Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 292/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2010

predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. V. M., B., zastúpeného S., s. r. o., B., konajúcim

prostredníctvom advokáta JUDr. M. K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp.

zn. z 13. októbra 2009 vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu

Bratislava III sp. zn. z 1. apríla 2008 v časti, ktorou zamietol návrh na

určenie, že N. v B. sa dopustil voči nemu diskriminačného konania, v časti, ktorou zamietol

návrh na priznanie nemajetkovej ujmy z dôvodu diskriminácie, a v časti o náhrade trov

prvostupňového konania, ako aj vo výroku, ktorým mu nepriznal náhradu trov odvolacieho

konania, a takto

rozhodol:

Sťažnosť MUDr. V. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2010

doručená sťažnosť MUDr. V. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného S., s. r. o., B.,

konajúcim prostredníctvom advokáta JUDr. M. K., ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 13. októbra 2009 vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava III

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 1. apríla 2008 v časti, ktorou zamietol

návrh na určenie, že N. v B. (ďalej len „odporca“) sa dopustil voči nemu diskriminačného

konania, v časti, ktorou zamietol návrh na priznanie nemajetkovej ujmy z dôvodu

diskriminácie, a v časti o náhrade trov prvostupňového konania, ako aj vo výroku, ktorým

mu nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že v konaní vedenom okresným súdom pod

sp. zn. o určenie neplatnosti preradenia na inú prácu sa okrem iného

domáhal určenia, že odporca ako zamestnávateľ sa dopustil voči nemu (ako zamestnancovi)

diskriminačného konania podľa a a , ako aj

priznania nemajetkovej ujmy v sume 49 790,88 € (1 500 000 Sk) z dôvodu diskriminácie.

Okresný súd uvedené návrhy sťažovateľa zamietol rozsudkom sp. zn.

z 1. apríla 2008. Označeným rozsudkom okresný súd tiež rozhodol, že žiaden z účastníkov

konania nemá právo na náhradu trov konania. Po odvolaní sa obidvoch sporových strán

krajský súd napadnutým rozsudkom v uvedenej časti rozsudok okresného súdu potvrdil.

Zo sťažnosti vyplýva, že „Sťažovateľ namieta, že prvostupňový a odvolací súd pri

rozhodovaní o nárokoch sťažovateľa použili nezákonnú definíciu pojmu diskriminácia, čo

malo za následok zamietnutie nárokov sťažovateľa na určenie, že N. v B. sa dopustil voči

sťažovateľovi diskriminačného konania podľa § 13 ods. 1 a 3 a § 240 ods. 6 Zákonníka

práce, ako aj zamietnutie nároku sťažovateľa na nemajetkovú ujmu vo výške SKK 1.500.000

(t. j. EUR 49.790,88) a nároku sťažovateľa na trovy prvostupňového a odvolacieho

konania.“.

Sťažovateľ konštatuje, že „Na strane 21 a 22 rozsudku prvostupňový súd uviedol, že

pod pojmom diskriminácia sa rozumie znevýhodňovanie len podstatne väčšej skupiny

fyzických osôb a že pojem diskriminácia predpokladá porovnanie medzi dvoma alebo

viacerými skupinami alebo kategóriami jednotlivcov. Toto nesprávne chápanie pojmu

diskriminácia sťažovateľ namietal v článku VII svojho odvolania zo dňa 22. 7. 2008.

Sťažovateľ predovšetkým poukazoval na skutočnosť, že v zmysle ,

ods. 2 antidiskriminačného a smernice Rady č. 2000/78/ES, ktorá

ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní pojem

diskriminácia počíta aj so znevýhodňovaním sťažovateľa ako jednotlivca, a teda že pojem

diskriminácia sa netýka len znevýhodňovania väčšej skupiny osôb.“.

