Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 409/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. novembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. R. P., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. B. P., B.

B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

z 2. novembra 2007 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 27. marca 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. R. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2010

doručená sťažnosť Mgr. R. P., Ž.(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. B.

P., B. B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu

Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 2. novembra 2007 (ďalej

len „rozsudok z 2. novembra 2007“) a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 27. marca 2008 (ďalej len „rozsudok z 27. marca

2008“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu

z 2. novembra 2007 v jeho prvom bode uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného

zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 a 2 písm. b) s poukazom na ustanovenie § 138 písm. a)

a i) (ďalej len „“), zločinu porušovania domovej slobody

podľa , a a s poukazom na

písm. a), d) a i) , a

, zločinu poškodzovania cudzej veci podľa ,

a ods. 3 písm. c) s poukazom na a ,

zločinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. c)

s poukazom na a , zločinu obmedzovania osobnej

slobody podľa a , a s poukazom na

písm. a), d) a i), a , zločinu

nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2 Trestného

zákona. Okresný súd v druhom bode rozsudku z 2. novembra 2007 uznal sťažovateľa

vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 a 2 písm. c)

s poukazom na ustanovenie v štádiu pokusu podľa

.

Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu z 2. novembra 2007 odvolanie.

Krajský súd v predmetnej veci rozhodol rozsudkom z 27. marca 2008, ktorým podľa § 321

ods. 1 písm. d) a 2 zrušil napadnutý rozsudok v časti týkajúcej sa

sťažovateľa vo výroku o vine v prvom bode, v časti týkajúcej sa právnej kvalifikácie,

v celom výroku o treste a aj vo výroku o zhabaní veci. Krajský súd ďalej rozhodol, že

v prvom a druhom bode zostáva rozsudok okresného súdu z 2. novembra 2007 v častiach

týkajúcich sa skutku nezmenený. Podľa v prvom bode

uznal krajský súd sťažovateľa vinným pri nezmenenom skutkovom základe zo spáchania

obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 a 2 písm. b) s poukazom na

ustanovenie , zločinu porušovania domovej slobody podľa

, a a s poukazom na

písm. a), d) a i) , a

, zločinu poškodzovania cudzej veci podľa ,

s poukazom na a , zločinu útoku na

verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a) a 2 písm. c) s poukazom na § 138 písm. a)

a i) , zločinu obmedzovania osobnej slobody podľa a

písm. a), b) a d) s poukazom na , a , písm.

a) a h) a , zločinu nedovoleného ozbrojovania

a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. b) a ods. 3 písm. a) Trestného

zákona s poukazom na . Sťažovateľ teda podľa krajského

súdu „- iného úmyselne usmrtil a spáchal taký čin závažnejším spôsobom konania

(organizovanou skupinou),

- neoprávnene vnikol do obydlia iného, neoprávnene tam zotrval a spáchal taký čin

závažnejším spôsobom konania (so zbraňou, násilím, organizovanou skupinou) z osobitného

motívu (na objednávku) a voči chránenej osobe (dieťaťu),

- poškodil cudziu vec a spôsobil tak na cudzom majetku malú škodu, a spáchal taký

čin závažnejším spôsobom konania (násilím, organizovanou skupinou),

- použil násilie v úmysle pôsobiť na výkon právomoci verejného činiteľa a spáchal

taký čin závažnejším spôsobom konania (so zbraňou, organizovanou skupinou),

- inému bez oprávnenia bránil užívať osobnú slobodu a spáchal taký čin závažnejším

spôsobom konania (so zbraňou, násilím organizovanou skupinou), z osobitného motívu

(v úmysle uľahčiť iný trestný čin) a na chránenej osobe (dieťati a verejnom činiteľovi),

- hromadil strelné zbrane a výbušniny, spáchal taký čin závažnejším spôsobom

(organizovanou skupinou)“.

V sťažnosti sťažovateľ poukázal na to, že on sám v predmetnom konaní svoje

výpovede, v ktorých popísal «skutkové konanie 4-tej osoby „I.“, ktorá jednala v rozpore s

tým čo bolo dohodnuté a po vstupe do rodinného domu Igor usmrtil J. K.», ktoré podával

počas celého konania, nezmenil na rozdiel od odsúdeného R. Č. a svedka J. R., ktorí svoje

výpovede v konaní menili.

