Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 49 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (62)II. ÚS 462/2010
PDF · 316.08 KB
No categories available
II. ÚS 462/2010
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť R. P., V., t. č. vo výkone trestu I., zastúpeného advokátom
JUDr. L. C., R., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1,
čl. 48 ods. 2 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 7
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 47/2009 a jeho uznesením
z 29. apríla 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2010
doručená (doplnená 9. augusta 2010) sťažnosť R. P., V., t. č. vo výkone trestu I. (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 48
ods. 2 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených v čl. 6
ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v
konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 47/2009 a jeho uznesením z 29. apríla 2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu
Martin (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 76/2004 z 30. júla 2008 uznaný vinným
zo spáchania trestného činu podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1
a 3 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
zákon“), za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere troch rokov, na výkon
ktorého bol zaradený do druhej nápravnovýchovnej skupiny.
Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom Krajský súd v Žiline
(ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 1 To 15/2009 zo 14. júla 2009 rozhodol tak, že
ho ako nedôvodné zamietol.
Rozhodnutie krajského súdu sťažovateľ prostredníctvom svojej obhajkyne napadol
dovolaním z dôvodu, že podľa jeho názoru v jeho trestnej veci ide o nesprávne právne
posúdenie zisteného skutku, ako aj o nesprávne použitie hmotnoprávneho ustanovenia.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Tdo 47/2009 z 29. apríla 2010 dovolanie
sťažovateľa odmietol, pretože neboli splnené dôvody dovolania podľa § 371 zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“).
Podľa názoru sťažovateľa «právoplatným rozsudkom Okresného súdu v Martine
sp. zn. 2T 76/2004 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 To/15/2009, ale
aj uznesením Najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 47/2009 a konaním, ktoré mu predchádzalo
boli porušené moje základné práva a slobody, a to predovšetkým právo na súdnu a inú
právnu ochranu, zakotvené v čl. 48 ods. 2 ústavy SR, ktorá vychádza z § 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd... V zmysle tejto právnej normy každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti
nemu...
Porušenie ústavného práva na spravodlivý proces vidím predovšetkým vtom, že sa s
mojou obranou nevysporiadal zákonne súd prvého stupňa, rovnako, ako sa zákonne
nevysporiadal s mojimi odvolacími a dovolacími dôvodmi odvolací resp. dovolací súd.
Keďže napádam rozhodnutie dovolacieho súdu, nižšie sa zameriam na toto rozhodnutie.
Dovolanie som podal podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. poriadku s tým, že skoršie rozhodnutie
je založené na nesprávnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného
hmotnoprávneho ustanovenia. Toto tvrdenie som odôvodnil tak, že podstatnou chybou
konania ostala nevyriešená otázka právnej povahy zabezpečovaného bytu. OČTK ani súd sa
dôsledne nezaoberali otázkou, či v danom prípade malo ísť o vlastníctvo tohto bytu alebo
len jeho nájom. To, že v danej veci sme podľa názoru obžaloby mali zabezpečiť pre
poškodeného vlastníctvo uvedeného bytu a nie nájom, tak ako to tvrdím ja, bolo dokazované
v podstate len dvoma relevantnými dôkazmi. Výpoveďou poškodeného a listinným dôkazom
označeným ako „Dohoda o odstúpení bytu k trvalému užívaniu“. Tvrdenia poškodeného nie
sú pravdivé a vierohodné... Čo sa týka listiny nazvanej „Dohoda o odstúpení bytu k
trvalému užívaniu“ k tejto sa žiada uviesť, že
... listina predložená poškodeným ani v najmenšom nie je titulom pre nadobudnutie
nehnuteľnosti do osobného vlastníctva,
... zo záverov odborného vyjadrenia KEÚ v Bratislave vyplynulo, že obv. D. nie je
pisateľom textu dohody, pisateľom textu je skôr poškodený G., navyše podpis D. na listine
nie je autentický; moja účasť na tejto písomnosti je úplne vylúčená a tak v podstate jediný
relevantný dôkaz svedčiaci v neprospech obžalovaných bol diskvalifikovaný. Okrem
uvedených otvorenou ostala aj otázka obohatenia sa obvinených, hoci je to pojmový znak
trestného činu podvodu. Nakoľko nebol preukázaný... prísľub poskytnutia bytu, ktorá bola
kľúčovou otázkou vo vzťahu k nesplnenia prísľubu, teda aj možného uvedenia poškodeného
do omylu, nie je možné moje konanie kvalifikovať ako trestný čin.
