Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 284/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2010

predbežne prerokoval sťažnosť A. D., t. č. vo výkone väzby, vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na osobnú slobodu podľa a 5 Slovenskej

republiky a podľa čl. 8 ods. 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd, základného práva nebyť

odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa a práva

na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn. z 12.

marca 2010 a postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z

1. apríla 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. D. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2010

a v totožnom znení aj 10. júna 2010 doručená sťažnosť A. D., t. č. vo výkone väzby (ďalej

len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu

podľa a 5 (ďalej len „“) a podľa

a 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva nebyť odňatý

svojmu zákonnému sudcovi podľa a práva na slobodu a bezpečnosť

podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 12. marca 2010 a postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 1. apríla 2010.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 22. februára 2010 podal žiadosť o prepustenie

z väzby na slobodu.

Sťažovateľ tvrdil, že 12. marca 2010 sa malo na okresnom súde uskutočniť

predbežné prerokovanie obžaloby a v tento deň vzniesol aj námietku zaujatosti proti

predsedníčke senátu okresného súdu z dôvodu, že jeho trestná vec jej bola pridelená

formálne, a to z dôvodu, že už prerokúvala trestnú vec iného obžalovaného. V tom videl

porušenie svojho základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48

ods. 1 .

Podľa vyjadrenia sťažovateľa predsedníčka senátu okresného súdu uznesením sp. zn.

z 12. marca 2010 nevyhovela jeho námietke zaujatosti, a preto proti nemu hneď

podal sťažnosť, ktorú doplnil 26. marca 2010.

Sťažovateľ uviedol, že o jeho sťažnosti rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 1. apríla 2010 tak, že ju zamietol ako nedôvodnú. Uznesenie mu bolo doručené

23. apríla 2010.

Sťažovateľ tvrdil, že tým, že mu uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 1. apríla 2010 bolo doručené až po 60 dňoch od podania žiadosti o prepustenie z väzby

(22. februára 2010), o ktorej sa z dôvodu vznesenej námietky zaujatosti nekonalo, došlo aj

k porušeniu jeho základného práva podľa a 5 a podľa a 5

listiny a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. Podľa jeho názoru všeobecné súdy nerozhodli

o zákonnosti jeho väzby urýchlene a bezodkladne.

Okrem toho sťažovateľ vyslovil názor, že po 3. marci 2010 sa nachádza vo väzbe bez

právneho dôvodu. Sťažovateľ uviedol, že naposledy mu bola lehota trvania väzby predĺžená

uznesením okresného súdu sp. zn. z 9. októbra 2009 práve do 3. marca 2010,

ale po tomto dátume sa o ďalšom trvaní väzby nerozhodlo, a preto ďalšie zotrvanie vo

väzbe považuje za nezákonné. V tejto súvislosti sťažovateľ argumentoval aj judikatúrou

ústavného súdu (), podľa ktorej okolnosť, že bola podaná obžaloba, nie je

postačujúca pre splnenie podmienky zákonnosti väzby a nemôže odôvodniť ďalšie trvanie

väzby bez príslušného súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľ taktiež namietal „konanie a postup Okresnej prokuratúry Z.“, avšak bez

uvedenia akýchkoľvek skutočností.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze

vyslovil, že postupom a rozhodnutiami okresného súdu vo veci sp. zn.

a krajského súdu vo veci sp. zn. boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17

ods. 2 a 5 a podľa a 5 listiny, podľa a právo podľa

čl. 5 ods. 4 dohovoru.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

Podstatou námietok sťažovateľa boli tvrdenia o porušení jeho práv postupom

a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu, a to z dôvodu, že podľa jeho názoru

nerozhoduje v jeho veci zákonný sudca, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby

z 22. februára 2010 nebolo rozhodnuté, a to ani potom, ako mu 23. apríla 2010 bolo

doručené uznesenie krajského súdu sp. zn. z 1. apríla 2010, ako aj z dôvodu, že

podľa jeho názoru je jeho zotrvanie vo väzbe po 3. marci 2010 nezákonné, lebo po tomto

dátume neexistuje súdne rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby.

1. Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich

základných práv podľa a 5 , podľa a 5 listiny a podľa

ods. 1 uznesením okresného súdu sp. zn. z 12. apríla 2010, ústavný súd

vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v . Toto ustanovenie

limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich

v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného

práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu

poskytnúť všeobecné súdy.

