Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 81/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. februára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť M. V., P., zastúpeného advokátskou kanceláriou I., s. r. o.,

K., konajúcou prostredníctvom konateľa advokáta Mgr. I. I., vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv podľa a a 2 v spojení s a 2

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 1. októbra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. V. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára

2010 doručená sťažnosť M. V. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vo veci namietaného porušenia jeho základných

práv podľa a a 2 v spojení s a 2 a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 1. októbra 2009.

V úvode sťažnosti sťažovateľ uviedol, že z dôvodu nejednotnosti názorov

na prípustnosť dovolania proti rozhodnutiam súdov o oblasti správneho súdnictva podľa

piatej časti (ďalej len „OSP“) podal „z opatrnostných

dôvodov v danej veci dovolanie, ktoré však bude pravdepodobne vyhodnotené ako

neprípustné (nespôsobilé byť predmetom preskúmavania) a konanie o ňom v dôsledku toho

zastavené podľa “.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností ďalej vyplýva, že sťažovateľ bol

rozhodnutím Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Okresného dopravného inšpektorátu

v Prešove (ďalej len „okresný dopravný inšpektorát“) sp. zn. ORP-533/DI-2-2002-P

zo 4. októbra 2002 (ďalej len „rozhodnutie o priestupku“) uznaný za vinného zo spáchania

priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. f)

a písm. i) o priestupkoch v znení

neskorších predpisov, za čo mu bolo uložená pokuta 10 000 Sk a zákaz činnosti viesť

motorové vozidlá na dobu 20 mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. Okresný

dopravný inšpektorát považoval za zistené, že sťažovateľ 28. augusta 2002 o 1.00 h viedol

osobné motorové vozidlo a na Švábskej ulici v Prešove bol zastavený policajnou hliadkou,

následne kontrolovaný a vyzvaný, aby sa podrobil dychovej skúške, čo bez udania dôvodu

odmietol a pri kontrole nepredložil ani vodičský preukaz.

Podľa zápisnice z ústneho pojednávania zo 4. októbra 2002 sťažovateľ v jeho

priebehu vyhlásil, že „uvedená skutočnosť, ktorá sa mi kladie za vinu, sa nezakladá

na pravde, a v uvedený deň a čas spáchania skutku som bol doma, čiže uvedeného

priestupku som sa nedopustil. Čo sa týka prítomných policajtov, týchto vidím po prvý raz

v živote a v minulosti som sa s nimi nestretol.“. Následne je v zápisnici zaznamenaná

výpoveď dvoch príslušníkov Policajného zboru, ktorí zhodne (aj pokiaľ ide o zvolenú

formuláciu viet) uviedli, že osoba podozrivého, t. j. sťažovateľa je totožná s osobou, ktorú

kontrolovali 28. augusta 2002.

Sťažovateľ namieta nedostatok náležitostí rozhodnutia o priestupku vyžadovaných

podľa o správnom konaní (správny poriadok) v znení

neskorších predpisov, voči ktorému sa vzhľadom na to odvolal podaním z 15. októbra 2002.

O jeho odvolaní rozhodlo Krajské riaditeľstvo Policajného zboru, Krajský dopravný

inšpektorát v Prešove (ďalej len „krajský dopravný inšpektorát“) rozhodnutím sp. zn.

KRP-112/DI-2-2002 z 10. decembra 2002 tak, že podané odvolanie zamietol a potvrdil

rozhodnutie okresného dopravného inšpektorátu. V súvislosti s doplnením dokazovania

krajským dopravným inšpektorátom namieta sťažovateľ jeho viaceré procesné pochybenia,

a preto podal žalobu podľa a nasl. , ktorou sa domáhal preskúmania označeného

rozhodnutia krajského dopravného inšpektorátu.

Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) žalobu sťažovateľa rozsudkom sp. zn.

z 26. novembra 2004 zamietol, avšak uvedený rozsudok bol v dôsledku

nedostatkov v doručovaní zrušený. Po opätovnom vrátení veci okresnému súdu tento

rozhodol rozsudkom z 26. júna 2008 tak, že žalobu po doplnení dokazovania zamietol. Proti

rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ 8. septembra 2009 odvolanie, dôvodiac najmä

nedostatočne zisteným skutkovým stavom správnymi orgánmi oboch stupňov,

nepreskúmateľnosťou ich rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, vadami konania pred

správnymi orgánmi, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Krajský súd

rozhodol o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. z 1. októbra 2009 tak, že

rozsudok súdu I. stupňa potvrdil.