V priebehu dokazovania v predmetnej veci bolo podľa sťažovateľa rekonštrukciou

trestného činu v mieste jeho spáchania (v dome K.) na základe výpovedí svedkov

preukázané, že v čase výstrelu sa odsúdený R. Č. nachádzal na mieste, z ktorého nebolo

možné vidieť sťažovateľa, resp. priestor, v ktorom sa v tom čase nachádzal.

Taktiež svedok J. R. v priebehu konania menil svoje výpovede vo vzťahu

k prítomnosti štvrtej osoby v dome. V prvotných výpovediach „pripúšťal prítomnosť 4-tej

osoby a skutočnosť, že mal vedomosť o 4-tej osobe ktorá mala prevziať obsah trezoru“,

neskôr uvedené skutočnosti začal v rámci svojich výpovedí „popierať a vylučovať“.

Výpoveď svedka P. P., že po vstupe policajtov do domu nevidel z neho žiadnu osobu

vychádzať ani vchádzať, bola podľa sťažovateľa v rozpore s výpoveďami svedka J. R.,

sťažovateľa i svedkov nachádzajúcich sa v dome.

Svedkyňa maloletá Ľ. B. v konaní tvrdila, že videla osobu oblečenú celú v čiernom

bez reflexnej vesty s nápisom POLÍCIA, ktorá išla vziať do kufra auta nejakú vec. Toto

tvrdenie bolo podľa sťažovateľa vyvrátené výsledkami rekonštrukcie, ktoré preukázali, že

auto stálo za garážou a bolo mimo jej zorného poľa, následkom čoho bola absolútne

vylúčená jej vizuálna kontrola predmetného priestoru.

Dokazovaním vykonaným v uvedenom konaní podľa sťažovateľa nebolo preukázané,

že sa „v bode 1) obžaloby dopustil spáchania obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa

§ 145 ods. 2 písm. b) s poukazom na ustanovenie § 138 písm. a), i)“, napriek tomu však bol

okresným súdom, ako aj krajským súdom uznaný za vinného z tohto skutku.

Podľa sťažovateľa výpovede, ktoré podal v konaní v čase, keď nemohol mať

vedomosť o zabezpečení svojej reflexnej vesty ako dôkazu, v ktorých hodnoverným

spôsobom popísal dôvod a mechanizmus, akým sa krvné škvrny zavraždeného J. K. dostali,

resp. mohli dostať na jeho odev (pri premiestňovaní osoby zavraždeného), spochybňujú

hlavný dôkaz obžaloby, ktorým bola krvná škvrna s DNA zhodná s DNA zavraždeného J.

K. na jeho reflexnej veste.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že rozsudok okresného súdu z 2. novembra 2007,

ako aj rozsudok krajského súdu z 27. marca 2008 sú založené na nesprávnom právnom

posúdení zisteného skutku, čoho dôvodom bolo podanie dovolania podľa § 371 ods. 1

písm. i) .

Krajský súd rozsudkom z 27. marca 2008 potvrdil výrok uvedený v druhom bode

rozsudku okresného súdu z 2. novembra 2007 smerujúci proti sťažovateľovi, ktorým ho

okresný súd uznal vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vraždy v štádiu

pokusu. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na to, že v priebehu dokazovania týkajúceho

sa spáchania tohto zločinu boli v konaní vykonané v rozpore so zákonom vyšetrovací pokus,

aj rekonštrukcia. Nezákonnosť dôkazov získaných z vykonania spomínaných procesných

úkonov odvodzuje sťažovateľ z jeho „dvojjedinného procesného postavenia“, t. j. z toho,

že v uvedenom konaní mu pri vykonávaní týchto úkonov prípravného konania bolo dané

poučenie nielen ako obvinenému, ale aj ako svedkovi. Sťažovateľ spochybňuje súdmi

zúčastnenými na rozhodovaní v tejto veci prijatý záver týkajúci sa toho, že strely z jeho

zbrane zasiahli poškodeného nstržm. J. K., poukazujúc na výsledky vyšetrovacieho pokusu,

znalecký posudok predložený v konaní, ako aj výsluchy znalcov.

