Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 197/2010
PDF · 228.01 KB
No categories available
I. ÚS 197/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. septembra 2010
v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Petra Brňáka a Marianny
Mochnáčovej v konaní o sťažnosti E., P., zastúpeného advokátkou JUDr. O. M., P., ktorou
namietalo porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Rob 198/94 takto
rozhodol:
1. Základné právo E. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Rob 198/94 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Prešov p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Rob 198/94 konal bez zbytočných prieťahov.
3. E. P. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur),
ktoré j e Okresný súd Prešov p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Prešov j e p o v i n n ý uhradiť výrobnému družstvu E. P. trovy
právneho zastúpenia v sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov) na účet
jeho právnej zástupkyne JUDr. O. M. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 197/2010-20 z 27. mája 2010 v časti prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť výrobného družstva E. P. (ďalej
len „sťažovateľ“), ktorou namietalo porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Rob 198/94 (ďalej aj „napadnuté konanie“). Sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej
namietal postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. E 3629/94, v rámci ktorého
prebiehalo na okresnom súde konanie o nútený výkon súdneho rozhodnutia, ústavný súd
podľa § 25 ods. 2 v nadväznosti na § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde odmietol pre
oneskorenosť.
2. Zo sťažnosti z a predložených príloh vyplýva, že sťažovateľ si súdnou cestou
uplatnil nárok na zaplatenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi P. J. (ďalej len „dlžník“).
Okresný súd jeho návrhu na začatie konania zo 14. januára 1994 vyhovel a 28. júna 1994
vydal v napadnutom konaní platobný rozkaz, ktorý bol 2. augusta 1994 doručený aj
sťažovateľovi a mal byť doručený aj dlžníkovi. Po doručení platobného rozkazu sa
sťažovateľ opäť obrátil na okresný súd s návrhom na výkon rozhodnutia súdu predajom
hnuteľných vecí dlžníka, ktorý bol súdu doručený 14. októbra 1994. Okresný súd v ďalšom
konaní vedenom pod sp. zn. E 3629/94 začal s vykonávaním úkonov smerujúcich
k uspokojeniu sťažovateľovej pohľadávky pri navrhnutom spôsobe výkonu rozhodnutia
pokusom o súpis hnuteľných vecí dlžníka. Prvý pokus súdu, ku ktorému došlo 9. novembra
1995, bol neúspešný. Ďalší pokus súdu vykonaný 18. júna 1996 bol úspešný v tom, že sa
súdnemu vykonávateľovi podarilo osobne skontaktovať s dlžníkom, ktorý vzniesol
námietky proti realizovanému výkonu rozhodnutia súdu z dôvodu nedoručenia exekučného
titulu – platobného rozkazu súdu z 28. júna 1994. Vzhľadom na dlžníkom vznesené
námietky výkonu rozhodnutia súdu bol spisový materiál postúpený Krajskému súdu
v Prešove (ďalej len „krajský súd“), ktorý sa vo svojom rozhodnutí z 19. mája 1998
stotožnil s dlžníkom nastolenými námietkami a predmetnú právnu vec vrátil okresnému
súdu na rozhodnutie o návrhu dlžníka na zastavenie výkonu rozhodnutia súdu. Okresný súd
po ním vykonanom šetrení v smere naznačenom krajským súdom vo veci výkonu
rozhodnutia sťažovateľa proti dlžníkovi o zaplatenie sťažovateľovej pohľadávky svojím
rozhodnutím z 1. marca 2002 konanie zastavil. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
21. marca 2002. Dňa 30. apríla 2010 pristúpil okresný súd v napadnutom konaní
k znaleckému skúmaniu pribratím znalca z odboru písmoznalectva, odvetvia ručného písma,
ktorého úlohou je verifikovať podpis dlžníka pri doručení platobného rozkazu z 28. júna
1994.
