Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 82/2010
PDF · 152.74 KB
No categories available
I. ÚS 82/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2010
predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. J. K., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K.,
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co 156/2009 z 19. novembra 2009, a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. J. K. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára
2010 doručená sťažnosť MUDr. J. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp.
zn. 8 Co 156/2009 z 19. novembra 2009.
2. Z obsahu sťažnosti a k sťažnosti priložených podkladov vyplýva, že na Okresnom
súde Humenné (ďalej len „okresný súd“) sťažovateľ podal návrh na začatie konania
o ochranu osobnosti proti odporcovi J. J. Predmetné konanie je na okresnom súde vedené
pod sp. zn. 12 C 190/2008. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že žalobný návrh podal z toho
dôvodu, že „... vyjadrenia odporcu... v... priestupkovom konaní, ktoré zopakoval v konaní
pred Okresným súdom vo Vranove nad Topľou, aj vo vyššie uvedenom konaní pred
Okresným súdom..., sa hlboko dotkli sťažovateľa, pretože znižujú jeho dôstojnosť
a vážnosť... Sťažovateľ bol toho názoru, že napriek tomu, že uvedené výroky predniesol J. J.
v konaní pred súdom, resp. priestupkovým orgánom, ho neoprávňovali zasahovať do jeho
cti a dôstojnosti... Okresný súd... rozsudkom sp. zn. 12 C 190/2008-181 zo dňa 11. 6. 2009
žalobu zamietol... Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ... odvolanie... Krajský súd...
rozsudkom sp. zn. 8 Co 156/2009 zo dňa 19. 11. 2009, potvrdil rozsudok a žalovanému
nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalobcovi nepriznal právo na ich
náhradu... Sťažovateľ je presvedčený o tom, že napadnutým rozsudkom Krajského súdu...
boli porušené jeho vyššie zmienené práva zaručené Ústavou... a Dohovorom... Súd I. stupňa
uzavrel, že k zásahu do práva sťažovateľa na ochranu osobnosti nemohlo dôjsť, pretože
žalovaný sa vyjadroval tak na pojednávaniach, v konaniach o priestupkoch, pričom
vyjadrenie subjektívneho názoru žalovaného... v rámci uplatňovania procesných práv
účastníka v občiansko-súdnom konaní a v konaní o priestupku nemožno označiť za
neoprávnený zásah do osobnosti žalobcu... Sťažovateľovi... neposkytol ochranu proti zásahu
do jeho osobnostných práv ani odvolací súd.“.
3. Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol nálezom takto:
„Právo sťažovateľa... na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa článku 19 ods. 1
Ústavy... na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa Článku
19 ods. 2 Ústavy... na rešpektovanie jeho súkromného a rodinného života zakotveného
v článku 8 Dohovoru bolo rozsudkom Krajského súdu... sp. zn. 8 Co 156/2009 zo dňa
19. 11. 2009, porušené.
Ústavný súd... zrušuje rozsudok Krajského súdu... sp. zn. 8 Co 156/2009 zo dňa
19. 11. 009 a vracia vec Krajskému súdu... na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Ústavný súd... zakazuje Krajskému súdu... pokračovať v porušovaní namietaných
právach sťažovateľa.
Ústavný súd... priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 Eur.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
4. Sťažovateľ odôvodnil nárok na finančné zadosťučinenie tak, že „... vníma postup
odporcu ako hrubú ignoráciu jeho práv zakotvených v ústave a Dohovore a ako spôsob,
ktorým odporca zasahuje aj do jeho práva konať pred súdom... Navyše, sťažovateľ je
dlhodobo vystavený ľahostajnosti, nevšímavosti a ignorácii podaní zo strany orgánov
verejnej moci... Za týchto okolností vníma aj napadnuté rozhodnutie Krajského súdu... ako
ďalší prejav dešpektu voči jeho právam a právom chráneným záujmom.“.
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na
odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj
návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky
upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
6. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť
reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
7 . Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha
vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa
čl. 8 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co 156/2009 z 19. novembra 2009.
8. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v sťažnosti je oddelený petit od jej
ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom
na začatie konania, ktorý je v tomto prípade zastúpený kvalifikovanou právnou
zástupkyňou. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku
rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáhal. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho
sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil
za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). Preto v danej veci ústavný súd sťažnosť
predbežne prerokoval len z hľadiska možného porušenia tých práv, ktorého vyslovenia sa
sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti (m. m. III. ÚS 149/04,
9. Podľa ustálenej judikatúry všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patria
aj základné práva vyplývajúce z čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy a tiež právo podľa čl. 8 dohovoru,
ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné
princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom
porušení sťažovateľom označených práv by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo
strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.
ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich
porušením (napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).
10. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namieta, že napadnutým rozsudkom
krajského súdu došlo „len“ k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy
a práva podľa čl. 8 dohovoru, t. j. bez spojenia s namietaným porušením základných práv,
resp. ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1
dohovoru. Podľa uvedenej judikatúry ústavného súdu k samostatnému porušeniu práv
označených sťažovateľom rozsudkom odvolacieho súdu nemôže dôjsť, čo samo osebe
zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
11. Napriek uvedenému ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu
a posudzoval ústavnú akceptovateľnosť dôvodov, na základe ktorých krajský súd
napadnutým rozsudkom sp. zn. 8 Co 156/2009 z 19. novembra 2009 potvrdil rozsudok
okresného súdu. V odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd konštatoval: «Súd
prvého stupňa všetky svoje skutkové zistenia vzal do úvahy. Skutočností, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, neopomenul vyhodnotiť a na zistený skutkových stav
správne aplikoval príslušné zákonné ustanovenie. So zistením súdu prvého stupňa sa
stotožnil aj odvolací súd, na ktorom sa nič nezmenilo ani v priebehu odvolacieho konania a
bral ich za základ pri svojom rozhodovaní... Ako vyplýva z obsahu spisu, v danom prípade
sa žalobca domáha ochrany osobnosti za prednesené výroky žalovaného pred konaním na
Okresnom súde..., pred Obvodným úradom Policajného zboru v S., pred Okresným úradom
vo V. Išlo o výroky, ktoré mal žalovaný predniesť tak, že „žalobca bol dňa 31. 5. 1998 za
plotom svojej záhrady, fotil psa jeho švagrinej, že provokoval psa F. M. k silnému brechotu,
stál vedľa koterca psa a držal v ruke červenú tabličku so šípkou a úmyselne dráždil psa M.,
toho následne fotografoval a to robil úmyselne“. Teda, ak predmetom konania malo byť
zistenie, či žalovaným prednesené výroky možno považovať za neoprávnené alebo nie, bolo
potrebné zistenie, za akých súvislostí ich predniesol. Aj keď rozhodnutie súdu prvého stupňa
je stručné, je však vecné a výstižné. Konštatuje, že vlastne zo strany žalovaného nejde
o neoprávnený zásah do osobnosti žalobcu, pretože vyjadrenie subjektívneho názoru
v rámci procesných práv účastníka nie je možné hodnotiť ako zásah do osobnosti. Žalovaný
realizoval svoje subjektívne právo, keď ako osoba obvinená z priestupku sa vyjadroval ku
skutočnostiam, ktoré sa mu kládli za vinu. Odvolací súd sa stotožnil so zisteniami súdu
prvého stupňa, jeho právnymi závermi a bral ich za základ svojho rozhodnutia. K
odvolacím námietkam žalobcu dodáva, že či už ide o hodnotiaci úsudok alebo tvrdenie
faktov zo strany žalovaného, vždy je podstatné aj zistenie, či ide o zásah v rozpore s
právom, teda neoprávnený zásah. Z dokazovania jasne vyplynulo, že žalovaný si plnil svoju
právnu povinnosť, keď sa ako účastník konania vyjadroval ku skutočnostiam, ktoré samu
kládli za vinu.»
12. Podľa názoru ústavného súdu preto neobstojí námietka sťažovateľa, podľa ktorej
„Sťažovateľovi... neposkytol ochranu proti zásahu do jeho osobnostných práv ani odvolací
súd“. Je inou otázkou, že krajský súd sa nestotožnil s tvrdením sťažovateľa, podľa ktorého
„vyjadrenia odporcu... v uvedenom priestupkovom konaní, ktoré zopakoval v konaní pred
Okresným súdom vo Vranove nad Topľou, aj vo vyššie uvedenom konaní pred Okresným
súdom..., sa hlboko dotkli sťažovateľa, pretože znižujú jeho dôstojnosť a vážnosť...“.
K inému právnemu záveru ako sťažovateľ pritom krajský súd (predtým aj okresný súd,
pozn.) dospel na základe skutkového stavu zisteného dokazovaním uskutočneným okresným
súdom. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej neúspech
v súdnom konaní, resp. skutočnosť, že sa všeobecný súd nestotožní s právnymi názormi
účastníka konania, nemožno považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci
všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ výklad nie je arbitrárny a je
náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (m. m. I. ÚS 50/04,
III. ÚS 67/06). Ústavný súd v tomto ohľade uzaviera, že napadnutý rozsudok krajského
súdu je primeraným spôsobom odôvodnený a v žiadnom prípade ho nemožno považovať za
arbitrárny.
13. Na základe uvedeného ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru,
že napadnutý rozsudok krajského súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľný
a udržateľný, pričom medzi ním a základnými právami sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 1 a 2
ústavy a jeho právom podľa čl. 8 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by
zakladala po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie dôvod na vyslovenie záveru o ich porušení.
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
14. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa na rozhodnutie ústavného súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. marca 2010