Ústavný súd konštatuje, že proti uzneseniu okresného súdu ako súdu prvého stupňa,

ktorým nebola predsedníčka a prísediaci senátu vylúčení z trestnej veci sťažovateľa, využil

sťažovateľ ústavnú a zákonnú možnosť a obrátil sa na krajský súd, ktorý na základe

podaného opravného prostriedku vo veci konal a rozhodol. Právo krajského súdu preskúmať

na základe sťažnosti rozhodnutie okresného súdu a poskytnúť tak ochranu sťažovateľovým

právam vylučuje právomoc ústavného súdu bezprostredne preskúmavať prvostupňové

rozhodnutia všeobecného súdu v sťažovateľovej trestnej veci.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (obdobne napr. ,

, , , ).

2. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva

nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa , ako aj základné právo

na osobnú slobodu podľa a 5 a podľa a 5 listiny uznesením

krajského súdu sp. zn. z 1. apríla 2010.

Ústavný súd zistil, že napadnutým uznesením krajský súd zamietol sťažnosť

sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 12. marca 2010, ktorým

bolo rozhodnuté, že senát okresného súdu v zložení z predsedníčky senátu a prísediacich nie

je vylúčený v trestnej veci sťažovateľa.

V odôvodnení tohto rozhodnutia sa krajský súd vyjadril k povahe námietky

sťažovateľa, v rámci ktorej namietal, že okresný súd nebude v jeho veci rozhodovať

objektívne a nestranne, pretože predsedníčka senátu prerokúva aj trestnú vec iného

obžalovaného, ktorá bola vylúčená na samostatné konanie. Krajský súd ďalej konštatoval,

že vzhľadom na to, že senátu okresného súdu neboli známe žiadne skutočnosti, ktoré by

odôvodňovali jeho vylúčenie z tejto trestnej veci, rozhodol o svojom nevylúčení. Súd

druhého stupňa upriamil pozornosť aj na to, že okresný súd konštatoval, že svoj doterajší

postup považuje za zákonný a správny.

Krajský súd poukázal na to, že sťažovateľ svoju sťažnosť proti uzneseniu okresného

súdu podal hneď po jeho vyhlásení na verejnom zasadnutí pri predbežnom prerokovaní

obžaloby a následne ju aj písomne zdôvodnil. V rámci svojich námietok sťažovateľ uviedol,

že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, o ktorej sa rozhodovalo 18. decembra 2009, došlo

k nezákonnému postupu, ďalej tvrdil, že jeho väzba je nedôvodná a že o jeho žiadosti mal

rozhodovať sudca pre prípravné konanie.

Krajský súd konštatoval, že námietka sťažovateľa, ktorú podal proti senátu okresného

súdu nie je dôvodná a navyše nebola vznesená bez meškania tak, ako to má na mysli § 31

ods. 4 , pretože sťažovateľ o zložení senátu mal vedomosť už v decembri

2009, ale námietku vzniesol až v marci 2010.

Okrem toho súd druhého stupňa vyslovil názor, že námietky sťažovateľa týkajúce sa

nestrannosti senátu okresného súdu neboli objektívne zdôvodnené a voči prísediacim senátu

ani neboli bližšie špecifikované. Na základe toho potom krajský súd dospel k záveru, že nie

sú dané objektívne skutočnosti, ktoré vyvolávajú pochybnosti o spravodlivom rozhodovaní

senátu okresného súdu v danej trestnej veci. Krajský súd preto sťažnosť sťažovateľa proti

uzneseniu okresného súdu z 12. marca 2010 zamietol.

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný

súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani

jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany

ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom

rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , , ).

Ústavný súd v rámci svojej ustálenej judikatúry (, ) uviedol,

že pri skúmaní podstatných náležitostí pojmu „zákonný sudca“ podľa

treba brať do úvahy nielen príslušnú zákonnú úpravu, ale predovšetkým ustanovenia

o nezávislom a nestrannom výkone súdnictva. Existencia nestrannosti musí byť určená

jednak podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia

a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a jednak podľa objektívneho hľadiska, teda

zisťovaním, či sudca poskytuje dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená

akákoľvek oprávnená pochybnosť. V tomto smere ide o zvažovanie zistiteľných

skutočností, ktoré môžu nestrannosť sudcu spochybniť. Z tohto pohľadu môže mať dokonca

určitý význam aj tzv. zdanie (javenie sa) pochybností (appearances of bias). Je to inými

slovami vyjadrený výstižný výrok Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu vo veci

Delcourt v. Belgicko, 1970, séria A, č. 11, podľa ktorého „spravodlivosť má byť nielenže

vykonávaná, ale sa aj musí javiť, že je vykonávaná“. Podstatnou je dôvera, ktorú musia

súdy v demokratickej spoločnosti u verejnosti vzbudzovať (, ).

