Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 269/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. K., K., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. K., B. B.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -193, 5 Co

355/2009 z 22. marca 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2010

faxom doručená a následne podaním doručeným 21. júna 2010 písomne doplnená sťažnosť

Ing. M. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. K., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -193, z 22. marca 2010 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:

„Železnice Slovenskej republiky ako navrhovateľ podal na Okresnom súde Košice I

žalobu proti žalovanému Ing. M. K. (sťažovateľ), ktorou sa domáhali zaplatenia nedoplatku

na nájomnom v celkovej výške 14.534.- Sk...

Svoj návrh odôvodnil tým, že na základe rozhodnutia o pridelení bytu... zápisnice

o prevzatí bytu... bol odporcovi prenechaný do užívania 3-izbový byt... v K. Odporca bol

povinný platiť nájomné a úhradu za plnenia poskytované v súvislosti s užívaním bytu podľa

predpisu nájomného, čo však riadne a včas neplnil. Od 1. 1. 2001 do 31. 11. 2005 vznikol

odporcovi nedoplatok vo výške 14.534,-Sk. Odporca bol na vzniknutý nedoplatok

navrhovateľom upozornený listom zo dňa 7. 2. 2005. Odporca ani napriek upozorneniu

dlžnú sumu neuhradil a naďalej neplatí riadne ani bežné nájomné a úhradu za plnenia

poskytované v súvislosti s užívaním bytu.

Okresný súd Košice I rozsudkom sp. zn. -163... zo dňa 31. 10. 2008

rozhodol, že odporca je povinný... zaplatiť navrhovateľovi 14.534,- Sk a poplatok

z omeškania... a nahradiť trovy konania...

Svoje rozhodnutie... okrem iného odôvodnil... tým, že súdny znalec vo svojom

posudku uviedol, že navrhovateľ pri výpočte nájmu za byt, resp. pri výpočte mesačného

zálohového prepisu platieb...používal správny metodický postup v súlade správnymi

predpismi a správne vypočítal mesačné zálohové predpisy platieb za obdobie...

Z predložených kariet odporcu... mal súd preukázané, že odporca dlhuje navrhovateľovi za

nájom a za služby spojené s užívaním bytu celkovú sumu 14.534.- Sk.

V zákonom ustanovenej lehote podal odporca proti rozsudku Okresného súdu

Košice I... odvolanie, v ktorom namietal že samotná kvalita bytu s prihliadnutím na vek

a opotrebovanie, nízko izolačné prevedenie nedosahuje maximálne parametre

a navrhovateľ porušil zákony SR. Uviedol že ciele a filozofia tvorcov zákona č. 18/96 Z. z.

o cenách, sledovali spravodlivé ocenenie tovarov a prác vo všetkých sférach občianskej

činnosti. Navrhovateľ podľa odporcu ignoroval ako aj vyhlášku

Ministerstva financií SR 87/1996 Z. z,. ktoré predpisy platia od 1. 4. 1996 a vzťahujú sa na

výpočet nájomného s povinnosťou túto cenu stanoviť podľa presných ekonomických

výpočtov.

Krajský súd Košice rozsudkom sp. zn. -193... zo dňa

22. 3. 2010 rozsudok Okresného súdu... ako vecne správny potvrdil.“

Podľa sťažovateľa sa „Okresný súd Košice I ako aj Krajský súd Košice pri svojom

rozhodovaní sa napriek vznesenej námietke o porušení o cenách

v znení neskorších predpisov a vyhláške Ministerstva financií SR , sa

uvedenými právnymi predpismi vôbec nezaoberal a pri svojom rozhodovaní vychádzal len

zo znaleckého posudku vypracovaného podľa Výnosu Ministerstva výstavby a regionálneho

rozvoja SR z 22. 12. 2003 č. , Opatrenia Ministerstva financií SR z 28. 1. 2003

č. , Opatrenia Ministerstva financií SR z 21. 12. 1999 č. R-11/99, Zmeny

nájomného v bytoch - kom. k vyhl. Federálneho ministerstva financií, Ministerstva financií

ČR a Ministerstva financií SR č. 15/1992, Nariadenia č. 35/2004 generálneho riaditeľa

Železníc SR. Uvedené normy predstavujú predovšetkým reguláciu cien nájmu bytov

stanovením maximálnej ceny nájmu bytu. V žiadnom zo svojich ustanovení neupravujú

stanovenie ceny nájmu bytu, táto musí vychádzať zo zásad ustanovených zákonom

č. o cenách a citovanou vyhláškou v znení neskorších predpisov pri

rešpektovaní maximálnej ceny nájmu bytu.“.

