Details
The publication number is not recorded.
Open legal thesis sourceSource
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 169/2010
PDF · 231.54 KB
No categories available
I. ÚS 169/2010
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2010 v senáte
zloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra
Brňáka v konaní o sťažnosti spoločnosti Z., a. s., M., zastúpenej advokátom JUDr. M. B.,
Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prejednanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn.
7 C 231/01 takto
rozhodol:
1. Základné právo akciovej spoločnosti Z. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 C 231/01 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresný súd Martin j e p o v i n n ý uhradiť akciovej spoločnosti Z. trovy právneho
zastúpenia v sume 245,90 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a deväťdesiat centov) na účet
právneho zástupcu JUDr. M. B. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
8. decembra 2009 doručená sťažnosť akciovej spoločnosti Z. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátom JUDr. M. B., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
2. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 169/2010-20 z 28. apríla 2010 sťažnosť prijal
na konanie.
3. Konanie vo veci začalo pôvodne na základe návrhu podaného sťažovateľkou
10. júla 2000 okresnému súdu vo veci určenia vlastníctva, a to ideálneho podielu
k nehnuteľnosti – k administratívnej budove a obytnému domu. Dňa 5. septembra 2000
vstúpili do konania vedľajší účastníci (občania – vlastníci bytov, ktorí uzavreli s Mestom M.
zmluvu o prevode vlastníctva bytov). Mesto M. (v konaní pred okresným súdom žalovaný
v 2. rade) požiadalo 17. apríla 2001 o vylúčenie veci na samostatné konanie. Okresný súd
tomuto návrhu vyhovel a nárok sťažovateľky uplatnený v pôvodnom návrhu na určenie
vlastníctva k bytom uznesením sp. zn. 11 C 299/00 z 21. septembra 2001 vylúčil na
samostatné konanie, ktoré je v súčasnom období vedené na okresnom súde pod
sp. zn. 7 C 231/01.
4. Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval sťažovateľku a okresný
súd, aby sa vyjadrili ku vhodnosti ústneho pojednávania vo veci. Ústavný súd zároveň
doručil kópiu sťažnosti okresnému súdu s výzvou, aby sa k nej vyjadril.
Sťažovateľka aj okresný súd ústavnému súdu oznámili, že vo veci netrvajú
na ústnom pojednávaní. Vzhľadom na uvedené a podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) ústavný súd sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu.
II.
5. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom sťažnosti a k nej pripojených príloh,
s vyjadrením podpredsedu okresného súdu, ako aj so skutočnosťami uvedenými v spise
okresného súdu sp. zn. 7 C 231/2001 zistil tento skutkový stav:
Konanie vo veci začalo pôvodne na základe návrhu podaného okresnému súdu
sťažovateľkou 10. júla 2000 vo veci určenia vlastníctva k dvom nárokom, a to určenia
ideálneho podielu k nehnuteľnostiam, ktoré sú evidované S., kat. úz. M., na LV č. ..., a to
k administratívnej budove č. ..., postavenej na p. č. ..., a určenia, že je výlučnou vlastníčkou
nehnuteľnosti – obytného domu č. ..., postaveného na p. č. ..., ktorý pozostáva z ...
bytových jednotiek. Dňa 5. septembra 2000 vstúpili do konania vedľajší účastníci. Mesto
M. požiadalo 17. apríla 2001 o vylúčenie veci na samostatné konanie. Okresný súd tomuto
návrhu vyhovel a nárok sťažovateľky uplatnený v pôvodnom návrhu na určenie vlastníctva
k obytnému domu uznesením sp. zn. 11 C 299/00 z 21. septembra 2001 vylúčil na
samostatné konanie, ktoré je v súčasnom období vedené na okresnom súde pod sp. zn.
7 C 231/01. Podľa tvrdení sťažovateľky došlo pri vylúčení veci okresným súdom
k porušeniu zákona, keď vec nebola pridelená pôvodnému zákonnému sudcovi, v dôsledku
čoho podala vo veci námietky, o ktorých rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský
súd“) 25. novembra 2002 tak, že zákonným sudcom vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C 231/01
je JUDr. A. K. Po ustálení okruhu účastníkov konania na strane odporcu podal
25. júna 2003 právny zástupca sťažovateľky návrh na prerušenie konania. Okresný súd
uznesením z 1. augusta 2003 žiadosti vyhovel a konanie prerušil. Okresný súd následne
napriek prerušeniu konania vo veci ďalej konal a nariadil pojednávanie na
9. november 2004. Uznesenie o pokračovaní v konaní vydal okresný súd 15. marca 2005.
Termín pojednávania na 31. marec 2005 bol zrušený, keďže sťažovateľka uplatnila
námietku zaujatosti konajúcej sudkyne. Krajský súd uznesením sp. zn. 8 NcC 20/05
z 22. apríla 2005 rozhodol, že sudkyňa nie je zaujatá, a na námietku preto neprihliada.