Vychádzajúc z citovanej judikatúry a ústavnej konfrontácie, ktorej boli podrobené

závery krajského súdu a námietky sťažovateľa, dospel ústavný súd k záveru, že uznesenie

krajského súdu je presvedčivé, odôvodnené a v nijakom ohľade nevykazuje známky

svojvôle. Krajský súd v ňom celkom jasne zdôvodnil, prečo námietka sťažovateľa

o pochybnostiach voči nestrannosti a objektivite senátu okresného súdu bola vyhodnotená

ako irelevantná. V tejto súvislosti krajský súd poukázal hlavne na to, že sťažovateľ

nevzniesol námietku v súlade s podmienkami podľa , pretože

ju nevzniesol bez meškania. Navyše sa krajský súd venoval aj podstate danej námietky.

K tejto poznamenal, že pokiaľ by mala byť právne významná, musela by byť aj zdôvodnená

a aj pre nestranného pozorovateľa by tu už na prvý pohľad museli existovať skutočnosti,

ktoré by spochybňovali nestrannosť senátu okresného súdu. Krajský súd však takéto

skutočnosti nezistil.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu nezistil

skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné hodnotiť vyvodené závery ako zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a ktoré by mali zároveň za následok porušenie základného práva

sťažovateľa podľa .

Keďže označeným rozhodnutím krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva sťažovateľa podľa , v tomto ohľade nemohlo dôjsť ani

k porušeniu a 5 a a 5 listiny, ktoré obsahujú nielen základné

hmotné, ale aj procesné atribúty práva na osobnú slobodu, t. j. vrátane práva na spravodlivé

súdne konanie pri jej pozbavení.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol už pri jej

predbežnom prerokovaní podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

3. Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5

a podľa a 5 listiny, ako aj práva podľa dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. v súvislosti s nedodržaním požiadavky

urýchleného rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 22. februára 2010.

Ústavný súd v súvislosti s touto námietkou sťažovateľa zistil, že okresný súd

uznesením č. k. -769 z 18. decembra 2009 okresný súd ponechal sťažovateľa vo

väzbe z dôvodov podľa a , zamietol jeho žiadosť

o prepustenie z väzby a neprijal jeho písomný sľub daný podľa § 80 ods. 1 písm. b)

.

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský

súd uznesením sp. zn. z 28. januára 2010 tak, že ju zamietol. V súlade s § 184

ods. 1 písm. a) uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť

28. januára 2010.

Ďalšiu žiadosť o prepustenie z väzby sťažovateľ podal 22. februára 2010.

Podľa obvinený má právo kedykoľvek žiadať

o prepustenie na slobodu. ... O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa

žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí

tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo

právoplatnosť.

Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ namietal prieťahy v postupe okresného súdu

a krajského súdu pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 22. februára 2010,

ktorú podal ešte predtým, než uplynula lehota 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým

sa rozhodlo o jeho predchádzajúcej žiadosti o prepustenie z väzby.

Podaním sp. zn. z 26. februára 2010, ktoré bolo sťažovateľovi

doručené 3. marca 2010, mu okresný súd oznámil, že o jeho žiadostiach o prepustenie

z väzby, ktoré podal pred uplynutím lehoty 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia (uznesenie

krajského súdu z 28. januára 2010), ktorým bola jeho žiadosť o prepustenie z väzby

naposledy zamietnutá, nerozhodoval, pretože neobsahovali nové skutočnosti.

Keďže okresný súd a následne ani krajský súd s prihliadnutím na štvrtú vetu § 79

ods. 3 o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 22. februára 2010

z dôvodu, že neobsahovala nové skutočnosti, ani nekonali, nemohli sa dopustiť prieťahov

v konaní, a tým ani porušenia jeho základného práva podľa a 5 a podľa

čl. 8 ods. 2 a 5 listiny, ako ani práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že zistil, že o žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby zo 4. marca 2010, ktorú podal už po uplynutí lehoty 30 dní od

právoplatnosti uznesenia krajského súdu z 28. januára 2010, rozhodol okresný súd až

30. apríla 2010. Túto skutočnosť však sťažovateľ z hľadiska nedodržania požiadavky

urýchlenia a bezodkladného rozhodovania o zákonnosti väzby vôbec (a to ani v odôvodnení

sťažnosti, ani v jej petite) nenamietal.

