom určeným, a preto žalobca

nebol oprávnený žiadať akúkoľvek náhradu nákladov, s tým spojených. ... Podľa

ustanovenia a v znení neskorších predpisov,

sa odstránenie vozidla z komunikácie vykoná na náklady jeho prevádzkovateľa. V zmysle

uvedeného môže správca cesty požadovať iba náklady, ktoré boli skutočne, preukázateľne

a priamo vynaložené na odstránenie vozidla v konkrétnom prípade. Výška týchto nákladov

je teda v každom jednotlivom prípade odstránenia toho - ktorého vozidla individuálna

a bude závislá od vzdialenosti z miesta, z ktorého sa odstránenie uskutočňuje, do miesta,

kam sa vozidlo odstraňuje, a tiež od dopravných technológii, ktoré sú na odstránenie

použité. Teda nie je možné paušálne určenie nákladov za odstránenie vozidla (nútený

odťah). Napriek uvedeným skutočnostiam navrhovateľ požaduje na nútený odťah náhradu

nákladov v jednotnej výške 1 800 Sk (ekvivalent 59,75 €) , bez ohľadu na konkrétne

podmienky vykonania toho - ktorého núteného odťahu.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Okresný súd v Brezne postupom a rozhodnutím sp. zn. -66 zo dňa

19. októbra 2007 porušil základné právo Ing. M. V. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zákaz diskriminácie podľa článku

12 ods. 2 a podľa článku 14 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a právo účastníka na rovnosť v konaní podľa

Slovenskej republiky.

2. Krajský súd v Banskej Bystrici postupom a rozhodnutím sp. zn.

zo dňa 19. februára porušil základné právo Ing. M. V. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu majetku podľa

článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a podľa článku 20 , zákaz diskriminácie podľa článku 12 ods. 2

a podľa článku 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a právo účastníka na rovnosť v konaní podľa

Slovenskej republiky.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom a rozhodnutím sp. zn.

zo dňa 17. septembra 2009 porušil základné právo Ing. M. V. na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu majetku

podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a podľa článku 20 , zákaz diskriminácie podľa článku 12

ods. 2 a podľa článku 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a právo účastníka na rovnosť v konaní podľa

Slovenskej republiky.

4. Rozsudok Okresného súdu v Brezne sp. zn. -66 zo dňa 19. októbra

2007 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo dňa

19. februára zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu v Brezne.

5. Ing. M. V. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 €.

6. Ing. M. V. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 56 €, ktorú je

Krajský súd v Prešove povinný zaplatiť na účet jej právneho zástupcu do pätnástich dní od

právoplatnosti tohto nálezu.“

Okrem toho sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení

a odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu č. k. -97 z 19. februára 2008.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd konštatuje, že pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ

namietal porušenie označených práv rozsudkom okresného súdu č. k. -66

z 19. októbra 2007 a rozsudkom krajského súdu č. k. -97 z 19. februára 2008,

vychádzal z princípu subsiadiarity zakotveného v . Toto ustanovenie

limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich

v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného

práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu

poskytnúť všeobecné súdy.

Je nepochybné, že právomoci ústavného súdu vo vzťahu k preskúmaniu rozhodnutia

okresného súdu jednoznačne predchádzala právomoc krajského súdu v odvolacom konaní

a na základe podaného dovolania právomoci ústavného súdu vo vzťahu k preskúmaniu

rozhodnutia krajského súdu bezprostredne predchádzala právomoc najvyššieho súdu.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (obdobne napr. ,

, ).

Podľa ustanovenia sťažnosť možno podať

v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd v mnohých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že sťažnosť v zmysle

nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany

základného práva alebo slobody (napr. , , a iné).

Jednou zo základných podmienok konania je predloženie sťažnosti v lehote dvoch

mesiacov podľa . Túto lehotu sťažovateľ nedodržal,

pokiaľ ide o rozsudky okresného súdu č. k. -66 z 19. októbra 2007 a krajského

súdu č. k. -97 z 19. februára 2008, a preto je možné sťažnosť v tejto časti

odmietnuť aj z dôvodu oneskorenosti.