Odvolací súd však podľa sťažovateľa „nezákonnú definíciu pojmu diskriminácia

nezmenil a rozsudok prvostupňového súdu v namietanom rozsahu potvrdil. Odvolací súd,

rovnako ako súd prvostupňový, nepovažoval za diskrimináciu také konanie odporcu, ktorým

odporca znevýhodňoval len samotného sťažovateľa. Z rozsudku prvostupňového

a odvolacieho súdu totiž vyplýva, že na to, aby uvedené súdy konštatovali diskrimináciu

sťažovateľa, sťažovateľ by musel byť súčasťou väčšej skupiny znevýhodňovaných osôb.

Sťažovateľ má za to, že práve definícia pojmu diskriminácia v rozpore s platným právnym

poriadkom ( , antidiskriminačného

Z. z.) a v rozpore s požiadavkou eurokonformného výkladu uvedeného pojmu vo vzťahu

k smernici Rady č. 2000/78/ES zo strany súdov mala za následok konečné zamietnutie

uvedených nárokov sťažovateľa.“.

Sťažovateľ preto dospel k záveru, že „Krajský súd v Bratislave nerozhodoval podľa

relevantnej právnej normy, ktorá by mala základ v právnom poriadku Slovenskej republiky

a ktorej výklad by bol ústavne súladný. Krajský súd v Bratislave totiž s konečnou platnosťou

zamietol nároky sťažovateľa súvisiace s jeho diskrimináciou s poukazom na definíciu pojmu

diskriminácia, ktorá nemá oporu v právnom poriadku. Uvedeným rozhodnutím Krajského

súdu v Bratislave preto došlo k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu ochranu v zmysle

článku 46 ods. 1 SR.“.

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd vydal tento

nález:

«1. Základné právo MUDr. V. M. na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -400 zo

dňa 13. 10. 2009 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -400 zo dňa 13. 10.

2009 sa ruší

a) v časti, v ktorej Krajský súd v Bratislave potvrdil rozsudok Okresného súdu

Bratislava III sp. zn. -334 zo dňa 1. 4. 2008 v časti zamietnutia návrhu na

určenie, že odporca sa dopustil voči MUDr. V. M. diskriminačného konania podľa § 13 ods.

1 a 3 a ,

b) v časti, v ktorej Krajský súd v Bratislave potvrdil rozsudok Okresného súdu

Bratislava III sp. zn. -334 zo dňa 1. 4. 2008 v časti zamietnutia návrhu

zaviazať odporcu zaplatiť MUDr. V. M. náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.500.000,- Sk

podľa z dôvodu diskriminácie,

c) v časti, v ktorej Krajský súd v Bratislave potvrdil rozsudok Okresného súdu

Bratislava III sp. zn. -334 zo dňa 1. 4. 2008 v časti zamietnutia návrhu

zaviazať odporcu zaplatiť MUDr. V. M. náhradu trov konania v prvostupňovom konaní,

d) v časti, v ktorej Krajský súd v Bratislave rozhodol, že MUDr. V. M. nemá právo na

náhradu trov odvolacieho konania

a vec vracia v zrušených častiach Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie,

pričom v ďalšom konaní je Krajský súd v Bratislave povinný vec v zrušených častiach znova

prerokovať a rozhodnúť s tým, že pojem diskriminácia bude aplikovaný v súlade s jeho

legálnou definíciou predovšetkým v zmysle ,

antidiskriminačného a smernice Rady č. 2000/78/ES, ktorá

ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní.

3. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -400 zo dňa 13. 10.

2009 v časti „Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa

náhrady mzdy a súdno poplatkovej povinnosti mení tak, že odporca je povinný zaplatiť

navrhovateľovi náhradu mzdy vo výške 76.719,18 euro a na účet okresného súdu

Bratislava III súdny poplatok vo výške 2.364,50 euro, všetko do troch dní od právoplatnosti

tohto rozsudku“ a v časti, v ktorej Krajský súd v Bratislave potvrdil, že okamžité skončenie

pracovného pomeru zo dňa 8. 9. 2003 dané sťažovateľovi odporcom podľa § 68 ods. 1

písm. b) je neplatné, sa nezrušuje a v tejto časti sa ani nevracia Krajskému

súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

4. MUDr. V. M. priznáva primerané finančné zadosťučinenie EUR 10.000 (slovom

desaťtisíc eur), ktoré je mu Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť MUDr. V. M. trovy konania pred

