Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 87/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. októbra 2010

v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Rudolfa Tkáčika a Ľubomíra Dobríka

o sťažnosti I. R., T., zastúpenej ustanoveným advokátom JUDr. R. C., Advokátska

kancelária, T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

a jej základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva, aby jej

záležitosť bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní

vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn. ) v období

po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. októbra 2003 takto

rozhodol:

1. Základné právo I. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom

pod sp. zn. ) v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 27. októbra 2003 p o r u š e n é b o l o .

2. I. R. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur),

ktoré j e Okresný súd Trnava p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy

právneho zastúpenia v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem

centov) na účet právneho zástupcu JUDr. R. C., Advokátska kancelária, T., do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Trnava j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume

254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet Kancelárie

Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 7000060515/8180 vedený v Štátnej pokladnici

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti I. R. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-20 z 20. apríla 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť I. R., T. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva, aby jej záležitosť bola spravodlivo a v primeranej lehote

prejednaná, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn. ) v období po

právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. z 27. októbra 2003.

Ústavný súd 17. mája 2010 vyzval predsedu okresného súdu na vyjadrenie sa

k vecnej stránke prijatej sťažnosti, zaslanie relevantného súdneho spisu a oznámenie,

či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 16. augusta 2010. V jeho

prílohe predseda okresného súdu predložil súdny spis a podrobnú chronológiu úkonov

okresného súdu i účastníkov v napadnutom konaní v období po právoplatnosti nálezu

ústavného súdu sp. zn. z 27. októbra 2003, z ktorej vyplývajú tieto podstatné

skutočnosti:

«Dňa 29.09.2003 bola zo strany sudcu vyhotovená predkladacia správa Krajskému

súdu v Trnave, ako odvolaciemu súdu, a to vzhľadom na vznesenú námietku zaujatosti voči

zákonnému sudcovi, a taktiež na rozhodnutie o návrhu odporkyne na prikázanie veci inému

súdu z dôvodu vhodnosti.

Krajský súd v Trnave Uznesením zo dňa 08.10.2003, sp. zn. -467

rozhodol, že konanie o námietke zaujatosti aj návrhu na prikázanie veci inému súdu

zastavil, a to z dôvodu späťvzatia týchto návrhom zo strany odporkyne, keď toto uznesenie

bolo doručené tunajšiemu súdu dňa 27.10.2003. Rozhodnutie bolo doručované zo strany

prvostupňového súdu účastníkom konania dňa 05.11.2003. U navrhovateľa sa vrátila

závada v doručení dňa 20.11.2003 s uvedením, že adresát je odsťahovaný.

Dňa 17.12.2003 bola daná úprava zo strany sudcu, aby boli realizované dopyty

za účelom zistenia jeho pobytu, a to na Register občanov SR a na Ústrednú evidenciu

väzňov.

Dňa 08.01.2004 bolo súdu oznámené zo strany Registra obyvateľov SR, že

navrhovateľ v 1. rade B. R. má hlásený pobyt na adrese T.

Zo spisu súd zistil, že navrhovateľ v 1. rade je prechodne prihlásený

na adresu B., a na základe uvedeného mu bolo doručené uznesenie na túto adresu, kde aj

súdnu zásielku prevzal.

Dňa 26.03.2004 bol zo strany zákonného sudcu vytýčený termín pojednávania

v prejednávanej veci, a to na deň 06.07.2004. Pojednávanie bolo odročené na neurčito, a to

z dôvodu späťvzatia návrhu navrhovateľa v 1. rade, ku ktorému sa vyjadrila na pojednávaní

aj odporkyňa.

Dňa 07.09.2004 súd rozhodol, o zastavení konania a to na že na základe späťvzatia

návrhu navrhovateľa v 1. rade, ku ktorému sa pripojila aj navrhovateľka v 2. rade,

a zároveň rozhodol o náhrade trov konania tak; že žiaden z účastníkov nemá právo

na náhradu trov konania, a taktiež, že štát nemá právo na náhradu trov konania.

