Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 63/2010
PDF · 214.52 KB
No categories available
I. ÚS 63/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2010
predbežne prerokoval sťažnosť L., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I.. R., K., vo veci
namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Sžp 18/2009 zo 17. septembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra
2009 doručená a 9. decembra 2009 doplnená sťažnosť L. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
3 Sžp 18/2009 zo 17. septembra 2009.
2. Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka
konania vo veci žiadosti P. B. o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného
živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky,
odbor ochrany prírody (ďalej len „ministerstvo životného prostredia“), vydalo 22. apríla
2008 rozhodnutie sp. zn. 3407/2008-2.1/KD, ktorým sťažovateľovi nepriznalo postavenie
účastníka konania vo veci. O opravnom prostriedku sťažovateľa rozhodoval minister
životného prostredia Slovenskej republiky, ktorý rozhodnutím sp. zn. 111/2008-rozkl.
Z 26. júna 2008 potvrdil napadnuté rozhodnutie a rozklad sťažovateľa zamietol.
3. Sťažovateľ podal žalobu na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
a domáhal sa toho, aby krajský súd rozhodol v súlade s ustanovením § 250j ods. 2 písm. a)
až e) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej
len „OSP“). Krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 S 86/2008 z 9. januára 2009 žalobu zamietol.
Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom
sp. zn. 3 Sžp 18/2009 zo 17. septembra 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu
a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.
4. Podľa sťažovateľa postupoval najvyšší súd v tejto veci odlišne ako v inej druhovo
identickej veci, pretože vo veci, ktorá je podľa sťažovateľa druhovo totožná s právnou
vecou sp. zn. 3 Sžp 18/2009, uznesením sp. zn. 5 Sžp 41/2009 z 22. júna 2009 prerušil
konanie o odvolaní sťažovateľa a predložil Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev
predbežné otázky na rozhodnutie. Takýmto odlišným postupom a rozhodnutím došlo
k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, porušeniu princípu právnej
istoty a k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okrem porušenia princípu právnej istoty najvyšší súd
podľa sťažovateľa zanedbal aj svoju zákonom ustanovenú povinnosť pri zabezpečovaní
jednoty rozhodovania. V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že „Najvyšší súd...
postupoval... zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci. Z rozhodnutia o predložení
veci Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev zo dňa 20. 1. 2009 vyplýva, že Najvyšší
súd... postupoval podľa článku 234 poslednej vety, teda že otázku týkajúcu sa výkladu
komunitárneho práva musel predložiť Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, keďže
proti jeho rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok... Pokiaľ ide o odôvodnenie
odlišného postupu Najvyššieho súdu..., tak ako na to poukazuje v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia, ktorá má byť zdôvodnená údajným naznačovaním komunitárneho rozmeru
posudzovanej veci v neskorších odvolaniach sťažovateľa, táto skutočnosť je v rozpore
s obsahom odvolaní sťažovateľa vo veci sp. zn. 5 Sžp 6/2009 (rozhodnutie, na ktoré sa
napadnuté rozhodnutie odvoláva, pozn.) a 5 Sžp 41/2009... Postup Najvyššieho súdu...,
ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia napadnutého touto sťažnosťou a vydanie tohto
rozhodnutia je v rozpore s článkom, teda s právom sťažovateľa zakotvenom v čl. 46 ods. 1
Ústavy..., ktoré zaručuje každému konať pred súdom zákonom stanoveným spôsobom, ak
Najvyšší súd... sa cítil byť viazaný povinnosťou predložiť vo veci 5 Sžp Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev, potom ak takýmto spôsobom nepostupoval aj vo veci, ktorá je
predmetom tohto konania, nepostupoval zákonným spôsobom, tak ako mu to ukladá čl. 2
ods. 2 ústavy... v spojení s čl. 234 zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.“.
5. Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd uznesením prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:
„Právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva
v konaní pred súdmi Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy... a práva na
spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety 1. Dohovoru rozsudkom
Najvyššieho súdu... sp. zn. 3 Sžp 18/2009 zo dňa 17. 9. 2009 a konaním, ktoré mu
predchádzalo bolo porušené.
Ústavný súd... zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu... sp. zn. 3 Sžp 18/2009 zo dňa
17.9.2009 a vracia mu vec na nové konanie a rozhodnutie.
Ústavný súd... zakazuje Najvyššiemu súdu... pokračovať v porušovaní namietaných
právach sťažovateľa.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
6. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
8. Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až
§ 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom nesplnenie všeobecnej alebo
osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného
zákona.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že odlišným rozhodnutím
najvyššieho súdu v skutkovo a právne zhodných veciach došlo k porušeniu zásady právnej
istoty, a tým aj jeho práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
10. Ústavný súd z podania a jeho príloh zistil, že sťažovateľ sa podľa § 14 zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Správny poriadok“) domáhal postavenia účastníka v konaní o povolenie výnimky
z podmienok ochrany chráneného živočícha, pretože v tomto konaní budú priamo dotknuté
jeho práva a právom chránené záujmy podľa Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti
verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného
prostredia publikovaného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 43/2006 (ďalej len
„Aarhuský dohovor“). Ministerstvo životného prostredia dospelo k záveru, že nie sú splnené
podmienky na priznanie postavenia účastníka konania podľa § 14 Správneho poriadku.
O rozklade sťažovateľa rozhodoval minister životného prostredia Slovenskej republiky,
ktorý rozhodnutím sp. zn. 111/2008-rozkl. z 26. júna 2008 potvrdil
prvostupňové rozhodnutie, keď konštatoval, že postup správneho orgánu bol v súlade so
zákonom č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ochrane prírody a krajiny“).
11. Na základe žaloby sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia sp. zn.
111/2008-rozkl. preskúmal napadnuté rozhodnutie ako vecne a miestne príslušný krajský
súd, ktorý rozsudkom sp. zn. 4 S 86/2008 z 9. januára 2009 žalobu zamietol, pretože usúdil,
že žaloba nie je dôvodná. Podľa názoru krajského súdu je sťažovateľ „... v konaní
zainteresovanou verejnosťou podľa čl. 2 ods. 5 Dohovoru (Aarhuského, pozn.) ...
Dohovor dáva štátu možnosť, aby si sám určil okruh ďalších činností, ktoré nie sú
uvedené v Prílohe I. Dohovoru, na ktoré sa budú vzťahovať jeho ustanovenia.
Z definície navrhovaných činností v Prílohe I. Dohovoru je zrejmé, že udeľovanie
výnimiek z ust. § 35 zákona o ochrane prírody nespadá do okruhu činností, v ktorých je
zaručená účasť verejnosti na rozhodovaniach. Slovenská republika neprijala vo svojom
vnútroštátnom práve úpravu, ktorou by určila, že udeľovanie výnimiek podľa § 35 zákona
o ochrane prírody a krajiny podlieha ustanoveniam Dohovoru.
... čl. 9 Dohovoru (na ktorý sa žalobca odvoláva), je aplikovateľný až
prostredníctvom úprav vnútroštátneho práva, to znamená, že nie je priamo aplikovateľný.
Podľa názoru súdu, logického a gramatického výkladu čl. 9 ods. 2 Dohovoru,
nevzniká žalobcovi automaticky právo zúčastňovať sa správneho a súdneho konania ako
jeho účastník...“. V ďalšom krajský súd s poukazom na ustanovenie § 82 ods. 3 a 6 zákona
o ochrane prírody a krajiny a § 15a ods. 1 a 2 Správneho poriadku uviedol, že „žalovaný
neporušil oprávnenia žalobcu vyplývajúce mu z vyššie uvedeného ustanovenia... Žalovaný
postupoval podľa názoru súdu správne, keď so žalobcom nekonal v danom prípade ako
s účastníkom konania a napadnutým rozhodnutím mu nepriznal toto postavenie...“.
