Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 47/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. K., K., ktorou namieta porušenie svojho základného

práva podľa a Listiny základných

práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 31. mája 2006 a

jeho rozsudkom sp. zn. z 27. mája 2009, ako aj postupom, ktorý

predchádzal ich vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta

2009 doručená sťažnosť Ing. J. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z

31. mája 2006 a jeho rozsudkom sp. zn. z 27. mája 2009, ako aj postupom,

ktorý predchádzal ich vydaniu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že návrhom doručeným Okresnému súdu

Košice I (ďalej len „okresný súd“) 19. októbra 2000 sa plnoletá dcéra sťažovateľa J. K.

(ďalej len „navrhovateľka“) domáhala voči sťažovateľovi ako otcovi zaplatenia výživného

„za obdobie druhého nadstavbového štúdia... v Košiciach, ktoré bolo v poradí tretím

študijným odborom“.

Sťažovateľ uviedol, že navrhovateľka «od roku 1995 do roku 1998 absolvovala

učebný pomer v odbore „predavačka priemyselného tovaru“ (na strednom odbornom

učilišti... v K.), od roku 1998 do roku 2000 absolvovala nadstavbové denné štúdium odbor

„podnikanie v remeslách a službách“ (na strednom odbornom učilišti... v K.), od roku 2000

do roku 2002 absolvovala druhé nadstavbové denné štúdium v odbore „informatika“ (na

obchodnej akadémii... v K.)».

V tejto súvislosti sťažovateľ namieta, že „navrhovateľka v návrhu na určenie

výživného na plnoleté dieťa neuviedla, akú prípravu na povolanie absolvovala na Strednom

učilišti... v K. Už návrh je napísaný tak, aby zaviedol súd od skutočnosti, že dvojročné

pomaturitné štúdium... v K. bolo v poradí tretím štúdiom v treťom odbore, a nebolo

pokračovacím štúdiom. Pôvodné povolanie, na ktoré bolo dieťa pôvodne pripravované,

bolo predavačka priemyselného tovaru.“.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 18. mája 2005 žalobu

navrhovateľky zamietol. S poukazom na o rodine

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o rodine“) dospel okresný súd v tomto rozhodnutí k záveru, že druhé denné nadstavbové

štúdium (za ktoré navrhovateľka požadovala od sťažovateľa výživné) v poradí treťom

odbore sa už nepovažuje za prípravu dieťaťa na budúce povolanie.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 31. mája 2006 odvolaním

navrhovateľky napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn. z 18. mája 2005

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podľa sťažovateľa krajský súd «bez vykonania akéhokoľvek dokazovania dospel

k záveru, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, pričom právne posúdenie veci

neoprel o skutkové zistenie súdu I. stupňa, ale o zistenie, ktoré nemá žiadnu oporu vo

vykonanom dokazovaní súdom I. stupňa, že: „... po absolvovaní prvého nadstavbového

štúdia, končiaceho maturitnou skúškou a spontánne nadväzujúceho na učebný pomer“,

a skutkové zistenie, že... „v poradí druhé pomaturitné štúdium, pretože toto jej umožňuje

nájsť si zamestnanie aj v inom odbore, než na ktorý bola jej príprava počas učebného

pomeru a následného prvého nadstavbového štúdia zameraná“.».

Sťažovateľ tvrdí, že «prvé nadstavbové štúdium bolo samostatné štúdium, ktoré

nijako nenadväzovalo na učebný pomer, nakoľko učebný pomer v odbore „predavač

priemyselného tovaru“ nebol päťročný a nekončil maturitou ale učňovskou skúškou.

Skutočnosť uvedená v skutkových vetách odporcu, že prvé nadstavbové štúdium spontánne

nadväzovalo na učebný pomer nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní súdom

I. stupňa. Nadstavbové štúdium v odbore podnikanie v remeslách a službách na SOU... v K.

nebolo v tom istom odbore ako bol učebný pomer!! Netvrdila to ani sama navrhovateľka v

konaní pred súdom I. stupňa!».

Okresný súd v poradí druhým rozsudkom sp. zn. z 9. septembra 2008

zaviazal sťažovateľa prispievať na výživu navrhovateľky sumou 2 000 Sk mesačne od

19. októbra 2000 do 28. mája 2002. V prevyšujúcej časti návrh zamietol. Dlžné výživné

v sume 39 055 Sk vzniklé za obdobie od 19. októbra 2000 do 28. mája 2002 okresný súd

zaviazal sťažovateľa zaplatiť navrhovateľke do 60 dní od právoplatnosti rozsudku.

