Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 389/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti I., s. r. o., S., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou H., s. r. o., B., konajúcej prostredníctvom konateľa a advokáta

JUDr. M. H., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. -183 z 25.

novembra 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. mája 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti I., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2010

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti I., s. r. o., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej

Advokátskou kanceláriou H., s. r. o., B., konajúcej prostredníctvom konateľa a advokáta

JUDr. M. H., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -183 z 25. novembra 2009 a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. mája 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je odporcom v konaní vedenom Okresným

súdom Michalovce (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. . Žalobca

„v predmetnom spore spochybňuje naše vlastnícke právo. V konaní pritom dôvodí údajným

porušením povinností uložených nám predbežným opatrením OS Michalovce

č. -59 z 24. 10. 2003, z ktorého bol ako fyzická osoba jedným z oprávnených.

Platnosť a účinnosť uvedeného predbežného opatrenia je podľa žaloby základom

predmetného sporu.“.

Zákonným sudcom v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. je

JUDr. Z. Š. (ďalej len „zákonný sudca“), ktorý je zákonným sudcom aj vo veci vedenej

okresným súdom pod sp. zn. , v rámci ktorej bolo vydané sťažovateľom

označené predbežné opatrenie.

„Po zistení existencie súdneho sporu a oboznámení sa s jeho obsahom“ dospel

sťažovateľ k presvedčeniu, že zákonný sudca a všetci sudcovia okresného súdu by mali byť

z prerokovávania veci vylúčení, pretože „... existuje závažné podozrenie o nedostatku

nestrannosti menovaného sudcu, nakoľko by tento mal v konaní hodnotiť svoje vlastné

prvšie rozhodnutie a z ohľadom na vyjadrenie ďalších sudcov OS Michalovce v konaní

vedeného medzi rovnakými účastníkmi, ktorí sami vyjadrili svoju zaujatosť

vo veci i celého súdu OS Michalovce“.

Sťažovateľ 23. októbra 2009 vzniesol námietku zaujatosti proti zákonnému sudcovi

pre jeho pomer k veci a tiež proti všetkým sudcom okresného súdu. Krajský súd rozhodol

o námietke zaujatosti uznesením č. k. -183 z 25. novembra 2009 tak, že ju

„odmietol dôvodiac aplikáciou , v zmysle ktorého sa na našu námietku

nemá prihliadať a teda vec podľa jeho názoru ani nemala byť predkladaná vyššiemu súdu.

K našej námietke zaujatosti vznesenej voči všetkým ostatným sudcom OS Michalovce sa

nevyjadril vôbec.“.

Sťažovateľ podal proti označenému uzneseniu krajského súdu odvolanie

„Namietajúc postup i rozhodnutie KS v Košiciach, dôvodiac osobitne na nesprávnosť

záveru KS Košice (aplikácia ) ako i absenciou rozhodovania o našej druhej

námietke (proti všetkým sudcom OS Michalovce)...“, v ktorom žiadal vylúčiť zákonného

sudcu, ako i všetkých ostatných sudcov okresného súdu z prerokovávania predmetnej veci

a túto prikázať inému prvostupňovému súdu Slovenskej republiky.

Dňa 23. júna 2010 bolo sťažovateľovi prostredníctvom okresného súdu doručené

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 28. mája 2010, ktorým zastavil konanie

o námietkach zaujatosti dôvodiac, že „... NS SR avšak ani iný (všeobecný) súd SR nie je

príslušný vo veci rozhodnúť“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza, že „Hoci riadne a včas vzniesli... dôvodné

námietky zaujatosti, príslušné súdy - Krajský súd Košice i NS SR sa vecou odmietli

zaoberať, hoci každý z iného dôvodu.“.

Okresný súd podľa sťažovateľa „postupoval plne v súlade so zákonom, keď vec

predložil v súlade s ust. Krajskému súdu v Košiciach a nepostupoval podľa

.

