Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 371/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa a práv podľa ,

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2010

doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na zákonného sudcu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva nebyť mučený alebo podrobovaný neľudskému alebo

ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na slobodu a osobnú bezpečnosť podľa čl.

5 dohovoru a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Ps

13/2008. Podľa petitu sťažovateľ namieta tiež porušenie svojich práv podľa čl. 3 a čl. 5

dohovoru konaním riaditeľa Psychiatrickej nemocnice P. P. v P. MUDr. P. Č., PhD. (ďalej

len „riaditeľ nemocnice“), a konaním súdnej znalkyne MUDr. G. H. (ďalej len „súdna

znalkyňa“) v súvislosti s vyšetrovaním jeho duševného stavu.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že okresný súd porušil jeho „základné ľudské

práva“ tým, že mu neboli doručované žiadne uznesenia vydané okresným súdom v konaní

vedenom pod sp. zn. , ako aj tým, že mu okresný súd „zabránil nahliadnutiu

do spisu“ (sťažovateľ ale neuvádza, kedy a akým úkonom súdu k tomu malo dôjsť, pozn.),

čím „surovo porušoval právo sťažovateľa garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru...“.

Sťažovateľ tiež tvrdí, že v namietanom konaní bol odňatý svojej zákonnej sudkyni

JUDr. K. G., keďže v ňom v súčasnosti koná JUDr. D. T., ktorá ho bez toho, aby bol na to

upozornený, nechala predviesť 25. januára 2010 políciou „do P. nemocnice na znalecké

konanie“, čím porušila „čl. 5 dohovoru - PRÁVO NA SLOBODU a BEZPEČNOSŤ“,

pričom sťažovateľ vôbec nebol v tento deň „vyšetrený súdnym znalcom... ale bol proti

svojej vôli zbavený slobody, čim spáchali trestný čin § 133 Tr. z. Obmedzovanie osobnej

slobody (z kontextu vyplýva, že sťažovateľ má na mysli súdnu znalkyňu a riaditeľa

nemocnice, pozn.)“.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že „bol prepustený až dňa 19. 02. 2010, psychicky zničený,

keď prekonal dve hrozby smrti HYPERTENZNÚ KRÍZU, keď mal byť okamžite liečený na

izbe intenzívnej starostlivosti a INFARKT srdca, keď k sťažovateľovi nebol privolaný ani

len službukonajúci lekár a nebola ani v jednom prípade zabezpečená adekvátna liečba,

sťažovateľ bol vystavený riziku smrti!!!!!

Sťažovateľ žiadal predstaviteľov P. nemocnice o zavolanie prokurátora, aby tento

preskúmal zákonnosť postupu predstaviteľov nemocnice a zbavenie slobody sťažovateľa.

Hoci je nemocnica povinná toto vykonať, odmietala to a tak nezákonne väznila sťažovateľa

od 25. 01. 2010 do 19. 02. 2010.

Preto sťažovateľ podáva ústavnú sťažnosť aj proti riaditeľovi P. nemocnice Doc.

MUDr. P. Č. a súdnej znalkyni MUDr. G. H., P. pre porušenie čl. 3 dohovoru - NIKOHO

NEMOŽNO PODROBOVAŤ NEĽUDSKEMU alebo PONIŽUJÚCEMU

ZAOBCHÁDZANIU a čl. 5 dohovoru - PRÁVO NA SLOBODU a osobnú bezpečnosť, ods. 5

- každý, kto bol pozbavený slobody, má nárok na odškodnenie.“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„II.A. Okresný súd Bratislava II porušil práva D. B. garantované čl.48 ods. 1 -

nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi čl.3; čl. 5; čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorým je

Slovenská republika viazaná.

II.B. Riaditeľ P. nemocnice Doc. MUDr. P. Č. a znalkyňa MUDr. G. H. porušili

základné právo D. B. garantované čl. 3 a čl. 5 dohovoru.

II.G. Okresný súd Bratislava II je povinný zaplatiť satisfakciu D. B. vo výške 50.000

EUR a P. nemocnica je povinná zaplatiť D. B. 1,000.000 EUR v lehote 15 dní od dňa

doručenia Nálezu Ústavného súdu, za dvojnásobné ohrozenie života v nemocnici.

II.D. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Doc. MUDr. P. Č. a MUDr. G. H.

znaleckú činnosť natrvalo a prikazuje Krajskému súdu Bratislava prejednať ODŇATIE

PRÁVA na znaleckú činnosť P. Č. a G. H.“

Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu

na konanie pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, pričom zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z petitu vyplýva, že sťažovateľ sa svojou sťažnosťou predovšetkým domáha, aby

ústavný súd vyslovil, že

1. postupom okresného súdu v konaní o spôsobilosti na právne úkony vedenom pod

sp. zn. došlo k porušeniu jeho základného práva podľa

a práv podľa čl. 3, čl. 5 a čl. 6 ods. 1 dohovoru,

2. konaním riaditeľa nemocnice a súdnej znalkyne v súvislosti s vyšetrovaním jeho

duševného stavu došlo k porušeniu práv podľa čl. 3 a čl. 5 dohovoru (z obsahu sťažnosti

možno vyvodiť, že ide o konanie v rámci konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.

28 Ps 13/2008, pozn.).

II.1 Skutkové zistenia ústavného súdu

Zo sťažnosti ani z priloženej dokumentácie nebolo možné jednoznačne posúdiť

skutkové okolnosti, za akých malo dôjsť k namietanému porušeniu garantovaných

práv sťažovateľa. Z uvedeného dôvodu si ústavný súd na účely predbežného prerokovania

sťažnosti vyžiadal z okresného súdu spis sp. zn. .

II.1.1 Skutkové zistenia zo spisu okresného súdu sp. zn.

1. Zo spisovej dokumentácie ústavný súd zistil, že predmetom konania vedeného

okresným súdom pod sp. zn. je rozhodovanie o pozbavení spôsobilosti

sťažovateľa na právne úkony podľa (ďalej len

„OSP“). Ide o konanie, ktoré bolo iniciované podnetom sudkyne okresného súdu

zo 4. novembra 2008. Dôvodom tohto podnetu bolo uznesenie prokurátora Okresnej

prokuratúry Bratislava II (ďalej aj „okresný prokurátor“) z 21. októbra 2008, ktorým bolo

v súlade s uznesením (t. j. z dôvodu, že obvinený

nebol v čase činu pre nepríčetnosť trestne zodpovedný, pozn.) zastavené trestné stíhanie

proti sťažovateľovi ako obvinenému pre zločin zasahovania do nezávislosti súdu podľa

a .

2. Predmetná vec bola v súlade s rozvrhom pôvodne pridelená 4. novembra 2008 na

rozhodnutie zákonnej sudkyni JUDr. K. G., ktorá však 20. novembra 2008 na základe toho,

že sťažovateľ proti nej podal žalobu o náhradu škody, oznámila túto skutočnosť v súlade

s prvou vetou predsedníčke okresného súdu. Predsedníčka okresného súdu

na tomto základe v súlade s oprávnením vyplývajúcim jej z druhej vety

rozhodla v zmysle platného rozvrhu práce opatrením č. Spr 3910/08 z 24. novembra 2008

o pridelení tejto veci na vybavenie sudkyni JUDr. D. T.

