Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 367/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť M. C., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky rozsudkom Okresného súdu Čadca sp. zn. z 21. decembra 2009

a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 25. mája 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. C. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. septembra

2010 doručená sťažnosť M. C., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 (ďalej len „“) a základného práva vlastniť majetok

podľa rozsudkom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp.

zn. z 21. decembra 2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a postupom

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 25. mája 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„Rozsudkom Okresného súdu v Čadci č. k. zo dňa 21. 12. 2009 bolo

vysporiadané bezpodielové spoluvlastníctvo mňa sťažovateľa a mojej bývalej manželky po

rozvode manželstva…

Rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. zo dňa 25. 5. 2010 bol

rozsudok Okresného súdu v Čadci č. k. zo dňa 21. 12. 2009 potvrdený...

Svojou sťažnosťou na Ústavnom súde Slovenskej republiky namietam rozsudok

Krajského súdu v Žiline č. k... zo dňa 25. 5. 2010 v spojení s rozsudkom

Okresného súdu v Čadci č. k... zo dňa 21. 12. 2009…

Ustanovenia a 150 upravujú spôsob a podmienky

vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva po jeho zániku. Ustanovenia vychádzajú zo

zásahy rovnakých podielov účastníkov pri vyporiadaní a zásady spravodlivého a rovného

vyporiadania. Súčasťou týchto zásad je aj predpoklad, že k vyporiadaniu a vyrovnaniu

dôjde v primeranom čase.

Z rozsudkov Okresného súdu v Čadci a Krajského súdu v Žiline vyplýva, že došlo

k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva po rozvode manželstva, konkrétne

nehnuteľnosť - byt bol prikázaný do výlučného vlastníctva odporkyne. Odporkyňa sa stala

výlučnou vlastníckou bytu. ja som o vlastníctvo bytu prišiel. Odporkyňa môže užívať byt

a požívať úžitky z toho vyplývajúce, ja som sa stal bezdomovcom, byt, ktorý mi slúžil na

bývanie, už nie je mojim vlastníctvom. Súčasne z rozsudkov súdov vyplýva, že vyrovnanie mi

bude poskytnuté v 84 mesačných splátkach, teda po 7 rokov. Na jednej strane som prišiel

o vlastníctvo a vyrovnanie mi bude poskytnuté až po 7 rokoch. Vyrovnanie podiel má slúžiť

na to, aby aj druhý účastník konania mohol pokračovať v primeranom živote, aký viedol

pred vyporiadaním. Z mesačných splátok si nemôžem dovoliť kúpiť primeraný byt,

napríklad garsónku, teda nemôžem po rozhodnutí súd viesť život, aký som viedol pred jeho

rozhodnutím.

Súd má byť spravodlivý a má rozhodovať podľa zákona. Som hlboko presvedčený, že

rozsudky Krajského súdu v Žiline č. k. č. k. zo dňa 25. 5. 2010 a Okresného

súdu v Čadci č. k. zo dňa 21. 12. 2009 takýmito nie sú…

Porušenie práva podľa článku 46 odsek 1 vidím v tom,

že súdy pri svojom rozhodovaní nepostupovali v súlade so zákonmi, predovšetkým

, ktorý upravuje pravidlá pre vyporiadanie bezpodielového

spoluvlastníctva po jeho zániku, čím mi neposkytli právnu ochranu v konaní pred súdom.

Súdy majú byť garantmi zachovávania zákonnosti a spravodlivosti v spoločnosti. Tak

v časti upravujúcej postavenie účastníkov konania a ich práva

v konaní pred súdmi ako aj , konkrétne v časti upravujúcej bezpodielové

spoluvlastníctvo, vychádzajú zo zásady rovnosti, tak rovnosti v konaní ako aj rovnosti

v právach a povinnostiach. Súdy základné právo sťažovateľa nerešpektovali.

