Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)IV. ÚS 371/2010
PDF · 560.48 KB
No categories available
IV. ÚS 371/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 3, čl. 5
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Ps 13/2008, a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2010
doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), práva nebyť mučený alebo podrobovaný neľudskému alebo
ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na slobodu a osobnú bezpečnosť podľa čl.
5 dohovoru a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Ps
13/2008. Podľa petitu sťažovateľ namieta tiež porušenie svojich práv podľa čl. 3 a čl. 5
dohovoru konaním riaditeľa Psychiatrickej nemocnice P. P. v P. MUDr. P. Č., PhD. (ďalej
len „riaditeľ nemocnice“), a konaním súdnej znalkyne MUDr. G. H. (ďalej len „súdna
znalkyňa“) v súvislosti s vyšetrovaním jeho duševného stavu.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že okresný súd porušil jeho „základné ľudské
práva“ tým, že mu neboli doručované žiadne uznesenia vydané okresným súdom v konaní
vedenom pod sp. zn. 28 Ps 13/2008, ako aj tým, že mu okresný súd „zabránil nahliadnutiu
do spisu“ (sťažovateľ ale neuvádza, kedy a akým úkonom súdu k tomu malo dôjsť, pozn.),
čím „surovo porušoval právo sťažovateľa garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru...“.
Sťažovateľ tiež tvrdí, že v namietanom konaní bol odňatý svojej zákonnej sudkyni
JUDr. K. G., keďže v ňom v súčasnosti koná JUDr. D. T., ktorá ho bez toho, aby bol na to
upozornený, nechala predviesť 25. januára 2010 políciou „do P. nemocnice na znalecké
konanie“, čím porušila „čl. 5 dohovoru - PRÁVO NA SLOBODU a BEZPEČNOSŤ“,
pričom sťažovateľ vôbec nebol v tento deň „vyšetrený súdnym znalcom... ale bol proti
svojej vôli zbavený slobody, čim spáchali trestný čin § 133 Tr. z. Obmedzovanie osobnej
slobody (z kontextu vyplýva, že sťažovateľ má na mysli súdnu znalkyňu a riaditeľa
nemocnice, pozn.)“.
Sťažovateľ ďalej tvrdí, že „bol prepustený až dňa 19. 02. 2010, psychicky zničený,
keď prekonal dve hrozby smrti HYPERTENZNÚ KRÍZU, keď mal byť okamžite liečený na
izbe intenzívnej starostlivosti a INFARKT srdca, keď k sťažovateľovi nebol privolaný ani
len službukonajúci lekár a nebola ani v jednom prípade zabezpečená adekvátna liečba,
sťažovateľ bol vystavený riziku smrti!!!!!
Sťažovateľ žiadal predstaviteľov P. nemocnice o zavolanie prokurátora, aby tento
preskúmal zákonnosť postupu predstaviteľov nemocnice a zbavenie slobody sťažovateľa.
Hoci je nemocnica povinná toto vykonať, odmietala to a tak nezákonne väznila sťažovateľa
od 25. 01. 2010 do 19. 02. 2010.
Preto sťažovateľ podáva ústavnú sťažnosť aj proti riaditeľovi P. nemocnice Doc.
MUDr. P. Č. a súdnej znalkyni MUDr. G. H., P. pre porušenie čl. 3 dohovoru - NIKOHO
NEMOŽNO PODROBOVAŤ NEĽUDSKEMU alebo PONIŽUJÚCEMU
ZAOBCHÁDZANIU a čl. 5 dohovoru - PRÁVO NA SLOBODU a osobnú bezpečnosť, ods. 5
- každý, kto bol pozbavený slobody, má nárok na odškodnenie.“.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„II.A. Okresný súd Bratislava II porušil práva D. B. garantované čl.48 ods. 1 -
nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi čl.3; čl. 5; čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorým je
Slovenská republika viazaná.
II.B. Riaditeľ P. nemocnice Doc. MUDr. P. Č. a znalkyňa MUDr. G. H. porušili
základné právo D. B. garantované čl. 3 a čl. 5 dohovoru.
II.G. Okresný súd Bratislava II je povinný zaplatiť satisfakciu D. B. vo výške 50.000
EUR a P. nemocnica je povinná zaplatiť D. B. 1,000.000 EUR v lehote 15 dní od dňa
doručenia Nálezu Ústavného súdu, za dvojnásobné ohrozenie života v nemocnici.
II.D. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Doc. MUDr. P. Č. a MUDr. G. H.
znaleckú činnosť natrvalo a prikazuje Krajskému súdu Bratislava prejednať ODŇATIE
PRÁVA na znaleckú činnosť P. Č. a G. H.“
Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu
na konanie pred ústavným súdom.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, pričom zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z petitu vyplýva, že sťažovateľ sa svojou sťažnosťou predovšetkým domáha, aby
ústavný súd vyslovil, že
1. postupom okresného súdu v konaní o spôsobilosti na právne úkony vedenom pod
sp. zn. 28 Ps 13/2008 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
a práv podľa čl. 3, čl. 5 a čl. 6 ods. 1 dohovoru,
2. konaním riaditeľa nemocnice a súdnej znalkyne v súvislosti s vyšetrovaním jeho
duševného stavu došlo k porušeniu práv podľa čl. 3 a čl. 5 dohovoru (z obsahu sťažnosti
možno vyvodiť, že ide o konanie v rámci konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.
28 Ps 13/2008, pozn.).
II.1 Skutkové zistenia ústavného súdu
Zo sťažnosti ani z priloženej dokumentácie nebolo možné jednoznačne posúdiť
skutkové okolnosti, za akých malo dôjsť k namietanému porušeniu ústavou garantovaných
práv sťažovateľa. Z uvedeného dôvodu si ústavný súd na účely predbežného prerokovania
sťažnosti vyžiadal z okresného súdu spis sp. zn. 28 Ps 13/2008.
II.1.1 Skutkové zistenia zo spisu okresného súdu sp. zn. 28 Ps 13/2008
1. Zo spisovej dokumentácie ústavný súd zistil, že predmetom konania vedeného
okresným súdom pod sp. zn. 28 Ps 13/2008 je rozhodovanie o pozbavení spôsobilosti
sťažovateľa na právne úkony podľa § 186 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“). Ide o konanie, ktoré bolo iniciované podnetom sudkyne okresného súdu
zo 4. novembra 2008. Dôvodom tohto podnetu bolo uznesenie prokurátora Okresnej
prokuratúry Bratislava II (ďalej aj „okresný prokurátor“) z 21. októbra 2008, ktorým bolo
v súlade s uznesením § 215 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku (t. j. z dôvodu, že obvinený
nebol v čase činu pre nepríčetnosť trestne zodpovedný, pozn.) zastavené trestné stíhanie
proti sťažovateľovi ako obvinenému pre zločin zasahovania do nezávislosti súdu podľa
§ 342 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona.
2. Predmetná vec bola v súlade s rozvrhom pôvodne pridelená 4. novembra 2008 na
rozhodnutie zákonnej sudkyni JUDr. K. G., ktorá však 20. novembra 2008 na základe toho,
že sťažovateľ proti nej podal žalobu o náhradu škody, oznámila túto skutočnosť v súlade
s prvou vetou § 15 ods. 1 OSP predsedníčke okresného súdu. Predsedníčka okresného súdu
na tomto základe v súlade s oprávnením vyplývajúcim jej z druhej vety § 15 ods. 1 OSP
rozhodla v zmysle platného rozvrhu práce opatrením č. Spr 3910/08 z 24. novembra 2008
o pridelení tejto veci na vybavenie sudkyni JUDr. D. T.