3. Samotné konanie o spôsobilosti sťažovateľa na právne úkony bolo začaté

uznesením okresného súdu č. k. -22 z 9. októbra 2009 „podľa § 81 ods. 1

.. z úradnej povinnosti, v zmysle ust. “. Okresný súd

zároveň v ten istý deň uznesením č. k. -23 ustanovil sťažovateľovi za

opatrovníka mestskú časť B. (ďalej len „opatrovník“) a uznesením

č. k. -24 ustanovil súdnu znalkyňu na znalecké posúdenie duševného

stavu sťažovateľa, pričom jej úlohou malo byť po vyšetrení duševného stavu

sťažovateľa zodpovedať otázku, či sťažovateľ trpí duševným ochorením trvalého

alebo prechodného charakteru a či v dôsledku tohto ochorenia je schopný obstarávať

svoje záležitosti a samostatne konať bez obmedzenia, v obmedzenom rozsahu alebo

vôbec. Prípisom č. k. 102/09-4 z 2. novembra 2009 okresný prokurátor Okresnej

prokuratúry Bratislava II okresnému súdu oznámil, že vstupuje do namietaného

konania v zmysle .

4. Po oznámení súdnej znalkyne, že sťažovateľ sa nedostavil na jej predvolanie

na vyšetrenie svojho duševného stavu, a preto nemôže vypracovať znalecký posudok,

okresný súd uznesením č. k. -30 z 24. novembra 2009 nariadil

predvedenie sťažovateľa na vyšetrenie k súdnej znalkyni do prijímacej kancelárie

Psychiatrickej nemocnice v P. (ďalej aj „nemocnica“) na 8. december 2009 a pre

prípad zmarenia tohto termínu na 15. december 2009. Keďže v uvedených termínoch

sa nepodarilo zabezpečiť predvedenie sťažovateľa k súdnej znalkyni, okresný súd

uznesením

č. k. -35 z 22. decembra 2009 opätovne nariadil predvedenie sťažovateľa

na vyšetrenie k súdnej znalkyni do prijímacej kancelárie nemocnice na 15. január

2010 a pre prípad zmarenia tohto termínu na 22. január 2010.

5. Zo záznamu o predvedení Obvodného oddelenia Policajného zboru R. (ďalej

len „obvodné oddelenie“) založeného v súdnom spise sp. zn. (č. l. 62)

vyplýva, že sťažovateľ bol predvedený na vyšetrenie duševného stavu hliadkou

obvodného oddelenia 25. januára 2010 na žiadosť okresného súdu na základe jeho

uznesenia č. k. -30, ktoré bolo doručované sťažovateľovi pri predvedení

(ide o zrejmú chybu spisovej značky, správne má byť č. k. -35, pozn.)

a ktorým „súd nariadil vyšetrenie ku znalkyni: MUDr. G. H. do Psychiatrickej

nemocnice v P.– prijímacia ambulancia, dňa 15. 01. 2010 o 09.30 hod. alebo, v prípade

zmarenia tohto termínu – dňa 22. 01. 2010 v tej istej hodine“. Znalecký posudok

v predmetnej veci bol vypracovaný 25. februára 2010 a je súčasťou spisu.

6. Súčasťou predmetného spisu je aj podanie sťažovateľa z 22. februára 2010

označené ako „Odvolanie proti protizákonnému uzneseniu a chronickej trestnej činnosti

Okresného súdu Bratislava II“ (č. l. 43 a 44), v ktorom najmä tvrdí, že „nezákonná

sudkyňa... neoznámila MUDr. D. B., že proti nemu súd koná“, a že „MUDr. H.

nepredvolala MUDr. D. B. na vyšetrenie a tak súd nemôže konať podľa “.

Sťažovateľ v tejto súvislosti v označenom podaní najmä žiada, aby Krajský súd

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozhodol, že „zastavuje konanie 28 Ps 13/2008

pre nenaplnenia dôvodnosti konania o spôsobilosti na právne úkony“. V ten istý deň

sťažovateľ predložil okresnému súdu aj ďalšie svoje podanie označené ako „Sťažnosť

na nezákonnú sudkyňu, keď zákonnou sudkyňou je JUDr. K. G.“, v ktorom

predsedníčke okresného súdu okrem iného oznamuje, že mu sudkyňa v predmetnej

veci nedoručuje uznesenia, a žiada o ustanovenie advokáta na svoje zastupovanie

v tomto konaní. Ďalšími podaniami z 15. marca 2010 a 18. marca 2010 adresovanými

predsedníčke okresného súdu sťažovateľ uplatnil námietku zaujatosti proti sudkyni

JUDr. D. T. konajúcej v predmetnej veci a zároveň oznámil, že proti nej podal trestné

oznámenie (k spisu je priložená zápisnica o trestnom oznámení okresnej prokuratúry

č. k. -1 z 31. marca 2010, pozn.). Podaním z 1. apríla 2010 sťažovateľ

uplatnil námietku zaujatosti proti súdnej znalkyni a námietku „voči jej znaleckému

posudku“.

7. Zo spisu zároveň vyplýva, že o podaniach sťažovateľa z 22. februára 2010,

15. marca 2010, 18. marca 2010 a 1. apríla 2010 okresný súd do času predbežného

prerokovania sťažnosti ústavným súdom nerozhodoval, resp. sa nimi nezaoberal,

pričom zatiaľ nerozhodol ani v merite veci, t. j. o spôsobilosti sťažovateľa na právne

úkony.

II.1.2 Skutkové zistenia zo spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn.

V spise sp. zn. je založených aj viacero dokumentov zo spisu

Okresného súdu Bratislava I sp. zn. , čo ústavnému súdu signalizovalo, že

namietané konanie s týmto konaním bezprostredne súvisí, resp. na neho nadväzuje.

Preto si ústavný súd vyžiadal na účely predbežného prerokovania sťažnosti aj spis

Okresného súdu Bratislava I sp. zn. , z ktorého zistil:

1. Dňa 19. januára 2004 bolo proti sťažovateľovi vznesené obvinenie pre trestný

čin ohovárania podľa ( Trestný

zákon v znení neskorších predpisov platný a účinný do 31. decembra 2005 – ďalej len

„starý “), ktorého sa mal dopustiť tým, že od roku 1995 do júla 2002

oznámil rôznym osobám a inštitúciám v Slovenskej republike i v zahraničí v

osočujúcich listoch rôzne nepravdivé a hanlivé údaje o poškodených RNDr. Ľ. K.

a RNDr. M. K., CSc. Na základe príkazu Okresného súdu Bratislava I sp. zn.

219/04 z 11. marca 2004 boli na vyšetrenie duševného stavu sťažovateľa ako

obvineného pribratí dvaja znalci.

2. Dňa 19. apríla 2004 prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava I zastavil

trestné stíhanie sťažovateľa podľa (zákon č.

o trestnom konaní súdnom platný a účinný do 31. decembra 2005)

z dôvodu, že sťažovateľ nebol v čase činu pre nepríčetnosť trestne zodpovedný.