Ústavným súdom Slovenskej republiky na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. K. vo

výške, ktorú právny zástupca oznámi Ústavnému súdu Slovenskej republiky na jeho výzvu, a

to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), pričom skúmal, či spĺňa zákonom

predpísané náležitosti a či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z toho, že

podľa je viazaný návrhom na začatie konania okrem

prípadov ustanovených v zákone.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd v súlade so svojou doterajšou

judikatúrou sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď

preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného

prerokovania veci vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody

sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie (napr. , , , ).

Sťažovateľ v súvislosti s namietaným porušením označeného základného práva

návrhom na rozhodnutie ústavného súdu (petitom) namietal len časť rozsudku krajského

súdu z 13. októbra 2009, a to tú, ktorou odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu

sp. zn. z 1. apríla 2008 v časti zamietnutia jeho návrhu na určenie, že

odporca sa dopustil voči nemu diskriminačného konania podľa § 13 ods. 1 a 3 a § 240 ods.

6 , a návrhu na priznanie nemajetkovej ujmy z dôvodu diskriminácie, ďalej

časť týkajúcu sa výroku o náhrade trov prvostupňového konania, ako aj časť, ktorou mu

nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Označený rozsudok krajského súdu

v napadnutej časti (napadnuté výroky) žiadal zrušiť a vrátiť vec v tomto rozsahu krajskému

súdu na ďalšie konanie.

Keďže v zmysle je ústavný súd viazaný

návrhom na začatie konania (okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone – čo nie

je tento prípad), aj pokiaľ ide o označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného

zásahu, ktorým sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili základné práva alebo slobody,

ústavný súd ďalej preskúmaval a rozhodoval o sťažnosti v tom rozsahu, v ktorom

sťažovateľ namietal rozsudok krajského súdu sp. zn. z 13. októbra 2009.

1. Predmetom sťažnosti je v prvom rade tvrdenie sťažovateľa, že krajský súd

potvrdením prvostupňového rozsudku z 1. apríla 2008 v časti o zamietnutí jeho návrhu

na určenie, že odporca sa dopustil voči nemu diskriminačného konania podľa § 13 ods. 1 a 3

a , a jeho návrhu na priznanie nemajetkovej ujmy v sume

49 790,88 € (1 500 000 Sk) z dôvodu diskriminácie porušil jeho základné právo na súdnu

ochranu podľa . Podľa sťažovateľa k zamietnutiu jeho nárokov

súvisiacich s jeho diskrimináciou došlo nesprávnou interpretáciou pojmu diskriminácia,

ktorá je podľa jeho názoru v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už viackrát uviedol, že podstata

základného práva priznaného spočíva v oprávnení každého reálne sa

domáhať ochrany svojich práv na súde, pričom tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť

príslušného súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu

poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú,

a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej

ochrany, ale túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať.

Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita predurčená zákonom je vyjadrením práva na

súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z . Ochranu základným

právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy, pričom ústavný súd súdnu

ochranu v konaní o sťažnosti poskytuje iba vtedy, ak porušenie procesných práv účastníkov

konania chránených zákonmi [napr. (ďalej len „OSP“)]

dosiahne takú intenzitu, že ho možno súčasne považovať aj za porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd upravených alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou (m. m. , ).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd.

V nadväznosti na uvedené považoval ústavný súd za potrebné poukázať na svoju

stabilizovanú judikatúru, z ktorej vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis

mutandis , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo

skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných

súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo

zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva

alebo slobody (m. m. , , atď.).

