Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 357/2010
PDF · 148.56 KB
No categories available
IV. ÚS 357/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.
10 C/78/2007 a jeho uznesením zo 16. decembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta
2010 doručená sťažnosť MUDr. D. B. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len ,,ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) postupom Okresného súdu
Bratislava I (ďalej len ,,okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/78/2007 (ďalej
len ,,namietané konanie“) a jeho uznesením zo 16. decembra 2009.
Zo sťažnosti a z predloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ podal okresnému
súdu 23. apríla 2007 žalobu o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy proti
žalovanej JUDr. H. K., sudkyni Okresného súdu B. (t. č. predsedníčke okresného súdu).
Okresný súd konanie v predmetnej veci uznesením č. k. 10 C 78/2007-27 zo 16. decembra
2009 podľa § 10 ods. 1 prvej vety zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za
výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov zastavil, pretože sťažovateľ napriek
jeho výzve nezaplatil poplatok za žalobu. Podľa sťažovateľa bolo konanie zastavené „bez
jediného prerokovania veci.“
Proti označenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ 4. januára 2010
odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len ,,krajský súd“) uznesením
č. k. 6 Co 15/2010-30 z 29. januára 2010 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
potvrdil. Podľa sťažovateľa „Odvolací súd pokračoval v porušovaní základných práv
a chybne potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu v konaní 6Co/15/2010-30 z dňa
29.1.2010, bez spoznania skutkového stavu a práva vyjadriť sa k dôkazom. Rozhodnutie
odvolacieho súdu bolo doručené po 2-mesačných prieťahoch.“.
Ústavný súd zistil, že sťažovateľ podal 4. marca 2010 proti uzneseniu krajského súdu
č. k. 6 Co 15/2010-30 z 29. januára 2010 dovolanie, ktoré okresný súd predložil
7. septembra 2010 Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na
rozhodnutie.
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti v náleze vyslovil, že
okresný súd svojím postupom v namietanom konaní porušil jeho základné práva podľa
čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14
dohovoru, zrušil uznesenie okresného súdu č. k. 10 C/78/2007-27 a uznesenie krajského
súdu 6 Co/15/2010-30 a ,,prikázal konať vo veci 10C/78/2007,bez ďalších prieťahov“.
Sťažovateľ zároveň žiada, aby mu bola priznaná ,,primeraná satisfakcia“ v celkovej sume
3 000 € s možnosťou vymáhať ,,v prípade omeškania zaplatenia úroky z omeškania vo
výške 25% ročne z dĺžnej sumy“ a tiež žiada, aby ústavný súd ,,prikázal predsedovi
Okresného súdu Bratislava vydať opatrenia tak, aby na tomto súde nedochádzalo
k porušovaniu základných práv“, a aby mu boli uhradené trovy konania pred ústavným
súdom.
Súčasťou sťažnosti sťažovateľa je aj žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu na
konanie pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Ústavný súd pred predbežným prerokovaním sťažnosti zistil, že sťažovateľ podal
vo svojej veci dovolanie ešte predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127
ods. 1 ústavy (a to 4. marca 2010). V okolnostiach daného prípadu tak sťažovateľ podaním
dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď
by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako
dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp
právnej istoty ústavne akceptovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch
rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci
dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu,
možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho
súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľmi využitý, ako predčasné.
Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) odklonil od svojej predchádzajúcej judikatúry
a v súčasnosti vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. I. ÚS 169/09,
I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku
(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť
považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. I. ÚS 184/09,
I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj
vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to
konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade,
ak podal dovolanie, zároveň podal aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za
predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno
sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo
rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu tiež
rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Z. a Z. proti Českej republike, sťažnosť
č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).
Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľa pred rozhodnutím
najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania
všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu,
mohlo by to viesť jednak k predĺženiu konania o sťažnosti a navádzalo by to potenciálnych
sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolil v danom prípade sťažovateľ, t. j.
k paralelnému podávaniu sťažností ústavnému súdu zároveň s podaním dovolania, čo
vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.
Z týchto dôvodov sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale
podľa zásady ratio temporis ju po predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú podľa
§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. septembra 2010