Navyše súdy ignorovali moje námietky aj ohľadne tvrdenej spôsobenej škody, hoci aj
toto je kvalifikačným momentom... Som presvedčený, že súd nesprávne použil resp.
nerešpektoval toto ustanovenie v časti týkajúcej sa povahy a výšky škody spôsobenej
uvedeným trestným činom... Súdy všetkých stupňov si neujasnili, že danom prípade sa
nepredával byt, ale len právo nájmu a na ilustráciu uvádzam, že ustanovený znalec sa o
skutočnosti, že sa jedná o nájom družstevného bytu dozvedel až na súdnom pojednávaní,
pričom je notoricky známe, že táto skutočnosť má výrazný vplyv na určenie odplaty prevodu
či už vlastníckeho práva alebo práva nájmu. Ak aj súd vychádzal z výšky obohatenia na
úkor bývalých manželov G. nebral do úvahy fakt, že im bolo vyplatených 218.000,- Sk čo je
suma, o ktorú sa potom ich prospech a teda aj škoda znižuje... Pre prípad, že súd mal za to,
že v danej veci išlo o prísľub nájmu, tento bol absolútne naplnený a poškodený... nebol
uvedený do omylu a ja... som sa na jeho úkor neobohatil a nemôže ísť o spáchanie tr. činu
podvodu... Ak by bol súd naopak názoru, že v danom prípade išlo o prísľub jednoizbového
bytu potom tento bol predmetom útoku a cena takéhoto bytu v tomto období v meste Martin
bola tak, ako som už uviedol 60.000 - 80.000,- Sk. Súd teda podľa môjho názoru nesprávne
posúdil predmet útoku a z toho dôvodu nesprávne určil výšku škody na veci čo má v
konečnom dôsledku dopad aj na zmenu právnej kvalifikácie trestného činu, nakoľko
vychádzajúc z uvedeného by sa jednalo o škodu malú. Preto v prípade, že by si súd osvojil
„prísľub bytu“ mal som byť súdený podľa § 250 ods. 1, 2 zákona č. 140/1961 Zb. a nie
podľa hmotnoprávnych ustanovení § 250 ods. 1, 3 zákona č. č. 140/1961 Zb., ako vo svojom
rozsudku ustálil Okresný súd v Martine a ako to de facto potvrdil svojim uznesením ja
odvolací súd tým, že moje odvolanie zamietol.
Najvyšší súd mnou podané dovolanie odmietol a vyslovil, že v danom prípade nie sú
splnené dôvody dovolania v zmysle § 371 Tr. poriadku stým, že správnosť a úplnosť
zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť a rozsah prieskumného oprávnenia
dovolacieho súdu je obmedzený na právne posúdenie ustálených skutkových zistení. Podľa
názoru dovolacieho súdu som sa v podanom dovolaní zaoberal len skutkovými otázkami,
ktoré dovolací súd nie je oprávnený riešiť. Nazdávam sa však, že ak súd považoval
„Dohodu o odstúpení bytu k trvalému užívaniu“ za relevantný dôkaz prísľubu 1 - izbového
bytu do osobného vlastníctva a nie za prísľub nájmu, tak vec nesprávne právne posúdil,
navyše ak bola škoda iná ako to bolo ustálené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, čo má
dopad na právnu kvalifikáciu skutku, došlo k nesprávnemu použitiu hmotnoprávneho
ustanovenia v zmysle ktorého som nemal byť odsúdený podľa § 250 ods. 1, 2 zákona
č. 140/1961 Zb. a nie podľa hmotnoprávnych ustanovení § 250 ods. 1, 3 zákona č. 140/1961
Zb., ako vo svojom rozsudku ustálil Okresný súd v Martine.».
