Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/140/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu M., so sídlom v K., proti

žalovanému I., bývajúcemu v P., zastúpenému I. s.r.o., Advokátskou kanceláriou so sídlom

v K., o zaplatenie 59,75 € (1 800 Sk) s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Brezno

pod sp. zn. , na dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej

Bystrici z 19. februára 2008 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Brezno rozsudkom z 19. októbra 2007 č.k. -66 žalobu,

ktorou sa žalobca domáhal na žalovanom zaplatenia 1 800 Sk s príslušenstvom zamietol

a žalobcu zaviazal v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalovanému 8 010 Sk

trov konania. V odôvodnení uviedol, že žalovanému bolo 7. júna 2006 Mestskou políciou

Košice odtiahnuté osobné motorové vozidlo evidenčného čísla K. a za odstránenie

motorového vozidla mu bola vyúčtovaná suma 1 800 Sk v zmysle cenníka odťahovej služby

mestskej polície. Dospel k záveru, že odstránením osobného motorového vozidla žalovaného

Mestskou políciou Košice došlo k porušeniu právnych predpisov vymedzujúcich jej

oprávnenie, pretože Mestská polícia Košice je síce útvarom mesta ako právneho subjektu,

avšak odstránenie vozidla z komunikácie, ktorej správcom bol žalobca, je právomocou mesta,

a len v prípade, ak by to ustanovoval osobitný právny predpis (na úrovni zákona) mohlo by

mesto túto právomoc preniesť ako vymedzenie určitej úlohy na mestskú políciu svojím

rozhodnutím; v právnom poriadku však takéto ustanovenie zákona neexistuje. Listinu

primátora Mesta Košice z 31. augusta 2001 nazvanú „plnomocenstvo“, v ktorej mesto

splnomocnilo Mestskú políciu Košice, aby v súlade s ,

vykonávala kompetencie správcu cesty, nepovažoval za úkon v súlade so zákonom, a to ani

v prípade, ak by išlo o vymedzenie inej úlohy pre mestskú políciu v zmysle § 3 ods. 2 zákona

č. Na základe toho uzavrel, že úkonom mestskej polície voči žalovanému došlo

k porušeniu právnych predpisov vymedzujúcich jej oprávnenie, a preto nie je možné voči

žalovanému uplatňovať akékoľvek náhrady za odstránenie vozidla. Vozidlo v danom prípade

neodtiahol správca komunikácie, ktorý výlučne bol na tento zásah do práv žalovaného

oprávnený ( a o premávke na pozemných

komunikáciách), ale odlišný subjekt, ktorý na to nebol oprávnený. Žalovanému môže byť

v rámci zákona uložená pokuta za porušenie povinností vyplývajúcich zo zákona o premávke

na pozemných komunikáciách, avšak len oprávneným subjektom a v zákonnej výške. Výrok

o náhrade trov konania odôvodnil ustanovením

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 19. februára 2008

sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalovaného zaviazal

k povinnosti v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi 1 800 Sk so 6 %

úrokom z omeškania od 23. júna 2006 do zaplatenia a nahradiť mu trovy prvostupňového

i odvolacieho konania. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa mal preukázané, že dňa

7. júna 2006 bolo Mestskou políciou Košice odstránené osobné motorové vozidlo žalovaného

z dôvodu, že tento sa dopustil priestupku podľa zákona o premávke na pozemných

komunikáciách, keď parkoval s vozidlom na vyhradenom parkovisku pre invalidov, ktoré

bolo riadne vyznačené dopravnou značkou D 12, mestská polícia vydala 7. júna 2006 protokol

o odstránení vozidla v zmysle a v ten istý deň aj rozhodnutie

o úhrade nákladov za odstránenie motorového vozidla v súlade s § 3 ods. 2 zákona

č. o obecnej polícii s poukazom na o premávke na

pozemných komunikáciách. Na rozdiel od prvostupňového súdu bol však toho názoru, že

