Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 169/2010

Legal thesis Official

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2010 v senáte

zloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra

Brňáka v konaní o sťažnosti spoločnosti Z., a. s., M., zastúpenej advokátom JUDr. M. B.,

Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prejednanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn.

takto

rozhodol:

1. Základné právo akciovej spoločnosti Z. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručené a právo podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní

vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresný súd Martin j e p o v i n n ý uhradiť akciovej spoločnosti Z. trovy právneho

zastúpenia v sume 245,90 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a deväťdesiat centov) na účet

právneho zástupcu JUDr. M. B. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

8. decembra 2009 doručená sťažnosť akciovej spoločnosti Z. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátom JUDr. M. B., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

.

2. Ústavný súd uznesením č. k. -20 z 28. apríla 2010 sťažnosť prijal

na konanie.

3. Konanie vo veci začalo pôvodne na základe návrhu podaného sťažovateľkou

10. júla 2000 okresnému súdu vo veci určenia vlastníctva, a to ideálneho podielu

k nehnuteľnosti – k administratívnej budove a obytnému domu. Dňa 5. septembra 2000

vstúpili do konania vedľajší účastníci (občania – vlastníci bytov, ktorí uzavreli s Mestom M.

zmluvu o prevode vlastníctva bytov). Mesto M. (v konaní pred okresným súdom žalovaný

v 2. rade) požiadalo 17. apríla 2001 o vylúčenie veci na samostatné konanie. Okresný súd

tomuto návrhu vyhovel a nárok sťažovateľky uplatnený v pôvodnom návrhu na určenie

vlastníctva k bytom uznesením sp. zn. z 21. septembra 2001 vylúčil na

samostatné konanie, ktoré je v súčasnom období vedené na okresnom súde pod

sp. zn. .

4. Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval sťažovateľku a okresný

súd, aby sa vyjadrili ku vhodnosti ústneho pojednávania vo veci. Ústavný súd zároveň

doručil kópiu sťažnosti okresnému súdu s výzvou, aby sa k nej vyjadril.

Sťažovateľka aj okresný súd ústavnému súdu oznámili, že vo veci netrvajú

na ústnom pojednávaní. Vzhľadom na uvedené a podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) ústavný súd sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu.

II.

5. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom sťažnosti a k nej pripojených príloh,

s vyjadrením podpredsedu okresného súdu, ako aj so skutočnosťami uvedenými v spise

okresného súdu sp. zn. zistil tento skutkový stav:

Konanie vo veci začalo pôvodne na základe návrhu podaného okresnému súdu

sťažovateľkou 10. júla 2000 vo veci určenia vlastníctva k dvom nárokom, a to určenia

ideálneho podielu k nehnuteľnostiam, ktoré sú evidované S., kat. úz. M., na LV č. ..., a to

k administratívnej budove č. ..., postavenej na p. č. ..., a určenia, že je výlučnou vlastníčkou

nehnuteľnosti – obytného domu č. ..., postaveného na p. č. ..., ktorý pozostáva z ...

bytových jednotiek. Dňa 5. septembra 2000 vstúpili do konania vedľajší účastníci. Mesto

M. požiadalo 17. apríla 2001 o vylúčenie veci na samostatné konanie. Okresný súd tomuto

návrhu vyhovel a nárok sťažovateľky uplatnený v pôvodnom návrhu na určenie vlastníctva

k obytnému domu uznesením sp. zn. z 21. septembra 2001 vylúčil na

samostatné konanie, ktoré je v súčasnom období vedené na okresnom súde pod sp. zn.

. Podľa tvrdení sťažovateľky došlo pri vylúčení veci okresným súdom

k porušeniu zákona, keď vec nebola pridelená pôvodnému zákonnému sudcovi, v dôsledku

čoho podala vo veci námietky, o ktorých rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský

súd“) 25. novembra 2002 tak, že zákonným sudcom vo veci vedenej pod sp. zn.

je JUDr. A. K. Po ustálení okruhu účastníkov konania na strane odporcu podal

25. júna 2003 právny zástupca sťažovateľky návrh na prerušenie konania. Okresný súd

uznesením z 1. augusta 2003 žiadosti vyhovel a konanie prerušil. Okresný súd následne

napriek prerušeniu konania vo veci ďalej konal a nariadil pojednávanie na

9. november 2004. Uznesenie o pokračovaní v konaní vydal okresný súd 15. marca 2005.

Termín pojednávania na 31. marec 2005 bol zrušený, keďže sťažovateľka uplatnila

námietku zaujatosti konajúcej sudkyne. Krajský súd uznesením sp. zn.

z 22. apríla 2005 rozhodol, že sudkyňa nie je zaujatá, a na námietku preto neprihliada.

