Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 251/2010
PDF · 202.93 KB
No categories available
IV. ÚS 251/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2010
predbežne prerokoval sťažnosť M. D., S., zastúpenej advokátom JUDr. T. Š., K., ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 1 K 149/96,
a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. D. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2010
doručená sťažnosť M. D., S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. T. Š.,
K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 K 149/96 (ďalej aj
„namietané konanie“ alebo „namietané konkurzné konanie“).
Zo sťažnosti a zistení ústavného súdu vyplýva, že rozsudkami Okresného súdu
Michalovce, ktorými sa právoplatne skončili konania vedené na tomto súde pod sp. zn.
10 C 418/93, 10 C 419/93 a 10 C 806/93, bol sťažovateľke proti P. v M. (ďalej len
„žalovaný“) priznaný nárok na zaplatenie sumy 1 135 020 Sk. Časť priznaného nároku
sťažovateľka vymáhala v exekučnom konaní. Na majetok žalovaného bol však na návrh K.,
a. s., B., 16. mája 1997 vyhlásený konkurz. Konkurzné konanie sa vedie krajským súdom
pod sp. zn. 1 K 149/96. V dôsledku začatia konkurzného konania bolo exekučné konanie
podľa § 14 ods. 1 písm. d) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) prerušené. Sťažovateľka
prostredníctvom svojho vtedajšieho právneho zástupcu prihlásila 8. septembra 1997 svoju
pohľadávku do konkurzu. Podľa tvrdení sťažovateľky krajský súd v konkurznom konaní
svojím postupom spôsobuje neodôvodnené a zbytočné prieťahy, čím sa predlžuje stav jej
právnej neistoty a odďaľuje sa právoplatné skončenie tohto konkurzného konania.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza:
«Toto je moja v poradí druhá sťažnosť na Ústavný súd v tejto veci. Prvá bola
17. decembra 2002 pod sp. zn. III. ÚS 199/02 odmietnutá. V dôsledku sťažnosti, podanej na
ESĽP bolo pochybenie Ústavného súdu napravené rozsudkom tohto súdu z 8. januára 2009
č. 15592/03. Podľa jeho čl. 55 bolo posudzovaným obdobím obdobie od prihlášky do
konkurzu do 16. júla 2008.
V pripojenej odpovedi na moju žiadosť zn. Spr 31/2010 je uvedený jednak súpis
úkonov za roky 2007 – 2009 vo veci a jednak oznámenie, že spis sa nachádza na Najvyššom
súde SR od 24. 8. 2009. Podľa môjho zistenia tam je i ku dňu písania tejto sťažnosti.
K obsahu dokladu pripomínam, že podľa mojich vedomostí úkony tam uvedené boli
formálne: nijak vec neposunuli k ukončeniu.
Podľa úzu Ústavný súd odmieta považovať za zodpovedný subjekt v prípade
prieťahov v konaní štát. Vedie ho k tomu ťažko akceptovateľný argument: selektovať podiel
viacerých orgánov na výsledku možno rovnako, ako v iných právnych prípadoch, pokiaľ ide
o prípadné primerané zadosťučinenie. Problémom nie je ani výrok o povinnosti konať bez
zbytočných prieťahov, ktorý má byť adresovaný výlučne na základe logiky.
Po júli 2008 štát reprezentovaný Krajským súdom Košice (i keď „blokovaný“
Najvyšším súdom) postupuje nedostatočne razantným, objektívne príslušným spôsobom a
moje právo nechráni. Naviac je pre mňa nepochopiteľný stav úrovne elementárnej
spravodlivosti za situácie – všeobecne známej – že družstvo prosperuje a zarába cez
množstvo akože nových prevádzok (viď spis). Mám preto dôvodné podozrenie, že tzv.
prioritní veritelia veľký záujem na ukončení veci neprejavujú.
Podľa namietnutých článkov Dohovoru a Ústavy má každý právo na prejednanie
jeho veci v primeranej lehote bez zbytočných prieťahov. Z troch stabilných aspektov
posudzovania dôvodu ich vznikov je nepochybné, že je to postup súdu, ktorý je ich príčinou.
Podľa môjho názoru je to benevolencia súdu k disciplinárnym nedostatkom správcov, ktorej
dôsledkom je ich slabá profesionálna úroveň.
Uznávam, že v porovnaní s „prejednaným“ obdobím a obdobím po ňom je veľký
rozdiel v čase. Vzdor tomu je namieste zohľadniť, že dochádza k netolerovateľnej recidíve
živenej omylom, že teraz už môže konanie trvať ľubovoľne dlho.»
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti týmto nálezom:
„1) Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 1 K 149/96 porušil právo
sťažovateľky na konanie v jej veci v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 6 ods. 1) Dohovoru a čl. 48 ods. 2) Ústavy SR.
2) Ústavný súd SR priznáva sťažovateľka z titulu primeraného zadosťučinenia
3.000,-Eur.
