Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 389/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. O. M., S., vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. O. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2010

doručená sťažnosť JUDr. O. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“), práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na prejednanie svojej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“

alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

2. Sťažovateľ v sťažnosti odôvodňuje porušenie označených práv tým, že okresný

súd spôsobil prieťahy v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. týkajúcom sa

obvineného J. L., ktorému bol sťažovateľ ako advokát 12. júla 1996 ustanovený za obhajcu.

Okresný súd na vlastnú žiadosť sťažovateľa zrušil 7. februára 1997 jeho ustanovenie za

obhajcu v tejto trestnej veci. Sťažovateľ predložil okresnému súdu 3. marca 1997

faktúru – návrh na priznanie trov obhajoby v sume 2 420 Sk. Podľa sťažovateľa okresný súd

porušil jeho práva, pretože až do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo

sťažovateľovi doručené uznesenie okresného súdu o priznaní odmeny za obhajobu

obvineného. Sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie práva podľa čl. 4 ods. 2

dohovoru. Ústavný súd z obsahu sťažnosti usúdil, že sťažovateľ považoval výkon obhajoby

ako ustanovený obhajca ex offo za výkon nútenej alebo povinnej práce.

3. Sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„1. Základné právo JUDr. O. M. garantované v Slovenskej

republiky a čl. 4 ods. 2 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v konaní Okresného súdu v Poprade sp. zn. bolo porušené.

2. Okresnému súdu v Poprade sa prikazuje konať bez prieťahov.

3. JUDr. O. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 18.000,- Eur

(osemnásťtisíc), ktorú sumu je Okresný súd v Poprade povinný zaplatiť na jeho sporožírový

účet v Slovenskej sporiteľni v Poprade č. ú.: ... do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti

rozhodnutia.

4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky ukladá zaplatiť trovy právneho

zastupovania JUDr. O. M. v sume / po vyčíslení / na účet jeho právneho zástupcu /meno po

ustanovení / do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.

5. Okresný súd v Poprade je povinný uhradiť štátu trovy právneho zastupovania

v sume / po vyčíslení / na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. ... vedený

v štátnej pokladnici do pätnástich dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.“

Sťažovateľ zároveň požiadal spolu so sťažnosťou o ustanovenie advokáta na

zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

Ústavnému súdu bol 30. septembra 2010 doručený „Dodatok k sťažnosti zo dňa

28. 7. 2010“. Z uvedeného dodatku vyplýva, že sťažovateľovi bola 27. septembra 2010

uhradená poštovou poukážkou odmena za obhajobu v sume 80,33 €. Napriek tomu

sťažovateľ trvá na svojej sťažnosti, pretože podľa jeho názoru tým, že mu nebolo doručené

uznesenie o odmene za obhajobu, nebol ani dôvod uhradiť mu odmenu za zastupovanie.

II.

4. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

6. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu základného práva

podľa a práva podľa dohovoru

v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn.

7. Ústavný súd požiadal o vyjadrenie okresný súd, ktorý sa k sťažnosti sťažovateľa

písomne vyjadril 30. augusta 2010 a zároveň ústavnému súdu doručil na nahliadnutie celý

trestný spis týkajúci sa obvineného J. L. Ústavný súd zo spisu zistil, že účastníkmi trestného

konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. boli Š. H., V. L., M. F., Z. C.,

H. L., Z. L., M. L. a J. L., ktorý bol v tomto konaní zastúpený sťažovateľom ako obhajcom

na základe ustanovenia okresným súdom. Okresný súd zrušil na žiadosť sťažovateľa jeho

ustanovenie za obhajcu 7. februára 1997. Sťažovateľ predložil okresnému súdu 3. marca

1997 faktúru – návrh na priznanie trov obhajoby v sume 2 420 Sk. Uznesením na hlavnom

pojednávaní 16. decembra 1997 okresný súd vylúčil na samostatné prerokovanie trestnú vec

proti obžalovanému J. L., ako aj Š. H. a V. L. Trestné konanie proti týmto obžalovaným

bolo následne vedené na okresnom súde pod sp. zn. . Táto trestná vec bola

právoplatne skončená až rozsudkom okresného súdu z 25. apríla 2005, ktorý nadobudol

právoplatnosť v ten istý deň, teda 25. apríla 2005.