Obšírna argumentácia v sťažnosti podanej ústavnému súdu je v ťažiskových častiach

v zásade založená na rovnakých dôvodoch, ako to bolo v konaní pred správnymi orgánmi

a v konaní pred všeobecnými súdmi. V sťažnosti sa však okrem iného navyše upriamuje

pozornosť na samotnú dĺžku priestupkového konania, keď od času, keď malo dôjsť

k spáchaniu priestupku, uplynulo do podania sťažnosti ústavnému súdu takmer 7 a pol roka.

V nadväznosti na to sťažovateľ poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,

„kedy prieťahy v konaní sú odškodňované v rámci meritórneho rozhodovania o trestných...

sankcií zastavením konania, resp. odrazením uvedenej skutočnosti pri rozhodovaní o výške

a druhu sankcií ich zmiernením – znížením trestu výslovným a merateľným spôsobom“.

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhol, aby ústavný súd nálezom

rozhodol, že krajský súd postupom v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 1. októbra 2009 porušil jeho označené práva, a zároveň žiadal, aby namietaný

rozsudok zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ďalej žiadal

priznať náhradu trov jeho právneho zastúpenia.

Sťažovateľ napokon navrhol, aby ústavný súd v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) rozhodol o dočasnom opatrení, ktorým odloží vykonateľnosť

napadnutého rozsudku krajského súdu do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd zistil, že

dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 1. októbra 2009, o ktorom sa

sťažovateľ zmieňuje v úvode sťažnosti, bolo doručené okresnému súdu 14. decembra 2009

a predmetný spis nebol dosiaľ predložený dovolaciemu súdu, pretože žalovanému ešte

plynie lehota na podanie vyjadrenia k dovolaniu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

o ústavnom súde.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie

dôvodov podľa .

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Podstatou námietok sťažovateľa je právne posúdenie postupu a následného

rozhodnutia krajského súdu vo väzbe na rozhodnutie prvostupňového súdu [poukazujúc

na ustálenú judikatúru ústavného súdu, v zmysle ktorej odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok] a v rámci toho aj posúdenie postupu vo veci

konajúcich správnych orgánov prvého a druhého stupňa najmä z hľadiska rešpektovania

základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu a základného práva

na ochranu majetku (resp. práva na spravodlivé súdne konanie) v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2

, v dôsledku namietaného porušenia ktorých sa domáha, ako v konaní pred ústavným

súdom, tak zároveň aj podaním dovolania Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“), zrušenia druhostupňového rozhodnutia krajského súdu a ďalšieho

konania v jeho právnej veci o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia krajského dopravného

inšpektorátu sp. zn. KRP-112/DI-2-2002 z 10. decembra 2002.

V danom prípade sťažovateľ akceptoval subsidiárne postavenie ústavného súdu pri

ochrane základných práv a slobôd tým, že podal vo svojej veci hoci iba „z opatrnostných

dôvodov“ dovolanie ešte predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1

. V okolnostiach daného prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním

sťažnosti podľa vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne

rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie

je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne

aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej

istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci

sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom

prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné.

Ústavný súd už zaujal názor (podobne napr. , ), že v prípade

podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti

podľa je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí

o dovolaní.

Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. ,

, , ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti

po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (k tomu porovnaj aj rozsudok Európskeho

súdu pre ľudské práva vo veci Bulena a spol. proti Českej republike a rozhodnutie

uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Českej republiky;

zv. 29/uznesenie č. 3 a pod.). Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania

dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu,

že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu

dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť.

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľa pred rozhodnutím

najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania

všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu,

mohlo by to viesť jednak k predĺženiu konania o sťažnosti a navádzalo by to potenciálnych

sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolil v okolnostiach prípadu sťažovateľ,

t. j. k paralelnému podávaniu sťažností ústavnému súdu zároveň s podaním dovolania, čo

vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť

podľa v spojení s .

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci (predovšetkým o jeho návrhu na vydanie dočasného opatrenia)

stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2010