Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 408/2010
PDF · 156.11 KB
No categories available
II. ÚS 408/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. D., M., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., B.,
vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 3 Tos 22/2010 z 11. mája 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta
2010 doručená sťažnosť M. D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 3 Tos 22/2010 z 11. mája 2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu
Malacky sp. zn. 2 T 143/01 zo 17. februára 2003 v spojení s uznesením krajského súdu
sp. zn. 9 To 87/03 z 20. mája 2003 podľa § 158 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) odsúdený na peňažný trest
vo výmere 7 000 Sk a podľa § 49 ods. 1 a § 50 ods. 1 Trestného zákona na trest zákazu
činnosti vykonávať povolanie v služobnom pomere policajta Policajného zboru Slovenskej
republiky na dobu 1 roka. Podľa názoru sťažovateľa súd okrem iných vykonaných dôkazov
pri rozhodovaní o vine vychádzal z výpisu hovorov mobilnej siete Eurotel, z ktorého
vyvodil nesprávny záver, že 4. mája 2001 o 19.04 h bol mobilný telefón poškodeného V. P.
použitý na spojenie medzi telefónnymi číslami evidovanými na svedka K. a sťažovateľa,
a to takým spôsobom, že SIM karta z telefónu sťažovateľa bola vložená do mobilného
telefónu poškodeného P. Ďalší telefónny hovor z inkriminovaného aparátu poškodeného P.
sa uskutočnil v ten istý deň o 21.36 h. Sťažovateľ uviedol, že z inkriminovaného mobilného
telefónneho prístroja netelefonoval. Po zistení novej skutočnosti, a to „spojenia dňa
4. 5. 2001 o 19.04 hod. a 21.36 hod. z telefónu poškodeného P.“, podal návrh na obnovu
konania.
V konaní o obnove konania vedenom pred Okresným súdom Bratislava IV (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 3 Nt 20/07 bolo nariadené znalecké dokazovanie, ktorého
výsledky okresný súd vzal do úvahy a vyhodnotil ich ako novú skutočnosť podľa § 394
ods. 1 zákona č. 301/2005 Trestného poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný poriadok“) a uznesením z 21. januára 2010 povolil obnovu konania v prospech
sťažovateľa.
Krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tos 22/2010 z 11. mája 2010 na základe sťažnosti
prokurátora proti uzneseniu okresného súdu rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a návrh
na povolenie obnovy zamietol.
Podľa názoru sťažovateľa konaním krajského súdu bolo porušené jeho právo na
spravodlivý proces: „Krajský súd v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že znaleckým
dôkazom(...) bolo preukázané, že svedkyňa Krúpová a svedok Krúpa skutočne mobilný
telefón odovzdali na policajnom oddelení. Treba však uviesť, že odovzdanie mobilného
telefónu poškodeného P. na policajné oddelenie nezakladá protiprávne konanie ods. D.
Krajský súd zrejme prehliadol, že svedkovia nehovoria, že mobilný telefón pošk. P.
odovzdali ods. D., svedkyňa K. uviedla, že telefón odovzdala policajtovi, ktorý bol pri
okienku, pri okienku na policajnom oddelení nebol ods. D. ale policajt Š. Svedok K. vo
svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní nepotvrdil, že jeho manželka odovzdala mobilný
telefón odsúdenému D. ako sa v dôvodoch rozhodnutia krajského súdu uvádza. Práve
naopak uviedol, že jeho manželka svedkyňa Krúpová komunikovala s policajtom, ktorý bol
pri okienku a to bol odsúdený Š. (...)“
Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
jeho sťažnosť prijal na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:
„Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod číslom 3Tos 22/2010 uznesením zo
dňa 11. 05. 2010 porušil základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...) a bol porušený zákon ust. §-u394 ods. 1 Tr. por.
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11. 05. 2010 sp. zn. 3Tos 22/2010 sa
zrušuje a vracia odvolaciemu Krajskému súdu v Bratislave na nové konanie a rozhodnutie.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na
predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy
vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,
ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno
považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, , II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 22/2010 z 11. mája 2010, ktoré považuje za
nezákonné, „lebo bolo znalcom preukázané, že ide o novú skutočnosť, ktorá by mohla mať
sama o sebe alebo v spojení s ďalšími dôkazmi skôr neznámymi odôvodniť iné rozhodnutie
o vine sťažovateľa“.