12. Najvyšší súd rozhodujúci o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn.
3 Sžp 18/2009 zo 17. septembra 2009 rozsudok krajského súdu sp. zn. 4 S 86/2008 potvrdil.
V rozhodnutí najvyšší súd v podstatnom uviedol:
„... Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy je založený na
zistení žalobcom tvrdenej vady v procesnom postupe alebo v rozhodnutí orgánu verejnej
správy. Pokiaľ takáto vada nie je súdom zistená znamená to, že správnym orgánom použitý
procesný postup, zistenie skutkového stavu a následná aplikácia hmotnoprávneho predpisu
boli v súlade so zákonom.
Najvyšší súd... potvrdzuje vecnú správnosť výroku rozsudku súdu prvého stupňa
i odôvodnenia rozsudku.
Právny stav vyplývajúci zo zákona č. 543/2002 Z. z. ... je nesporný. V správnom
konaní, vo veci žiadosti... P. B. o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného
živočícha - medveďa hnedého je v zmysle § 82 ods. 3, prvá veta zák. č. 543/2002 Z. z. ...
účastníkom konania len žiadateľ, ak tento zákon neustanovuje inak. Zákon č. 543/2002 Z. z.
ako lex specialis (§ 81 ods. 1) kategoricky vymedzil okruh účastníkov správneho konania
a tým vylúčil možnosť subsidiárnej aplikácie všeobecnej definície účastníkov správneho
konania ust. § 14 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní... Žalobca má v tomto
administratívnom konaní procesné postavenie zúčastnenej osoby v zmysle § 82 ods. 3, tretia
veta zákona č. 543/2002 Z. z. ...
Zo stanovísk žalobcu vyplýva, že procesné postavenie zúčastnenej osoby mu
neumožňuje plne realizovať jeho oprávnenia podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuskébo dohovoru
napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánu verejnej moci, ktoré sú
v rozpore s vnútroštátnym právom.
Žalobca tvrdil, že právo byť účastníkom konania v administratívnych konaniach
vedených pred I. stupňovým správnym orgánom, aj žalovaným vyvodzuje z ustanovenia
článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý ako je to zrejmé z jeho exaktnej formulácie,
zaručuje členom verejnosti prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu, umožňujúcemu
napadnutie úkonov súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore
s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia bez toho, aby boli dotknuté procesy
preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2...
Najvyšší súd poukazuje na to, že ust. čl. 9 ods. 3 Dohovoru je nevyhnutné vykladať
v spojení s čl. 6 ods. 1, písm. b/ Dohovoru pri posudzovaní výnimky z podmienok ochrany
chráneného živočícha - medveďa hnedého a intenzity jej vplyvu na životné prostredie.
Formy a rozsah prístupu zainteresovanej verejnosti k správnemu a súdnemu konaniu sú
ponechané na vnútroštátne právo, ktoré ich môže v zmysle čl. 6 ods. 1, písm. b/ Dohovoru
vnútroštátne upraviť s ohľadom na intenzitu ich vplyvu na životné prostredie.
Z dikcie Čl. 9 ods. 3 Dohovoru je zjavné, že odkazuje na splnenie podmienok vo
vnútroštátnom práve. Rozsah účasti z hľadiska vnútroštátneho je žalobcovi zabezpečený
procesným postavením zúčastnenej osoby, ktoré procesné postavenie považuje najvyšší súd
sa primerané a proporcionálne vo vzťahu k intenzite vplyvu povolenia výnimky z
podmienok ochrany chráneného živočícha - medveďa hnedého na životné prostredie. Táto
činnosť nepatrí medzi Dohovorom pomenované (Príloha I Dohovoru) činnosti s
významným vplyvom na životné prostredie. Obiter dictum najvyšší súd poznamenáva, že pri
týchto činnostiach forma účasti verejnosti by mala byť najširšia t.j. vo forme účastníka
správneho konania. Z toho vyplýva, že pri iných činnostiach (ako je povolenie výnimky z
podmienok ochrany chráneného živočícha - medveďa hnedého na životné prostredie) je
forma zainteresovanej verejnosti účasti užšia - t. j. v procesnom postavení zúčastnenej
osoby.“.