Sťažovateľ následne poukazuje na podľa jeho názoru relevantné ustanovenia zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o cenách v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o cenách“) a vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky

č. , ktorou sa vykonáva

Z. z. o cenách (ďalej len „vykonávacia vyhláška“):

„Podľa ustanovenia Z. z o cenách v znení neskorších

predpisov, zákon upravuje pravidlá dohodovania, uplatňovania, regulácie a kontroly cien

výrobkov, výkonov, prác, služieb, nájmu a nehnuteľností (ďalej len „tovar“) a pôsobnosť

orgánov štátnej správy, vyšších územných celkov a obci v oblasti cien tovaru pre tuzemský

trh vrátane cien tovaru z dovozu a cien tovaru určeného na vývoz.

Podľa ustanovenia Z. z o cenách v znení neskorších

predpisov, dohoda o cene je dohoda o výške ceny alebo dohoda o spôsobe, akým sa cena

vytvorí, s podmienkou, že tento spôsob cenu dostatočne určuje. Dohoda o cene vznikne aj

tým, že kupujúci zaplatí cenu tovaru vo výške požadovanej predávajúcim.

Podľa ustanovenia o cenách v znení

neskorších predpisov, ekonomicky oprávnenými nákladmi sa rozumejú náklady na

obstaranie zodpovedajúceho množstva priameho materiálu, mzdové a ostatné osobné

náklady a v prípade platného systému regulácie miezd len tie, ktoré tomuto systému

zodpovedajú, technologicky nevyhnutné ostatné priame a nepriame náklady a náklady

obehu; pri posudzovaní ekonomicky oprávnených nákladov sa vychádza z vývoja obvyklej

úrovne týchto nákladov v porovnateľných ekonomických podmienkach s prihliadnutím na

osobitosti daného tovaru.

Vyhláška Ministerstva financií SR č. v ustanovení písm. /a upravuje

podrobnosti dohodovania cien: postupu pri regulácii cien, pri cenovej evidencii a kalkulácii

a podrobnosti konania o porušení cenovej disciplíny. V ustanovení § 3 citovaná vyhláška

upravuje, že pri regulácii cien sa uplatňujú ekonomicky oprávnené náklady, ktoré sa

posudzujú účtovnými podkladmi, kalkuláciami nákladov, prípadne fakturáciou alebo

daňovými a colnými podkladmi a podobne. V ods. 2 uvedenej vyhlášky je ustanovené, že pri

regulácii cien sa uplatňuje primeraný zisk, ktorý sa preukazuje účtovnými dokladmi,

prípadne fakturáciou alebo daňovými podkladmi a podobne.“

Sťažovateľ namieta, že „V znaleckom posudku nie sú uvedené kalkulácie nákladov

a nie sú stanovené ani ekonomicky oprávnené náklady na prevádzku domu resp. bytu.

Znalec vychádzal výlučne s maximálnej ceny nájmu stanovenej Opatrením alebo Výnosom

Ministerstva financií SR a vôbec nepostupoval podľa zákona o cenách a vykonávacej

vyhlášky ako noriem vyššej právnej sily upravujúcich postup pri výpočte nájomného...

Prvostupňový ako aj odvolací súd, tak nemali dostatočne zistený skutkový stav veci pre

objektívne a správne rozhodnutie. Súdy si plne osvojili a stotožnili sa so spôsobom

stanovenia nájomného uvedeného v znaleckom posudku. Napriek námietke žalovaného

o nesprávne stanovenej výške nájmu ani prvostupňový ani druhostupňový súd

v rozhodnutiach právne neodôvodnili a nevysvetlili prečo skutočnosti uvádzané žalovaným

neakceptovali a nevysporiadali sa s jeho obranou. Napadnuté rozhodnutie je nie len

nepresvedčivé ale aj nepreskúmateľné.“.

Sťažovateľ je toho názoru, že „Skutočnosti tvrdené žalobcom, ako aj skutkové

a právne tvrdenia žalovaného týkajúce sa spôsobu výpočtu nájomného a predovšetkým

námietka porušenia ustanovení o cenách a vykonávacej vyhlášky,

súd vo svojom rozhodnutí neuviedol nevysvetlil, ktoré skutočnosti a tvrdenia žalobcu

a žalovaného zobral za preukázané a aké právne stanovisko k týmto podstatným veciam pre

rozhodnutie zaujal. Súdy v napadnutých rozhodnutiach prvostupňového a odvolacieho súdu

vychádzali len zo znaleckého posudku opierajúceho sa predovšetkým o opatrenia

Ministerstva financií SR a Výnos Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR

o stanovení maximálnej výšky nájomného predloženého žalobcom.

Ustáva SR v ustanovení čl. 46 ods. 1 ustanovuje právo na súdnu a inú právnu

ochranu keď uvádza, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne SR. Pod právom na spravodlivý proces je potrebné chápať nielen právo žalobcu

podať na príslušnom súde návrh (žalobu), ale aj právo na kvalitu súdneho procesu, s

ktorým úzko súvisí nielen samotné konanie súdu. ale aj zákonné, správne, úplné a

presvedčivo odôvodnené súdne rozhodnutie. Takéto súdne rozhodnutie by malo

zrozumiteľne dávať odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s

uplatneným nárokom a obranou proti takémuto uplatneniu. Rovnaké odôvodnenie musí

obsahovať aj rozsudok odvolacieho súdu v zmysle ustanovenia .

