Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 251/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2010

predbežne prerokoval sťažnosť M. D., S., zastúpenej advokátom JUDr. T. Š., K., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie svojej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. ,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. D. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2010

doručená sťažnosť M. D., S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. T. Š.,

K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva na

prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj

„namietané konanie“ alebo „namietané konkurzné konanie“).

Zo sťažnosti a zistení ústavného súdu vyplýva, že rozsudkami Okresného súdu

Michalovce, ktorými sa právoplatne skončili konania vedené na tomto súde pod sp. zn.

, a , bol sťažovateľke proti P. v M. (ďalej len

„žalovaný“) priznaný nárok na zaplatenie sumy 1 135 020 Sk. Časť priznaného nároku

sťažovateľka vymáhala v exekučnom konaní. Na majetok žalovaného bol však na návrh K.,

a. s., B., 16. mája 1997 vyhlásený konkurz. Konkurzné konanie sa vedie krajským súdom

pod sp. zn. . V dôsledku začatia konkurzného konania bolo exekučné konanie

podľa o konkurze a vyrovnaní v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) prerušené. Sťažovateľka

prostredníctvom svojho vtedajšieho právneho zástupcu prihlásila 8. septembra 1997 svoju

pohľadávku do konkurzu. Podľa tvrdení sťažovateľky krajský súd v konkurznom konaní

svojím postupom spôsobuje neodôvodnené a zbytočné prieťahy, čím sa predlžuje stav jej

právnej neistoty a odďaľuje sa právoplatné skončenie tohto konkurzného konania.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza:

«Toto je moja v poradí druhá sťažnosť na Ústavný súd v tejto veci. Prvá bola

17. decembra 2002 pod sp. zn. odmietnutá. V dôsledku sťažnosti, podanej na

ESĽP bolo pochybenie Ústavného súdu napravené rozsudkom tohto súdu z 8. januára 2009

č. 15592/03. Podľa jeho čl. 55 bolo posudzovaným obdobím obdobie od prihlášky do

konkurzu do 16. júla 2008.

V pripojenej odpovedi na moju žiadosť zn. Spr 31/2010 je uvedený jednak súpis

úkonov za roky 2007 – 2009 vo veci a jednak oznámenie, že spis sa nachádza na Najvyššom

súde SR od 24. 8. 2009. Podľa môjho zistenia tam je i ku dňu písania tejto sťažnosti.

K obsahu dokladu pripomínam, že podľa mojich vedomostí úkony tam uvedené boli

formálne: nijak vec neposunuli k ukončeniu.

Podľa úzu Ústavný súd odmieta považovať za zodpovedný subjekt v prípade

prieťahov v konaní štát. Vedie ho k tomu ťažko akceptovateľný argument: selektovať podiel

viacerých orgánov na výsledku možno rovnako, ako v iných právnych prípadoch, pokiaľ ide

o prípadné primerané zadosťučinenie. Problémom nie je ani výrok o povinnosti konať bez

zbytočných prieťahov, ktorý má byť adresovaný výlučne na základe logiky.

Po júli 2008 štát reprezentovaný Krajským súdom Košice (i keď „blokovaný“

Najvyšším súdom) postupuje nedostatočne razantným, objektívne príslušným spôsobom a

moje právo nechráni. Naviac je pre mňa nepochopiteľný stav úrovne elementárnej

spravodlivosti za situácie – všeobecne známej – že družstvo prosperuje a zarába cez

množstvo akože nových prevádzok (viď spis). Mám preto dôvodné podozrenie, že tzv.

prioritní veritelia veľký záujem na ukončení veci neprejavujú.

Podľa namietnutých článkov Dohovoru a má každý právo na prejednanie

jeho veci v primeranej lehote bez zbytočných prieťahov. Z troch stabilných aspektov

posudzovania dôvodu ich vznikov je nepochybné, že je to postup súdu, ktorý je ich príčinou.

Podľa môjho názoru je to benevolencia súdu k disciplinárnym nedostatkom správcov, ktorej

dôsledkom je ich slabá profesionálna úroveň.

Uznávam, že v porovnaní s „prejednaným“ obdobím a obdobím po ňom je veľký

rozdiel v čase. Vzdor tomu je namieste zohľadniť, že dochádza k netolerovateľnej recidíve

živenej omylom, že teraz už môže konanie trvať ľubovoľne dlho.»

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti týmto nálezom:

„1) Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. porušil právo

sťažovateľky na konanie v jej veci v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov podľa

) Dohovoru a ) SR.

2) Ústavný súd SR priznáva sťažovateľka z titulu primeraného zadosťučinenia

3.000,-Eur.