3. Sťažovateľ v podstatnom uviedol, že „... Listom zo dňa 17. 2. 2006 družstvo...
žiadalo súd o preverenie tejto veci a neodkladné pokračovanie v konaní. Súd však naďalej
vo veci – ani doposiaľ nekonal.“.
4. Sťažovateľ na základe uvedeného navrhol ústavnému súdu, aby nálezom rozhodol:
„1. Ústavný súd SR vyslovuje, že nekonaním Okresného súdu v Prešove v obchodnej
veci navrhovateľa – E. P. ... konanej na Okresnom súde v Prešove pod č. k. 1 Rob 198/94...
došlo k porušeniu základného ústavného práva na prerokovanie veci bez prieťahov –
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,
2. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo
výške 3 000,00 Eur, ktorú sumu je mu povinný vyplatiť Okresný súd v Prešove do dvoch
mesiacov od doručenia tohto nálezu a náhradu trov tohto konania.“
5. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci
konania. Za okresný súd jeho podpredsedníčka listom zo 7. mája 2010 a právna zástupkyňa
sťažovateľa zaujala stanovisko k uvedenému vyjadreniu okresného súdu listom zo 14. júna
2010.
5.1 Podpredsedníčka okresného súdu vo vzťahu k postupu súdu v napadnutom
konaní a podanej sťažnosti v podstatnom uviedla:
„Po pripojení spisového materiálu som zistila, že vec 1Rob 198/94 bola založená do
archívu, napriek tomu, že uznesením Krajského súdu v Prešov sp. zn. 2 Co 201/98-13
z 19. 5. 1998, nachádzajúceho sa v spise E 3629/94, bolo uložené Okresnému súdu Prešov
vykonať dokazovanie na zistenie, či odporca prevzal do vlastných rúk platobný rozkaz č. k.
1Rob 198/94-4 z 28. 6. 1994.
Sťažovateľ využil svoje právo na podanie sťažnosti na prieťahy v konaní na
Okresnom súde Prešov. Sťažnosť bola vedená pod sp. zn. Spr. 2253/2001, pričom bola
posúdená ako dôvodná.“
5.2 Právna zástupkyňa sťažovateľa v stanovisku zo 14. júna 2010, ktorým reagovala
na vyjadrenie podpredsedníčky okresného súdu, uviedla:
„... vyjadrením bolo totiž potvrdené využitie práva na podanie sťažnosti pre prieťahy
v predmetnom konaní na tomto súde, ktorá bola posúdená ako dôvodná. Z tohto vyjadrenia
je tiež zrejmé, že v konaní je pokračované až v súčasnosti – po podaní ústavnej sťažnosti. “.
6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení
sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.
Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá
je určená povahou namietaného porušenia práv – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný,
ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných na meritórne
rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03,
II.
7. Zo sťažnosti a z jej príloh, vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec
sa vzťahujúceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 1 Rob 198/94 ústavný súd zistil:
- dňa 18. januára 1994 bol okresnému súdu doručený návrh na začatie konania,
- dňa 28. júna 1994 bol okresným súdom vydaný platobný rozkaz na sumu rovnajúcu
sa výške pohľadávky navrhovateľa (sťažovateľa),
- dňa 2. augusta 1994 prevzal okresným súdom vydaný platobný rozkaz navrhovateľ
(sťažovateľ) aj odporca (dlžník), do súdneho spisu bolo založená doručenka,
- dňa 17. februára 2006 bolo okresnému súdu doručené podanie navrhovateľa
(sťažovateľa), v ktorom poukazuje aj na prieťahy v predmetnom konaní,
- dňa 30. apríla 2010 okresný súd pribral do konania znalca z odboru písmoznalectva,
odvetvia ručného písma.
