Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 389/2010
PDF · 204.64 KB
No categories available
I. ÚS 389/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. O. M., S., vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 198/1996 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. O. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2010
doručená sťažnosť JUDr. O. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 4 ods. 2 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“
alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 198/1996.
2. Sťažovateľ v sťažnosti odôvodňuje porušenie označených práv tým, že okresný
súd spôsobil prieťahy v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 198/1996 týkajúcom sa
obvineného J. L., ktorému bol sťažovateľ ako advokát 12. júla 1996 ustanovený za obhajcu.
Okresný súd na vlastnú žiadosť sťažovateľa zrušil 7. februára 1997 jeho ustanovenie za
obhajcu v tejto trestnej veci. Sťažovateľ predložil okresnému súdu 3. marca 1997
faktúru – návrh na priznanie trov obhajoby v sume 2 420 Sk. Podľa sťažovateľa okresný súd
porušil jeho práva, pretože až do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo
sťažovateľovi doručené uznesenie okresného súdu o priznaní odmeny za obhajobu
obvineného. Sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie práva podľa čl. 4 ods. 2
dohovoru. Ústavný súd z obsahu sťažnosti usúdil, že sťažovateľ považoval výkon obhajoby
ako ustanovený obhajca ex offo za výkon nútenej alebo povinnej práce.
3. Sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby o jeho sťažnosti takto rozhodol:
„1. Základné právo JUDr. O. M. garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 4 ods. 2 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v konaní Okresného súdu v Poprade sp. zn. 2 T 198/96 bolo porušené.
2. Okresnému súdu v Poprade sa prikazuje konať bez prieťahov.
3. JUDr. O. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 18.000,- Eur
(osemnásťtisíc), ktorú sumu je Okresný súd v Poprade povinný zaplatiť na jeho sporožírový
účet v Slovenskej sporiteľni v Poprade č. ú.: ... do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti
rozhodnutia.
4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky ukladá zaplatiť trovy právneho
zastupovania JUDr. O. M. v sume / po vyčíslení / na účet jeho právneho zástupcu /meno po
ustanovení / do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.
5. Okresný súd v Poprade je povinný uhradiť štátu trovy právneho zastupovania
v sume / po vyčíslení / na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. ... vedený
v štátnej pokladnici do pätnástich dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.“
Sťažovateľ zároveň požiadal spolu so sťažnosťou o ustanovenie advokáta na
zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.
Ústavnému súdu bol 30. septembra 2010 doručený „Dodatok k sťažnosti zo dňa
28. 7. 2010“. Z uvedeného dodatku vyplýva, že sťažovateľovi bola 27. septembra 2010
uhradená poštovou poukážkou odmena za obhajobu v sume 80,33 €. Napriek tomu
sťažovateľ trvá na svojej sťažnosti, pretože podľa jeho názoru tým, že mu nebolo doručené
uznesenie o odmene za obhajobu, nebol ani dôvod uhradiť mu odmenu za zastupovanie.
II.
4. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
6. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K namietanému porušeniu základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 2 T 198/1996
7. Ústavný súd požiadal o vyjadrenie okresný súd, ktorý sa k sťažnosti sťažovateľa
písomne vyjadril 30. augusta 2010 a zároveň ústavnému súdu doručil na nahliadnutie celý
trestný spis týkajúci sa obvineného J. L. Ústavný súd zo spisu zistil, že účastníkmi trestného
konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 2 T 198/96 boli Š. H., V. L., M. F., Z. C.,
H. L., Z. L., M. L. a J. L., ktorý bol v tomto konaní zastúpený sťažovateľom ako obhajcom
na základe ustanovenia okresným súdom. Okresný súd zrušil na žiadosť sťažovateľa jeho
ustanovenie za obhajcu 7. februára 1997. Sťažovateľ predložil okresnému súdu 3. marca
1997 faktúru – návrh na priznanie trov obhajoby v sume 2 420 Sk. Uznesením na hlavnom
pojednávaní 16. decembra 1997 okresný súd vylúčil na samostatné prerokovanie trestnú vec
proti obžalovanému J. L., ako aj Š. H. a V. L. Trestné konanie proti týmto obžalovaným
bolo následne vedené na okresnom súde pod sp. zn. 2 T 67/98. Táto trestná vec bola
právoplatne skončená až rozsudkom okresného súdu z 25. apríla 2005, ktorý nadobudol
právoplatnosť v ten istý deň, teda 25. apríla 2005.