Bolo ale potom povinnosťou Krajského súdu Košice vec riadne prejednať, čo sa však

podľa nášho názoru nestalo. Rozhodnutie KS Košice tak ostalo prinajmenšom v časti

o námietke zaujatosti proti všetkým sudcom OS Michalovce zjavne neodôvodnené, teda

arbitrárne. Najvyšší súd odmietol naše odvolanie dôvodiac, že sa nejedná o odvolanie,

nakoľko Krajský súd Košice mal vo veci prejednania námietok zaujatosti konať ako

nadriadený súd. Rozhodnutie nadriadeného súdu je podľa názoru NS SR rozhodnutím mimo

rámca inštančného postupu. Uzavrel preto, že proti rozhodnutiu o námietke zaujatosti

zákon nepripúšťa žiadny opravný prostriedok.“.

Podľa tvrdenia sťažovateľa „Záver NS SR v uvedenej veci, podporený obdobným

záverom 3. civilného senátu NS SR sp. zn.: ... neobstojí“, pretože „o námietke

zaujatosti všetkých sudcov Okresného súdu Michalovce môže rozhodovať po prvý raz

výlučne inštančne nadriadený súd, ktorý ale v nijakom prípade nemôže rozhodovať ako súd

odvolací.

Vylúčenie možnosti preskúmania záveru súdu o námietke zaujatosti podľa nášho

názoru potom nemá oporu v zákone, ako tvrdí NS SR. Naopak, zákon (201 prvá veta )

takýto postup výslovne dovoľuje.

Záver NS SR potom nie len že porušuje , ale vo svojich dôsledkoch priamo

zasahuje do našich ústavných práv na spravodlivý proces.“.

Sťažovateľ v tejto súvislosti tvrdí, že namietaným uznesením najvyššieho súdu mu

bolo „odňaté právo na prístup k súdu“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa I., s. r. o. na prístup k súdu podľa

Slovenskej republiky, ako aj právo na prejednanie veci pred nezávislým a nestranným

súdom podľa , rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č.

zo dňa 28. 5. 2010 ako i rozhodnutím Krajského súdu Košice č. 2

-183 zo dňa 25. 11. 2009 porušené boli.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. zo dňa 28. 5. 2010 ako

i rozhodnutie Krajského súdu Košice č. -183 zo dňa 25. 11. 2009 sa zrušujú

a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR, prípadne Krajskému súdu Košice na ďalšie konanie.

Porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní odo dňa

doručenia tohto nálezu prostredníctvom jeho právneho zástupcu, ktoré budú vyúčtované

v priebehu konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie

súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno

hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (, ).

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ 23. októbra 2009 vzniesol

v konaní pred okresným súdom sp. zn. námietku zaujatosti proti zákonnému

sudcovi pre jeho pomer k veci a tiež proti všetkým sudcom okresného súdu.

Krajský súd rozhodol o námietke zaujatosti uznesením č. k. -183

z 25. novembra 2009 tak, že ju vrátil súdu prvého stupňa ako bezdôvodne predloženú.

Krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie aplikáciou § 14 ods. 3 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“), v zmysle ktorého „Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú

okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho

rozhodovaní v iných veciach.“.

Podľa názoru krajského súdu „Ak sa námietka zaujatosti týka len okolností,

ustanovených v § 14 ods. 3, súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec

nadriadenému súdu nepredkladá... Z uvedeného dôvodu súd prvého stupňa na takéto

podanie žalovaného v 2. rade nemal prihliadať a v tomto prípade nemal ani vec

nadriadenému súdu predkladať.

Keďže tvrdené skutočnosti nie sú dôvodmi na vylúčenie sudcu, ktorému bola vec

pridelená na konanie a rozhodnutie, nie sú splnené podmienky na rozhodovanie o vznesenej

námietke zaujatosti voči ostatným sudcom Okresného súdu Michalovce, pretože títo

v predmetnej veci nekonajú a nemôžu konať pokiaľ vo veci koná JUDr. Z. Š. Preto o tejto

námietke nebolo rozhodované.“. Namietané uznesenie krajského súdu nadobudlo

právoplatnosť 7. januára 2010.

Sťažovateľ v podaní označenom ako „odvolanie proti uzneseniu Krajského súdu

v Košiciach č. k. -183 o námietke zaujatosti“ z 26. februára 2010 žiadal, aby

najvyšší súd napadnuté uznesenie krajského súdu zmenil tak, že vylúči zákonného sudcu,

ako i všetkých ostatných sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania veci

vedenej pod sp. zn. a vec prikáže na prerokovanie a rozhodovanie inému

prvostupňovému súdu Slovenskej republiky.