Ďalšie pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 16. júna 2005 a bolo odročené na 21. jún 2005,

keď okresný súd vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým návrh sťažovateľky zamietol. Na

základe odvolania podaného sťažovateľkou 12. augusta 2005 krajský súd uznesením

č. k. -427 rozsudok okresného súdu v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie. Spis bol okresným súdom predložený na rozhodnutie o odvolaní krajskému

súdu 30. septembra 2005, kde sa nachádzal do 12. novembra 2007. Po vrátení spisu boli vo

veci vykonané úkony na ustálenie okruhu účastníkov. Okresný súd v ďalšom období

zabezpečoval listinné doklady pre konanie, uskutočnil pojednávanie vo veci 1. júla 2008,

18. septembra 2008 a 16. októbra 2008, na ktorom vyhlásil rozsudok, ktorým návrh

sťažovateľky v celom rozsahu zamietol. Proti rozsudku podala sťažovateľka

4. decembra 2008 odvolanie, ktoré bolo doplnené vyjadrením štatutárneho zástupcu. Spis

bol predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní 27. januára 2009. Krajský súd

uznesením č. k. -644 zo 4. augusta 2009 rozsudok okresného súdu v celom

rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis sa na krajskom súde nachádzal od

27. januára 2009 do 22. septembra 2009. Uznesením zo 7. januára 2010 okresný súd

pripustil zmenu účastníkov na strane odporcov a 21. januára 2010 uskutočnil vo veci

pojednávanie, ktoré odročil na 11. február 2010, na ktorom vyhlásil rozsudok vo veci,

ktorým návrh opätovne v celom rozsahu zamietol. Proti rozsudku podala sťažovateľka

odvolanie, v dôsledku ktorého bol spis 7. apríla 2010 zaslaný na rozhodnutie krajskému

súdu, odkiaľ bol vyžiadaný okresným súdom na vypracovanie stanoviska k podanej

sťažnosti a bol zapožičaný aj ústavnému súdu.

6. Sťažovateľka podala 7. apríla 2008 okresnému súdu sťažnosť na prieťahy

v konaní. Podpredseda okresného súdu jej v odpovedi sp. zn. Spr. 2025/08 z 2. mája 2008

oznámil, že sťažnosť považuje za neopodstatnenú, pretože vo veci sa koná plynulo a bez

prieťahov.

III.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1

dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu

nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (, ,

).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa , čo platí aj o dohovoru, vychádza zo svojej

ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu“ (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej

aj „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo

splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

8. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom

v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS

111/02, , a ďalšie) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú

právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho

konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého

kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní

a jeho význam pre sťažovateľa (, ). Podľa uvedených kritérií

posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

8.1 Predmetom namietaného konania je určenie vlastníctva k nehnuteľnosti,

v ktorom je potrebné určiť, či sťažovateľka nadobudla vlastnícky vzťah k nehnuteľnosti,

ktorá je obytným domom a pozostáva z ... bytových jednotiek. Konanie o určenie

vlastníctva k nehnuteľnosti patrí k štandardnej agende všeobecných súdov, ku ktorej

existuje stabilizovaná judikatúra všeobecných súdov, v zásade však v nich nemožno vylúčiť

právnu a faktickú zložitosť veci. Vzhľadom na skutočnosti vyplývajúce z uvedeného

konania, a to jednak okolností, za ktorých došlo po združení finančných prostriedkov

právnických subjektov k výstavbe objektu s bytovými jednotkami, následnému rozdeleniu

Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a transformácii majetku na novovytvorené

subjekty, ako aj zmene vlastníckych vzťahov k jednotlivým bytovým jednotkám, možno

veci priznať ako právnu, tak aj skutkovú zložitosť, na ktorú poukázal vo svojom stanovisku

aj okresný súd. Doterajšiu sťažovateľkou namietanú dĺžku konania však nemôže ústavný

súd pripísať iba na vrub právnej a skutkovej zložitosti veci.

8.2 Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,

či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri preskúmaní spisu zistil,

že sťažovateľka svojím správaním zásadným spôsobom neprispela k doterajšej dĺžke

konania.

Sťažovateľka uplatnila procesné prostriedky, ktoré jej

priznáva ako účastníkovi konania. Je potrebné tiež uviesť, že ich využívala v dôsledku

pochybení okresného súdu (námietka nepridelenia veci zákonnému sudcovi, námietka

zaujatosti sudcu, odvolania proti rozhodnutiam okresného súdu). Podľa judikatúry

ústavného súdu (napr. , , , ) predĺženie

konania, ktoré je dôsledkom uplatnenia procesných práv účastníkov konania, síce nemá

povahu zbytočných prieťahov, avšak účastník konania (v danom prípade sťažovateľka)

musí strpieť predĺženie konania, ktoré je sprievodným znakom ich využitia.

8.3 Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu, ktorý vo veci konal. Konanie vedené

okresným súdom začalo na návrh sťažovateľky na určenie vlastníctva k dvom

nehnuteľnostiam – administratívnej budove a obytnému domu s ... bytovými jednotkami,

ktorý bol podaný okresnému súdu 10. júla 2000. Po vstupe vedľajšieho účastníka

do konania a návrhu odporcu v 2. rade bol návrh v časti týkajúcej sa určenia vlastníctva

k obytnému domu vylúčený uznesením z 21. septembra 2001 na samostatné konanie.