Podstata sťažnosti sťažovateľa je založená na argumentácii, že súdy (okresný súd

a krajský súd) v prerokúvanej veci nesprávne vykladali pojem diskriminácia ako

znevýhodňovanie len podstatne väčšej skupiny fyzických osôb, a nie aj samotného

jednotlivca (sťažovateľa), v dôsledku čoho došli k záveru o absencii diskriminačného

konania odporcu voči sťažovateľovi.

Pre účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní preskúmal k sťažnosti pripojený rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 13. októbra 2009 (jeho napadnuté výroky) a zistil, že krajský súd

v odôvodnení najprv poukázal na obsah rozsudku okresného súdu, z ktorého okrem iného

v napadnutej časti vyplynulo:

«Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že okamžité skončenie pracovného

pomeru dané navrhovateľovi odporcom zo dňa 8. 9. 2003 podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b)

je neplatné. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu

mzdy vo výške 1.637.742,- Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku a na účet Okresného

súdu Bratislava III zaplatiť súdny poplatok vo výške 101.262,- Sk a žiadnemu z účastníkov

nepriznal právo na náhradu trov konania. V časti, ktorou sa navrhovateľ domáhal určenia,

že jeho preradenie na prácu ambulantného chirurga vykonané ústnym pokynom odporcu zo

dňa 5. 12. 2002 je neplatné, v časti uloženia povinnosti odporcovi zaradiť navrhovateľa na

pôvodný výkon práce v zmysle náplne práce zo dňa 1. 4. 2002, v časti určenia, že odporca

sa dopustil voči navrhovateľovi diskriminačného konania, a napokon v časti uloženia

povinnosti odporcovi zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške

1.500.000,- Sk podľa z dôvodu diskriminácie návrh ako

nedôvodný zamietol...

V prejednávanom prípade navrhovateľ považoval za diskrimináciu konanie odporcu,

ktorý:

- ho neplatne previedol na iný druh práce a výrazne obmedzil počet ním

vykonávaných operácií,

- došlo k obmedzeniu práva pacienta na slobodnú voľbu lekára,

- pod hrozbou straty zamestnania nútil navrhovateľa pracovať viac, ako mu

umožňuje zákon a po jeho žiadosti z augusta 2003 o nezaradenie do pohotovostných služieb

mu pridelil 2 x vyšší počet služieb.

Súd konštatoval, že v konaní navrhovateľom tvrdených skutočností nemožno

predpokladať, že ku konaniu odporcu, ktorý previedol navrhovateľa na prácu samostatného

lekára na chirurgickej ambulancii a zadelil ho i napriek jeho písomnej žiadosti do rozpisu

služieb na mesiac september 2003, došlo v súvislosti s vykonávaním funkcie v odborovom

orgáne (navrhovateľ bol predsedom Základnej organizácie Odborového zväzu pracovníkov

zdravotníctva a sociálnej starostlivosti pri N. v B. a súčasne predsedom Základnej

organizácie Slovenských lekárskych odborov pri N. v B.); a jeho diskriminácii v tejto

súvislosti nepostačovala súdu úvaha navrhovateľa o tom, že „úplné obmedzenie operačnej

činnosti, preukázateľne časovo nadväzovalo na deň vydania záväzného pokynu zo strany

navrhovateľa, ako povereného člena ZO SLO pri N.

Vo vzťahu prevedeniu navrhovateľa na „iný druh práce“ súd odkazoval na

odôvodnenie uvedené v časti VII. rozhodnutia, v ktorom zamietol návrh na určenie, že

preradenie navrhovateľa na prácu ambulantného chirurga vykonané ústnym pokynom

odporcu zo dňa 5. 12. 2002 je neplatné a návrh na uloženie povinnosti odporcovi zaradiť

navrhovateľa na pôvodný výkon práce v zmysle náplne práce zo dňa 1. 4. 2002 do funkcie

„vedúci lekár s atestáciou II. stupňa“, ktorá zodpovedá pracovnej činnosti č. 14.8.6.05

podľa katalógu pracovných činností o verejnej službe stanoveného nariadením vlády SR