Ďalšie pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 16. júna 2005 a bolo odročené na 21. jún 2005,
keď okresný súd vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým návrh sťažovateľky zamietol. Na
základe odvolania podaného sťažovateľkou 12. augusta 2005 krajský súd uznesením
č. k. 5 Co 465/2005-427 rozsudok okresného súdu v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie. Spis bol okresným súdom predložený na rozhodnutie o odvolaní krajskému
súdu 30. septembra 2005, kde sa nachádzal do 12. novembra 2007. Po vrátení spisu boli vo
veci vykonané úkony na ustálenie okruhu účastníkov. Okresný súd v ďalšom období
zabezpečoval listinné doklady pre konanie, uskutočnil pojednávanie vo veci 1. júla 2008,
18. septembra 2008 a 16. októbra 2008, na ktorom vyhlásil rozsudok, ktorým návrh
sťažovateľky v celom rozsahu zamietol. Proti rozsudku podala sťažovateľka
4. decembra 2008 odvolanie, ktoré bolo doplnené vyjadrením štatutárneho zástupcu. Spis
bol predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní 27. januára 2009. Krajský súd
uznesením č. k. 5 Co 27/2009-644 zo 4. augusta 2009 rozsudok okresného súdu v celom
rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis sa na krajskom súde nachádzal od
27. januára 2009 do 22. septembra 2009. Uznesením zo 7. januára 2010 okresný súd
pripustil zmenu účastníkov na strane odporcov a 21. januára 2010 uskutočnil vo veci
pojednávanie, ktoré odročil na 11. február 2010, na ktorom vyhlásil rozsudok vo veci,
ktorým návrh opätovne v celom rozsahu zamietol. Proti rozsudku podala sťažovateľka
odvolanie, v dôsledku ktorého bol spis 7. apríla 2010 zaslaný na rozhodnutie krajskému
súdu, odkiaľ bol vyžiadaný okresným súdom na vypracovanie stanoviska k podanej
sťažnosti a bol zapožičaný aj ústavnému súdu.
6. Sťažovateľka podala 7. apríla 2008 okresnému súdu sťažnosť na prieťahy
v konaní. Podpredseda okresného súdu jej v odpovedi sp. zn. Spr. 2025/08 z 2. mája 2008
oznámil, že sťažnosť považuje za neopodstatnenú, pretože vo veci sa koná plynulo a bez
prieťahov.
III.
7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1
dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu
nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01,
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí aj o čl. 6 ods. 1 dohovoru, vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
aj „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.
8. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS
111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03 a ďalšie) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú
právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho
konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého
kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní
a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií
posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.
8.1 Predmetom namietaného konania je určenie vlastníctva k nehnuteľnosti,
v ktorom je potrebné určiť, či sťažovateľka nadobudla vlastnícky vzťah k nehnuteľnosti,
ktorá je obytným domom a pozostáva z ... bytových jednotiek. Konanie o určenie
vlastníctva k nehnuteľnosti patrí k štandardnej agende všeobecných súdov, ku ktorej
existuje stabilizovaná judikatúra všeobecných súdov, v zásade však v nich nemožno vylúčiť
právnu a faktickú zložitosť veci. Vzhľadom na skutočnosti vyplývajúce z uvedeného
konania, a to jednak okolností, za ktorých došlo po združení finančných prostriedkov
právnických subjektov k výstavbe objektu s bytovými jednotkami, následnému rozdeleniu
Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a transformácii majetku na novovytvorené
subjekty, ako aj zmene vlastníckych vzťahov k jednotlivým bytovým jednotkám, možno
veci priznať ako právnu, tak aj skutkovú zložitosť, na ktorú poukázal vo svojom stanovisku
aj okresný súd. Doterajšiu sťažovateľkou namietanú dĺžku konania však nemôže ústavný
súd pripísať iba na vrub právnej a skutkovej zložitosti veci.
8.2 Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,
či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri preskúmaní spisu zistil,
že sťažovateľka svojím správaním zásadným spôsobom neprispela k doterajšej dĺžke
konania.
Sťažovateľka uplatnila procesné prostriedky, ktoré jej Občiansky súdny poriadok
priznáva ako účastníkovi konania. Je potrebné tiež uviesť, že ich využívala v dôsledku
pochybení okresného súdu (námietka nepridelenia veci zákonnému sudcovi, námietka
zaujatosti sudcu, odvolania proti rozhodnutiam okresného súdu). Podľa judikatúry
ústavného súdu (napr. II. ÚS 41/97, I. ÚS 51/01, III. ÚS 58/02, II. ÚS 132/05) predĺženie
konania, ktoré je dôsledkom uplatnenia procesných práv účastníkov konania, síce nemá
povahu zbytočných prieťahov, avšak účastník konania (v danom prípade sťažovateľka)
musí strpieť predĺženie konania, ktoré je sprievodným znakom ich využitia.