Okresný súd priznal sťažovateľovi odmenu za obhajobu odsúdeného J. L. uznesením

sp. zn. z 28. januára 2004 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“ alebo

„uznesenie“). Uznesenie okresného súdu bolo zasielané sťažovateľovi na adresu sídla

advokátskej kancelárie sťažovateľa K. a na adresu trvalého pobytu sťažovateľa S. Zásielka

doručovaná na adresu sídla advokátskej kancelárie sťažovateľa sa vrátila okresnému súdu

3. októbra 2005 s poznámkou od pošty, že adresát (sťažovateľ) je na tejto adrese neznámy.

Zásielka doručovaná sťažovateľovi na adresu trvalého pobytu sa okresnému súdu vrátila

30. novembra 2005 s poznámkou od pošty, že adresát (sťažovateľ) zásielku neprevzal

v odbernej lehote. Okresný súd preto už nezisťoval ďalšiu adresu sťažovateľa a podľa § 63

o trestnom konaní súdnom ( účinný do

31. decembra 2005, ďalej len „ účinný do 31. decembra 2005“) vyznačil na

uznesení ako deň jeho právoplatnosti 15. november 2005. Zo spisu nevyplýva, že

sťažovateľ okresný súd požiadal o doručovanie uznesenia do väzby, prípadne že okresný

súd akýmkoľvek spôsobom upovedomil o zmene miesta doručovania.

Učtáreň okresného súdu zaslala peňažné prostriedky sťažovateľovi na posledný

známy účet uvedený v predloženej faktúre z 3. marca 1997. Dňa 27. júla 2006 banka súdu

oznámila neexistenciu pôvodného účtu sťažovateľa a poukázané peňažné prostriedky boli

vrátené na účet súdu.

Dňa 3. augusta 2006 okresný súd vyžiadal od Obecného úradu v S. (ďalej len

„obecný úrad“) správu o pobyte sťažovateľa pre účely poukázania peňažných prostriedkov

na adresu jeho pobytu.

Obecný úrad oznámil okresnému súdu, že sťažovateľ sa v obci zdržiava.

Učtáreň prevzala správu o pobyte sťažovateľa 16. novembra 2006. Po preverení

stavu likvidácie trov obhajoby a overení si aktuálnej adresy sťažovateľa bola odmena za

obhajobu v sume 80,33 € opätovne poukázaná 8. septembra 2010 na adresu jeho

prechodného pobytu. Z dôvodu zmeny čísla dodávacej pošty však táto platba bola súdu tiež

vrátená a následne 23. septembra 2010 opätovne poukázaná na aktuálne číslo účtu

dodávacej pošty, ktorú sťažovateľ, ako sám uvádza, prevzal 27. septembra 2010.

8. Zo spisu vyplýva, že okresnému súdu nebola iná adresa sťažovateľa známa, preto

mu doručoval uznesenie z 28. januára 2004 na adresu trvalého pobytu a adresu

sídla jeho advokátskej kancelárie. Je pravdou, že sťažovateľ bol v období od 15. júla 2004

do 15. júna 2006, teda v období doručovania predmetného uznesenia, vo väzbe, a teda sa

nezdržiaval v mieste doručenia. Okresný súd však nemohol mať vedomosť o tejto

skutočnosti, aj keď bol sťažovateľ bývalý advokát, pretože sťažovateľ bol vzatý do väzby

uznesením Okresného súdu Kežmarok. Sťažovateľ mal sám súdu oznámiť svoje vzatie do

väzby v záujme doručovania písomností. Ani po prepustení z väzby však súdu dodatočne

neoznámil, že bol vo väzbe, a neinformoval sa o stave svojej veci. Pritom, ako sám uvádza,

vo svojej sťažnosti bol oboznámený predsedom okresného súdu, že o odmene za obhajobu

bolo rozhodnuté uznesením 28. januára 2004, a ako osoba s právnickým vzdelaním mohol

predpokladať, že uznesenie mu bude potrebné doručiť. Okresný súd už nezisťoval aktuálnu

adresu sťažovateľa a na základe správy pošty, že adresát (sťažovateľ) si zásielku neprevzal

v odbornej lehote, vyznačil na uznesení o priznaní odmeny za obhajobu právoplatnosť

15. novembra 2005 podľa účinného do 31. decembra 2005.