3. Samotné konanie o spôsobilosti sťažovateľa na právne úkony bolo začaté
uznesením okresného súdu č. k. 28 Ps 13/2008-22 z 9. októbra 2009 „podľa § 81 ods. 1
O. s. p... z úradnej povinnosti, v zmysle ust. § 10 Občianskeho zákonníka“. Okresný súd
zároveň v ten istý deň uznesením č. k. 28 Ps 13/2008-23 ustanovil sťažovateľovi za
opatrovníka mestskú časť B. (ďalej len „opatrovník“) a uznesením
č. k. 28 Ps 13/2008-24 ustanovil súdnu znalkyňu na znalecké posúdenie duševného
stavu sťažovateľa, pričom jej úlohou malo byť po vyšetrení duševného stavu
sťažovateľa zodpovedať otázku, či sťažovateľ trpí duševným ochorením trvalého
alebo prechodného charakteru a či v dôsledku tohto ochorenia je schopný obstarávať
svoje záležitosti a samostatne konať bez obmedzenia, v obmedzenom rozsahu alebo
vôbec. Prípisom č. k. 102/09-4 z 2. novembra 2009 okresný prokurátor Okresnej
prokuratúry Bratislava II okresnému súdu oznámil, že vstupuje do namietaného
konania v zmysle § 35 ods. 2 písm. a) OSP.
4. Po oznámení súdnej znalkyne, že sťažovateľ sa nedostavil na jej predvolanie
na vyšetrenie svojho duševného stavu, a preto nemôže vypracovať znalecký posudok,
okresný súd uznesením č. k. 28 Ps 13/2008-30 z 24. novembra 2009 nariadil
predvedenie sťažovateľa na vyšetrenie k súdnej znalkyni do prijímacej kancelárie
Psychiatrickej nemocnice v P. (ďalej aj „nemocnica“) na 8. december 2009 a pre
prípad zmarenia tohto termínu na 15. december 2009. Keďže v uvedených termínoch
sa nepodarilo zabezpečiť predvedenie sťažovateľa k súdnej znalkyni, okresný súd
uznesením
č. k. 28 Ps 13/2008-35 z 22. decembra 2009 opätovne nariadil predvedenie sťažovateľa
na vyšetrenie k súdnej znalkyni do prijímacej kancelárie nemocnice na 15. január
2010 a pre prípad zmarenia tohto termínu na 22. január 2010.
5. Zo záznamu o predvedení Obvodného oddelenia Policajného zboru R. (ďalej
len „obvodné oddelenie“) založeného v súdnom spise sp. zn. 28 Ps 13/2008 (č. l. 62)
vyplýva, že sťažovateľ bol predvedený na vyšetrenie duševného stavu hliadkou
obvodného oddelenia 25. januára 2010 na žiadosť okresného súdu na základe jeho
uznesenia č. k. 28 Ps 13/2008-30, ktoré bolo doručované sťažovateľovi pri predvedení
(ide o zrejmú chybu spisovej značky, správne má byť č. k. 28 Ps 13/2008-35, pozn.)
a ktorým „súd nariadil vyšetrenie ku znalkyni: MUDr. G. H. do Psychiatrickej
nemocnice v P.– prijímacia ambulancia, dňa 15. 01. 2010 o 09.30 hod. alebo, v prípade
zmarenia tohto termínu – dňa 22. 01. 2010 v tej istej hodine“. Znalecký posudok
v predmetnej veci bol vypracovaný 25. februára 2010 a je súčasťou spisu.
6. Súčasťou predmetného spisu je aj podanie sťažovateľa z 22. februára 2010
označené ako „Odvolanie proti protizákonnému uzneseniu a chronickej trestnej činnosti
Okresného súdu Bratislava II“ (č. l. 43 a 44), v ktorom najmä tvrdí, že „nezákonná
sudkyňa... neoznámila MUDr. D. B., že proti nemu súd koná“, a že „MUDr. H.
nepredvolala MUDr. D. B. na vyšetrenie a tak súd nemôže konať podľa § 52 O. S. P.“.
Sťažovateľ v tejto súvislosti v označenom podaní najmä žiada, aby Krajský súd
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozhodol, že „zastavuje konanie 28 Ps 13/2008
pre nenaplnenia dôvodnosti konania o spôsobilosti na právne úkony“. V ten istý deň
sťažovateľ predložil okresnému súdu aj ďalšie svoje podanie označené ako „Sťažnosť
na nezákonnú sudkyňu, keď zákonnou sudkyňou je JUDr. K. G.“, v ktorom
predsedníčke okresného súdu okrem iného oznamuje, že mu sudkyňa v predmetnej
veci nedoručuje uznesenia, a žiada o ustanovenie advokáta na svoje zastupovanie
v tomto konaní. Ďalšími podaniami z 15. marca 2010 a 18. marca 2010 adresovanými
predsedníčke okresného súdu sťažovateľ uplatnil námietku zaujatosti proti sudkyni
JUDr. D. T. konajúcej v predmetnej veci a zároveň oznámil, že proti nej podal trestné
oznámenie (k spisu je priložená zápisnica o trestnom oznámení okresnej prokuratúry
č. k. Pn 436/10-1 z 31. marca 2010, pozn.). Podaním z 1. apríla 2010 sťažovateľ
uplatnil námietku zaujatosti proti súdnej znalkyni a námietku „voči jej znaleckému
posudku“.
7. Zo spisu zároveň vyplýva, že o podaniach sťažovateľa z 22. februára 2010,
15. marca 2010, 18. marca 2010 a 1. apríla 2010 okresný súd do času predbežného
prerokovania sťažnosti ústavným súdom nerozhodoval, resp. sa nimi nezaoberal,
pričom zatiaľ nerozhodol ani v merite veci, t. j. o spôsobilosti sťažovateľa na právne
úkony.
II.1.2 Skutkové zistenia zo spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn.
V spise sp. zn. 28 Ps 13/2008 je založených aj viacero dokumentov zo spisu
Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1 Nt 13/2004, čo ústavnému súdu signalizovalo, že
namietané konanie s týmto konaním bezprostredne súvisí, resp. na neho nadväzuje.
Preto si ústavný súd vyžiadal na účely predbežného prerokovania sťažnosti aj spis
Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1 Nt 13/2004, z ktorého zistil:
1. Dňa 19. januára 2004 bolo proti sťažovateľovi vznesené obvinenie pre trestný
čin ohovárania podľa § 206 ods. 1 Trestného zákona (zákon č. 140/1961 Zb. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov platný a účinný do 31. decembra 2005 – ďalej len
„starý Trestný zákon“), ktorého sa mal dopustiť tým, že od roku 1995 do júla 2002
oznámil rôznym osobám a inštitúciám v Slovenskej republike i v zahraničí v
osočujúcich listoch rôzne nepravdivé a hanlivé údaje o poškodených RNDr. Ľ. K.
a RNDr. M. K., CSc. Na základe príkazu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. Tp
219/04 z 11. marca 2004 boli na vyšetrenie duševného stavu sťažovateľa ako
obvineného pribratí dvaja znalci.
2. Dňa 19. apríla 2004 prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava I zastavil
trestné stíhanie sťažovateľa podľa § 172 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku (zákon č.