č. odôvodňujúc tým, že vydaním pracovnej náplne zo dňa 2. 12. 2002

obsahovo korešpondujúcej s ústnym pokynom odporcu z 5. 12. 2002 (ktorou bol

navrhovateľ zaradený na prácu samostatne pracujúceho lekára na chirurgickej ambulancii

s atestáciou II. stupňa) nedošlo k zmene druhu práce dohodnutej medzi účastníkmi

a zamestnávateľom, požadované pracovné činnosti nevybočovali z rámca druhu práce

dohodnutého medzi účastníkmi v pracovnej zmluve; v tejto súvislosti súd dal do pozornosti

právomoc zamestnávateľa určovať a regulovať počet svojich zamestnancov a ich zloženie

pružne tak, aby zamestnával len taký počet zamestnancov s takou kvalifikačnou skladbou,

ktorá bude pre neho najvýhodnejšia (viď dôvodová správa k ).

Za preukázané mal súd tvrdenie navrhovateľa o obmedzení ním vykonaných operácií

a i to, že v dôsledku jeho dlhodobého zaradenia na prácu v chirurgickej ambulancii došlo

k úplnému obmedzeniu výkonu operácií. Z predložených listinných dokladov bolo nesporné,

že navrhovateľ vykonal v roku 2001 184 operácií, 115 I. asistencií a 9 II. asistencií, v roku

2002 vykonal 107 operácií, 106 I. asistencií a 9 II. asistencií. Uvedené však súd považoval

za objektívne odôvodnené tým, že v roku 2002 sa v porovnaní s rokom 2001 vykonalo na

Chirurgickej klinike N. celkovo o 80 operácií menej a pribudli operácie mladých lekárov. V

druhom polroku 2002 nebol navrhovateľ prítomný v práci v rozsahu 32 pracovných dní

z dôvodu čerpania dovolenky na zotavenie, práceneschopnosti a došlo k jeho zaradeniu

najprv na zastupovanie a dňom 5. 12. 2002 na základe ústneho pokynu prednostu

k dlhodobému prevedeniu na chirurgickú ambulanciu.

Vo vzťahu k navrhovateľovmu tvrdeniu o obmedzení práva pacienta na slobodnú

voľbu lekára navrhovateľ v priebehu konania nepredložil konkrétne a určité dôkazy na

podporu tohto tvrdenia a za nepostačujúce súd považoval tvrdenia vo „všeobecnej rovine“

bez uvedenia konkrétnych okolností (i v prípade neuvedenia mena pacienta napr.

identifikovaním kedy a za akých okolností došlo k odmietnutiu práva pacienta na slobodnú

voľbu lekára) – neuvedením takýchto okolností je žalovaný zbavený možností poskytnúť

súdu dostatočné vysvetlenie.

Vo vzťahu k zaradeniu navrhovateľa do 6 služieb a 3 príslužieb v mesiaci september

2003 mal súd za to, že toto odporca dostatočne objektívne odôvodnil okolnosťou, že

v mesiaci september 2003 čerpali dovolenku na zotavenie traja lekári Chirurgickej kliniky

a jeden lekár bol na zahraničnej pracovnej ceste.

Na základe uvedeného preto súd ako neodôvodnený zamietol návrh v časti určenia,

že odporca sa dopustil voči navrhovateľovi diskriminačného konania podľa § 13 ods. 1 na 3

a , v častí o uloženie povinnosti odporcovi zdržať sa

akéhokoľvek ďalšieho diskriminačného konania voči navrhovateľovi a i v časti o uloženie

povinnosti odporcovi zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške

1.500.000, Sk podľa z dôvodu diskriminácie...

O trovách konania rozhodol súd podľa ust. tak, že toto právo

nepriznal žiadnemu z účastníkov.»

Po podrobnom oboznámení so súdnym spisom sa krajský súd zaoberal skutkovým

základom prerokovávanej veci, jej právnym posúdením a skúmaním, pričom dospel

k záveru, že „... v prípade navrhovateľa nedošlo k preradeniu na inú prácu v zmysle ust.