Podľa názoru sťažovateľa súd prvého stupňa „dospel na základe toho istého

skutkového stavu k inému skutkovému zisteniu, ako aj k inému právnemu posúdeniu veci

a inému rozhodnutiu, ako tomu bolo v skoršom rozsudku sp. zn. -115 zo dňa

18. 5. 2005... Vôbec neodôvodnil, prečo v poradí tretie štúdium v treťom odbore

navrhovateľky na obchodnej akadémii... považoval za prípravu na budúce povolanie

navrhovateľky.“.

Sťažovateľ namieta, že prvostupňový súd sa nevysporiadal ani s procesnou stránkou

veci, že „vo veci prebieha na tom istom súde v tej istej veci s tými istými účastníkmi konanie

sp. zn. o rozvod manželstva a určenie práv a povinností rodičov k deťom na čas

po rozvode“.

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom sp. zn.

z 27. mája 2009 potvrdil rozsudok okresného súdu v napadnutej časti o určenie výživného

pre navrhovateľku o dlžnom výživnom a spôsobe jeho zaplatenia. Zároveň zaviazal

sťažovateľa zaplatiť navrhovateľke trovy odvolacieho konania.

Sťažovateľ v sťažnosti poukázal na časť odôvodnenia tohto rozhodnutia, v ktorej

krajský súd uviedol, že «finančná situácia sťažovateľa je zrejme lepšia ako ju prezentuje,

pracovný potenciál nevyužíval dostatočne na získanie finančných prostriedkov, z ktorých by

mohol prispievať na výživu navrhovateľky... že „výšku príjmov nevedel preukázať z dôvodu

nevydania dokladov o vyplatených odmenách“... že navrhovateľka na SOU... absolvovala

prípravu na budúce povolanie len v odbore podnikanie v remeslách a službách a nie aj v

odbore predavačka priemyselného tovaru... že navrhovateľka v období od 19. 10. 2000 do

28. 5. 202 nebola schopná sama sa živiť».

Podľa sťažovateľa táto argumentácia nemá oporu „v platnej právnej úprave Zákona

o rodine ani “. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na

znenie § 61 ods. 1 zákona o rodine, z ktorého vyplýva, že vyživovacia povinnosť rodičov

k deťom trvá do času, kým nie sú schopné samé sa živiť. Sťažovateľ tvrdí, že

„navrhovateľka absolvovala štúdium na OA... v K. v poradí treťom odbore. Z tohto dôvodu,

za obdobie, za ktoré požaduje po sťažovateľovi výživné už bola schopná sama sa živiť,

nakoľko mala absolvovanú prípravu na povolanie v odbore, predavačka priemyselného

tovaru (výučný list) a v odbore podnikanie v remeslách a službách (maturitné

vysvedčenie).“.

Nezákonný postup odvolacieho súdu nemajúci oporu vo vykonanom dokazovaní

spočíval podľa sťažovateľa aj v tvrdení obsiahnutom v odôvodnení jeho rozsudku

z 27. mája 2009, podľa ktorého „súd I. stupňa správne vychádzal predovšetkým z princípu

potencionality príjmov odporcu, ktorý má prednosť pred princípom fakticity aj v prípade, že

povinný berie na seba neprimerané majetkové riziká, ktoré zahŕňajú aj takú činnosť, ktorá

ohrozuje dosiahnutie príjmu, resp. priamo vyvoláva stratu, a súčasne možnosť poskytovania

výživného... že pri posudzovaní potencionality príjmov odporcu z hľadiska jeho schopností

a možností je treba vziať do úvahy, že sťažovateľ má vysokoškolské vzdelanie, ktoré mu

dáva možnosť širšieho uplatnenia ako osobe bez tohto vzdelania.“.

Sťažovateľ tvrdí, že „odporca sa riadne, to je zákonne nevysporiadal s odvolacím

dôvodom sťažovateľa, že tomuto konaniu bráni prekážka litispendencie... Ak odporca

nerešpektuje zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR

uverejneného pod sp. zn. zo dňa 13. septembra 1984, a vyčerpávajúcim

spôsobom nevysvetlí a nezdôvodní, prečo ho nerešpektoval a podľa neho nerozhodol,

porušil tým princíp právnej istoty.“.

