Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 349/2010
PDF · 153.44 KB
No categories available
III. ÚS 349/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., Ž., prechodne bytom S., pre namietané
porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom súdneho exekútora Mgr. Ing. I. Š. v
exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. Ex 2742/2007 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. M. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2010
doručená sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie jeho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) konaním súdneho exekútora
Mgr. Ing. I. Š., N. (ďalej len „exekútor“), pri postupe v exekučnom konaní vedenom pod sp.
zn. Ex 2742/2007.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že je „spolu s bývalou manželkou...
spoluvlastníkom 2-izbového bytu v Ž. na ul... v rámci bezpodielového spoluvlastníctva
manželov. ... Bezpodielové spoluvlastníctvo manželov sťažovateľa a jeho bývalej manželky
A. doposiaľ vyporiadané nebolo. Na základe platobného rozkazu č. 11 Rob 702/2006 zo dňa
9. 1. 2007 vydaného Okresným súdom v Žiline bola manželke povinného uložená povinnosť
zaplatiť pohľadávku vo výške 2.278,80 Sk s príslušenstvom oprávnenému G. a. s., B. ...
Upovedomením o začatí exekúcie zo dňa 9. 1. 2008, č. k. Ex 2742/2007-3 začal Mgr.
Ing. I. Š. – súdny exekútor exekučné konanie voči manželke sťažovateľa. Na základe
upovedomenia o spôsobe vykonania exekúcie... došlo k zriadeniu exekučného záložného
práva aj na časť majetku patriacemu sťažovateľovi.“.
Ako vyplýva z obsahu sťažnosti, sťažovateľ žiadal Slovenskú komoru exekútorov
(ďalej len „komora“) o prešetrenie postupu exekútora vo veci a tiež opakovane žiadal
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) o prešetrenie
vybavenia sťažnosti komorou. Podľa sťažovateľom pripojeného upovedomenia ministerstva
o vybavení sťažnosti z 3. mája 2010 sa exekútor v danej veci dopustil porušenia povinnosti
pri výkone činnosti exekútora tým, že v rozpore s § 37 ods. 2 v spojení s § 135 ods. 1
písm. a) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Exekučný poriadok“) nedoručil sťažovateľovi ako účastníkovi konania upovedomenie o
spôsobe vykonania exekúcie. Sťažovateľ potvrdil, že po upozornení ministerstva na zistené
porušenie Exekučného poriadku mu následne exekútor doručil upovedomenie o spôsobe
vykonania exekúcie z 19. mája 2008. Sťažovateľ však vyjadril nespokojnosť s vybavením
sťažnosti ministerstvom s poukazom na to, že „ministerstvo mohlo na základe svojho
postavenia zo zákona navodiť zákonný stav vo veci exekučného konania namiereného voči
majetku sťažovateľa“ a že „v exekučnej praxi nie je jednotný názor, kedy sa manžel
povinného stáva účastníkom konania. Za rozhodujúci okamžik však podľa názoru
sťažovateľa treba považovať situáciu, kedy je zrejmé, že predmetom exekúcie môžu byť
postihnuté veci patriace do spoločného majetku. Z tohto pohľadu sa manžel povinného
stáva účastníkom konania vydaním upovedomenia o začatí exekúcie, nakoľko už z
upovedomenia o začatí exekúcie je zrejmé, že môžu byť postihnuté veci, ktoré môžu byť
súčasťou bezpodielového vlastníctva. ... Sťažovateľ zastáva taký názor, že súdny exekútor...