3. Dňa 23. decembra 2004 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava I

Okresnému súdu Bratislava I návrh na uloženie ochranného psychiatrického liečenia

sťažovateľovi. Návrh odôvodnil tým, že trestné stíhanie sťažovateľa bolo zastavené na

základe znaleckého posudku, podľa ktorého nebol v čase činu pre nepríčetnosť trestne

zodpovedný a podľa ktorého je pobyt sťažovateľa na slobode pre spoločnosť

nebezpečný. Znalci preto navrhli uložiť sťažovateľovi ochranné psychiatrické liečenie

ambulantnou formou.

4. Uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 2. februára

2005 v spojení s uznesením krajského súdu z 15. marca 2005 bolo sťažovateľovi

uložené podľa a starého ochranné psychiatrické

liečenie ambulantnou formou. Proti označenému uzneseniu krajského súdu podal

sťažovateľ sťažnosť podľa , o ktorej rozhodol ústavný súd

nálezom č. k. -63 z 10. mája 2006 tak, že krajský súd označeným

uznesením porušil jeho základné právo na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom podľa a právo na súdnu ochranu podľa

dohovoru a zároveň toto uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie

konanie.

5. Následne bola vec uznesením krajského súdu sp. zn. z 26.

septembra 2006 vrátená Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie. Okresný súd

Bratislava I uznesením sp. zn. z 25. septembra 2007 rozhodol o pribratí

znaleckého ústavu – Psychiatrickej nemocnice v P. na vyšetrenie duševného stavu

sťažovateľa.

6. Listom zo 7. júla 2008 riaditeľ nemocnice požiadal Okresný súd Bratislava I

vzhľadom „k zložitosti celého prípadu“, aby vydal uznesenie, ktorým „bude nariadené

vyšetrenie duševného stavu obv. MUDr. D. B. pozorovaním počas hospitalizácie

v psychiatrickej nemocnici“. V nadväznosti na to Okresný súd Bratislava I uznesením

sp. zn. z 15. júla 2008 na návrh riaditeľa nemocnice (znaleckého ústavu)

nariadil, aby bol sťažovateľ pozorovaný v zdravotníckom zariadení pre účely

vyšetrenia duševného stavu. Proti tomuto uzneseniu Okresného súdu Bratislava I

podal sťažovateľ v zákonnej lehote sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením sp. zn. 4

Tos 58/2009 zo 17. septembra 2009 zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) zákona

.

6. Na základe uvedeného Okresný súd Bratislava I 8. októbra 2009 predvolal

sťažovateľa do nemocnice na vykonanie znaleckého pozorovania a zároveň ho

upozornil na možnosť predvedenia podľa . Riaditeľ

nemocnice vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ sa nedostavil na vyšetrenie,

požiadal 10. júla 2009 Okresný súd Bratislava I o nariadenie predvedenia sťažovateľa.

Dňa 2. novembra 2009 Okresný súd Bratislava I požiadal o predvedenie sťažovateľa

Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Bratislava II.

7. Znalecký posudok v predmetnej veci z 26. marca 2010 je súčasťou spisu.

Konanie vedené Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. nebolo v čase

rozhodovania ústavného súdu právoplatne skončené.

II.2 Základné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu

Ústavný súd vychádzajúc zo svojich zistení konštatoval, že konanie vedené

okresným súdom pod sp. zn. , v rámci ktorého malo podľa tvrdenia

sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho garantovaných práv, nebolo v čase

doručenia sťažnosti ústavnému súdu právoplatne skončené, pričom v čase jej

predbežného prerokovania ústavným súdom nebolo vo veci meritórne rozhodnuté ani

na úrovni okresného súdu. Zároveň ústavný súd konštatoval, že posudzovanie

ústavnosti postupu Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Nt

13/2004 nie je predmetom tohto konania pred ústavným súdom, keďže sťažovateľ ho

v sťažnosti nenamieta; napriek tomu ústavný súd považoval za potrebné prihliadať

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti aj na svoje zistenia zo spisu Okresného súdu

Bratislava I, keďže ide o konania, v rámci ktorých sa niektoré procesné úkony

uskutočňujú paralelne [nariadenie predvedenia sťažovateľa k súdnej znalkyni pre

účely vypracovania znaleckého posudku (v konaní sp. zn. ) a predvedenie

sťažovateľa do nemocnice (znaleckého ústavu) na pozorovanie na účely vyšetrenia

duševného stavu a vypracovania znaleckého posudku (v konaní vedenom pod sp. zn. 1

Nt 13/2004) a samotné vypracovanie znaleckých posudkov v oboch označených

veciach], pričom zo spisov tiež vyplýva, že súdy konajúce v týchto veciach sú o svojich

procesných úkonoch vzájomne informované.

V súvislosti so skutočnosťou, že namietané konanie pred okresným súdom

nebolo v čase doručenia sťažnosti ani samotného predbežného prerokovania sťažnosti

právoplatne skončené, považoval ústavný súd za potrebné poukázať na svoju

konštantnú judikatúru, ktorá vychádza zo skutočnosti, že jeho právomoc rozhodovať

o sťažnostiach podľa je založená na princípe subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že

ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného

súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na

ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

().

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

(). Princíp subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie

zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané (, ).

Ústavný súd zastáva názor, že predpokladom záveru o porušení niektorého z

garantovaných práv je také jeho porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné

činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré

nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom

poriadku [(ďalej aj „OSP“) m. m. , , ]. Uvedený

názor zvlášť platí podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o základnom práve na

súdnu ochranu, resp. práve na spravodlivé súdne konanie, ktoré „je výsledkové“, to

znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako

celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov

(m. m. , , , ). Aj z ďalšej judikatúry

ústavného súdu (napr. , ), obdobne ako z judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002)

vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované

ako celok bolo spravodlivé v zmysle až , resp. dohovoru.

Aplikujúc uvedené právne názory na vec sťažovateľa ústavný súd zdôrazňuje, že

každé súdne konanie vrátane konania o spôsobilosti na právne úkony je od svojho začiatku

až po koniec procesom, v rámci ktorého možno pri vykonávaní jednotlivých procesných

úkonov naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia, a preto spravidla až po

právoplatnom skončení súdneho konania možno na ústavnom súde sťažnosťou podľa

namietať pochybenia vo veci konajúcich súdov, príp. iných orgánov

verejnej moci, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (m. m. , ,

) a ktoré dosahujú ústavnoprávny rozmer.

Skutočnosť, že konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. nebolo

v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu ešte právoplatne skončené, pričom navyše

okresný súd do dňa predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom v rámci tohto

konania meritórne ani nerozhodol, v zásade zakladá v súlade s uvedenými právnymi

názormi ústavného súdu reflektujúcimi princíp subsidiarity jeho právomoci dôvod na

odmietnutie sťažnosti ako predčasne podanej podľa aj

bez toho, aby ústavný súd posudzoval jednotlivé námietky sťažovateľa uvedené v sťažnosti.