Porušenie práva podľa článku 20 odsek 1 vidím v tom,

že súdy pri svojom rozhodovaní vykonali vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva

spôsobom, ktorým ma zbavili vlastníctva bez primeraného zadosťučinenia poskytnutého

v primeranej lehote, tak aby vyporiadanie nebolo na prospech iba jednému účastníkovi,

respektíve aby druhý účastník nebol poškodený v práve vlastniť majetok a v práve na

ochranu vlastníckeho práva. Súdy základné právo sťažovateľa nerešpektovali.“

Sťažovateľ preto navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„Základné právo M. C. na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 odsek 1

a základné právo M. C. vlastniť majetok podľa článku 20 odsek

1 bolo postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k.

zo dňa 25. 5. 2010 a rozsudkom Okresného súdu v Čadci č. k. zo

dňa 21. 12. 2009 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k.

zo dňa 25. 5. 2010 a rozsudok Okresného sád u v Čadci č. k. zo

dňa 21. 12. 2009 a prikazuje, aby Okresnému súdu v Čadci v konaní č. vec

opätovne prejednať a rozhodnúť.“

Sťažovateľ požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov

na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom s poukazom na svoje nepriaznivé osobné

a majetkové pomery.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľ namietal porušenie ním označených základných práv rozsudkom

okresného súdu a rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného

súdu na základe sťažovateľom podaného odvolania. Predmetom súdneho konania, v ktorom

boli vydané sťažovateľom napadnuté rozsudky, bolo vyporiadanie bezpodielového

spoluvlastníctva sťažovateľa a jeho bývalej manželky (ďalej len „BSM“) po rozvode ich

manželstva. Podstatou námietok sťažovateľa je jeho nesúhlas so spôsobom vyporiadania

BSM napadnutými rozsudkami najmä v časti, ktorou bolo odporkyni uložené splácanie

sumy 8 325,97 € z titulu vyrovnania hodnoty nadobúdaných podielov z BSM v prospech

sťažovateľa v 84 mesačných splátkach.

K namietanému porušeniu základných práv rozsudkom okresného súdu

Sťažovateľ v petite sťažnosti namietal porušenie svojich práv rozsudkom okresného

súdu napriek tomu, že okresný súd neoznačil ako porušovateľa svojich práv, čím je daný

dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre jej neprípustnosť.

Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti je daný dôvod na jej odmietnutie aj pre nedostatok

právomoci ústavného súdu z dôvodu, že preskúmanie zákonnosti a ústavnosti označeného

rozsudku okresného súdu bolo na základe prípustného opravného prostriedku (odvolania)

preskúmateľné a aj preskúmané krajským súdom.

K namietanému porušeniu základných práv rozsudkom krajského súdu

Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá

povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť (). K odopretiu súdnej ochrany preto

nedochádza, ak osobe bolo umožnené domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na príslušnom súde za predpokladu, že tento súd vo veci riadne konal a meritórne

rozhodol ().

Ak ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (, ). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis

, , , ).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

rozhodujúce aj v okolnostiach tohto prípadu.

Ústavný súd preto v tomto konaní skúmal, či rozsudok krajského súdu vydaný

v odvolacom konaní je z ústavného hľadiska udržateľný a akceptovateľný.

Ústavný súd konštatuje, že o svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru

ústavného súdu predmetný výklad a následná aplikácia ustanovení

v znení neskorších predpisov o vyporiadanie BSM zo strany

krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje, napadnutým rozhodnutím neboli porušené

princípy spravodlivého procesu, a preto nemohlo dôjsť ani k namietanému porušeniu

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa .

Podľa názoru ústavného súdu procesný postup všeobecných súdov v predmetnej veci

bol uskutočnený zákonom predvídaným spôsobom, a preto ho aj ústavný súd považuje za

ústavne relevantný a akceptovateľný.

zaručené základné právo na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z

ods. 1 pritom neznamená aj právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom

a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým procesným

návrhom účastníka konania (napr. , ).

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že postupom a rozhodnutím

krajského súdu nijako nemohlo dôjsť k namietanému porušeniu garantovaných ústavných

práv. Taktiež konanie nevykazuje znaky svojvôle, resp. nie je arbitrárne, čo neumožňuje

stotožniť sa s názorom sťažovateľa o nespravodlivosti konania všeobecného súdu

konajúceho v jeho veci. Pritom podľa názoru ústavného súdu nemožno opomínať fakt, že

samotná nespokojnosť sťažovateľa s postupom konajúceho súdu nie je dôkazom o jeho

neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

všeobecného súdu svojím vlastným.

Aj v minulosti už ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných

súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne (napr. , ), preto nemôže rozhodovať

o sporoch súkromnoprávnych tak, ako sa toho domáhal sťažovateľ, ktorý ho obsahom

sťažnosti staval do bežnej prieskumnej inštancie krajského súdu.

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ) zastáva

názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1

, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až . Inak povedané, o prípadnom

porušení základného práva podľa by bolo možné uvažovať zásadne len

vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48

, resp. v spojení s ich porušením.

Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa

v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi

sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2010