Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 203/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. mája 2010

predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 10. novembra 2008, ako aj

svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. a

jeho uznesením z 29. októbra 2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. novembra

2009 doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním

doručeným ústavnému súdu 2. decembra 2009, ktorou namietal porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“) a

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 10. novembra 2008, ako aj svojich práv podľa

čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. októbra 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 9. mája 2003 okresnému

súdu žalobu proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej

republiky (ďalej len „odporca v 1. rade“), Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky

(ďalej len „odporca v 2. rade“) a Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej

len „odporca v 3. rade“); konanie je vedené pod sp. zn. . Ďalší priebeh konania

opisuje sťažovateľ takto:

„Porušovateľ práv: Okresný súd v Trnave Hlavná 49, 917 83 Trnava v konaní

sp. zn.: zákonná sudkyňa JUDr. Z. Z. keď je porušované právo garantované

– zbytočné prieťahy v konaní, SR a porušované právo garantované

ods. 1 právo na spravodlivé súdne konanie dohovoru – keď sudkyňa vyhadzuje zo súdneho

spisu dôležité dôkazy (rozsudok ESĽP č. 57678/00 zo 27. 06. 2006, Nález ÚS SR

, niekoľko rozhodnutí Generálnej prokuratúry XV/2 Pz 61/08-17,

XV/3 Spr. 1004/06-28, rozhodnutie o začatí trestného stíhania z roku 2003, žiadosti

o zabezpečenie nárokov poškodeného, listy obvineného a zvukový záznam)

Krajský súd v Trnave Vajanského 2, Trnava v konaní sp. zn.: -836

senát JUDr. K. ktorý konal neverejne, hoci bol žiadaný konať verejne a znovu vykonať

dokazovanie, nakoľko prvostupňový súd konanie odbil. Krajský súd porušil základné práva

garantované čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a súdne konanie umožnil zmariť, aby skončilo v

prospech zločincov, myslím tým štáto-mafiu.“

V nadväznosti na to sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom takto

rozhodne:

„II.A. Okresný súd v Trnave porušil základné práva D. B. garantované čl. 48 ods. 2

SR a dohovoru.

Krajský súd v Trnave v konaní -836 porušil čl. 6 ods. 1 a čl. 13

dohovoru.

II.B. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Trnave

-836 zo dňa 29. 10. 2009 a zrušuje rozsudok Okresného súdu v Trnave

-740 zo dňa 10. 11. 2008 ako protizákonné neetické rozhodnutie brutálne

a proti sudcovskej cti – mafiánske svojvoľné.

II.C. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje štátu Slovenská republika zaplatiť

D. B. sumu 1,394.346.- Sk = 46.284 Eur plus úroky z omeškania vo výške 0.5 % denne z

dĺžnej sumy od dňa 12. 02. 1999 (zmluvná zábezpeka) podľa čl. 46 ods. 3 každý má právo

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu... alebo nesprávnym úradným

postupom .

Slovenská republika je povinná zaplatiť všetko v lehote 15 dní od doručenia Nálezu

Ústavného súdu SR.“

Sťažovateľ žiadal aj o ustanovenie právneho zástupcu v konaní o jeho sťažnosti pred

ústavným súdom poukazujúc na svoju nepriaznivú finančnú a sociálnu situáciu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd preskúmal sťažnosť na predbežnom prerokovaní z hľadiska

sťažovateľom namietaného porušenia základného práva podľa , práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a vo vzťahu ku konaniu krajského súdu z hľadiska namietaného

porušenia práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je

v konaní o sťažnosti viazaný ( ).

1. Predmetom sťažnosti je v prvom rade tvrdenie sťažovateľa, že postupom

okresného súdu v konaní o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,

vedenom pod sp. zn. došlo k porušeniu jeho základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd zo sťažnosti sťažovateľa (v znení jej doplnenia) a z vyžiadaného

spisového materiálu okresného súdu vedeného pod sp. zn. zistil, že v tejto

veci sťažovateľ už viackrát namietal na ústavnom súde porušenie svojho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru v konaní vedenom okresným

súdom pod sp. zn. .

Ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. preskúmal postup

okresného súdu a uznesením z 13. septembra 2006 sťažnosť sťažovateľa v časti

namietaného porušenia jeho základného práva podľa postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti. Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že uvedené konanie bolo

právoplatne skončené 24. októbra 2006.

Taktiež v konaní vedenom pod sp. zn. ústavný súd uznesením zo

6. marca 2008 sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia jeho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. v období po 24. októbri 2006 odmietol

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Toto konanie bolo právoplatne skončené 8. apríla

2008.

Rovnako v konaní vedenom pod sp. zn. ústavný súd uznesením

z 18. septembra 2008 sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia jeho základného

práva podľa a práva podľa dohovoru postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. v období po 8. apríli 2008 odmietol

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Toto konanie bolo právoplatne skončené 23. októbra

2008.

Napokon v konaní vedenom pod sp. zn. ústavný súd uznesením zo

7. októbra 2009 sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia jeho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. v období po podaní odvolania 22. decembra

2008 (proti rozsudku okresného súdu z 10. novembra 2008) taktiež odmietol z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti. Toto konanie bolo právoplatne skončené 4. novembra 2009.