Napriek uvedenému záveru ústavný súd v konkrétnych okolnostiach veci považoval

za potrebné zaoberať sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa aj jeho

jednotlivými námietkami, pričom sa sústredil najmä na posúdenie, či

a) ide o také námietky, ktoré sťažovateľ, príp. ďalší účastníci namietaného konania

(opatrovník, resp. okresná prokuratúra) ešte môže uplatniť (resp. ich už uplatnil) v jeho

ďalšom priebehu, resp. v odvolacom konaní a ktoré sú v rámci ďalšieho procesného postupu

okresného súdu, príp. v odvolacom konaní napraviteľné (korigovateľné), a teda také, ktoré

zakladajú dôvod na ich odmietnutie z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu,

b) nejde o zjavne neopodstatnené námietky, a teda zakladajúce dôvod na ich

odmietnutie z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ešte pred samotným posúdením jednotlivých námietok sťažovateľa ústavný súd

považoval za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej možno

o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo

namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.

ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ).

Rovnako tak pred preskúmaním jednotlivých námietok sťažovateľa proti postupu

okresného súdu v namietanom konaní ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že

konanie o pozbavení alebo obmedzení spôsobilosti na právne úkony je osobitným typom

konania, ktoré je upravené v až . Vzhľadom na účel sledovaný týmto

konaním (obmedzenie alebo pozbavenie spôsobilosti na právne úkony osoby, ktorá na

základe objektívnych zistení príslušného súdu nedokáže ovládnuť svoje konanie alebo

posúdiť jeho následky, pozn.) sa musí v rámci neho príslušný súd zamerať predovšetkým na

zistenie duševného stavu osoby, ktorej sa konanie bezprostredne týka, t. j. či ide o osobu,

ktorá je skutočne postihnutá duševnou poruchou a či táto porucha dosahuje intenzitu

predpokladanú príslušnými ustanoveniami ( a ). Ide tu

o otázku skutkovú, pri riešení ktorej musí súd spolupracovať so znalcami – lekármi, resp.

s príslušnými zdravotníckymi zariadeniami. Ďalším predpokladom rozhodnutia súdu

v tomto konaní je zistenie, či osoba postihnutá duševnou chorobou je, alebo nie je schopná

z tohto dôvodu si sama obstarávať svoje veci. Pri riešení tejto otázky súd vychádza zo

skutkových zistení urobených na základe posudku znalcov – lekárov v spojení s ostatnými

výsledkami dokazovania. Rozhodnutím súdu o pozbavení alebo obmedzení spôsobilosti na

právne úkony sa odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia mení právne

postavenie fyzickej osoby v tom zmysle, že nie je naďalej celkom alebo sčasti spôsobilá

svojimi právnymi úkonmi nadobúdať práva a povinnosti. Také rozhodnutie súd nemôže

vydať so spätnou účinnosťou.

II.3 K jednotlivým námietkam sťažovateľa

II.3.1 K námietke porušenia základného práva podľa

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

V súlade s nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Vychádzajúc z už citovaných právnych názorov týkajúcich sa princípu subsidiarity

ústavný súd poukazuje na ustanovenia a , zo

spojenia ktorých vyplýva, že odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa možno

odôvodniť aj tým, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený;

to neplatí, ak senát rozhodoval namiesto samosudcu. Podľa sú

skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa pri odvolaní

proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak sa týkajú

podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo

obsadenia súdu. Podľa je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Odvolanie ako riadny opravný prostriedok a dovolanie ako mimoriadny opravný

prostriedok umožňujú účastníkom súdneho konania namietať závažné procesné pochybenia,

ku ktorým podľa ich názoru došlo v priebehu namietaného konania, a tým sa v konaní pred

všeobecnými súdmi účinne domáhať ochrany svojho základného práva na zákonného sudcu

podľa . Tieto skutočnosti vyúsťujú do záveru, že sú to predovšetkým

všeobecné súdy, ktoré sú na základe účinných právnych prostriedkov nápravy dostupných

účastníkovi súdneho konania (a teda v posudzovanom prípade aj sťažovateľovi, pozn.)

oprávnené aj povinné poskytnúť ochranu namietanému porušeniu jeho základného práva na

zákonného sudcu (m. m. ) a až v prípade, že všeobecné súdy túto ochranu

nezabezpečia, má účastník súdneho konania (sťažovateľ) možnosť uchádzať sa o ochranu

tohto základného práva prostredníctvom sťažnosti podľa adresovanej

ústavnému súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatoval, že v prípade, ak by okresný súd

v konaní vedenom pod sp. zn. meritórne rozhodol, bude môcť sťažovateľ vo

vzťahu k namietanému porušeniu svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 podať v konaní pred všeobecnými súdmi opravné prostriedky (odvolanie, príp.

dovolanie) podľa príslušných ustanovení . Táto skutočnosť

vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodovať v tomto štádiu namietaného konania o tejto

námietke sťažovateľa a zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2

z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu. Navyše, zo

zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ už uplatnil námietku zaujatosti proti vo veci

konajúcej sudkyne, s ktorou sa bude musieť okresný súd, príp. krajský súd v ďalšom

priebehu namietaného konania vysporiadať.

Ústavný súd zároveň považoval za potrebné vyhodnotiť svoje zistenia, podľa ktorých

bola vec pridelená sudkyni JUDr. D. T. opatrením predsedníčky okresného súdu č. Spr

3910/08 z 24. novembra 2008 v súlade s platným rozvrhom práce po predchádzajúcom

oznámení pôvodnej zákonnej sudkyne JUDr. K. G., že sťažovateľ proti nej podal žalobu

o náhradu škody, čo považovala za skutočnosť odôvodňujúcu postup v súlade s prvou vetou

. Berúc do úvahy túto skutočnosť ústavný súd zastáva názor, že v danom

prípade k zmene zákonného sudcu v namietanom konaní došlo v súlade so zákonom, čo

zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.3.2 K námietke porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. z dôvodu nedoručovania

uznesení sťažovateľovi

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ namieta, že k porušeniu jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo

tým, že okresný súd, resp. jeho sudkyňa mu v namietanom konaní „nedoručovala žiadne

uznesenie“.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že procesnoprávna úprava konania

o spôsobilosti na právne úkony nadväzuje na hmotnoprávnu úpravu ustanovenú v § 10

ods. 1 , z ktorej vyplýva, že ak fyzická osoba pre duševnú poruchu,

ktorá nie je len prechodná, nie je vôbec schopná robiť právne úkony, súd ju pozbaví

spôsobilosti na právne úkony.

Podľa návrh na začatie konania o spôsobilosti na právne úkony

(pozbavenie, obmedzenie alebo vrátenie spôsobilosti na právne úkony) môže podať aj

zdravotnícke zariadenie, ktoré je v takom prípade účastníkom konania.

O zdravotnom stave vyšetrovaného súd v súlade s vyslúchne vždy

znalca. Na návrh znalca môže súd nariadiť, aby vyšetrovaný bol po čas najviac troch

mesiacov vyšetrovaný v zdravotníckom zariadení, ak je to nevyhnutne potrebné na

vyšetrenie zdravotného stavu.