Konanie vo veci trvá už takmer desať rokov a napriek tomu, že nevykazuje žiadne

zásadné obdobia nečinnosti okresného súdu, jeho dĺžku nemožno považovať za primeranú.

Ústavný súd však poznamenáva, že z doterajšej dĺžky konania sa spis viac ako tri roky

nachádzal na krajskom súde (pričom sťažovateľka prieťahy v konaní postupom krajského

súdu nenamietala), ktorý rozhodoval o sťažovateľkou uplatnenej námietke o nepridelení

veci zákonnému sudcovi, o námietke zaujatosti sudcu a opakovane o odvolaní proti

prvostupňovému rozsudku. Ústavný súd tiež konštatuje, že sťažovateľka podala

7. apríla 2008 predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní podľa zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov. Podpredseda okresného súdu v odpovedi na sťažnosť z 2. mája 2008 konštatoval,

že k prieťahom v konaní nedošlo. Konanie vo veci pokračovalo plynulo aj po tomto dátume

a po pojednávaní uskutočnenom 21. januára 2010 okresný súd 11. februára 2010 vyhlásil

vo veci rozsudok. Sťažovateľka podala proti uvedenému rozsudku odvolanie, v dôsledku

čoho bol spis opätovne postúpený na rozhodnutie krajskému súdu.

Ústavný súd posudzujúc všetky relevantné skutočnosti viažuce sa na konanie a berúc

do úvahy skutočnosť, že vec nie je ani po viac ako deviatich rokoch právoplatne skončená,

a uplatňujúc kritériá, ktorými hodnotí konanie ako prieťahové aj ESĽP, dospel k záveru,

že konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. bolo vzhľadom na jeho celkovú

dĺžku potrebné považovať za neprimerané a porušujúce práva sťažovateľky podľa čl. 48

ods. 2 a dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

IV.

9. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej alebo právnickej osoby podľa

vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo

iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3

ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť

o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti požadovala, aby ústavný súd nálezom prikázal

okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na skutočnosť, že vo veci

sp. zn. okresný súd 11. februára 2010 vyhlásil rozsudok, ústavný súd v tejto

časti sťažnosti nevyhovel (bod 3 výroku nálezu).

10. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia s odôvodnením: „nakoľko príčinná súvislosť medzi porušením základného

práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a vznikom nemajetkovej

ujmy na jeho strane je preukázateľne daná, požaduje sťažovateľ priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia vo výške 10.000 EUR“.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia však nie je priznanie náhrady škody

do náhrady nemajetkovej ujmy, ako to požadovala sťažovateľka, ale dovŕšenie ochrany

porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo

spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia

práva... ().

Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vzal

do úvahy všetky okolnosti súdneho konania, predovšetkým skutočnosť, že sťažovateľka

v danej veci vystupuje ako navrhovateľka domáhajúca sa určenia vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti, pričom okresný súd vo veci po vykonanom dokazovaní rozsudkom (ktorý

nie je právoplatný) jej návrh v celom rozsahu zamietol. Ústavný súd dospel k záveru,

že vyslovenie porušenia označeného základného práva sťažovateľky je dostatočným

uplatnením právomoci ústavného súdu a primerané finančné zadosťučinenie sťažovateľke

nepriznal.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že jeho fakultatívna právomoc priznať

primerané finančné zadosťučinenie podľa v žiadnom rozsahu nijakým

spôsobom nemodifikuje ani nerozširuje účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje v konaní

o namietanom porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V súvislosti

s uvedeným považuje ústavný súd za dôležité zdôrazniť aj to, že jeho právomoc priznať

primerané finančné zadosťučinenie podľa sťažovateľke, ktorej

sťažnosti vyhovie v merite veci, nie je samostatným nárokom sťažovateľky na akési

odškodnenie za prípadné prieťahy v konaní príslušného štátneho orgánu, ale má len

akcesorickú povahu. Satisfakčný potenciál rozhodnutia ústavného súdu teda nie

je autonómnym prvkom ním poskytovanej ochrany ani akýmsi paralelným titulom pre

domáhanie sa tejto ochrany. Takýmto titulom je len a výlučne potreba chrániť konkrétne

základné právo sťažovateľky a prostredníctvom tohto práva aj princíp právnej istoty

().

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia (bod 3 výroku nálezu).

11. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom

JUDr. M. B. Ústavný súd pri priznaní úhrady trov konania vychádzal z výšky priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá

bola 695,41 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2009. Úhradu priznal za

dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti) v súlade

s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov, a to každý úkon po 115,90 €, t. j. spolu

231,80 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 6,95 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky)

predstavuje sumu 245,70 €. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť

na účet právneho zástupcu sťažovateľky ( v spojení s

) (bod 2 výroku nálezu).

12. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2010