Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 87/2010
PDF · 297.54 KB
No categories available
III. ÚS 87/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. októbra 2010
v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Rudolfa Tkáčika a Ľubomíra Dobríka
o sťažnosti I. R., T., zastúpenej ustanoveným advokátom JUDr. R. C., Advokátska
kancelária, T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva, aby jej
záležitosť bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní
vedenom pod sp. zn. 10 C 75/2006 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 17 C 66/91) v období
po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 81/03
z 27. októbra 2003 takto
rozhodol:
1. Základné právo I. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 75/2006 (pôvodne vedenom
pod sp. zn. 17 C 66/91) v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I. ÚS 81/03 z 27. októbra 2003 p o r u š e n é b o l o .
2. I. R. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur),
ktoré j e Okresný súd Trnava p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy
právneho zastúpenia v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem
centov) na účet právneho zástupcu JUDr. R. C., Advokátska kancelária, T., do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Trnava j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume
254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet Kancelárie
Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 7000060515/8180 vedený v Štátnej pokladnici
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
5. Sťažnosti I. R. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 87/2010-20 z 20. apríla 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť I. R., T. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva, aby jej záležitosť bola spravodlivo a v primeranej lehote
prejednaná, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 10 C 75/2006 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 17 C 66/91) v období po
právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 81/03 z 27. októbra 2003.
Ústavný súd 17. mája 2010 vyzval predsedu okresného súdu na vyjadrenie sa
k vecnej stránke prijatej sťažnosti, zaslanie relevantného súdneho spisu a oznámenie,
či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.
Vyjadrenie okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 16. augusta 2010. V jeho
prílohe predseda okresného súdu predložil súdny spis a podrobnú chronológiu úkonov
okresného súdu i účastníkov v napadnutom konaní v období po právoplatnosti nálezu
ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 81/03 z 27. októbra 2003, z ktorej vyplývajú tieto podstatné
skutočnosti:
«Dňa 29.09.2003 bola zo strany sudcu vyhotovená predkladacia správa Krajskému
súdu v Trnave, ako odvolaciemu súdu, a to vzhľadom na vznesenú námietku zaujatosti voči
zákonnému sudcovi, a taktiež na rozhodnutie o návrhu odporkyne na prikázanie veci inému
súdu z dôvodu vhodnosti.
Krajský súd v Trnave Uznesením zo dňa 08.10.2003, sp. zn. 1 INcC 27/03-467
rozhodol, že konanie o námietke zaujatosti aj návrhu na prikázanie veci inému súdu
zastavil, a to z dôvodu späťvzatia týchto návrhom zo strany odporkyne, keď toto uznesenie
bolo doručené tunajšiemu súdu dňa 27.10.2003. Rozhodnutie bolo doručované zo strany
prvostupňového súdu účastníkom konania dňa 05.11.2003. U navrhovateľa sa vrátila
závada v doručení dňa 20.11.2003 s uvedením, že adresát je odsťahovaný.
Dňa 17.12.2003 bola daná úprava zo strany sudcu, aby boli realizované dopyty
za účelom zistenia jeho pobytu, a to na Register občanov SR a na Ústrednú evidenciu
väzňov.
Dňa 08.01.2004 bolo súdu oznámené zo strany Registra obyvateľov SR, že
navrhovateľ v 1. rade B. R. má hlásený pobyt na adrese T.
Zo spisu 12C 198/95 súd zistil, že navrhovateľ v 1. rade je prechodne prihlásený
na adresu B., a na základe uvedeného mu bolo doručené uznesenie na túto adresu, kde aj
súdnu zásielku prevzal.
Dňa 26.03.2004 bol zo strany zákonného sudcu vytýčený termín pojednávania
v prejednávanej veci, a to na deň 06.07.2004. Pojednávanie bolo odročené na neurčito, a to
z dôvodu späťvzatia návrhu navrhovateľa v 1. rade, ku ktorému sa vyjadrila na pojednávaní
aj odporkyňa.
Dňa 07.09.2004 súd rozhodol, o zastavení konania a to na že na základe späťvzatia
návrhu navrhovateľa v 1. rade, ku ktorému sa pripojila aj navrhovateľka v 2. rade,
a zároveň rozhodol o náhrade trov konania tak; že žiaden z účastníkov nemá právo
na náhradu trov konania, a taktiež, že štát nemá právo na náhradu trov konania.
Voči predmetnému rozhodnutiu podala odporkyňa dňa 23.09.2004 odvolanie,
doplnené podaním zo dňa 05.11.2004...
Dňa 15.12.2004 zákonná sudkyňa dala doručiť odvolanie odporkyne navrhovateľom
v 1. a 2. rade s tým, aby sa k nemu vyjadrili.
K odvolaniu odporkyne zaslala navrhovateľka v 2. rade vyjadrenie dňa 04.01.2005.
Navrhovateľ v 1. rade zaslal vyjadrenie k odvolaniu odporkyne dňa 20.01.2005.
Dňa 28.01.2005 bola vyhotovená predkladacia správa Krajskému súdu v Trnave
z dôvodu podaného odvolania odporkyne voči uzneseniu tunajšieho súdu zo dňa
13.09.2004...
Dňa 02.08.2005 zákonný sudca dal úpravu kancelárii na doručenie uznesenia
Krajského súdu v Trnave účastníkom konania.
Dňa 26.08.2005 bolo tunajšiemu súdu doručené Dovolanie odporkyne proti
Uzneseniu Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 9Co 21/2005 zo dňa 29.04.2005.
Dňa 14.09.2005 vyšší súdny úradník dal úpravu kancelárii doručiť dovolanie
odporkyne navrhovateľom v 1. a 2. rade stým, aby sa k nemu vyjadrili. Výzva súdu bola
doručená navrhovateľom dňa 26.09.2005.
Dňa 18.10.2005 súd vyzval odporkyňu, aby sa vyjadrila, či žiada o oslobodenie
od súdnych poplatkov v dovolacom konaní, keďže o jej predchádzajúcej žiadosti bolo
rozhodnuté dňa 13.10.1993, čo je dostatočný časový odstup na prípadné zmeny
majetkových pomerov. V kladnom prípade mala odporkyňa zaslať riadne vyplnený vzor 6
O.s.p. Zároveň bola žiadaná Sociálna poisťovňa o oznámenie, či je odporkyňa poberateľom
dôchodku a kto za odporkyňu odvádza odvody do fondov nimi spravovaných.
Dňa 25.10.2005 odporkyňa zaslala súdu potvrdenie o osobných, majetkových a
zárobkových pomeroch.
Uznesením zo dňa 02.11.2005, č.k. 17C 66/91-595 vyšší súdny úradník priznal
odporkyni oslobodenie od súdnych poplatkov, ktoré uznesenie bolo doručené právnemu
zástupcovi odporkyne dňa 11.11.2005.
Dňa 13.12.2005 bola vyhotovená predkladacia správa Najvyššiemu súdu SR ohľadne
dovolania odporkyne voči uzneseniu Krajského súdu v Trnave zo dňa 29.04.2005, ktorá
bola doručená Najvyššiemu súdu SR 16.12.2005.
Rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.05.2006, č.k. 2Cdo 275/2005 bolo
Uznesenie Krajského súdu zo dňa 29.04.2005 spolu s Uznesením Okresného súdu zo dňa
07.09.2004, č.k. 17C 66/91 zrušené a vec bola vrátená Okresnému súdu Trnava na ďalšie
konanie, keď spis bol doručený tunajšiemu súdu spolu s rozhodnutím dňa 12.07.2006.
Dňa 23.08.2006 zákonná sudkyňa dala úpravu doručiť rozsudok NS SR účastníkom
konania, ktorí prevzali rozhodnutie dňa 25.09.2006.
Dňa 04.10.2006 požiadala odporkyňa I. R. súd o pripustenie zámeny účastníkov
konania tak, aby do konania vstúpili ostatní spoluvlastníci: I. R., H. D., E. Č. a B. R.
Zároveň odporkyňa I. R. požiadala o vytýčenie termínu pojednávania.
Dňa 29.12.2006 zákonná sudkyňa požiadala Správu katastra T. o zaslanie darovacej
zmluvy evidovanej pod č. V 3166/03, a taktiež vyzvala odporkyňu I. R., aby oznámila súdu,
na strane ktorého z účastníkov konania žiada o zámenu účastníkov konania. Odporkyňa
na výzvu súdu reagovala podaním doručeným súdu dňa 08.02.2007, v ktorom oznámila, že
o zámenu účastníkov konania žiada na strane navrhovateľa.
Dňa 15.03.2007 bola v zmysle § 92 ods. 1 O.s.p. vyzvaná E. Č. a B. R., aby súdu
oznámili, či súhlasia so vstupom do konania na strane navrhovateľa.
~ Dňa 03.04.2007 E. Č. oznámila súdu, že súhlasí so vstupom do konania a u B. R.
sa vrátila závada v doručení s oznámením „adresát neznámy“. Na základe vrátenia závady
v doručení výzvy B. R. následne dňa 02.05.2007 boli urobené dopyty na Centrálnu
evidenciu pobytu obyvateľov v Banskej Bystrici, Mestský úrad Trnava a Centrálnu
evidenciu väzňov v Bratislave ohľadne zistenia jeho pobytu.
Dňa 25.6.2007 bola výzva B. R. zaslaná na adresu: L..
Dňa 24.09.2007 bolo tunajším súdom vydané uznesenie č.k. 10C 75/2006-654,
ktorým súd rozhodol, že konanie nezastavuje a zároveň zamietol návrh odporkyne na zmenu
účastníkov konania na strane navrhovateľa.
Voči predmetnému rozhodnutiu súdu podala odporkyňa dňa 19.10.2007 odvolanie.
Dňa 22.10.2007 tunajší súd vyzval uznesením č.k. 10C 75/2006-664 odporkyňu
na doplnenie odvolania zo dňa 18.10.2007.
Odvolanie bolo doplnené odporkyňou dňa 09.11.2007.
Dňa 20.11.2007 bol spis predložený odvolaciemu súdu - Krajskému súdu v Trnave,
ktorý uznesením zo dňa 31.01.2008 č.k. HCo 262/2007-679 uznesenie súdu I. stupňa
v napadnutom výroku zmenil tak, že pripustil zmenu účastníkov konania na strane
navrhovateľa.
Dňa 07.03.2008 som v prejednávanej veci vytýčila termín pojednávania na deň
05.06.2008.
Na pojednávaní dňa 5.6.2008, sa účastníci konania vyjadrili ohľadne vyporiadania
predmetných nehnuteľností... Na základe uvedeného bolo pojednávanie odročené
na neurčito, s tým, aby sa účastníci konania vyjadrili písomne v lehote 10 dní
k skutočnostiam vyjadreným na pojednávaní a súd následne zváži vo veci pribratie znalca
na zistenie reálnej deliteľnosti predmetných nehnuteľností. Účastníci konania zaslali
vyjadrenia dňa 18.6.2008 a 23.6.2008, v ktorých zotrvali na svojich stanoviskách
vyjadrených na pojednávaní.
Uznesením zo dňa 16.06.2008. č.k. 10C 75/2006-740 súd vyzval odporkyňu I. R., aby
v lehote 10 dní zaslala súdu vyjadrenie, či jej podanie zo dňa 05.06.2008 doručené súdu
dňa 18.06.2008 nazvané ako Žiadosť o pridelenie kárneho opatrenia sudkyni má súd
chápať ako vznesenie námietky zaujatosti v zmysle § 15a O.s.p., nakoľko odporkyňa v tomto
podaní uviedla, že je zrejmé, že vo veci nechce spravodlivo v zmysle zákona rozhodnúť.
Dňa 02.09.2008 bolo súdu doručené podanie odporkyne, v ktorom uviedla, že
v prípade, ak predseda Okresného súdu v Trnave zjedná vo veci nápravu, nežiada zaujatosť
sudkyne. Ďalej uviedla, že trvá na tom, že zápisnica s posledného pojednávania musí byť
pravdivo opravená, a taktiež žiada, aby súd opakovane vypočul p. D. na najbližšom
pojednávaní, nakoľko na poslednom pojednávaní neprejavila svoju vôľu.
Dňa 09.09.2008 súd uznesením č.k. 10C 75/2006-744 ustanovil v prejednávanej veci
znalca Ing. L. V. za účelom určenia, či je nehnuteľnosť... reálne deliteľný na polovicu tak,
že by jeho rozdelením vznikli dve samostatné bytové jednotky, a to v súlade so stavebným
zákonom č. 50/1976 Zb.. Taktiež jeho úlohou bolo zistiť všeobecnú cenu nehnuteľnosti
a hodnotu stavebných prác v prípade zistenia reálnej deliteľnosti podľa bodu 1 s uvedením
jej presnej špecifikácie. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 03.06.2009, a to
vzhľadom na tú skutočnosť, že u odporkyni sa vracali závady v doručení tohto uznesenia
s uvedením, že adresát zásielku neprevzal v odbernej lehote, keď súd sa jej pokúsil doručiť
uznesenie aj prostredníctvom súdneho doručovateľa, ktorý uviedol, že odporkyňa
na uvedenej adrese býva, avšak neotvára, a do schránky jej bol daný oznam súdneho
doručovateľa, kedy opakovane príde doručiť súdnu zásielku, na ktorý však odporkyňa
nereagovala a uznesenie prevzala po opakovaných doručovaniach prostredníctvom pošty
dňa 03.06.2009.
Dňa 15.06.2009 zákonný sudca dal úpravu kancelárii, aby spis po tom čo uznesenie
o ustanovení znalca nadobudlo právoplatnosť, bol zaslaný znalcovi Ing. L. V.
na vypracovanie znaleckého posudku. Spis bol zaslaný zo strany súdu dňa 16.06.2009.
Dňa 17.06.2009 bolo súdu doručené odvolanie voči uzneseniu, ktorým bol
do konania pribratý znalec, a taktiež znalec, a to z toho dôvodu, že považuje Ing. V.
za zaujatého v prejednávanej veci, nakoľko býva neďaleko nehnuteľnosti, ktorá je
predmetom tohto konania.
Dňa 12.08.2009 bol vyzvaný znalec Ing. L. V., aby oznámil súdu, z akého dôvodu
nebol vypracovaný znalecký posudok v lehote 30 dní od doručenia spisového materiálu.
Znalec dňa 13.08.2009 oznámil súdu, že na deň 19.08.2009 zvolal miestne šetrenie
v prejednávanej veci.
Dňa 29.09.2009 súd opakovane vyzval znalca na predloženie znaleckého posudku
v prejednávanej veci.
Dňa 13.10.2009 bol súdu doručený vypracovaný znalecký posudok znalcom Ing. L.
V. pod číslom 93/2009. ... Znalec ďalej uviedol, že nemohol vypracovať znalecký posudok
v časti, kde mal určiť všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti, nakoľko mu neboli sprístupnené
časti rodinného domu užívané odporkyňou I. R.
Dňa 28.10.2009 súd vyzval znalca Ing. V. o zaslanie ďalších dvoch vyhotovení
znaleckého posudku č. 93/2009, zaslal znalecký posudok na vyjadrenie právnemu
zástupcovi navrhovateľa v 1. rade a odporkyni, dal predložiť spis vyššiemu súdnemu
úradníkovi na rozhodnutie o uplatnenom znalečnom.
Dňa 03.11.2009 znalec Ing. L. V. zaslal súdu dve vyhotovenia znaleckého posudku.
Dňa 11.11.2009 súd uznesením č.k. 10C 75/2006-801 priznal Ing. L. V. znalečné
vo výške 202,96 eur.
Dňa 13.11.2009 zaslal znalec Ing. L. V. vyjadrenie k vznesenej námietke zaujatosti
voči jeho osobe zo strany odporkyne.
Dňa 01.12.2009 zaslal právny zástupca navrhovateľa v 1. rade vyjadrenie
k znaleckému posudku.
Dňa 16.12.2009 bolo súdu doručené odvolanie odporkyne voči uzneseniu tunajšieho
súdu č.k. 10C 75/2006 - 801, ktorým bolo znalcovi Ing. V. priznané znalečné.
Dňa 01.02.2010 súd zaslal znalecký posudok na vyjadrenie navrhovateľke v 2. a 3.
rade a zároveň súd oznámil odporkyni, že ňou predložená plná moc na jej zastupovanie
v prejednávanej veci, ktorá bola doručená súdu dňa 16.11.2009 nie je v súlade s ust. § 24
O.s.p., pretože v tej istej veci môže mať účastník súčasne len jedného zvoleného zástupcu
a odporkyňa si v prejednávanej veci zvolila dvoch zástupcov.
Uznesením zo dňa 01.02.2010, č.k. 10C 75/2006-818 súd rozhodol, že znalec Ing. L.
V. nie je vylúčený z vypracovania znaleckého posudku v prejednávanej veci.
Dňa 15.03.2010 bolo súdu doručené odvolanie odporkyne voči predmetnému
uzneseniu.
Dňa 26.03.2010 bola daná úprava zákonného sudcu na vyhotovenie predkladacej
správy na rozhodnutie o odvolaní odporkyne.
Uznesením zo dňa 30.06.2010, č.k. 23Co 97/2010-847 Krajský súd v Trnave, ako
odvolací súd Uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 01.02.2010, č.k. 10C 75/2006-818
potvrdil. Spis bol doručený Okresnému súdu Trnava dňa 12.07.2010.
Spis bol predložený zákonnému sudcovi dňa 02.08.2010, ktorý toho istého dňa dal
úpravu na doručenie predmetného rozhodnutia účastníkom konania.»
Rovnaké skutočnosti zistil ústavný súd aj z obsahu sťažnosti a súdneho spisu sp. zn.
10 C 75/2006. Ústavný súd navyše konštatuje, že ku dňu rozhodovania o sťažnosti nebola
predmetná vec na okresnom súde právoplatne skončená (okresný súd v súčasnosti doručuje
účastníkom konania uznesenie o vrátení znaleckého posudku znalcovi na dopracovanie).
Okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti ďalej uviedol: „Čo sa týka prieťahov,
ktoré podľa názoru súdu spôsobili sťažovatelia, v danom prípade je súd toho názoru, že
odporkyňa, ako sťažovateľka, spôsobila prieťah súdu v čase, keď sa jej doručovalo
uznesenie o ustanovení znalca Ing. L. V., keď opakovane toto uznesenie nepreberala,
nereagovala na oznámenie zo strany súdneho doručovateľa a to všetko aj napriek tomu, že
v čase jeho doručovania bola nahliadať do spisového materiálu na súde. Podľa názoru
súdu, sťažovateľka spôsobila prieťahy v konaní aj tým, že v čase keď sa vypracovával
znalecký posudok, znemožnila znalcovi obhliadku časti nehnuteľnosti ktorú užíva, z dôvodu
čoho znalec nemohol určiť všeobecnú cenu nehnuteľnosti a preto musí byť znalecký
posudok znova vrátený znalcovi na dopracovanie, nakoľko bez tohto dopracovania nie je
možné zistiť, či nehnuteľnosť je reálne deliteľná. Sťažovateľka spôsobuje prieťahy v konaní
aj niektorými svojimi podaniami, ktorými síce realizuje svoje procesné práva napr.
vznesenie námietky zaujatosti znalca alebo zákonného sudcu, avšak tieto podania sú bez
náležitého odôvodnenia (konštatované aj odvolacím súdom) a zbytočne sa spis musí
predkladať odvolaciemu súdu.“
V závere svojho vyjadrenia okresný súd súhlasil s upustením od ústneho
pojednávania o prijatej sťažnosti.
Právny zástupca podaním doručeným ústavnému súdu 30. augusta 2010 vyjadril
súhlas s upustením od ústneho pojednávania v prerokúvanej veci.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva, aby jej záležitosť bola spravodlivo
a v primeranej lehote prejednaná, podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...
1. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 75/06 po právoplatnosti nálezu sp. zn. I. ÚS 81/03
z 27. októbra 2003
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu
týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa
ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti
so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná,
ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd
zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03,
IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup
samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej
veci.
1. V súvislosti s hodnotením kritéria zložitosť veci ústavný súd konštatuje, že aj keď
skorším nálezom pripustil, čo sa týka skúmaného konania okresného súdu, určitú mieru
faktickej zložitosti veci súvisiacej s potrebou znaleckého dokazovania, v posudzovanom
období po vydaní nálezu ústavného súdu neboli zistené žiadne skutočnosti spočívajúce
v zložitosti veci, ktoré by mali podstatným spôsobom prispieť k doterajšej dĺžke konania
v hodnotenom období.
2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky ako účastníčky konania v procesnom
postavení žalovanej, ústavný súd zistil, že sťažovateľka prispela k predĺženiu konania tým,
že jej pričinením uznesenie o ustanovení znalca z 9. septembra 2008 nadobudlo
právoplatnosť až 3. júna 2009, keďže okresný súd opakovane musel doručovať predmetné
uznesenie sťažovateľke, ktorá ho v odbernej lehote neprevzala. Okresný súd sa pokúšal
doručiť predmetné uznesenie aj prostredníctvom súdneho doručovateľa, ktorý uviedol, že
sťažovateľka na uvedenej adrese býva, avšak „neotvára“. Výsledkom tohto správania
sťažovateľky bolo predĺženie konania takmer o 9 mesiacov. Obdobne je potrebné podľa
názoru ústavného súdu pripočítať na vrub sťažovateľke aj predĺženie konania v súvislosti
s tým, že znemožnila znalcovi obhliadku časti nehnuteľnosti, čo bolo dôvodom na vrátenie
znaleckého posudku znalcovi na jeho dopracovanie. Tieto okolnosti ústavný súd zohľadnil
pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia.
Podľa názoru ústavného súdu však nemožno na ťarchu sťažovateľky pripočítať, že
na obranu svojich práv využila riadny aj mimoriadny opravný prostriedok, pretože tým iba
využila svoje procesné práva účastníka konania, a to tým skôr, že bola pri ich uplatnení
úspešná (dovolací súd zrušil rozhodnutie okresného súdu v spojení s rozhodnutím krajského
súdu). Na druhej strane je potrebné poznamenať, že využitím iných procesných práv –
opravných prostriedkov – sťažovateľkou ako účastníčkou posudzovaného konania [napr.
proti uzneseniu o ustanovení znalca (doručenému okresnému súdu 17. júna 2009)
a uzneseniu o priznanom znalečnom (doručenému okresnému súdu 16. decembra 2009)]
objektívne dochádzalo k predlžovaniu konania.
Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už viackrát vyslovil, že v dôsledku uplatnenia
procesných práv účastníkom konania neznáša zodpovednosť za predĺženie konania
oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani štátnemu
orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04). V súlade s touto judikatúrou
preto dobu potrebnú na rozhodnutie o sťažovateľkou uplatnených procesných právach
(v prípadoch podania opravných prostriedkov bez náležitého odôvodnenia) ústavný súd tiež
zohľadnil pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia.
3. Napokon ústavný súd z hľadiska existencie zbytočných prieťahov hodnotil
samotný postup okresného súdu v napadnutom konaní. Pri skúmaní skutočnosti, či
v dôsledku postupu okresného súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd zistil, že hoci okresný súd konal plynule
a bez výraznejších prestávok, vykonával relevantné procesné úkony, samotný fakt, že
po vydaní nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 81/03-76 z 27. októbra 2003 (ktorým prikázal
okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov) a po rozsudku Európskeho súdu
pre ľudské práva z 22. augusta 2006 (v ktorom bolo konštatované porušenie práva
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je táto vec
sťažovateľky aj po vyše 19 rokoch od začatia konania a takmer 7 rokov od právoplatnosti
nálezu ústavného súdu stále prerokúvaná na okresnom súde naznačuje, že postup súdu nebol
v súlade so základným právom sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeným čl. 48 ods. 2 ústavy a právom, aby jej záležitosť bola v primeranej
lehote prejednaná, podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného dospel k názoru, že okresný súd ani napriek
príkazu vyslovenému v náleze ústavného súdu č. k. I. ÚS 81/03-76 z 27. októbra 2003
v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 75/06 nedokázal dostatočne efektívne organizovať svoj
postup tak, aby ochrana práv účastníkov bola rýchla a účinná, a preto opätovne konštatuje
porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a zároveň vyslovuje
porušenie práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby
vo veci konal.
Ústavný súd však neprikázal okresnému súdu, aby vo veci konal, pretože táto
povinnosť mu už bola uložená nálezom č. k. I. ÚS 81/03-76 z 27. októbra 2003.
2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 75/06
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy má kľúčové postavenie
medzi právami ustanovenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy nazvanom „Právo
na súdnu a inú právnu ochranu“ (čl. 46 až čl. 50) a jeho ochrana v zásade predchádza
ochrane priznanej prostredníctvom ďalších základných práv ustanovených v tomto oddiele
ústavy. Medzi týmito základnými právami existuje nesporne vzájomná súvzťažnosť, z
ktorej môže vyplynúť v konkrétnom prípade aj záver, podľa ktorého závažné porušenie
niektorého zo základných práv ustanovených v čl. 46 až čl. 50 ústavy má za následok aj
porušenie iného základného práva zaručeného v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy.
Osobitne tento záver podľa názoru ústavného súdu platí o potenciálnom porušení
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a to vzhľadom na jeho spomínané kľúčové
postavenie v tejto skupine základných práv. Inak povedané, ak napr. porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy prekročí
takú intenzitu, že to signalizuje zo strany príslušného všeobecného súdu odmietnutie
možnosti domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, tak možno urobiť
záver, že takýmto postupom súdu došlo, resp. dochádza (aj) k porušeniu základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. IV. ÚS 159/07).
Porušenie uvedených práv sťažovateľka odôvodnila neprimeranou dĺžkou
napadnutého konania (od roku 1991), nálezom sp. zn. I. ÚS 81/03 z 27. októbra 2003
(vyslovený príkaz konať bez zbytočných prieťahov), rozsudkom Európskeho súdu
pre ľudské práva z 22. augusta 2006 a skutočnosťou, že „počas takmer dvadsiatich rokov
trvania súd vydal len jedno meritórne rozhodnutie, ktoré však odvolací Krajský súd
v Bratislave zrušil uznesením sp. zn. 13 Co 79/95 z 20. apríla 1995“.
Sťažovateľka ďalej argumentovala tým, že prieťahy v konaní «zásadným spôsobom
prekračujú rámec „len“ zbytočných prieťahov, resp. rozhodnutia veci v primeranej lehote,
ale už v tom štádiu konania zbavili súdne konanie atribútu spravodlivosti. Ak súd vo veci
právoplatne nerozhodol ani po takmer 20 rokoch trvania veci, napriek nálezu Ústavného
súdu SR o porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a rozsudku
Európskeho súdu o porušení práva na rozhodnutie o občianskom práve v primeranej lehote,
ak súd nerešpektuje záväzný právny názor nadriadeného súdu a procesné postupuje tak, že
konanie len zbytočne predlžuje riskujúc, že jeho rozhodnutie bude odvolacím súdom
z dôvodu nerešpektovania záväzného právneho názoru zrušené, tak potom nemožno konanie
považovať za spravodlivé. Súd v konaní nepostupuje tak, že sa aj navonok javí, že je
spravodlivosť vykonávaná, ale tak, že sa navonok javí, že konanie vybočilo z rámca daných
písaných zákonných pravidiel, a že sa konanie vedie mimo akéhokoľvek normatívneho
rámca. Absencia právoplatného meritórneho rozhodnutia po takmer dvadsiatich rokoch
trvania konania nie je nič iné, ako denegatio iustitiae. Ako bolo uvedené, pomalá
spravodlivosť - žiadna spravodlivosť.».
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zmyslom a účelom základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému reálny prístup k súdu.
Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (I. ÚS 62/97,
II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, pokiaľ by
komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu
(žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98).
Ústavný súd ďalej konštatuje, že nečinnosť, resp. nesústredený a neefektívny postup
orgánu verejnej moci v konaní (v danom prípade okresného súdu), ktorá viedla k porušeniu
základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, sama osebe neznamená aj porušenie jej práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy. Na to, aby takýto postup všeobecného súdu mal za následok porušenie
základného práva na súdnu ochranu, musí dosiahnuť takú intenzitu, ktorá by v konečnom
dôsledku znamenala odmietnutie reálneho prístupu k súdu, resp. k jeho rozhodnutiu
v zmysle porušenie zákazu denegatio iustitiae, teda musí ísť o dlhotrvajúcu a súvislú
nečinnosť, ktorá v čase podania sťažnosti ústavnému súdu pretrváva (podobne
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), preto závery týkajúce sa namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa vzťahujú aj na namietané
porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Posudzujúc všetky okolnosti daného prípadu a po preskúmaní súvisiaceho súdneho
spisu a postupu okresného súdu v napadnutom konaní ústavný súd dospel k záveru, že právo
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené nebolo. Napriek skutočnosti, že okresný súd
postupoval v sťažovateľkou napadnutom konaní so zbytočnými prieťahmi, a tým porušil jej
základné právo zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy (ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto
nálezu), vzhľadom na priebežné vykonávanie relevantných procesných úkonov
a na absenciu dlhotrvajúcej a súvislej nečinnosti v napadnutom konaní je ústavný súd toho
názoru, že intenzita, ale najmä povaha zbytočných prieťahov v tomto prípade nedosiahla
taký stupeň, ktorý by odôvodňoval záver o porušení týchto označených práv sťažovateľky.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti
tohto rozhodnutia (bod 5 výroku nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume
25 000 €, ktoré bližšie neodôvodnila.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom, osobitne
v hodnotenom období, ako aj na jeho nedostatočne efektívny postup, berúc do úvahy
predmet konania na okresnom súde a všetky okolnosti daného prípadu vrátane správania
sťažovateľky ako účastníčky tohto konania, ale aj na už priznané finančné zadosťučinenie
ústavným súdom (20 000 Sk) a Európskym súdom pre ľudské práva (4 750 €) ústavný súd
považoval priznanie sumy 2 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4
zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov právneho zástupcu sťažovateľky,
ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia sťažovateľky pred ústavným súdom,
pretože sťažovateľke bol ustanovený právny zástupca uznesením ústavného súdu č. k.
III. ÚS 87/2010-9 z 18. februára 2010.
Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľky trovy právneho zastúpenia
pozostávajúce z odmeny advokáta a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Podľa § 11 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)
v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.
Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná
mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2009
v sume 721,40 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde)
náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2010 v sume
po 120,23 € (prevzatie a príprava zastúpenia a písomné podanie vo veci samej) a k tomu
náhradu režijného paušálu v sume 7,21 € za jeden úkon podľa vyhlášky.
Spolu teda priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej sume
254,88 € (bod 3 výroku nálezu).
Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je Kancelária ústavného súdu povinná
uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení
s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 56 ods. 5
zákona o ústavnom súde) a v rovnakej lehote je túto sumu povinný uhradiť okresný súd
na účet Kancelárie ústavného súdu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. októbra 2010