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

S poukázaním na citované ustanovenie ústavný súd

odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru v období do 4. novembra 2009 ako

neprípustnú z dôvodu predchádzajúcich rozhodnutí ústavného súdu v tejto veci.

Ústavný súd v rámci preskúmania konania o náhradu škody a náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch vedeného pod sp. zn. v období po 4. novembri 2009 zistil,

že krajský súd o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu z 10. novembra 2008

rozhodol tak, že uznesením sp. zn. z 29. októbra 2009 odvolanie sťažovateľa

vo veci samej odmietol. V napadnutej časti náhrady trov konania odvolací súd rozsudok

súdu prvého stupňa zmenil tak, že zaviazal sťažovateľa zaplatiť odporcovi v 1. rade náhradu

trov konania v sume 26,65 €. Zároveň nepriznal odporcom v 2. a 3. rade náhradu trov

konania na súde prvého stupňa a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov odvolacieho

konania. Predmetné uznesenie bolo okresnému súdu doručené 8. novembra 2009

a právoplatnosť nadobudlo 18. novembra 2009.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že

musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných

práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj

významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do

základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej

nepokračovalo.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, ,

, ) sa ochrana základného práva vrátane práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranej lehote poskytuje

v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie

práva označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo

trvať.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd pri skúmaní porušenia základného práva na

konanie bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote zohľadňuje aj to, či u sťažovateľa

objektívne ide o odstránenie stavu právnej neistoty v jeho veci, pretože len v takom prípade

možno uvažovať o porušení tohto základného práva ().

Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k porušovaniu

označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2

) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie

().

Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutím na

obsah a účel a dohovoru základom rozhodujúcim pre

posúdenie dôvodnosti tejto časti sťažnosti sťažovateľa ústavným súdom.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že v čase, keď bola sťažnosť sťažovateľa

doručená ústavnému súdu, t. j. 30. novembra 2009 (na poštovú prepravu podaná

26. novembra 2009), už bol odstránený stav právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľ

nachádzal po celý čas trvania súdneho konania o náhradu škodu a náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch vedeného okresným súdom pod sp. zn. . Sťažovateľ sa teda

obrátil na ústavný súd so svojou sťažnosťou v čase, keď okresný súd už svojím postupom

nemohol porušovať jeho označené práva (obdobne , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje sťažnosť sťažovateľa v tejto časti za

zjavne neopodstatnenú, a preto ju z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

2. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej namietal, že označeným postupom a rozsudkami

okresného súdu a krajského súdu došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a vo vzťahu ku konaniu krajského súdu navyše aj

k porušeniu práva na účinný právny prostriedok podľa čl. 13 dohovoru.

Ústavný súd v súvislosti s uvedeným konštatuje, že na prerokovanie tej časti

sťažnosti, ktorá sa týka konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. a jeho

rozsudku z 10. novembra 2008, nie je daná právomoc ústavného súdu. Z citovaného

ustanovenia totiž vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať

ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, keď

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní

svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen

zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až

vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. To znamená, že

právomoc poskytnúť ochranu označenému právu sťažovateľa mal krajský súd v odvolacom

konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu, čo zakladá dôvod na

odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa .

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou taktiež domáha vyslovenia porušenia svojich práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 29. októbra 2009. Podstata jeho námietok spočíva v tom,

že mu opísaným postupom a uznesením krajského súdu v konaní v jeho veci bola odňatá

možnosť konať pred súdom (podľa jeho tvrdenia „Krajský súd v Trnave v konaní

-836 vôbec vec neprejednal, ani len neverejne, hoci bol sťažovateľom

žiadaný o prerokovanie veci...“.).

Zo spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. ústavný súd zistil, že

proti právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ 26. novembra 2009

dovolanie, v ktorom uplatnil argumentáciu porovnateľnú s argumentáciou uplatnenou

v sťažnosti doručenej ústavnému súdu.

Okresný súd uznesením z 25. marca 2010 ustanovil sťažovateľovi na jeho žiadosť za

zástupcu v dovolacom konaní advokáta JUDr. P. S., T. Vzhľadom na to, že ustanovený

advokát podal proti predmetnému uzneseniu okresného súdu odvolanie, v čase prerokovania

sťažnosti ústavným súdom okresný súd dovolanie sťažovateľa ešte nepredložil Najvyššiemu

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolaciemu súdu.

Ako už bolo uvedené, z vyplýva, že systém ústavnej ochrany

základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom

právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv

a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť

výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im

zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima

ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu

podľa zásad uvedených v ().

V danom prípade sťažovateľ subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane

základných práv a slobôd akceptoval tým, že podal vo svojej veci dovolanie ešte predtým,

ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa . Ústavný súd v tejto

súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. ), podľa ktorej

vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon

sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých

použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už

samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako aj

podaním sťažnosti podľa vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci

mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd

a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej

istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo

veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať

podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné.

Za daných okolností ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom

prerokovaní uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1

v spojení s .

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd poukazuje aj na svoj právny názor (m. m.

napr. , ), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho

opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa

možno takúto sťažnosť považovať za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota

na podanie takejto sťažnosti bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú (k tomu porovnaj aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské

práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť

č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby

ústavný súd rozhodoval o sťažovateľovej žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu

v konaní pred ústavným súdom, ako aj o ďalších nárokoch uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2010