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie ,

základného práva vlastniť majetok podľa , základného práva na súdnu ochranu

podľa , základného práva na rovnosť v konaní podľa ,

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 14 dohovoru a práva na

ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 17. septembra 2009.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto Dohovorom sa musí

zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba

pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa (ďalej len „OSP“) v občianskom

súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú

z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov,

pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov

orgánov verejnej moci a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov

územnej samosprávy vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej

správy aj s nariadením vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev

a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú

a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom

konaní, len ak to ustanovuje zákon.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že rozsudkom okresného súdu č. k.

-66 z 19. októbra 2007 bol návrh Mesta K. voči sťažovateľovi na zaplatenie

sumy 1 800 Sk s príslušenstvom zamietnutý. Navrhovateľ sa zaplatenia uvedenej sumy

domáhal z dôvodu, že sťažovateľ nezaplatil vyúčtovanú náhradu nákladov za odtiahnuté

osobné motorové vozidlo, k odtiahnutiu ktorého došlo 7. júna 2006 mestskou políciou

podľa

V odôvodnení toho rozhodnutia okresný súd konštatoval, že postupom mestskej

polície proti sťažovateľovi došlo k porušeniu právnych predpisov, pretože mestská polícia je

síce útvarom Mesta K., ale s osobitnými oprávneniami a povinnosťami, medzi ktoré nepatrí

odtiahnutie vozidla, pretože túto právomoc zveruje zákon obci – Mestu K.. K preneseniu

danej právomoci Mesta K. na mestskú políciu by mohlo dôjsť rozhodnutím v súlade s

právnym predpisom. Podľa názoru okresného súdu však takéto ustanovenie v zákone

neexistuje.

Proti prvostupňovému rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, na základe čoho

potom krajský súd v rozsudku č. k. -97 z 19. februára 2008 rozhodnutie

okresného súdu zmenil tak, že sťažovateľa zaviazal zaplatiť navrhovateľovi sumu 1 800 Sk

s príslušenstvom, ako aj trovy prvostupňového a odvolacieho konania.

V označenom rozsudku krajský súd okrem iného konštatoval:

„Krajský súd po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania... dospel na rozdiel

od okresného súdu k názoru, že Mesto K., ako správca pozemnej komunikácie, na ktorej sa

nachádzalo osobné motorové vozidlo odporcu, ktoré vytvorilo prekážku (parkoval na mieste

vyhradenom pre invalidov, ktoré bolo riadne vyznačené dopravnou značkou D 12), bolo

oprávnené v zmysle § 40 ods. 4 a 5 zák. č. 315/96 Zb. zákonov pristúpiť k odtiahnutiu

osobného motorového vozidla odporcu. Mesto K. odtiahnutím motorového vozidla poverilo

v zmysle § 2 ods. 1, 2, 4 svoj poriadkový útvar Mestskú políciu. Takýto postup zo strany

Mesta K. nebol v rozpore so zákonom o obecnom zriadení, ani o obecnej polícii. Išlo o

prenesený výkon štátnej správy v zmysle ust. § 4 ods. 3 písm. d) zák. č. 369/90 Zb. o

obecnom zriadení v znení zákonov. Mestská polícia K. nemá právnu

subjektivitu, v tomto smere je potrebné stotožniť sa s názorom odporcu. Ako poriadkový

útvar pôsobiaci pri zabezpečovaní obecných vecí verejného poriadku bola však

splnomocnená Mestom K. zastúpeného primátorom, aby vykonávala kompetencie správcu

cesty v rozsahu stanovenom v § 40 zák. č. 315/96 Zb. zákonov v platnom znení, ako vyplýva

z plnomocenstva zo dňa 31. 8. 2001 a taktiež Správa komunikácii K. so sídlom K.,

zastúpená hlavným inšpektorom komunikácii Mesta K. splnomocnila Mestskú políciu K. na

realizovanie právomoci uvedených v § 40 zák. č. 315/96 Zb. zákonov o premávke na

pozemných komunikáciách (splnomocnenie je zo dňa 31. 8. 2001). Mestské zastupiteľstvo

prerokovalo aktivizáciu mestskej polície za účelom výkonu odťahu vozidiel. Obecná polícia

vykonávala aj rozhodnutie starostu - primátora mesta, ktoré jej vyplýva z § 3 ods. 1 písm. e)

zák. č. 564/91 Zb.. Obec Mesto K. nepreviedlo svoje právomoci a kompetencie, ktoré mu

vyplývajú ako správcovi miestnych komunikácii z § 40 zákona č. 315/96 Zb. na iný subjekt,

ale vykonáva ich vo vlastnom mene prostredníctvom poriadkového útvaru a to obecnej

polície Mestskej polície K..“

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 17. septembra 2009 tak, že ho odmietol.