Nejednotná prax všeobecných súdov vo veciach určovania výživného na maloleté

deti, ktoré dosiahli plnoletosť počas rozvodového konania, viedla k vydaniu zjednocujúceho

stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 13. septembra 1984, na ktoré sťažovateľ poukázal.

Najvyšší súd v tomto stanovisku uviedol: „Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom trvá do

toho času, pokiaľ deti sú schopné samy sa živiť (§ 85 ods. 1 Zákona o rodine platného do

1. 4. 2005). Toto ustanovenie nerobí rozdiel medzi výživným maloletých a plnoletých detí:

zdôraznila to i dôvodová správa k , ktorá uviedla, že veková hranica

plnoletosti u detí je významná potiaľ, že do plnoletosti dieťaťa bude možné začať konanie

o výživné aj bez návrhu účastníka.

Z ustanovenia § 85 ods. 1 Zákona o rodine preto vyplýva, že rozhodnutie súdu,

ktorým bolo rodičom maloletého dieťaťa určené výživné pre toto dieťa ešte počas jeho

maloletosti, nestráca účinky po nadobudnutí plnoletosti dieťaťa a netreba podávať nový

návrh na určenie výživného.

Vyskytujú sa situácie, že k rozhodnutiu súdu v zmysle uvedených zásad dochádza

vtedy, keď deti pre ktorých sa rozhoduje o výživnom sú síce ešte maloleté ale sú už vo veku

blízkom plnoletosti, dokonca nie je výnimkou, že nadobudnú plnoletosť pred končením tohto

konania. V takomto prípade však nastáva otázka podľa akých zásad má súd rozhodovať

o ich nároku na výživné aj za dobu keď už nadobudli plnoletosť a na aké skutočnosti má

v takomto prípade prihliadať.

Ustanovenie § 83 ods. 1) Zákona o rodine zabezpečuje deťom výživné od ich rodičov

do toho času, pokiaľ nie sú deti samy schopné sa živiť, nerozoznáva pritom deti maloleté

a plnoleté a z hľadiska veku detí tieto nároky nediferencuje. Podľa Zákona o rodine sú

podmienky nároku maloletého aj plnoletého dieťaťa na výživné celkom rovnaké, vyživovacia

povinnosť rodičov k deťom časovo končí vtedy, keď sú schopné samy zarábať. Veková

hranica 18 rokov je podľa právnej úpravy v Zákone o rodine významná z hľadiska

procesnoprávneho. Do plnoletosti dieťaťa možno konanie o určenie výživného začať aj bez

návrhu účastníka, kým po dovŕšení plnoletosti bude začaté len na návrh oprávneného.

Ako už bolo uvedené, rozhodnutie súdu, ktorým bola rodičom určená výška výživného

pre dieťa počas maloletosti, nestráca účinnosť ani po nadobudnutí plnoletosti dieťaťa. Ani

nie je potrebné po nadobudnutí plnoletosti dieťaťa podávať nový návrh na určenie

výživného ak podmienky pre trvanie vyživovacej povinnosti ďalej trvajú, preto nie sú

dôvody pre to, aby súd pri rozhodovaní o výživnom pre maloleté dieťa obmedzoval plnenie

vyživovacej povinnosti rodičov k dieťaťu už vopred na dosiahnutie plnoletosti (porovnaj

rozhodnutie uverejnené pod č. 100/1967 Zbierky rozhodnutí a oznámení súdov ČSSR).

Takýto prístup k trvaniu vyživovacej povinnosti nesie so sebou ďalšie dôsledky. Ak

súd svojim výrokom neobmedzuje určitý výrok na čas maloletosti dieťaťa, nemôže

neprihliadnuť k prípadným zmenám, ktoré nastali v období od plnoletosti dieťaťa do

rozhodnutia súdu () ) pravda s prihliadnutím na návrhy účastníkov,

prípadne aj po ich poučení podľa ustanovenia ..