Voči predmetnému rozhodnutiu podala odporkyňa dňa 23.09.2004 odvolanie,

doplnené podaním zo dňa 05.11.2004...

Dňa 15.12.2004 zákonná sudkyňa dala doručiť odvolanie odporkyne navrhovateľom

v 1. a 2. rade s tým, aby sa k nemu vyjadrili.

K odvolaniu odporkyne zaslala navrhovateľka v 2. rade vyjadrenie dňa 04.01.2005.

Navrhovateľ v 1. rade zaslal vyjadrenie k odvolaniu odporkyne dňa 20.01.2005.

Dňa 28.01.2005 bola vyhotovená predkladacia správa Krajskému súdu v Trnave

z dôvodu podaného odvolania odporkyne voči uzneseniu tunajšieho súdu zo dňa

13.09.2004...

Dňa 02.08.2005 zákonný sudca dal úpravu kancelárii na doručenie uznesenia

Krajského súdu v Trnave účastníkom konania.

Dňa 26.08.2005 bolo tunajšiemu súdu doručené Dovolanie odporkyne proti

Uzneseniu Krajského súdu v Trnave, sp. zn. zo dňa 29.04.2005.

Dňa 14.09.2005 vyšší súdny úradník dal úpravu kancelárii doručiť dovolanie

odporkyne navrhovateľom v 1. a 2. rade stým, aby sa k nemu vyjadrili. Výzva súdu bola

doručená navrhovateľom dňa 26.09.2005.

Dňa 18.10.2005 súd vyzval odporkyňu, aby sa vyjadrila, či žiada o oslobodenie

od súdnych poplatkov v dovolacom konaní, keďže o jej predchádzajúcej žiadosti bolo

rozhodnuté dňa 13.10.1993, čo je dostatočný časový odstup na prípadné zmeny

majetkových pomerov. V kladnom prípade mala odporkyňa zaslať riadne vyplnený vzor 6

Zároveň bola žiadaná Sociálna poisťovňa o oznámenie, či je odporkyňa poberateľom

dôchodku a kto za odporkyňu odvádza odvody do fondov nimi spravovaných.

Dňa 25.10.2005 odporkyňa zaslala súdu potvrdenie o osobných, majetkových a

zárobkových pomeroch.

Uznesením zo dňa 02.11.2005, č.k. -595 vyšší súdny úradník priznal

odporkyni oslobodenie od súdnych poplatkov, ktoré uznesenie bolo doručené právnemu

zástupcovi odporkyne dňa 11.11.2005.

Dňa 13.12.2005 bola vyhotovená predkladacia správa Najvyššiemu súdu SR ohľadne

dovolania odporkyne voči uzneseniu Krajského súdu v Trnave zo dňa 29.04.2005, ktorá

bola doručená Najvyššiemu súdu SR 16.12.2005.

Rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.05.2006, č.k. bolo

Uznesenie Krajského súdu zo dňa 29.04.2005 spolu s Uznesením Okresného súdu zo dňa

07.09.2004, č.k. zrušené a vec bola vrátená Okresnému súdu Trnava na ďalšie

konanie, keď spis bol doručený tunajšiemu súdu spolu s rozhodnutím dňa 12.07.2006.

Dňa 23.08.2006 zákonná sudkyňa dala úpravu doručiť rozsudok NS SR účastníkom

konania, ktorí prevzali rozhodnutie dňa 25.09.2006.

Dňa 04.10.2006 požiadala odporkyňa I. R. súd o pripustenie zámeny účastníkov

konania tak, aby do konania vstúpili ostatní spoluvlastníci: I. R., H. D., E. Č. a B. R.

Zároveň odporkyňa I. R. požiadala o vytýčenie termínu pojednávania.

Dňa 29.12.2006 zákonná sudkyňa požiadala Správu katastra T. o zaslanie darovacej

zmluvy evidovanej pod č. V 3166/03, a taktiež vyzvala odporkyňu I. R., aby oznámila súdu,

na strane ktorého z účastníkov konania žiada o zámenu účastníkov konania. Odporkyňa

na výzvu súdu reagovala podaním doručeným súdu dňa 08.02.2007, v ktorom oznámila, že

o zámenu účastníkov konania žiada na strane navrhovateľa.

Dňa 15.03.2007 bola v zmysle vyzvaná E. Č. a B. R., aby súdu

oznámili, či súhlasia so vstupom do konania na strane navrhovateľa.

~ Dňa 03.04.2007 E. Č. oznámila súdu, že súhlasí so vstupom do konania a u B. R.

sa vrátila závada v doručení s oznámením „adresát neznámy“. Na základe vrátenia závady

v doručení výzvy B. R. následne dňa 02.05.2007 boli urobené dopyty na Centrálnu

evidenciu pobytu obyvateľov v Banskej Bystrici, Mestský úrad Trnava a Centrálnu

evidenciu väzňov v Bratislave ohľadne zistenia jeho pobytu.

Dňa 25.6.2007 bola výzva B. R. zaslaná na adresu: L..

Dňa 24.09.2007 bolo tunajším súdom vydané uznesenie č.k. -654,

ktorým súd rozhodol, že konanie nezastavuje a zároveň zamietol návrh odporkyne na zmenu

účastníkov konania na strane navrhovateľa.

Voči predmetnému rozhodnutiu súdu podala odporkyňa dňa 19.10.2007 odvolanie.

Dňa 22.10.2007 tunajší súd vyzval uznesením č.k. -664 odporkyňu

na doplnenie odvolania zo dňa 18.10.2007.

Odvolanie bolo doplnené odporkyňou dňa 09.11.2007.

Dňa 20.11.2007 bol spis predložený odvolaciemu súdu - Krajskému súdu v Trnave,

ktorý uznesením zo dňa 31.01.2008 č.k. HCo 262/2007-679 uznesenie súdu I. stupňa

v napadnutom výroku zmenil tak, že pripustil zmenu účastníkov konania na strane

navrhovateľa.

Dňa 07.03.2008 som v prejednávanej veci vytýčila termín pojednávania na deň

05.06.2008.

Na pojednávaní dňa 5.6.2008, sa účastníci konania vyjadrili ohľadne vyporiadania

predmetných nehnuteľností... Na základe uvedeného bolo pojednávanie odročené

na neurčito, s tým, aby sa účastníci konania vyjadrili písomne v lehote 10 dní

k skutočnostiam vyjadreným na pojednávaní a súd následne zváži vo veci pribratie znalca

na zistenie reálnej deliteľnosti predmetných nehnuteľností. Účastníci konania zaslali

vyjadrenia dňa 18.6.2008 a 23.6.2008, v ktorých zotrvali na svojich stanoviskách

vyjadrených na pojednávaní.

Uznesením zo dňa 16.06.2008. č.k. -740 súd vyzval odporkyňu I. R., aby

v lehote 10 dní zaslala súdu vyjadrenie, či jej podanie zo dňa 05.06.2008 doručené súdu

dňa 18.06.2008 nazvané ako Žiadosť o pridelenie kárneho opatrenia sudkyni má súd

chápať ako vznesenie námietky zaujatosti v zmysle , nakoľko odporkyňa v tomto

podaní uviedla, že je zrejmé, že vo veci nechce spravodlivo v zmysle zákona rozhodnúť.

Dňa 02.09.2008 bolo súdu doručené podanie odporkyne, v ktorom uviedla, že

v prípade, ak predseda Okresného súdu v Trnave zjedná vo veci nápravu, nežiada zaujatosť

sudkyne. Ďalej uviedla, že trvá na tom, že zápisnica s posledného pojednávania musí byť

pravdivo opravená, a taktiež žiada, aby súd opakovane vypočul p. D. na najbližšom

pojednávaní, nakoľko na poslednom pojednávaní neprejavila svoju vôľu.

Dňa 09.09.2008 súd uznesením č.k. -744 ustanovil v prejednávanej veci

znalca Ing. L. V. za účelom určenia, či je nehnuteľnosť... reálne deliteľný na polovicu tak,

že by jeho rozdelením vznikli dve samostatné bytové jednotky, a to v súlade so stavebným

. Taktiež jeho úlohou bolo zistiť všeobecnú cenu nehnuteľnosti

a hodnotu stavebných prác v prípade zistenia reálnej deliteľnosti podľa bodu 1 s uvedením

jej presnej špecifikácie. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 03.06.2009, a to

vzhľadom na tú skutočnosť, že u odporkyni sa vracali závady v doručení tohto uznesenia

s uvedením, že adresát zásielku neprevzal v odbernej lehote, keď súd sa jej pokúsil doručiť

uznesenie aj prostredníctvom súdneho doručovateľa, ktorý uviedol, že odporkyňa

na uvedenej adrese býva, avšak neotvára, a do schránky jej bol daný oznam súdneho

doručovateľa, kedy opakovane príde doručiť súdnu zásielku, na ktorý však odporkyňa

nereagovala a uznesenie prevzala po opakovaných doručovaniach prostredníctvom pošty

dňa 03.06.2009.

Dňa 15.06.2009 zákonný sudca dal úpravu kancelárii, aby spis po tom čo uznesenie

o ustanovení znalca nadobudlo právoplatnosť, bol zaslaný znalcovi Ing. L. V.

na vypracovanie znaleckého posudku. Spis bol zaslaný zo strany súdu dňa 16.06.2009.

Dňa 17.06.2009 bolo súdu doručené odvolanie voči uzneseniu, ktorým bol

do konania pribratý znalec, a taktiež znalec, a to z toho dôvodu, že považuje Ing. V.

za zaujatého v prejednávanej veci, nakoľko býva neďaleko nehnuteľnosti, ktorá je

predmetom tohto konania.

Dňa 12.08.2009 bol vyzvaný znalec Ing. L. V., aby oznámil súdu, z akého dôvodu

nebol vypracovaný znalecký posudok v lehote 30 dní od doručenia spisového materiálu.

Znalec dňa 13.08.2009 oznámil súdu, že na deň 19.08.2009 zvolal miestne šetrenie

v prejednávanej veci.

Dňa 29.09.2009 súd opakovane vyzval znalca na predloženie znaleckého posudku

v prejednávanej veci.

Dňa 13.10.2009 bol súdu doručený vypracovaný znalecký posudok znalcom Ing. L.

V. pod číslom 93/2009. ... Znalec ďalej uviedol, že nemohol vypracovať znalecký posudok

v časti, kde mal určiť všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti, nakoľko mu neboli sprístupnené

časti rodinného domu užívané odporkyňou I. R.

Dňa 28.10.2009 súd vyzval znalca Ing. V. o zaslanie ďalších dvoch vyhotovení

znaleckého posudku č. 93/2009, zaslal znalecký posudok na vyjadrenie právnemu

zástupcovi navrhovateľa v 1. rade a odporkyni, dal predložiť spis vyššiemu súdnemu

úradníkovi na rozhodnutie o uplatnenom znalečnom.

Dňa 03.11.2009 znalec Ing. L. V. zaslal súdu dve vyhotovenia znaleckého posudku.

Dňa 11.11.2009 súd uznesením č.k. -801 priznal Ing. L. V. znalečné

vo výške 202,96 eur.

Dňa 13.11.2009 zaslal znalec Ing. L. V. vyjadrenie k vznesenej námietke zaujatosti

voči jeho osobe zo strany odporkyne.

Dňa 01.12.2009 zaslal právny zástupca navrhovateľa v 1. rade vyjadrenie

k znaleckému posudku.

Dňa 16.12.2009 bolo súdu doručené odvolanie odporkyne voči uzneseniu tunajšieho

súdu č.k. - 801, ktorým bolo znalcovi Ing. V. priznané znalečné.

Dňa 01.02.2010 súd zaslal znalecký posudok na vyjadrenie navrhovateľke v 2. a 3.

rade a zároveň súd oznámil odporkyni, že ňou predložená plná moc na jej zastupovanie

v prejednávanej veci, ktorá bola doručená súdu dňa 16.11.2009 nie je v súlade s ust. § 24

, pretože v tej istej veci môže mať účastník súčasne len jedného zvoleného zástupcu

a odporkyňa si v prejednávanej veci zvolila dvoch zástupcov.

Uznesením zo dňa 01.02.2010, č.k. -818 súd rozhodol, že znalec Ing. L.

V. nie je vylúčený z vypracovania znaleckého posudku v prejednávanej veci.

Dňa 15.03.2010 bolo súdu doručené odvolanie odporkyne voči predmetnému

uzneseniu.

Dňa 26.03.2010 bola daná úprava zákonného sudcu na vyhotovenie predkladacej

správy na rozhodnutie o odvolaní odporkyne.

Uznesením zo dňa 30.06.2010, č.k. -847 Krajský súd v Trnave, ako

odvolací súd Uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 01.02.2010, č.k. -818

potvrdil. Spis bol doručený Okresnému súdu Trnava dňa 12.07.2010.

Spis bol predložený zákonnému sudcovi dňa 02.08.2010, ktorý toho istého dňa dal

úpravu na doručenie predmetného rozhodnutia účastníkom konania.»

Rovnaké skutočnosti zistil ústavný súd aj z obsahu sťažnosti a súdneho spisu sp. zn.

. Ústavný súd navyše konštatuje, že ku dňu rozhodovania o sťažnosti nebola

predmetná vec na okresnom súde právoplatne skončená (okresný súd v súčasnosti doručuje

účastníkom konania uznesenie o vrátení znaleckého posudku znalcovi na dopracovanie).

Okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti ďalej uviedol: „Čo sa týka prieťahov,

ktoré podľa názoru súdu spôsobili sťažovatelia, v danom prípade je súd toho názoru, že

odporkyňa, ako sťažovateľka, spôsobila prieťah súdu v čase, keď sa jej doručovalo

uznesenie o ustanovení znalca Ing. L. V., keď opakovane toto uznesenie nepreberala,

nereagovala na oznámenie zo strany súdneho doručovateľa a to všetko aj napriek tomu, že

v čase jeho doručovania bola nahliadať do spisového materiálu na súde. Podľa názoru

súdu, sťažovateľka spôsobila prieťahy v konaní aj tým, že v čase keď sa vypracovával

znalecký posudok, znemožnila znalcovi obhliadku časti nehnuteľnosti ktorú užíva, z dôvodu

čoho znalec nemohol určiť všeobecnú cenu nehnuteľnosti a preto musí byť znalecký

posudok znova vrátený znalcovi na dopracovanie, nakoľko bez tohto dopracovania nie je

možné zistiť, či nehnuteľnosť je reálne deliteľná. Sťažovateľka spôsobuje prieťahy v konaní

aj niektorými svojimi podaniami, ktorými síce realizuje svoje procesné práva napr.

vznesenie námietky zaujatosti znalca alebo zákonného sudcu, avšak tieto podania sú bez

náležitého odôvodnenia (konštatované aj odvolacím súdom) a zbytočne sa spis musí

predkladať odvolaciemu súdu.“

V závere svojho vyjadrenia okresný súd súhlasil s upustením od ústneho

pojednávania o prijatej sťažnosti.

Právny zástupca podaním doručeným ústavnému súdu 30. augusta 2010 vyjadril

súhlas s upustením od ústneho pojednávania v prerokúvanej veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa , základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva, aby jej záležitosť bola spravodlivo

a v primeranej lehote prejednaná, podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

1. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov zaručeného v a práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. po právoplatnosti nálezu sp. zn.

z 27. októbra 2003

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu

týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (, , ).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa

ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (, ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6

(ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti

so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná,

ďalej z , podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd

zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (, ,

) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup

samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej

veci.

1. V súvislosti s hodnotením kritéria zložitosť veci ústavný súd konštatuje, že aj keď

skorším nálezom pripustil, čo sa týka skúmaného konania okresného súdu, určitú mieru

faktickej zložitosti veci súvisiacej s potrebou znaleckého dokazovania, v posudzovanom

období po vydaní nálezu ústavného súdu neboli zistené žiadne skutočnosti spočívajúce

v zložitosti veci, ktoré by mali podstatným spôsobom prispieť k doterajšej dĺžke konania

v hodnotenom období.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky ako účastníčky konania v procesnom

postavení žalovanej, ústavný súd zistil, že sťažovateľka prispela k predĺženiu konania tým,

že jej pričinením uznesenie o ustanovení znalca z 9. septembra 2008 nadobudlo

právoplatnosť až 3. júna 2009, keďže okresný súd opakovane musel doručovať predmetné

uznesenie sťažovateľke, ktorá ho v odbernej lehote neprevzala. Okresný súd sa pokúšal

doručiť predmetné uznesenie aj prostredníctvom súdneho doručovateľa, ktorý uviedol, že

sťažovateľka na uvedenej adrese býva, avšak „neotvára“. Výsledkom tohto správania

sťažovateľky bolo predĺženie konania takmer o 9 mesiacov. Obdobne je potrebné podľa

názoru ústavného súdu pripočítať na vrub sťažovateľke aj predĺženie konania v súvislosti

s tým, že znemožnila znalcovi obhliadku časti nehnuteľnosti, čo bolo dôvodom na vrátenie

znaleckého posudku znalcovi na jeho dopracovanie. Tieto okolnosti ústavný súd zohľadnil

pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa názoru ústavného súdu však nemožno na ťarchu sťažovateľky pripočítať, že

na obranu svojich práv využila riadny aj mimoriadny opravný prostriedok, pretože tým iba

využila svoje procesné práva účastníka konania, a to tým skôr, že bola pri ich uplatnení

úspešná (dovolací súd zrušil rozhodnutie okresného súdu v spojení s rozhodnutím krajského

súdu). Na druhej strane je potrebné poznamenať, že využitím iných procesných práv –

opravných prostriedkov – sťažovateľkou ako účastníčkou posudzovaného konania [napr.

proti uzneseniu o ustanovení znalca (doručenému okresnému súdu 17. júna 2009)

a uzneseniu o priznanom znalečnom (doručenému okresnému súdu 16. decembra 2009)]

objektívne dochádzalo k predlžovaniu konania.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už viackrát vyslovil, že v dôsledku uplatnenia

procesných práv účastníkom konania neznáša zodpovednosť za predĺženie konania

oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani štátnemu

orgánu konajúcemu vo veci (, ). V súlade s touto judikatúrou

preto dobu potrebnú na rozhodnutie o sťažovateľkou uplatnených procesných právach

(v prípadoch podania opravných prostriedkov bez náležitého odôvodnenia) ústavný súd tiež

zohľadnil pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Napokon ústavný súd z hľadiska existencie zbytočných prieťahov hodnotil

samotný postup okresného súdu v napadnutom konaní. Pri skúmaní skutočnosti, či

v dôsledku postupu okresného súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky

zaručeného v a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd zistil, že hoci okresný súd konal plynule

a bez výraznejších prestávok, vykonával relevantné procesné úkony, samotný fakt, že

po vydaní nálezu ústavného súdu č. k. -76 z 27. októbra 2003 (ktorým prikázal

okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov) a po rozsudku Európskeho súdu

pre ľudské práva z 22. augusta 2006 (v ktorom bolo konštatované porušenie práva

na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je táto vec

sťažovateľky aj po vyše 19 rokoch od začatia konania a takmer 7 rokov od právoplatnosti

nálezu ústavného súdu stále prerokúvaná na okresnom súde naznačuje, že postup súdu nebol

v súlade so základným právom sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeným a právom, aby jej záležitosť bola v primeranej

lehote prejednaná, podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného dospel k názoru, že okresný súd ani napriek

príkazu vyslovenému v náleze ústavného súdu č. k. -76 z 27. októbra 2003

v konaní vedenom pod sp. zn. nedokázal dostatočne efektívne organizovať svoj

postup tak, aby ochrana práv účastníkov bola rýchla a účinná, a preto opätovne konštatuje

porušenie základného práva sťažovateľky podľa a zároveň vyslovuje

porušenie práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby

vo veci konal.

Ústavný súd však neprikázal okresnému súdu, aby vo veci konal, pretože táto

povinnosť mu už bola uložená nálezom č. k. -76 z 27. októbra 2003.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Základné právo na súdnu ochranu podľa má kľúčové postavenie

medzi právami ustanovenými v siedmom oddiele druhej hlavy nazvanom „Právo

na súdnu a inú právnu ochranu“ (čl. 46 až čl. 50) a jeho ochrana v zásade predchádza

ochrane priznanej prostredníctvom ďalších základných práv ustanovených v tomto oddiele

. Medzi týmito základnými právami existuje nesporne vzájomná súvzťažnosť, z

ktorej môže vyplynúť v konkrétnom prípade aj záver, podľa ktorého závažné porušenie

niektorého zo základných práv ustanovených v až má za následok aj

porušenie iného základného práva zaručeného v siedmom oddiele druhej hlavy .

Osobitne tento záver podľa názoru ústavného súdu platí o potenciálnom porušení

základného práva podľa , a to vzhľadom na jeho spomínané kľúčové

postavenie v tejto skupine základných práv. Inak povedané, ak napr. porušenie základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa prekročí

takú intenzitu, že to signalizuje zo strany príslušného všeobecného súdu odmietnutie

možnosti domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, tak možno urobiť

záver, že takýmto postupom súdu došlo, resp. dochádza (aj) k porušeniu základného práva

na súdnu ochranu podľa (napr. ).

Porušenie uvedených práv sťažovateľka odôvodnila neprimeranou dĺžkou

napadnutého konania (od roku 1991), nálezom sp. zn. z 27. októbra 2003

(vyslovený príkaz konať bez zbytočných prieťahov), rozsudkom Európskeho súdu

pre ľudské práva z 22. augusta 2006 a skutočnosťou, že „počas takmer dvadsiatich rokov

trvania súd vydal len jedno meritórne rozhodnutie, ktoré však odvolací Krajský súd

v Bratislave zrušil uznesením sp. zn. z 20. apríla 1995“.

Sťažovateľka ďalej argumentovala tým, že prieťahy v konaní «zásadným spôsobom

prekračujú rámec „len“ zbytočných prieťahov, resp. rozhodnutia veci v primeranej lehote,

ale už v tom štádiu konania zbavili súdne konanie atribútu spravodlivosti. Ak súd vo veci

právoplatne nerozhodol ani po takmer 20 rokoch trvania veci, napriek nálezu Ústavného

súdu SR o porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a rozsudku

Európskeho súdu o porušení práva na rozhodnutie o občianskom práve v primeranej lehote,

ak súd nerešpektuje záväzný právny názor nadriadeného súdu a procesné postupuje tak, že

konanie len zbytočne predlžuje riskujúc, že jeho rozhodnutie bude odvolacím súdom

z dôvodu nerešpektovania záväzného právneho názoru zrušené, tak potom nemožno konanie

považovať za spravodlivé. Súd v konaní nepostupuje tak, že sa aj navonok javí, že je

spravodlivosť vykonávaná, ale tak, že sa navonok javí, že konanie vybočilo z rámca daných

písaných zákonných pravidiel, a že sa konanie vedie mimo akéhokoľvek normatívneho

rámca. Absencia právoplatného meritórneho rozhodnutia po takmer dvadsiatich rokoch

trvania konania nie je nič iné, ako denegatio iustitiae. Ako bolo uvedené, pomalá

spravodlivosť - žiadna spravodlivosť.».

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zmyslom a účelom základného práva

na súdnu ochranu podľa je zaručiť každému reálny prístup k súdu.

Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (,

). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, pokiaľ by

komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu

(žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. ).

Ústavný súd ďalej konštatuje, že nečinnosť, resp. nesústredený a neefektívny postup

orgánu verejnej moci v konaní (v danom prípade okresného súdu), ktorá viedla k porušeniu

základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 , sama osebe neznamená aj porušenie jej práva na súdnu ochranu podľa

ods. 1 . Na to, aby takýto postup všeobecného súdu mal za následok porušenie

základného práva na súdnu ochranu, musí dosiahnuť takú intenzitu, ktorá by v konečnom

dôsledku znamenala odmietnutie reálneho prístupu k súdu, resp. k jeho rozhodnutiu

v zmysle porušenie zákazu denegatio iustitiae, teda musí ísť o dlhotrvajúcu a súvislú

nečinnosť, ktorá v čase podania sťažnosti ústavnému súdu pretrváva (podobne

).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ), preto závery týkajúce sa namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa sa vzťahujú aj na namietané

porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Posudzujúc všetky okolnosti daného prípadu a po preskúmaní súvisiaceho súdneho

spisu a postupu okresného súdu v napadnutom konaní ústavný súd dospel k záveru, že právo

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené nebolo. Napriek skutočnosti, že okresný súd

postupoval v sťažovateľkou napadnutom konaní so zbytočnými prieťahmi, a tým porušil jej

základné právo zaručené v (ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto

nálezu), vzhľadom na priebežné vykonávanie relevantných procesných úkonov

a na absenciu dlhotrvajúcej a súvislej nečinnosti v napadnutom konaní je ústavný súd toho

názoru, že intenzita, ale najmä povaha zbytočných prieťahov v tomto prípade nedosiahla

taký stupeň, ktorý by odôvodňoval záver o porušení týchto označených práv sťažovateľky.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia (bod 5 výroku nálezu).

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume

25 000 €, ktoré bližšie neodôvodnila.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé

finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom, osobitne

v hodnotenom období, ako aj na jeho nedostatočne efektívny postup, berúc do úvahy

predmet konania na okresnom súde a všetky okolnosti daného prípadu vrátane správania

sťažovateľky ako účastníčky tohto konania, ale aj na už priznané finančné zadosťučinenie

ústavným súdom (20 000 Sk) a Európskym súdom pre ľudské práva (4 750 €) ústavný súd

považoval priznanie sumy 2 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4

(bod 2 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov právneho zástupcu sťažovateľky,

ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia sťažovateľky pred ústavným súdom,

pretože sťažovateľke bol ustanovený právny zástupca uznesením ústavného súdu č. k.

-9 z 18. februára 2010.

Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľky trovy právneho zastúpenia

pozostávajúce z odmeny advokáta a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Podľa § 11 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)

v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná

mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2009

v sume 721,40 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke ( )

náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2010 v sume

po 120,23 € (prevzatie a príprava zastúpenia a písomné podanie vo veci samej) a k tomu

náhradu režijného paušálu v sume 7,21 € za jeden úkon podľa vyhlášky.

Spolu teda priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej sume

254,88 € (bod 3 výroku nálezu).

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je Kancelária ústavného súdu povinná

uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky ( v spojení

s ) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (

) a v rovnakej lehote je túto sumu povinný uhradiť okresný súd

na účet Kancelárie ústavného súdu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2010