Podľa súd môže rozhodnúť, že upustí od doručenia rozhodnutia

o spôsobilosti na právne úkony, ak by doručenie mohlo na adresáta pre jeho duševnú

poruchu pôsobiť nepriaznivo alebo ak adresát nie je schopný význam rozhodnutia pochopiť.

Zo spisu možno vyvodiť, že námietka sťažovateľa týkajúca sa nedoručovania

uznesení v namietanom konaní sa môže dotýkať piatich uznesení okresného súdu, a to

a) uznesenia č. k. -22 z 9. októbra 2009,

b) uznesenia č. k. -23 z 9. októbra 2009,

c) uznesenia č. k. -24 z 9. októbra 2009,

d) uznesenia č. k. -30 z 24. novembra 2009 a

e) uznesenia č. k. -35 z 22. decembra 2009.

K nedoručeniu uznesenia okresného súdu č. k. -22 z 9. októbra

2009 o začatí konania o spôsobilosti na právne úkony

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd doručoval uznesenie

č. k. -22 z 9. októbra 2009 o začatí konania o spôsobilosti sťažovateľa na

právne úkony z úradnej povinnosti až 4. mája 2010; sťažovateľ si označené uznesenie

prevzal 14. mája 2010.

Podľa aj bez návrhu môže súd začať konanie vo veciach

starostlivosti o maloletých, konanie o vyslovenie prípustnosti prevzatia alebo držania

v ústave zdravotníckej starostlivosti, konanie o spôsobilosti na právne úkony,

opatrovnícke konanie, konanie o vyhlásenie za mŕtveho, konanie o dedičstve a ďalšie

konanie, kde to pripúšťa zákon.

V súlade s o začatí konania bez návrhu vydá predseda senátu

uznesenie, ktoré doručí účastníkom do vlastných rúk, ak zákon neustanovuje inak.

Podľa odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu,

ktorým sa začalo konanie bez návrhu.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že okresný súd síce pochybil,

keď doručoval označené uznesenie sťažovateľovi až 4. mája 2010, súčasne však

s prihliadnutím na citovanú právnu úpravu zdôrazňuje, že toto pochybenie nemá takú

intenzitu, že by samo osebe zakladalo dôvod na vyslovenie porušenia práva

sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to najmä vzhľadom na skutočnosť, že proti

tomuto uzneseniu sťažovateľ nemohol podať odvolanie, a teda sa podľa platnej

právnej úpravy nemohol ani účinne brániť proti jeho vydaniu. Táto skutočnosť

zakladá podľa názoru ústavného súdu dôvod na odmietnutie sťažnosti vo vzťahu

k tejto námietke z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

K nedoručeniu uznesenia okresného súdu č. k. -23 z 9. októbra

2009 o ustanovení opatrovníka ad hoc

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd uznesenie č. k. 28 Ps 13/2008-

23, ktorým ustanovil opatrovníka ad hoc, doručil 14. októbra 2009 ustanovenému

opatrovníkovi, mestskej časti B.; sťažovateľovi doručoval toto uznesenie 4. mája 2010,

pričom doručené mu bolo až 14. mája 2010. Okresný súd pripustil v tomto uznesení

možnosť odvolať sa proti nemu.

Podľa tomu, o ktorého spôsobilosti na právne úkony ide,

ustanoví súd opatrovníka pre konanie.

Ustanovenie opatrovníka rozhodnutím príslušného súdu nesmie byť formálne,

pretože tu ide o všestrannú a efektívnu ochranu práv a oprávnených záujmov

zastúpeného. Dôležitosť tohto inštitútu je vyjadrená aj v práve toho, o ktorého

spôsobilosti súd koná, podať proti uzneseniu o ustanovení opatrovníka v konaní

o spôsobilosť na právne úkony odvolanie.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že okresný súd nesporne

pochybil, keď doručoval uznesenie č. k. -23 z 9. októbra 2009

o ustanovení opatrovníka sťažovateľovi až 4. mája 2010, súčasne však poukazuje na

skutočnosť, že sa tým sťažovateľovi otvorila možnosť podať proti tomuto uzneseniu

odvolanie, o ktorom by bol povinný rozhodnúť krajský súd. Zo zistení ústavného súdu

však vyplýva, že sťažovateľ túto možnosť nevyužil, t. j. proti označenému uzneseniu

odvolanie nepodal.

Ústavný súd na tomto základe dospel k záveru, že sťažovateľ mal vo vzťahu

k namietanému nedoručeniu uznesenia č. k. -23 z 9. októbra 2009 (resp.

presnejšie – proti jeho oneskorenému doručeniu, pozn.), ktorým malo podľa jeho

názoru dôjsť k porušeniu jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k dispozícii opravný

prostriedok, ktorý mohol a mal vyčerpať. O odvolaní proti tomuto uzneseniu by bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd ako odvolací súd. Táto skutočnosť

vylučuje právomoc ústavného súdu a zakladá vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa

dôvod na jej odmietnutie podľa pre nedostatok

právomoci ústavného súdu.

K nedoručeniu uznesenia okresného súdu č. k. -24 z 9. októbra

2009 o ustanovení súdnej znalkyne

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd uznesenie č. k. 28 Ps 13/2008-

24 z 9. októbra 2009, ktorým ustanovil v namietanom konaní súdnu znalkyňu, doručil

17. októbra 2009 súdnej znalkyni a 14. októbra 2009 opatrovníkovi; sťažovateľovi toto

uznesenie doručované nebolo. V poučení tohto uznesenia je uvedené, že odvolanie proti

nemu „... nie je prípustné. Prípadné námietky voči osobe znalca možno podať do 3 dní

písomne na tunajší súd.“. Na základe označeného uznesenia okresného súdu súdna

znalkyňa vypracovala znalecký posudok po vyšetrení duševného stavu sťažovateľa

25. februára 2010.

Zo zistení ústavného súdu tiež vyplýva, že podaním z 1. apríla 2010 uplatnil

sťažovateľ námietku zaujatosti proti súdnej znalkyni a námietku „voči jej znaleckému

posudku“ (zo spisu možno vyvodiť, že sťažovateľ námietky proti uznesenia

č. k. -24 z 9. októbra 2009 a znaleckého posudku podal potom, ako 25.

marca 2010 uplatnil svoje právo nahliadnuť do spisu, pozn.). Bez ohľadu na túto

skutočnosť ústavný súd konštatuje, že okresný súd pochybil, ak sťažovateľovi

nedoručil uznesenie č. k. -24 z 9. októbra 2009 o ustanovení súdnej

znalkyne, čím mu znemožnil v relevantnom čase (ešte pred vypracovaním znaleckého

posudku, pozn.) podať námietky proti osobe súdnej znalkyne.

Na druhej strane skutočnosť, že okresný súd sa bude musieť s námietkami

sťažovateľa uvedenými v jeho podaní z 1. apríla 2010 zaoberať a vysporiadať, bráni

ústavnému súdu vzhľadom na princíp subsidiarity v tom štádiu namietaného konania,

v ktorom sa nachádza v čase predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom,

aby sa meritórne s námietkou nedoručenia uznesenia okresného súdu č. k. 28 Ps

13/2008-24 z 9. októbra 2009 zaoberal a rozhodol o nej. Preto aj vo vzťahu k tejto

námietke existuje dôvod na jej odmietnutie pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Ústavný súd navyše pripomína, že podľa znalecký posudok

možno dať preskúmať aj inému znalcovi, vedeckému ústavu alebo inej inštitúcii, t. j.

sťažovateľ ako účastník namietaného konania mal a stále má možnosť požiadať

okresný súd o preskúmanie už vypracovaného znaleckého posudku inému znalcovi,

a to aj vzhľadom na námietky, ktoré uplatnil vo svojom podaní z 1. apríla 2010.