8.3 Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu, ktorý vo veci konal. Konanie vedené
okresným súdom začalo na návrh sťažovateľky na určenie vlastníctva k dvom
nehnuteľnostiam – administratívnej budove a obytnému domu s ... bytovými jednotkami,
ktorý bol podaný okresnému súdu 10. júla 2000. Po vstupe vedľajšieho účastníka
do konania a návrhu odporcu v 2. rade bol návrh v časti týkajúcej sa určenia vlastníctva
k obytnému domu vylúčený uznesením z 21. septembra 2001 na samostatné konanie.
Konanie vo veci trvá už takmer desať rokov a napriek tomu, že nevykazuje žiadne
zásadné obdobia nečinnosti okresného súdu, jeho dĺžku nemožno považovať za primeranú.
Ústavný súd však poznamenáva, že z doterajšej dĺžky konania sa spis viac ako tri roky
nachádzal na krajskom súde (pričom sťažovateľka prieťahy v konaní postupom krajského
súdu nenamietala), ktorý rozhodoval o sťažovateľkou uplatnenej námietke o nepridelení
veci zákonnému sudcovi, o námietke zaujatosti sudcu a opakovane o odvolaní proti
prvostupňovému rozsudku. Ústavný súd tiež konštatuje, že sťažovateľka podala
7. apríla 2008 predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní podľa zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. Podpredseda okresného súdu v odpovedi na sťažnosť z 2. mája 2008 konštatoval,
že k prieťahom v konaní nedošlo. Konanie vo veci pokračovalo plynulo aj po tomto dátume
a po pojednávaní uskutočnenom 21. januára 2010 okresný súd 11. februára 2010 vyhlásil
vo veci rozsudok. Sťažovateľka podala proti uvedenému rozsudku odvolanie, v dôsledku
čoho bol spis opätovne postúpený na rozhodnutie krajskému súdu.
Ústavný súd posudzujúc všetky relevantné skutočnosti viažuce sa na konanie a berúc
do úvahy skutočnosť, že vec nie je ani po viac ako deviatich rokoch právoplatne skončená,
a uplatňujúc kritériá, ktorými hodnotí konanie ako prieťahové aj ESĽP, dospel k záveru,
že konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 7 C 231/01 bolo vzhľadom na jeho celkovú
dĺžku potrebné považovať za neprimerané a porušujúce práva sťažovateľky podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
IV.
9. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej alebo právnickej osoby podľa
čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo
iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3
ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti požadovala, aby ústavný súd nálezom prikázal
okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na skutočnosť, že vo veci
sp. zn. 7 C 231/2001 okresný súd 11. februára 2010 vyhlásil rozsudok, ústavný súd v tejto
časti sťažnosti nevyhovel (bod 3 výroku nálezu).
10. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia s odôvodnením: „nakoľko príčinná súvislosť medzi porušením základného
práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a vznikom nemajetkovej
ujmy na jeho strane je preukázateľne daná, požaduje sťažovateľ priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia vo výške 10.000 EUR“.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia však nie je priznanie náhrady škody
do náhrady nemajetkovej ujmy, ako to požadovala sťažovateľka, ale dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia
práva... (IV. ÚS 210/04).
Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vzal
do úvahy všetky okolnosti súdneho konania, predovšetkým skutočnosť, že sťažovateľka
v danej veci vystupuje ako navrhovateľka domáhajúca sa určenia vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti, pričom okresný súd vo veci po vykonanom dokazovaní rozsudkom (ktorý
nie je právoplatný) jej návrh v celom rozsahu zamietol. Ústavný súd dospel k záveru,
že vyslovenie porušenia označeného základného práva sťažovateľky je dostatočným
uplatnením právomoci ústavného súdu a primerané finančné zadosťučinenie sťažovateľke
nepriznal.
Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že jeho fakultatívna právomoc priznať
primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy v žiadnom rozsahu nijakým
spôsobom nemodifikuje ani nerozširuje účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje v konaní
o namietanom porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V súvislosti
s uvedeným považuje ústavný súd za dôležité zdôrazniť aj to, že jeho právomoc priznať
primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy sťažovateľke, ktorej
sťažnosti vyhovie v merite veci, nie je samostatným nárokom sťažovateľky na akési
odškodnenie za prípadné prieťahy v konaní príslušného štátneho orgánu, ale má len
akcesorickú povahu. Satisfakčný potenciál rozhodnutia ústavného súdu teda nie
je autonómnym prvkom ním poskytovanej ochrany ani akýmsi paralelným titulom pre
domáhanie sa tejto ochrany. Takýmto titulom je len a výlučne potreba chrániť konkrétne
základné právo sťažovateľky a prostredníctvom tohto práva aj princíp právnej istoty
(I. ÚS 235/03).
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia (bod 3 výroku nálezu).
11. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom
JUDr. M. B. Ústavný súd pri priznaní úhrady trov konania vychádzal z výšky priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá
bola 695,41 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2009. Úhradu priznal za
dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti) v súlade
s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov, a to každý úkon po 115,90 €, t. j. spolu
231,80 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 6,95 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky)
predstavuje sumu 245,70 €. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť
na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149
OSP) (bod 2 výroku nálezu).
12. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2010