Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 463/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. decembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. M., S., zastúpeného advokátom JUDr. E. V.,

B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 až čl.

50 a práv podľa a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. mája 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. L. M: o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2010

doručená sťažnosť Ing. L. M., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. E.

V., B., ktorou namietal porušenie , až Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a

postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp.

zn. a jeho uznesením z 27. mája 2010.

V sťažnosti poukázal na to, že vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva Policajného

zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície v S. (ďalej len „vyšetrovateľ“) uznesením sp.

zn. ORP-666/2-OVK-B2-2004 zo 16. marca 2004 ho začal stíhať ako obvineného

z trestného činu podvodu podľa a .

Sťažovateľ uviedol, že v prípravnom konaní boli viaceré úkony vykonané nezákonne,

a preto sú neplatné. V tejto súvislosti poukázal na pokyn prokurátora Krajskej prokuratúry

v B. z 28. septembra 2005 sp. zn. podľa § 174 ods. 2 písm. a) Trestného

poriadku vyšetrovateľovi, podľa ktorého mal vyšetrovateľ informovať splnomocnenca

poškodeného o termíne konania výsluchov svedkov a mal mu umožniť účasť na týchto

výsluchoch s možnosťou klásť svedkom otázky.

Prokurátor Krajskej prokuratúry v B. opätovným pokynom sp. zn. zo

14. novembra 2005 podľa vyšetrovateľovi uložil

vypočuť za prítomnosti obhajcu a splnomocnenca poškodeného konkrétnych svedkov s

možnosťou klásť im otázky.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „…vyšetrovateľ Krajského riaditeľstva PZ, Úrad

justičnej a kriminálnej polície B., umožnil splnomocnencovi JUDr. M. P:, a jeho

koncipientom účasť na vyšetrovacích úkonoch ešte aj pred tým, ako dostal na to záväzný

pokyn prokurátora Krajskej prokuratúry v B. zo dňa 28. 9. 2005 a 14. 11. 2005. ...

Tým, že vyšetrovateľ Krajského riaditeľstva PZ, Úrad justičnej a kriminálnej polície

B. umožnil splnomocnencovi a jeho koncipientom účasť na vyšetrovacích úkonoch, na

ktorých podľa citovaných zákonných ustanovení nemali právo sa zúčastniť, presiahol

rozsah práv daných poškodenému a teda aj splnomocnencovi uvedenými ustanoveniami

. Úkony takto vykonané sú nezákonné a teda neplatné.

S poukazom na citované ustanovenia je pokyn prokurátora

Krajskej prokuratúry v B. zo dňa 28. 9. 2005 a 14. 11. 2005 taktiež nezákonný a úkony

vykonané na základe takéhoto pokynu sú neplatné.“.

Obhajca sťažovateľa 29. decembra 2005 podal Generálnej prokuratúre Slovenskej

republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) podnet na prešetrenie pokynu sp. zn.

2 z 28. septembra 2005, ktorému generálna prokuratúra vyhovela. Na základe jej

stanoviska vydal prokurátor Krajskej prokuratúry v B. 7. marca 2006 pokyn

vyšetrovateľovi, podľa ktorého „v posudzovanej trestnej veci bolo na tunajšiu prokuratúru

doručené písomné stanovisko Generálnej prokuratúry SR, ktorá zastáva právny názor, že

extenzívny výklad ustanovení upravujúcich postavenie poškodeného v

nie je správny. Vzhľadom na uvedené zrušujem svoj pokyn zo dňa 28. 9. 2005. Výsluchy,

ktorých sa zúčastnil splnomocnený zástupca poškodeného však nie je potrebné opakovať...

Týmto pokynom prokurátor Krajskej prokuratúry v B. opäť porušil zákon, keď

upravil vyšetrovateľa Krajského úradu vyšetrovania, Úrad justičnej a kriminálnej polície

v B., že nie je potrebné výsluchy zopakovať. Z uvedeného pokynu však nie je zrejme, či sa

pokyn týkal aj tých vyšetrovacích úkonov, ktoré vykonal vyšetrovateľ Krajského úradu

vyšetrovania, Úrad justičnej a kriminálnej polície v B. pred pokynom prokurátora Krajskej

prokuratúry v B. zo dňa 28. 9. 2005.

