Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 193/09
PDF · 266.52 KB
No categories available
II. ÚS 193/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2010 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta
prerokoval prijatú sťažnosť P. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., vo veci
namietaného porušenia základného práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 127/92 a takto
rozhodol:
1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 127/92 p o r u š i l
právo P. B. na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Okresnému súdu Bratislava III vo veci vedenej pod sp. zn. 9 C 127/92
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. P. B. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 6 000 € (slovom
šesťtisíc eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. P. B. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 245,70 € (slovom
dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov), ktoré j e Okresný súd Bratislava III
p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho advokáta JUDr. J. H., B., do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 139/09-7 zo 14. mája 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť P. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie svojho práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Bratislava III (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
9 C 127/92 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že: „Predmetom tejto sťažnosti je porušovanie práv
sťažovateľa garantovaných(...) v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd(...).
Navrhovateľ som sa návrhom zo dňa 30. 9. 1991 domáhal úpravy užívania
nehnuteľností v kat. úz. T., ktoré sú zapísané na LV č. 312.(...)
Sťažovateľ mám za to, že za 18 rokov trvania tohto konania súd nevykonal dostatok
úkonov a spôsobenými prieťahmi boli porušené moje ústavné práva na spravodlivý proces
bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľ na základe uvedeného, mám za to, že primeranou náhradou škody
spôsobenej mi postupom Okresného súdu Bratislava III. je 10 000,- Sk za každý rok trvania
tohto konania, teda 180 000,- Sk /5974,90,- EUR(...)
(...) Navrhovateľ mám za to, že doterajším postupom Okresného súdu Bratislava III
bolo porušené moje ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov čím mi
vznikla priama finančná škoda pozostávajúca z nemožnosti nakladania s mojím
vlastníctvom tak, ako má na mysli § 123 Obč. zák. a teda navrhovatelia nemôžeme predmet
svojho vlastníctva držať, používať a zaobchádzať sním a nemôžme tento predmet dať do
nájmu tretej osobe podľa svojho uváženia a za obvyklých podmienok.
Nakoľko v doterajšom konaní súdov bolo porušené právo sťažovateľa na(...) súdne
konanie v primeranej lehote v zmysle(...) čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky(...) vydal tento nález:
Základné právo sťažovateľa, a to právo na spravodlivé súdne konanie podľa(...) čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd bolo porušené postupom Okresného
súdu Bratislava III v konaní vedenom pod č. k. 9C127/1992.
Podľa § 36 ods. 2 zák. č. 38/93 Z. z. o organizácii Ústavného súdu priznáva sa
sťažovateľovi náhrada trov jeho právneho zastúpenia, splatná do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. J. H.,
advokáta(...).
Z týchto dôvodov žiadam Ústavný súd SR, aby po oboznámení sa so spisom
Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod č. k. 9C 127/1992 podľa článku 56
ods. 3 písm. a zák. č. 38/93 Z. z. tejto sťažnosti vyhovel a prikázal Okresnému súdu
Bratislava III, ktorý podľa nášho posúdenia porušil naše základné práva a slobody svojou
nečinnosťou, aby vo veci konal a aby mi bola podľa § 56 ods. 4 cit. zák. priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy vo výške 180.000,- Sk /5 974,90 EUR platná do dvoch mesiacov od
právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR.“
2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: okresný súd, zastúpený jeho podpredsedníčkou listom sp. zn. Spr. 3462/09
z 11. augusta 2009, a právny zástupca sťažovateľa oznámením z 21. septembra 2009.
2.1 Podpredsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedla chronológiu
úkonov vykonaných súdom v danej veci a dodala tieto relevantné skutočnosti:
„(...) Nečinnosť súdu konštatujem v období od roku 1998 do mája 2007.
Na ústnom prejednaní veci netrvám.
(...) K sťažovateľom vytýkaným prieťahom v konaní zo strany Okresného súdu
Bratislava III môžem len uviesť, že pokiaľ ide o porušenie práva sťažovateľa na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, takýto stav pokladám v prvom rade za
dôsledok dlhodobo preťaženého Okresného súdu Bratislava III, ktorý od roku 1997 prevzal
agendu (všetky spisy) po zrušenom Okresnom súde Bratislava - vidiek (ktorý bol do
zrušenia príslušným súdom pre tri okresy a to Pezinok, Senec a Malacky) a jeho
nedostatočného personálneho obsadenia, ktorý stav pretrvával ďalších desať rokov. Táto
situácia, keď sudcovia OS Bratislava III od roku 1997 vybavovali súdne oddelenia
s neprimerane vysokým počtom 500 až 700 vecí (spisy OS Ba III a OS Ba - vidiek), sa
presne odzrkadlila na stave a dĺžke konania v predmetnej veci.