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti
na ďalšie konanie, vydal nález
„1) ktorým by... vyslovil, že NS SR v konaní sp. zn. 2 Tdo 47/2009 porušil moje právo
na spravodlivý proces zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR § 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd,
2) zrušil by toto napadnuté rozhodnutie a vec by vrátil NS SR na ďalšie konanie,
3) rozhodol by o prerušení výkonu mnou vykonávaného trestu odňatia slobody,
4) uložil by porušovateľom povinnosť nahradiť mi nemajetkovú ujmu v sume
12.000,- € titulom primeraného Finančného zadosťučinenia do 3 dní odo dňa
právoplatnosti v prospech účtu môjho právneho zástupcu... a
5) zároveň by mi priznal právo aj na náhradu všetkých trov tohto konania v rovnakej
lehote, ktorých výšku vyčíslim dodatočne a ktorá bude uvedená v písomnom vyhotovení
samotného nálezu.“.
V doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu 9. augusta 2010 sťažovateľ okrem
iného uviedol:
„Podľa môjho názoru NS SR nevenoval dostatočnú starostlivosť k preskúmaniu
dovolania a jeho obsahu a toto odmietol skôr alibisticky, použijúc výklad v rozsahu
prieskumného oprávnenia skôr z dôvodu akéhosi nezáujmu.
Zdá sa mi odporujúce samotnému zákonu, keď NS SR, výklad taxatívneho dôvodu
dovolania § 371ods. 1 písm. i) Tr. por. používa bez riadneho preskúmania zdôvodnenia
dovolania a odkazuje len na samotné odôvodnenia rozsudku a s ním spojeného uznesenia.
Podľa odôvodnenia uznesenia NS SR by potom rozsah preskúmavania dovolania NS
bol obmedzený iba na odôvodnenia rozsudku a následného uznesenia a nie celého spisu,
teda konania, ktoré týmto rozhodnutiam predchádzalo.
Dovolanie sa podáva proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právopl. skončená...
... pred odvolacím súdom bolo odvolanie riadne zdôvodnené, pričom na obhajobu
som predložil relevantné dôkazy, ktoré samé o sebe a v spojení s inými dôkazmi vyvracali
moju vinu a zároveň spochybňujú správnosť samotnej kvalifikácie podstaty tr. činu.
Keďže konaním pred OS a KS neboli odstránené nedostatky k správnemu posúdeniu
veci a k určeniu správnej kvalifikácie tr. činu, bolo možné využiť iba dovolanie, pretože
obnovou konania nie je možné naprávať porušeniu zákona.
Podľa odôvodnenia uznesenia NS SR potom nemá zmysel podávať dovolanie podľa
písm. i), ak OS alebo KS vo svojich rozhodnutiach výslovne neuvedú, že kvalifikáciu tr. činu
určili zle (chybne) a napriek nesprávnosti ju ponechávajú. NS SR ďalej v podstate uvádza,
že ak boli naplnené znaky skutkovej podstaty tr. činu podvodu podľa § 250, tak je úplne
jedno, či súd odsúdi páchateľa v prvom odseku alebo treťom.
Namietal som nesprávne právne posúdenie zisteného skutku a nesprávne použitie
hmotnoprávneho ustanovenia spočívajúce v skutočnej škode, ktorá mohla poškodenému
preukázateľne vzniknúť.
Domnievam sa, že NS SR v predmetnom uznesení použil mimoriadne reštriktívny
výklad predmetných ustanovení Tr. por. o dovolaní a odmietnutie dovolania odôvodnil tým,
že nie sú splnené dôvody dovolania... Ako som vyššie uviedol nesprávnu právnu kvalifikáciu
tr. činu, je možné po odsúdení a odvolaní, resp. jeho zamietnutí napadnúť iba sťažnosťou
pre porušenie zákona, teda dovolaním, pričom inú možnosť odsúdený nemá ako sa dovolať
spravodlivosti.