Najvyšší súd rozhodol uznesením č. k. -223 z 28. mája 2010 tak, že

konanie o opravnom prostriedku proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 25. novembra 2009 zastavil. Svoje uznesenie odôvodnil skutočnosťou, že predmetné

odvolanie „smeruje proti takému uzneseniu krajského súdu, kde nie je daná funkčná

príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (a ani žiadneho iného súdu) o ňom

rozhodovať, nezostalo iné riešenie, než aby pre uvedený neodstrániteľný nedostatok

podmienky konania bolo konanie o tomto opravnom prostriedku v zmysle § 104 ods. 1

zastavené“.

Z odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu ďalej vyplýva, že

upravuje odvolanie ako univerzálny riadny opravný prostriedok

účastníka, ktorým je možné napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa, pokiaľ to zákon

výslovne nevylučuje. V prerokovávanej veci však smeruje opravný prostriedok sťažovateľa

proti spomenutému uzneseniu krajského súdu, ktorý rozhodoval v postavení nadriadeného

súdu (porovnaj , pozn.). Napadnuté rozhodnutie podľa názoru najvyššieho

súdu nie je rozhodnutím prvostupňového súdu (ako sa mylne domnieva sťažovateľ), ktoré

by bolo možné napadnúť odvolaním za podmienok ustanovených zákonom, a preto najvyšší

súd nie je funkčne príslušný na prerokovanie odvolania proti tomuto uzneseniu krajského

súdu.

Najvyšší súd zdôraznil, že rozhodnutie nadriadeného súdu vydané v konaní

o vylúčení sudcov podľa je síce rozhodnutie konečné, ale je vynesené

mimo rámca inštančného postupu, t. j. v takomto prípade krajský súd nekoná ani ako súd

prvého stupňa a ani ako súd odvolací. Proti takému rozhodnutiu zákon nepripúšťa žiadny

opravný prostriedok (teda ani dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok účastníka,

a preto vyslovený záver o chýbajúcej funkčnej príslušnosti najvyššieho súdu platí

i v prípade, že by sa podanie – opravný prostriedok sťažovateľa neposúdilo ako odvolanie,

ale ako dovolanie). Na tomto základe najvyšší súd dospel k záveru, že v danom prípade

nejestvuje žiadny funkčne príslušný súd, ktorý by mohol o takomto opravnom prostriedku

sťažovateľa rozhodnúť a v tejto súvislosti poukázal aj na zhodu jeho názorov v predmetnej

veci „s konštantnou judikatúrou o danej otázke (porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. , publikované v časopise Zo súdnej praxe v čísle

vydania /zväzku/ 4 ročník 1998 na strane 81)“.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa a posudzovaní v nej uplatnených

námietok ústavný súd vychádzal zo svojej stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (mutatis mutandis , ). Preto nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, resp. či

v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od

znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ,

).

Ústavný súd posúdil argumentáciu krajského súdu a najvyššieho súdu uvedenú

v odôvodneniach namietaných uznesení a dospel k záveru, že zodpovedá ústavne

konformnej interpretácii a aplikácii príslušných ustanovení

(najmä až a a nasl. , pozn.), a preto považuje obe sťažovateľom

napadnuté uznesenia za ústavne akceptovateľné a udržateľné. V danom prípade tak krajský

súd, ako aj najvyšší súd svoje uznesenia riadne odôvodnili, pričom ide o také uznesenia,

ktoré v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne. Oba vo veci sťažovateľa

konajúce a rozhodujúce súdy rešpektovali platnú procesnoprávnu úpravu konania

o odvolaní a konania o námietke zaujatosti, a teda postupovali v súlade s .

Postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi konania v občianskoprávnej veci nemožno považovať za porušenie základného

práva podľa . Súhlas s argumentáciou sťažovateľa by naopak viedol

k absurdnému záveru, a to, že rešpektovaniu základného práva podľa

zodpovedá taký postup súdov, ktorý nie je v súlade s platnou právnou úpravou ich konania

a rozhodovania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2010