Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 356/2010
PDF · 163.32 KB
No categories available
IV. ÚS 356/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. Z., P., zastúpeného advokátkou M. J., P., ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9 Co 75/2009 z 5. mája
2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. Z. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2010
doručená sťažnosť M. Z., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou M. J., P.,
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Prešov (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 75/2009,
Zo sťažnosti vyplýva, že krajský súd v konaní o odvolaní proti rozsudku Okresného
súdu Vranov nad Topľou (ďalej len ,,okresný súd“) č. k. 5C 120/08-46, v ktorom je
sťažovateľ v postavení žalovaného, uznesením sp. zn. 9 Co 75/2009 z 5. mája 2010
rozhodol tak, že „žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v sume
2.103,64 EUR do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia a súdny poplatok za podanú
žalobu a odvolanie vo výške 1.596,-EUR do 3 dní od právoplatnosti uznesenia“.
Podľa názoru sťažovateľa krajský súd „rozhodoval po právoplatnosti rozsudku vo
veci samej, pričom pri vyčíslení trov konania vychádzal zo znaleckého posudku č. 29/2002
zo dňa 21.06.2002 znalkyne Ing. E. Č. – Š., ktorý bol žalobkyňou predložený až pri vyčíslení
náhrady trov konania, keďže v preskúmavanej veci hodnota sporu nebola vyčíslená
v priebehu prvostupňového konania.
Takýto postup odvolacieho súdu, ktorým vyčíslil trovy konania na základe
znaleckého posudku, predloženého až po konečnom rozhodnutí vo veci samej bez toho, aby
som sa ako účastník konania mal možnosť s týmto predloženým dôkazom oboznámiť
a vyjadriť k nemu svoje pripomienky, považujem za arbitrárne, porušujúce moje základné
ústavné práva, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné.
Právu účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zodpovedá
ústavná povinnosť súdu umožniť účastníkovi, aby sa vyjadril ku každému dôkazu, ktorý súd
vykonal a ktorý môže obsahovať zistenie významné pre rozhodnutie súdu. Táto korelácia
práva účastníka a jemu zodpovedajúcej povinnosti súdu je zakotvená aj v ust. § 123 O.s.p.,
resp. § 122 ods. 1 O.s.p.. Napokon, aj v prípade, ak predseda senátu vykoná dôkaz mimo
pojednávania, účastníci konania majú právo byť prítomný pri jeho vykonávaní a oboznámiť
sa s jeho výsledkami.
Preto považujem za neprípustné a v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania,
ak o hodnote daru, ktorého vrátenia sa žalobkyňa domáhala, sa dozviem až z uznesenia,
ktorým mi je uložená povinnosť nahradiť trovy konania, navyše uznesenia odvolacieho
súdu, proti ktorému nie je prípustný riadny opravný prostriedok.“.
Sťažovateľ zároveň poukázal aj na fakt, že ,,odvolacím súdom bola pri rozhodovaní
o výške trov právneho zastúpenia aplikovaná nesprávna právna norma. Súd pri výpočte trov
právneho zastúpenia vychádzal z ust. §9,10 ods. 1,2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnej služby (ďalej len ,,vyhláška“,)Súd však
opomenul, že vyhláškou č.209/2009 Z. z. účinnou od 01.06.2009, bola vyhláška v ust. §11
zmenená tak, že v prípade, ak je klientom fyzická osoba a predmet konania sa týka
nehnuteľnosti, ktorá je určená na bývanie (s výnimkou konania o vyporiadanie BSM
a podielového spoluvlastníctva), je základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon právnej
služby 1/13 výpočtového základu (§11 ods. 1 písm. c/ vyhl.).»
Sťažovateľ s poukazom na už citované tvrdí, že krajský súd „pri rozhodovaní
o uložení povinnosti mne ako žalovanému nahradiť žalobkyni trovy konania aplikoval
nesprávnu právnu normu, zároveň porušil moje právo vyjadriť sa ku všetkým predloženým
dôkazom, resp. akceptoval ako dôkaz znalecký posudok predložený napriek poučeniu podľa
§ 120 ods. 4 O.s.p., resp. až po právoplatnosti vo veci samej, čím narušil princíp
kontradiktórnosti konania.
Preto je napadnuté Uznesenie Krajského súdu v Prešove potrebné považovať za
svojvoľné, účelové, porušujúce rovnosť účastníkov konania a moje právo na súdnu
ochranu.“.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa, M. Z. vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1, 47
ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 9Co 75/2009 zo dňa 05.05.2010 p o r u š e n é b o l i.
Uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 9Co 75/2009 zo dňa 05.05.2010
z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia
vo výške 127,44 EUR na účet jeho právnej zástupkyne, do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Ústavný súd pred predbežným prerokovaním sťažnosti zistil, že sťažovateľ podal
vo svojej veci dovolanie ešte predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127
ods. 1 ústavy (a to 24. mája 2010). V okolnostiach daného prípadu tak sťažovateľ podaním
dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď
by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (Najvyšší súd Slovenskej
republiky ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu
rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne akceptovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť
k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že
uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu
právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred
rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľmi
využitý, ako predčasné.
Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) odklonil od svojej predchádzajúcej judikatúry
a v súčasnosti vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. I. ÚS 169/09,
I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku
(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť
považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. I. ÚS 184/09,
I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj
vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to
konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade,
ak podal dovolanie, zároveň podal aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za
predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno
sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo
rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu tiež
rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Z. a Z. proti Českej republike, sťažnosť
č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).
Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľa pred rozhodnutím
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o podanom dovolaní, mohol by neprípustne
zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na
rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to viesť jednak k predĺženiu konania o sťažnosti
a navádzalo by to potenciálnych sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolil v danom
prípade sťažovateľ, t. j. k paralelnému podávaniu sťažností ústavnému súdu zároveň
s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.
Z týchto dôvodov sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale
podľa zásady ratio temporis ju po predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú podľa
§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. septembra 2010