Navrhovateľ namieta vyššie citovaný rozsudok odvolacieho súdu, ktorý v spojení

s rozsudkom prvostupňového súdu nebol vydaný a neobsahuje všetky náležitostí potrebné

pre naplnenie práva na súdnu ochranu. Právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1

SR zaručuje aj Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v

ods. 1.“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa Ing. M. K. podľa SR a ods.

1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách rozsudkom Krajského súdu v

Košiciach sp. zn. -193, 7206207755, zo dňa 22. 3. 2010

porušené bolo.

2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

193, 7206207755, zo dňa 22. 3. 2010 a ukladá súdu opätovne vec prerokovať

a rozhodnúť.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť Ing. M. K. trovy právneho

zastúpenia v sume 300,56 Eur právnemu zástupcovi navrhovateľa JUDr. Ľ. K. so sídlom...

B. B., do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každú sťažnosť predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na

predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie

rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne

neopodstatnené“. Týmto v záujme účelnosti a procesnej ekonómie

poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania

sťažnosti ( ) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak

na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení

alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd

navrhovateľa a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a jednak tiež na základe

argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (, , ,

, ).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 ako aj práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu (ako súdu

odvolacieho) najmä preto, že

- v rozhodnutí neuviedol skutočnosti tvrdené žalobcom, skutkové a právne tvrdenia

žalovaného týkajúce sa spôsobu výpočtu nájomného a námietku porušenia zákona o cenách

a vykonávacej vyhlášky, neuviedol, ktoré skutočnosti a tvrdenia žalobcu a žalovaného

považoval za preukázané, a aké právne stanovisko k týmto podstatným veciam pre

rozhodnutie zaujal,

- v rozhodnutí rovnako ako Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“)

vychádzal len zo znaleckého posudku, ktorý sa opieral predovšetkým o opatrenia

Ministerstva financií Slovenskej republiky a výnos Ministerstva výstavby a regionálneho

rozvoja Slovenskej republiky o stanovení maximálnej výšky nájomného predloženého

žalobcom, a nerešpektoval zákon o cenách a vykonávaciu vyhlášku.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa zaoberal jej

opodstatnenosťou v naznačenom smere, predovšetkým skúmajúc možnosť preukázania

príčinnej súvislosti medzi namietaným rozsudkom a základným právom upraveným v čl. 46

ods. 1 , resp. právom podľa dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľ

v sťažnosti namietal. V nadväznosti na to posudzoval opodstatnenosť námietok sťažovateľa,

pokiaľ ide o ťažiskové časti odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu vedúceho

k požiadavke vyslovenia porušenia jeho označených práv.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Článkom 46 ods. 1 sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým

práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6

ods. 1 dohovoru. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného

práva podľa a práva podľa dohovoru by došlo vtedy, ak by

komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať

o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby () alebo v prípade

opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom

konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým

súdnym rozhodnutím (, ).

V prípade sťažovateľa však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok

porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu ochranu a právo na

spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa jeho

subjektívnych názorov.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je preto daná len v prípade, že je vylúčená právomoc

všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom

nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve ().

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (, ).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu,

ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc

všeobecných súdov.

V právomoci ústavného súdu preto zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu

právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodovaním o odvolaní sťažovateľa proti

rozsudku okresného súdu č. k. -163 z 31. októbra 2008 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) sú zlučiteľné s označeným článkom a dohovoru.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu,

ako aj súvisiaceho súdneho spisu, ktorý si zadovážil, dospel k záveru, že tento svoje

rozhodnutie náležite odôvodnil.

Krajský súd najskôr v odôvodnení namietaného rozsudku popisuje priebeh

dovtedajšieho konania, a to výrok rozsudku okresného súdu, dôvody, ktorými žalobca

odôvodnil svoj návrh a vyjadrenie sťažovateľa. Následne stručne zhrnul dôkazy a skutkový

stav, ktorý mal nimi preukázaný a ustanovenia príslušných právnych predpisov, na základe

ktorých okresný súd rozhodol takto: „Z dokazovania súd prvého stupňa zistil, že pri

vypracovaní znaleckého posudku je povinnosťou znalca odpovedať, či navrhovateľ použil

správny metodický postup pri výpočte nájmu za byt, resp. výpočtu mesačného zálohového

predpisu platieb za obdobie rokov 2001 až 2005 a či navrhovateľ správne vypočítal

