Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 462/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť R. P., V., t. č. vo výkone trestu I., zastúpeného advokátom

JUDr. L. C., R., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1,

a a práv zaručených v a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 29. apríla 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2010

doručená (doplnená 9. augusta 2010) sťažnosť R. P., V., t. č. vo výkone trestu I. (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 48

ods. 2 a (ďalej len „“) a práv zaručených v

ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. apríla 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu

Martin (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 30. júla 2008 uznaný vinným

zo spáchania trestného činu podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1

a 3 v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

zákon“), za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere troch rokov, na výkon

ktorého bol zaradený do druhej nápravnovýchovnej skupiny.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom Krajský súd v Žiline

(ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. zo 14. júla 2009 rozhodol tak, že

ho ako nedôvodné zamietol.

Rozhodnutie krajského súdu sťažovateľ prostredníctvom svojej obhajkyne napadol

dovolaním z dôvodu, že podľa jeho názoru v jeho trestnej veci ide o nesprávne právne

posúdenie zisteného skutku, ako aj o nesprávne použitie hmotnoprávneho ustanovenia.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 29. apríla 2010 dovolanie

sťažovateľa odmietol, pretože neboli splnené dôvody dovolania podľa § 371 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“).

Podľa názoru sťažovateľa «právoplatným rozsudkom Okresného súdu v Martine

sp. zn. v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. , ale

aj uznesením Najvyššieho súdu sp. zn. a konaním, ktoré mu predchádzalo

boli porušené moje základné práva a slobody, a to predovšetkým právo na súdnu a inú

právnu ochranu, zakotvené v SR, ktorá vychádza z Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd... V zmysle tejto právnej normy každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti

nemu...

Porušenie ústavného práva na spravodlivý proces vidím predovšetkým vtom, že sa s

mojou obranou nevysporiadal zákonne súd prvého stupňa, rovnako, ako sa zákonne

nevysporiadal s mojimi odvolacími a dovolacími dôvodmi odvolací resp. dovolací súd.

Keďže napádam rozhodnutie dovolacieho súdu, nižšie sa zameriam na toto rozhodnutie.

Dovolanie som podal podľa s tým, že skoršie rozhodnutie

je založené na nesprávnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného

hmotnoprávneho ustanovenia. Toto tvrdenie som odôvodnil tak, že podstatnou chybou

konania ostala nevyriešená otázka právnej povahy zabezpečovaného bytu. OČTK ani súd sa

dôsledne nezaoberali otázkou, či v danom prípade malo ísť o vlastníctvo tohto bytu alebo

len jeho nájom. To, že v danej veci sme podľa názoru obžaloby mali zabezpečiť pre

poškodeného vlastníctvo uvedeného bytu a nie nájom, tak ako to tvrdím ja, bolo dokazované

v podstate len dvoma relevantnými dôkazmi. Výpoveďou poškodeného a listinným dôkazom

označeným ako „Dohoda o odstúpení bytu k trvalému užívaniu“. Tvrdenia poškodeného nie

sú pravdivé a vierohodné... Čo sa týka listiny nazvanej „Dohoda o odstúpení bytu k

trvalému užívaniu“ k tejto sa žiada uviesť, že

... listina predložená poškodeným ani v najmenšom nie je titulom pre nadobudnutie

nehnuteľnosti do osobného vlastníctva,

... zo záverov odborného vyjadrenia KEÚ v Bratislave vyplynulo, že obv. D. nie je

pisateľom textu dohody, pisateľom textu je skôr poškodený G., navyše podpis D. na listine

nie je autentický; moja účasť na tejto písomnosti je úplne vylúčená a tak v podstate jediný

relevantný dôkaz svedčiaci v neprospech obžalovaných bol diskvalifikovaný. Okrem

uvedených otvorenou ostala aj otázka obohatenia sa obvinených, hoci je to pojmový znak

trestného činu podvodu. Nakoľko nebol preukázaný... prísľub poskytnutia bytu, ktorá bola

kľúčovou otázkou vo vzťahu k nesplnenia prísľubu, teda aj možného uvedenia poškodeného

do omylu, nie je možné moje konanie kvalifikovať ako trestný čin.