Potom množstvo pridelených vecí objektívne bránilo sudcom prejednať ich bez toho,
aby v konkrétnych jednotlivých veciach nevznikali prieťahy, a to bez ohľadu na samotný
charakter toho - ktorého sporu (viac alebo menej právna alebo skutková zložitosť sporu),
pričom uvedený spor (určovacia žaloba týkajúca sa vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a
žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia) možno označiť za skutkovo a právne zložitejšiu
vec.
Ďalším dôvodom neprimeranej dĺžky predmetného konania je s ohľadom na obsah
spisu aj prístup účastníkov ku konaniu, najmä odporcov, ktorý sa od začiatku konania na
pojednávania nedostavovali, ale aj právneho zástupcu navrhovateľov, keď z uvedených 12
pojednávaní, na 7 pojednávaní (9. 9. 1997, 30. 10. 1997, 15. 5. 2007, 2. 10. 2007,
30. 11. 2007, 31. 1. 2008 a 27. 3. 2008) sa právny zástupca navrhovateľov (sťažovateľov)
ospravedlnil alebo sa nedostavil bez ospravedlnenia, z ktorého dôvodu bolo pojednávanie
odročené.
Ako vyplýva zo spisu právny zástupca navrhovateľov sa aktívne zaujímal o stav
konania do roku 1997-1998, naposledy tým, že dňa 08. 01. 1998 doplnil a rozšíril žalobu
o vydanie bezdôvodného obohatenia. V roku 2007 zmenil okruh účastníkov na strane
odporcu avšak, na pojednávania, ktoré súd vo veci od tej doby vytýčil (7 pojednávaní) sa na
5 pojednávaní nezúčastnil.
Týmto vyjadrením samozrejme v žiadnom prípade nespochybňujem základné
Ústavou garantované právo každého občana na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a v primeranej lehote a vo vzťahu k navrhovateľovi v 2. rade, ako účastníkovi
súdneho konania sa s ním plne stotožňujem.“
2.2 Právny zástupca sťažovateľa vo svojom oznámení uviedol, že:
„Vo veci sťažnosti P. B.(...) oznamujem, že netrváme na tom, aby sa v predmetnej
veci konalo ústne pojednávanie.“
3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prejednanie veci
v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav
konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 127/92:
Dňa 3. októbra 1991 podala N. H., bytom v USA (ďalej aj „navrhovateľka 1“),
a sťažovateľ na Okresnom súde Trnava návrh na „určenie rozsahu užívania nehnuteľností
ideálnymi podielovými spoluvlastníkmi podľa § 139 Obč. zák.“ proti Ing. M. H., T. (ďalej aj
„odporca 1“), M. H. (ďalej aj „odporkyňa 2“), S. V., B. (ďalej aj „odporkyňa 3“), JUDr.
Š. B. (ďalej aj „odporca 4“) a Ing. M. V., B. (ďalej aj „odporca 5“ a spolu aj „odporcovia“).
Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 15 C 202/91.
Dňa 29. novembra 1991 Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
uznesením č. k. 8 Nc 38/91-11 rozhodol, že sudcovia Okresného súdu Trnava sú vylúčení
z prerokovávania a rozhodovania v tejto veci a vec prikázal na prerokovanie a rozhodnutie
bývalému Okresnému súdu Bratislava - vidiek.
Dňa 5. mája 1992 bol spis postúpený Okresnému súdu Bratislava - vidiek. Vec bola
zaevidovaná pod sp. zn. 9 C 127/92.
Dňa 22. júna 1992 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 8. júl 1992.
Dňa 8. júla 1992 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 22. júl
1992.
Dňa 22. júla 1992 bolo pojednávanie odročené na neurčito z dôvodu vypočutia
odporcov dožiadaným Okresným súdom Trnava.
Dňa 4. septembra 1992 bol spis doručený Okresnému súdu Trnava z dôvodu
realizácie dožiadania.
Dňa 7. decembra 1992 bol spis po vybavení dožiadania vrátený Okresnému súdu
Bratislava - vidiek.