141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom platný a účinný do 31. decembra 2005)
z dôvodu, že sťažovateľ nebol v čase činu pre nepríčetnosť trestne zodpovedný.
3. Dňa 23. decembra 2004 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava I
Okresnému súdu Bratislava I návrh na uloženie ochranného psychiatrického liečenia
sťažovateľovi. Návrh odôvodnil tým, že trestné stíhanie sťažovateľa bolo zastavené na
základe znaleckého posudku, podľa ktorého nebol v čase činu pre nepríčetnosť trestne
zodpovedný a podľa ktorého je pobyt sťažovateľa na slobode pre spoločnosť
nebezpečný. Znalci preto navrhli uložiť sťažovateľovi ochranné psychiatrické liečenie
ambulantnou formou.
4. Uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1 Nt 13/2004 z 2. februára
2005 v spojení s uznesením krajského súdu z 15. marca 2005 bolo sťažovateľovi
uložené podľa § 72 ods. 1 a ods. 4 starého Trestného zákona ochranné psychiatrické
liečenie ambulantnou formou. Proti označenému uzneseniu krajského súdu podal
sťažovateľ sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, o ktorej rozhodol ústavný súd
nálezom č. k. III. ÚS 241/05-63 z 10. mája 2006 tak, že krajský súd označeným
uznesením porušil jeho základné právo na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na súdnu ochranu podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a zároveň toto uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie
konanie.
5. Následne bola vec uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 66/06 z 26.
septembra 2006 vrátená Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie. Okresný súd
Bratislava I uznesením sp. zn. 1 Nt 13/2004 z 25. septembra 2007 rozhodol o pribratí
znaleckého ústavu – Psychiatrickej nemocnice v P. na vyšetrenie duševného stavu
sťažovateľa.
6. Listom zo 7. júla 2008 riaditeľ nemocnice požiadal Okresný súd Bratislava I
vzhľadom „k zložitosti celého prípadu“, aby vydal uznesenie, ktorým „bude nariadené
vyšetrenie duševného stavu obv. MUDr. D. B. pozorovaním počas hospitalizácie
v psychiatrickej nemocnici“. V nadväznosti na to Okresný súd Bratislava I uznesením
sp. zn. 1 Nt 13/2004 z 15. júla 2008 na návrh riaditeľa nemocnice (znaleckého ústavu)
nariadil, aby bol sťažovateľ pozorovaný v zdravotníckom zariadení pre účely
vyšetrenia duševného stavu. Proti tomuto uzneseniu Okresného súdu Bratislava I
podal sťažovateľ v zákonnej lehote sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením sp. zn. 4
Tos 58/2009 zo 17. septembra 2009 zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) zákona
6. Na základe uvedeného Okresný súd Bratislava I 8. októbra 2009 predvolal
sťažovateľa do nemocnice na vykonanie znaleckého pozorovania a zároveň ho
upozornil na možnosť predvedenia podľa § 120 Trestného poriadku. Riaditeľ
nemocnice vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ sa nedostavil na vyšetrenie,
požiadal 10. júla 2009 Okresný súd Bratislava I o nariadenie predvedenia sťažovateľa.
Dňa 2. novembra 2009 Okresný súd Bratislava I požiadal o predvedenie sťažovateľa
Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Bratislava II.
7. Znalecký posudok v predmetnej veci z 26. marca 2010 je súčasťou spisu.
Konanie vedené Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 1 Nt 13/2004 nebolo v čase
rozhodovania ústavného súdu právoplatne skončené.
II.2 Základné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu
Ústavný súd vychádzajúc zo svojich zistení konštatoval, že konanie vedené
okresným súdom pod sp. zn. 28 Ps 13/2008, v rámci ktorého malo podľa tvrdenia
sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho ústavou garantovaných práv, nebolo v čase
doručenia sťažnosti ústavnému súdu právoplatne skončené, pričom v čase jej
predbežného prerokovania ústavným súdom nebolo vo veci meritórne rozhodnuté ani
na úrovni okresného súdu. Zároveň ústavný súd konštatoval, že posudzovanie
ústavnosti postupu Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Nt
13/2004 nie je predmetom tohto konania pred ústavným súdom, keďže sťažovateľ ho
v sťažnosti nenamieta; napriek tomu ústavný súd považoval za potrebné prihliadať
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti aj na svoje zistenia zo spisu Okresného súdu
Bratislava I, keďže ide o konania, v rámci ktorých sa niektoré procesné úkony
uskutočňujú paralelne [nariadenie predvedenia sťažovateľa k súdnej znalkyni pre
účely vypracovania znaleckého posudku (v konaní sp. zn. 28 Ps 13/2008) a predvedenie
sťažovateľa do nemocnice (znaleckého ústavu) na pozorovanie na účely vyšetrenia
duševného stavu a vypracovania znaleckého posudku (v konaní vedenom pod sp. zn. 1
Nt 13/2004) a samotné vypracovanie znaleckých posudkov v oboch označených
veciach], pričom zo spisov tiež vyplýva, že súdy konajúce v týchto veciach sú o svojich
procesných úkonoch vzájomne informované.
V súvislosti so skutočnosťou, že namietané konanie pred okresným súdom
nebolo v čase doručenia sťažnosti ani samotného predbežného prerokovania sťažnosti
právoplatne skončené, považoval ústavný súd za potrebné poukázať na svoju
konštantnú judikatúru, ktorá vychádza zo skutočnosti, že jeho právomoc rozhodovať
o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že
ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného
súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na
ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
(IV. ÚS 128/04). Princíp subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie
zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010).
Ústavný súd zastáva názor, že predpokladom záveru o porušení niektorého z ústavou
garantovaných práv je také jeho porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné
činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré
nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom
poriadku [(ďalej aj „OSP“) m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06]. Uvedený
názor zvlášť platí podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o základnom práve na
súdnu ochranu, resp. práve na spravodlivé súdne konanie, ktoré „je výsledkové“, to
znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako
celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov
(m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry
ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako z judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002)
vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované
ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Aplikujúc uvedené právne názory na vec sťažovateľa ústavný súd zdôrazňuje, že
každé súdne konanie vrátane konania o spôsobilosti na právne úkony je od svojho začiatku
až po koniec procesom, v rámci ktorého možno pri vykonávaní jednotlivých procesných
úkonov naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia, a preto spravidla až po
právoplatnom skončení súdneho konania možno na ústavnom súde sťažnosťou podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy namietať pochybenia vo veci konajúcich súdov, príp. iných orgánov
verejnej moci, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (m. m. II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04,
IV. ÚS 220/07) a ktoré dosahujú ústavnoprávny rozmer.
Skutočnosť, že konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 28 Ps 13/2008 nebolo
v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu ešte právoplatne skončené, pričom navyše
okresný súd do dňa predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom v rámci tohto
konania meritórne ani nerozhodol, v zásade zakladá v súlade s uvedenými právnymi
názormi ústavného súdu reflektujúcimi princíp subsidiarity jeho právomoci dôvod na
odmietnutie sťažnosti ako predčasne podanej podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
bez toho, aby ústavný súd posudzoval jednotlivé námietky sťažovateľa uvedené v sťažnosti.