mesačné zálohové predpisy platieb za obdobie od 1. 8. 2000 do 31. 12. 2001 a mesačné

nájomné bytu a zálohy za poskytované služby od 1. 1. 2000 do 31. 12. 2005, pričom ak

neboli správne vypočítané, mal vypočítať správnu výšku mesačných zálohových

predpisových platieb a mesačné nájomné bytu a zálohy za poskytované služby za uvedené

obdobie, pritom súdny znalec vo svojom posudku uzavrel, že navrhovateľ pri výpočte nájmu

za byt, resp. výpočte mesačného zálohového predpisu platieb za obdobie rokov 2001 - 2005

používal správny metodický postup v súlade s právnymi predpismi a správne aj vypočítal

mesačné zálohové predpisy platieb za obdobie od 1. 8. 2000 do 31. 12. 2005, znalec pri

výsluchu vysvetlil, že odporca nespochybňuje rozpočítame médií, ktoré vyúčtoval

navrhovateľ. Aj toto skontroloval a rozúčtované boli správne, odporca namietal zvyšovanie

nájomného, znalec potvrdil, že navrhovateľ dodržal postup stanovený jednotlivými

opatreniami Ministerstva financií ako aj Výnosu Ministerstva výstavby a regionálneho

rozvoja SR. čiže postupoval v zmysle zákona a výšku nájmu navrhovateľ upravoval aj

svojim vnútornými predpismi, ale tieto boli v súlade s vyššie uvedenými opatreniami

Ministerstva financií a Výnosom Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja, pritom súd

zabezpečil do spisu aj ďalšie listinné dôkazy a to Výnos Ministerstva výstavby a

regionálneho rozvoja SR z 22. 12. 2003 č. , Opatrenie Ministerstva financií SR z

28. 1. 2003 č. , Opatrenie Ministerstva financií SR z 21. 12. 1999 č. R-11/99,

Zmeny nájomného v bytoch - kom. K vyhl. Federálneho ministerstva financií, Ministerstva

financií ČR a Ministerstva financií SR č. 15/1992, generálneho

riaditeľa Železníc SR.

Citoval súd , , a konštatoval, že z vykonaného

dokazovania mal preukázané, že právny predchodca navrhovateľa na základe Rozhodnutia

o pridelení bytu č. 2030-1961-1 zo dňa 1. 3. 1961 a Zápisnice o prevzatí bytu zo dňa 15. 3.

1961 prenechal odporcovi do užívania 3-izbový byt... v K., výšku nájmu ako aj výšku platieb

za služby spojené s užívaním bytu stanovil mesačnými zálohovými predpismi platieb, ktoré

odporcovi riadne doručoval a že súdny znalec vo svojom posudku potvrdil použitie

správneho metodického postupu v súlade s právnymi predpismi. Mesačné zálohové predpisy

platieb za obdobie od 1. 8. 2000 do 31. 12. 2005 navrhovateľ vypočítal správne, z

predložených evidenčných kariet odporcu za roky 2001 - 2005 mal súd preukázané, že

odporca dlhuje navrhovateľovi za nájom a za služby spojené s užívaním bytu celkovú sumu

14.534,- Sk, súd akceptoval závery znaleckého posudku, ktorý potvrdil správnosť

metodického postupu ako aj správnosť vypočítania mesačných zálohových predpisov platieb

za obdobie od 1. 8. 2000 do 31. 12. 2005 navrhovateľa a teda nepotvrdil námietky vznesené

odporcom voči správnosti výpočtu mesačných zálohových predpisov a preto súd zaviazal

odporcu zaplatiť navrhovateľovi dlh na nájomnom a úhradách za služby spojených s

užívaním bytu 14.534,- Sk.

Citoval a v zmysle nar. vlády č. poplatok z omeškania je

za každý deň omeškania 2,5 promile dlžnej sumy. najmenej 25,- Sk za každý i začatý mesiac

omeškania, ako aj , ak nájomca do 5 dní nezaplatí nájomné alebo úhradu za

plnenia poskytované s užívaním bytu, je povinný platiť poplatok z omeškania, keďže podľa

mesačného zálohového predpisu platieb platného od 1. 6. 2004 mal odporca platiť mesačne

vo výške 2.164,- Sk a od 1. 2. 2005 mal mesačne platiť 2.707,- Sk, keďže z evidenčnej karty

odporcu za rok 2004 vyplýva, že za mesiac november mal odporca zaplatiť 2.164,- Sk,

zaplatil len 900,- Sk, jeho nedoplatok potom predstavoval 1.264,- Sk, navrhovateľ si

uplatnil poplatok z omeškania však len zo sumy 941,- Sk, za mesiac december 2004 mal

odporca uhradiť 2.164,- Sk, zaplatil 900,- Sk. Jeho nedoplatok potom predstavoval 1.264,-