Dňa 8. decembra 1992 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 13. január 1993.
Dňa 13. januára 1993 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom Okresný súd
Bratislava – vidiek proti odporcovi 3 a odporcovi 5 konanie zastavil. Pojednávanie bolo
odročené na neurčito z dôvodu výsluchu odporcu 1 a odporcu 2 dožiadaným Okresným
súdom Trnava.
Dňa 26. januára 1993 bol spis doručený Okresnému súdu Trnava z dôvodu realizácie
dožiadania.
Dňa 30. marca 1993 bol spis po vybavení dožiadania vrátený Okresnému súdu
Bratislava - vidiek.
Dňa 23. januára 1995 Okresný súd Bratislava – vidiek vyzval právneho zástupcu
sťažovateľa, či trvajú na podanom návrhu.
Dňa 30. januára 1995 právny zástupca sťažovateľa oznámil Okresnému súdu
Bratislava - vidiek, že trvajú na podanom návrhu.
Dňa 21. marca 1995 Okresný súd Bratislava – vidiek vyzval právneho zástupcu
sťažovateľa, aby oznámil, kedy sa bude môcť navrhovateľka 1 dostaviť na pojednávanie
„vzhľadom na to, že v danej veci nebola doposiaľ vypočutá“, a dožiadal Okresný súd
Trnava o zaslanie súvisiacich dedičských spisov.
Dňa 24. júla 1995 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 9. august 1995.
Dňa 9. augusta 1995 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na
neurčito z dôvodu, aby sa účastníci konania pokúsili uzatvoriť mimosúdnu dohodu.
Dňa 28. decembra 1995 Okresný súd Bratislava – vidiek vyzval právneho zástupcu
sťažovateľa, aby oznámil, či došlo k mimosúdnej dohode.
Dňa 5. februára 1996 právny zástupca sťažovateľa po opakovanej výzve oznámil
Okresnému súdu Bratislava - vidiek, že k mimosúdnej dohode medzi účastníkmi konania
nedošlo a požiadal o poskytnutie primeranej lehoty na upresnenie návrhu.
Dňa 25. apríla 1996 právny zástupca sťažovateľa doručil Okresnému súdu Bratislava
– vidiek doplnenie návrhu, podľa ktorého mali byť odporcami Ing. M. H., T., M. H.
a JUDr. Š. B.
Dňa 5. februára 1997 okresný súd zaslal odporcom „doplnený návrh“ na vyjadrenie.
Dňa 24. februára 1997 sa odporca 1 a odporca 2 vyjadrili k doplnenému návrhu.
Dňa 18. apríla 1997 okresný súd doručil uvedené vyjadrenie právnemu zástupcovi
sťažovateľa.
Dňa 28. mája 1997 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 9. september 1997.
Dňa 9. septembra 1997 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na
30. október 1997.
Dňa 30. októbra 1997 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na
neurčito s tým, že bude vyzvaný právny zástupca sťažovateľa, aby upresnil návrh.
Dňa 10. decembra 1997 bol vyzvaný právny zástupca sťažovateľa, aby upresnil
návrh.
Dňa 8. januára 1998 právny zástupca sťažovateľa doplnil a rozšíril predmetný návrh.
Dňa 19. júla 2004 okresný súd nariadil vo veci informatívny výsluch právneho
zástupcu sťažovateľa na 19. august 2004.
Dňa 29. septembra 2004 právny zástupca sťažovateľa v zmysle uskutočneného
informatívneho výsluchu oznámil okresnému súdu, že na podanom návrhu trvajú.
Dňa 22. decembra 2005 okresný súd zaslal odporcom doplnený a rozšírený návrh
s tým, aby sa k nemu vyjadrili.
Dňa 17. februára 2006 sa odporca 1 a odporca 2 vyjadrili k doplnenému
a rozšírenému návrhu.
Dňa 1. marca 2006 odporca 3 namietol „nedostatok miestnej príslušnosti“ okresného
súdu.
Dňa 20. marca 2007 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 15. máj 2007.
Dňa 7. mája 2007 právny zástupca sťažovateľa vzhľadom na zmenu vlastníckych
pomerov opakovane upresnil účastníkov napadnutého konania tak, že za odporcov označil
JUDr. Š. B., R. K., T. (ďalej aj „odporca 2“), a A. K., T. (ďalej tiež „odporkyňa 3“ spolu aj
„odporcovia“).