Napriek uvedenému záveru ústavný súd v konkrétnych okolnostiach veci považoval
za potrebné zaoberať sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa aj jeho
jednotlivými námietkami, pričom sa sústredil najmä na posúdenie, či
a) ide o také námietky, ktoré sťažovateľ, príp. ďalší účastníci namietaného konania
(opatrovník, resp. okresná prokuratúra) ešte môže uplatniť (resp. ich už uplatnil) v jeho
ďalšom priebehu, resp. v odvolacom konaní a ktoré sú v rámci ďalšieho procesného postupu
okresného súdu, príp. v odvolacom konaní napraviteľné (korigovateľné), a teda také, ktoré
zakladajú dôvod na ich odmietnutie z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu,
b) nejde o zjavne neopodstatnené námietky, a teda zakladajúce dôvod na ich
odmietnutie z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Ešte pred samotným posúdením jednotlivých námietok sťažovateľa ústavný súd
považoval za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej možno
o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo
namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.
ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Rovnako tak pred preskúmaním jednotlivých námietok sťažovateľa proti postupu
okresného súdu v namietanom konaní ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že
konanie o pozbavení alebo obmedzení spôsobilosti na právne úkony je osobitným typom
konania, ktoré je upravené v § 186 až § 191 OSP. Vzhľadom na účel sledovaný týmto
konaním (obmedzenie alebo pozbavenie spôsobilosti na právne úkony osoby, ktorá na
základe objektívnych zistení príslušného súdu nedokáže ovládnuť svoje konanie alebo
posúdiť jeho následky, pozn.) sa musí v rámci neho príslušný súd zamerať predovšetkým na
zistenie duševného stavu osoby, ktorej sa konanie bezprostredne týka, t. j. či ide o osobu,
ktorá je skutočne postihnutá duševnou poruchou a či táto porucha dosahuje intenzitu
predpokladanú príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka (§ 10 ods. 1 a 2). Ide tu
o otázku skutkovú, pri riešení ktorej musí súd spolupracovať so znalcami – lekármi, resp.
s príslušnými zdravotníckymi zariadeniami. Ďalším predpokladom rozhodnutia súdu
v tomto konaní je zistenie, či osoba postihnutá duševnou chorobou je, alebo nie je schopná
z tohto dôvodu si sama obstarávať svoje veci. Pri riešení tejto otázky súd vychádza zo
skutkových zistení urobených na základe posudku znalcov – lekárov v spojení s ostatnými
výsledkami dokazovania. Rozhodnutím súdu o pozbavení alebo obmedzení spôsobilosti na
právne úkony sa odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia mení právne
postavenie fyzickej osoby v tom zmysle, že nie je naďalej celkom alebo sčasti spôsobilá
svojimi právnymi úkonmi nadobúdať práva a povinnosti. Také rozhodnutie súd nemôže
vydať so spätnou účinnosťou.
II.3 K jednotlivým námietkam sťažovateľa
II.3.1 K námietke porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Ps 13/2008
V súlade s čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Vychádzajúc z už citovaných právnych názorov týkajúcich sa princípu subsidiarity
ústavný súd poukazuje na ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a) a § 221 ods. 1 písm. g) OSP, zo
spojenia ktorých vyplýva, že odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa možno
odôvodniť aj tým, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený;
to neplatí, ak senát rozhodoval namiesto samosudcu. Podľa § 205a ods. 1 písm. a) OSP sú
skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa pri odvolaní
proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak sa týkajú
podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu. Podľa § 237 písm. g) OSP je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Odvolanie ako riadny opravný prostriedok a dovolanie ako mimoriadny opravný
prostriedok umožňujú účastníkom súdneho konania namietať závažné procesné pochybenia,
ku ktorým podľa ich názoru došlo v priebehu namietaného konania, a tým sa v konaní pred
všeobecnými súdmi účinne domáhať ochrany svojho základného práva na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Tieto skutočnosti vyúsťujú do záveru, že sú to predovšetkým
všeobecné súdy, ktoré sú na základe účinných právnych prostriedkov nápravy dostupných
účastníkovi súdneho konania (a teda v posudzovanom prípade aj sťažovateľovi, pozn.)
oprávnené aj povinné poskytnúť ochranu namietanému porušeniu jeho základného práva na
zákonného sudcu (m. m. IV. ÚS 10/02) a až v prípade, že všeobecné súdy túto ochranu
nezabezpečia, má účastník súdneho konania (sťažovateľ) možnosť uchádzať sa o ochranu
tohto základného práva prostredníctvom sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovanej
ústavnému súdu.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatoval, že v prípade, ak by okresný súd
v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Ps 13/2008 meritórne rozhodol, bude môcť sťažovateľ vo
vzťahu k namietanému porušeniu svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48
ods. 1 ústavy podať v konaní pred všeobecnými súdmi opravné prostriedky (odvolanie, príp.
dovolanie) podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Táto skutočnosť
vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodovať v tomto štádiu namietaného konania o tejto
námietke sťažovateľa a zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu. Navyše, zo
zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ už uplatnil námietku zaujatosti proti vo veci
konajúcej sudkyne, s ktorou sa bude musieť okresný súd, príp. krajský súd v ďalšom
priebehu namietaného konania vysporiadať.
Ústavný súd zároveň považoval za potrebné vyhodnotiť svoje zistenia, podľa ktorých
bola vec pridelená sudkyni JUDr. D. T. opatrením predsedníčky okresného súdu č. Spr
3910/08 z 24. novembra 2008 v súlade s platným rozvrhom práce po predchádzajúcom
oznámení pôvodnej zákonnej sudkyne JUDr. K. G., že sťažovateľ proti nej podal žalobu
o náhradu škody, čo považovala za skutočnosť odôvodňujúcu postup v súlade s prvou vetou
§ 15 ods. 1 OSP. Berúc do úvahy túto skutočnosť ústavný súd zastáva názor, že v danom
prípade k zmene zákonného sudcu v namietanom konaní došlo v súlade so zákonom, čo
zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
II.3.2 K námietke porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Ps 13/2008 z dôvodu nedoručovania
uznesení sťažovateľovi
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Sťažovateľ namieta, že k porušeniu jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo
tým, že okresný súd, resp. jeho sudkyňa mu v namietanom konaní „nedoručovala žiadne
uznesenie“.
Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že procesnoprávna úprava konania
o spôsobilosti na právne úkony nadväzuje na hmotnoprávnu úpravu ustanovenú v § 10
ods. 1 Občianskeho zákonníka, z ktorej vyplýva, že ak fyzická osoba pre duševnú poruchu,
ktorá nie je len prechodná, nie je vôbec schopná robiť právne úkony, súd ju pozbaví
spôsobilosti na právne úkony.
Podľa § 186 OSP návrh na začatie konania o spôsobilosti na právne úkony
(pozbavenie, obmedzenie alebo vrátenie spôsobilosti na právne úkony) môže podať aj
zdravotnícke zariadenie, ktoré je v takom prípade účastníkom konania.
O zdravotnom stave vyšetrovaného súd v súlade s § 187 ods. 2 OSP vyslúchne vždy
znalca. Na návrh znalca môže súd nariadiť, aby vyšetrovaný bol po čas najviac troch
mesiacov vyšetrovaný v zdravotníckom zariadení, ak je to nevyhnutne potrebné na
vyšetrenie zdravotného stavu.
Podľa § 189 OSP súd môže rozhodnúť, že upustí od doručenia rozhodnutia
o spôsobilosti na právne úkony, ak by doručenie mohlo na adresáta pre jeho duševnú
poruchu pôsobiť nepriaznivo alebo ak adresát nie je schopný význam rozhodnutia pochopiť.