Sk. Za mesiac január 2005 mal odporca uhradil 2.164,- Sk, nezaplatil nič, jeho nedoplatok

potom predstavoval 2.164,- Sk. Za mesiac február mal odporca uhradiť 2.707,- Sk, zaplatil

900,- Sk, jeho nedoplatok predstavuje polom 1.807,- Sk. Za mesiac marec mal zaplatiť

2.707,- Sk, zaplatil 900,- Sk, jeho nedoplatok potom predstavuje 1.807,- Sk. Za mesiac apríl

mal zaplatiť 2.707.- Sk. zaplatil 2.400.- Sk, jeho nedoplatok potom predstavoval 307,- Sk, za

mesiac máj mal zaplatiť 2.707,- Sk, zaplatil 1.500,- Sk, jeho nedoplatok potom predstavoval

1.207.- Sk. Za mesiac jún mal zaplatiť 2.707,- Sk; zaplatil 28.313,- Sk, jeho preplatok potom

predstavoval 25.606,- Sk. Za mesiac júl mal zaplatiť 2.707.- Sk, zaplatil 1.500.- Sk, jeho

nedoplatok potom predstavoval 1.207,- Sk. Za mesiace august, september, október

a november mal platiť po 2.707,- Sk, zaplatil za každý mesiac po 1.500,- Sk, jeho

nedoplatok každý mesiac potom predstavoval 1.207,- Sk, preto súd za obdobie od novembra

2004 do novembra 2005 súd zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi poplatok

z omeškania vo výške 2,5 promile za každý deň omeškania najmenej však 25,- Sk za každý i

začatý mesiac omeškania z jednotlivých uplatnených nedoplatkov na nájomnom a úhradách

za služby spojené s užívaním bytu vždy od 21. dňa príslušného mesiaca v roku až do

zaplatenia, a citoval súd , a keďže v roku 1997 bol vytvorený preplatok

6.368,- Sk, ktorý nebol vrátený v zákonom stanovenej dobe, t. j. v máji 1998 ale až 7. 7.

1997 spolu s preplatkom za rok 1998 a taktiež mu nebol vrátený preplatok za rok 1999,

takže tieto preplatky podliehajú penalizácii, ako odporca uviedol vo svojom písomnom

podaní, ktoré bolo súdu doručené dňa 6. 6. 2008, úrok z omeškania ako i dennú penalizáciu

si nenárokoval, požadoval iba penalizáciu ročným koeficientom, na pojednávaní dňa 31. 10.

2008 upravil svoj návrh tak, že požaduje poplatok z omeškania z preplatkov za rok 1997

a 1998, za čas dlhší ako 3 roky pri vznesenej námietke premlčania.

Podľa pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia

doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Pretože

odporca si svoj nárok na poplatok z omeškania z preplatkov za rok 1997 a 1998 uplatnil až

6. 6. 2008, t. j. po zákonom stanovenej 3-ročnej premlčacej lehote, súd musel akceptovať

námietku premlčania vznesenú navrhovateľom a keďže sa jednalo o sumu menšiu, ako si

uplatnil navrhovateľ, súd posúdil jeho návrh len ako obranu proti žalobe, preto o ňom

nerozhodol samostatným výrokom, keďže vo veci mal plný úspech navrhovateľ, súd zaviazal

odporcu nahradiť navrhovateľovi vzniknuté trovy konania vo výške 870,- Sk za zaplatenie

súdneho poplatku za návrh ako aj nahradiť trovy vzniknuté zložením zálohy na znalecké

dokazovanie v sume 3.000,- Sk, spolu 3.87,- Sk ( ).“

Následne krajský súd citoval obsah odvolania podaného sťažovateľom a vyjadrenie

žalobcu k nemu a uviedol tieto dôvody, pre ktoré rozsudok okresného súdu potvrdil:

„Odvolací súd bez nariadenia pojednávania ( - v ostatných prípadoch,

t. j. neuvedených v § 214 ods. 1 možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia

pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z ,

a rozsudok potvrdil podľa , , lebo je vo výroku vecne správny, súd

správne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil, odôvodnenie má podklad

v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje,

pretože dôvody rozsudku sú správne ako aj dôvody uznesení zo dňa 20. 5. 2009 a z 27. 11.

2008.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba

skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo

a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas

konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie

je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov

účastníkov, resp., ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti

pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu čo bolo

zistené spôsobom vyplývajúcim z - 135

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na

zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú

účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je

omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú

aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne

použiť, alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový

stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil

nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).

Súd použil správny právny predpis, správne ho i vyložil, z podradenia skutkového

stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov

konania a na vecnej správnosti napadnutého rozsudku, nič nemenia ani skutočnosti uvedené

v odvolaní (i keď odporca neuviedol odvolací dôvod).

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku je treba uviesť.