V predmetnom konaní vo vzťahu k druhému bodu výroku rozsudku okresného súdu

z 2. novembra 2007 podľa sťažovateľa nedošlo ani k preukázaniu naplnenia subjektívnej

stránky uvedeného trestného činu (zločinu vraždy), keďže pri postrelení poškodeného

„strelec konal inštinktívne v obave o vlastný život pred prenasledovateľmi, bez úmyslu

vraždiť“. Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci „v rámci vyhodnotenia skutkových

zistení vo vzťahu k bodu 2) nesprávne právne posúdili skutkové zistenia a aplikovali

nesprávne hmotnoprávne ustanovenie“. Podľa názoru sťažovateľa vzhľadom na to, že

úmyselným zavinením, ktoré je obligatórnym znakom subjektívnej stránky skutkovej

podstaty zločinu vraždy, jeho konanie nebolo pokryté, malo byť konanie strelca okresným

súdom a krajským súdom posudzované „ako konanie smerujúce proti zdraviu v zmysle

Druhého dielu Tr. zák.“.

Rozhodovanie okresného súdu a krajského súdu v tejto veci bolo založené na

nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku a použití iného hmotnoprávneho

ustanovenia, čo bolo dôvodom na podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného

poriadku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. zo 14. apríla

2010 (doručeným sťažovateľovi 28. mája 2010) rozhodol o odmietnutí dovolania

sťažovateľa, pretože „v rozsahu námietok obvineného, nie sú splnené dôvody dovolania

podľa “.

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,

v ktorom vysloví, že jeho základné právo podľa a právo podľa

ods. 1 dohovoru bolo „Konaním Okresného súdu Banská Bystrica, vedeným pod sp. zn. 2

T 29/2007 zo dňa 2. 11. 2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn.

zo dňa 27. 03. 2008“ porušené, zruší rozsudok okresného súdu

z 2. novembra 2007 a rozsudok krajského súdu z 27. marca 2008 a vec vráti na ďalšie

konanie, prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 7 000 € a trovy konania.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru rozsudkom okresného súdu z 2. novembra

2007 a rozsudkom krajského súdu z 27. marca 2008. K porušeniu označených práv malo

podľa sťažovateľa dôjsť v dôsledku toho, že

- dokazovanie v predmetnej veci neposkytlo dostatočný skutkový základ na

prijatie záveru, že sa sťažovateľ skutku špecifikovaného v prvom bode rozsudku okresného

súdu z 2. novembra 2007 dopustil (v tejto súvislosti poukázal na zmenu výpovedí R. a Č. vo

vzťahu k prítomnosti štvrtej osoby v dome, spochybnil výpovede očitých svedkov, čo sa

týka popisu vniknutia do domu, či prítomnosti obžalovaných v dome, ako aj pôvod krvných

stôp na jeho veste),

- vo vzťahu ku skutku popísanému v druhom bode rozsudku z 2. novembra 2007

boli výsledky dokazovania súdom zle právne posúdené, resp. súd pri ich posúdení použil

nesprávne hmotnoprávne ustanovenie (v tejto súvislosti poukázal na to, že znaleckým

dokazovaním nebola stotožnená zbraň, z ktorej sa strieľalo na zraneného policajta, procesné

pochybenie, ku ktorému došlo v dôsledku toho, že bol v tomto konaní vypočutý ako

obvinený a aj ako svedok, a na výsledky vyšetrovacieho pokusu, ktorý preukázal, že on na

policajta nemohol strieľať, lebo mu v tom bránil horizont svahu).

Z uvedeného vyplýva, že podstatou sťažnosti sťažovateľa je namietaná arbitrárnosť

záverov prijatých v tejto veci okresným súdom v rozsudku z 2. novembra 2007 a krajským

súdom v rozsudku z 27. marca 2008.

II.A K namietanému porušeniu práv rozsudkom okresného súdu z 2. novembra

2007

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci

ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo

právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať

postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je

kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne

, , , ).