Okresný súd priznal sťažovateľovi odmenu za obhajobu odsúdeného J. L. uznesením
sp. zn. 2 T 198/96 z 28. januára 2004 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“ alebo
„uznesenie“). Uznesenie okresného súdu bolo zasielané sťažovateľovi na adresu sídla
advokátskej kancelárie sťažovateľa K. a na adresu trvalého pobytu sťažovateľa S. Zásielka
doručovaná na adresu sídla advokátskej kancelárie sťažovateľa sa vrátila okresnému súdu
3. októbra 2005 s poznámkou od pošty, že adresát (sťažovateľ) je na tejto adrese neznámy.
Zásielka doručovaná sťažovateľovi na adresu trvalého pobytu sa okresnému súdu vrátila
30. novembra 2005 s poznámkou od pošty, že adresát (sťažovateľ) zásielku neprevzal
v odbernej lehote. Okresný súd preto už nezisťoval ďalšiu adresu sťažovateľa a podľa § 63
zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok účinný do
31. decembra 2005, ďalej len „Trestný poriadok účinný do 31. decembra 2005“) vyznačil na
uznesení ako deň jeho právoplatnosti 15. november 2005. Zo spisu nevyplýva, že
sťažovateľ okresný súd požiadal o doručovanie uznesenia do väzby, prípadne že okresný
súd akýmkoľvek spôsobom upovedomil o zmene miesta doručovania.
Učtáreň okresného súdu zaslala peňažné prostriedky sťažovateľovi na posledný
známy účet uvedený v predloženej faktúre z 3. marca 1997. Dňa 27. júla 2006 banka súdu
oznámila neexistenciu pôvodného účtu sťažovateľa a poukázané peňažné prostriedky boli
vrátené na účet súdu.
Dňa 3. augusta 2006 okresný súd vyžiadal od Obecného úradu v S. (ďalej len
„obecný úrad“) správu o pobyte sťažovateľa pre účely poukázania peňažných prostriedkov
na adresu jeho pobytu.
Obecný úrad oznámil okresnému súdu, že sťažovateľ sa v obci zdržiava.
Učtáreň prevzala správu o pobyte sťažovateľa 16. novembra 2006. Po preverení
stavu likvidácie trov obhajoby a overení si aktuálnej adresy sťažovateľa bola odmena za
obhajobu v sume 80,33 € opätovne poukázaná 8. septembra 2010 na adresu jeho
prechodného pobytu. Z dôvodu zmeny čísla dodávacej pošty však táto platba bola súdu tiež
vrátená a následne 23. septembra 2010 opätovne poukázaná na aktuálne číslo účtu
dodávacej pošty, ktorú sťažovateľ, ako sám uvádza, prevzal 27. septembra 2010.
8. Zo spisu vyplýva, že okresnému súdu nebola iná adresa sťažovateľa známa, preto
mu doručoval uznesenie z 28. januára 2004 na adresu trvalého pobytu a adresu
sídla jeho advokátskej kancelárie. Je pravdou, že sťažovateľ bol v období od 15. júla 2004
do 15. júna 2006, teda v období doručovania predmetného uznesenia, vo väzbe, a teda sa
nezdržiaval v mieste doručenia. Okresný súd však nemohol mať vedomosť o tejto
skutočnosti, aj keď bol sťažovateľ bývalý advokát, pretože sťažovateľ bol vzatý do väzby
uznesením Okresného súdu Kežmarok. Sťažovateľ mal sám súdu oznámiť svoje vzatie do
väzby v záujme doručovania písomností. Ani po prepustení z väzby však súdu dodatočne
neoznámil, že bol vo väzbe, a neinformoval sa o stave svojej veci. Pritom, ako sám uvádza,
vo svojej sťažnosti bol oboznámený predsedom okresného súdu, že o odmene za obhajobu
bolo rozhodnuté uznesením 28. januára 2004, a ako osoba s právnickým vzdelaním mohol
predpokladať, že uznesenie mu bude potrebné doručiť. Okresný súd už nezisťoval aktuálnu
adresu sťažovateľa a na základe správy pošty, že adresát (sťažovateľ) si zásielku neprevzal
v odbornej lehote, vyznačil na uznesení o priznaní odmeny za obhajobu právoplatnosť
15. novembra 2005 podľa § 63 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005.
