Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 45/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť P. P., P., K., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K., ktorou

namietal porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

základných práv a ľudských slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 10. novembra 2009 a jemu predchádzajúcim postupom a rozsudkom

Okresného súdu Košice II sp. zn. z 28. mája 2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. P., P., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

29. decembra 2009 doručená sťažnosť P. P., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných

práv a ľudských slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 10. novembra 2009 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok“) a jemu predchádzajúcim postupom a rozsudkom Okresného súdu

Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 28. mája 2009.

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že v spore vedenom na okresnom súde pod

sp. zn. ako žalobca žiadal od žalovanej „vrátiť poplatok za odtiahnutie

vozidla, stojaceho na mieste, kde to nebolo povolené. Odťah som vykonal ako zmluvný

partner spoločnosti, ktorá mala areál vrátane komunikácií prenajatý od M. K. Súdy vec

uzavreli po stránke právnej ako odťah neoprávnený s poukazom na rozhodnutie NS SR

. Toto rozhodnutie nepovažovalo zmluvy o odťahoch za platne uzavreté,

keďže podľa jeho názoru je právo obce ohľadne tejto činnosti prenosné za podmienky, ktorú

som nespĺňal ani ja, ani mesto a ani spoločnosť s ktorou som zmluvu uzavrel.“. V podanom

odvolaní proti ostatnému rozsudku okresného súdu sťažovateľ poukázal na právny názor

vyslovený ústavným súdom v náleze sp. zn. , pričom krajský (odvolací) súd

„ho v odôvodnení cituje (iba ako obsah odvolaní) ale stanovisko k nemu nezaujal“. V tomto

rozhodnutí ústavný súd vyslovil záver, že z príslušných právnych úprav „... nevyplýva

expressis verbis záver, že by správca komunikácie, nemohol takúto zmluvu uzavrieť“,

a týmto názorom bol krajský súd viazaný.

3. Keďže takýmto postupom došlo podľa sťažovateľa k porušeniu označeného práva

na spravodlivý proces, domáha sa, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„... Okresný súd... rozsudkom sp. zn. zo dňa 28. mája 2009 a Krajský

súd... rozsudkom sp. zn. zo dňa 10. novembra 2009 porušili základné právo

sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1/ Dohovoru o ochrane základných práv

a ľudských slobôd.

... Ústavný súd... zrušuje rozsudok Krajského súdu... sp. zn. a vracia

vec tomuto súdu na ďalšie konanie.

... Krajský súd... je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastupovania.“

4. V rámci prípravy na predbežné prerokovanie veci si ústavný súd vyžiadal na vec

sa vzťahujúci súdny spis (sp. zn. ), z ktorého v rozsahu podanej sťažnosti zistil

tieto skutočnosti:

4.1 Okresný súd ostatným rozsudkom z 28. mája 2009 uložil sťažovateľovi

(žalobcovi) zaplatiť žalovanej 32,86 € istiny spolu s úrokom z omeškania a trovami

konania. Tomuto rozhodnutiu predchádzalo späťvzatie žaloby sťažovateľom a následne

zastavenie konania (vo veci jeho žaloby) a tiež podanie protinávrhu žalovanou na zaplatenie

vo výroku uvedenej istiny s príslušenstvom. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že

(i) z vykonaného dokazovania nepovažoval za dostatočne preukázanú skutočnosť, že

žalovaná mala parkovať na mieste, kde bol vyznačený zákaz zastavenia a státia.

V súčasnosti túto skutočnosť súd nemohol zistiť, pretože ju nebolo možné overiť ani

miestnou ohliadkou vzhľadom na odstup času a z fotografie nebolo jednoznačne

preukázané, na akom mieste došlo k zastaveniu vozidla. Zároveň nebolo možné ani vypočuť

osoby, ktoré v tom čase vykonávali parkovacie služby v areáli V., pretože zásielky súdu,

ktoré boli zasielané na adresu vtedajšieho nájomcu, sa vrátili ako neprevzaté.

