Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 423/2010
PDF · 158.42 KB
No categories available
IV. ÚS 423/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť A. H., Ž., P. C., G., a M. D., Ž., zastúpených
advokátom JUDr. J. Ď., Ž., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl.
16, čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
ako aj porušenie čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 6 Co 222/2009-319 zo 16. decembra 2009 a
rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 7 C 114/2002-278 z 19. februára 2009, a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. H., P. C. a M. D. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2010
doručená sťažnosť A. H., Ž., P. C., G., a M. D., Ž. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených
JUDr. J. Ď., Ž., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 16, čl. 17 ods.
1 a 5, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy
rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len ,,krajský súd“) č. k. 6 Co/222/2009-319 zo
16. decembra 2009 a rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len ,,okresný súd“) č. k. 7
C/114/2002-278 z 19. februára 2009.
Predmetom označených konaní bolo určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,
v ktorých boli sťažovatelia odporcami. Okresný súd rozsudkom č. k. 7 C/114/2002-278
z 19. februára 2009 návrh navrhovateľa (Ž.) na určenie vlastníctva k označeným
nehnuteľnostiam zamietol a uložil mu povinnosť uhradiť odporcom trovy konania. Krajský
súd na základe odvolania navrhovateľa rozsudkom č. k. 6 Co/222/2009-319 zo 16.
decembra 2009, ktorý na ústavnom súde sťažovatelia napadli, potvrdil a úhradu trov
odporcom nepriznal.
Zo sťažnosti vyplýva, že „Sťažovateľ nenamieta správnosť tohto rozhodnutia,
ktorým potvrdil I - stupňové rozhodnutie v časti rozhodnutia o náhrade trov konania,
právneho zastúpenia. Nestotožňuje sa a namieta porušenie ústavných práv rozhodnutím,
ktorým nepriznal náhradu trov odvolacieho konania s poukazom na skutočnosť o úspešnosti
konania odporcov vo veci a skutočnosť, že súd vychádzajúc z predmetu konania, hodnoty
sporu s prihliadnutím na realizované právne úkony mohol ustáliť trovy právneho
zastúpenia. Prípadne vzhľadom na skutočnosť, že Krajský súd realizoval odvolacie konanie
bez nariadenia pojednávania napriek tomu, že jednalo sa o skutkovo a právne náročnú vec
a účastníci mali záujem, aby prebehlo verejné odvolacie konanie, mal vyzvať úspešných
účastníkov na vyčíslenie trov právneho zastúpenia.“.
Sťažovatelia okrem iného v sťažnosti uviedli, že „Krajský súd po preskúmaní
rozsudku časti o trovách konania konštatoval, že odvolacie námietky odporcov 1/ -4/ nie sú
v tomto smere dôvodné. Poukázal na ustanovenie § 10 ods. 2 Vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z.,
podľa ktorého za tarifnú odmenu sa považuje výška peňažného plnenia, cena veci alebo
cena práva určená pri začatí poskytovania právnej služby. Krajský súd v rozpore
s objektívnou skutočnosťou a pravdou uviedol, že právny zástupcovia poskytli Okresnému
súdu informácie o cene pozemkov v lokalite, kde sa nachádzajú žalované nehnuteľnosti
k mesiacu február 2009. Krajský súd neobjektívne tvrdí, že neposkytli relevantné dôkazy
o cene sporných pozemkov ku dňu začatia poskytovania právnej služby. Z pripojených
potvrdení realitných kancelárií nie je uvedené, že ceny pozemkov sú určované k mesiacu
február 2009. Nevyplýva to ani z textu potvrdenia a naviac potvrdenie spoločnosti R., nie je
označený dátum vystavenia vyjadrenia. Potvrdenie spoločnosti Ž. je vystavené 23. 2. 2009 a
Krajský súd neobjektívne z tejto skutočnosti vychádzal, že sa má údajne jednať o cenu
predmetných pozemkov k tomuto dátumu. ...
Súd nesprávne aplikoval Vyhlášku 655/2004 Z. z. a analogicky poznámku k položkám
1 a 2 sadzobníka súdnych poplatkov. Podľa spoločných poznámok k položkám 1 a 2
sadzobníka súdnych poplatkov je z gramatického a logického výkladu nesporné, že z návrhu
na začatie konania o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, sa poplatok
vyberie podľa písmena b/ (ak nemožno predmet konania oceniť peniazmi) týchto položiek.