Vychádzajúc z petitu sťažnosti ústavný súd (ktorý je pri svojom rozhodovaní viazaný
podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde týmto sťažnostným návrhom) zameral v prvom
rade svoju pozornosť na preskúmanie napadnutého uznesenia krajského súdu sp. zn.
3 Tos 22/2010 z 11. mája 2010 a zisťoval, či dané rozhodnutie nie je arbitrárne, t. j. či je
ústavne akceptovateľné, či námietky sťažovateľa sú v príčinnej súvislosti s obsahom
jednotlivých namietaných porušení práv podľa dohovoru a či sú opodstatnené.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Ústavný súd vzhľadom na ďalšie úvahy považoval za potrebné poukázať aj na
odôvodnenie uznesenia okresného súdu o povolení obnovy konania v prospech sťažovateľa
z 21. januára 2010 (ktoré sťažovateľ nenapadol), v ktorom je uvedené, že „odsúdený M. D.
(tak ako vypovedal počas celého dokazovania - prípravného konania a konania pred
súdom) s doličným predmetom - mobilným telefónom do osobného kontaktu neprišiel.
V prípravnom konaní ako i na hlavných pojednávaniach na súde vypovedal, že svoj mobilný
telefón mal v práci vždy voľne položený na stole a nebol preto problém, aby jeho SIM karta
bola niekým vybratá a z jeho telefónu volať. Znalec vo svojom znaleckom posudku(...)
preukázal, že z mobilného telefónu odsúdeného M. D. sa síce telefonovalo, ale nie
z mobilného telefónu V. P., ale na SIM kartu svedka F. K., ktorá bola vložená do mobilného
telefónu V. P. Táto skutočnosť i podľa názoru súdu je významne dôležitá a je takou
okolnosťou, aby bol aplikovaný postup podľa §394 ods. 1 Tr. por.“.
Proti tomuto rozhodnutiu podal prokurátor sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd
uznesením sp. zn. 3 Tos 22/2010 z 11. mája 2010 tak, že sťažnosť sťažovateľa zamietol
s odôvodnením, že „okresnému súdu pri rozhodovaní o obnove konania unikla podstata
protiprávnosti konania odsúdeného, za ktorú bol právoplatne uznaný vinným. V pôvodnom
konaní bolo odsúdenému svedkami O. K. a R. K. nepochybne preukázané, že menovaný si
nesplnil svoje povinnosti vyplývajúce z jeho služobného zaradenia, keď po prevzatí mobilu
nezaznamenal túto skutočnosť do knihy udalostí a nevykonal potrebné služobné opatrenia
v súvislosti s nálezom mobilného telefónu tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 8 ods. 1
zákona č. 171/93 Z. z. o policajnom zbore s ustanovenie §§ 47, 48 ods. 3 písm. a), g) zákona
č. 73/98 Z. z. o štátnej službe príslušníkov policajného zboru(...) ako aj článok 22 ods. 5
písm. a) zákona č. 74/97 Z. z. o činnosti obvodných oddelení policajného zboru.
Ako sa neskôr naložilo s mobilným telefónom a kto komu z neho telefonoval už nie je
rozhodnou okolnosťou, ktorá by mohla zmeniť rozhodnutie prvostupňového súdu v otázke
viny.
Znaleckým dôkazom(...) sa v konaní o obnove konania iba preukázalo, že
svedkovia(...) skutočne mobil odovzdali na policajnom oddelený a tento bol daný
k dispozícii aj iným osobám, ktoré s ním manipulovali(...)“.
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd podrobne, zrozumiteľne a vyčerpávajúco
vysvetlil dôvody, pre ktoré zrušil rozhodnutie okresného súdu a zamietol návrh sťažovateľa
na obnovu konania. Jeho závery sú presvedčivé a dostatočné, a ústavný súd preto nevidí
žiaden dôvod, aby do týchto záverov zasiahol.
Napokon ústavný súd konštatuje, že podstatou nespokojnosti sťažovateľa je jeho
presvedčenie o tom, že výsledok súdneho konania vedený všeobecnými súdmi nebol z jeho
pohľadu priaznivý. Sťažovateľovi bol umožnený reálny prístup k súdu, keď všeobecné súdy
na základe ním podaného návrhu vo veci konali a rozhodli, pričom svoje rozhodnutie
odôvodnili. Právom na spravodlivý proces nemožno rozumieť povinnosť súdu vyhovieť
každému podanému návrhu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. septembra 2010