13. Vec prejednávajúci prvý senát ústavného súdu predovšetkým konštatuje, že
v skutkovo i právne podobných veciach už zaujal právny názor tretí senát ústavného súdu,
ktorý v okolnostiach súvisiacich s danou vecou sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti (III. ÚS 389/09, III. ÚS 341/09, III. ÚS 362/09). Keďže prvý
senát ústavného súdu nedospel k odchylnému právnemu názoru, z tohto potom vychádzal
(a contrário § 6 zákona o ústavnom súde).
14. Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku je účastníkom konania ten, o koho
právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva,
právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté;
účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach,
právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa
preukáže opak. Podľa odseku 2 je účastníkom konania aj ten, komu osobitný zákon také
postavenie priznáva. Podľa § 15a ods. 1 Správneho poriadku môže osobitný zákon
ustanoviť, za akých podmienok sa na konaní alebo na jeho časti má právo zúčastniť aj iná
osoba než účastník konania (ďalej len „zúčastnená osoba“). Podľa odseku 2 má zúčastnená
osoba právo byť upovedomená o začatí konania a o iných podaniach účastníkov konania,
zúčastniť sa na ústnom pojednávaní a na miestnej obhliadke, navrhovať dôkazy a doplnenie
podkladu rozhodnutia. Osobitný zákon môže ustanoviť zúčastnenej osobe viac práv. Podľa
§ 82 ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny je účastníkom konania o vydanie súhlasu
alebo povolenie výnimky v prípadoch uvedených v odseku 2 len žiadateľ, ak tento zákon
neustanovuje inak. Účastníkom konania o vydanie súhlasu na zriadenie zoologickej záhrady
je aj obec, v ktorej katastrálnom území je alebo má byť zoologická záhrada umiestnená.
Združenie s právnou subjektivitou, ktorého predmetom činnosti najmenej jeden rok je
ochrana prírody a krajiny (§ 2 ods. 1) a ktoré písomne oznámi svoju účasť v konaní
najneskôr do siedmich dní od upovedomenia podľa odseku 7, je zúčastnenou osobou.
15. Podľa čl. 7 ods. 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných
slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon,
a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb
alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom, majú prednosť pred zákonmi. Podľa čl. 9 ods. 2 Aahurského dohovoru každá
zmluvná strana v rámci svojho vnútroštátneho práva zabezpečí, aby členovia
zainteresovanej verejnosti a) majúci dostatočný záujem alebo, alternatívne, b) ak pretrváva
porušovanie ich práva v prípadoch, kde to právne predpisy Strany upravujúce správne
konanie požadujú ako predbežnú podmienku, mali prístup k procesu preskúmania pred
súdom a/alebo iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona na
účely napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, úkonu alebo
opomenutia podliehajúcemu článku 6 a v prípadoch ustanovených vnútroštátnym právom
a bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 3, iným relevantným ustanoveniam tohto
dohovoru. O tom, čo predstavuje dostatočný záujem a porušovanie práva, bude rozhodnuté
v súlade s požiadavkami vnútroštátneho práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej
verejnosti široký prístup k spravodlivosti v rámci rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru. Na
tento účel sa záujem akejkoľvek mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa požiadavky uvedené
v článku 2 ods. 5, považuje za dostatočný na účely písmena a). Tieto organizácie budú
považované za také, ktorých práva môžu byť porušené na účely písmena b).
16. Ústavný súd sa zaoberal otázkou, či napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu
nevykazuje znaky arbitrárneho rozhodnutia z dôvodu jeho rozporu s konštantnou
rozhodovacou praxou. Táto námietka tvorí jadro sťažovateľom namietaných skutočností.