Z obsahu spisu však nevyplýva, že okresný súd mal alebo aspoň mohol mať vedomosť

o tom, že sťažovateľ sa nezdržiaval v mieste doručovania uznesenia. Súd preto nemal dôvod

pochybovať o správnosti oznámenia pošty.

9. Ústavný súd preto dospel k záveru, že pokiaľ sťažovateľ namieta skutočnosť, že

mu nebolo doručené uznesenie okresného súdu, túto skutočnosť si zapríčinil sám sťažovateľ

svojou nečinnosťou. V súlade so zásadou vigilantibus iura mal sťažovateľ oznámiť

okresnému súdu zmenu adresy na doručovanie, a pokiaľ mu uznesenie nebolo doručené,

mal požiadať o jeho dodatočné doručenie. Po oboznámení sa s obsahom spisu okresného

súdu pod sp. zn. ústavný súd zistil, že o odmene sťažovateľa bolo rozhodnuté

(uznesením okresného súdu z 28. januára 2004), toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť

a odmena bola sťažovateľovi už vyplatená. Ústavný súd nezistil, že by postup okresného

súdu v časti týkajúcej sa rozhodovania o odmene sťažovateľa bol poznačený „zbytočnými

prieťahmi“ v zmysle či v zmysle dohovoru, ktoré by zavinil

súd. Z judikatúry ústavného súdu zároveň vyplýva, že v takom prípade je potrebné sťažnosť

odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (napr. , , ,

).

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru

v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn.

10. Sťažovateľ sa v sťažnosti domáhal porušenia práva podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru,

ktorý garantuje zákaz nútených a povinných prác. Sťažovateľ však bližšie neodôvodnil,

v čom konkrétne mal okresný súd uvedené právo porušiť. Ústavný súd preto dospel

k záveru, že sťažovateľ zrejme považoval výkon obhajoby ako ustanovený obhajca za

výkon nútenej či povinnej práce.

Podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru od nikoho sa nebude vyžadovať, aby vykonával nútené

alebo povinné práce.

Podľa čl. 4 ods. 3 dohovoru za „nútenú alebo povinnú prácu“ sa na účely tohto

článku nepovažuje:

... d) práca alebo služba, ktorá tvorí súčasť bežných občianskych povinností.

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“) advokácia pomáha uplatňovať ústavné právo

fyzických osôb na obhajobu a chrániť ostatné práva a záujmy fyzických osôb a právnických

osôb (ďalej len „klient“) v súlade s , ústavnými zákonmi,

so zákonmi a s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Podľa § 1 ods. 2 zákona o advokácii výkonom advokácie je zastupovanie klientov

v konaní pred súdmi..., obhajoba v trestnom konaní...

Podľa § 2 ods. 3 zákona o advokácii je advokátske povolanie slobodné povolanie,

ktoré možno vykonávať len podľa tohto zákona.

11. Podľa ústavného súdu je výkon obhajoby ako ustanovený obhajca súčasťou

realizácie poslania advokácie, ktorá je slobodným povolaním. Sťažovateľ sa sám

dobrovoľne rozhodol vykonávať povolanie advokáta. Sťažovateľ bol ustanovený za obhajcu

opatrením z 12. júla 1996, o zrušenie ustanovenia požiadal písomne, predseda okresného

súdu mu vyhovel a 7. februára 1997 zrušil jeho ustanovenie za obhajcu. Sťažovateľ teda

rozhodne nebol nútený vykonávať obhajobu naďalej proti svojej vôli. Za úkony vykonané

ako ustanovený obhajca mu bola priznaná odmena, ktorá mu už bola dokonca aj vyplatená.

Ústavný súd poukazuje v tejto súvislosti aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre

ľudské práva, podľa ktorého za prácu podobnú plneniu bežných občianskych povinností

[v zmysle čl. 4 ods. 3 písm. d) dohovoru] treba považovať aj bezplatnú právnu pomoc

advokáta ex offo (Van der Mussele c. Belgicko, 1983).

Ústavný súd preto považuje sťažnosť aj v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil,

že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva

alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne

ako zjavne neopodstatnený (napr. , ).

12. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol v celom rozsahu ako

zjavne neopodstatnenú. Pretože došlo k odmietnutiu sťažnosti v celom rozsahu, ústavný súd

sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa (priznanie finančného zadosťučinenia, náhrada

trov právneho zastupovania), keďže tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti

vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2010