Plnoleté dieťa sa konaní vyjadrí, či aj po dobu po dosiahnutí plnoletosti uplatňuje

(a v akej výške) nárok na výživné. V rámci svojho návrhu (porovnaj aj )

sa vyjadrí aj rodič ktorého vyživovacia povinnosť má byť určená...“

Sťažovateľ namieta, že krajský súd, ale aj súd prvého stupňa odmietli konanie

zastaviť z dôvodu prekážky konania v zmysle (ďalej

len „OSP“), pretože podľa ich názoru súd v konaní o rozvod manželstva nemôže rozhodnúť

o výživnom na maloleté dieťa, ktoré počas rozvodového konania dosiahlo plnoletosť.

Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia sp. zn. z 31. mája 2006

uviedol, že „ak v priebehu konania o rozvod manželstva dieťa dosiahne plnoletosť, súd už

v tomto konaní nemôže upravovať výkon rodičovských práv a povinností k tomuto dieťaťu,

ale plnoleté dieťa má samo možnosť podať návrh na výživné voči rodičovi v súlade s § 65

ods. 3 Zákona o rodine“. Podľa sťažovateľa je tento právny názor krajského súdu

nesprávny, poukazujúc pritom na § 83 ods. 1 zákona o rodine platný do 1. apríla 2005

a stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn.

z 13. septembra 1984.

Sťažovateľ tvrdí, že ak krajský súd nerešpektoval pri svojom rozhodovaní (uznesenie

sp. zn. z 31. mája 2006 a rozsudok sp. zn. z 27. mája

2009) zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu a riešil túto právnu otázku iným spôsobom

bez toho, aby svoje rozhodnutie argumentačne zdôvodnil, porušil okrem

aj princíp právnej istoty sťažovateľa v zmysle a v tejto súvislosti aj jeho

základné právo na súdnu ochranu podľa a listiny a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom

takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa na súdnu ochranu zakotveného Slovenskej

republiky, na spravodlivé súdne konanie zakotveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a čl. 36

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd postupom Krajského súdu Košice v právnej veci

sp. zn. a sp. zn. , bolo porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky ruší rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn.

-246 zo dňa 27. 5. 2009, aj uznesenie sp. zn. -139 zo dňa

31. 5. 2006 a vrátil vec na nové konanie, priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo

výške 2 000 eur.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej predmetom je rozhodovanie o tvrdení sťažovateľa

ako otca plnoletej navrhovateľky o porušení jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a listiny a práva podľa dohovoru uznesením krajského súdu

sp. zn. z 31. mája 2006 a jeho rozsudkom sp. zn.

z 27. mája 2009, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, v konaní o určenie

výživného.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu

sp. zn. z 31. mája 2006

Podľa jednou z podmienok prijatia sťažnosti na

ďalšie konanie pred ústavným súdom podľa je podanie sťažnosti v lehote

dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, ktorým malo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody. Zmeškanie

tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2

), pričom neumožňuje zmeškanie tejto

kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. , , ).

Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť podľa nemožno považovať

za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr.

, ), a preto ústavný súd sťažnosti doručené po uplynutí lehoty

uvedenej v musí pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť z dôvodu, že boli podané oneskorene.

Sťažovateľ namietal porušenie svojich práv uznesením krajského súdu z 31. mája

2006, ktoré podľa zistení ústavného súdu z príslušného spisu okresného súdu bolo

sťažovateľovi doručené 25. septembra 2006.

Vzhľadom na dátum doručenia napadnutého zrušujúceho uznesenia odvolacieho

súdu a dátum doručenia sťažnosti (17. augusta 2009) ústavný súd konštatoval, že sťažnosť

bola v tejto časti podaná zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3

na podanie sťažnosti podľa , a preto ju po

predbežnom prerokovaní v tejto časti podľa odmietol

z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 27. mája 2009 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Pri predbežnom prerokúvaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd zameral na

posúdenie jej opodstatnenosti. Vychádzal pritom zo svojej konštantnej judikatúry, podľa

ktorej o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov ().

V tejto súvislosti ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo

skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných

súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo

zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva

alebo slobody (m. m. , , atď.).