Súd necitoval druhú vetu spoločných poznámok k položkám 1 a 2 bodu 1., kde je uvedené ak
ide o určenie vlastníctva, poplatok sa vyrúbi z ceny predmetu, ku ktorému sa má vlastníctvo
určiť (podľa položky 1 písm. a/).“.
S poukazom na uvedené sťažovatelia tvrdia, že „sťažnosťou dotknutý Krajský súd
v Žiline a Okresný súd v Žiline nesprávne interpretoval a v rozpore s Ústavou aplikoval na
daný prípad príslušné zákonné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku § 142 ods. 1,
§ 149, 151 ods. 1, 2, 4 OSP. Zároveň súd porušil Vyhlášku 71/1992 Zb. v platnom znení pri
vyrubení súdneho poplatku. Následkom vyššie uvedenej interpretácie zákona boli porušené
čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy a základné práva sťažovateľa v čl. 16, čl. 17
ods. 1 a 5, čl. 36. ods. 1, čl. 46 ods. 1, 2, čl. 47 ods. 2, 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy, čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Vychádzajúc z uvedeného, sťažovateľ je toho názoru, že bolo porušené jeho právo
uplatniť si náhradu trov konania a postup dotknutého orgánu bol nezákonný a protiústavný
v otázke rozhodovania o náhrade trov právneho zastúpenia čo sa týka hodnoty právneho
úkonu vychádzajúc z hodnoty sporu, nesprávna interpretácia predložených dokladov
o hodnote zálohovaných nehnuteľností a takéto konanie súdu je neprípustné
a neakceptovateľné.“.
Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:
«Základné právo A. H., rod. C., nar..., P. C., nar..., M. D., rod. C., nar..., podľa
článkov čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
,,Ústava“) a porušenie jeho základných práv v čl. 16, čl. 17 ods. 1 a 5 a čl. 46 ods. 1, 2,
čl. 47 ods. 1, 2, 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd (ďalej len ,,Dohovor“) postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline č. k.
6Co229/2009-319 (správne má byť č. k. 6 Co 222/2009-319, pozn.) zo 16. 12. 2009
a rozsudkom Okresného súdu v Žiline 7C 114/2002-278 z 19. 2. 2009 vo výroku o trovách
konania porušené boli.
Rozsudok Krajského súdu v Žiline vydaný 16. 12. 2009 v konaní vedenom pod. sp. zn.
6Co 222/2008 (správne má byť sp. zn. 6 Co 222/2009, pozn.) ako i rozsudok Okresného
súdu v Žiline č. k. 7C 114/2002-278 zo dňa 9. 2. 2009 (správne má byť 19. 2. 2009, pozn.)
vo výrokoch o trovách konania zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
A. H., P. C., M. D. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 6.508,34 Eur,
ktoré je povinný zaplatiť spoločne a nerozdielne Krajský súd v Žiline a Okresný súd v Žiline
na účet advokáta JUDr. J. Ď., Ž., do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Ústavný súd pred predbežným prerokovaním sťažnosti zistil, že sťažovatelia podali
vo svojej veci dovolanie ešte predtým, ako podali sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127
ods. 1 ústavy (19. marca 2010). V okolnostiach daného prípadu tak sťažovatelia podaním
dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorili stav, keď
by o ich veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu [Najvyšší súd Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd a ústavný súd], čo nie je
v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne
akceptovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej
istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci
sťažovateľov predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie
sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom
prostriedku, ktorý bol sťažovateľmi využitý, ako predčasné.
Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) odklonil od svojej predchádzajúcej judikatúry
a v súčasnosti vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva právny názor (napr. I. ÚS 169/09,
I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku
(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť
považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. I. ÚS 184/09,
I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj
vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to
konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade,
ak podal dovolanie, zároveň podal aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za
predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno
sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo
rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť.
Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľov pred rozhodnutím
najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania
všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu,
mohlo by to viesť jednak k predĺženiu konania o sťažnosti a navádzalo by to potenciálnych
sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolili v danom prípade sťažovatelia, t. j.
k paralelnému podávaniu sťažností ústavnému súdu zároveň s podaním dovolania, čo
vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.
Z týchto dôvodov sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale
podľa zásady ratio temporis ju po predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú podľa
§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. novembra 2010