3) Ústavný súd SR priznáva sťažovateľke právo na náhradu trov konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konkurznom konaní

vedenom pod sp. zn. . Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že sťažovateľka

doručila ústavnému súdu už 28. marca 2002 sťažnosť podľa , ktorou

namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného v v namietanom konkurznom konaní vedenom

krajským súdom. Táto sťažnosť bola uznesením ústavného súdu č. k. -17 zo

17. decembra 2002 odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Následne sa sťažovateľka sťažnosťou proti Slovenskej republike zo 6. mája 2003

(sťažnosť č. 15592/03) obrátila na Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý

rozsudkom z 8. apríla 2009 vyslovil porušenie sťažovateľkinho práva na prejednanie jej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj jej práva na účinný

prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a priznal jej spravodlivé zadosťučinenie v sume

6 640 €.

V súlade s čl. 46 dohovoru je rozsudok súdu ESĽP konečný a záväzný pre Slovenskú

republiku. Sťažovateľka sa rozsudkom ESĽP z 8. januára 2009 domohla ochrany svojich

práv podľa čl. 6 ods. 1 a podľa čl. 13 dohovoru, pričom ESĽP dospel k záveru, že

k porušeniu označených práv sťažovateľky došlo v období začínajúcom dňom prihlásenia

jej pohľadávky do namietaného konkurzného konania 8. septembra 1997 a končiacom

16. júla 2008. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd považoval sťažnosť sťažovateľky

v časti týkajúcej sa obdobia do 16. júla 2008 za vec, o ktorej už bolo rozhodnuté, a preto

v tejto časti sťažnosť odmietol podľa ako neprípustnú.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd považoval za obdobie relevantné na posúdenie

opodstatnenosti sťažnosti obdobie po 16. júli 2008.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť

reálne nepripúšťajú (, , , , ).

Ústavný súd už konštatoval (napr. , ), že nevyníma

z povinnosti všeobecných súdov konať bez zbytočných prieťahov žiadne konanie, v ktorom

sa poskytuje súdna ochrana právam fyzických osôb alebo právnických osôb. Účelom zákona

o konkurze a vyrovnaní je podľa § 1 zákona o konkurze a vyrovnaní usporiadanie

majetkových pomerov dlžníka (úpadcu), ktorý má viac veriteľov, voči ktorým nie je

schopný plniť svoje záväzky po lehote splatnosti v dôsledku insolvencie, alebo sa nachádza

v predĺžení. Stanovením pravidiel usporiadania majetkových pomerov úpadcu vrátane

speňaženia jeho majetku (konkurznej podstaty) a rozdelenia výťažku tohto speňaženia

medzi konkurzných veriteľov, o ktorom rozhoduje v konečnom dôsledku súd, sa

v konkurznom konaní poskytuje súdna ochrana majetkovým právam veriteľov úpadcu, ktorí

ich kvalifikovaným spôsobom uplatnili. Za týchto okolností možno konštatovať, že

sťažovateľke garantuje ochranu jej základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa , ako aj jej práva podľa

dohovoru v namietanom konkurznom konaní, pretože sa prihlásením svojej pohľadávky

stala jeho účastníčkou.

Miera a povaha zodpovednosti všeobecného (konkurzného) súdu za postup správcu

konkurznej podstaty v konkurznom konaní je daná rozsahom jeho oprávnení, ktoré mu

zákon vo vzťahu k tomuto subjektu konkurzného konania priznáva (najmä § 12 a § 8 ods. 4

a 5 zákona o konkurze a vyrovnaní).

S ohľadom na uvedené možno v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu

hovoriť o prieťahoch v konkurznom konaní vtedy, ak súd vôbec nevyužije vo vzťahu

k správcovi konkurznej podstaty tie prostriedky, účelom ktorých je zabezpečenie účinnej

a rýchlej ochrany práv účastníkov konkurzného konania, prípadne ak k ich použitiu siahne

až vtedy, keď je ich účinok na dosiahnutie tohto účelu minimalizovaný alebo vylúčený

(mutatis mutandis ).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu rešpektujúcej jeho ústavné

postavenie, nie je jeho úlohou určovať namiesto konkurzného súdu optimálny postup

v danej veci, ale posúdiť, či ním prijaté opatrenia a zvolený postup sú vzhľadom na

okolnosti prípadu akceptovateľné z pohľadu garantovaného práva na konanie bez

zbytočných prieťahov (obdobne napr. , ).

Ústavný súd pri hodnotení postupu krajského súdu v relevantnom období vzal do

úvahy skutočnosť, že pre konanie, ktoré nasleduje po vyhlásení konkurzu (§ 13 zákona

o konkurze a vyrovnaní), je typické speňaženie konkurznej podstaty, čo bolo v okolnostiach

danej veci sťažené z dôvodu súbežne prebiehajúceho konania vedeného krajským súdom

pod sp. zn. , ktorého predmetom je rozhodovanie o vylúčení nehnuteľností

z konkurznej podstaty.