Ďalším dôvodom, pre ktorý okresný súd vyhovel žalovanej, spočíval v tom, že

(ii) ak by žalovaná aj stála na mieste, kde bol vyznačený zákaz zastavenia a státia,

prípadne jej vozidlo tvorilo prekážku, či porušila iné ustanovenia zákona, samotný žalobca

nemohol prijať rozhodnutie o odstránení vozidla a následne realizovať toto odstránenie,

pretože oprávnenie na rozhodnutie o odstránení vozidla, ak ide o účelovú komunikáciu

vo vlastníctve obce, ak sú splnené zákonné podmienky, má iba správca cesty – obec,

právnická osoba na tento účel založená alebo zriadená a policajt. Žalobca v konaní svoje

oprávnenie na odtiahnutie vozidla opiera o zmluvu o odťahovaní vozidiel č. 16/96 uzavretú

medzi ním ako dodávateľom a spoločnosťou P. ako objednávateľom. V zmysle tejto zmluvy

a dodatku č. 1 bol žalobca spoločnosťou P. splnomocnený na označenie vozidiel

a rozhodnutie o ich odstránení na základe § 40 ods. 1 a 4 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o premávke na pozemných komunikáciách. V zmysle týchto

zákonných ustanovení správcom ciest vo vlastníctve obce a miestnych a účelových

komunikácií vo vlastníctve obce môže byť len obec, prípadne obecný podnik. Rozhodnutie

o odstránení vozidla z ciest vo vlastníctve obce a miestnych a účelových komunikácii vo

vlastníctve obce môže prijať iba správca cesty, ktorý vozidlo na náklady jeho

prevádzkovateľa môže odstrániť. Okrem správcu cesty takéto rozhodnutie môže prijať aj

policajt. V tomto ohľade okresný súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. , podľa ktorého, ak žalobca

odstránil vozidlo bez súhlasu jeho prevádzkovateľa, došlo k vážnemu zásahu do

vlastníckych práv, ktorý je prípustný len na základe zákona. Odstránenie vozidla nie je

súkromno-právnym aktom, pri ktorom by prichádzalo do úvahy zastúpenie podnikateľských

subjektov alebo zmluvné poverenie, v zmysle ktorého by bol podnikateľský subjekt

oprávnený pôsobiť v oblasti verejno-právnych vzťahov. Správca cesty pri odstraňovaní

vozidla vystupuje ako orgán verejnej moci, ktorý nesie v plnom rozsahu zodpovednosť za

jej výkon a nemôže ju zmluvne preniesť na iného, a to ani po stránke technickej. Takéto

oprávnenie vzhľadom na povahu vzťahu, v rámci ktorého má k nemu dôjsť, je oprávnená

vykonať len obec sama alebo právnická osoba ňou pre tento účel zriadená. Na základe

uvedeného bol súd toho názoru, že M. K. a ani nájomca – spoločnosť P., ktorá nie je a nikdy

nebola založená M. K. za účelom správy ciest vo vlastníctve obce, resp. účelových

komunikácií vo vlastníctve obce, nemohla zmluvou na tretí subjekt žalobcu preniesť

právomoci správcu komunikácie, t. j. ani rozhodnutie o odstránení ani oprávnenie na

odstránenie vozidiel. Zmluva o odťahovaní vozidiel č. 16/96 v znení dodatku, uzavretá

medzi žalobcom (sťažovateľom) ako dodávateľom a spoločnosťou P., ako objednávateľom

je takto v zmysle ustanovenia absolútne neplatná, pretože

svojím obsahom a účelom odporuje zákonu. Z uvedeného dôvodu žalobca nebol v žiadnom

prípade oprávnený odstrániť motorové vozidlo a požadovať od žalovanej náhradu nákladov

na tento úkon. Preto okresný súd uzavrel, že ak žalovaná zaplatila žalobcovi 990 Sk,

prijatím tejto sumy sa žalobca na úkor žalovanej bezdôvodne obohatil a túto sumu spolu

s príslušenstvom je povinný jej vrátiť.

4.2 Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie. V podstatnom uviedol, že

judikatúra sa v súčasnosti opiera o rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. ,

ktorým bolo stanovisko najvyššieho súdu odmietnuté ako nesprávne.

4.3 Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa

konštatujúc jeho vecnú správnosť. V odôvodnení sa v celom rozsahu stotožnil

s odôvodnením ostatného rozsudku okresného súdu „a k dôvodom, ktoré uviedol súd

prvého stupňa v odôvodnení rozsudku, v podstate nemá čo doplniť“.

II.

5. Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) každý návrh predbežne prerokuje na

neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri

predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nestranným a nezávislým súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

A. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 28. mája 2009

7. Pri prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v označenom konaní, ako aj jeho

rozsudkom z 28. mája 2009, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127

ods. 1 (pozri bod 5). Citované ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného

súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach,

a to tým spôsobom, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany označeného práva

na ústavnom súde v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

8. Zo sťažnosti a z obsahu súdneho spisu sp. zn. vyplýva, že

o sťažovateľovej žalobe rozhodol okresný súd ostatným rozsudkom z 28. mája 2009 tak, že

zaviazal žalobcu (sťažovateľa) zaplatiť žalovanej 32,86 € istiny spolu s úrokom z omeškania

a trovami konania, keď predtým konanie o žalobe žalobcu v dôsledku späťvzatia žaloby

zastavil. Podaným odvolaním (pozri bod 4.2) sa sťažovateľ domáhal, aby krajský súd

rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a nárok žalovanej zamietol. Ako už bolo uvedené

(pozri bod 4.3), krajský súd rozsudkom z 10. novembra 2009 rozsudok súdu prvého stupňa

ako vecne správny potvrdil. Z uvedeného vyplýva, že námietka porušenia sťažovateľom

označeného práva smerujúca proti rozhodnutiu okresného súdu bola predmetom

rozhodovania krajského súdu v rámci podaného riadneho opravného prostriedku. V rámci

tejto procedúry krajský súd ako súd odvolací rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal

a svoj právny názor vyjadril v rozsudku z 10. novembra 2009.

9. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127

ods. 1 nebol príslušný na preskúmanie ostatného rozsudku okresného súdu, a to

preto, lebo preskúmanie tohto rozhodnutia na základe podaného odvolania patrilo do

právomoci krajského súdu. V súvislosti s namietaným porušením označených práv

je z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie rozsudku

krajského súdu (obdobne napr. , , ).

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie.

B. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 10. novembra 2009

10. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

krajského súdu v označenom konaní a jeho rozsudkom z 10. novembra 2009.

11. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo

na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne

procesné garancie v konaní pred ním (). Podľa súdy rozhodujú

v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov

orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

12. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto

považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn. , ,

, , , ). Právo na spravodlivé súdne

konanie podľa dohovoru (podobne zaručené základné právo na súdnu

ochranu vyplývajúce z ) neznamená právo na úspech v konaní pred

všeobecným (občianskoprávnym) súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho

naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (, ).

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť

č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj

doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp.

Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade

nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom

vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

13. V prejednávanej veci zo skutkových a právnych zistení súdu prvého stupňa, ktoré

odvolací súd nespochybnil (stotožnil sa s nimi a v celom rozsahu ich prevzal), vyplýva, že

sťažovateľ (v napadnutom konaní v procesnom postavení žalobcu) nepreukázal porušenie

právnej povinnosti žalovanou, ktorá pre ňu mala vyplývať či už zo zmluvy, alebo zo zákona

[bod 4.1(i)], ani nebol zo zákona oprávnený k odtiahnutiu vozidla žalovanej, a teda ani

k výberu poplatku za tento odťah [bod 4.1(ii)]. Preto krajský súd vzhľadom na nesplnenie

uvedených predpokladov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Vychádzal

pritom v celom rozsahu zo skutkových a právnych záverov okresného súdu, s ktorými sa

stotožnil (pozri bod 4.1).

14. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná

už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných

zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo

v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné

so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

15. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je predovšetkým nesúhlas

sťažovateľa s tým, že všeobecné súdy v okolnostiach posudzovanej veci nerešpektovali

právny záver ústavného súdu vyslovený v náleze sp. zn. , a tým

nerešpektovali pre nich záväznú judikatúru. Na tomto základe sa dopustili porušenia

označeného práva.

16. V danej veci ústavný súd nezistil, že by napadnutý postup a rozhodnutia

všeobecných súdov (okresného a krajského) boli svojvoľné a že by zasahovali do práva

sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu právo podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru (podobne základné právo podľa ) nemôže byť porušené

iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami

účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové

a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

Napriek tomu, že odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu je pomerne strohé

(k čomu by vo všeobecnosti nemalo dochádzať) tým, že v celom rozsahu prevzal právne

závery prvostupňového súdu, ktoré nie sú ani svojvoľné, či zjavne neodôvodnené,

konvalidoval tento svoj nedostatok do tej miery, že ústavný súd v rozsahu namietaných

skutočností preskúmal právne závery prvostupňového súdu (ktoré sú aj závermi krajského

súdu). Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s namietaným

rozsudkom krajského súdu konštatuje, že obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

(rovnako základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa ) nie je

záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný

a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné

a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ).