Zo spisu možno vyvodiť, že námietka sťažovateľa týkajúca sa nedoručovania
uznesení v namietanom konaní sa môže dotýkať piatich uznesení okresného súdu, a to
a) uznesenia č. k. 28 Ps 13/2008-22 z 9. októbra 2009,
b) uznesenia č. k. 28 Ps 13/2008-23 z 9. októbra 2009,
c) uznesenia č. k. 28 Ps 13/2008-24 z 9. októbra 2009,
d) uznesenia č. k. 28 Ps 13/2008-30 z 24. novembra 2009 a
e) uznesenia č. k. 28 Ps 13/2008-35 z 22. decembra 2009.
K nedoručeniu uznesenia okresného súdu č. k. 28 Ps 13/2008-22 z 9. októbra
2009 o začatí konania o spôsobilosti na právne úkony
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd doručoval uznesenie
č. k. 28 Ps 13/2008-22 z 9. októbra 2009 o začatí konania o spôsobilosti sťažovateľa na
právne úkony z úradnej povinnosti až 4. mája 2010; sťažovateľ si označené uznesenie
prevzal 14. mája 2010.
Podľa § 81 ods. 1 OSP aj bez návrhu môže súd začať konanie vo veciach
starostlivosti o maloletých, konanie o vyslovenie prípustnosti prevzatia alebo držania
v ústave zdravotníckej starostlivosti, konanie o spôsobilosti na právne úkony,
opatrovnícke konanie, konanie o vyhlásenie za mŕtveho, konanie o dedičstve a ďalšie
konanie, kde to pripúšťa zákon.
V súlade s § 81 ods. 3 OSP o začatí konania bez návrhu vydá predseda senátu
uznesenie, ktoré doručí účastníkom do vlastných rúk, ak zákon neustanovuje inak.
Podľa § 202 ods. 3 písm. c) OSP odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu,
ktorým sa začalo konanie bez návrhu.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že okresný súd síce pochybil,
keď doručoval označené uznesenie sťažovateľovi až 4. mája 2010, súčasne však
s prihliadnutím na citovanú právnu úpravu zdôrazňuje, že toto pochybenie nemá takú
intenzitu, že by samo osebe zakladalo dôvod na vyslovenie porušenia práva
sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to najmä vzhľadom na skutočnosť, že proti
tomuto uzneseniu sťažovateľ nemohol podať odvolanie, a teda sa podľa platnej
právnej úpravy nemohol ani účinne brániť proti jeho vydaniu. Táto skutočnosť
zakladá podľa názoru ústavného súdu dôvod na odmietnutie sťažnosti vo vzťahu
k tejto námietke z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
K nedoručeniu uznesenia okresného súdu č. k. 28 Ps 13/2008-23 z 9. októbra
2009 o ustanovení opatrovníka ad hoc
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd uznesenie č. k. 28 Ps 13/2008-
23, ktorým ustanovil opatrovníka ad hoc, doručil 14. októbra 2009 ustanovenému
opatrovníkovi, mestskej časti B.; sťažovateľovi doručoval toto uznesenie 4. mája 2010,
pričom doručené mu bolo až 14. mája 2010. Okresný súd pripustil v tomto uznesení
možnosť odvolať sa proti nemu.
Podľa § 187 ods. 1 OSP tomu, o ktorého spôsobilosti na právne úkony ide,
ustanoví súd opatrovníka pre konanie.
Ustanovenie opatrovníka rozhodnutím príslušného súdu nesmie byť formálne,
pretože tu ide o všestrannú a efektívnu ochranu práv a oprávnených záujmov
zastúpeného. Dôležitosť tohto inštitútu je vyjadrená aj v práve toho, o ktorého
spôsobilosti súd koná, podať proti uzneseniu o ustanovení opatrovníka v konaní
o spôsobilosť na právne úkony odvolanie.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že okresný súd nesporne
pochybil, keď doručoval uznesenie č. k. 28 Ps 13/2008-23 z 9. októbra 2009
o ustanovení opatrovníka sťažovateľovi až 4. mája 2010, súčasne však poukazuje na
skutočnosť, že sa tým sťažovateľovi otvorila možnosť podať proti tomuto uzneseniu
odvolanie, o ktorom by bol povinný rozhodnúť krajský súd. Zo zistení ústavného súdu
však vyplýva, že sťažovateľ túto možnosť nevyužil, t. j. proti označenému uzneseniu
odvolanie nepodal.
Ústavný súd na tomto základe dospel k záveru, že sťažovateľ mal vo vzťahu
k namietanému nedoručeniu uznesenia č. k. 28 Ps 13/2008-23 z 9. októbra 2009 (resp.
presnejšie – proti jeho oneskorenému doručeniu, pozn.), ktorým malo podľa jeho
názoru dôjsť k porušeniu jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k dispozícii opravný
prostriedok, ktorý mohol a mal vyčerpať. O odvolaní proti tomuto uzneseniu by bol
oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd ako odvolací súd. Táto skutočnosť
vylučuje právomoc ústavného súdu a zakladá vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa
dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci ústavného súdu.
K nedoručeniu uznesenia okresného súdu č. k. 28 Ps 13/2008-24 z 9. októbra
2009 o ustanovení súdnej znalkyne
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd uznesenie č. k. 28 Ps 13/2008-
24 z 9. októbra 2009, ktorým ustanovil v namietanom konaní súdnu znalkyňu, doručil
17. októbra 2009 súdnej znalkyni a 14. októbra 2009 opatrovníkovi; sťažovateľovi toto
uznesenie doručované nebolo. V poučení tohto uznesenia je uvedené, že odvolanie proti
nemu „... nie je prípustné. Prípadné námietky voči osobe znalca možno podať do 3 dní
písomne na tunajší súd.“. Na základe označeného uznesenia okresného súdu súdna
znalkyňa vypracovala znalecký posudok po vyšetrení duševného stavu sťažovateľa
25. februára 2010.
Zo zistení ústavného súdu tiež vyplýva, že podaním z 1. apríla 2010 uplatnil
sťažovateľ námietku zaujatosti proti súdnej znalkyni a námietku „voči jej znaleckému
posudku“ (zo spisu možno vyvodiť, že sťažovateľ námietky proti uznesenia
č. k. 28 Ps 13/2008-24 z 9. októbra 2009 a znaleckého posudku podal potom, ako 25.
marca 2010 uplatnil svoje právo nahliadnuť do spisu, pozn.). Bez ohľadu na túto
skutočnosť ústavný súd konštatuje, že okresný súd pochybil, ak sťažovateľovi
nedoručil uznesenie č. k. 28 Ps 13/2008-24 z 9. októbra 2009 o ustanovení súdnej
znalkyne, čím mu znemožnil v relevantnom čase (ešte pred vypracovaním znaleckého
posudku, pozn.) podať námietky proti osobe súdnej znalkyne.
Na druhej strane skutočnosť, že okresný súd sa bude musieť s námietkami
sťažovateľa uvedenými v jeho podaní z 1. apríla 2010 zaoberať a vysporiadať, bráni
ústavnému súdu vzhľadom na princíp subsidiarity v tom štádiu namietaného konania,
v ktorom sa nachádza v čase predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom,
aby sa meritórne s námietkou nedoručenia uznesenia okresného súdu č. k. 28 Ps
13/2008-24 z 9. októbra 2009 zaoberal a rozhodol o nej. Preto aj vo vzťahu k tejto
námietke existuje dôvod na jej odmietnutie pre nedostatok právomoci ústavného súdu.