Sťažovateľ namieta, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 27. mája

2009 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu jeho základného práva

na súdnu ochranu podľa a listiny, ako aj k porušeniu jeho

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo na

spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne

procesné garancie v konaní pred ním (), inak povedané, právo na spravodlivý

proces. Avšak obsah týchto práv nedáva účastníkovi záruku, že súdny spor sa skončí

právoplatným rozhodnutím v jeho prospech.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh zistil, že potom, ako

krajský súd uznesením sp. zn. z 31. mája 2006 zrušil zamietavý rozsudok

okresného súdu z 18. mája 2005, v poradí druhým rozsudkom z 9. septembra 2008 okresný

súd zaviazal sťažovateľa prispievať na výživu navrhovateľky sumou 2 000 Sk mesačne od

19. októbra 2000 do 28. mája 2002. V prevyšujúcej časti návrh zamietol. Dlžné výživné

v sume 39 055 Sk vzniklé za obdobie od 19. októbra 2000 do 28. mája 2002 zaviazal

sťažovateľa zaplatiť navrhovateľke do 60 dní od právoplatnosti rozsudku.

O vyživovacej povinnosti sťažovateľa k navrhovateľke, dlžnom výživnom a spôsobe

jeho zaplatenia na základe jeho odvolania rozhodol s konečnou platnosťou krajský súd, a to

rozsudkom sp. zn. z 27. mája 2009.

Krajský súd potvrdil vecnú správnosť výroku rozsudku súdu prvého stupňa

v napadnutej časti, pričom k jednotlivým odvolacím dôvodom sťažovateľa, ktoré tvorili

v prevažnej časti jeho obranu už v priebehu konania na súde prvého stupňa a ktoré sú aj

súčasťou sťažnosti sťažovateľa adresovanej ústavnému súdu, krajský súd uviedol:

a) K rozsahu vyživovacej povinnosti:

„Odvolací súd konštatuje, že zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa

vyplýva, že rozsah vyživovacej povinnosti odporcu pre navrhovateľku bol určený

s prihliadnutím na schopnosti, možnosti a majetkové pomery odporcu, matky navrhovateľky

a odôvodnené potreby navrhovateľky v rozhodnom období. Pri posudzovaní schopností,

možností a majetkových pomerov odporcu podľa § 75 Zákona o rodine súd prvého stupňa

správne vychádzal predovšetkým z princípu potencionality príjmov odporcu, ktorý má

prednosť pred princípom fakticity aj v prípade, že povinný berie na seba neprimerané

majetkové riziká, ktoré zahŕňajú aj takú činnosť, ktorá ohrozuje dosiahnutie príjmu, resp.

priamo vyvoláva stratu a súčasne možnosť poskytovania výživného. Ak sa tvrdený príjem

javí ako nepravdivý, je povinnosťou súdu prihliadnuť na celkové majetkové pomery a tzv.

potencionalitu príjmov, t. j. k jeho zjavne nevyužitým schopnostiam. Pri posudzovaní

potencionality príjmov odporcu z hľadiska jeho schopností a možností je treba vziať do

úvahy, že odporca má vysokoškolské vzdelanie, ktoré mu dáva možnosť širšieho uplatnenia,

ako osobe bez tohto vzdelania. Odvolací súd je toho presvedčenia, že odporca využitím

svojich subjektívnych vlastností, najmä vzdelania a pracovných skúseností, mohol a môže

organizovať svoje pracovné aktivity tak, aby mal reálnu možnosť si riadne plniť svoju

vyživovaciu povinnosť voči navrhovateľke. Odporca dôveryhodne nepreukázal svoje príjmy,

je ale zrejmé, že bol vlastníkom záhrady, ktorú scudzil formou darovania, angažuje sa

v občianskych združeniach, ale svoje príjmy z tejto činnosti nepreukázal kvôli absencii

dokladov o vyplatených odmenách, a práve tieto skutočnosti naznačujú, že príjmová

a majetková situácia odporcu je lepšia, ako ju on sám prezentuje.“

b) K dobe trvania vyživovacej povinnosti rodičov k deťom:

„Odvolací súd tiež dodáva, že vyživovacia povinnosť rodičov k deťom zásadne trvá

po celú dobu prípravy dieťaťa na budúce povolanie, pokiaľ je táto doba spoločensky

odôvodnená. Súdna prax predpokladá obsahovú a časovú náväznosť na predchádzajúce

štúdium alebo na výkon zamestnania počas prerušenia štúdia. Túto náväznosť však

nemožno vyžadovať automaticky a bolo by v rozpore so záujmom oprávneného

neakceptovať jeho možnosť výberu štúdia podľa vlastného uváženia, nadania a osobného

zamerania. Pomaturitné štúdium v inom odbore (Obchodná akadémia..., K., študijný odbor

hospodárska informatika), než na ktorý bola príprava navrhovateľky na budúce povolanie

pôvodne zameraná za situácie, že predchádzajúce štúdium (Stredné odborné učilište

obchodné... v K., študijný odbor podnikanie v remeslách a službách) jej nezabezpečilo

dosiahnutie príjmu zjavne pre nedostatok pracovných príležitostí absolventov v tomto

odbore (evidencia navrhovateľky na úrade práce) dovoľuje záver, že navrhovateľka týmto