Podľa SR je Slovenská republika právnym štátom

a neoddeliteľným atribútom právneho štátu je právna istota a spravodlivosť (napr. pozri

nález Ústavného súdu SR ).

Podľa , v znení neskorších predpisov,

výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných

právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

Z ust. vyplýva, že každý sa môže domáhať

zákonom ustanovených postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom sude

a prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom

konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov

účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na

úctu k právam iných osôb ( ).

Podľa občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a slúži na

jej upevňovanie a rozvíjanie. Každý má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré

bolo ohrozené a porušené.

Z ustanovenia vyplýva, že v konaní postupuje súd v súčinností so všetkými

účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.

Podľa účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie

svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne

vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre

rozhodnutie vo veci.

S poukazom na žalovaná ako účastníčka bola povinná označiť

dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a keďže tak neurobila a súd prvého stupňa bol toho

názoru, že nie je potrebné vykonať ďalšie dôkazy, jeho rozsudok je správny a presvedčivý,

lebo skutočne súd zistil úplne skutkový stav.

V súlade s , v znení neskorších predpisov, ak nájomca

do 5 dní nezaplatí nájomné alebo úhradu za plnenie poskytovanej s užívaním bytu, je

povinný platiť poplatok z omeškania.

Podľa , spôsob výpočtu nájomného, úhrady za plnenia

a poskytovanie s užívaním bytu, spôsob ich platenia ako aj prípady, v ktorých je

prenajímateľ oprávnený jednostranne zvýšiť nájomné, úhradu za plnenia poskytovaných

s užívaním bytu a zmeniť ďalšie podmienky nájomnej zmluvy, ustanovuje osobitný predpis.

Správne postupoval súd prvého stupňa, keď zo svojich skutkových záverov vychádzal

aj zo záverov znaleckého posudku, ktorý potvrdil správnosť metodického postupu ako aj

správnosť vypočítania mesačných zálohových predpisov platieb za obdobie od 1. 8. 2000 do

31. 12. 2005 navrhovateľa a preto treba považovať námietky uvedené odporcom v odvolaní

za neopodstatnené, ak sa domáhal určenia nesprávnosti výpočtu mesačných zálohových

predpisov. Znalec napokon aj pri výsluchu jednoznačne vysvetlil, že odporca ani

nespochybňoval rozpočítame médií, ktoré vyúčtoval navrhovateľ a toto bolo skontrolované.

Navrhovateľ dodržal postup stanovený jednotlivými opatreniami Ministerstva financií ako

aj Výnosu Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR, čiže postupoval v súlade so

zákonom a ďalšími právnymi predpismi. Výšku nájmu navrhovateľ upravoval aj v súlade so

svojimi vnútornými predpismi, ale tieto neboli v rozpore s uvedenými opatreniami

Ministerstva financií a Výnosom Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja.“

Ústavný súdu pripomína, že jednou z neoddeliteľných súčastí princípu právnej istoty

v demokratickom a právnom štáte je aj garancia, že ak sa fyzická osoba alebo právnická

osoba, využijúc svoje základné právo na súdnu ochranu, obráti so svojím návrhom na

nezávislý a nestranný súd, má právo, aby súd o jej návrhu rozhodol a svoj právny názor

vyjadril vo forme zákonného rozhodnutia. Na túto skutočnosť pamätá aj generálna právna

norma civilného procesu [ (ďalej len „OSP“)] v ustanovení

§ 157 ods. 2, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za

preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Toto zákonné ustanovenie je potrebné

z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa , ktorého imanentnou súčasťou

je aj právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz

v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé

a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže

meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť s prihliadnutím na okolnosti každej

veci.

Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).

Vzhľadom na uvedené je potrebné, aby všeobecný súd zohľadnil všetky náležitosti

zákonného rozhodnutia, tak ako ich predpokladá zákon, a tieto pri jeho tvorbe prakticky aj

aplikoval. Výsledkom dodržania zákonných ustanovení by malo byť presvedčivé

a preskúmateľné rozhodnutie.

Ústavný súd ďalej pripomína, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach

podľa nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd

v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd.

Výklad právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s

( a ) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad

právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu je ústavne akceptovateľný

alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že v súlade so svojou judikatúrou posudzuje

spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. ), preto k vyhoveniu sťažnosti

dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné

pochybenia zo strany orgánu verejnej moci umožňuje prijatie záveru, že proces ako celok

bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý.

Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov

verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná

súvislosť medzi porušením práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku

nemala podstatný dosah.

Ústavný súd napokon dodáva, že sťažnosťou napadnuté rozhodnutie posudzoval len

z hľadiska kritérií ústavných predpisov a nimi garantovaných základných práv a slobôd.

Vzhľadom na to nebolo jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach

daného prípadu aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý

rozsudok krajského súdu so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť

zoznam možných pochybení krajského súdu po zistení, že tieto nemajú takú relevanciu,

ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku krajského súdu

s .