Ústavný súd navyše pripomína, že podľa § 127 ods. 2 OSP znalecký posudok
možno dať preskúmať aj inému znalcovi, vedeckému ústavu alebo inej inštitúcii, t. j.
sťažovateľ ako účastník namietaného konania mal a stále má možnosť požiadať
okresný súd o preskúmanie už vypracovaného znaleckého posudku inému znalcovi,
a to aj vzhľadom na námietky, ktoré uplatnil vo svojom podaní z 1. apríla 2010.
K námietke nedoručenia uznesení č. k. 28 Ps 13/2008-30 z 24. novembra 2009
a č. k. 28 Ps 13/2008-35 z 22. decembra 2009
Označenými uzneseniami okresný súd nariadil predvedenie sťažovateľa
k súdnej znalkyni pre účely vyšetrenia jeho duševného stavu. Keďže predvedenie
sťažovateľa na základe uznesenia č. k. 28 Ps 13/2008-30 z 24. novembra 2009 sa
nepodarilo zabezpečiť, okresný súd opätovne nariadil jeho predvedenie k súdnej
znalkyni uznesením
č. k. 28 Ps 13/2008-35 z 22. decembra 2009. Ústavný súd vo vzťahu k námietke
nedoručenia týchto uznesení konštatoval, že uznesenia všeobecného súdu o predvedení
účastníka na súd alebo určitý procesný úkon sa z povahy veci nedoručujú, resp. sa
doručujú až pri samotnom predvedení.
Predvolanie a predvedenie účastníkov konania alebo iných osôb (napr. svedkov)
na pojednávanie alebo iný úkon súdu je upravené v § 51 a § 52 OSP. Podľa § 51 OSP
predvolanie na súd sa deje spravidla písomne a v naliehavých prípadoch i telegraficky,
telefaxom alebo telefonicky. Predvolať možno i ústne na pojednávaní alebo pri inom
úkone súdu, na ktorom je predvolaný prítomný. Podľa § 52 ods. 1 OSP v prípade, že
sa predvolaný bez ospravedlnenia neustanoví na výsluch alebo k znalcovi, môže ho súd
dať predviesť, ak o možnosti predvedenia predvolaného poučil. O predvedení
rozhodne súd uznesením, ktoré sa predvolanému doručí pri predvedení. Podľa § 52
ods. 2 OSP o predvedenie požiada súd príslušný policajný orgán...
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že k predvedeniu sťažovateľa k súdnej
znalkyni došlo na základe uznesenia okresného súdu č. k. 28 Ps 13/2008-35 z 22.
decembra 2009, ktoré bolo vydané na základe predchádzajúceho oznámenia súdnej
znalkyne, že sťažovateľ sa nedostavil na jej predvolanie na vyšetrenie svojho
duševného stavu. Navyše, zo spisu vyplýva, že okresný súd mal k dispozícii informácie
zo spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1 Nt 13/2004, podľa ktorých sa sťažovateľ
ani v tomto konaní na predvolanie okresného súdu do nemocnice (znaleckého ústavu)
na účel pozorovania jeho duševného stavu nedostavil, pričom bol riadne upozornený
na možnosť predvedenia.
Na tomto základe možno konštatovať, že predvedenie sťažovateľa sa v zásade
uskutočnilo v súlade s ustanoveniami § 51 a § 52 OSP, čo zakladá dôvod na
odmietnutie tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta nedoručenie uznesení
okresného súdu z 24. novembra 2009 a 22. decembra 2009 z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti. Zo súdneho spisu však ústavný súd zistil, že sťažovateľ vo svojom
podaní z 22. februára 2010 označenom ako „Odvolanie proti protizákonnému uzneseniu
a chronickej trestnej činnosti Okresného súdu Bratislava II“, ktorým namieta aj
nezákonnosť svojho predvedenia, okrem iného tvrdí, že súdna znalkyňa ho na
vyšetrenie duševného stavu riadne nepredvolala.
Vzhľadom na uvedené ide aj v tomto prípade o takú námietku sťažovateľa, s
ktorou sa bude musieť v ďalšom priebehu namietaného konania zaoberať
a vysporiadať okresný súd, príp. krajský súd ako odvolací súd, t. j. meritórnemu
preskúmaniu námietky nezákonnosti predvedenia sťažovateľa na vyšetrenie jeho
duševného stavu bráni ústavnému súdu aj v tomto prípade princíp subsidiarity jeho
právomoci.
II.3.3 K námietke porušenia práv podľa čl. 3 a čl. 5 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Ps 13/2008 a tiež konaním súdnej
znalkyne a riaditeľa nemocnice
Zo sťažnosti možno vyvodiť, že podľa sťažovateľa k porušeniu jeho práv podľa
čl. 3 a čl. 5 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Ps
13/2008 a konaním súdnej znalkyne a riaditeľa nemocnice malo dôjsť tým, že bol 25.
januára 2010 predvedený „do P. nemocnice na znalecké dokazovanie..., kde bol proti
svojej vôli zbavený slobody“, a následne podrobený vyšetreniu svojho duševného stavu
(spôsobom odporujúcim požiadavkám vyplývajúcim z čl. 3 a čl. 5 dohovoru, pozn.),
pričom „prepustený“ bol až 19. februára 2010.
V súvislosti so skutočnosťou, že sťažovateľ namieta porušenie svojich práv
podľa čl. 3 a čl. 5 dohovoru nielen postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 28 Ps 13/2008, ale aj konaním súdnej znalkyne a riaditeľa nemocnice, považoval
ústavný súd za potrebné vyjadriť sa v prvom rade k tomu, či sťažnosť podľa čl. 127
ods. 1 ústavy môže smerovať aj proti znalcom, príp. zdravotníckym zariadeniam
(nemocniciam), resp. ich riaditeľom.
Z čl. 127 ústavy v spojení s § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde možno podľa
názoru ústavného súdu vyvodiť, že pasívne legitimovanými subjektmi, t. j. subjektmi
proti ktorým môže smerovať takáto sťažnosť, môžu byť len orgány verejnej moci. Za
orgány verejnej moci treba považovať predovšetkým štátne orgány a ďalej tiež orgány
územnej samosprávy, verejnoprávne inštitúcie, orgány záujmovej samosprávy, fyzické
osoba alebo právnické osoba, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci; porovnaj § 2
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú štátom pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
Pod verejnou mocou treba rozumieť takú moc, ktorá „autoritatívne rozhoduje
o právach a povinnostiach subjektov, a to priamo alebo sprostredkovane. Subjekt
o právach alebo povinnostiach, ktorého rozhoduje orgán verejnej moci, nie je
v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom a obsah rozhodnutí tohto orgánu nezávisí
na vôli subjektu.“ [uznesenie Ústavného súdu Českej a Slovenskej Federatívnej
Republiky (ďalej len „Ústavný súd ČSFR“) sp. zn. I. ÚS 191/92 z 9. júna 1992].
Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch
a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o znalcoch“) znalec, tlmočník alebo prekladateľ je fyzická
osoba alebo právnická osoba splnomocnená štátom na vykonávanie činnosti podľa
tohto zákona, ktorá je
a) zapísaná v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov alebo
b) nezapísaná v tomto zozname, ak je ustanovená za znalca, prekladateľa alebo
tlmočníka podľa § 15.