Dňa 9. mája 2007 odporca 1 opätovne namietal „nedostatok miestnej príslušnosti“
okresného súdu.
Dňa 15. mája 2007 bolo pojednávanie odročené na 15. jún 2007, pretože sa
nedostavili účastníci konania.
Dňa 15. júna 2007 odporca 1 opätovne upozornil okresný súd na to, že ešte
nerozhodol o jeho námietke o „nedostatku miestnej príslušnosti“ okresného súdu.
Dňa 15. júna 2007 bolo pojednávanie odročené na 2. október 2007 pre chybu
v doručení predvolania odporcovi 2 a odporcovi 3.
Dňa 2. októbra 2007 bolo pojednávanie odročené na 30. november 2007 pre
neprítomnosť účastníkov konania; právny zástupca sťažovateľa sa ospravedlnil.
Dňa 12. októbra 2007 okresný súd zisťoval adresy odporcu 2 a odporcu 3
prostredníctvom registra obyvateľov Slovenskej republiky a Generálneho riaditeľstva Zboru
väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky.
Dňa 30. novembra 2007 bolo pojednávanie odročené na 31. január 2008 pre
neprítomnosť účastníkov konania.
Dňa 31. januára 2008 bolo pojednávanie odročené na 4. marec 2008 pre
neprítomnosť účastníkov konania.
Dňa 26. februára 2008 došlo k zmene termínu nariadeného pojednávania zo 4. marca
2008 na 27. marec 2008 „z dôvodu školenia sudcu“.
Dňa 27. marca 2008 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na
9. september 2008.
Dňa 9. septembra 2008 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na
neurčito z dôvodu nariadenia znaleckého dokazovania.
Dňa 12. decembra 2008 okresný súd uznesením č. k. 9 C 127/92-162 ustanovil vo
veci znalca z odboru geodézie a kartografie–Ing. J. B.
Dňa 10. februára 2009 vyššia súdna úradníčka dala kancelárii pokyn doručiť
uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania odporcovi 2 a odporcovi 3 prostredníctvom
polície.
Dňa 18. marca 2009 polícia okresnému súdu oznámila, že odporca 2 a odporca 3 na
udanej adrese nebývajú.
Dňa 11. marca 2009 vyššia súdna úradníčka dala kancelárii pokyn vykonať šetrenie
pobytu odporcu 2 a odporcu 3 prostredníctvom S. p.
Dňa 23. apríla 2009 okresný súd uznesením č. k. 9 C 127/92-185 a č. k. 9 C 127/92-
186 ustanovil odporcovi 2 a odporcovi 3 opatrovníka.
Dňa 5. mája 2009 ustanovený znalec Ing. J. B. oznámil okresnému súdu, že v roku
2007 ukončil znaleckú činnosť.
Dňa 28. mája 2009 okresný súd uznesením č. k. 9 C 127/92-189 zmenil svoje
pôvodné uznesenie a za znalca z odboru geodézie a kartografie ustanovil Výskumný ústav
geodézie a kartografie v Bratislave (ďalej len „VÚGaK“).
Dňa 25. júna 2009–znalecká organizácia VÚGaK oznámila okresnému súdu dôvody,
pre ktoré nemôže vypracovať znalecký posudok.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 127/92 dochádza k porušovaniu práva sťažovateľa
na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...).
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy a rovnako aj podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd, osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
Judikatúra ESĽP a rovnako aj ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či
v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prejednanie veci v primeranej
lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,
správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na
predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr.
I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj
v danom prípade.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie
v okolnostiach danej veci môže predstavovať určitý stupeň skutkovej zložitosti súvisiaci
najmä s pobytom navrhovateľky 1 v USA, a tým, že počas konania dochádzalo k úmrtiam
účastníkov konania. Doterajší neobyčajne zdĺhavý priebeh napadnutého konania však
ústavný súd nemôže pripísať iba na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej
veci, treba poukázať predovšetkým na to, že ako to z chronológie úkonov vykonaných
v napadnutom konaní vyplýva (pozri bod II tohto nálezu), k predĺženiu napadnutého
konania prispel aj samotný sťažovateľ (jeho právny zástupca) tým, že opakovane požiadal
o odročenie pojednávaní, podal nekvalifikovaný návrh, preto musel upresňovať predmet
žalobného návrhu. V týchto súvislostiach už ústavný súd konštatoval, že požiadavka na
konanie bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a rovnako aj podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru môže mať svoju plnú relevanciu len pri takom návrhu na začatie konania,
ktorý spĺňa všetky zákonom predpísané obsahové a formálne náležitosti (napr. II. ÚS 10/01,
I. ÚS 41/02). A fortiori mohol ústavný súd na túto okolnosť prihliadnuť v danej veci aj
vzhľadom na to, že sťažovateľ je v napadnutom konaní kvalifikovane právne zastúpený.