K námietke nedoručenia uznesení č. k. -30 z 24. novembra 2009

a č. k. -35 z 22. decembra 2009

Označenými uzneseniami okresný súd nariadil predvedenie sťažovateľa

k súdnej znalkyni pre účely vyšetrenia jeho duševného stavu. Keďže predvedenie

sťažovateľa na základe uznesenia č. k. -30 z 24. novembra 2009 sa

nepodarilo zabezpečiť, okresný súd opätovne nariadil jeho predvedenie k súdnej

znalkyni uznesením

č. k. -35 z 22. decembra 2009. Ústavný súd vo vzťahu k námietke

nedoručenia týchto uznesení konštatoval, že uznesenia všeobecného súdu o predvedení

účastníka na súd alebo určitý procesný úkon sa z povahy veci nedoručujú, resp. sa

doručujú až pri samotnom predvedení.

Predvolanie a predvedenie účastníkov konania alebo iných osôb (napr. svedkov)

na pojednávanie alebo iný úkon súdu je upravené v a . Podľa

predvolanie na súd sa deje spravidla písomne a v naliehavých prípadoch i telegraficky,

telefaxom alebo telefonicky. Predvolať možno i ústne na pojednávaní alebo pri inom

úkone súdu, na ktorom je predvolaný prítomný. Podľa v prípade, že

sa predvolaný bez ospravedlnenia neustanoví na výsluch alebo k znalcovi, môže ho súd

dať predviesť, ak o možnosti predvedenia predvolaného poučil. O predvedení

rozhodne súd uznesením, ktoré sa predvolanému doručí pri predvedení. Podľa § 52

ods. 2 o predvedenie požiada súd príslušný policajný orgán...

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že k predvedeniu sťažovateľa k súdnej

znalkyni došlo na základe uznesenia okresného súdu č. k. -35 z 22.

decembra 2009, ktoré bolo vydané na základe predchádzajúceho oznámenia súdnej

znalkyne, že sťažovateľ sa nedostavil na jej predvolanie na vyšetrenie svojho

duševného stavu. Navyše, zo spisu vyplýva, že okresný súd mal k dispozícii informácie

zo spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. , podľa ktorých sa sťažovateľ

ani v tomto konaní na predvolanie okresného súdu do nemocnice (znaleckého ústavu)

na účel pozorovania jeho duševného stavu nedostavil, pričom bol riadne upozornený

na možnosť predvedenia.

Na tomto základe možno konštatovať, že predvedenie sťažovateľa sa v zásade

uskutočnilo v súlade s ustanoveniami a , čo zakladá dôvod na

odmietnutie tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta nedoručenie uznesení

okresného súdu z 24. novembra 2009 a 22. decembra 2009 z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti. Zo súdneho spisu však ústavný súd zistil, že sťažovateľ vo svojom

podaní z 22. februára 2010 označenom ako „Odvolanie proti protizákonnému uzneseniu

a chronickej trestnej činnosti Okresného súdu Bratislava II“, ktorým namieta aj

nezákonnosť svojho predvedenia, okrem iného tvrdí, že súdna znalkyňa ho na

vyšetrenie duševného stavu riadne nepredvolala.

Vzhľadom na uvedené ide aj v tomto prípade o takú námietku sťažovateľa, s

ktorou sa bude musieť v ďalšom priebehu namietaného konania zaoberať

a vysporiadať okresný súd, príp. krajský súd ako odvolací súd, t. j. meritórnemu

preskúmaniu námietky nezákonnosti predvedenia sťažovateľa na vyšetrenie jeho

duševného stavu bráni ústavnému súdu aj v tomto prípade princíp subsidiarity jeho

právomoci.

II.3.3 K námietke porušenia práv podľa čl. 3 a čl. 5 dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a tiež konaním súdnej

znalkyne a riaditeľa nemocnice

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že podľa sťažovateľa k porušeniu jeho práv podľa

čl. 3 a čl. 5 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Ps

13/2008 a konaním súdnej znalkyne a riaditeľa nemocnice malo dôjsť tým, že bol 25.

januára 2010 predvedený „do P. nemocnice na znalecké dokazovanie..., kde bol proti

svojej vôli zbavený slobody“, a následne podrobený vyšetreniu svojho duševného stavu

(spôsobom odporujúcim požiadavkám vyplývajúcim z čl. 3 a čl. 5 dohovoru, pozn.),

pričom „prepustený“ bol až 19. februára 2010.

V súvislosti so skutočnosťou, že sťažovateľ namieta porušenie svojich práv

podľa čl. 3 a čl. 5 dohovoru nielen postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. , ale aj konaním súdnej znalkyne a riaditeľa nemocnice, považoval

ústavný súd za potrebné vyjadriť sa v prvom rade k tomu, či sťažnosť podľa čl. 127

ods. 1 môže smerovať aj proti znalcom, príp. zdravotníckym zariadeniam

(nemocniciam), resp. ich riaditeľom.

Z v spojení s a nasl. možno podľa

názoru ústavného súdu vyvodiť, že pasívne legitimovanými subjektmi, t. j. subjektmi

proti ktorým môže smerovať takáto sťažnosť, môžu byť len orgány verejnej moci. Za

orgány verejnej moci treba považovať predovšetkým štátne orgány a ďalej tiež orgány

územnej samosprávy, verejnoprávne inštitúcie, orgány záujmovej samosprávy, fyzické

osoba alebo právnické osoba, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci; porovnaj § 2

o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú štátom pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“).

Pod verejnou mocou treba rozumieť takú moc, ktorá „autoritatívne rozhoduje

o právach a povinnostiach subjektov, a to priamo alebo sprostredkovane. Subjekt

o právach alebo povinnostiach, ktorého rozhoduje orgán verejnej moci, nie je

v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom a obsah rozhodnutí tohto orgánu nezávisí

na vôli subjektu.“ [uznesenie Ústavného súdu Českej a Slovenskej Federatívnej

Republiky (ďalej len „Ústavný súd ČSFR“) sp. zn. z 9. júna 1992].

Podľa o znalcoch, tlmočníkoch

a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o znalcoch“) znalec, tlmočník alebo prekladateľ je fyzická

osoba alebo právnická osoba splnomocnená štátom na vykonávanie činnosti podľa

tohto zákona, ktorá je

a) zapísaná v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov alebo

b) nezapísaná v tomto zozname, ak je ustanovená za znalca, prekladateľa alebo

tlmočníka podľa § 15.

Podľa § 2 ods. 2 zákona o znalcoch znalec, tlmočník alebo prekladateľ podľa

odseku 1 písm. a) vykonáva svoju činnosť pre súd, iný orgán verejnej moci, fyzickú

osobu alebo právnickú osobu (ďalej len „zadávateľ“).