3) Ústavný súd SR priznáva sťažovateľke právo na náhradu trov konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konkurznom konaní
vedenom pod sp. zn. 1 K 149/96. Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že sťažovateľka
doručila ústavnému súdu už 28. marca 2002 sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou
namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy v namietanom konkurznom konaní vedenom
krajským súdom. Táto sťažnosť bola uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 199/02-17 zo
17. decembra 2002 odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.
Následne sa sťažovateľka sťažnosťou proti Slovenskej republike zo 6. mája 2003
(sťažnosť č. 15592/03) obrátila na Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý
rozsudkom z 8. apríla 2009 vyslovil porušenie sťažovateľkinho práva na prejednanie jej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj jej práva na účinný
prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a priznal jej spravodlivé zadosťučinenie v sume
6 640 €.
V súlade s čl. 46 dohovoru je rozsudok súdu ESĽP konečný a záväzný pre Slovenskú
republiku. Sťažovateľka sa rozsudkom ESĽP z 8. januára 2009 domohla ochrany svojich
práv podľa čl. 6 ods. 1 a podľa čl. 13 dohovoru, pričom ESĽP dospel k záveru, že
k porušeniu označených práv sťažovateľky došlo v období začínajúcom dňom prihlásenia
jej pohľadávky do namietaného konkurzného konania 8. septembra 1997 a končiacom
16. júla 2008. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd považoval sťažnosť sťažovateľky
v časti týkajúcej sa obdobia do 16. júla 2008 za vec, o ktorej už bolo rozhodnuté, a preto
v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd považoval za obdobie relevantné na posúdenie
opodstatnenosti sťažnosti obdobie po 16. júli 2008.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť
reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd už konštatoval (napr. I. ÚS 70/98, III. ÚS 199/02), že ústava nevyníma
z povinnosti všeobecných súdov konať bez zbytočných prieťahov žiadne konanie, v ktorom
sa poskytuje súdna ochrana právam fyzických osôb alebo právnických osôb. Účelom zákona
o konkurze a vyrovnaní je podľa § 1 zákona o konkurze a vyrovnaní usporiadanie
majetkových pomerov dlžníka (úpadcu), ktorý má viac veriteľov, voči ktorým nie je
schopný plniť svoje záväzky po lehote splatnosti v dôsledku insolvencie, alebo sa nachádza
v predĺžení. Stanovením pravidiel usporiadania majetkových pomerov úpadcu vrátane
speňaženia jeho majetku (konkurznej podstaty) a rozdelenia výťažku tohto speňaženia
medzi konkurzných veriteľov, o ktorom rozhoduje v konečnom dôsledku súd, sa
v konkurznom konaní poskytuje súdna ochrana majetkovým právam veriteľov úpadcu, ktorí
ich kvalifikovaným spôsobom uplatnili. Za týchto okolností možno konštatovať, že
sťažovateľke ústava garantuje ochranu jej základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru v namietanom konkurznom konaní, pretože sa prihlásením svojej pohľadávky
stala jeho účastníčkou.
Miera a povaha zodpovednosti všeobecného (konkurzného) súdu za postup správcu
konkurznej podstaty v konkurznom konaní je daná rozsahom jeho oprávnení, ktoré mu
zákon vo vzťahu k tomuto subjektu konkurzného konania priznáva (najmä § 12 a § 8 ods. 4
a 5 zákona o konkurze a vyrovnaní).
S ohľadom na uvedené možno v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu
hovoriť o prieťahoch v konkurznom konaní vtedy, ak súd vôbec nevyužije vo vzťahu
k správcovi konkurznej podstaty tie prostriedky, účelom ktorých je zabezpečenie účinnej
a rýchlej ochrany práv účastníkov konkurzného konania, prípadne ak k ich použitiu siahne
až vtedy, keď je ich účinok na dosiahnutie tohto účelu minimalizovaný alebo vylúčený
(mutatis mutandis I. ÚS 57/97).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu rešpektujúcej jeho ústavné
postavenie, nie je jeho úlohou určovať namiesto konkurzného súdu optimálny postup
v danej veci, ale posúdiť, či ním prijaté opatrenia a zvolený postup sú vzhľadom na
okolnosti prípadu akceptovateľné z pohľadu ústavou garantovaného práva na konanie bez
zbytočných prieťahov (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 99/02).
Ústavný súd pri hodnotení postupu krajského súdu v relevantnom období vzal do
úvahy skutočnosť, že pre konanie, ktoré nasleduje po vyhlásení konkurzu (§ 13 zákona
o konkurze a vyrovnaní), je typické speňaženie konkurznej podstaty, čo bolo v okolnostiach
danej veci sťažené z dôvodu súbežne prebiehajúceho konania vedeného krajským súdom
pod sp. zn. 17 Cb 705/2001, ktorého predmetom je rozhodovanie o vylúčení nehnuteľností
z konkurznej podstaty.