Ďalej poukazujem na skutočnosť, že v danom prípade je nutné použiť teleologický
výklad, nakoľko ustanovenie Tr. por. o správnom použití kvalifikácie tr. činu má vplyv na
generálnu prevenciu, slobodu jednotlivca a jej obmedzenie výlučne zákonným spôsobom
a preto musí byť vykladané prísne v súlade s účelom, na ktorý je takéto ustanovenie
zaradené v Trestnom poriadku a tiež v súlade so znením Ústavy SR a medzinárodných
dokumentov.
Predmet zákona..., základné zásady tr. konania..., tieto akoby NS SR ako inštitúcia
a primárny ochranca ústavnosti opomenul.
NS v odôvodnení argumentuje tým, že dovolanie je mimoriadnym opravným
prostriedkom určeným na nápravu v zákone výslovne uvedených procesných
a hmotnoprávnych chýb, nie však na revíziu skutkových zistení urobených súdmi prvého
alebo druhého stupňa. Ako sa potom môžem dovolať spravodlivej nápravy za zjavne
nespravodlivý súdny proces.
Nemôžem ani súhlasiť s pripomienkou NS, v ktorej uvádza, že v rozsudku súdu
prvého stupňa bola škoda ustálená výškou tržnej hodnoty toho o čo poškodený prišiel.
Okresný súd pri ustálení škody nevzal do úvahy relevantné dôkazy o nesprávnych
skutkových zisteniach a zamietol ich. KS nereagoval na dôvodnosť odvolania, ktoré bolo...
veľmi podrobne zdôvodnené a KS nič nebránilo tieto dôkazy vykonať k náležitému zisteniu
tr. činu a spravodlivého potrestania páchateľov. KS iba odkazoval uznesením na rozsudok
OS a teda postup revízie úplne zlyhal, čím mám opodstatnenú pochybnosť o spravodlivosti.
KS ani neprekážalo, že v mojom prípade absentovala pohnútka pre spáchane tr. činu
a k predmetnému činu mi túto pohnútku sám v podstate v odôvodnení doložil.“
Zároveň sťažovateľ upravil petit sťažnosti a žiadal vydať nález, ktorým by ústavný
súd vyslovil, že:
„Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 47/2009 porušil základné
právo sťažovateľ na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 49 Ústavy SR
a právo uloženia trestu výlučne na základe zákona zaručené v čl. 7 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Uznesenie NS SR sp. zn. 2 Tdo 47/2009 zo dňa 29. 4. 2010 sa zrušuje a vec sa mu
vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi Ústavný súd SR priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume
12.000,- €..., ktoré mu je NS SR povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
NS SR je povinný zaplatiť náhradu trov konania na účet právneho zástupcu
sťažovateľa podľa záverečného vyčíslenia a to do tridsiatich dní od právoplatnosti tohto
nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. ...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1193 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V prvom rade je potrebné poznamenať, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde
je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených
v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje
predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti
(v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od
ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí
predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej
ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ
domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za
porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený
kvalifikovaným právnym zástupcom – advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Pretože sťažnosť sťažovateľa podaná prostredníctvom právneho zástupcu (doručená
ústavnému súdu 29. júla 2010) a „vlastnoručne napísané doplnenie sťažnosti“
sťažovateľom (doručené ústavnému súdu 9. augusta 2010) neobsahovali totožný petit,
najmä čo sa týka namietaného porušenia základných práv, ústavný súd tieto návrhy zlúčil
a pristúpil ku skúmaniu prípadného porušenia všetkých uvádzaných základných práv
sťažovateľa rozhodnutím najvyššieho súdu. Vzhľadom na uvedené ústavný súd považoval
za predmet sťažnosti namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 48
ods. 2 a čl. 49 ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a v čl. 7 ods. 1 dohovoru, k porušeniu
ktorých malo dôjsť uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 47/2009 z 29. apríla 2010.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,
prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie,
ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva
trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť
v čase spáchania trestného činu.
1. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
2 Tdo 47/2009 z 29. apríla 2010
Sťažovateľ v sťažnosti pred ústavným súdom namieta, že najvyšší súd uznesením
sp. zn. 2 Tdo 47/2009 z 29. apríla 2010 porušil jeho základné právo na súdnu a inú právnu
ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené
v čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že sa jeho obranou „nevysporiadal zákonne“, nevenoval
dostatočnú starostlivosť preskúmaniu dovolania, použil mimoriadne reštriktívny výklad
ustanovení o dovolaní a opomenul predmet zákona (Trestného poriadku) a základné zásady
trestného konania.
Účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé konanie je
zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci
konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).
Podľa judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na
súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne aj v čl. 6 ods. 1
dohovoru), ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy
v príslušnom právnom konaní. Takýmto predpisom v posudzovanej veci je Trestný
poriadok.
Právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie sa v trestnom
konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia
ktorých trestnoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá
konania pred trestným súdom vrátane konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch
podľa ôsmej hlavy tretej časti Trestného poriadku. V dovolacom konaní procesné
podmienky upravujú ustanovenia § 368 a nasl. Trestného poriadku (druhý diel ôsmej hlavy
tretej časti).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Ústavný súd z tohoto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
2 Tdo 47/2009 z 29. apríla 2010, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa. Nezistil pritom
žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohoto súdu, ktorý by nemal
oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že najvyšší súd
sa zaoberal a vysporiadal s dôvodmi sťažovateľa, ale pretože sa s nimi nestotožnil,
dovolanie odmietol.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v podstatnom uviedol:
«Podľa názoru obvineného v danej veci ide jednoznačne o nesprávne právne
posúdenie zisteného skutku, ako aj o nesprávne použitie hmotnoprávneho ustanovenia.
Uviedol, že orgány činné v trestnom konaní ani súd sa dôsledne nezaoberali otázkou, či
malo ísť o vlastníctvo bytu alebo o nájom bytu, ktorý poškodenému obvinení nezabezpečili.
Poukázal na dôkazy, o ktoré bola opretá obžaloba, že išlo o výpoveď poškodeného a listinný
dôkaz označený ako „Dohoda o odstúpení bytu k trvalému užívaniu“, pričom táto listina
predložená poškodeným nespĺňa ani v najmenšom kritéria pre nadobudnutie nehnuteľnosti
do osobného vlastníctva a upriamil pozornosť na ustanovenie § 132 Občianskeho zákonníka
a na § 5 zák. č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.
V ďalšej časti dovolania obvinený R. P. sa zaoberal skutkovými otázkami,
poukazujúc na to, že pisateľom spomenutej dohody, ktorú podľa obsahu by bolo možné
považovať len za prísľub nájmu bytu ale nie vlastníctva, nebol R. D., ktorý je trestne stíhaný
v samostatnom konaní, ale že záujem na kriminalizovaní obvinených mal práve poškodený
G., s motiváciou získania bytu. Popísal za akých okolností došlo k predmetnému prevodu
členských práv a povinností spojených s užívaním družstevného bytu poškodeným a uviedol,
že nepreukázanou ostala otázka prísľubu jednoizbového bytu poškodenému, pretože
obvinení tento prísľub popreli a svedčil o ňom len poškodený a rovnako otvorenou že ostala
i otázka obohatenia sa obvinených.
Podľa názoru obvineného prvostupňový i druhostupňový súd nemali jednoznačne
a bez akýchkoľvek pochybností preukázanú existenciu prísľubu poskytnutia bytu
poškodenému, ktorá bola kľúčovou otázkou vo vzťahu k nesplneniu tohto prísľubu, a teda aj
možného uvedenia poškodeného do omylu.
V tej súvislosti obvinený rozoberal aj otázku spôsobenej škody. Podľa neho
nesprávne bolo použité ustanovenie § 89 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v časti týkajúcej sa
určenia povahy a výšky škody. Uviedol, že ak by aj pripustil, že poškodenému sľúbili nájom
bytu, potom naplnili svoje sľuby, poškodený nebol uvedený do omylu, obvinení sa
neobohatili, a teda nemohlo ísť o spáchanie trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 3
Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005.
Pri určení výšky škody mal podľa názoru obvineného súd vychádzať z ceny
jednoizbových bytov období roku 2001, ktorá sa pohybovala v rozmedzí od 60.000,- Sk do
80.000,- Sk. V takom prípade by nemohlo ísť o trestný čin podľa § 250 ods. 1, ods. 3
Tr. zák., ale len podľa § 250 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. ...