V dovolaní sťažovateľ tvrdil existenciu vady podľa , pretože bol toho

názoru, že v danej veci nebola daná právomoc súdov o veci konať a rozhodnúť podľa § 7

ods. 1 a 3 , keďže išlo o nárok z oblasti verejného práva. Okrem toho sťažovateľ

namietal aj nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom [ ],

nepreskúmateľnosť tohto rozhodnutia z hľadiska určenia výšky nákladov za odtiahnutie

vozidla, ako aj porušenie zásady dvojinštančnosti konania podľa

v spojení s .

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol stručný obsah rozsudku

okresného súdu, podstatu rozhodnutia odvolacieho súdu, zásadné argumenty sťažovateľa

obsiahnuté v dovolaní, ako aj vyjadrenie navrhovateľa, ktorý považoval rozsudok krajského

súdu za vecne správny.

V relevantnej časti odôvodnenia namietaného uznesenia najvyšší súd konštatoval:

„V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti zmeňujúcemu výroku rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o peňažnom plnení 1 800 Sk (na príslušenstvo sa

neprihliada).

Výška minimálnej mzdy ku dňu podania žaloby (4. apríla 2007) predstavovala 7 600

Sk (viď ), jej trojnásobok 22 800 Sk. Dovolanie

žalovaného teda smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu o peňažnom plnení

neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy (1 800 Sk < 22 800 Sk). Na danú vec sa

preto, i keď inak ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu ( ),

vzťahuje ustanovenie , ktoré prípustnosť dovolania vylučuje aj v

prípade zmeňujúceho rozsudku. Dovolanie žalovaného preto v zmysle nie je

prípustné. ...

Vady konania v zmysle až e) a neboli v dovolaní namietané

a v dovolacom konaní nevyšli najavo...

Žalovaný v dovolaní tvrdil, že konanie je postihnuté procesnými vadami v zmysle

a Dovolací súd však existenciu namietaných procesných vád

nezistil.

K vade podľa : Konanie je postihnuté vadou podľa

písm. a) ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov. ...

Z vyššie uvedených ustanovení možno teda vyvodiť, že správa miestnych komunikácií

je v originálnej pôsobnosti obce. Pod správou komunikácie treba pritom rozumieť aj vzťahy

upravené ustanoveniami o premávke na pozemných

komunikáciách, ktoré ukladajú správcovi komunikácie konkrétne práva a povinnosti. Podľa

§ 40 ods. 4 uvedeného zákona, správca cesty môže odstrániť vozidlo, ktoré je ponechané na

ceste vrátane chodníka, na náklady jeho prevádzkovateľa, a to za podmienok v zákone

uvedených. Toto oprávnenie vyplýva z postavenia správcu komunikácie a nie z postavenia

orgánu, na ktorý bola prenesená pôsobnosť rozhodovať o priestupkoch podľa § 22 ods. 1

písm. k), l) o priestupkoch. V týchto súvislostiach treba poukázať

na potrebu odlišovania výkonu originálnej pôsobnosti podľa

o premávke na pozemných komunikáciách a prenesenej pôsobnosti podľa zákona

č. o priestupkoch. Na každý z týchto postupov sa totiž budú vzťahovať rôzne

ustanovenia zákona, hoci v oboch prípadoch ide o výkon verejnej moci. V prípade, že obec

(resp. poverený orgán obce - Mestská polícia) vykonáva pôsobnosť priestupkového orgánu,

na jej procesný postup sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, teda zákon

