Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 81/2010
PDF · 199.5 KB
No categories available
IV. ÚS 81/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. februára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť M. V., P., zastúpeného advokátskou kanceláriou I., s. r. o.,
K., konajúcou prostredníctvom konateľa advokáta Mgr. I. I., vo veci namietaného porušenia
jeho základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.
3 So 1/08 a jeho rozsudkom z 1. októbra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. V. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára
2010 doručená sťažnosť M. V. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vo veci namietaného porušenia jeho základných
práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
3 So 1/08 a jeho rozsudkom z 1. októbra 2009.
V úvode sťažnosti sťažovateľ uviedol, že z dôvodu nejednotnosti názorov
na prípustnosť dovolania proti rozhodnutiam súdov o oblasti správneho súdnictva podľa
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) podal „z opatrnostných
dôvodov v danej veci dovolanie, ktoré však bude pravdepodobne vyhodnotené ako
neprípustné (nespôsobilé byť predmetom preskúmavania) a konanie o ňom v dôsledku toho
zastavené podľa § 250d ods. 3 O. s. p.“.
Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností ďalej vyplýva, že sťažovateľ bol
rozhodnutím Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Okresného dopravného inšpektorátu
v Prešove (ďalej len „okresný dopravný inšpektorát“) sp. zn. ORP-533/DI-2-2002-P
zo 4. októbra 2002 (ďalej len „rozhodnutie o priestupku“) uznaný za vinného zo spáchania
priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. f)
a písm. i) zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení
neskorších predpisov, za čo mu bolo uložená pokuta 10 000 Sk a zákaz činnosti viesť
motorové vozidlá na dobu 20 mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. Okresný
dopravný inšpektorát považoval za zistené, že sťažovateľ 28. augusta 2002 o 1.00 h viedol
osobné motorové vozidlo a na Švábskej ulici v Prešove bol zastavený policajnou hliadkou,
následne kontrolovaný a vyzvaný, aby sa podrobil dychovej skúške, čo bez udania dôvodu
odmietol a pri kontrole nepredložil ani vodičský preukaz.
Podľa zápisnice z ústneho pojednávania zo 4. októbra 2002 sťažovateľ v jeho
priebehu vyhlásil, že „uvedená skutočnosť, ktorá sa mi kladie za vinu, sa nezakladá
na pravde, a v uvedený deň a čas spáchania skutku som bol doma, čiže uvedeného
priestupku som sa nedopustil. Čo sa týka prítomných policajtov, týchto vidím po prvý raz
v živote a v minulosti som sa s nimi nestretol.“. Následne je v zápisnici zaznamenaná
výpoveď dvoch príslušníkov Policajného zboru, ktorí zhodne (aj pokiaľ ide o zvolenú
formuláciu viet) uviedli, že osoba podozrivého, t. j. sťažovateľa je totožná s osobou, ktorú
kontrolovali 28. augusta 2002.
Sťažovateľ namieta nedostatok náležitostí rozhodnutia o priestupku vyžadovaných
podľa § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 o správnom konaní (správny poriadok) v znení
neskorších predpisov, voči ktorému sa vzhľadom na to odvolal podaním z 15. októbra 2002.
O jeho odvolaní rozhodlo Krajské riaditeľstvo Policajného zboru, Krajský dopravný
inšpektorát v Prešove (ďalej len „krajský dopravný inšpektorát“) rozhodnutím sp. zn.
KRP-112/DI-2-2002 z 10. decembra 2002 tak, že podané odvolanie zamietol a potvrdil
rozhodnutie okresného dopravného inšpektorátu. V súvislosti s doplnením dokazovania
krajským dopravným inšpektorátom namieta sťažovateľ jeho viaceré procesné pochybenia,
a preto podal žalobu podľa § 247 a nasl. OSP, ktorou sa domáhal preskúmania označeného
rozhodnutia krajského dopravného inšpektorátu.
Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) žalobu sťažovateľa rozsudkom sp. zn.