Mesto Košice ako správca pozemnej komunikácie, na ktorej sa nachádzalo predmetné osobné

motorové vozidlo žalovaného a ktoré vytvorilo prekážku na mieste vyhradenom pre

invalidov, bolo oprávnené v zmysle , pristúpiť k jeho

odstráneniu. Poverenie, ktorým Mesto Košice odstránením motorového vozidla poverilo svoj

poriadkový útvar - mestskú políciu (plnomocenstvo z 31. augusta 2001) nepovažoval za úkon,

ktorý by bol v rozpore so zákonom o obecnom zriadení ani so zákonom o obecnej polícii.

Podľa neho išlo o prenesený výkon štátnej správy v zmysle § 4 ods. 3 písm. d/ zákona

č. o obecnom zriadení v znení , a preto mestská polícia

bola oprávnená vykonávať kompetencie správcu komunikácie v rozsahu stanovenom v § 40

Mesto Košice nepreviedlo svoje právomoci a kompetencie, ktoré mu

vyplývali ako správcovi miestnych komunikácií z na iný

subjekt, ale vykonáva ich vo vlastnom mene prostredníctvom poriadkového útvaru, a to

obecnej polície Mestskej polície Košice. Na základe uvedeného sa preto nestotožnil

s názorom súdu prvého stupňa, že aj keby išlo o vymedzenie inej úlohy pre mestskú políciu

v zmysle , mesto by nebolo na takýto úkon oprávnené

žiadnym osobitým zákonom. Preto podľa zmenil rozsudok súdu prvého stupňa

a žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi 1 800 Sk, ktorá suma pozostáva z ceny za

pristavenie odťahového vozidla vo výške 300 Sk, z ceny za zdokumentovanie priestupku

a naloženie vozidla vo výške 700 Sk a z ceny za odjazd a uloženie vozidla na parkovisku vo

výške 800 Sk. O príslušenstve pohľadávky rozhodol podľa § 517 ods. 2 Občianskeho

zákonníka a náhrade trov konania podľa a ods. l

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie z dôvodu, že konanie je

postihnuté vadou podľa Bol toho názoru, že na prejednanie danej veci

nie je daná právomoc súdu v zmysle ods. l, 3 , keďže ide o nárok z verejného práva,

ktorý je oprávnený prejednať a rozhodnúť iný orgán, do ktorého právomoci vec patrí, a nie

súd. Súčasne namietal aj nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2

písm. c/ ) ako i nepreskúmateľnosť rozhodnutia v otázke výšky nákladov za odtiahnutie

motorového vozidla a porušenie zásady dvojinštnačnosti súdneho konania (§ 241 ods. 2

písm. a/ v spojení s ). Z uvedených dôvodov žiadal, aby dovolací

súd zrušil rozhodnutia súdov nižších stupňov a konanie zastavil.

Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu žalovaného uviedol, že rozhodnutie odvolacieho

súdu je vecne správne, námietky žalovaného považoval za nedôvodné, navrhol dovolanie

zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236

a nasl. ), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) dospel

k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok

nie je prípustný.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé

rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho

prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu len

v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (viď ).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle je

dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie

prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu.

V ustanovení , ktoré má vo vzťahu k jeho predchádzajúcim

odsekom 1 až 3 povahu špeciálnej úpravy a obsahuje výnimku z nich, je vyjadrený zámer

zákona, aby určité rozhodnutia neboli v dovolacom konaní prejednávané. V § 238 ods. 5

vyslovil neprípustnosť dovolania proti rozsudkom vo veciach, v ktorých bolo

napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom

trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy (na

príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada). V prípadoch, na ktoré dopadá je

zo zákona vylúčená prípustnosť dovolania, i keby smerovalo proti rozsudkom uvedeným

v až 3

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti zmeňujúcemu výroku rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o peňažnom plnení 1 800 Sk (na príslušenstvo sa

neprihliada).