Navyše súdy ignorovali moje námietky aj ohľadne tvrdenej spôsobenej škody, hoci aj

toto je kvalifikačným momentom... Som presvedčený, že súd nesprávne použil resp.

nerešpektoval toto ustanovenie v časti týkajúcej sa povahy a výšky škody spôsobenej

uvedeným trestným činom... Súdy všetkých stupňov si neujasnili, že danom prípade sa

nepredával byt, ale len právo nájmu a na ilustráciu uvádzam, že ustanovený znalec sa o

skutočnosti, že sa jedná o nájom družstevného bytu dozvedel až na súdnom pojednávaní,

pričom je notoricky známe, že táto skutočnosť má výrazný vplyv na určenie odplaty prevodu

či už vlastníckeho práva alebo práva nájmu. Ak aj súd vychádzal z výšky obohatenia na

úkor bývalých manželov G. nebral do úvahy fakt, že im bolo vyplatených 218.000,- Sk čo je

suma, o ktorú sa potom ich prospech a teda aj škoda znižuje... Pre prípad, že súd mal za to,

že v danej veci išlo o prísľub nájmu, tento bol absolútne naplnený a poškodený... nebol

uvedený do omylu a ja... som sa na jeho úkor neobohatil a nemôže ísť o spáchanie tr. činu

podvodu... Ak by bol súd naopak názoru, že v danom prípade išlo o prísľub jednoizbového

bytu potom tento bol predmetom útoku a cena takéhoto bytu v tomto období v meste Martin

bola tak, ako som už uviedol 60.000 - 80.000,- Sk. Súd teda podľa môjho názoru nesprávne

posúdil predmet útoku a z toho dôvodu nesprávne určil výšku škody na veci čo má v

konečnom dôsledku dopad aj na zmenu právnej kvalifikácie trestného činu, nakoľko

vychádzajúc z uvedeného by sa jednalo o škodu malú. Preto v prípade, že by si súd osvojil

„prísľub bytu“ mal som byť súdený podľa , a nie

podľa hmotnoprávnych ustanovení , , ako vo svojom

rozsudku ustálil Okresný súd v Martine a ako to de facto potvrdil svojim uznesením ja

odvolací súd tým, že moje odvolanie zamietol.

Najvyšší súd mnou podané dovolanie odmietol a vyslovil, že v danom prípade nie sú

splnené dôvody dovolania v zmysle stým, že správnosť a úplnosť

zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť a rozsah prieskumného oprávnenia

dovolacieho súdu je obmedzený na právne posúdenie ustálených skutkových zistení. Podľa

názoru dovolacieho súdu som sa v podanom dovolaní zaoberal len skutkovými otázkami,

ktoré dovolací súd nie je oprávnený riešiť. Nazdávam sa však, že ak súd považoval

„Dohodu o odstúpení bytu k trvalému užívaniu“ za relevantný dôkaz prísľubu 1 - izbového

bytu do osobného vlastníctva a nie za prísľub nájmu, tak vec nesprávne právne posúdil,

navyše ak bola škoda iná ako to bolo ustálené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, čo má

dopad na právnu kvalifikáciu skutku, došlo k nesprávnemu použitiu hmotnoprávneho

ustanovenia v zmysle ktorého som nemal byť odsúdený podľa § 250 ods. 1, 2 zákona

č. a nie podľa hmotnoprávnych ustanovení ,

Zb., ako vo svojom rozsudku ustálil Okresný súd v Martine.».

