Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 367/2010
PDF · 167.34 KB
No categories available
I. ÚS 367/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť M. C., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Okresného súdu Čadca sp. zn. 10 C 7/2007 z 21. decembra 2009
a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 141/2010 a jeho
rozsudkom z 25. mája 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. C. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. septembra
2010 doručená sťažnosť M. C., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp.
zn. 10 C 7/2007 z 21. decembra 2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a postupom
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Co 141/2010 a jeho rozsudkom z 25. mája 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
„Rozsudkom Okresného súdu v Čadci č. k. 10C/7/2007 zo dňa 21. 12. 2009 bolo
vysporiadané bezpodielové spoluvlastníctvo mňa sťažovateľa a mojej bývalej manželky po
rozvode manželstva…
Rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 5Co/141/2010 zo dňa 25. 5. 2010 bol
rozsudok Okresného súdu v Čadci č. k. 10C/7/2007 zo dňa 21. 12. 2009 potvrdený...
Svojou sťažnosťou na Ústavnom súde Slovenskej republiky namietam rozsudok
Krajského súdu v Žiline č. k... 5Co/141/2010 zo dňa 25. 5. 2010 v spojení s rozsudkom
Okresného súdu v Čadci č. k... 10C/7/2007 zo dňa 21. 12. 2009…
Ustanovenia § 149 a 150 Občianskeho zákonníka upravujú spôsob a podmienky
vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva po jeho zániku. Ustanovenia vychádzajú zo
zásahy rovnakých podielov účastníkov pri vyporiadaní a zásady spravodlivého a rovného
vyporiadania. Súčasťou týchto zásad je aj predpoklad, že k vyporiadaniu a vyrovnaniu
dôjde v primeranom čase.
Z rozsudkov Okresného súdu v Čadci a Krajského súdu v Žiline vyplýva, že došlo
k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva po rozvode manželstva, konkrétne
nehnuteľnosť - byt bol prikázaný do výlučného vlastníctva odporkyne. Odporkyňa sa stala
výlučnou vlastníckou bytu. ja som o vlastníctvo bytu prišiel. Odporkyňa môže užívať byt
a požívať úžitky z toho vyplývajúce, ja som sa stal bezdomovcom, byt, ktorý mi slúžil na
bývanie, už nie je mojim vlastníctvom. Súčasne z rozsudkov súdov vyplýva, že vyrovnanie mi
bude poskytnuté v 84 mesačných splátkach, teda po 7 rokov. Na jednej strane som prišiel
o vlastníctvo a vyrovnanie mi bude poskytnuté až po 7 rokoch. Vyrovnanie podiel má slúžiť
na to, aby aj druhý účastník konania mohol pokračovať v primeranom živote, aký viedol
pred vyporiadaním. Z mesačných splátok si nemôžem dovoliť kúpiť primeraný byt,
napríklad garsónku, teda nemôžem po rozhodnutí súd viesť život, aký som viedol pred jeho
rozhodnutím.
Súd má byť spravodlivý a má rozhodovať podľa zákona. Som hlboko presvedčený, že
rozsudky Krajského súdu v Žiline č. k. č. k. 5Co/141/2010 zo dňa 25. 5. 2010 a Okresného
súdu v Čadci č. k. 10C/7/2007 zo dňa 21. 12. 2009 takýmito nie sú…
Porušenie práva podľa článku 46 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky vidím v tom,
že súdy pri svojom rozhodovaní nepostupovali v súlade so zákonmi, predovšetkým
Občianskym zákonníkom, ktorý upravuje pravidlá pre vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva po jeho zániku, čím mi neposkytli právnu ochranu v konaní pred súdom.
Súdy majú byť garantmi zachovávania zákonnosti a spravodlivosti v spoločnosti. Tak
Občiansky súdny poriadok v časti upravujúcej postavenie účastníkov konania a ich práva
v konaní pred súdmi ako aj Občiansky zákonník, konkrétne v časti upravujúcej bezpodielové
spoluvlastníctvo, vychádzajú zo zásady rovnosti, tak rovnosti v konaní ako aj rovnosti
v právach a povinnostiach. Súdy základné právo sťažovateľa nerešpektovali.
Porušenie práva podľa článku 20 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky vidím v tom,
že súdy pri svojom rozhodovaní vykonali vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva
spôsobom, ktorým ma zbavili vlastníctva bez primeraného zadosťučinenia poskytnutého
v primeranej lehote, tak aby vyporiadanie nebolo na prospech iba jednému účastníkovi,
respektíve aby druhý účastník nebol poškodený v práve vlastniť majetok a v práve na
ochranu vlastníckeho práva. Súdy základné právo sťažovateľa nerešpektovali.“
Sťažovateľ preto navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:
„Základné právo M. C. na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 odsek 1
Ústavy Slovenskej republiky a základné právo M. C. vlastniť majetok podľa článku 20 odsek
1 Ústavy Slovenskej republiky bolo postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k.