. Zastupovanie chirurga v ambulancii mal navrhovateľ už v pôvodnej

náplni práce zo dňa 1. 4. 2002, v danom prípade teda nedošlo k preradeniu na inú prácu,

ale navrhovateľ bol svojím nadriadeným zaradený v rámci pracovnej náplne na

vykonávanie práce v súlade s pracovnou zmluvou s ohľadom na momentálne potreby

zamestnávateľa zachovať funkčnosť všetkých oddelení.

Vyššie popísané rozhodnutie nadriadeného navrhovateľa odvolací súd rovnako ako

súd prvého stupňa považoval za primerané a nevyhnutné, ktoré možno ospravedlniť

objektívnymi skutočnosťami, ktoré v tej dobe vznikli na chirurgickom oddelení a nie za

rozhodnutie znevýhodňujúce navrhovateľa v porovnaní s inými zamestnancami. V danom

prípade, ako už bolo konštatované, zamestnávateľ len využil svoje oprávnenie zaradiť

navrhovateľa do ambulancie v zmysle pôvodnej náplne práce na čas, ktorý bol hoci dlhší,

ale nevyhnutný, aj vzhľadom na to, že v určitom čase bol navrhovateľ jediným pracovníkom

spĺňajúcim kritériá na zastupovanie lekára z chirurgickej ambulancie z hľadiska

kvalifikácie. Ak aj došlo k takému zaobchádzaniu s navrhovateľom, ktoré bolo iné, ako

zaobchádzanie s jeho kolegami lekármi, nestalo sa tak bez dôležitého dôvodu, ktorým bola

potreba zabezpečenia zdravotnej starostlivosti na ambulancii a to spôsobom vyplývajúcim

z pracovnej zmluvy, nemôže teda ísť v danom prípade o diskriminačné konanie v dôsledku

ktorého by dokonca malo dôjsť k znemožneniu výkonu povolania, rozpadu rodiny

navrhovateľa, či k zhoršeniu zdravotného stavu tak, aby mohli byť tieto následky

považované za následky diskriminačného konania odporcu voči navrhovateľovi a zmiernené

náhradou nemajetkovej ujmy.“.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní

o sťažnostiach podľa nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré

všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd.

Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť

v súlade s ( a ) a ústavný súd iba posudzuje, či

príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu [v danej

veci o rovnakom zaobchádzaní v niektorých

oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „antidiskriminačný

zákon“)] je racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

V okolnostiach prípadu ústavný súd považoval za potrebné konštatovať, že smernica

Rady Európskej únie č. 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorou sa ustanovuje všeobecný

rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, sa premietla s účinnosťou od

1. apríla 2002 do a následne po prijatí antidiskriminačného zákona

s účinnosťou od 1. júla 2004 sa pojem diskriminácia premietol do jeho § 2a ods. 2, ktorý

znie: „Priama diskriminácia je konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou

zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo

zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii.“, ako aj do § 2a ods. 3, ktorý znie:

„Nepriama diskriminácia je navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax,

ktoré znevýhodňujú osobu v porovnaní s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je, ak

takýto predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne zdôvodnené sledovaním

oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu“, pričom

súčasne so schválením antidiskriminačného zákona došlo aj k príslušným zmenám v § 13

, ktorého odsekom 5 v platnom a účinnom znení sa na uplatnenie

ustanovení antidiskriminačného zákona odkazuje.