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie, vydal nález

„1) ktorým by... vyslovil, že NS SR v konaní sp. zn. porušil moje právo

na spravodlivý proces zakotvené v SR Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd,

2) zrušil by toto napadnuté rozhodnutie a vec by vrátil NS SR na ďalšie konanie,

3) rozhodol by o prerušení výkonu mnou vykonávaného trestu odňatia slobody,

4) uložil by porušovateľom povinnosť nahradiť mi nemajetkovú ujmu v sume

12.000,- € titulom primeraného Finančného zadosťučinenia do 3 dní odo dňa

právoplatnosti v prospech účtu môjho právneho zástupcu... a

5) zároveň by mi priznal právo aj na náhradu všetkých trov tohto konania v rovnakej

lehote, ktorých výšku vyčíslim dodatočne a ktorá bude uvedená v písomnom vyhotovení

samotného nálezu.“.

V doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu 9. augusta 2010 sťažovateľ okrem

iného uviedol:

„Podľa môjho názoru NS SR nevenoval dostatočnú starostlivosť k preskúmaniu

dovolania a jeho obsahu a toto odmietol skôr alibisticky, použijúc výklad v rozsahu

prieskumného oprávnenia skôr z dôvodu akéhosi nezáujmu.

Zdá sa mi odporujúce samotnému zákonu, keď NS SR, výklad taxatívneho dôvodu

dovolania s. 1 písm. i) používa bez riadneho preskúmania zdôvodnenia

dovolania a odkazuje len na samotné odôvodnenia rozsudku a s ním spojeného uznesenia.

Podľa odôvodnenia uznesenia NS SR by potom rozsah preskúmavania dovolania NS

bol obmedzený iba na odôvodnenia rozsudku a následného uznesenia a nie celého spisu,

teda konania, ktoré týmto rozhodnutiam predchádzalo.

Dovolanie sa podáva proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právopl. skončená...

... pred odvolacím súdom bolo odvolanie riadne zdôvodnené, pričom na obhajobu

som predložil relevantné dôkazy, ktoré samé o sebe a v spojení s inými dôkazmi vyvracali

moju vinu a zároveň spochybňujú správnosť samotnej kvalifikácie podstaty tr. činu.

Keďže konaním pred OS a KS neboli odstránené nedostatky k správnemu posúdeniu

veci a k určeniu správnej kvalifikácie tr. činu, bolo možné využiť iba dovolanie, pretože

obnovou konania nie je možné naprávať porušeniu zákona.

Podľa odôvodnenia uznesenia NS SR potom nemá zmysel podávať dovolanie podľa

písm. i), ak OS alebo KS vo svojich rozhodnutiach výslovne neuvedú, že kvalifikáciu tr. činu

určili zle (chybne) a napriek nesprávnosti ju ponechávajú. NS SR ďalej v podstate uvádza,

že ak boli naplnené znaky skutkovej podstaty tr. činu podvodu podľa § 250, tak je úplne

jedno, či súd odsúdi páchateľa v prvom odseku alebo treťom.

Namietal som nesprávne právne posúdenie zisteného skutku a nesprávne použitie

hmotnoprávneho ustanovenia spočívajúce v skutočnej škode, ktorá mohla poškodenému

preukázateľne vzniknúť.

Domnievam sa, že NS SR v predmetnom uznesení použil mimoriadne reštriktívny

výklad predmetných ustanovení o dovolaní a odmietnutie dovolania odôvodnil tým,

že nie sú splnené dôvody dovolania... Ako som vyššie uviedol nesprávnu právnu kvalifikáciu

tr. činu, je možné po odsúdení a odvolaní, resp. jeho zamietnutí napadnúť iba sťažnosťou

pre porušenie zákona, teda dovolaním, pričom inú možnosť odsúdený nemá ako sa dovolať

spravodlivosti.

Ďalej poukazujem na skutočnosť, že v danom prípade je nutné použiť teleologický

výklad, nakoľko ustanovenie o správnom použití kvalifikácie tr. činu má vplyv na

generálnu prevenciu, slobodu jednotlivca a jej obmedzenie výlučne zákonným spôsobom

a preto musí byť vykladané prísne v súlade s účelom, na ktorý je takéto ustanovenie

zaradené v a tiež v súlade so znením SR a medzinárodných

dokumentov.