Zo súdneho spisu sp. zn. vyplýva, že žalovaný sa žalobou z 25. júla

2001 domáhal od správcu konkurznej podstaty vylúčenia vecí z konkurznej podstaty.

O žalobe rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -353 z 15. júla 2009 tak, že

žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku sa žalobca (v namietanom konkurznom konaní

žalovaný) odvolal, na základe čoho bola vec predložená na rozhodnutie Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý podľa zistení ústavného súdu

o odvolaní zatiaľ v predmetnej veci nerozhodol.

Podľa § 12 zákona o konkurze a vyrovnaní je konkurzný súd oprávnený vyžiadať si

od správcu konkurznej podstaty správu a vysvetlenie, nahliadať do jeho účtov a vykonávať

potrebné zisťovania. Správcovi môže uložiť, aby si vyžiadal na určité otázky názor

veriteľského výboru alebo správcovi môže dať pokyny sám.

Ako vyplýva zo spisu, správca konkurznej podstaty vyzýval krajský súd v konaní

vedenom pod sp. zn. na urýchlené nariadenie pojednávania vo veci

vylúčenia majetku z konkurznej podstaty žiadosťou z 27. februára 2009. Po vyhlásení

rozsudku krajského súdu č. k. -353 z 15. júla 2009 a predložení veci

najvyššiemu súdu na rozhodnutie o odvolaní proti tomuto rozsudku obdobnú žiadosť

správca konkurznej podstaty adresoval 23. novembra 2009 aj odvolaciemu súdu, pričom

o týchto svojich úkonoch informoval aj konkurzný súd. V označených žiadostiach správca

konkurznej podstaty poukazuje na skutočnosť, že namietané konkurzné konanie nemožno

skončiť, pokiaľ nie je právoplatne rozhodnuté o vylúčení vecí z konkurznej podstaty,

pričom už zo správy správcu konkurznej podstaty zo 6. júla 2007 vyplýva, že práve tento

majetok, ktorý je predmetom konania o vylúčenie vecí z konkurznej podstaty, je ostatným

majetkom úpadcu, ktorý je určený na speňaženie pre účely uspokojenia nárokov veriteľov

v namietanom konkurznom konaní.

Zo spisu ústavný súd ďalej zistil, že správca konkurznej podstaty doručil

22. apríla 2009 krajskému súdu (ako konkurznému súdu) svoje vyjadrenie k argumentácii

žalobcu v konaní o vylúčenie majetku z konkurznej podstaty vedenom krajským súdom pod

sp. zn. a v dňoch 31. decembra 2008, 12. júna 2009, 10. septembra 2009

a 29. apríla 2010 aj správy o svojej doterajšej činnosti v namietanom konkurznom konaní.

Podľa zistení ústavného súdu nebolo namietané konkurzné konanie vedené krajským

súdom pod sp. zn. v čase rozhodovania ústavného súdu o tejto sťažnosti ešte

právoplatne skončené, pričom v posudzovanom období krajský súd priebežne sledoval stav

súbežne prebiehajúceho konania vedeného pod sp. zn. a 23. júna 2010

uskutočnil informatívny výsluch sťažovateľky.

Na základe uvedených skutočností možno konštatovať, že krajský súd v období po

16. júli 2008 nemohol namietané konanie právoplatne skončiť, pretože mu v tom bránilo iné

súdne konanie vyvolané práve preskúmavaným konkurzným konaním, ktoré prebieha pred

krajským súdom pod sp. zn. a ktoré ešte nie je právoplatne skončené

vzhľadom na to, že najvyšší súd ešte nerozhodol o odvolaní podanom žalobcom (v konaní

vedenom pod sp. zn. vystupujúcim v postavení odporcu) proti rozsudku

krajského súdu z 15. júla 2009. Keďže majetok, ktorý je predmetom tohto sporu, je jediným

dosiaľ nespeňaženým majetkom úpadcu, nemožno až do právoplatného skončenia

uvedeného sporu konkurzné konanie vedené pod sp. zn. skončiť (m. m.

).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že v namietanom konkurznom

konaní vznikla v relevantnom období procesná situácia spočívajúca v prekážke, ktorá

v tomto období účinne bránila a stále bráni krajskému súdu v tom, aby mohol namietané

konanie právoplatne skončiť. Ide o procesnú situáciu, ktorej vznik nemožno pripísať na

ťarchu krajského súdu, a preto neexistujú dôvody, na základe ktorých by ústavný súd po

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne vysloviť porušenie základného práva

sťažovateľky podľa ani jej práva podľa dohovoru

namietaným postupom krajského súdu (m. m. , , ,

).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2010