č. a ustanovenia o priestupkoch. Potreba tohto

odlišovania je zrejmá aj z toho, že ustanovenie v spojení s

Z. z. o priestupkoch síce umožňujú zaviazať osobu, ktorá sa dopustila priestupku na

náhradu trov konania, za ktoré sa v zmysle uvedených ustanovení považujú iba trovy

spojené s prejednaním priestupku, pričom trovy odstránenia vozidla nemožno považovať za

trovy spojené s prejednaním priestupku. Naviac právo na odstránenie vozidla nemusí byť

vždy spojené s priestupkovou zodpovednosťou (iba môže), pričom náhradu nákladov na

odstránenie vozidla z dôvodov uvedených v ustanovení

o premávke na pozemných komunikáciách má povinnosť uhradiť prevádzkovateľ, čo je

osoba, ktorá môže byť odlišná od osoby, ktorá spôsobila prekážku, resp. zanechala vozidlo

na ceste alebo na chodníku. Na druhej strane postup obce pri správe verejných komunikácií

sa bude riadiť ustanoveniami o premávke na pozemných

komunikáciách, pričom táto činnosť správcu komunikácie má s činnosťou, obsahom ktorej

je posudzovanie naplnenia skutkovej podstaty priestupku spoločná iba v tom, že spáchanie

priestupku môže súčasne znamenať potrebu vykonať činnosti zodpovedajúce povinnostiam

správcu komunikácie - odstrániť vozidlo.

Hoci odstránenie vozidla za podmienok uvedených v ustanoveniach § 40 ods. 1, 4

o premávke na pozemných komunikáciách je činnosťou, ktorá má

verejnoprávny charakter (tak ako správne uvádza dovolateľ), obec vykonávajúca túto

činnosť nie je podľa o premávke na pozemných komunikáciách

nadaná právomocou o tejto náhrade nákladov na odstránenie vozidla sama rozhodnúť.

Bráni tomu totiž absencia ustanovení zákona, ktoré by ju oprávňovali na vydanie takéhoto

rozhodnutia. Podľa štátne orgány môžu konať iba

na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Za Štátny

orgán treba pritom považovať aj obec, pokiaľ vykonáva verejnú moc.

Nakoľko zákon na jednej strane priznáva obci právo (nárok) na náhradu nákladov za

odstránenie vozidla a na druhej strane neupravuje procesný postup, ako tak môže

dosiahnuť, treba tento vzťah posúdiť podľa ustanovení upravujúcich právomoc súdov.

Takýmito ustanoveniami sú predovšetkým ustanovenia V prípade, ak vzťah

nemožno zaradiť pod skutkovú podstatu ustanovení ani pod iné ustanovenia

právneho poriadku, je treba vec posúdiť z hľadiska ustanovenia

Slovenskej republiky... Citované ustanovenie teda deklaruje právo na súdnu ochranu

v každom prípade, ak ochrana nie je poskytovaná iným orgánom Slovenskej republiky. Iný

výklad by naviac bol v rozpore aj s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. ...

Pod právom na prejednanie nezávislým a nestranným súdom treba pritom rozumieť

aj právo na prístup k súdu, a to vtedy, ak právny poriadok neurčuje iný orgán na

prejednanie a rozhodnutie o práve priznanom zákonom. Za také právo treba považovať aj

právo vyplývajúce z ustanovení , o premávke na

pozemných komunikáciách na náhradu nákladov za odstránenie vozidla (porovnaj aj

R 82/2002). ...

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa , je taký

nesprávny, procesné ustanovenia porušujúci postup súdu v občianskom súdnom konaní,

ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a v konaní uplatňovať (realizovať)

procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Existenciu

tejto vady žalovaný videl v porušení zásady dvojinštančnosti súdneho konania ako

i v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu pokiaľ ide o výšku priznaného

nároku. ...

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil, že by odvolací súd žalovanému nejakým

závadným procesným postupom znemožnil realizáciu procesných práv, priznaných mu

procesným predpisom. Vo vzťahu k žalovanému nedošlo postupom odvolacieho súdu

k odňatiu možnosti pred ním konať z dôvodu, že zmena prvostupňového rozhodnutia

vykonaná na základe skutkového stavu zisteného prvostupňovým súdom v súlade

s príslušnými procesno-právnymi ustanoveniami, nie je porušením zásady dvojinštančnosti

občianskeho súdneho konania a odňatím možnosti účastníkovi konať pred súdom v zmysle