porušil ľudské práva sťažovateľa a to takým spôsobom, že mu nedoručil ako účastníkovi
exekučného konania upovedomenie o začatí exekúcie, čím zmaril sťažovateľove práva
účinne sa brániť výkonu exekúcie na jeho majetok. Samotné upovedomenie o začatí
exekúcie obsahuje poučenie na základe ktorého mohol sťažovateľ využiť procesný postup
daný zákonom, ale až po doručení spomínaného upovedomenia. Keďže mu však nebolo
doručené, k využitiu procesného postupu však nedošlo.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo garantované v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj
právo garantované v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v
exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom Ing. Mgr. I. Š., Exekútorský úrad N., pod
sp. zn. EX 2742/2007 u sťažovateľa J. M. porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje súdnemu exekútorovi Ing. Mgr. I. Š.,
Exekútorský úrad N. bezodkladne doručiť sťažovateľovi J. M. ako účastníkovi exekučného
konania vo veci sp. zn. EX 2742/2007 upovedomenie o začatí exekúcie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie ako formu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur... v zmysle § 50 ods. 3
zákona o ústavnom súde ktoré je povinný vyplatiť súdny exekútor Ing. Mgr. I. Š.,
Exekútorský úrad N. v lehote do 2 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného
súdu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o
ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa § 218a ods. 1 exekučného poriadku fyzické osoby a právnické osoby, teda
sťažovatelia, sa môžu obracať na ministerstvo spravodlivosti a na komoru so sťažnosťami
na činnosť komory a na činnosť exekútorov. Sťažnosti na činnosť komory vybavuje
ministerstvo spravodlivosti. Sťažnosti na činnosť exekútorov vybavuje komora. Sťažovateľ
môže požiadať ministerstvo spravodlivosti o prešetrenie vybavenia jeho sťažnosti komorou.
Preskúmaním obsahu sťažnosti ústavný súd dospel k záveru, že podstatou
sťažovateľových námietok je jeho nespokojnosť s postupom exekútora v exekučnom konaní
vedenom pod sp. zn. Ex 2742/2007 z dôvodu nedoručenia upovedomenia o začatí exekúcie,
ako aj s postupom ministerstva spravodlivosti v súvislosti s prešetrením jeho opakovaných
sťažností týkajúcich sa označeného exekučného konania.
Ústavný súd konštatuje, že preskúmanie postupu, resp. činnosti súdneho exekútora
spadá v prvom rade do pôsobnosti komory ako samosprávnej stavovskej organizácie.
Následne sťažnosti na činnosť komory vybavuje ministerstvo spravodlivosti, ktoré
sťažovateľ môže požiadať aj o prešetrenie vybavenia jeho sťažnosti komorou, v čom bol
sťažovateľ úspešný len čiastočne, keďže ministerstvo zistilo nesprávny postup exekútora,
ktorý nedoručil sťažovateľovi upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie zriadením
exekučného záložného práva a predajom nehnuteľností a na tento nedostatok exekútora
upozornilo. Podľa štandardnej judikatúry ústavného súdu však neúspech v konaní
neznamená porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 5/00, III. ÚS 245/06) nútený
výkon súdnych a iných rozhodnutí uskutočňovaný podľa Exekučného poriadku je súčasťou
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Záver o tom,
že súdna exekúcia je súčasťou základného práva na súdnu ochranu, vychádza z toho, že
exekúciu síce vykonáva súdny exekútor, ale na základe splnomocnenia štátom, ktoré sa
materializuje v konkrétnej veci poverením exekučného súdu na vykonanie exekúcie. Toto
poverenie (bez neho by súdna exekúcia nemala zákonný podklad a bola by absolútne
neprípustná) potvrdzuje, že súdny exekútor koná, rozhoduje a exekvuje v mene súdnej moci
(čl. 142 ods. 1 ústavy). Zo záveru o súdnej exekúcii ako súčasti základného práva na súdnu
ochranu vyplýva, že súdna exekúcia vykonávaná podľa Exekučného poriadku musí byť v
súlade s ústavnoprocesnými princípmi nielen v citovaných článkoch ústavy, listiny a
dohovoru, ale aj s princípmi spravodlivého procesu v širšom zmysle slova, ktoré sú
obsiahnuté v čl. 46 až čl. 48 ústavy.