V prvostupňovom konaní vedenom okresným súdom mal sťažovateľ možnosť

dovolávať sa ochrany svojich práv a slobôd v rámci konania o odvolaní (§ 306 a nasl.

) na krajskom súde, ktorému prináleží právomoc zrušiť rozsudok

okresného súdu z 2. novembra 2007 a vrátiť mu vec na ďalšie konanie alebo sám rozhodnúť

[ a nasl. ]. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva

z citovaného , ústavný súd nemá právomoc preskúmavať rozsudok

okresného súdu z 2. novembra 2007, pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal krajský

súd, ktorý rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti uvedenému rozsudku. Z tohto dôvodu bolo

potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného

súdu.

II.B K namietanému porušeniu práv rozsudkom krajského súdu z 27. marca

2008

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2, ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (mutatis mutandis , , ,

).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (mutatis mutandis , , , ).

Ústavný súd v zmysle svojej judikatúry považuje rozhodnutia všeobecných súdov za

protiústavné aj arbitrárne, ak ich odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj

extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

Ústavný súd považoval v tomto prípade lehotu na podanie sťažnosti za zachovanú

v súlade so svojou judikatúrou, v ktorej zaujal názor, že v prípade podania opravného

prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť

považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto

sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu v tomto prípade vo vzťahu k rozsudku krajského súdu z 27. marca 2008 (napr.

, , resp. porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské

práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ústavný súd preskúmal rozsudok krajského súdu z 27. marca 2008, v rámci ktorého

krajský súd zhodnotil odôvodnenie rozsudku okresného súdu z 2. novembra 2007, plne

odkázal na skutkové závery vyplývajúce z neho a následne sa vysporiadal aj

s argumentáciou sťažovateľa uvedenou v jeho odvolaní obsahovo identickou s obsahom

odôvodnenia jeho dovolania proti rozsudku krajského súdu z 27. marca 2008 i sťažnosti

ústavnému súdu. Krajský súd v rámci odôvodnenia rozsudku z 27. marca 2008 okrem iného

uviedol:

„Vo vzťahu k namietaným skutkovým a následne právnym záverom zo strany

obžalovaných P. a Č. je potrebné uviesť, že prvostupňový súd vykonal všetky dostupné

dôkazy a tieto aj náležité vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti. Dospel potom aj

podľa názoru odvolacieho súdu v zásade k správnym skutkovým záverom. V odôvodnení

napadnutého rozsudku okresný súd vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré

dôkazy svoje skutkové zistenia oprel i akými právnymi úvahami sa spravoval, keď

posudzoval dokázané skutočnosti podľa ustanovení v otázkach viny.

Krajský súd si v zásade osvojuje skutkové závery prvostupňového súdu a v tomto

smere v podrobnostiach odkazuje aj na odôvodnenie napadnutého rozsudku.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu skutky sa stali a čo sa týka obzvlášť závažných

zločinov vraždy spáchal ich obžalovaný P.

Obžalovaný P. od počiatku aj v odvolaní popiera spáchanie týchto obzvlášť

závažných zločinov v snahe vy viniť sa z tejto najzávažnejšej trestnej činnosti. Jeho

obhajoba v tomto smere je však vyvrátená dôkazmi, ktoré na seba nadväzujú a umožňujú

utvoriť si ucelený a jednoznačný obraz o tejto trestnej činnosti. Čo sa týka násilného

usmrtenia poškodeného J. K. aj krajský súd považuje za potrebné poukázať, že odsúdený R.

prichádzal na teritórium v Banskej Bystrici len sporadicky kvôli štúdiu a obžalovaný Č.

skoro vôbec. Možno potom uveriť ich tvrdeniu, že túto trestnú činnosť zorganizoval

obžalovaný P., ako osoba znalá pomerov. Napokon aj stretnutia za účelom plánovania

akcie a rozdelenia úloh medzi ich troch sa odohrali v byte, ktorý obýval obžalovaný P. Čo

sa týka samotného usmrtenia poškodeného, obžalovaný P. sa obhajuje tiež tým, že J. K.

mala usmrtiť štvrtá osoba, ktorá vstúpila do domu. Prítomnosť štvrtej osoby v dome, ktorá

sa mala podieľať na prepade a na usmrtení poškodeného, jednoznačne vylúčili R. i Č.