Zo súdneho spisu sp. zn. 17 Cb 705/2001 vyplýva, že žalovaný sa žalobou z 25. júla
2001 domáhal od správcu konkurznej podstaty vylúčenia vecí z konkurznej podstaty.
O žalobe rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 17 Cb 705/2001-353 z 15. júla 2009 tak, že
žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku sa žalobca (v namietanom konkurznom konaní
žalovaný) odvolal, na základe čoho bola vec predložená na rozhodnutie Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý podľa zistení ústavného súdu
o odvolaní zatiaľ v predmetnej veci nerozhodol.
Podľa § 12 zákona o konkurze a vyrovnaní je konkurzný súd oprávnený vyžiadať si
od správcu konkurznej podstaty správu a vysvetlenie, nahliadať do jeho účtov a vykonávať
potrebné zisťovania. Správcovi môže uložiť, aby si vyžiadal na určité otázky názor
veriteľského výboru alebo správcovi môže dať pokyny sám.
Ako vyplýva zo spisu, správca konkurznej podstaty vyzýval krajský súd v konaní
vedenom pod sp. zn. 17 Cb 705/2001 na urýchlené nariadenie pojednávania vo veci
vylúčenia majetku z konkurznej podstaty žiadosťou z 27. februára 2009. Po vyhlásení
rozsudku krajského súdu č. k. 17 Cb 705/2001-353 z 15. júla 2009 a predložení veci
najvyššiemu súdu na rozhodnutie o odvolaní proti tomuto rozsudku obdobnú žiadosť
správca konkurznej podstaty adresoval 23. novembra 2009 aj odvolaciemu súdu, pričom
o týchto svojich úkonoch informoval aj konkurzný súd. V označených žiadostiach správca
konkurznej podstaty poukazuje na skutočnosť, že namietané konkurzné konanie nemožno
skončiť, pokiaľ nie je právoplatne rozhodnuté o vylúčení vecí z konkurznej podstaty,
pričom už zo správy správcu konkurznej podstaty zo 6. júla 2007 vyplýva, že práve tento
majetok, ktorý je predmetom konania o vylúčenie vecí z konkurznej podstaty, je ostatným
majetkom úpadcu, ktorý je určený na speňaženie pre účely uspokojenia nárokov veriteľov
v namietanom konkurznom konaní.
Zo spisu ústavný súd ďalej zistil, že správca konkurznej podstaty doručil
22. apríla 2009 krajskému súdu (ako konkurznému súdu) svoje vyjadrenie k argumentácii
žalobcu v konaní o vylúčenie majetku z konkurznej podstaty vedenom krajským súdom pod
sp. zn. 17 Cb 705/2001 a v dňoch 31. decembra 2008, 12. júna 2009, 10. septembra 2009
a 29. apríla 2010 aj správy o svojej doterajšej činnosti v namietanom konkurznom konaní.
Podľa zistení ústavného súdu nebolo namietané konkurzné konanie vedené krajským
súdom pod sp. zn. 1 K 149/96 v čase rozhodovania ústavného súdu o tejto sťažnosti ešte
právoplatne skončené, pričom v posudzovanom období krajský súd priebežne sledoval stav
súbežne prebiehajúceho konania vedeného pod sp. zn. 17 Cb 705/2001 a 23. júna 2010
uskutočnil informatívny výsluch sťažovateľky.
Na základe uvedených skutočností možno konštatovať, že krajský súd v období po
16. júli 2008 nemohol namietané konanie právoplatne skončiť, pretože mu v tom bránilo iné
súdne konanie vyvolané práve preskúmavaným konkurzným konaním, ktoré prebieha pred
krajským súdom pod sp. zn. 17 Cb 705/2001 a ktoré ešte nie je právoplatne skončené
vzhľadom na to, že najvyšší súd ešte nerozhodol o odvolaní podanom žalobcom (v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 K 149/96 vystupujúcim v postavení odporcu) proti rozsudku
krajského súdu z 15. júla 2009. Keďže majetok, ktorý je predmetom tohto sporu, je jediným
dosiaľ nespeňaženým majetkom úpadcu, nemožno až do právoplatného skončenia
uvedeného sporu konkurzné konanie vedené pod sp. zn. 1 K 149/96 skončiť (m. m.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že v namietanom konkurznom
konaní vznikla v relevantnom období procesná situácia spočívajúca v prekážke, ktorá
v tomto období účinne bránila a stále bráni krajskému súdu v tom, aby mohol namietané
konanie právoplatne skončiť. Ide o procesnú situáciu, ktorej vznik nemožno pripísať na
ťarchu krajského súdu, a preto neexistujú dôvody, na základe ktorých by ústavný súd po
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne vysloviť porušenie základného práva
sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
namietaným postupom krajského súdu (m. m. II. ÚS 70/00, I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05,
Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. augusta 2010