19 S 1/2003 z 26. novembra 2004 zamietol, avšak uvedený rozsudok bol v dôsledku
nedostatkov v doručovaní zrušený. Po opätovnom vrátení veci okresnému súdu tento
rozhodol rozsudkom z 26. júna 2008 tak, že žalobu po doplnení dokazovania zamietol. Proti
rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ 8. septembra 2009 odvolanie, dôvodiac najmä
nedostatočne zisteným skutkovým stavom správnymi orgánmi oboch stupňov,
nepreskúmateľnosťou ich rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, vadami konania pred
správnymi orgánmi, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Krajský súd
rozhodol o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 3 So 1/08 z 1. októbra 2009 tak, že
rozsudok súdu I. stupňa potvrdil.
Obšírna argumentácia v sťažnosti podanej ústavnému súdu je v ťažiskových častiach
v zásade založená na rovnakých dôvodoch, ako to bolo v konaní pred správnymi orgánmi
a v konaní pred všeobecnými súdmi. V sťažnosti sa však okrem iného navyše upriamuje
pozornosť na samotnú dĺžku priestupkového konania, keď od času, keď malo dôjsť
k spáchaniu priestupku, uplynulo do podania sťažnosti ústavnému súdu takmer 7 a pol roka.
V nadväznosti na to sťažovateľ poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,
„kedy prieťahy v konaní sú odškodňované v rámci meritórneho rozhodovania o trestných...
sankcií zastavením konania, resp. odrazením uvedenej skutočnosti pri rozhodovaní o výške
a druhu sankcií ich zmiernením – znížením trestu výslovným a merateľným spôsobom“.
Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhol, aby ústavný súd nálezom
rozhodol, že krajský súd postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 3 So 1/08 a jeho
rozsudkom z 1. októbra 2009 porušil jeho označené práva, a zároveň žiadal, aby namietaný
rozsudok zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ďalej žiadal
priznať náhradu trov jeho právneho zastúpenia.
Sťažovateľ napokon navrhol, aby ústavný súd v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) rozhodol o dočasnom opatrení, ktorým odloží vykonateľnosť
napadnutého rozsudku krajského súdu do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd zistil, že
dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 So 1/08 z 1. októbra 2009, o ktorom sa
sťažovateľ zmieňuje v úvode sťažnosti, bolo doručené okresnému súdu 14. decembra 2009
a predmetný spis nebol dosiaľ predložený dovolaciemu súdu, pretože žalovanému ešte
plynie lehota na podanie vyjadrenia k dovolaniu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
o ústavnom súde.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.
Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie
dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Podstatou námietok sťažovateľa je právne posúdenie postupu a následného
rozhodnutia krajského súdu vo väzbe na rozhodnutie prvostupňového súdu [poukazujúc
na ustálenú judikatúru ústavného súdu, v zmysle ktorej odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok] a v rámci toho aj posúdenie postupu vo veci
konajúcich správnych orgánov prvého a druhého stupňa najmä z hľadiska rešpektovania
základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu a základného práva
na ochranu majetku (resp. práva na spravodlivé súdne konanie) v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2
ústavy, v dôsledku namietaného porušenia ktorých sa domáha, ako v konaní pred ústavným
súdom, tak zároveň aj podaním dovolania Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“), zrušenia druhostupňového rozhodnutia krajského súdu a ďalšieho
konania v jeho právnej veci o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia krajského dopravného
inšpektorátu sp. zn. KRP-112/DI-2-2002 z 10. decembra 2002.
V danom prípade sťažovateľ akceptoval subsidiárne postavenie ústavného súdu pri
ochrane základných práv a slobôd tým, že podal vo svojej veci hoci iba „z opatrnostných
dôvodov“ dovolanie ešte predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1
ústavy. V okolnostiach daného prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne
rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie
je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne
aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej
istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci
sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie
sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom
prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné.
Ústavný súd už zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), že v prípade
podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí
o dovolaní.
Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. I. ÚS 184/09,
I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti
po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (k tomu porovnaj aj rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva vo veci Bulena a spol. proti Českej republike a rozhodnutie
uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Českej republiky;
zv. 29/uznesenie č. 3 a pod.). Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania
dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu,
že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu
dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť.
Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľa pred rozhodnutím
najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania
všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu,
mohlo by to viesť jednak k predĺženiu konania o sťažnosti a navádzalo by to potenciálnych
sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolil v okolnostiach prípadu sťažovateľ,
t. j. k paralelnému podávaniu sťažností ústavnému súdu zároveň s podaním dovolania, čo
vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci (predovšetkým o jeho návrhu na vydanie dočasného opatrenia)
stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. februára 2010