Napokon neregistrovali ju ani ostatní svedkovia prítomní v dome v čase prepadu. Aj

nezainteresovaní svedkovia P. P., maloletí N. a B., ktorí sa prizerali vniknutiu do domu,

sledovali i pobyt a odchod zamaskovanej skupiny, registrovali prítomnosť len troch osôb.

Títo svedkovia sledovali a potvrdili aj príchod dvoch uniformovaných policajtov, ktorých už

potom nevideli vyjsť. Znaleckým skúmaním bolo nepochybne preukázané, že poškodený J.

K. bol usmrtený strelnou zbraňou - pištoľou, ktorú, ako uvádzal svedok Ing. R. R., kúpil od

neho obžalovaný P. i keď nedošlo k samotnému prepísaniu zbrane. O pôvode tlmiča, ktorým

bola zbraň opatrená dodatočne, tento svedok nič nevedel. Obžalovaný P. však tvrdil, že túto

zbraň obstaral R. Z dôkazov je tiež nepochybne, že na tejto zbrani a tiež na reflexnej veste,

ktorú mal na sebe obžalovaný P., i na kukle, ktorú mal nasadenú, keďže to bolo preukázané

skúškou DNA zo zistených lupín, sa nachádzali pritom krvné striekance, ktoré podľa

analýzy DNA pochádzali z krvi nebohého J. K. Obžalovaný P. sa snažil tieto krvné stopy

spochybniť a vysvetliť tým, že mali vzniknúť náhodným oterom. Znalci z oblasti súdneho

lekárstva však jednoznačne v znaleckom posudku uvádzali, že po výstrele došlo k spätnému

vytrysknutiu krvi a aj vypočutá znalkyňa z oblasti kriminalistickej biológie na hlavnom

pojednávaní uviedla, že iné vysvetlenie, ako to, že ide o krvné striekance po strelnom

poranení, neprichádza do úvahy. Z toho vyplýva, že to bol práve obžalovaný, ktorý v čase

výstrelu musel stáť nad poškodeným a strieľať do neho z bezprostrednej blízkosti.

Vo vzťahu k druhému skutku, ani krajský súd neuveril tvrdeniu obžalovaného P., že

on pri úniku vozidlom a jeho následnom zastavení pri prenasledovaní policajnou hliadkou,

nestrieľal na policajta a tohoto netrafil. Obžalovaný P. v odvolaní poukázal na to, že

možnými strelcami, ktorí mohli zasiahnuť príslušníka policajnej hliadky nstržm. K., mohli

byť R. i Č. a táto skutočnosť nebola vyvrátená. Obžalovaný P. už od počiatku sa snažil

zbaviť viny v tomto smere okrem iného už tvrdením, že vozidlo pri úniku riadil on. R. a Č.

pritom jednoznačne uvádzali, že vozidlo riadil Č. a P. sedel vzadu, za sedadlom vodiča,

pričom tieto výpovede boli jednoznačne potvrdené aj porovnaním pachových stôp, z ktorých

je jednoznačné, že obžalovaný P. sedel skutočne za sedadlom vodiča. Obžalovaný P. tiež

tvrdil, že po vyskočení z auta čupeli s R. v jarku, neďaleko auta, pričom R. mu mal dať do

rúk dve policajné pištole, ktoré vzali z domu policajtom a mal mu vytiahnuť spoza opasku

jeho legálne držanú pištoľ, pričom mal dôvodiť tým, že tá je presnejšia. Tvrdil, že až keď

zišiel po pod svah ku koľajniciam, počul streľbu, on nikoho strieľať nevidel, avšak keď ho

dobehol R., mal mu povedať, že on strieľal po policajtoch. Na druhej strane R. ako svedok

tvrdil, že to bol práve P., ktorý strieľal po policajtoch a obžalovaný Č. jednoznačne

uvádzal, že síce použil zbraň, lebo sa zľakol, keďže policajti strieľali na auto, kde sa on

nachádzal. On však strieľal tak, aby policajtov netrafil, navyše bolo to smerom na ľavoboku

od auta. Z vyšetrovacieho pokusu vyplynulo pritom, že zo svojej pozície Č. podľa smeru

strelných kanálov, nemohol nstržm. K. vôbec trafiť. Podľa strelných kanálov a podľa

zábleskov, ktoré vyšpecifikovali policajti, že vychádzali z jarku, bolo možne ustáliť, že na

nstržm. K. bolo strieľané z priekopy, nachádzajúcej sa po pravej strane vozidla, na ktorom

unikali obžalovaní, pričom odvolací súd poukazuje tiež na to, že na tomto mieste boli

nájdené nábojnice, ktoré podľa zistení kriminalistického ústavu z odboru balistiky, boli

vystrelené zo zbrane Glock 17C, výr. č. HAS873, patriacej obžalovanému P. Z tela

poškodeného nstržm. K. bol navyše vybratý projektil a úlomok z projektilu, pričom tieto

projektily vykazovali druhotnú zhodnosť so strelami vystrelenými skúšobnou zbraňou zo

zbrane Glock 17C patriacej obžalovanému P. a s veľkou pravdepodobnosťou podľa

znaleckého posudku kriminalistického ústavu boli vystrelené z nej. Je pritom absolútne

nelogické, aby si P. a R. v časovom strese, keď policajné auto pri prenasledovaní bolo tesne

za nimi, stačili vymeniť zbrane, resp. aby R. dal P. policajné zbrane a sám spoza opaku P.

vytiahol P. osobnú zbraň. Navyše R. po tom, keď sa doznal a začal spolupracovať

s políciou, označil kde po rozobratí zbrane rozhádzal súčasti tejto zbrane a označil polícii

i miesto, kde nechal svoju osobnú zbraň. V prípade, že na poškodeného nstržm. K. nemohol

strieľať Č., správne potom prvostupňový súd vyhodnotil výpoveď R. ako dôveryhodnú,

keďže ten vypovedal ako Č., avšak na výpovediach sa nemohli dohodnúť, lebo utekali

oddelene a keď boli vzatí do väzby nemali možnosť sa dohodnúť.“

Ústavný súd sa taktiež oboznámil s obsahom rozsudku okresného súdu z 2. novembra

2007 v rozsahu, v ktorom sa naň odvolal krajský súd v odôvodnení rozsudku z 27. marca

2008.

Z obsahu rozsudku krajského súdu z 27. marca 2008 je zjavné, že tento vychádzal

zo skutkových záverov okresného súdu, s ktorými sa plne stotožnil. Rozsudok okresného

súdu z 2. novembra 2007 obsahuje podrobný popis v predmetnej veci vykonaných

dôkazných prostriedkov a z nich vyplývajúcich skutkových záverov. Sťažovateľ v rámci

svojej argumentácie v predmetnom konaní spochybňuje predovšetkým správnosť

zhodnotenia vykonaného dokazovania, resp. vykonaných dôkazných prostriedkov a z neho

vyplývajúcich záverov. Krajský súd sa v odôvodnení rozsudku z 27. marca 2008 dôsledne

s touto argumentáciou sťažovateľa zaoberal a hodnoverne sa s ňou vysporiadal

s poukázaním na výsledky vykonaného dokazovania. Samotná nespokojnosť sťažovateľa

s uvedenými závermi krajského súdu však nesvedčí o arbitrárnosti preskúmavaného

rozhodnutia a nemôže byť bez ďalšieho ani dôvodom na vyslovenie porušenia ním

označených práv.

Z uvedeného vyplýva, že podľa ústavného súdu odôvodnenie rozsudku krajského

súdu z 27. marca 2008 je založené na dostatočných a relevantných dôvodoch, poskytuje

odpoveď na všetky skutkovo i právne relevantné otázky významné pre rozhodnutie v tejto

veci.

S ohľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľa podľa dospel k záveru, že z predloženej

sťažnosti ani z rozsudku krajského súdu z 27. marca 2008 nevyplýva nič, čo by svedčilo

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyvodených krajským súdom, a teda

o porušení základného práva sťažovateľa podľa a jeho práva podľa

ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25

ods. 1 sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2010