17. V súvislosti s právnym názorom vysloveným ústavným súdom v náleze sp. zn.

zo 14. februára 2008 („Z oboch právnych úprav nevyplýva expressis verbis

záver, že by správca komunikácie nemohol takúto zmluvu uzavrieť. Tvrdenie krajského

súdu v napadnutom rozhodnutí tak bez ďalšieho nemá reálny logický základ, ktorý by

mohol byť spájaný s následkami tam uvedenými, a to vyhlásením zmluvy o výkone

odťahovej služby za neplatnú“.), ktorý tvorí jadro sťažovateľových námietok a ktorý boli

podľa jeho názoru všeobecné súdy povinné rešpektovať, ústavný súd bez potreby hlbšej

argumentácie uvádza, že:

- Podľa vysloveného právneho názoru senátu III. ÚS nie je vylúčené, aby správca

komunikácie uzavrel zmluvu o výkone odťahovej služby s ďalším subjektom.

V okolnostiach danej veci však sťažovateľ neuzatvoril zmluvu vo vymedzenom rozsahu so

správcom komunikácie (M. K.), ale iba s jeho zmluvným partnerom (spoločnosť P.). To

znamená, že už uvedený názor sa na v sťažnosti uvedenú situáciu nemôže vzťahovať. Inými

slovami, už uvedený názor senátu III. ÚS hovorí iba o možnosti uzavretia zmluvy správcu

komunikácie s iným, nie o uzavretí zmluvy iného s ďalším (v poradí tretím), čo pri

prenesenom výkone štátnej správy [ o pozemných

komunikáciách (cestný zákon) (ďalej len „cestný zákon“)] prima facie ani nie je možné.

- Právne závery uvedené v namietaných rozsudkoch okresného súdu a krajského súdu,

a teda aj dôvody, pre ktoré žalobca (sťažovateľ) nebol v konaní úspešný, spočívajú nielen

okolnostiach uvedených v bode 4.1(ii), ale tiež v bode 4.1(i), t. j. sťažovateľ (v napadnutom

konaní v procesnom postavení žalobcu) nepreukázal, že žalovaná mala parkovať na mieste,

kde bol vyznačený zákaz zastavenia a státia. Tento (tiež) právny záver okresného súdu

a krajského súdu bol sám osebe právnym dôvodom, pre ktorý žalobca nebol v konaní

úspešný, a to bez ohľadu na právny názor vyslovený ústavným súdom v náleze sp. zn.

. Zostáva iba dodať, že sťažovateľ tieto právne závery [bod 4.1(ii)] v rámci

podaného odvolania proti prvostupňovému rozsudku, ale ani v rámci podanej sťažnosti na

ústavnom súde nenamietal.

- Ústavný súd v citovanom náleze sp. zn. zo 14. februára 2008 viazal už

vyslovený názor na ustanovenie § 40 ods. 1 a 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o premávke na pozemných komunikáciách, ako aj

cestného zákona, a teda vyslovený názor nevychádzal (aj) z ustanovenia § 3 ods. 2 cestného

zákona (ktoré je podľa názoru senátu I. ÚS smerodajné).

- Ústavný súd v citovanom náleze sp. zn. zo 14. februára 2008 v súvislosti

s vysloveným názorom uviedol, že „Rozhodnutie krajského súdu v tejto časti nie je náležite

zdôvodnené (už aj tým, že sa odvoláva na neexistujúce ustanovenie zákona), a tým nespĺňa

ani požiadavky kladené na spravodlivý súdny proces.“. Z uvedeného vysloveného názoru

senátu III. ÚS nemožno vylúčiť, že ak krajský súd náležite odôvodní svoje rozhodnutie

a odvolá sa na existujúce ustanovenie zákona (prípadne na relevantné ustanovenie § 3 ods. 2

cestného zákona, pozn.), potom môže rozhodnúť aj tak, ako pôvodne rozhodol.

18. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia

okresného súdu za legitímny a vylučujúci možné porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu a namietaným porušením označeného práva, sťažnosť sťažovateľa v tejto

časti vo vzťahu ku krajskému súdu odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2010