Výška minimálnej mzdy ku dňu podania žaloby (4. apríla 2007) predstavovala

7 600 Sk (viď ), jej trojnásobok 22 800 Sk. Dovolanie

žalovaného teda smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu o peňažnom plnení

neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy (1 800 Sk < 22 800 Sk). Na danú vec sa

preto, i keď inak ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu ( ), vzťahuje

ustanovenie , ktoré prípustnosť dovolania vylučuje aj v prípade

zmeňujúceho rozsudku. Dovolanie žalovaného preto v zmysle nie je prípustné.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku (§ 238

), ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo

uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo

závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu

o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej

alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania

vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Treba uviesť, že z hľadiska sú právne významné len tie procesné

nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až

g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.

Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle ako

dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je

pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len

jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté

niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Vady konania v zmysle až e/ a neboli v dovolaní namietané

a v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalovaného preto z týchto

ustanovení nemožno vyvodiť.

Žalovaný v dovolaní tvrdil, že konanie je postihnuté procesnými vadami v zmysle

a Dovolací súd však existenciu namietaných procesných vád nezistil.

K vade podľa :

Konanie je postihnuté vadou podľa ak sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov.

Podľa o obecnom zriadení, obec samostatne

rozhoduje a uskutočňuje všetky úkony súvisiace so správou obce a jej majetku, všetky

záležitosti, ktoré ako jej samosprávnu pôsobnosť upravuje osobitný zákon, ak takéto úkony

podľa zákona nevykonáva štát alebo iná právnická osoba alebo fyzická osoba.

Miestne komunikácie sú vo vlastníctve obcí [

o pozemných komunikáciách (cestný zákon)].

Miestnymi komunikáciami sú všeobecne prístupné a užívané ulice, parkoviská vo

vlastníctve obcí a verejné priestranstvá, ktoré slúžia miestnej doprave a sú zaradené do siete

miestnych komunikácií ( o pozemných komunikáciách

(cestný zákon)].

Podľa o obecnom zriadení obec pri výkone

samosprávy, okrem iného, zabezpečuje výstavbu a údržbu a vykonáva správu miestnych

komunikácií.

Z ustanovenia o obecnom zriadení vyplýva, že obec

v zásade samostatne rozhoduje a uskutočňuje všetky úkony súvisiace so správou obce a jej

majetku. Iba vtedy, ak tak upravuje osobitný zákon, o otázkach týkajúcich sa správy obce

a majetku obce rozhoduje iný orgán v zákone stanovený. Ustanovenie § 5 ods. 1 zákona

č. o obecnom zriadení však umožňuje, aby na obec boli prenesené niektoré

úlohy štátnej správy. Ak sa vo veciach prenesenej pôsobnosti vyžaduje vydať rozhodnutie,

rozhodnutie vydáva starosta obce ( o obecnom zriadení),

pričom na takéto konanie sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní s odchýlkami

v zákone uvedenými.

Z vyššie uvedených ustanovení možno teda vyvodiť, že správa miestnych komunikácií

je v originálnej pôsobnosti obce. Pod správou komunikácie treba pritom rozumieť aj vzťahy

upravené ustanoveniami o premávke na pozemných komunikáciách,

ktoré ukladajú správcovi komunikácie konkrétne práva a povinnosti. Podľa § 40 ods. 4

uvedeného zákona, správca cesty môže odstrániť vozidlo, ktoré je ponechané na ceste vrátane

chodníka, na náklady jeho prevádzkovateľa, a to za podmienok v zákone uvedených. Toto

oprávnenie vyplýva z postavenia správcu komunikácie a nie z postavenia orgánu, na ktorý

bola prenesená pôsobnosť rozhodovať o priestupkoch podľa § 22 ods. 1 písm. k/, l/ zákona