Podľa § 2 ods. 2 zákona o znalcoch znalec, tlmočník alebo prekladateľ podľa
odseku 1 písm. a) vykonáva svoju činnosť pre súd, iný orgán verejnej moci, fyzickú
osobu alebo právnickú osobu (ďalej len „zadávateľ“).
Podľa § 2 ods. 3 zákona o znalcoch znalec, tlmočník alebo prekladateľ podľa
odseku 1 písm. b) môže vykonávať svoju činnosť len pre súd alebo iný orgán verejnej
moci.
Vychádzajúc z citovaných ustanovení zákona o znalcoch možno podľa názoru
ústavného súdu dospieť k záveru, že znalec síce vykonáva svoju znaleckú činnosť pre
štátny orgán, príp. iný orgán verejnej moci alebo iného zadávateľa, ale pri výkone
tejto činnosti nepochybne nie je orgánom verejnej moci a ani pri tejto činnosti nemá
postavenie orgánu verejnej moci. Rozhodujúcim kritériom na určenie, či určitý orgán
alebo fyzická osoba, resp. právnická osoba v zmysle § 2 zákona č. 514/2003 Z. z.
v konkrétnej situácii koná ako orgán verejnej moci, je totiž skutočnosť, či „tento
rozhoduje o právach a povinnostiach iných osôb a či sú jeho rozhodnutia vynutiteľné
štátnou mocou alebo či môže štát do týchto práv a povinností zasahovať. Orgánom
v právnom zmysle slova je právnická osoba vykonávajúca svoju činnosť ako
povinnosť alebo kompetenciu a je zriadená k trvalému a opakujúcemu sa výkonu
činnosti.“ (uznesenie Ústavného súdu ČSFR sp. zn. I. ÚS 191/92 z 9. júna 1992). Súdny
znalec pri výkone znaleckej činnosti podľa názoru ústavného súdu nedisponuje
oprávnením (právomocou) rozhodovať o právach a povinnostiach iných osôb a jeho
znalecké posudky (odborné vyjadrenia) nie sú vynutiteľné štátnou mocou. Súdny
znalec koná vždy z poverenia ad hoc súdu alebo iného orgánu verejnej moci.
Zmyslom znaleckého dokazovania (odborného vyjadrenia) je ozrejmenie
skutkových okolností, na posúdenie ktorých treba odborné znalosti a skúsenosti
potrebné pre právne posúdenie veci. Zistenie duševného stavu osoby, o pozbavenie
spôsobilosti ktorej ide, je skutkovou otázkou, ktorej zodpovedanie prioritne
neprináleží súdu, ale osobe, ktorá má dostatok odborných znalostí, aby sa touto
otázkou zaoberala a náležite ju aj zodpovedala, a ktorá je v zmysle zákona spôsobilá
takúto činnosť vykonávať. V prípade, ak súd alebo iný orgán verejnej moci poverí
súdneho znalca výkonom znaleckej činnosti z dôvodu, že sám nedisponuje potrebnou
odbornou kvalifikáciou pre takúto činnosť, tak mu zároveň nedeleguje (nezveruje) a
ani nemôže delegovať (zveriť) časť svojich právomocí, ktoré mu prislúchajú ako
orgánu verejnej moci. Uvedený záver potvrdzuje aj skutočnosť, že právne posúdenie
veci je vždy ponechané súdu (uplatnením zásady voľného hodnotenia dôkazov), príp.
inému orgánu verejnej moci, a nie súdnemu znalcovi, ktorý sa zásadne nemôže
vyjadrovať k otázkam právnym, ale len skutkovým. Obdobný záver možno vyvodiť aj
vo vzťahu k riaditeľovi zdravotníckeho zariadenia (nemocnice), ktorý sa „len“ z
poverenia súdu alebo iného orgánu verejnej moci podieľa na vytvorení podmienok,
ktoré umožnia vypracovanie znaleckého posudku, ale pri výkone tejto činnosti nemá
postavenie orgánu verejnej moci.
Na základe uvedeného možno konštatovať, že vo veci sťažovateľa nemožno
súdnu znalkyňu ani riaditeľa nemocnice považovať za subjekty, proti ktorých postupu
(konaniu) možno podať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ich konanie súvisiace so
zabezpečovaním vypracovania a vypracovaním znaleckého posudku na základe
rozhodnutia všeobecného súdu možno považovať na účely sťažnosti podľa čl. 127 ods.
1 ústavy za činnosť, ktorá síce súvisí s prebiehajúcim konaním – je súčasťou
dokazovania nariadeného vo veci konajúcim súdom – ale nemá mocenské atribúty. Je
vecou a povinnosťou príslušného súdu vyhodnotiť okolnosti, za akých došlo
k zabezpečeniu dôkazu (znaleckého posudku), a zvážiť do akej miery je využiteľný pre
rozhodnutie vo veci samej.
Nad rámec uvedeného záveru ústavný súd poznamenáva, že platný právny
poriadok nevylučuje uplatnenie individuálnej právnej zodpovednosti súdneho znalca,
príp. riaditeľa zdravotníckeho zariadenia (nemocnice) vrátane trestnoprávnej
zodpovednosti za ich konanie súvisiace so zabezpečovaním prípravy a vypracovania
znaleckého posudku, ak pôjde o také konanie, ktoré je v rozpore s právnym
poriadkom. Toto tvrdenie potvrdzuje okrem iného aj skutočnosť, že Trestný zákon
obsahuje v § 347 aj skutkovú podstatu trestného činu nepravdivého znaleckého
posudku, tlmočníckeho úkonu a prekladateľského úkonu, alebo v súvislostiach
uvádzaných sťažovateľom trestný čin neposkytnutia pomoci podľa § 177 Trestného
zákona. V tejto súvislosti ústavný súd vzal na vedomie, že sťažovateľ proti postupu
súdnej znalkyne a riaditeľa nemocnice podal trestné oznámenie, s ktorým sa musia
orgány činné v trestnom konaní zaoberať postupom upraveným v § 196 a nasl.
Trestného poriadku a meritórne o ňom rozhodnúť.
Za daných okolností sa ústavný súd obmedzil na skúmanie otázky, či
k porušeniu práv sťažovateľa podľa čl. 3 a čl. 5 dohovoru mohlo dôjsť postupom
okresného súdu v namietanom konaní, resp. či proti tomuto postupu okresného súdu
má sťažovateľ v súčasnom štádiu tohto konania k dispozícii právne prostriedky
ochrany, o ktorých bude povinný rozhodnúť okresný súd, príp. odvolací súd.
Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému
alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
Sťažovateľ namieta aj porušenie čl. 5 dohovoru, pričom nerozlišuje medzi jeho
jednotlivými odsekmi. Z povahy veci ale možno odvodiť, že namieta porušenie čl. 5
ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom: ...
b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osoby preto, že sa nepodrobila
rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie
povinnosti ustanovenej zákonom...“.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 5 dohovoru ústavný súd uvádza, že
o neprípustnom pozbavení, resp. obmedzení osobnej slobody v zmysle čl. 5 ods. 1
dohovoru nemožno hovoriť v prípadoch, keď k jej pozbaveniu, resp. obmedzeniu
dôjde postupom a spôsobom, ktorý je v súlade so zákonom a ktorý predvída tento
článok dohovoru.