4. Sťažovateľ namietal aj porušenie svojich práv postupom okresného súdu

a krajského súdu, pretože tvrdil, že tieto súdy ho mali po 3. marci 2010 prepustiť

bezodkladne z väzby na slobodu, a to z dôvodu, že o ďalšom trvaní jeho väzby po tomto

dátume nebolo rozhodnuté.

Ústavný súd zistil, že 9. decembra 2009 bola na okresnom súde podaná obžaloba na

sťažovateľa za obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných

látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1

písm. b), c) a d) a ods. 2 písm. e) formou spolupáchateľstva podľa

. Na sťažovateľa sa pritom hľadí ako na páchateľa podľa

.

Po podaní obžaloby okresný súd uznesením sp. zn. z 18. decembra 2009

okrem iného vyslovil, že sťažovateľa ponecháva vo väzbe z dôvodov útekovej

a preventívnej väzby [ a ].

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. z 28. januára 2010 tak, že ju zamietol.

Krajský súd v tomto rozhodnutí konštatoval, že sťažovateľ bol vzatý do väzby

rozhodnutím okresného súdu sp. zn. z 5. apríla 2009, a to z dôvodov podľa §

71 ods. 1 písm. a) a c) , pričom väzba uňho začala plynúť 3. apríla 2009

o 13.00 h. Uznesením okresného súdu sp. zn. z 9. októbra 2009 bola lehota

trvania jeho väzby predĺžená do 3. marca 2010.

Z uvedeného vyplýva, že väzba v prípravnom konaní bola predĺžená do marca 2010,

ale už v decembri 2009 bola na sťažovateľa podaná na okresnom súde obžaloba, v dôsledku

čoho sa vec posunula do štádia konania pred súdom prvého stupňa.

Podľa celková lehota väzby v prípravnom

konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť štyridsaťosem mesiacov, ak

je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin. Podľa § 76 ods. 7 písm. c)

citovaného ustanovenia z lehoty uvedenej v odseku 6 pripadá na prípravné konanie najviac

dvadsaťpäť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.

Podľa ak pominie dôvod väzby, dôvod na jej ďalšie

trvanie alebo uplynie lehota uvedená v § 76 ods. 6 alebo 7 alebo § 78, musí byť obvinený

ihneď prepustený na slobodu.

Podľa prvej vety policajt, prokurátor, sudca pre

prípravné konanie a súd sú povinní skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody

väzby trvajú alebo či sa zmenili.

Vychádzajúc z uvedeného sa ústavný súd nedomnieva, aby sa sťažovateľ po 3. marci

2010 nachádzal vo väzbe bez príslušného súdneho rozhodnutia. Ústavný súd zastáva názor,

že takýmto súdnym rozhodnutím, ktoré sa týka zotrvania sťažovateľa vo väzbe aj po podaní

obžaloby (9. decembra 2009), je uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 18. decembra 2009 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 28. januára 2010. V označených rozhodnutiach všeobecne súdy zreteľne vyslovili, že

sťažovateľ sa ponecháva vo väzbe, pretože dôvody podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c)

stále trvajú. Tieto súdy pritom neboli povinné označiť konkrétny dátum,

do kedy bude sťažovateľova väzba trvať. Je podstatné, aby lehota jeho väzby bola v súlade

s príslušnými zákonnými ustanoveniami. Vzhľadom na to, že sťažovateľ je stíhaný za

obzvlášť závažný zločin, ako aj s prihliadnutím na to, že jeho väzba začala plynúť 3. apríla

2009, lehota podľa je zachovaná. V súlade s

ods. 1 je úlohou súdu, aby v prípade, ak pominú dôvody väzby alebo

zákonom prípustná lehota trvania väzby, prepustil sťažovateľa z väzby na slobodu.

Keďže väzba sťažovateľa aj po podaní obžaloby trvá na základe súdneho rozhodnutia

o jeho ponechaní vo väzbe, ako aj na základe ďalších súdnych rozhodnutí o zamietnutí jeho

žiadostí o prepustenie z väzby, ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

5. Okrem toho sťažovateľ uviedol, že namieta aj postup Okresnej prokuratúry Z.,

avšak v sťažnosti neuviedol žiadne okolnosti, ktoré by ústavný súd mohol vziať do úvahy z

hľadiska posúdenia, či určitým konaním, respektíve opomenutím konania alebo

rozhodnutím tohto orgánu verejnej moci mohlo dôjsť k porušeniu jeho práv. Na základe

toho ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú a z tohto

dôvodu ju aj odmietol.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa z nej vyplývajúcimi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010