Najvyšší súd... zistil, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom
zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por. (§ 382
písm. c) Tr. poriadku).
Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. dovolanie je možné podať, ak je rozhodnutie
založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití
iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací
súd nemôže skúmať a meniť.
Rozsah prieskumného oprávnenia dovolacieho súdu je v zmysle vyššie citovaného
ustanovenia obmedzený na právne posúdenie ustálených skutkových zistení. Dovolací súd
nie je legitimovaný posudzovať ani úplnosť skutkových zistení ustálených súdmi oboch
stupňov v pôvodnom konaní a rovnako ani hodnotenie dôkazov vykonaných v pôvodnom
konaní.
Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu v zákone
výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb, nie však na revíziu skutkových
zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa.
Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové
závery môže doplňovať, prípadne korigovať, len odvolací súd.
Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie
všetkých rozhodnutí súdu druhého stupňa a samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení
nemôže posudzovať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený, bez ďalšieho, prehodnocovať
vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní
o dovolaní sám vykonávať.
Preto pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii dovolacieho dôvodu
uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. je dovolací súd vždy viazaný konečným
skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa.
Podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom
konaní (ktorých správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže hodnotiť) bol podradený pod
správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone. Len opačný prípad
odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.
V predmetnom prípade obvineného R. P. skutok uvedený vo výroku rozsudku súdu
prvého stupňa, ktorý najvyšší súd považuje zo zákona za nemenný, mohol byť a aj správne
bol posúdený ako trestný čin podvodu spáchaný v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2, § 250
ods. 1 a odsek 3 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005.
Dovolanie obvineného sa v skutočnosti zaoberá skutkovými otázkami, a to jednak
spochybňovaním toho, že by obvinený R. P., spolu s ďalšími obvinenými, uviedol
poškodeného do omylu. To je predovšetkým otázka skutková, ktorá bola predmetom
dokazovania. Tým sa nemôže dovolací súd zaoberať. V ďalšej časti dovolania opäť na
základe iných predstáv o skutkových záveroch obvinený hodnotí záver súdov o právnej
kvalifikácii skutku ako nesprávny a vychádza z toho, že výška spôsobenej škody mala byť
ustálená v menšom rozsahu, a preto mala byť použitá miernejšia právna kvalifikácia.
Pripomenúť treba, že v rozsudku súdu prvého stupňa bola škoda ustálená výškou
tržnej hodnoty toho o čo poškodený prišiel v dôsledku podvodného konania obvinených
a síce o hodnotu členského podielu pri užívaní trojizbového družstevného bytu, z ktorého sa
na základe prevodu členských práv na inú osobu vysťahoval, čo predstavovalo 370.000,- Sk,
ako to ustálil okresný súd.
Bolo by nesprávne pri trestnom čine podvodu vychádzať z hodnoty toho čo páchateľ
sľúbil zadovážiť, no nesplnil to, lebo už na začiatku mal podvodný úmysel, keďže R. D.
nemal vo vlastníctve a ani v užívaní obvinenými sľúbený jednoizbový byt, ale treba brať za
rozhodujúce to, o čo bol poškodený reálne podvedený, a to boli jeho členské práva spojené
s užívaním trojizbového družstevného bytu.
So zreteľom na uvedené možno uzavrieť, že z podaného dovolania je zrejmé, že nie sú
splnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., a preto bolo potrebné
rozhodnúť tak, ako sa uvádza vo výroku tohto uznesenia.»
Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva na spravodlivé
súdne konanie poznamenáva, že tak ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť
č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), aj
doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. v prípade Delcourt, resp.
Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade
nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom
vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Európsky súd
pre ľudské práva tiež uviedol, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na
prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie
obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej
miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto
obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé
súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi
použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Pravidlá týkajúce sa splnenia podmienok konania o dovolaní majú za cieľ zaistiť
riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená
právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú
aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,
aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00, taktiež vec Pérez De Rada
Cavanilles c Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998).
Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných
súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd
nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie
ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť zasiahnuté do ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd,
a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol
k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.
Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej poznamenáva, že na posúdenie
(ne)existencie dôvodu dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť, že
sťažovateľ zastáva iný právny názor, než prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť
k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri
výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším
súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis
I. ÚS 115/02). Podľa ústavného súdu však posúdenie splnenia zákonných dôvodov
dovolania zo strany najvyššieho súdu, osobitne jeho závery, takéto nedostatky nevykazuje.
Najvyšší súd, ako to vyplýva z citovanej časti jeho rozhodnutia, jasne, zreteľne
a dostatočne zrozumiteľne uviedol, prečo považoval námietky sťažovateľa za otázky
skutkové a prečo sa nimi nemohol zaoberať. V žiadnom prípade neprichádza do úvahy
konštatovanie, že by sa najvyšší súd argumentáciou sťažovateľa nezaoberal. Pokiaľ sa
sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, ústavný súd dodáva, že
otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie
nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa
odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to,
aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť
a preskúmať spojitosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným
porušením označených práv. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nemôže byť v takej
príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa
nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich
postup všeobecných súdov v opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00,
Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody mimoriadneho opravného
prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani
nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V inom
prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody podaného dovolania
vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Trestný poriadok
výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať
odoprenie prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných
prostriedkoch (obdobne I. ÚS 360/08).
Ústavný súd poznamenáva, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov z dôvodov
tvrdených sťažovateľom môže v zmysle svojej konštantnej judikatúry zasiahnuť len vtedy,
ak by ich rozhodnutie (a postup, ktorý mu predchádza) bolo zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne (napr. I. ÚS 17/01), z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu,
ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 47/2009 z 29. apríla 2010 podľa názoru
ústavného súdu nemožno považovať za arbitrárne a nezlučiteľné s aplikovanými
ustanoveniami Trestného poriadku.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu možnosť porušenia
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na
spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ako zjavne
neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 48 ods. 2 a čl. 49
ústavy a práva zaručeného v čl. 7 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 47/2009 a jeho uznesením z 29. apríla 2010
Porušenie označených základných práv sťažovateľ, ako to vyplýva z obsahu
sťažnosti podanej ústavnému súdu, odvíja predovšetkým od namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Rovnako
právnym zástupcom sťažovateľa tvrdené porušenie základného práva zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy evidentne smeruje k tvrdeniu o porušení práva na spravodlivé konanie. Svedčí
o tom navrhovaný petit nálezu, v ktorom žiadal, aby ústavný vyslovil, že najvyšší súd
porušil sťažovateľovo „právo na spravodlivý proces zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR...“.
Keďže ústavný súd nekonštatoval porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohol vysloviť ani porušenie ďalších
sťažovateľom označených základných práv.
Navyše, čl. 49 ústavy možno považovať za ústavné vyjadrenie zásady „nullum
crimen sine lege, nulla poena sine lege“. Sťažovateľ bol trestne stíhaný a právoplatne
odsúdený pre trestný čin, ktorý je uvedený v osobitnej časti Trestného zákona a má svoju
presne definovanú skutkovú podstatu. Sťažovateľ teda nebol odsúdený za taký trestný čin,
ktorý nie je v Trestnom zákone obsiahnutý a definovaný v konkrétnej skutkovej podstate.
Preto vôbec neprichádza do úvahy možnosť porušenia tohto ustanovenia ústavy
právoplatným odsúdením sťažovateľa.
Obdobný záver platí aj vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 7 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd nezistil existenciu akejkoľvek príčinnej
súvislosti medzi namietaným porušením označených základných práv zaručených ústavou,
resp. práva zaručeného dohovorom rozhodnutím najvyššieho súdu, preto ústavný súd
sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, tak ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia, a rozhodnutie o ďalších sťažovateľom požadovaných otázkach (zrušenie
rozhodnutia najvyššieho súdu, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a trov
konania) je podmienené vyslovením porušenia práv alebo slobôd sťažovateľa (čl. 127 ods. 2
prvá veta ústavy), ústavný súd sa tou časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal ich
priznania, nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 2010