č. o priestupkoch. V týchto súvislostiach treba poukázať na potrebu

odlišovania výkonu originálnej pôsobnosti podľa o premávke na

pozemných komunikáciách a prenesenej pôsobnosti podľa

o priestupkoch. Na každý z týchto postupov sa totiž budú vzťahovať rôzne ustanovenia

zákona, hoci v oboch prípadoch ide o výkon verejnej moci. V prípade, že obec (resp.

poverený orgán obce – Mestská polícia) vykonáva pôsobnosť priestupkového orgánu, na jej

procesný postup sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, teda

Zb. a ustanovenia o priestupkoch. Potreba tohto odlišovania je zrejmá

aj z toho, že ustanovenie v spojení s o priestupkoch síce

umožňujú zaviazať osobu, ktorá sa dopustila priestupku na náhradu trov konania, za ktoré sa

v zmysle uvedených ustanovení považujú iba trovy spojené s prejednaním priestupku, pričom

trovy odstránenia vozidla nemožno považovať za trovy spojené s prejednaním priestupku.

Naviac právo na odstránenie vozidla nemusí byť vždy spojené s priestupkovou

zodpovednosťou (iba môže), pričom náhradu nákladov na odstránenie vozidla z dôvodov

uvedených v ustanovení o premávke na pozemných

komunikáciách má povinnosť uhradiť prevádzkovateľ, čo je osoba, ktorá môže byť odlišná od

osoby, ktorá spôsobila prekážku, resp. zanechala vozidlo na ceste alebo na chodníku. Na

druhej strane postup obce pri správe verejných komunikácií sa bude riadiť ustanoveniami

o premávke na pozemných komunikáciách, pričom táto činnosť

správcu komunikácie má s činnosťou, obsahom ktorej je posudzovanie naplnenia skutkovej

podstaty priestupku spoločná iba v tom, že spáchanie priestupku môže súčasne znamenať

potrebu vykonať činnosti zodpovedajúce povinnostiam správcu komunikácie – odstrániť

vozidlo.

Hoci odstránenie vozidla za podmienok uvedených v ustanoveniach § 40 ods. 1, 4

o premávke na pozemných komunikáciách je činnosťou, ktorá má

verejnoprávny charakter (tak ako správne uvádza dovolateľ), obec vykonávajúca túto činnosť

nie je podľa o premávke na pozemných komunikáciách nadaná

právomocou o tejto náhrade nákladov na odstránenie vozidla sama rozhodnúť. Bráni tomu

totiž absencia ustanovení zákona, ktoré by ju oprávňovali na vydanie takéhoto rozhodnutia.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe

, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Za štátny orgán treba

pritom považovať aj obec, pokiaľ vykonáva verejnú moc.

Nakoľko zákon na jednej strane priznáva obci právo (nárok) na náhradu nákladov za

odstránenie vozidla a na druhej strane neupravuje procesný postup, ako tak môže dosiahnuť,

treba tento vzťah posúdiť podľa ustanovení upravujúcich právomoc súdov. Takýmito

ustanoveniami sú predovšetkým ustanovenia V prípade, ak vzťah nemožno zaradiť

pod skutkovú podstatu ustanovení ani pod iné ustanovenia právneho poriadku, je

treba vec posúdiť z hľadiska ustanovenia , podľa

ktorého „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.“. Citované ustanovenie teda deklaruje právo na súdnu ochranu

v každom prípade, ak ochrana nie je poskytovaná iným orgánom Slovenskej republiky. Iný

výklad by naviac bol v rozpore aj s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pod právom na prejednanie nezávislým a nestranným súdom treba pritom rozumieť aj

právo na prístup k súdu, a to vtedy, ak právny poriadok neurčuje iný orgán na prejednanie

a rozhodnutie o práve priznanom zákonom. Za také právo treba považovať aj právo

vyplývajúce z ustanovení , o premávke na pozemných

komunikáciách na náhradu nákladov za odstránenie vozidla (porovnaj aj R 82/2002).

