Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 356/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. Z., P., zastúpeného advokátkou M. J., P., ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 5. mája

2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. Z. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2010

doručená sťažnosť M. Z., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou M. J., P.,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Prešov (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. ,

Zo sťažnosti vyplýva, že krajský súd v konaní o odvolaní proti rozsudku Okresného

súdu Vranov nad Topľou (ďalej len ,,okresný súd“) č. k. -46, v ktorom je

sťažovateľ v postavení žalovaného, uznesením sp. zn. z 5. mája 2010

rozhodol tak, že „žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v sume

2.103,64 EUR do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia a súdny poplatok za podanú

žalobu a odvolanie vo výške 1.596,-EUR do 3 dní od právoplatnosti uznesenia“.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd „rozhodoval po právoplatnosti rozsudku vo

veci samej, pričom pri vyčíslení trov konania vychádzal zo znaleckého posudku č. 29/2002

zo dňa 21.06.2002 znalkyne Ing. E. Č. – Š., ktorý bol žalobkyňou predložený až pri vyčíslení

náhrady trov konania, keďže v preskúmavanej veci hodnota sporu nebola vyčíslená

v priebehu prvostupňového konania.

Takýto postup odvolacieho súdu, ktorým vyčíslil trovy konania na základe

znaleckého posudku, predloženého až po konečnom rozhodnutí vo veci samej bez toho, aby

som sa ako účastník konania mal možnosť s týmto predloženým dôkazom oboznámiť

a vyjadriť k nemu svoje pripomienky, považujem za arbitrárne, porušujúce moje základné

ústavné práva, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné.

Právu účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zodpovedá

ústavná povinnosť súdu umožniť účastníkovi, aby sa vyjadril ku každému dôkazu, ktorý súd

vykonal a ktorý môže obsahovať zistenie významné pre rozhodnutie súdu. Táto korelácia

práva účastníka a jemu zodpovedajúcej povinnosti súdu je zakotvená aj v ust. ,

resp. . Napokon, aj v prípade, ak predseda senátu vykoná dôkaz mimo

pojednávania, účastníci konania majú právo byť prítomný pri jeho vykonávaní a oboznámiť

sa s jeho výsledkami.

Preto považujem za neprípustné a v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania,

ak o hodnote daru, ktorého vrátenia sa žalobkyňa domáhala, sa dozviem až z uznesenia,

ktorým mi je uložená povinnosť nahradiť trovy konania, navyše uznesenia odvolacieho

súdu, proti ktorému nie je prípustný riadny opravný prostriedok.“.

Sťažovateľ zároveň poukázal aj na fakt, že ,,odvolacím súdom bola pri rozhodovaní

o výške trov právneho zastúpenia aplikovaná nesprávna právna norma. Súd pri výpočte trov

právneho zastúpenia vychádzal z ust. ,10 ods. 1,2 vyhlášky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnej služby (ďalej len ,,vyhláška“,)Súd však

opomenul, že vyhláškou č. účinnou od 01.06.2009, bola vyhláška v ust.

zmenená tak, že v prípade, ak je klientom fyzická osoba a predmet konania sa týka

nehnuteľnosti, ktorá je určená na bývanie (s výnimkou konania o vyporiadanie BSM

a podielového spoluvlastníctva), je základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon právnej

služby 1/13 výpočtového základu (§11 ods. 1 písm. c/ vyhl.).»

Sťažovateľ s poukazom na už citované tvrdí, že krajský súd „pri rozhodovaní

o uložení povinnosti mne ako žalovanému nahradiť žalobkyni trovy konania aplikoval

nesprávnu právnu normu, zároveň porušil moje právo vyjadriť sa ku všetkým predloženým

dôkazom, resp. akceptoval ako dôkaz znalecký posudok predložený napriek poučeniu podľa

, resp. až po právoplatnosti vo veci samej, čím narušil princíp

kontradiktórnosti konania.

Preto je napadnuté Uznesenie Krajského súdu v Prešove potrebné považovať za

svojvoľné, účelové, porušujúce rovnosť účastníkov konania a moje právo na súdnu

ochranu.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa, M. Z. vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

podľa SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa , 47

ods. 3 SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Prešove, sp. zn. zo dňa 05.05.2010 p o r u š e n é b o l i.

Uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. zo dňa 05.05.2010

z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia

vo výške 127,44 EUR na účet jeho právnej zástupkyne, do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní

o sťažnosti podľa preskúmavané ().

Ústavný súd pred predbežným prerokovaním sťažnosti zistil, že sťažovateľ podal

vo svojej veci dovolanie ešte predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127

ods. 1 (a to 24. mája 2010). V okolnostiach daného prípadu tak sťažovateľ podaním

dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa vedome vytvoril stav, keď

by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (Najvyšší súd Slovenskej

republiky ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu

rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne akceptovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť

k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že

uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu

právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred

rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľmi

využitý, ako predčasné.

Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) odklonil od svojej predchádzajúcej judikatúry

a v súčasnosti vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. ,

), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku

(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto sťažnosť

považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. ,

, , ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa

po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj

vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to

konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade,

ak podal dovolanie, zároveň podal aj sťažnosť podľa , pretože aj za

predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno

sťažnosť podľa smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo

rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu tiež

rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Z. a Z. proti Českej republike, sťažnosť

č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľa pred rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o podanom dovolaní, mohol by neprípustne

zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na

rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to viesť jednak k predĺženiu konania o sťažnosti

a navádzalo by to potenciálnych sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolil v danom

prípade sťažovateľ, t. j. k paralelnému podávaniu sťažností ústavnému súdu zároveň

s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Z týchto dôvodov sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale

podľa zásady ratio temporis ju po predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú podľa

v spojení s .

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2010