V tejto súvislosti je potrebné uviesť aj to, že sa v tejto časti nejednalo

o tzv. prekvapujúce rozhodnutie a žalovaný a jeho právny zástupca mali možnosť

vyjadrovať sa k veci, vrátane právnej kvalifikácie a k hodnoteniu dôkazov aj v rámci

odvolacieho konania, ktorú procesnú možnosť aj využili jednak písomne podaním

vyjadrenia k odvolaniu žalobcu (č. l. 84 a nasl. spisu) ako i na pojednávaní pred odvolacím

súdom konanom dňa 19. februára 2008 (viď zápisnicu o pojednávaní pred odvolacím

súdom č. l. 90 a nasl. spisu). V rozhodnutí odvolacieho súdu preto nešlo o tzv. prekvapujúce

rozhodnutie, ktoré by viedlo k porušeniu procesných práv žalovaného skutkovo a právne

argumentovať ohľadne právneho posúdenia veci, prípade vyjadriť sa podľa § 118 ods. 3

v znení platnom v čase pojednávania a rozhodovania odvolacím súdom.

Pokiaľ žalovaný namieta, že rozsudok odvolacieho súdu pokiaľ ide o výšku priznanej

sumy je nepreskúmateľný, treba uviesť, že nepreskúmateľnosť rozsudku je dôsledkom

a vonkajším prejavom tzv. inej vady konania v zmysle , ktorá je

síce relevantným dovolacím dôvodom (možno ním odôvodniť procesné prípustné

dovolanie), sama osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá, lebo ani táto procesná vada

konania nevykazuje znaky niektorej z vád, ktoré sú taxatívne vymenované v

V dovolaní sa odvolaciemu súdu tiež vytýka, že jeho rozhodnutie spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Právnym posúdením je

činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu

pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery. K odňatiu možnosti dovolateľa pred súdom konať nemohli viesť

ani právne závery, na ktorých súdy založili svoje rozhodnutia, lebo ustanovenie § 237

písm. f) dáva odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou

procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom

rozhodnutí...“

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho skutkové zistenia.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa , ako

aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (,

, ).

Ústavný súd vychádzajúc z argumentov sťažovateľa, obsahu napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu, ako aj z citovanej judikatúry dospel k záveru, že uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. zo 17. septembra 2009 treba pokladať za ústavne konformné,

odôvodnené a ako také, ktoré nenesie znaky svojvôle. Dovolací súd v úvodnej časti

odôvodnenia rozhodnutia vyslovil neprípustnosť dovolania z dôvodu podľa § 238 ods. 5

, pretože ním bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy. Okrem toho najvyšší súd

v namietanom rozhodnutí zásadným spôsobom vysvetlil, na základe akých skutočností

prijal záver o tom, že vec, ktorú prerokovával a rozhodoval okresný súd a krajský súd,

patrila do právomoci týchto súdov, pričom v tejto súvislosti sa odvolal na svoju stabilnú

judikatúru. V danom prípade sa navrhovateľ (Mesto K.) domáhal zaplatenia sumy 1 800 Sk

s príslušenstvom z titulu odtiahnutia vozidla mestskou políciou uplatňujúc pritom

oprávnenie podľa V tejto súvislosti najvyšší súd citujúc

relevantné ustanovenia a zákona Slovenskej národnej rady

č. o priestupkoch v znení účinnom do 30. júna 2006 (ďalej len „zákon

č. “) poukázal na to, že oprávnenie prerokovať priestupok proti bezpečnosti

a plynulosti cestnej premávky a oprávnenie odstrániť osobné motorové vozidlo, ktoré je

zaparkované na vyhradenom parkovisku a nemá označenie, ktoré by ho na takéto

zaparkovanie oprávňovalo, je potrebné odlíšiť, hoci v obidvoch prípadoch ide o výkon

verejnej moci. Zároveň poukázal na to, že na prerokovanie priestupku sa vzťahujú

všeobecné predpisy o správnom konaní, teda o správnom konaní

(správny poriadok) v znení neskorších predpisov, zatiaľ čo oprávnenie obce pri správe

verejných komunikácií sa riadi Odstránenie vozidla je

oprávnením obce, ktoré má verejnoprávny charakter, ale zo žiadnych ustanovení tohto

zákona nevyplýva právomoc obce rozhodnúť o náhrade nákladov za odtiahnutie vozidla.