Predmet zákona..., základné zásady tr. konania..., tieto akoby NS SR ako inštitúcia

a primárny ochranca ústavnosti opomenul.

NS v odôvodnení argumentuje tým, že dovolanie je mimoriadnym opravným

prostriedkom určeným na nápravu v zákone výslovne uvedených procesných

a hmotnoprávnych chýb, nie však na revíziu skutkových zistení urobených súdmi prvého

alebo druhého stupňa. Ako sa potom môžem dovolať spravodlivej nápravy za zjavne

nespravodlivý súdny proces.

Nemôžem ani súhlasiť s pripomienkou NS, v ktorej uvádza, že v rozsudku súdu

prvého stupňa bola škoda ustálená výškou tržnej hodnoty toho o čo poškodený prišiel.

Okresný súd pri ustálení škody nevzal do úvahy relevantné dôkazy o nesprávnych

skutkových zisteniach a zamietol ich. KS nereagoval na dôvodnosť odvolania, ktoré bolo...

veľmi podrobne zdôvodnené a KS nič nebránilo tieto dôkazy vykonať k náležitému zisteniu

tr. činu a spravodlivého potrestania páchateľov. KS iba odkazoval uznesením na rozsudok

OS a teda postup revízie úplne zlyhal, čím mám opodstatnenú pochybnosť o spravodlivosti.

KS ani neprekážalo, že v mojom prípade absentovala pohnútka pre spáchane tr. činu

a k predmetnému činu mi túto pohnútku sám v podstate v odôvodnení doložil.“

Zároveň sťažovateľ upravil petit sťažnosti a žiadal vydať nález, ktorým by ústavný

súd vyslovil, že:

„Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. porušil základné

právo sťažovateľ na súdnu ochranu zaručené v SR, SR

a právo uloženia trestu výlučne na základe zákona zaručené v čl. 7 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie NS SR sp. zn. zo dňa 29. 4. 2010 sa zrušuje a vec sa mu

vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi Ústavný súd SR priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume

12.000,- €..., ktoré mu je NS SR povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

NS SR je povinný zaplatiť náhradu trov konania na účet právneho zástupcu

sťažovateľa podľa záverečného vyčíslenia a to do tridsiatich dní od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. ...

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. 38/1193 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V prvom rade je potrebné poznamenať, že podľa

je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených

v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje

predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti

(v konaní podľa ), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od

ústavného súdu domáha ( ), čím zároveň vymedzí

predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej

ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ

domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za

porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený

kvalifikovaným právnym zástupcom – advokátom (m. m. , ).

Pretože sťažnosť sťažovateľa podaná prostredníctvom právneho zástupcu (doručená

ústavnému súdu 29. júla 2010) a „vlastnoručne napísané doplnenie sťažnosti“

sťažovateľom (doručené ústavnému súdu 9. augusta 2010) neobsahovali totožný petit,

najmä čo sa týka namietaného porušenia základných práv, ústavný súd tieto návrhy zlúčil

a pristúpil ku skúmaniu prípadného porušenia všetkých uvádzaných základných práv

sťažovateľa rozhodnutím najvyššieho súdu. Vzhľadom na uvedené ústavný súd považoval

za predmet sťažnosti namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 48

ods. 2 a a práv zaručených v a v dohovoru, k porušeniu

ktorých malo dôjsť uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 29. apríla 2010.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,

prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie,

ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva

trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť

v čase spáchania trestného činu.

1. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1

a práva zaručeného v dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. apríla 2010

Sťažovateľ v sťažnosti pred ústavným súdom namieta, že najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 29. apríla 2010 porušil jeho základné právo na súdnu a inú právnu

ochranu zaručené v a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené

v čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že sa jeho obranou „nevysporiadal zákonne“, nevenoval

dostatočnú starostlivosť preskúmaniu dovolania, použil mimoriadne reštriktívny výklad

ustanovení o dovolaní a opomenul predmet zákona () a základné zásady

trestného konania.

Účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé konanie je

zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci

konať a rozhodnúť ().