Z obsahu spisu však nevyplýva, že okresný súd mal alebo aspoň mohol mať vedomosť
o tom, že sťažovateľ sa nezdržiaval v mieste doručovania uznesenia. Súd preto nemal dôvod
pochybovať o správnosti oznámenia pošty.
9. Ústavný súd preto dospel k záveru, že pokiaľ sťažovateľ namieta skutočnosť, že
mu nebolo doručené uznesenie okresného súdu, túto skutočnosť si zapríčinil sám sťažovateľ
svojou nečinnosťou. V súlade so zásadou vigilantibus iura mal sťažovateľ oznámiť
okresnému súdu zmenu adresy na doručovanie, a pokiaľ mu uznesenie nebolo doručené,
mal požiadať o jeho dodatočné doručenie. Po oboznámení sa s obsahom spisu okresného
súdu pod sp. zn. 2 T 198/96 ústavný súd zistil, že o odmene sťažovateľa bolo rozhodnuté
(uznesením okresného súdu z 28. januára 2004), toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
a odmena bola sťažovateľovi už vyplatená. Ústavný súd nezistil, že by postup okresného
súdu v časti týkajúcej sa rozhodovania o odmene sťažovateľa bol poznačený „zbytočnými
prieťahmi“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy či v zmysle čl. 6 ods. 2 dohovoru, ktoré by zavinil
súd. Z judikatúry ústavného súdu zároveň vyplýva, že v takom prípade je potrebné sťažnosť
odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, III. ÚS 59/05,
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru
v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 2 T 198/1996
10. Sťažovateľ sa v sťažnosti domáhal porušenia práva podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru,
ktorý garantuje zákaz nútených a povinných prác. Sťažovateľ však bližšie neodôvodnil,
v čom konkrétne mal okresný súd uvedené právo porušiť. Ústavný súd preto dospel
k záveru, že sťažovateľ zrejme považoval výkon obhajoby ako ustanovený obhajca za
výkon nútenej či povinnej práce.
Podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru od nikoho sa nebude vyžadovať, aby vykonával nútené
alebo povinné práce.
Podľa čl. 4 ods. 3 dohovoru za „nútenú alebo povinnú prácu“ sa na účely tohto
článku nepovažuje:
... d) práca alebo služba, ktorá tvorí súčasť bežných občianskych povinností.
Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“) advokácia pomáha uplatňovať ústavné právo
fyzických osôb na obhajobu a chrániť ostatné práva a záujmy fyzických osôb a právnických
osôb (ďalej len „klient“) v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi,
so zákonmi a s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Podľa § 1 ods. 2 zákona o advokácii výkonom advokácie je zastupovanie klientov
v konaní pred súdmi..., obhajoba v trestnom konaní...
Podľa § 2 ods. 3 zákona o advokácii je advokátske povolanie slobodné povolanie,
ktoré možno vykonávať len podľa tohto zákona.
11. Podľa ústavného súdu je výkon obhajoby ako ustanovený obhajca súčasťou
realizácie poslania advokácie, ktorá je slobodným povolaním. Sťažovateľ sa sám
dobrovoľne rozhodol vykonávať povolanie advokáta. Sťažovateľ bol ustanovený za obhajcu
opatrením z 12. júla 1996, o zrušenie ustanovenia požiadal písomne, predseda okresného
súdu mu vyhovel a 7. februára 1997 zrušil jeho ustanovenie za obhajcu. Sťažovateľ teda
rozhodne nebol nútený vykonávať obhajobu naďalej proti svojej vôli. Za úkony vykonané
ako ustanovený obhajca mu bola priznaná odmena, ktorá mu už bola dokonca aj vyplatená.
Ústavný súd poukazuje v tejto súvislosti aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre
ľudské práva, podľa ktorého za prácu podobnú plneniu bežných občianskych povinností
[v zmysle čl. 4 ods. 3 písm. d) dohovoru] treba považovať aj bezplatnú právnu pomoc
advokáta ex offo (Van der Mussele c. Belgicko, 1983).
Ústavný súd preto považuje sťažnosť aj v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil,
že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva
alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne
ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).
12. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v celom rozsahu ako
zjavne neopodstatnenú. Pretože došlo k odmietnutiu sťažnosti v celom rozsahu, ústavný súd
sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa (priznanie finančného zadosťučinenia, náhrada
trov právneho zastupovania), keďže tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti
vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. októbra 2010