7.1 K prehľadu úkonov okresného súdu v napadnutom konaní treba spomenúť aj
postup okresného súdu v konaní o nútený výkon rozhodnutia súdu, ktorý bol nariadený
uznesením okresného súdu z 18. novembra 1994 v konaní vedenom pod sp. zn. E 3629/94,
v rámci ktorého krajský súd na odvolanie dlžníka rozhodol 21. augusta 1998 uznesením
sp. zn. 2 Co 201/98 o vrátení veci prvostupňovému súdu na rozhodnutie o návrhu dlžníka na
zastavenie výkonu rozhodnutia podľa § 268 ods. 1 písm. a) zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien (ďalej len „OSP“) a zároveň vyjadril
svoj názor a odporúčanie okresnému súdu na ďalší postup v napadnutom konaní: „V danom
prípade bude úlohou prvostupňového súdu zistiť, či povinný prevzal platobný rozkaz zo dňa
28. 6. 1994 č. k. 1 Rob 198/94 do vlastných rúk... a potom rozhodnúť o návrhu podľa § 268
ods. 1 písm. a) OSP.“. Po vrátení veci okresný súd rozhodol uznesením č. k. E 3629/94-19
z 1. marca 2002 o zastavení výkonu rozhodnutia nariadeného uznesením z 18. novembra
1994 tohto súdu v konaní vedenom pod sp. zn. E 3629/94 v celom rozsahu, a to z dôvodu,
že „súd... zistil, že platobný rozkaz zo dňa 28. 6. 1994 č. k. 1 Rob 198/94 nebol povinnému
doručený, preto nemohol nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť. Z tohto dôvodu súd
výkon rozhodnutia zastavil.“.
III.
8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
10. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa
nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním
veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu
právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom
predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným
rozhodnutím súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).
11. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6
OSP, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali
tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len
čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola
čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť
vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie
dôkazov.
12. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd
v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04)
zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť
prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.
12.1 Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom konania
vedeného okresným súdom je súdny spor spočívajúci v rozhodovaní o uplatnenej
pohľadávke a jej výške, o ktorej okresný súd rozhodol v napadnutom konaní tak, že 28. júna
1994 vydal platobný rozkaz, ktorý následne doručoval dlžníkovi a sťažovateľovi. Po
doručení platobného rozkazu bol spisový materiál odstúpený k nútenému výkonu súdneho
rozhodnutia, ku ktorému pristúpil okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. E 3629/94
a ktoré bolo v konečnom dôsledku ukončené uznesením vydaným 1. marca 2002, ktoré sa
stalo právoplatným 21. marca 2002. Vychádzajúc predovšetkým z obsahu spisu okresného
súdu v napadnutom konaní a jeho postupu ústavný súd nezistil žiadnu právnu okolnosť, na
základe ktorej by sa malo preskúmavané konanie vyhodnotiť ako zložité. Tak po stránke
právnej, ako aj s prihliadnutím na potrebu vykonávaného dokazovania ide o vec, ktorá patrí
k štandardnej agende všeobecných súdov, čo platí v plnom rozsahu aj o v súčasnom období
prebiehajúcom dokazovaní.
12.2 Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,
či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný
súd pri preskúmaní spisu nezistil podstatnú okolnosť, ktorou by sťažovateľ prispel
k zbytočným prieťahom v konaní, práve naopak, s dôverou sa obrátil na súd a uplatnil si
svoj nárok, sám ho upozorňoval na nečinnosť a taktiež sa sťažoval na prieťahy v konaní na
okresnom súde. Táto sťažnosť bola podľa vyjadrenia podpredsedníčky okresného súdu
vyhodnotená ako opodstatnená, avšak sťažnostný spis nebolo možné poskytnúť zo strany
napadnutého súdu v dôsledku jeho skartovania. Opodstatnenosť podanej sťažnosti pripustila
aj samotná podpredsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení zo 7. mája 2010,
v ktorom uviedla: „po pripojení spisového materiálu som zistila, že vec 1 Rob 198/94 bola
založená do archívu, napriek tomu, že uznesením Krajského súdu... sp. zn. 2 Co 201/98-13
z 19. 5. 1998, nachádzajúceho sa v spise E 3629/94, bolo uložené okresnému súdu...
vykonať dokazovanie na zistenie, či odporca prevzal do vlastných rúk platobný rozkaz č. k.