Na uvedené správanie sťažovateľa nemohol teda ústavný súd neprihliadnuť pri úvahe
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní
a predovšetkým poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania (od podania návrhu
3. októbra 1991, resp. po postúpení veci 5. mája 1992) takmer osemnásť rokov je už samo
osebe celkom jednoznačne neprimerané.
Okrem uvedeného ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol v danej veci aj
dlhodobo, ale aj krátkodobo opakovane nečinný, a to konkrétne od 30. marca 1993 do
23. januára 1995 (1 rok a 10 mesiacov), od 25. apríla 1996 do 5. februára 1997
(9 mesiacov), od 8. januára 1998 do 19. júla 2004 (6 rokov a 6 mesiacov) a od
29. septembra 2004 do 22. decembra 2005 (1 rok a 3 mesiace). Uvedená nečinnosť
okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože minimálne počas desiatich rokov
súdy nevykonávali vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty,
v ktorej sa sťažovateľ ako navrhovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádza,
čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku dohovoru (pozri napr.
I. ÚS 41/02). Uvedené obdobie nečinnosti okresného súdu bez akýchkoľvek zákonných
dôvodov treba považovať za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré sú z ústavnoprávneho
aspektu netolerovateľné, pretože vo svojej podstate už hraničia s odmietnutím
spravodlivosti (denegatio iustitione). K uvedenej nečinnosti, a teda k prieťahom pritom
nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani výrazného nesúčinnostného správania účastníkov, ale
predovšetkým v dôsledku postupu (nečinnosti) okresného súdu. Obranu podpredsedníčky
okresného súdu, podľa ktorej „takýto stav pokladám v prvom rade za dôsledok dlhodobo
preťaženého Okresného súdu Bratislava III, ktorý od roku 1997 prevzal agendu (všetky
spisy) po zrušenom Okresnom súde Bratislava - vidiek (ktorý bol do zrušenia príslušným
súdom pre tri okresy a to Pezinok, Senec a Malacky) a jeho nedostatočného personálneho
obsadenia“, nebolo možné akceptovať. V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil,
že pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené
činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Preto
pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na skutočnosti označované
ako objektívne vo vyjadrení podpredsedníčky okresného súdu. V tejto súvislosti ústavný súd
už uviedol, že ústava v čl. 48 ods. 2 a rovnako aj dohovor v čl. 6 ods. 1 zaväzuje
predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce
prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď nie
všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére
vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu
spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich práva
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním napr. na dlhodobo obmedzené
personálne kapacity príslušných súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03).
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľa na
prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je
uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.
4. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany
sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci
bez zbytočných prieťahov.
5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške
180 000 Sk, teda 5 974,90 €, pretože je toho názoru, že doterajším postupom okresného
súdu došlo k znemožneniu „nakladania s mojím vlastníctvom tak, ako má na mysli § 123
Obč. zák. a teda navrhovatelia nemôžeme predmet svojho vlastníctva držať, používať a
zaobchádzať sním a nemôžme tento predmet dať do nájmu tretej osobe podľa svojho
uváženia a za obvyklých podmienok“.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie
porušenia základného práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd
preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného
ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na
všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, najmä na neobyčajne dlhú
nečinnosť, považuje za primerané vo výške 6 000 €. Ústavný súd pritom prihliadol aj na
nesúčinnostné správanie sťažovateľ–jeho právneho zástupcu v niektorých štádiách
napadnutého konania (pozri bod III./2 tohto nálezu).
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia v bode 3.
6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za
dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z 2. februára 2009 a spísanie
sťažnosti zo 4. februára 2009). Za dva úkony vykonané v roku 2009 patrí odmena v sume
dvakrát po 115,90 € a režijný paušál dvakrát po 6,95 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov),
preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú sumu 245,70 €.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľa
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.
7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. januára 2010