Podľa § 2 ods. 3 zákona o znalcoch znalec, tlmočník alebo prekladateľ podľa

odseku 1 písm. b) môže vykonávať svoju činnosť len pre súd alebo iný orgán verejnej

moci.

Vychádzajúc z citovaných ustanovení zákona o znalcoch možno podľa názoru

ústavného súdu dospieť k záveru, že znalec síce vykonáva svoju znaleckú činnosť pre

štátny orgán, príp. iný orgán verejnej moci alebo iného zadávateľa, ale pri výkone

tejto činnosti nepochybne nie je orgánom verejnej moci a ani pri tejto činnosti nemá

postavenie orgánu verejnej moci. Rozhodujúcim kritériom na určenie, či určitý orgán

alebo fyzická osoba, resp. právnická osoba v zmysle

v konkrétnej situácii koná ako orgán verejnej moci, je totiž skutočnosť, či „tento

rozhoduje o právach a povinnostiach iných osôb a či sú jeho rozhodnutia vynutiteľné

štátnou mocou alebo či môže štát do týchto práv a povinností zasahovať. Orgánom

v právnom zmysle slova je právnická osoba vykonávajúca svoju činnosť ako

povinnosť alebo kompetenciu a je zriadená k trvalému a opakujúcemu sa výkonu

činnosti.“ (uznesenie Ústavného súdu ČSFR sp. zn. z 9. júna 1992). Súdny

znalec pri výkone znaleckej činnosti podľa názoru ústavného súdu nedisponuje

oprávnením (právomocou) rozhodovať o právach a povinnostiach iných osôb a jeho

znalecké posudky (odborné vyjadrenia) nie sú vynutiteľné štátnou mocou. Súdny

znalec koná vždy z poverenia ad hoc súdu alebo iného orgánu verejnej moci.

Zmyslom znaleckého dokazovania (odborného vyjadrenia) je ozrejmenie

skutkových okolností, na posúdenie ktorých treba odborné znalosti a skúsenosti

potrebné pre právne posúdenie veci. Zistenie duševného stavu osoby, o pozbavenie

spôsobilosti ktorej ide, je skutkovou otázkou, ktorej zodpovedanie prioritne

neprináleží súdu, ale osobe, ktorá má dostatok odborných znalostí, aby sa touto

otázkou zaoberala a náležite ju aj zodpovedala, a ktorá je v zmysle zákona spôsobilá

takúto činnosť vykonávať. V prípade, ak súd alebo iný orgán verejnej moci poverí

súdneho znalca výkonom znaleckej činnosti z dôvodu, že sám nedisponuje potrebnou

odbornou kvalifikáciou pre takúto činnosť, tak mu zároveň nedeleguje (nezveruje) a

ani nemôže delegovať (zveriť) časť svojich právomocí, ktoré mu prislúchajú ako

orgánu verejnej moci. Uvedený záver potvrdzuje aj skutočnosť, že právne posúdenie

veci je vždy ponechané súdu (uplatnením zásady voľného hodnotenia dôkazov), príp.

inému orgánu verejnej moci, a nie súdnemu znalcovi, ktorý sa zásadne nemôže

vyjadrovať k otázkam právnym, ale len skutkovým. Obdobný záver možno vyvodiť aj

vo vzťahu k riaditeľovi zdravotníckeho zariadenia (nemocnice), ktorý sa „len“ z

poverenia súdu alebo iného orgánu verejnej moci podieľa na vytvorení podmienok,

ktoré umožnia vypracovanie znaleckého posudku, ale pri výkone tejto činnosti nemá

postavenie orgánu verejnej moci.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že vo veci sťažovateľa nemožno

súdnu znalkyňu ani riaditeľa nemocnice považovať za subjekty, proti ktorých postupu

(konaniu) možno podať sťažnosť podľa . Ich konanie súvisiace so

zabezpečovaním vypracovania a vypracovaním znaleckého posudku na základe

rozhodnutia všeobecného súdu možno považovať na účely sťažnosti podľa čl. 127 ods.

1 za činnosť, ktorá síce súvisí s prebiehajúcim konaním – je súčasťou

dokazovania nariadeného vo veci konajúcim súdom – ale nemá mocenské atribúty. Je

vecou a povinnosťou príslušného súdu vyhodnotiť okolnosti, za akých došlo

k zabezpečeniu dôkazu (znaleckého posudku), a zvážiť do akej miery je využiteľný pre

rozhodnutie vo veci samej.

Nad rámec uvedeného záveru ústavný súd poznamenáva, že platný právny

poriadok nevylučuje uplatnenie individuálnej právnej zodpovednosti súdneho znalca,

príp. riaditeľa zdravotníckeho zariadenia (nemocnice) vrátane trestnoprávnej

zodpovednosti za ich konanie súvisiace so zabezpečovaním prípravy a vypracovania

znaleckého posudku, ak pôjde o také konanie, ktoré je v rozpore s právnym

poriadkom. Toto tvrdenie potvrdzuje okrem iného aj skutočnosť, že

obsahuje v § 347 aj skutkovú podstatu trestného činu nepravdivého znaleckého

posudku, tlmočníckeho úkonu a prekladateľského úkonu, alebo v súvislostiach

uvádzaných sťažovateľom trestný čin neposkytnutia pomoci podľa § 177 Trestného

zákona. V tejto súvislosti ústavný súd vzal na vedomie, že sťažovateľ proti postupu

súdnej znalkyne a riaditeľa nemocnice podal trestné oznámenie, s ktorým sa musia

orgány činné v trestnom konaní zaoberať postupom upraveným v § 196 a nasl.

a meritórne o ňom rozhodnúť.

Za daných okolností sa ústavný súd obmedzil na skúmanie otázky, či

k porušeniu práv sťažovateľa podľa čl. 3 a čl. 5 dohovoru mohlo dôjsť postupom

okresného súdu v namietanom konaní, resp. či proti tomuto postupu okresného súdu

má sťažovateľ v súčasnom štádiu tohto konania k dispozícii právne prostriedky

ochrany, o ktorých bude povinný rozhodnúť okresný súd, príp. odvolací súd.

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému

alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Sťažovateľ namieta aj porušenie čl. 5 dohovoru, pričom nerozlišuje medzi jeho

jednotlivými odsekmi. Z povahy veci ale možno odvodiť, že namieta porušenie čl. 5

ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom: ...

b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osoby preto, že sa nepodrobila

rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie

povinnosti ustanovenej zákonom...“.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 5 dohovoru ústavný súd uvádza, že

o neprípustnom pozbavení, resp. obmedzení osobnej slobody v zmysle čl. 5 ods. 1

dohovoru nemožno hovoriť v prípadoch, keď k jej pozbaveniu, resp. obmedzeniu

dôjde postupom a spôsobom, ktorý je v súlade so zákonom a ktorý predvída tento

článok dohovoru.