K vade podľa :

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa , je taký

nesprávny, procesné ustanovenia porušujúci postup súdu v občianskom súdnom konaní,

ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a v konaní uplatňovať (realizovať)

procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Existenciu

tejto vady žalovaný videl v porušení zásady dvojinštančnosti súdneho konania ako

i v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu pokiaľ ide o výšku priznaného nároku.

Právo na súdnu ochranu, okrem (), Listiny

základných práv a slobôd (čl. 36 ods. 1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (čl. 6 ods. 1), zabezpečujú a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku (napr. , , a pod.). Obsahom práva na

súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu je i právo účastníka, aby sa jeho vec, ak to

zákon pripúšťa, prejednala v dvojinštančnom konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil, že by odvolací súd žalovanému nejakým

závadným procesným postupom znemožnil realizáciu procesných práv, priznaných mu

procesným predpisom. Vo vzťahu k žalovanému nedošlo postupom odvolacieho súdu

k odňatiu možnosti pred ním konať z dôvodu, že zmena prvostupňového rozhodnutia

vykonaná na základe skutkového stavu zisteného prvostupňovým súdom v súlade

s príslušnými procesno-právnymi ustanoveniami, nie je porušením zásady dvojinštančnosti

občianskeho súdneho konania a odňatím možnosti účastníkovi konať pred súdom v zmysle

V tejto súvislosti je potrebné uviesť aj to, že sa v tejto časti nejednalo

o tzv. prekvapujúce rozhodnutie a žalovaný a jeho právny zástupca mali možnosť vyjadrovať

sa k veci, vrátane právnej kvalifikácie a k hodnoteniu dôkazov aj v rámci odvolacieho

konania, ktorú procesnú možnosť aj využili jednak písomne podaním vyjadrenia k odvolaniu

žalobcu (č.l. 84 a nasl. spisu) ako i na pojednávaní pred odvolacím súdom konanom dňa

19. februára 2008 (viď zápisnicu o pojednávaní pred odvolacím súdom č.l. 90 a nasl. spisu).

V rozhodnutí odvolacieho súdu preto nešlo o tzv. prekvapujúce rozhodnutie, ktoré by viedlo

k porušeniu procesných práv žalovaného skutkovo a právne argumentovať ohľadne právneho

posúdenia veci, prípade vyjadriť sa podľa v znení platnom v čase

pojednávania a rozhodovania odvolacím súdom.

Pokiaľ žalovaný namieta, že rozsudok odvolacieho súdu pokiaľ ide o výšku priznanej

sumy je nepreskúmateľný, treba uviesť, že nepreskúmateľnosť rozsudku je dôsledkom

a vonkajším prejavom tzv. inej vady konania v zmysle , ktorá je

síce relevantným dovolacím dôvodom (možno ním odôvodniť procesne prípustné dovolanie),

sama osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá, lebo ani táto procesná vada konania

nevykazuje znaky niektorej z vád, ktoré sú taxatívne vymenované v

V dovolaní sa odvolaciemu súdu tiež vytýka, že jeho rozhodnutie spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Právnym posúdením je

činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu

pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery. K odňatiu možnosti dovolateľa pred súdom konať nemohli viesť ani

právne závery, na ktorých súdy založili svoje rozhodnutia, lebo ustanovenie § 237 písm. f/

dáva odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou

činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí.

Právne posúdenie veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať

dôvod prípustnosti dovolania podľa , pretože súd svojím rozhodovaním

neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné právo

účastníka. I keby tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného

aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú

nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle

V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny

predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil

(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne

prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Z uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že

v prejednávanej veci je dovolanie žalovaného procesne neprípustné. Dovolací súd preto jeho

mimoriadny opravný prostriedok odmietol podľa v spojení s

písm. c/ ako smerujúci proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné.

Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa vecnou správnosťou

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal ( v spojení s

a ). Dovolací súd nepriznal žalobcovi náhradu trov dovolacieho

konania, lebo nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania

( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 17. septembra 2009

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková

: