Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 391/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M. T., s. r. o., B., zastúpenej

advokátom Mgr. P. Ď., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. z 10. júna 2010 v spojení s rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu

sp. zn. z 8. septembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M. T., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. septembra

2010 faxom a následne 14. septembra 2010 poštou doručená sťažnosť spoločnosti M. T., s.

r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom Mgr. P. Ď., B., ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa (ďalej

len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 10. júna 2010 v spojení s

rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „Rada“) sp. zn. z 8.

septembra 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom správneho konania

vedeného Radou pod sp. zn. v súvislosti s odvysielaním príspevkov

„Docent obťažoval študentky“ z 21. mája 2009 a „Ak sú študentky zneužívané“ z 23. mája

2009 v programe „Noviny“, ktoré „mohli spôsobom svojho spracovania a svojím obsahom

zasiahnuť do základných práv a slobôd v nich zobrazeného obžalovaného vysokoškolského

pedagóga“. V predmetnom konaní Rada oznámením o začatí správneho konania z 15. júla

2009 a opätovnou výzvou na vyjadrenie k podkladom pre rozhodnutie v správnom konaní

z 20. augusta 2009 vyzvala sťažovateľa, aby zaslal svoje stanovisko, prípadne navrhol

dôkazy a vyjadril sa k podkladom pre rozhodnutie v uvedenom správnom konaní.

Vyjadrenie sťažovateľa bolo Rade doručené 4. septembra 2009.

Rada sa oboznámila so skutkovým stavom veci a rozhodnutím sp. zn.

správne konanie vedené pod sp. zn. v časti týkajúcej sa príspevku

„Ak sú študentky zneužívané“ odvysielaného sťažovateľom v rámci programu „Noviny“

23. mája 2009 o cca 19.30 h zastavila, súčasne rozhodnutím sp. zn.

z 8. septembra 2009 (ďalej len „rozhodnutie Rady“) rozhodla, že sťažovateľ „porušil

povinnosť stanovenú v tým, že dňa 21. 5. 2009 cca o 19.30

hod. odvysielal v rámci programu Noviny príspevok Docent obťažoval študentky, ktorý

spôsobom svojho spracovania a svojím obsahom zasiahol do práva na ochranu mena

a práva na zachovanie osobnej cti a dobrej povesti v ňom zobrazeného vysokoškolského

pedagóga“, a uložila mu pokutu vo výške 3 500 €.

Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu Rady odvolanie, v ktorom poukázal najmä na jej

nesprávny a nezákonný postup, pretože sa v uvedenom rozhodnutí nevysporiadala s jeho

tvrdeniami a návrhmi, ktoré jej boli doručené pred oboznámením sa so skutkovým stavom

veci. Na základe uvedeného postupu bolo podľa sťažovateľa v jeho veci vydané rozhodnutie

Rady, ktoré nevychádza zo spoľahlivo zisteného stavu veci, a preto je nezákonné

a nepreskúmateľné.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 10. júna 2010 (ďalej len „rozsudok

najvyššieho súdu“) potvrdil rozhodnutie Rady, pričom v odôvodnení uviedol: „Súd sa

stotožnil s obranou odporcu, že išlo o zrejmú nesprávnosť v písomnom vyhotovení

rozhodnutia, pokiaľ je v ňom uvedené, že navrhovateľ nevyužil svoje procesné právo

vyjadriť sa k podkladom pre rozhodnutie a že táto skutočnosť nemala za následok

nezákonnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, ako tvrdí navrhovateľ.“

Citované odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu považuje sťažovateľ za „absurdné

a úplné popretie princípu právneho štátu“, keďže rozhodnutie Rady neobsahuje

vysporiadanie sa s námietkami a návrhmi sťažovateľa predloženými Rade pred jej

rozhodovaním.

Sťažovateľ tiež poukázal, že jeho zásadnou námietkou uplatnenou v správnom

konaní pred Radou a tiež v konaní pred najvyšším súdom bola „námietka vo veci údajného

zásahu do práva na ochranu mena, pričom tak z vyjadrenia sťažovateľa v rámci správneho

konania ako aj z prednesov právneho zástupcu sťažovateľa priamo na pojednávaní vo veci

odvolania proti rozhodnutiu uskutočnenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky je

zrejmé, že v predmetnom príspevku vôbec nemohlo dôjsť k zásahu do práva na ochranu

mena, ktorý bol konštatovaný správnym orgánom a tiež súdom. V predmetnom príspevku

bolo zverejnené krstné meno osoby a prvé písmeno priezviska osoby, pričom iným

spôsobom nebola osoba identifikovaná...“.

Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd svojím rozsudkom, ktorým potvrdil rozhodnutie

Rady, akceptoval nezákonný procesný postup Rady, ako aj vydanie rozhodnutia Rady

v rozpore s právnym poriadkom, čím mu odňal možnosť konať pred súdom a iným orgánom

a zasiahol do jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd SR v konaní o odvolaní pod sp. zn. rozsudkom zo dňa

10. 06. 2010, sp. zn.: -21, v spojení s konaním pred Radou pre vysielanie

a retransmisiu č. k. a rozhodnutím Rady pre vysielanie

a retransmisiu č. zo dňa 08.09. 2009, porušil základné právo spoločnosti M. T.

s. r. o., na súdnu ochranu podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 10. 06. 2010, sp. zn.: -21, sa

zrušuje vo všetkých výrokoch a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa spoločnosti

M. T. s. r. o... trovy konania o podanej ústavnej sťažnosti pred Ústavným súdom SR vo

výške 56,66 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak

ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne

neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti návrhu (sťažnosti) hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom

prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Zo sťažnosti vyplýva, že jej podstatu tvorí námietka sťažovateľa, v zmysle ktorej je

napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, ktorým potvrdil rozhodnutie Rady, arbitrárny,

pretože najvyšší súd sa v ňom bez odôvodnenia stotožnil s tvrdením Rady o „zrejmej

nesprávnosti“ v písomnom vyhotovení jej rozhodnutia, pokiaľ v ňom bolo uvedené, že

sťažovateľ napriek opätovnej výzve nevyužil svoje procesné práva vyjadriť sa k podkladom

pre rozhodnutie Rady. Najvyšší súd však podľa názoru sťažovateľa nezohľadnil skutočnosť,

že Rada sa vo svojom rozhodnutí vôbec nevysporiadala s tvrdeniami obsiahnutými v jeho

vyjadrení z 3. septembra 2009, ktoré jej bolo doručené pred jej rozhodovaním vo veci,

a preto je jej rozhodnutie nezákonné a nepreskúmateľné.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, mutatis mutandis , , , ).

Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také

rozhodnutia všeobecných súdov, prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného

práva alebo slobody, a prípadne tiež také, kde k porušeniu základného práva alebo slobody

došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , , , ).

Vychádzajúc zo svojej konštantnej judikatúry bolo úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa posúdiť, či boli skutkové a právne závery,

o ktoré sa opieral napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie

Rady, z ústavného hľadiska akceptovateľné a či v dôsledku toho možno uvažovať o tom, že

ním bolo porušené jeho základné právo podľa , resp. právo podľa

ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že v súlade so svojou judikatúrou posudzuje

spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. ), preto k vyhoveniu sťažnosti

dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné

pochybenia zo strany orgánu verejnej moci umožňuje prijatie záveru, že proces ako celok

bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý.

Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov

verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná

súvislosť medzi porušením práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku

nemala podstatný dosah.

S tvrdením sťažovateľa, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku neodôvodnil

skutočnosti tvrdené sťažovateľom v odvolaní proti rozhodnutiu Rady, sa ústavný súd

s poukazom na už uvedené nestotožňuje.

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku okrem iného

uviedol:

„Súd sa oboznámil s obsahom pripojeného administratívneho spisu č. 215-PgO/O-

2924/2009, ako aj s obsahom písomných podaní účastníkov založených v spise, z ktorých je

zrejmé, že v prejednávanej veci skutkový stav sporný nebol. Vo veci nariadil pojednávanie,

na ktorom vypočul účastníkov konania. Navrhovateľ v správnom konaní, ani v konaní pred

súdom nepoprel odvysielanie horeuvedeného príspevku, ani jeho obsah a znenie.