štúdiom získala spôsobilosť k väčšiemu spoločenskému uplatneniu a v náväznosti na to

nadobudla schopnosť sama sa živiť 28. 5. 2002.“

c) K prekážke začatého konania (litispendencie):

„Pokiaľ ide o námietky odporcu, ktoré vznášal prakticky v priebehu celého konania,

týkajúce sa prekážky začatého konania (litispendencie), hodnotenia schopnosti

navrhovateľky samej sa živiť a posudzovania dvojročného pomaturitného štúdia od 1. 9.

2000 do 28. 5. 2002, odvolací súd v tejto súvislosti tiež poukazuje na odôvodnenie

napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa a na uznesenie odvolacieho súdu z 31. 5. 2006

č. k. -139, ktoré sa uvedenými námietkami dôsledne zaoberajú a týmito

úvahami sa odvolací súd plne stotožňuje. K odvolacej námietke odporcu, že predmetnému

konaniu bráni konanie evidované rovnako na konajúcom súde pod sp. zn. , t. j.

konanie o rozvod manželstva a s tým spojené konanie o úpravu práv a povinností rodičov

pre čas po rozvode voči mal. deťom, odvolací súd dodáva, že výrok rozsudku o rozvode

manželstva odporcu nadobudol právoplatnosť a v súlade so Zákonom a rodine v

rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov mal. dieťaťa súd upraví výkon ich

rodičovských práv a povinností iba k mal. dieťaťu na čas po rozvode. Ak v priebehu konania

o rozvod manželstva dieťa dosiahne plnoletosť, súd už v tomto konaní nemôže upravovať

výkon rodičovských práv a povinností k tomuto dieťaťu, ale plnoleté dieťa má samé možnosť

podať návrh na výživné voči rodičovi. Pretože navrhovateľka 4. 4. 1999 nadobudla

plnoletosť a stala sa procesne spôsobilou, v konaní evidovanom na konajúcom súde pod sp.

zn. nie je možné určiť výživné pre ňu od odporcu, preto v danom prípade boli

splnené procesné podmienky pre rozhodovanie o návrhu navrhovateľky.

Odvolací súd k námietkam odporcu v tejto súvislosti tiež dodáva, že v predmetnom

konaní () súd nemôže prihliadnuť na prípadné vady v inom konaní alebo na

vady v rozhodnutí vydanom v inom konaní.“

Podľa sťažovateľa sa krajský súd vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s odlišným

právnym názorom vyjadreným v stanovisku občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu.

S touto námietkou sťažovateľa vzhľadom na obsah rozhodnutia krajského súdu nemožno

súhlasiť. Z obsahu rozsudku krajského súdu je totiž zrejmé, že sa vysporiadal aj s právnymi

závermi vyplývajúcimi zo stanoviska občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré

zároveň aj správne interpretoval, hoci v rozpore s názorom sťažovateľa.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že krajský súd v odôvodnení

namietaného rozsudku primeraným spôsobom reagoval na všetky podstatné námietky

sťažovateľa formulované v jeho odvolaní. Krajský súd v ňom uviedol, ktoré skutočnosti

považoval na základe vykonaného dokazovania za preukázané, o ktoré dôkazy oprel svoje

skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, ako aj ustanovenia

príslušných právnych predpisov, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval, a tiež právne

závery, ktoré ho viedli k potvrdeniu rozsudku súdu prvého stupňa. Právne závery krajského

súdu nemožno považovať za arbitrárne, naopak sú ústavne akceptovateľným spôsobom

zdôvodnené, a preto je napadnutý rozsudok podľa názoru ústavného súdu z ústavného

hľadiska akceptovateľný a udržateľný. Za daných okolností týmto rozsudkom nemohlo

dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 45 ods. 1

a listiny ani jeho práva podľa dohovoru.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2010