Z vnútroštátnej právnej úpravy (do 30. júna 2004 a od

1. júla 2004 § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona v spojení s § 13 ods. 5 Zákonníka

práce) vyplýva, že dôkazné bremeno neťaží len a výlučne žalovanú stranu, ale ťaží aj

žalobcu. Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, z ktorých

možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, resp. zásady rovnakého

zaobchádzania. Žalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné

bremeno), z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého

zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je jeho

znevýhodnenie v zamestnaní oproti ostatným zamestnancom. Až následne sa presúva

dôkazné bremeno na žalovanú stranu, ktorá má právo preukazovať svoje tvrdenia, že

neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania. Domnienku prípadného porušenia zásady

rovnakého zaobchádzania môže žalovaný vyvrátiť, ak preukáže, že namietané konanie, resp.

opomenutie sledovalo oprávnený záujem, bolo objektívne odôvodnené, primerané

a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu. Uvedenú postupnosť prechodu dôkazného

bremena zo žalobcu na žalovaného v okolnostiach prípadu (zo sťažovateľa na odporcu) aj

krajský súd považoval za zrejmú a nespornú.

Rozsudok odvolacieho krajského súdu sp. zn. z 13. októbra 2009

v napadnutej časti, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa z 1. apríla 2008 sú založené na

právnom názore, že ak aj došlo k takému zaobchádzaniu so sťažovateľom, ktoré bolo iné

ako zaobchádzanie s inými zamestnancami (lekármi), nestalo sa tak bez dôležitého dôvodu,

ktorým bola potreba zabezpečenia zdravotnej starostlivosti na ambulancii, a to spôsobom

vyplývajúcim z pracovnej zmluvy. Podľa záverov prvostupňového súdu i odvolacieho súdu

sťažovateľom predložené dôkazy a tvrdenia z objektívneho hľadiska nepreukazovali také

okolnosti, z ktorých by bolo možné dôvodne usudzovať, že došlo k porušeniu zásady

rovnakého zaobchádzania a k diskriminačnému konaniu, ktorého následky by mali byť

zmiernené náhradou nemajetkovej ujmy.

Podľa názoru ústavného súdu krajským súdom vyslovený právny názor

k sťažovateľom nastolenej otázke diskriminácie jeho osoby na pracovisku, porušeniu zásady

rovnakého zaobchádzania, je ústavne akceptovateľný. V odôvodnení rozsudku krajský súd

poukázal na to, akými zákonnými ustanoveniami sa riadil, aké skutkové zistenia a úvahy ho

viedli k vyslovenému právnemu názoru. Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia

napadnutého rozsudku a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej

sťažnosti, ústavný súd nezistil taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení

a antidiskriminačného zákona, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedeným

článkom .

Ústavný súd už judikoval, že „Ak všeobecný súd reagoval na procesné úkony

účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom v súlade

s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu,

v ktorom účastník uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť

k porušeniu základného práva na spravodlivý proces“ ().

V danom prípade krajský súd podľa názoru ústavného súdu zhodnotil konkrétne

okolnosti prerokúvanej veci ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom.

Odôvodnenie rozsudku sp. zn. z 13. októbra 2009 predstavuje dostatočný

základ pre jeho výrok, pretože krajský súd v potrebnom rozsahu vysvetlil, na základe akého

skutkového stavu a právnych úvah rozhodol.

V tejto súvislosti ústavný súd už judikoval, že „Ústava neupravuje prípustnosť

dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy.

Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké

dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na

jeho vykonanie“ ().

Ústavný súd tiež pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivé súdne konanie, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania

a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do

práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd

stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na

spravodlivé súdne konanie proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní

dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych

noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces ().

Subjektívny názor sťažovateľa na diskrimináciu jeho osoby nie je dôvodom na

prijatie záveru, že vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu. V danom

prípade chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili dospieť k takému záveru aspoň na

účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie. V okolnostiach prípadu o napadnutom rozsudku

krajského súdu a jeho odôvodnení preto ústavný súd nemôže prijať záver, že by dôvody

rozhodnutia boli z ústavného hľadiska neudržateľné, prípadne boli svojvoľné, tak aby to

odôvodňovalo ich spojitosť s možným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa

.

Ústavný súd vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predloženého

rozhodnutia krajského súdu z právnych východísk a záverov odmietol sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti podľa ako zjavne neopodstatnenú.