V týchto úvahách potom najvyšší súd pokračoval ďalej, a teda konštatoval, že ak síce

na jednej strane patrí obci ako správcovi komunikácie nárok na náhradu nákladov spojených

s odtiahnutím vozidla, ale zákon neuvádza, akým spôsobom môže obec tieto náklady

vymôcť, treba tento procesný postup vymáhania sumy ako náhrady nákladov za odtiahnutie

vozidla subsumovať pod ustanovenia upravujúce právomoc súdov, ktorým je hlavne § 7

, ale predovšetkým je potrebné vychádzať z podstaty a zmyslu

a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré zakotvujú právo na spravodlivý proces. Súčasťou tohto práva

je potom aj záruka, že v prípade, ak právny poriadok neurčuje konkrétny orgán verejnej

moci na prerokovanie určitého práva či nároku, potom nastupuje právomoc súdu, ktorý

spravodlivo a nestranne danú vec prerokuje a rozhodne o nej. Najvyšší súd vyslovil, že

k takýmto právam, u ktorých nie je explicitne stanovené, akým spôsobom sa ich možno

domôcť, je potrebné zaradiť aj právo na náhradu nákladov za odstránenie vozidla v súlade

s

Okrem toho najvyšší súd v napadnutom uznesení reagoval aj na ďalšie námietky

sťažovateľa obsiahnuté v dovolaní, a teda vyjadril sa k nenaplneniu dovolacieho dôvodu

z hľadiska , teda odňatiu možnosti sťažovateľovi konať pred súdom,

k neporušeniu zásady o dvojinštančnosti konania, k tvrdenej nepreskúmateľnosti rozsudku

krajského súdu, ako aj k námietke o nesprávnom právnom posúdení veci.

Ako je zrejmé z výrokovej časti uznesenia najvyššieho súdu, dovolanie bolo

odmietnuté, čo najvyšší súd zdôvodnil jeho procesnou neprípustnosťou, teda tým, že

smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nebolo prípustné, a preto sa nezoberal vecnou

správnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu.

Ústavný súd konštatuje, že nepriaznivý výsledok dovolacieho konania z pohľadu

toho-ktorého účastníka konania nemôže viesť k záveru o porušení zásad spravodlivého

procesu, ak postup všeobecného súdu je v súlade so zákonom a ak výsledok rozhodovacej

činnosti nenesie znaky svojvôle alebo neodôvodnenosti. Podľa názoru ústavného súdu

rozhodnutie najvyššieho súdu rešpektuje požiadavky kladené na zákonnosť a ústavnú

konformnosť rozhodnutí všeobecných súdov. Ústavný súd sa nedomnieva, že by

z uznesenia najvyššieho súdu vyplývala jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo

takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by

bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd dostatočne predstavil myšlienkové

pochody, ktoré ho viedli k odmietnutiu dovolania, a preto jeho závery vyslovené v danej

veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, ale ako také, ktoré sú

v súlade s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých

procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach

a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (). v citovanom

ods. 3 garantuje rovnosť účastníkov v konaní pred súdom. Rovnosť účastníkov v súdnom

konaní ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov bližšie charakterizuje § 18 prvá

veta , podľa ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie.

Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré

zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu obsahuje zásadu

zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy

a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane (,

).

Vychádzajúc z obsahu základného práva podľa ústavný súd

nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením tohto základného práva

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Ústavný súd taktiež nezistil, že by uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu

zákazu diskriminácie zakotveného v a dohovoru. Sťažovateľ ani

neuviedol relevantné skutočnosti, ktoré by aspoň opodstatňovali úvahy o možnom porušení

týchto článkov.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to,

že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne

napr. , , , ), ústavný súd sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti tú časť

sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie zásad spravodlivého procesu uznesením

najvyššieho súdu, totožný záver prijal aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného

práva vlastniť majetok podľa a práva na ochranu majetku podľa

dodatkového protokolu, a to vychádzajúc z toho, že absencia porušenia ústavnoprávnych

princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie

základných práv sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré nepochybne patrí aj

základné právo garantujúce ochranu majetku (obdobne napr. ).

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. januára 2010