Podľa judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na

súdnu a inú právnu ochranu zaručené v (obdobne aj v

dohovoru), ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy

v príslušnom právnom konaní. Takýmto predpisom v posudzovanej veci je Trestný

poriadok.

Právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie sa v trestnom

konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia

ktorých trestnoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá

konania pred trestným súdom vrátane konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch

podľa ôsmej hlavy tretej časti . V dovolacom konaní procesné

podmienky upravujú ustanovenia a nasl. (druhý diel ôsmej hlavy

tretej časti).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

Ústavný súd z tohoto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. apríla 2010, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa. Nezistil pritom

žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohoto súdu, ktorý by nemal

oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že najvyšší súd

sa zaoberal a vysporiadal s dôvodmi sťažovateľa, ale pretože sa s nimi nestotožnil,

dovolanie odmietol.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v podstatnom uviedol:

«Podľa názoru obvineného v danej veci ide jednoznačne o nesprávne právne

posúdenie zisteného skutku, ako aj o nesprávne použitie hmotnoprávneho ustanovenia.

Uviedol, že orgány činné v trestnom konaní ani súd sa dôsledne nezaoberali otázkou, či

malo ísť o vlastníctvo bytu alebo o nájom bytu, ktorý poškodenému obvinení nezabezpečili.

Poukázal na dôkazy, o ktoré bola opretá obžaloba, že išlo o výpoveď poškodeného a listinný

dôkaz označený ako „Dohoda o odstúpení bytu k trvalému užívaniu“, pričom táto listina

predložená poškodeným nespĺňa ani v najmenšom kritéria pre nadobudnutie nehnuteľnosti

do osobného vlastníctva a upriamil pozornosť na ustanovenie

a na o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.

V ďalšej časti dovolania obvinený R. P. sa zaoberal skutkovými otázkami,

poukazujúc na to, že pisateľom spomenutej dohody, ktorú podľa obsahu by bolo možné

považovať len za prísľub nájmu bytu ale nie vlastníctva, nebol R. D., ktorý je trestne stíhaný

v samostatnom konaní, ale že záujem na kriminalizovaní obvinených mal práve poškodený

G., s motiváciou získania bytu. Popísal za akých okolností došlo k predmetnému prevodu

členských práv a povinností spojených s užívaním družstevného bytu poškodeným a uviedol,

že nepreukázanou ostala otázka prísľubu jednoizbového bytu poškodenému, pretože

obvinení tento prísľub popreli a svedčil o ňom len poškodený a rovnako otvorenou že ostala

i otázka obohatenia sa obvinených.

Podľa názoru obvineného prvostupňový i druhostupňový súd nemali jednoznačne

a bez akýchkoľvek pochybností preukázanú existenciu prísľubu poskytnutia bytu

poškodenému, ktorá bola kľúčovou otázkou vo vzťahu k nesplneniu tohto prísľubu, a teda aj

možného uvedenia poškodeného do omylu.

V tej súvislosti obvinený rozoberal aj otázku spôsobenej škody. Podľa neho

nesprávne bolo použité ustanovenie Tr. v časti týkajúcej sa

určenia povahy a výšky škody. Uviedol, že ak by aj pripustil, že poškodenému sľúbili nájom

bytu, potom naplnili svoje sľuby, poškodený nebol uvedený do omylu, obvinení sa

neobohatili, a teda nemohlo ísť o spáchanie trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 3

Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005.

Pri určení výšky škody mal podľa názoru obvineného súd vychádzať z ceny

jednoizbových bytov období roku 2001, ktorá sa pohybovala v rozmedzí od 60.000,- Sk do

80.000,- Sk. V takom prípade by nemohlo ísť o trestný čin podľa § 250 ods. 1, ods. 3

Tr. zák., ale len podľa Tr. ...

Najvyšší súd... zistil, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom

zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa (

písm. c) ).

Podľa dovolanie je možné podať, ak je rozhodnutie

založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití

iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací

súd nemôže skúmať a meniť.