5Co/141/2010 zo dňa 25. 5. 2010 a rozsudkom Okresného súdu v Čadci č. k. 10C/7/2007 zo
dňa 21. 12. 2009 porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k.
5Co/141/2010 zo dňa 25. 5. 2010 a rozsudok Okresného sád u v Čadci č. k. 10C/7/2007 zo
dňa 21. 12. 2009 a prikazuje, aby Okresnému súdu v Čadci v konaní č. 10C/7/2007 vec
opätovne prejednať a rozhodnúť.“
Sťažovateľ požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov
na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom s poukazom na svoje nepriaznivé osobné
a majetkové pomery.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľ namietal porušenie ním označených základných práv rozsudkom
okresného súdu a rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného
súdu na základe sťažovateľom podaného odvolania. Predmetom súdneho konania, v ktorom
boli vydané sťažovateľom napadnuté rozsudky, bolo vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva sťažovateľa a jeho bývalej manželky (ďalej len „BSM“) po rozvode ich
manželstva. Podstatou námietok sťažovateľa je jeho nesúhlas so spôsobom vyporiadania
BSM napadnutými rozsudkami najmä v časti, ktorou bolo odporkyni uložené splácanie
sumy 8 325,97 € z titulu vyrovnania hodnoty nadobúdaných podielov z BSM v prospech
sťažovateľa v 84 mesačných splátkach.
K namietanému porušeniu základných práv rozsudkom okresného súdu
Sťažovateľ v petite sťažnosti namietal porušenie svojich práv rozsudkom okresného
súdu napriek tomu, že okresný súd neoznačil ako porušovateľa svojich práv, čím je daný
dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre jej neprípustnosť.
Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti je daný dôvod na jej odmietnutie aj pre nedostatok
právomoci ústavného súdu z dôvodu, že preskúmanie zákonnosti a ústavnosti označeného
rozsudku okresného súdu bolo na základe prípustného opravného prostriedku (odvolania)
preskúmateľné a aj preskúmané krajským súdom.
K namietanému porušeniu základných práv rozsudkom krajského súdu
Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá
povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). K odopretiu súdnej ochrany preto
nedochádza, ak osobe bolo umožnené domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na príslušnom súde za predpokladu, že tento súd vo veci riadne konal a meritórne
rozhodol (I. ÚS 62/97).
Ak ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01, III. ÚS 35/2010). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
rozhodujúce aj v okolnostiach tohto prípadu.
Ústavný súd preto v tomto konaní skúmal, či rozsudok krajského súdu vydaný
v odvolacom konaní je z ústavného hľadiska udržateľný a akceptovateľný.
Ústavný súd konštatuje, že o svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru
ústavného súdu predmetný výklad a následná aplikácia ustanovení zákona č. 40/1964 Zb.
Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov o vyporiadanie BSM zo strany
krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje, napadnutým rozhodnutím neboli porušené
princípy spravodlivého procesu, a preto nemohlo dôjsť ani k namietanému porušeniu
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa názoru ústavného súdu procesný postup všeobecných súdov v predmetnej veci
bol uskutočnený zákonom predvídaným spôsobom, a preto ho aj ústavný súd považuje za
ústavne relevantný a akceptovateľný.
Ústavou zaručené základné právo na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46
ods. 1 ústavy pritom neznamená aj právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom
a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým procesným
návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že postupom a rozhodnutím
krajského súdu nijako nemohlo dôjsť k namietanému porušeniu garantovaných ústavných
práv. Taktiež konanie nevykazuje znaky svojvôle, resp. nie je arbitrárne, čo neumožňuje
stotožniť sa s názorom sťažovateľa o nespravodlivosti konania všeobecného súdu
konajúceho v jeho veci. Pritom podľa názoru ústavného súdu nemožno opomínať fakt, že
samotná nespokojnosť sťažovateľa s postupom konajúceho súdu nie je dôkazom o jeho
neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
všeobecného súdu svojím vlastným.
Aj v minulosti už ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných
súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02), preto nemôže rozhodovať
o sporoch súkromnoprávnych tak, ako sa toho domáhal sťažovateľ, ktorý ho obsahom
sťažnosti staval do bežnej prieskumnej inštancie krajského súdu.
Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05) zastáva
názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1
ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil
ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Inak povedané, o prípadnom
porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len
vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého
zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. v spojení s ich porušením.
Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa
v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi
sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. októbra 2010