Navrhovateľ v opravnom prostriedku namietal, že v konaní pred správnym orgánom,

v ktorom mu bola odňatá možnosť konať, bolo vydané rozhodnutie, ktoré nie je v súlade so

zákonom, nevychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a je nepreskúmateľné

pre neúplnosť spisov, nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Tento jeho záver vyvodzuje

zo skutočnosti, že odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že účastník konania

(t. j. navrhovateľ) ani napriek opakovanej výzve nevyužil v správnom konaní svoje procesné

práva podľa príslušných ustanovení , hoci navrhovateľ sa

k podkladom pre rozhodnutie v správnom konaní č. vyjadril

písomným podaním zo dňa 03. septembra 2009, ktoré bolo odporcovi doručené

04. septembra 2009 a je súčasťou administratívneho spisu. I keď toto vyjadrenie bolo Rade

predložené oneskorene (Radou stanovená lehota na vyjadrenie v opakovanej výzve uplynula

dňa 31. augusta 2009), Rada ho mala k dispozícii na svojom zasadnutí dňa 08. septembra

2009, kedy rozhodla aj o uložení sankcie. Súd sa stotožnil s obranou odporcu, že išlo

o zrejmú nesprávnosť v písomnom vyhotovení rozhodnutia, pokiaľ je v ňom uvedené, že

navrhovateľ nevyužil svoje procesné právo vyjadriť sa k podkladom pre rozhodnutie a že

táto skutočnosť nemala za následok nezákonnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého

rozhodnutia, ako tvrdí navrhovateľ. Vydané rozhodnutie podľa názoru súdu vychádza zo

spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, obsahuje predpísané náležitosti, je zrozumiteľné

a obsahuje dostatok dôvodov, aby mohlo byť preskúmané súdom. Súd bol však pri

preskúmavaní napadnutého rozhodnutia odporcu viazaný rozsahom dôvodov uvedených

v opravnom prostriedku, v ktorom navrhovateľ iné námietky neuplatnil.

Aj výšku uloženej pokuty 3 500 € považuje senát najvyššieho súdu za náležite

zdôvodnenú. Sankcia bola uložená v dolnej hranici zákonného rozpätia, pričom je súdu

z jeho rozhodovacej činnosti známy aj iný prípad, keď navrhovateľ bol sankcionovaný

rovnako za porušenie povinnosti vyplývajúcej jej z ustanovenia

Z. z., a preto dospel k záveru, že je potrebné v súlade s napadnuté

rozhodnutie odporcu v celom rozsahu potvrdiť.“

V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľa napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu (vydaným v správnom súdnictve podľa V. časti tretej hlavy

) je podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť

špecifiká správneho súdnictva. V rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú zákonnosť

rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov ( ).

Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať

činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda

to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-

právne a procesno-právne predpisy. Treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom

skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo

rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva

ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku

najvyššieho súdu.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd o otázkach, ktoré boli dôvodom na

podanie odvolania sťažovateľa proti rozhodnutiu Rady, nerozhodol svojvoľne a arbitrárne.

Odôvodnenie najvyššieho súdu je ústavne akceptovateľné a nesignalizuje možnosť

vyslovenia porušenia sťažovateľom označených práv. Najvyšší súd v odôvodnení

napadnutého rozsudku zhrnul skutkové zistenia a právne závery Rady, ktoré boli v rozsahu

odvolacích námietok sťažovateľa predmetom preskúmania v odvolacom konaní. Vzhľadom

na jedinú námietku sťažovateľa uplatnenú v odvolaní proti rozhodnutiu Rady, s ktorou sa

najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku primeraným spôsobom vysporiadal,

podľa názoru ústavného súdu z pohľadu materiálnej ochrany práv k dotknutiu práv

sťažovateľa dôjsť nemohlo, pretože jeho argumentácia bola najvyšším súdom v plnej miere

preskúmaná.

Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší

súd, nemôže sama osebe viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím

vlastným. Posúdenie odvolaním namietanej zákonnosti postupu a rozhodnutia Rady bolo

v právomoci najvyššieho súdu. Jeho závery nevykazujú známky svojvôle a sú aj primerane

odôvodnené, a preto týmto rozhodnutím podľa názoru ústavného súdu nemohlo dôjsť

k porušeniu označených práv sťažovateľa.

Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu a práva na

spravodlivý proces neznamená ani právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby

všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorý predkladá účastník konania (m. m. , ).

Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa dospel

k záveru, že rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu jeho základného práva

podľa ani práva podľa dohovoru, a preto podľa

odmietol sťažnosť sťažovateľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa s ostatnými

návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2010