Súdnu exekúciu riadi exekučný súd, ktorého postup je určený pevnými pravidlami a
má dosah na zákonnosť vykonávanej exekúcie v rozsahu zabezpečujúcom pre oprávneného
a povinného uplatnenie rovnakých práv a plnenie len zákonom vyžadovaných povinností
(III. ÚS 245/06). Z obsahu podanej sťažnosti však nevyplýva, že by sťažovateľ využil
niektorý z právnych prostriedkov ochrany pred exekúciou jeho majetku ustanovených
Exekučným poriadkom. Takýmito právnymi prostriedkami, ktoré mohol sťažovateľ využiť,
je návrh na vylúčenie veci z exekúcie podľa § 55 Exekučného poriadku, návrh na odklad
exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku (z dôvodu, že možno očakávať zastavenie
exekúcie). Rovnako je prípustné aj samostatne podať návrh na zastavenie exekúcie podľa
§ 57 Exekučného poriadku bez ohľadu na to, či boli, alebo neboli podané námietky podľa
§ 50 Exekučného poriadku, prípadne sa takým námietkam nevyhovelo (námietky proti
exekúcii môže podať z okruhu účastníkov konania iba povinný). Vyššia účinnosť návrhu na
zastavenie exekúcie vo vzťahu k ochrane povinného vyplýva z toho, že proti rozhodnutiu
o tomto návrhu je prípustné v prevažnej väčšine prípadov odvolanie, o ktorom sa rozhoduje
v riadnom inštančnom postupe na súde vyššieho stupňa. Odvolanie je vždy prípustné
v prípadoch, v ktorých sa v návrhu na zastavenie exekúcie tvrdí, že rozhodnutie sa dosiaľ
nestalo vykonateľným [§ 57 ods. 1 písm. a) a § 58 ods. 4 Exekučného poriadku] (m. m.
IV. ÚS 178/03, I. ÚS 82/2010).
Účastníkom exekučného konania v časti, v ktorej sa postihuje vec v bezpodielovom
spoluvlastníctve manželov, je podľa § 37 ods. 2 Exekučného poriadku aj manžel povinného
(sťažovateľ). Sťažovateľ nie je ani povinným, ani oprávneným, od momentu vydania
upovedomenia o spôsobe vykonania exekúcie sa však nepochybne účastníkom konania stal,
lebo pri výkone exekúcie by mohli byť porušené jeho práva vyplývajú z bezpodielového
spoluvlastníctva manželov k veci postihnutej exekúciou. Sťažovateľ teda mal a stále aj má
právo využiť všetky už opísané právne prostriedky na ochranu svojich práv. K tvrdeniu
sťažovateľa, že v právnej praxi nie je jednotný názor, kedy sa manžel povinného stáva
účastníkom konania, ústavný súd poznamenáva, že v zásade nie je oprávnený zjednocovať
judikatúru všeobecných súdov, pretože to je kompetenciou Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky a ústavný súd ani nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych
názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom
prípade vedú k rozhodnutiu usmerňovať vývoj judikatúry všeobecných súdov z hľadiska
správnosti výkladu a uplatňovania zákonov za podmienky rešpektovania jeho ústavnej
konformity (napr. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05, III. ÚS 78/08).
Ak sa teda v danej veci sťažovateľ domnieval, že postupom exekútora v exekučnom
konaní sp. zn. EX 2742/2007 boli priamo dotknuté jeho právom chránené záujmy a boli
porušené jeho označené základné ústavné práva, tak podľa uvedených ustanovení
Exekučného poriadku sa mohol obrátiť na príslušný exekučný súd. Uvedené právo však
sťažovateľ nevyužil.
Sťažovateľ v okolnostiach prípadu však napáda postup exekútora, nie exekučného
súdu. Ústavný súd preto konštatuje, že sťažovateľ vystupujúci v predmetnom exekučnom
konaní ako manžel povinnej, má vo všeobecnom súdnictve podľa Exekučného poriadku
a Občianskeho súdneho poriadku na ochranu svojich základných práv, ktorých porušenie
súdnym exekútorom namietal predmetnou sťažnosťou, účinné a dostupné právne
prostriedky nápravy, čo je okolnosť, ktorá vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci
z čl. 127 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať
o uplatnených námietkach porušenia označených základných práv (IV. ÚS 40/02,
Vzhľadom na skutočnosť, že už pri predbežnom prerokovaní ústavný súd sťažnosť
z už opísaných dôvodov odmietol, a s prihliadnutím na to, že podmienky na ustanovenie
tohto právneho zástupcu sťažovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal, bolo bez právneho
významu ustanoviť mu žiadaného právneho zástupcu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. septembra 2010