S tvrdením sťažovateľa, že krajský súd v rozhodnutí neuviedol skutočnosti tvrdené

žalobcom, skutkové a právne tvrdenia žalovaného týkajúce sa spôsobu výpočtu nájomného

a námietku porušenia zákona o cenách a vykonávacej vyhlášky, neuviedol, ktoré

skutočnosti a tvrdenia žalobcu a žalovaného považoval za preukázané, a aké právne

stanovisko k týmto podstatným veciam pre rozhodnutie zaujal, sa ústavný súd s poukazom

na už uvedené nestotožňuje.

Z citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, že tento obsahuje

všetky údaje, ktoré vyžaduje ustanovenie a nemá nedostatky, na ktoré

poukazuje sťažovateľ.

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenia správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Vzhľadom na to, že krajský súd sa stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného

súdu, a s prihliadnutím na ustálenú judikatúru ústavného súdu, z ktorej vyplýva, že

odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane od dôvodov

rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorého správnosť preskúmava, ústavný súd konštatuje, že

krajský súd nebol povinný opätovne uvádzať všetky údaje, ktoré už boli okresným súdom v

odôvodnení uvedené.

Krajský súd preto postupoval správne, keď v rozsudku zhrnul obsah odôvodnenia

okresného súdu, z ktorého sú zrejmé všetky skutočnosti, na absenciu ktorých sťažovateľ

v sťažnosti poukazuje.

Skutočnosti tvrdené žalobcom sú uvádzané v odôvodnení žaloby, ktorú krajský súd

cituje.

Z rozsudku krajského súdu sú zrejmé aj skutkové a právne tvrdenia sťažovateľa ako

žalobcu, keď uvádza tieto dôvody, pre ktoré sťažovateľ navrhoval zamietnuť žalobu:

„Odporca žiadal žalobu zamietnuť z dôvodu, že navrhovateľ ignoroval

Z. z. ako aj vyhlášku Ministerstva financií SR č. , ktoré platia od 1. 4. 1996

a vzťahujú sa na výpočet nájomného s povinnosťou túto cenu prejednať podľa presných

ekonomických výpočtov.“

Krajský súd taktiež citoval aj tie časti odôvodnenia okresného súdu, z ktorých je

zrejmé aj to, ktoré skutočnosti a tvrdenia žalobcu považoval za preukázané a aké právne

stanovisko k týmto podstatným veciam pre rozhodnutie zaujal. Z odôvodnenia okresného

súdu vyplýva, že na základe vypracovaného znaleckého posudku mal za preukázanú výšku

nájomného a výšku nedoplatku mal preukázanú z evidenčných kariet sťažovateľa ako

odporcu.

Čo sa týka právneho posúdenia veci, okresný súd túto posúdil podľa príslušných

ustanovení , ktoré sú v jeho odôvodnení uvedené. S takýmto

právnym posúdením sa v celom rozsahu stotožnil aj krajský súd.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že rozsudok krajského súdu v spojení

s rozsudkom okresného súdu nemá nedostatky, na ktoré sťažovateľ v sťažnosti poukazuje.

K tvrdeniu sťažovateľa, že krajský súd rovnako ako okresný súd vychádzal len zo

znaleckého posudku, ktorý sa opieral predovšetkým o opatrenia Ministerstva financií

Slovenskej republiky a výnos Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej

republiky o stanovení maximálnej výšky nájomného predloženého žalobcom

a nerešpektoval zákon o cenách a vykonávaciu vyhlášku, ústavný súd uvádza:

Podľa ak závisí rozhodnutie od posúdenia skutočností, na ktoré

treba odborné znalosti, ustanoví súd po vypočutí účastníkov znalca.

Podľa znalecký posudok možno dať preskúmať aj inému znalcovi,

vedeckému ústavu alebo inštitúcii.

Okresný súd postupoval v súlade s a ustanovil pre potvrdenie

správnosti výpočtu žalovanej sumy ako nedoplatku na nájomnom znalca. Znalec správnosť

výpočtu nájomného potvrdil.

Predmetom konania bola žaloba o zaplatenie nájomného a úhrady za služby

poskytované s užívaním bytu. Vzhľadom na takýto predmet konania bolo najdôležitejšie

preukázanie, či žalovaný má v skutočnosti nedoplatok a či výška nedoplatku bola žalobcom

určená správne. Okresný súd a následne aj krajský súd postupovali správne, keď podkladom

ich rozhodnutia bol znalecký posudok. Avšak, ako vyplýva z odôvodnenia rozsudkov

okresného a krajského súdu, pri rozhodovaní vychádzali aj z iných dôkazov, a to najmä

evidenčných kariet. V prípade, že sťažovateľ nebol so závermi znaleckého posudku, ktorý

bol podľa jeho názoru vypracovaný v rozpore s príslušnými právnymi predpismi, spokojný,

mal možnosť v zmysle navrhnúť ako dôkaz vypracovanie kontrolného

znaleckého posudku. Takýto návrh na vykonanie dôkazu však sťažovateľ pred okresným

súdom neuplatnil.

