Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 423/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť A. H., Ž., P. C., G., a M. D., Ž., zastúpených

advokátom JUDr. J. Ď., Ž., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl.

16, a 5, a 2, , 2 a 3 a Slovenskej

republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

ako aj porušenie a 3 a

rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. -319 zo 16. decembra 2009 a

rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. -278 z 19. februára 2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. H., P. C. a M. D. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2010

doručená sťažnosť A. H., Ž., P. C., G., a M. D., Ž. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených

JUDr. J. Ď., Ž., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 16, čl. 17 ods.

1 a 5, a 2, , 2 a 3 a (ďalej

len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie a 3 a

rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len ,,krajský súd“) č. k. -319 zo

16. decembra 2009 a rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len ,,okresný súd“) č. k. 7

C/114/2002-278 z 19. februára 2009.

Predmetom označených konaní bolo určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,

v ktorých boli sťažovatelia odporcami. Okresný súd rozsudkom č. k. -278

z 19. februára 2009 návrh navrhovateľa (Ž.) na určenie vlastníctva k označeným

nehnuteľnostiam zamietol a uložil mu povinnosť uhradiť odporcom trovy konania. Krajský

súd na základe odvolania navrhovateľa rozsudkom č. k. -319 zo 16.

decembra 2009, ktorý na ústavnom súde sťažovatelia napadli, potvrdil a úhradu trov

odporcom nepriznal.

Zo sťažnosti vyplýva, že „Sťažovateľ nenamieta správnosť tohto rozhodnutia,

ktorým potvrdil I - stupňové rozhodnutie v časti rozhodnutia o náhrade trov konania,

právneho zastúpenia. Nestotožňuje sa a namieta porušenie ústavných práv rozhodnutím,

ktorým nepriznal náhradu trov odvolacieho konania s poukazom na skutočnosť o úspešnosti

konania odporcov vo veci a skutočnosť, že súd vychádzajúc z predmetu konania, hodnoty

sporu s prihliadnutím na realizované právne úkony mohol ustáliť trovy právneho

zastúpenia. Prípadne vzhľadom na skutočnosť, že Krajský súd realizoval odvolacie konanie

bez nariadenia pojednávania napriek tomu, že jednalo sa o skutkovo a právne náročnú vec

a účastníci mali záujem, aby prebehlo verejné odvolacie konanie, mal vyzvať úspešných

účastníkov na vyčíslenie trov právneho zastúpenia.“.

Sťažovatelia okrem iného v sťažnosti uviedli, že „Krajský súd po preskúmaní

rozsudku časti o trovách konania konštatoval, že odvolacie námietky odporcov 1/ -4/ nie sú

v tomto smere dôvodné. Poukázal na ustanovenie Vyhl. MS SR č. ,

podľa ktorého za tarifnú odmenu sa považuje výška peňažného plnenia, cena veci alebo

cena práva určená pri začatí poskytovania právnej služby. Krajský súd v rozpore

s objektívnou skutočnosťou a pravdou uviedol, že právny zástupcovia poskytli Okresnému

súdu informácie o cene pozemkov v lokalite, kde sa nachádzajú žalované nehnuteľnosti

k mesiacu február 2009. Krajský súd neobjektívne tvrdí, že neposkytli relevantné dôkazy

o cene sporných pozemkov ku dňu začatia poskytovania právnej služby. Z pripojených

potvrdení realitných kancelárií nie je uvedené, že ceny pozemkov sú určované k mesiacu

február 2009. Nevyplýva to ani z textu potvrdenia a naviac potvrdenie spoločnosti R., nie je

označený dátum vystavenia vyjadrenia. Potvrdenie spoločnosti Ž. je vystavené 23. 2. 2009 a

Krajský súd neobjektívne z tejto skutočnosti vychádzal, že sa má údajne jednať o cenu

predmetných pozemkov k tomuto dátumu. ...

Súd nesprávne aplikoval Vyhlášku a analogicky poznámku k položkám

1 a 2 sadzobníka súdnych poplatkov. Podľa spoločných poznámok k položkám 1 a 2

sadzobníka súdnych poplatkov je z gramatického a logického výkladu nesporné, že z návrhu

na začatie konania o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, sa poplatok

vyberie podľa písmena b/ (ak nemožno predmet konania oceniť peniazmi) týchto položiek.

