Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 203/2010
PDF · 189.87 KB
No categories available
IV. ÚS 203/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. mája 2010
predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava
v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 96/2003 a jeho rozsudkom z 10. novembra 2008, ako aj
svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 187/2009 a
jeho uznesením z 29. októbra 2009, a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. novembra
2009 doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním
doručeným ústavnému súdu 2. decembra 2009, ktorou namietal porušenie svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 18 C 96/2003 a jeho rozsudkom z 10. novembra 2008, ako aj svojich práv podľa
čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 187/2009 a jeho uznesením z 29. októbra 2009.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 9. mája 2003 okresnému
súdu žalobu proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej
republiky (ďalej len „odporca v 1. rade“), Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky
(ďalej len „odporca v 2. rade“) a Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej
len „odporca v 3. rade“); konanie je vedené pod sp. zn. 18 C 96/2003. Ďalší priebeh konania
opisuje sťažovateľ takto:
„Porušovateľ práv: Okresný súd v Trnave Hlavná 49, 917 83 Trnava v konaní
sp. zn.: 18 C/96/2003 zákonná sudkyňa JUDr. Z. Z. keď je porušované právo garantované
čl. 48 ods. 2 – zbytočné prieťahy v konaní, Ústavy SR a porušované právo garantované čl. 6
ods. 1 právo na spravodlivé súdne konanie dohovoru – keď sudkyňa vyhadzuje zo súdneho
spisu dôležité dôkazy (rozsudok ESĽP č. 57678/00 zo 27. 06. 2006, Nález ÚS SR
III. ÚS 141/06, niekoľko rozhodnutí Generálnej prokuratúry XV/2 Pz 61/08-17,
XV/3 Spr. 1004/06-28, rozhodnutie o začatí trestného stíhania z roku 2003, žiadosti
o zabezpečenie nárokov poškodeného, listy obvineného a zvukový záznam)
Krajský súd v Trnave Vajanského 2, Trnava v konaní sp. zn.: 9 Co/187/2009-836
senát JUDr. K. ktorý konal neverejne, hoci bol žiadaný konať verejne a znovu vykonať
dokazovanie, nakoľko prvostupňový súd konanie odbil. Krajský súd porušil základné práva
garantované čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a súdne konanie umožnil zmariť, aby skončilo v
prospech zločincov, myslím tým štáto-mafiu.“
V nadväznosti na to sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom takto
rozhodne:
„II.A. Okresný súd v Trnave porušil základné práva D. B. garantované čl. 48 ods. 2
Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Krajský súd v Trnave v konaní 9 Co/187/2009-836 porušil čl. 6 ods. 1 a čl. 13
dohovoru.
II.B. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Trnave
9 Co/187/2009-836 zo dňa 29. 10. 2009 a zrušuje rozsudok Okresného súdu v Trnave
18 C/96/2003-740 zo dňa 10. 11. 2008 ako protizákonné neetické rozhodnutie brutálne
a proti sudcovskej cti – mafiánske svojvoľné.
II.C. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje štátu Slovenská republika zaplatiť
D. B. sumu 1,394.346.- Sk = 46.284 Eur plus úroky z omeškania vo výške 0.5 % denne z
dĺžnej sumy od dňa 12. 02. 1999 (zmluvná zábezpeka) podľa čl. 46 ods. 3 každý má právo
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu... alebo nesprávnym úradným
postupom Ústavy Slovenskej republiky.
Slovenská republika je povinná zaplatiť všetko v lehote 15 dní od doručenia Nálezu
Ústavného súdu SR.“
Sťažovateľ žiadal aj o ustanovenie právneho zástupcu v konaní o jeho sťažnosti pred
ústavným súdom poukazujúc na svoju nepriaznivú finančnú a sociálnu situáciu.
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd preskúmal sťažnosť na predbežnom prerokovaní z hľadiska
sťažovateľom namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a vo vzťahu ku konaniu krajského súdu z hľadiska namietaného
porušenia práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je
v konaní o sťažnosti viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
1. Predmetom sťažnosti je v prvom rade tvrdenie sťažovateľa, že postupom
okresného súdu v konaní o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
vedenom pod sp. zn. 18 C 96/2003 došlo k porušeniu jeho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd zo sťažnosti sťažovateľa (v znení jej doplnenia) a z vyžiadaného
spisového materiálu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 18 C 96/2003 zistil, že v tejto
veci sťažovateľ už viackrát namietal na ústavnom súde porušenie svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom okresným
súdom pod sp. zn. 18 C 96/2003.
Ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 274/06 preskúmal postup
okresného súdu a uznesením z 13. septembra 2006 sťažnosť sťažovateľa v časti
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 96/2003 odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti. Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že uvedené konanie bolo
právoplatne skončené 24. októbra 2006.
Taktiež v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 90/08 ústavný súd uznesením zo
6. marca 2008 sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia jeho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 96/2003 v období po 24. októbri 2006 odmietol
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Toto konanie bolo právoplatne skončené 8. apríla
2008.
Rovnako v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 280/08 ústavný súd uznesením
z 18. septembra 2008 sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia jeho základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 96/2003 v období po 8. apríli 2008 odmietol
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Toto konanie bolo právoplatne skončené 23. októbra
2008.
Napokon v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 322/09 ústavný súd uznesením zo
7. októbra 2009 sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia jeho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 96/2003 v období po podaní odvolania 22. decembra
2008 (proti rozsudku okresného súdu z 10. novembra 2008) taktiež odmietol z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti. Toto konanie bolo právoplatne skončené 4. novembra 2009.
Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,
o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len
o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
S poukázaním na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde ústavný súd
odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v období do 4. novembra 2009 ako
neprípustnú z dôvodu predchádzajúcich rozhodnutí ústavného súdu v tejto veci.
Ústavný súd v rámci preskúmania konania o náhradu škody a náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch vedeného pod sp. zn. 18 C 96/2003 v období po 4. novembri 2009 zistil,
že krajský súd o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu z 10. novembra 2008
rozhodol tak, že uznesením sp. zn. 9 Co 187/2009 z 29. októbra 2009 odvolanie sťažovateľa
vo veci samej odmietol. V napadnutej časti náhrady trov konania odvolací súd rozsudok
súdu prvého stupňa zmenil tak, že zaviazal sťažovateľa zaplatiť odporcovi v 1. rade náhradu
trov konania v sume 26,65 €. Zároveň nepriznal odporcom v 2. a 3. rade náhradu trov
konania na súde prvého stupňa a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov odvolacieho
konania. Predmetné uznesenie bolo okresnému súdu doručené 8. novembra 2009
a právoplatnosť nadobudlo 18. novembra 2009.
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že
musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných
práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj
významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do
základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej
nepokračovalo.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 96/02, IV. ÚS 61/03,
II. ÚS 212/06, IV. ÚS 103/07) sa ochrana základného práva vrátane práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranej lehote poskytuje
v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie
práva označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo
trvať.
Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd pri skúmaní porušenia základného práva na
konanie bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote zohľadňuje aj to, či u sťažovateľa
objektívne ide o odstránenie stavu právnej neistoty v jeho veci, pretože len v takom prípade
možno uvažovať o porušení tohto základného práva (IV. ÚS 226/04).
Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k porušovaniu
označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie
Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutím na
obsah a účel čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru základom rozhodujúcim pre
posúdenie dôvodnosti tejto časti sťažnosti sťažovateľa ústavným súdom.
Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že v čase, keď bola sťažnosť sťažovateľa
doručená ústavnému súdu, t. j. 30. novembra 2009 (na poštovú prepravu podaná
26. novembra 2009), už bol odstránený stav právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľ
nachádzal po celý čas trvania súdneho konania o náhradu škodu a náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch vedeného okresným súdom pod sp. zn. 18 C 96/2003. Sťažovateľ sa teda
obrátil na ústavný súd so svojou sťažnosťou v čase, keď okresný súd už svojím postupom
nemohol porušovať jeho označené práva (obdobne IV. ÚS 211/07, IV. ÚS 300/07).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje sťažnosť sťažovateľa v tejto časti za
zjavne neopodstatnenú, a preto ju z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
2. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej namietal, že označeným postupom a rozsudkami
okresného súdu a krajského súdu došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a vo vzťahu ku konaniu krajského súdu navyše aj
k porušeniu práva na účinný právny prostriedok podľa čl. 13 dohovoru.
Ústavný súd v súvislosti s uvedeným konštatuje, že na prerokovanie tej časti
sťažnosti, ktorá sa týka konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 18 C 96/2003 a jeho
rozsudku z 10. novembra 2008, nie je daná právomoc ústavného súdu. Z citovaného
ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy totiž vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať
ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, keď
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní
svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen
zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až
vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný
prostriedok, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. To znamená, že
právomoc poskytnúť ochranu označenému právu sťažovateľa mal krajský súd v odvolacom
konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu, čo zakladá dôvod na
odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou taktiež domáha vyslovenia porušenia svojich práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
9 Co 187/2009 a jeho uznesením z 29. októbra 2009. Podstata jeho námietok spočíva v tom,
že mu opísaným postupom a uznesením krajského súdu v konaní v jeho veci bola odňatá
možnosť konať pred súdom (podľa jeho tvrdenia „Krajský súd v Trnave v konaní
9 Co/187/2009-836 vôbec vec neprejednal, ani len neverejne, hoci bol sťažovateľom
žiadaný o prerokovanie veci...“.).
Zo spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 18 C 96/2003 ústavný súd zistil, že
proti právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ 26. novembra 2009
dovolanie, v ktorom uplatnil argumentáciu porovnateľnú s argumentáciou uplatnenou
v sťažnosti doručenej ústavnému súdu.
Okresný súd uznesením z 25. marca 2010 ustanovil sťažovateľovi na jeho žiadosť za
zástupcu v dovolacom konaní advokáta JUDr. P. S., T. Vzhľadom na to, že ustanovený
advokát podal proti predmetnému uzneseniu okresného súdu odvolanie, v čase prerokovania
sťažnosti ústavným súdom okresný súd dovolanie sťažovateľa ešte nepredložil Najvyššiemu
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolaciemu súdu.
Ako už bolo uvedené, z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany
základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom
právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv
a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť
výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im
zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima
ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti
všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.
Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu
podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
V danom prípade sťažovateľ subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane
základných práv a slobôd akceptoval tým, že podal vo svojej veci dovolanie ešte predtým,
ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd v tejto
súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej
vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon
sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých
použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už
samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom
príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako aj
podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci
mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd
a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej
istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo
veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať
podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné.
Za daných okolností ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom
prerokovaní uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1
v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd poukazuje aj na svoj právny názor (m. m.
napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 184/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho
opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
možno takúto sťažnosť považovať za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota
na podanie takejto sťažnosti bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne
okolnosti veci zjavne vylučujú (k tomu porovnaj aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť
č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby
ústavný súd rozhodoval o sťažovateľovej žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom, ako aj o ďalších nárokoch uplatnených v jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. mája 2010