Rozsah prieskumného oprávnenia dovolacieho súdu je v zmysle vyššie citovaného

ustanovenia obmedzený na právne posúdenie ustálených skutkových zistení. Dovolací súd

nie je legitimovaný posudzovať ani úplnosť skutkových zistení ustálených súdmi oboch

stupňov v pôvodnom konaní a rovnako ani hodnotenie dôkazov vykonaných v pôvodnom

konaní.

Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu v zákone

výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb, nie však na revíziu skutkových

zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa.

Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové

závery môže doplňovať, prípadne korigovať, len odvolací súd.

Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie

všetkých rozhodnutí súdu druhého stupňa a samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení

nemôže posudzovať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený, bez ďalšieho, prehodnocovať

vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní

o dovolaní sám vykonávať.

Preto pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii dovolacieho dôvodu

uvedeného v je dovolací súd vždy viazaný konečným

skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa.

Podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom

konaní (ktorých správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže hodnotiť) bol podradený pod

správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v . Len opačný prípad

odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa

V predmetnom prípade obvineného R. P. skutok uvedený vo výroku rozsudku súdu

prvého stupňa, ktorý najvyšší súd považuje zo zákona za nemenný, mohol byť a aj správne

bol posúdený ako trestný čin podvodu spáchaný v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2, § 250

ods. 1 a odsek 3 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005.

Dovolanie obvineného sa v skutočnosti zaoberá skutkovými otázkami, a to jednak

spochybňovaním toho, že by obvinený R. P., spolu s ďalšími obvinenými, uviedol

poškodeného do omylu. To je predovšetkým otázka skutková, ktorá bola predmetom

dokazovania. Tým sa nemôže dovolací súd zaoberať. V ďalšej časti dovolania opäť na

základe iných predstáv o skutkových záveroch obvinený hodnotí záver súdov o právnej

kvalifikácii skutku ako nesprávny a vychádza z toho, že výška spôsobenej škody mala byť

ustálená v menšom rozsahu, a preto mala byť použitá miernejšia právna kvalifikácia.

Pripomenúť treba, že v rozsudku súdu prvého stupňa bola škoda ustálená výškou

tržnej hodnoty toho o čo poškodený prišiel v dôsledku podvodného konania obvinených

a síce o hodnotu členského podielu pri užívaní trojizbového družstevného bytu, z ktorého sa

na základe prevodu členských práv na inú osobu vysťahoval, čo predstavovalo 370.000,- Sk,

ako to ustálil okresný súd.

Bolo by nesprávne pri trestnom čine podvodu vychádzať z hodnoty toho čo páchateľ

sľúbil zadovážiť, no nesplnil to, lebo už na začiatku mal podvodný úmysel, keďže R. D.

nemal vo vlastníctve a ani v užívaní obvinenými sľúbený jednoizbový byt, ale treba brať za

rozhodujúce to, o čo bol poškodený reálne podvedený, a to boli jeho členské práva spojené

s užívaním trojizbového družstevného bytu.

So zreteľom na uvedené možno uzavrieť, že z podaného dovolania je zrejmé, že nie sú

splnené dôvody dovolania podľa , a preto bolo potrebné

rozhodnúť tak, ako sa uvádza vo výroku tohto uznesenia.»

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva na spravodlivé

súdne konanie poznamenáva, že tak ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť

č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), aj

doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. v prípade Delcourt, resp.

Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade

nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom

vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Európsky súd

pre ľudské práva tiež uviedol, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na

prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie

obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej

miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto

obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé

súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi

použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Pravidlá týkajúce sa splnenia podmienok konania o dovolaní majú za cieľ zaistiť

riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,

aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. , taktiež vec Pérez De Rada

Cavanilles c Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998).

Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných

súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd

nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie

ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť zasiahnuté do alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd,

a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol

k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej poznamenáva, že na posúdenie

(ne)existencie dôvodu dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť, že

sťažovateľ zastáva iný právny názor, než prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť

k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri

výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším

súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis

). Podľa ústavného súdu však posúdenie splnenia zákonných dôvodov

dovolania zo strany najvyššieho súdu, osobitne jeho závery, takéto nedostatky nevykazuje.

Najvyšší súd, ako to vyplýva z citovanej časti jeho rozhodnutia, jasne, zreteľne

a dostatočne zrozumiteľne uviedol, prečo považoval námietky sťažovateľa za otázky

skutkové a prečo sa nimi nemohol zaoberať. V žiadnom prípade neprichádza do úvahy

konštatovanie, že by sa najvyšší súd argumentáciou sťažovateľa nezaoberal. Pokiaľ sa

sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, ústavný súd dodáva, že

otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie

nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa

odôvodňujúcu porušenie a dohovoru ako nedostatočnú na to,

aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť

a preskúmať spojitosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným

porušením označených práv. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nemôže byť v takej

príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1

a práva zaručeného v dohovoru aj preto, že toto porušenie sa

nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich

postup všeobecných súdov v opravných konaniach (podobne aj , ,

).

Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody mimoriadneho opravného

prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani

nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V inom

prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody podaného dovolania

vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu

výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať

odoprenie prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných

prostriedkoch (obdobne ).

Ústavný súd poznamenáva, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov z dôvodov

tvrdených sťažovateľom môže v zmysle svojej konštantnej judikatúry zasiahnuť len vtedy,

ak by ich rozhodnutie (a postup, ktorý mu predchádza) bolo zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne (napr. ), z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu,

ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 29. apríla 2010 podľa názoru

ústavného súdu nemožno považovať za arbitrárne a nezlučiteľné s aplikovanými

ustanoveniami .

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu možnosť porušenia

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu ( ) a práva na

spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2

odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 48 ods. 2 a čl. 49

a práva zaručeného v dohovoru postupom najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. apríla 2010

Porušenie označených základných práv sťažovateľ, ako to vyplýva z obsahu

sťažnosti podanej ústavnému súdu, odvíja predovšetkým od namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Rovnako

právnym zástupcom sťažovateľa tvrdené porušenie základného práva zaručeného v čl. 48

ods. 2 evidentne smeruje k tvrdeniu o porušení práva na spravodlivé konanie. Svedčí

o tom navrhovaný petit nálezu, v ktorom žiadal, aby ústavný vyslovil, že najvyšší súd

porušil sťažovateľovo „právo na spravodlivý proces zakotvené v SR...“.

Keďže ústavný súd nekonštatoval porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1

a práva zaručeného v dohovoru, nemohol vysloviť ani porušenie ďalších

sťažovateľom označených základných práv.

Navyše, možno považovať za ústavné vyjadrenie zásady „nullum

crimen sine lege, nulla poena sine lege“. Sťažovateľ bol trestne stíhaný a právoplatne

odsúdený pre trestný čin, ktorý je uvedený v osobitnej časti a má svoju

presne definovanú skutkovú podstatu. Sťažovateľ teda nebol odsúdený za taký trestný čin,

ktorý nie je v obsiahnutý a definovaný v konkrétnej skutkovej podstate.

Preto vôbec neprichádza do úvahy možnosť porušenia tohto ustanovenia

právoplatným odsúdením sťažovateľa.

Obdobný záver platí aj vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 7 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd nezistil existenciu akejkoľvek príčinnej

súvislosti medzi namietaným porušením označených základných práv zaručených ,

resp. práva zaručeného dohovorom rozhodnutím najvyššieho súdu, preto ústavný súd

sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa

.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, tak ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia, a rozhodnutie o ďalších sťažovateľom požadovaných otázkach (zrušenie

rozhodnutia najvyššieho súdu, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a trov

konania) je podmienené vyslovením porušenia práv alebo slobôd sťažovateľa (čl. 127 ods. 2

prvá veta ), ústavný súd sa tou časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal ich

priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2010