Súčasťou právnej úpravy konania o spôsobilosti na právne úkony jej aj § 187

ods. 3 , podľa ktorého „O zdravotnom stave vyšetrovaného súd vyslúchne vždy

znalca. Na návrh znalca môže súd nariadiť, aby vyšetrovaný bol po čas najviac troch

mesiacov vyšetrovaný v zdravotníckom zariadení, ak je to nevyhnutne potrebné na

vyšetrenie zdravotného stavu.“.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že všeobecný

súd nemôže rozhodnúť o pozbavení alebo obmedzení spôsobilosti na právne úkony

určitej fyzickej osoby bez vypočutia znalca. Účelom tohto ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku je zabezpečiť, aby súd v tomto konaní meritórne rozhodol

predovšetkým na základe odborného posúdenia duševného stavu tejto fyzickej osoby

znalcom (znalcami), ktoré je spravidla vyjadrené v znaleckom posudku. Naplniť účel

tohto ustanovenia možno len vtedy, ak sa fyzická

osoba podrobí vyšetreniu svojho duševného stavu. Za daných okolností možno podľa

názoru ústavného súdu považovať rozhodnutie všeobecného súdu, ktorý pri

rešpektovaní postupu predvídaného v ustanoveniach a nariadi

predvedenie fyzickej osoby pred súdneho znalca na účely vyšetrenia jeho duševného

stavu, za postup, ktorý má síce za následok obmedzenie osobnej slobody tejto osoby

(na čas nevyhnutne potrebný na vyšetrenie duševného stavu), ale zároveň ide o postup,

ktorý je zlučiteľný s čl. 5 ods. 1 dohovoru, keďže k obmedzeniu osobnej slobody pri

ňom dôjde z dôvodu predvídaného čl. 5 ods. 1 písm. b) dohovoru. Rovnako tak je

podľa názoru ústavného súdu zlučiteľné s čl. 5 ods. 1 dohovoru aj rozhodnutie vo veci

konajúceho súdu, ktorým na základe návrhu znalca nariadi, „aby vyšetrovaný bol po

čas najviac troch mesiacov vyšetrovaný v zdravotníckom zariadení, ak je to

nevyhnutne potrebné na vyšetrenie zdravotného stavu“ ( druhá veta ,

pozn.), keďže aj v tomto prípade ide o obmedzenie osobnej slobody z dôvodu

predvídaného čl. 5 ods. 1 písm. b) dohovoru.

Sťažovateľ tvrdí, že v nemocnici bol „nezákonne držaný“ od 25. januára 2010 do

19. februára 2010. Toto tvrdenie sťažovateľa by zakladalo dôvod na vyslovenie

porušenia čl. 5 ods. 1 dohovoru v prípade, ak by bol sťažovateľ „držaný“ v nemocnici

len na základe uznesenia okresného súdu č. k. -24 z 9. októbra 2009,

pretože v tomto konaní okresný súd podľa zistení ústavného súdu na návrh súdnej

znalkyne neurčil v súlade s druhou vetou čas (obdobie), počas

ktorého sa má (malo) vyšetrovanie jeho duševného stavu v zdravotníckom zariadení

uskutočniť. Za daných okolností by totiž obmedzenie osobnej slobody v trvaní viac ako

troch týždňov bez uplatnenia postupu podľa druhej vety podľa

názoru ústavného súdu zjavne presahovalo čas nevyhnutný na vyšetrenie duševného

stavu sťažovateľa na účely konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 28 Ps

13/2008. Na druhej strane ústavný súd zo spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1

Nt 13/2004 zistil, že v tomto čase sa uskutočňovalo pozorovanie sťažovateľa

v zdravotníckom zariadení (nemocnici) pre účely vyšetrenia jeho duševného stavu,

ktoré nariadil tento súd na základe svojho uznesenia z 15. júla 2008, ktoré bolo

potvrdené aj uznesením krajského súdu (po predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľa)

sp. zn. zo 17. septembra 2009. Pozorovanie duševného stavu sťažovateľa

v tomto prípade bolo podľa zistení ústavného súdu nariadené v súlade s ustanoveniami

a . V danom prípade je preto rozhodujúce pre záver

o prípadnom porušení práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru zistenie, či

v danom období, t. j. od 25. januára 2010 do 19. februára 2010 bol v nemocnici

„držaný“ na účely konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. , alebo

išlo o jeho „držanie“ v nemocnici na účely konania vedeného Okresný súdom

Bratislava I pod sp. zn. . Toto zisťovanie však v súčasnom štádiu

namietaného konania nepatrí do právomoci ústavného súdu, ale do právomoci

okresného súdu, príp. odvolacieho súdu (pozri ďalej, pozn.).

K porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 3 dohovoru malo podľa jeho tvrdenia dôjsť

v období, keď bol „nezákonne držaný“ v nemocnici (v období od 25. januára 2010 do

19. februára 2010, pozn.) tým, že v tomto období „... prekonal dve hrozby smrti

HYPERTENZNÚ KRÍZU, keď mal byť okamžite liečený na izbe intenzívnej starostlivosti

a INFARKT srdca, keď k sťažovateľovi nebol privolaný ani len službukonajúci lekár

a nebola ani v jednom prípade zabezpečená adekvátna liečba, sťažovateľ bol vystavený

riziku smrti!!!!!“.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že podaním z 1. apríla 2010 sťažovateľ

uplatnil v rámci námietok proti znaleckému posudku aj námietky proti postupu pri

jeho príprave a vypracovaní, pričom z obsahu týchto námietok vyplýva, že postup,

prostredníctvom ktorého bol znalecký posudok vypracovaný, nebol podľa tvrdenia

sťažovateľa zlučiteľný s požiadavkami vyplývajúcimi z čl. 3 a čl. 5 dohovoru.

V ďalšom priebehu namietaného konania bude povinnosťou okresného súdu sa

s týmto podaním sťažovateľa zaoberať a vysporiadať a až tak vo veci meritórne

rozhodnúť. Zároveň je tiež nepochybné, že tieto námietky bude môcť sťažovateľ (ale

tiež okresný prokurátor, príp. opatrovník ako účastníci konania) prípadne uplatniť aj

v odvolaní proti meritórnemu rozhodnutiu okresného súdu v predmetnej veci.

Na tomto základe ústavný súd konštatoval, že vo vzťahu k namietanému

porušeniu práv podľa čl. 3 a čl. 5 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom

konaní má sťažovateľ k dispozícii účinné právne prostriedky ochrany, o ktorých sú

(budú) povinné rozhodnúť vo veci konajúce všeobecné súdy. Táto skutočnosť podľa

názoru ústavného súdu zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti z dôvodu

nedostatku právomoci ústavného súdu.

Sumarizujúc svoje predbežné závery k jednotlivým námietkam sťažovateľa proti

postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , ktorými malo byť

porušené jeho základné právo podľa a práva podľa , a

ods. 1 dohovoru, ústavný súd po predbežnom prerokovaní jeho sťažnosti dospel k záveru, že

sťažovateľ uplatnil v sťažnosti proti postupu okresného súdu také námietky, ktoré možno

podľa odmietnuť buď z dôvodu nedostatku právomoci

alebo z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo

výroku tohto uznesenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa ako celku bolo bez právneho

významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších nárokoch sťažovateľa uplatnených

v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2010