Súd necitoval druhú vetu spoločných poznámok k položkám 1 a 2 bodu 1., kde je uvedené ak

ide o určenie vlastníctva, poplatok sa vyrúbi z ceny predmetu, ku ktorému sa má vlastníctvo

určiť (podľa položky 1 písm. a/).“.

S poukazom na uvedené sťažovatelia tvrdia, že „sťažnosťou dotknutý Krajský súd

v Žiline a Okresný súd v Žiline nesprávne interpretoval a v rozpore s aplikoval na

daný prípad príslušné zákonné ustanovenia ,

, 151 ods. 1, 2, 4 . Zároveň súd porušil Vyhlášku v platnom znení pri

vyrubení súdneho poplatku. Následkom vyššie uvedenej interpretácie zákona boli porušené

a 3, a základné práva sťažovateľa v ,

ods. 1 a 5, . ods. 1, , 2, , 3 a ,

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Vychádzajúc z uvedeného, sťažovateľ je toho názoru, že bolo porušené jeho právo

uplatniť si náhradu trov konania a postup dotknutého orgánu bol nezákonný a protiústavný

v otázke rozhodovania o náhrade trov právneho zastúpenia čo sa týka hodnoty právneho

úkonu vychádzajúc z hodnoty sporu, nesprávna interpretácia predložených dokladov

o hodnote zálohovaných nehnuteľností a takéto konanie súdu je neprípustné

a neakceptovateľné.“.

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:

«Základné právo A. H., rod. C., nar..., P. C., nar..., M. D., rod. C., nar..., podľa

článkov a 3, (ďalej len

,,Ústava“) a porušenie jeho základných práv v čl. 16, čl. 17 ods. 1 a 5 a čl. 46 ods. 1, 2,

, 2, 3, a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a slobôd (ďalej len ,,Dohovor“) postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline č. k.

-319 (správne má byť č. k. -319, pozn.) zo 16. 12. 2009

a rozsudkom Okresného súdu v Žiline -278 z 19. 2. 2009 vo výroku o trovách

konania porušené boli.

Rozsudok Krajského súdu v Žiline vydaný 16. 12. 2009 v konaní vedenom pod. sp. zn.

(správne má byť sp. zn. , pozn.) ako i rozsudok Okresného

súdu v Žiline č. k. -278 zo dňa 9. 2. 2009 (správne má byť 19. 2. 2009, pozn.)

vo výrokoch o trovách konania zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

A. H., P. C., M. D. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 6.508,34 Eur,

ktoré je povinný zaplatiť spoločne a nerozdielne Krajský súd v Žiline a Okresný súd v Žiline

na účet advokáta JUDr. J. Ď., Ž., do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní

o sťažnosti podľa preskúmavané ().

Ústavný súd pred predbežným prerokovaním sťažnosti zistil, že sťažovatelia podali

vo svojej veci dovolanie ešte predtým, ako podali sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127

ods. 1 (19. marca 2010). V okolnostiach daného prípadu tak sťažovatelia podaním

dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa vedome vytvorili stav, keď

by o ich veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu [Najvyšší súd Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd a ústavný súd], čo nie je

v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne

akceptovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej

istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci

sťažovateľov predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom

prostriedku, ktorý bol sťažovateľmi využitý, ako predčasné.

Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) odklonil od svojej predchádzajúcej judikatúry

a v súčasnosti vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva právny názor (napr. ,

), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku

(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto sťažnosť

považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. ,

, , ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa

po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj

vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to

konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade,

ak podal dovolanie, zároveň podal aj sťažnosť podľa , pretože aj za

predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno

sťažnosť podľa smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo

rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť.

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľov pred rozhodnutím

najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania

všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu,

mohlo by to viesť jednak k predĺženiu konania o sťažnosti a navádzalo by to potenciálnych

sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolili v danom prípade sťažovatelia, t. j.

k paralelnému podávaniu sťažností ústavnému súdu zároveň s podaním dovolania, čo

vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Z týchto dôvodov sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale

podľa zásady ratio temporis ju po predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú podľa

v spojení s .

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2010