1Rob 198/94-4 z 28. 6. 1994.“
12.3 Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu označeného práva sťažovateľa v napadnutom konaní, bol postup samotného
okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu
uvedeného základného práva, ústavný súd zistil, že to tak je, a to napriek tomu,
že plynulému postupu nebránila žiadna zákonná prekážka v konaní (II. ÚS 3/00,
III. ÚS 46/04). Ústavný súd zároveň pri posudzovaní prihliadal aj na § 100 ods. 1 OSP,
podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby
vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Vychádzajúc z predloženej sťažnosti
a k nej pripojených príloh, s prihliadnutím na stanoviská účastníkov konania a na obsah
na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd konštatuje predovšetkým neefektívne
správanie okresného súdu v období od zastavenia núteného výkonu súdneho rozhodnutia,
o ktorom rozhodol okresný súd uznesením z 1. marca 2002 v konaní vedenom pod sp. zn.
E 3629/94, do 30. apríla 2010, keď okresný súd pristúpil v napadnutom konaní
k znaleckému skúmaniu pribratím znalca z odboru písmoznalectva, odvetvia ručného písma.
K uvedenej skutočnosti poskytla vyjadrenie aj samotná podpredsedníčka okresného súdu,
keď vo svojom vyjadrení zo 7. mája 2010 okrem iného uviedla: „... vec 1 Rob 198/94 bola
založená do archívu, napriek tomu, že... bolo uložené Okresnému súdu... vykonať
dokazovanie na zistenie, či odporca prevzal do vlastných rúk platobný rozkaz...“
13. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Rob 198/94 došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku
nálezu). V okolnostiach danej veci ústavný súd dodáva, že ak sa aj neskôr preukáže, že
dlžník riadne prevzal platobný rozkaz z 28. júna 1994, objektívne ide na ujmu okresného
súdu (ktorý vec posudzoval v rámci pôvodného i exekučného konania), že sťažovateľ sa od
roku 1994 nemôže/nemohol domôcť konečného rozhodnutia v jeho právnej veci (či už
v rámci pôvodného súdneho konania, alebo exekučného súdneho konania).
14. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany
sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať
vo veci bez zbytočných prieťahov.
15. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ
domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje,
a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný
súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné
právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu. Sťažovateľ žiadal priznať primerané
finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € z dôvodov uvedených v sťažnosti. Cieľom
primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva
v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie
konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
16. Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia. Pri určení výšky primeraného finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti
prípadu. Vzhľadom na doterajšiu celkovú dĺžku konania pred súdom, berúc do úvahy
konkrétne okolnosti prípadu, ako sú najmä význam uplatňovaného nároku pre sťažovateľa,
pretrvávajúci stav právnej neistoty sťažovateľa, ako aj s prihliadnutím na skutočnosť, že
konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd
považoval priznanie sumy 3 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4
zákona o ústavnom súde. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo
výroku v bode 3 tohto nálezu.
17. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou. Vychádzajúc
z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v platnom znení (ďalej len
„vyhláška“) bolo možné v rámci rozhodovania o trovách konania zohľadniť dva úkony
právnej služby vykonané v roku 2010, pozostávajúce z prevzatia a prípravy zastupovania
a písomného podania sťažnosti ústavnému súdu. Podľa § 11 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1
vyhlášky je odmena advokátky (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden
úkon právnej služby vykonaný v roku 2010 1/6 z výpočtového základu zo sumy 721,40 €,
čo za jeden úkon právnej služby predstavuje odmenu v sume 120,23 € a 7,21 € režijný
paušál. Odmena advokátke za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom
zvýšená o daň z pridanej hodnoty (keďže advokátka je jej platcom) predstavuje celkovú
sumu 303,31 €, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľovi (výrok 4).
18. S poukazom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, sa pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumie jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. septembra 2010