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že k imanentným znakom
právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého
súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní
v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95
a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej
právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno
objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (mutatis mutandis PL. ÚS 21/00,
17. Napriek uvedenému ústavný súd skonštatoval, že v danom prípade vyslovenie
právneho záveru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je opodstatnené. V posudzovanom prípade ústavný súd
poukazuje na skutočnosti zistené z viacerých rozhodnutí najvyššieho súdu (napr. v súvislosti
s rozhodnutiami ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 389/09, III. ÚS 341/09, III. ÚS 362/09),
podľa ktorých vo viacerých podaniach obdobného skutkového stavu a totožného právneho
problému rozhodol najvyšší súd identicky. Nejde ani o ojedinelý právny názor jedného zo
senátov najvyššieho súdu, keďže k obdobným záverom dospel aj iný senát najvyššieho
súdu. Sťažovateľ na podporu svojich tvrdení o porušení základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
poukázal na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžp 41/2009 z 22. júna 2009, ktorým tento
v obdobnej právnej veci rozhodol odlišným spôsobom ako vo veci sp. zn. 3 Sžp 18/2009 zo
17. septembra 2009. Uviedol teda prípad, ktorý sa odlišoval od množstva iných rozhodnutí
najvyššieho súdu, ktoré boli identické. Nenapadol pritom tento zatiaľ ojedinelý odlišný
prípad rozhodnutia o vedení procesu v rámci veľkého počtu analogických prípadov, ale
napáda všetky ostatné rozhodnutia vo veci samej, ktoré nie sú v súlade so sťažovateľovým
názorom a očakávaniami.
18. Toto odlišné rozhodnutie zároveň nie je odlišným meritórnym rozhodnutím,
ale procesným rozhodnutím o prerušení konania a predložení predbežných otázok
na rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev. Sťažovateľ teda porovnáva
obsah rozhodnutí vydaných v odlišnej forme (vecné hľadisko) a odlišnej fáze konania
(procesné hľadisko). Inými slovami, skôr ako rozdielnu rozhodovaciu činnosť najvyššieho
súdu je potrebné vnímať danú situáciu ako rozhodnutú vec (meritórne skončenú)
a nerozhodnutú vec (prerušené konanie). Táto námietka rozpornosti (zo strany sťažovateľa)
nie je v okolnostiach danej veci spôsobilá privodiť arbitrárnosť chápanú ako v bode 16.
19. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že účastník konania podľa zákonnej
úpravy nemá nárok na to, aby vnútroštátny súd prerušil konanie a predložil prejudiciálnu
otázku Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev. Takýto postup však môže navrhnúť
a môže ho ovplyvniť prípadným odvolaním sa proti uzneseniu, ktorým sa o návrhu na
prerušenie konania z dôvodu predloženia/nepredloženia prejudiciálnej otázky
vyhovelo/nevyhovelo (III. ÚS 207/09).
20. Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak
ustanoví zákon. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
21. Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných
súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie pri prieskume
zákonností rozhodnutí orgánov verejnej správy patrí do právomoci všeobecných súdov.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
usmerňovať vývoj judikatúry všeobecných súdov z hľadiska správnosti výkladu
a uplatňovania zákonov (za podmienky rešpektovania jeho ústavnej konformity) alebo
zjednocovať judikatúru všeobecných súdov (čo je kompetenciou práve najvyššieho súdu,
pozri napr. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05).
22. Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa dospel
k záveru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo v rozsahu sťažovateľom
namietaných skutočností dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol jeho sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
23. Nad rámec uvedených dôvodov ústavný súd dodáva a zvýrazňuje, že jadrom
podanej sťažnosti (ktorými dôvodmi je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom
súde viazaný) nebolo – okrem toho, že najvyšší súd neprerušil konanie a nepredložil
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev predbežné otázky na rozhodnutie – namietanie
iných ústavnoprocesných a ústavnohmotných skutočností/porušení, a preto tieto (iné)
prípadné skutočnosti/porušenia nemohol ústavný súd podrobiť ústavnému prieskumu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. marca 2010