Správne teda konštatuje krajský súd s poukazom na , že sťažovateľ

neoznačil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, a preto okresný súd rozhodol na základe

dôkazov, ktoré boli pred ním vykonané.

Sťažovateľ v odvolaní proti rozsudku okresného súdu namietal porušenie zákona

o cenách, ale už neuvádza, ktoré konkrétne ustanovenia uvedeného zákona mali byť podľa

jeho názoru porušené. Na uvedenú námietku reagoval krajský súd tak, že poukázal na

znalecký posudok, a keďže tento považoval za správny a vychádzajúci z jednotlivých

opatrení Ministerstva financií Slovenskej republiky a výnosu Ministerstva výstavby

a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, skonštatoval, že navrhovateľ postupoval pri

výpočte správne, čiže postupoval v súlade so zákonom a ďalšími právnymi predpismi.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na ustanovenia § 1 ods. 1, § 3 ods. 1 a § 2 ods. 3

zákona o cenách a § 1 ods. 1 písm. a) a § 3 ods. 1 a 2 vykonávacej vyhlášky, ktoré neboli

podľa jeho názoru pri rozhodovaní o žalobe akceptované.

Ústavný súd uvádza, že citované ustanovenia § 1 ods. 1, § 3 ods. 1 a § 2 ods. 3

zákona o cenách hovoria o tom, čo je predmetom úpravy tohto zákona, čo sa považuje za

dohodu o cene a čo sa rozumie pod pojmom ekonomicky oprávnené náklady. Vzhľadom na

to, že ide iba o všeobecné ustanovenia ozrejmujúce pojmy, ktoré zákon o cenách používa,

tieto ustanovenia zákona o cenách ani nemohli byť všeobecnými súdmi a žalobcom

porušené.

Z § 1 písm. a) vykonávacej vyhlášky vyplýva, že táto upravuje podrobnosti

dohodovania cien, postupu pri regulácii cien, pri cenovej evidencii a kalkulácii

a podrobnosti konania o porušení cenovej disciplíny.

Podľa § 3 ods. 1 vykonávacej vyhlášky pri regulácii cien sa uplatňujú ekonomicky

oprávnené náklady, ktoré sa preukazujú účtovnými podkladmi, kalkuláciami nákladov,

prípadne fakturáciou alebo daňovými a colnými podkladmi a podobne.

Podľa § 3 ods. 2 vykonávacej vyhlášky pri regulácii cien sa uplatňuje primeraný zisk,

ktorý sa preukazuje účtovnými dokladmi, kalkuláciami, prípadne fakturáciou alebo

daňovými podkladmi a podobne.

Keďže sťažovateľ tvrdí, že okresný súd a krajský súd vychádzali iba zo znaleckého

posudku, a nie aj zo zákona o cenách a vykonávacej vyhlášky, ústavný súd uvádza, že

citované ustanovenia vykonávacej vyhlášky, ktoré podľa jeho názoru neboli pri určovaní

výšky nájomného znalcom pri vypracovaní znaleckého posudku rešpektované, upravujú

postup pri regulácii cien jednotlivými orgánmi, ktoré sú oprávnené ceny regulovať.

Z ustanovenia § 20 zákona o cenách vyplýva, že regulovať ceny sú oprávnené práve

ministerstvá a práve tieto orgány majú pri regulácii cien rešpektovať ekonomicky oprávnené

náklady tak, ako im to ukladá § 3 ods. 1 vykonávacej vyhlášky. Výška nájomného za byty je

regulovaná práve tými právnymi predpismi vydanými ministerstvami, o ktoré sa pri

vypracovaní znaleckého posudku opieral znalec.

Nie je preto správny názor sťažovateľa, že pri stanovení výšky nájomného žalobca

nerešpektoval zákon o cenách a vykonávaciu vyhlášku, keďže postupoval v súlade

s právnymi predpismi, ktoré boli vydané na ich základe príslušnými ministerstvami.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského

súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd

nezistil taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení relevantných právnych predpisov, ktoré by

mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedenými článkami a dohovoru.

Citované rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových

a právnych záverov, pričom ústavný súd konštatuje, že závery, ku ktorým krajský súd

dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani

taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by

bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského

súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Ústavný súd z obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu zistil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už

ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do

všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na vyslovenie záveru, že je realizované právo účastníka konania na spravodlivé

súdne konanie (m. m. , ).

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu

nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto

postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii

nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa ani práva podľa dohovoru.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom

prípade sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami, a preto sťažnosť odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby

ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010