2. Predmetom druhej časti sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa výrokom rozsudku krajského

súdu sp. zn. z 13. októbra 2009, ktorým potvrdil prvostupňový rozsudok

z 1. apríla 2008 v časti o nepriznaní trov prvostupňového konania a ktorým mu nepriznal

náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovateľ nesúhlasí s rozhodnutím krajského súdu, podľa ktorého „keďže každý

z účastníkov mal v odvolacom konaní len čiastočný úspech, odvolací súd v súlade s ust.

a vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu

odvolacích trov právo“.

Podľa účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná

náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,

ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu

trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Podľa aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu

súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak

rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom

prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta počíta z výšky súdom priznaného

plnenia.

Podľa ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa

platia i pre odvolacie konanie.

Rozhodovanie o náhrade trov konania je súčasťou súdneho konania, a preto

všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže postupom,

ktorý nie je v súlade so zákonom ( a ), porušiť základné

právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne ).

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa je ratione materiae aj

právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom

(Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997). Právo na súdnu ochranu a v jeho

rámci náhrady trov súdneho konania sa možno domáhať len spôsobom a v medziach

zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie ( ).

Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba v ojedinelých

prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len za

celkom výnimočných okolností (, ). Je v zásade vo výlučnej

právomoci všeobecných súdov posúdiť mieru úspechu strán podľa a na

základe toho rozhodnúť o ich pomernom rozdelení alebo vyslovení, že žiaden z účastníkov

nemá na náhradu trov právo. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných

súdov o trovách konania iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo

k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho

konania.

V okolnostiach prípadu krajský súd ako odvolací súd rozsudkom sp. zn.

z 13. októbra 2009 na základe odvolania sťažovateľa týkajúceho sa začiatku

momentu poskytnutia náhrady mzdy až od 5. novembra 2003, v tejto časti zmenil rozsudok

okresného súdu tak, že priznal sťažovateľovi náhradu mzdy za obdobie už od 9. septembra

2003 do 13. októbra 2009 s tým, že sťažovateľ pred súdom prvého stupňa bezpečne

preukázal, že ústne oznámil odporcovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, a preto mu patrí

náhrada mzdy už od 9. septembra 2003. Odvolací súd zároveň určil koniec momentu

poskytovania náhrady mzdy v zmysle ods. k 13. októbru 2009, preto

sťažovateľom napadnuté rozhodnutie okresného súdu zmenil aj v tejto časti. Inak sa

odvolací súd v súvislosti s posúdením nárokov sťažovateľa ako žalobcu, pokiaľ ide o ním

namietanú výšku náhrady mzdy, neplatnosť preradenia na inú prácu a zamietnutie návrhov

súvisiacich s diskrimináciou, s odôvodnením rozsudku prvého stupňa stotožnil.

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku v súvislosti s rozhodnutím o trovách

konaniach dospel k záveru, že „keďže každý z účastníkov mal v odvolacom konaní len

čiastočný úspech, odvolací súd v súlade s ust. a vyslovil,

že žiadny z účastníkov nemá na náhradu odvolacích trov právo“.

Toto odôvodnenie krajského súdu nemožno – odhliadnuc od toho, že je pomerne

stručné – považovať podľa názoru ústavného súdu za odporujúce citovanému článku .

Pokiaľ ustanovuje aj „stručnosť“ odôvodnenia, týka sa to predovšetkým

odôvodnenia o trovách konania. Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie o trovách

konania treba posudzovať v kontexte celého rozhodnutia (, ). Ak

krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia akcentoval najmä to, že podľa záverov,

ku ktorým dospel, možno zo strany sťažovateľa hovoriť len o jeho čiastočnom úspechu

v odvolacom konaní (a v konaní ako celku), podľa názoru ústavného súdu krajský súd

odôvodnil namietané uznesenie ústavne akceptovateľným spôsobom.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým výrokom

rozsudku krajského súdu a základným právom podľa neexistuje taká

príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k jeho porušeniu. Ústavný súd

preto po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie

porušenia práva alebo slobody ( prvá veta ).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2010