Súčasťou právnej úpravy konania o spôsobilosti na právne úkony jej aj § 187
ods. 3 OSP, podľa ktorého „O zdravotnom stave vyšetrovaného súd vyslúchne vždy
znalca. Na návrh znalca môže súd nariadiť, aby vyšetrovaný bol po čas najviac troch
mesiacov vyšetrovaný v zdravotníckom zariadení, ak je to nevyhnutne potrebné na
vyšetrenie zdravotného stavu.“.
Z citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že všeobecný
súd nemôže rozhodnúť o pozbavení alebo obmedzení spôsobilosti na právne úkony
určitej fyzickej osoby bez vypočutia znalca. Účelom tohto ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku je zabezpečiť, aby súd v tomto konaní meritórne rozhodol
predovšetkým na základe odborného posúdenia duševného stavu tejto fyzickej osoby
znalcom (znalcami), ktoré je spravidla vyjadrené v znaleckom posudku. Naplniť účel
tohto ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku možno len vtedy, ak sa fyzická
osoba podrobí vyšetreniu svojho duševného stavu. Za daných okolností možno podľa
názoru ústavného súdu považovať rozhodnutie všeobecného súdu, ktorý pri
rešpektovaní postupu predvídaného v ustanoveniach § 51 a § 52 OSP nariadi
predvedenie fyzickej osoby pred súdneho znalca na účely vyšetrenia jeho duševného
stavu, za postup, ktorý má síce za následok obmedzenie osobnej slobody tejto osoby
(na čas nevyhnutne potrebný na vyšetrenie duševného stavu), ale zároveň ide o postup,
ktorý je zlučiteľný s čl. 5 ods. 1 dohovoru, keďže k obmedzeniu osobnej slobody pri
ňom dôjde z dôvodu predvídaného čl. 5 ods. 1 písm. b) dohovoru. Rovnako tak je
podľa názoru ústavného súdu zlučiteľné s čl. 5 ods. 1 dohovoru aj rozhodnutie vo veci
konajúceho súdu, ktorým na základe návrhu znalca nariadi, „aby vyšetrovaný bol po
čas najviac troch mesiacov vyšetrovaný v zdravotníckom zariadení, ak je to
nevyhnutne potrebné na vyšetrenie zdravotného stavu“ (§ 187 ods. 3 druhá veta OSP,
pozn.), keďže aj v tomto prípade ide o obmedzenie osobnej slobody z dôvodu
predvídaného čl. 5 ods. 1 písm. b) dohovoru.
Sťažovateľ tvrdí, že v nemocnici bol „nezákonne držaný“ od 25. januára 2010 do
19. februára 2010. Toto tvrdenie sťažovateľa by zakladalo dôvod na vyslovenie
porušenia čl. 5 ods. 1 dohovoru v prípade, ak by bol sťažovateľ „držaný“ v nemocnici
len na základe uznesenia okresného súdu č. k. 28 Ps 13/2008-24 z 9. októbra 2009,
pretože v tomto konaní okresný súd podľa zistení ústavného súdu na návrh súdnej
znalkyne neurčil v súlade s § 187 ods. 3 druhou vetou OSP čas (obdobie), počas
ktorého sa má (malo) vyšetrovanie jeho duševného stavu v zdravotníckom zariadení
uskutočniť. Za daných okolností by totiž obmedzenie osobnej slobody v trvaní viac ako
troch týždňov bez uplatnenia postupu podľa § 187 ods. 3 druhej vety OSP podľa
názoru ústavného súdu zjavne presahovalo čas nevyhnutný na vyšetrenie duševného
stavu sťažovateľa na účely konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 28 Ps
13/2008. Na druhej strane ústavný súd zo spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1
Nt 13/2004 zistil, že v tomto čase sa uskutočňovalo pozorovanie sťažovateľa
v zdravotníckom zariadení (nemocnici) pre účely vyšetrenia jeho duševného stavu,
ktoré nariadil tento súd na základe svojho uznesenia z 15. júla 2008, ktoré bolo
potvrdené aj uznesením krajského súdu (po predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľa)
sp. zn. 4 Tos 58/2009 zo 17. septembra 2009. Pozorovanie duševného stavu sťažovateľa
v tomto prípade bolo podľa zistení ústavného súdu nariadené v súlade s ustanoveniami
§ 148 a § 149 Trestného poriadku. V danom prípade je preto rozhodujúce pre záver
o prípadnom porušení práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru zistenie, či
v danom období, t. j. od 25. januára 2010 do 19. februára 2010 bol v nemocnici
„držaný“ na účely konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 28 Ps 13/2008, alebo
išlo o jeho „držanie“ v nemocnici na účely konania vedeného Okresný súdom
Bratislava I pod sp. zn. 1 Nt 13/2004. Toto zisťovanie však v súčasnom štádiu
namietaného konania nepatrí do právomoci ústavného súdu, ale do právomoci
okresného súdu, príp. odvolacieho súdu (pozri ďalej, pozn.).
K porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 3 dohovoru malo podľa jeho tvrdenia dôjsť
v období, keď bol „nezákonne držaný“ v nemocnici (v období od 25. januára 2010 do
19. februára 2010, pozn.) tým, že v tomto období „... prekonal dve hrozby smrti
HYPERTENZNÚ KRÍZU, keď mal byť okamžite liečený na izbe intenzívnej starostlivosti
a INFARKT srdca, keď k sťažovateľovi nebol privolaný ani len službukonajúci lekár
a nebola ani v jednom prípade zabezpečená adekvátna liečba, sťažovateľ bol vystavený
riziku smrti!!!!!“.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že podaním z 1. apríla 2010 sťažovateľ
uplatnil v rámci námietok proti znaleckému posudku aj námietky proti postupu pri
jeho príprave a vypracovaní, pričom z obsahu týchto námietok vyplýva, že postup,
prostredníctvom ktorého bol znalecký posudok vypracovaný, nebol podľa tvrdenia
sťažovateľa zlučiteľný s požiadavkami vyplývajúcimi z čl. 3 a čl. 5 dohovoru.
V ďalšom priebehu namietaného konania bude povinnosťou okresného súdu sa
s týmto podaním sťažovateľa zaoberať a vysporiadať a až tak vo veci meritórne
rozhodnúť. Zároveň je tiež nepochybné, že tieto námietky bude môcť sťažovateľ (ale
tiež okresný prokurátor, príp. opatrovník ako účastníci konania) prípadne uplatniť aj
v odvolaní proti meritórnemu rozhodnutiu okresného súdu v predmetnej veci.
Na tomto základe ústavný súd konštatoval, že vo vzťahu k namietanému
porušeniu práv podľa čl. 3 a čl. 5 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom
konaní má sťažovateľ k dispozícii účinné právne prostriedky ochrany, o ktorých sú
(budú) povinné rozhodnúť vo veci konajúce všeobecné súdy. Táto skutočnosť podľa
názoru ústavného súdu zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti z dôvodu
nedostatku právomoci ústavného súdu.
Sumarizujúc svoje predbežné závery k jednotlivým námietkam sťažovateľa proti
postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Ps 13/2008, ktorými malo byť
porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 3, čl. 5 a čl. 6
ods. 1 dohovoru, ústavný súd po predbežnom prerokovaní jeho sťažnosti dospel k záveru, že
sťažovateľ uplatnil v sťažnosti proti postupu okresného súdu také námietky, ktoré možno
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť buď z dôvodu nedostatku právomoci
alebo z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo
výroku tohto uznesenia.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa ako celku bolo bez právneho
významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších nárokoch sťažovateľa uplatnených
v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. októbra 2010