Takto získané dôkazy sú dôkazmi získanými v rozpore s konkrétnymi ustanoveniami

. Teda sú nezákonné. Na dôkazy získané nezákonným spôsobom sa

neprihliada.“.

Napriek týmto procesným nedostatkom prokurátor Krajskej prokuratúry v B. podal

28. marca 2006 na sťažovateľa okresnému súdu obžalobu.

Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že sudkyňa okresného súdu na verejnom zasadnutí

25. mája 2006 nariadila hlavné pojednávanie napriek tomu, že jeho obhajca namietal

porušenie zákona spočívajúce v nezákonnom postupe vyšetrovateľa a prokurátora

v prípravnom konaní. Tým, že sudkyňa okresného súdu obžalobu prijala, podľa sťažovateľa

porušila , podľa ktorého mala obžalobu predbežne

prejednať. Sťažovateľ sa domnieva, že okresný súd mal postupom podľa § 243 ods. 2

a obžalobu odmietnuť a vec vrátiť prokurátorovi

z dôvodu závažných procesných chýb. Tým, že sa senát okresného súdu dôsledne neriadil

príslušnými ustanoveniami , porušil základné právo sťažovateľa na

súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Sťažovateľ uvádza, že proti rozsudku okresného súdu „...podal dňa 28. 1. 2010

odvolanie. V tomto som poukázal na konkrétne dôkazy vykonané na hlavnom pojednávam

(sú v prospech obžalovaného), ale v rozsudku sú nevyhodnotené. Poukázal som aj na

procesné vady z prípravného konania s tým, že tieto nie je možné odstrániť na hlavnom

pojednávaní výsluchom svedkov, preto lebo existujú, v spise sú založené a sudkyňa

v rozsudku sa na niektoré odvolávala. Rozsudku som vytýkal nesprávne právne posúdenie

skutku, vzhľadom na uznanú kvalifikáciu skutku v súvislosti s poukázaním na výšku škody

tak, ako bola v rozpore s dôkazmi v rozsudku ustálená. Poukázal som na to, že boli

porušené ústavne práva obžalovaného v prípravnom konaní, a že na nezákonnosti nie je

možné založiť zákonnosť.

Krajský súd v Bratislave konajúci pod č. k. , na verejnom zasadnutí

konanom dňa 27. 5. 2010 zamietol odvolanie obžalovaného. Urobil tak aj napriek tomu, že,

sa v potrebnom rozsahu nevysporiadal z hmotnoprávnymi ako aj procesnými nedostatkami

ktorými trestné konanie trpelo už v prípravnom konaní. Na tieto nedostatky v dostatočnom

rozsahu podloženom konkrétnymi dôkazmi odsúdený poukázal v odvolaní.“.

Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd sa dôsledne neriadil § 317 ods. 1 v spojení

s , navyše okresný súd aj krajský súd svoje rozhodnutia

dostatočne neodôvodnili v súlade s požiadavkami čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V ďalšej časti svojej sťažnosti sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu bola

porušená zásada bezprostrednosti trestného konania podľa .

„Na hlavnom pojednávaní konanom na Okresnom súde Bratislava II. dňa 8. 10.

2009 o 9.00 hod. predsedníčka senátu oboznámila prítomných s tým, že musí prísť k zmene

senátu z dôvodu vážneho onkologického ochorenia prísediacej H. L. ... Vzhľadom k tomu, že

sa hlavné pojednávanie na výslovnú písomnú žiadosť obžalovaného Ing. L. M: konalo v

jeho neprítomnosti, predsedníčka senátu pojednávanie prerušila s tým, že obhajca má

telefonicky zistiť a súdu tlmočiť stanovisko obžalovaného. Obžalovaný Ing. L. M. dal

telefonický súhlas, ktorý obhajca súdu tlmočil. ...

Obžalovaný Ing. L. M. písomný súhlas odmietol dať. Odôvodnil mi to tým, že v

prípade opätovne vykonávaného dokazovania, možno bude súd rešpektovať jeho základné

právo na spravodlivý proces a odstráni nezákonnosť z prípravného konania. Tejto možnosti

sa nechce vzdať.“

Sťažovateľ tvrdí, že „... predseda senátu je povinný obžalovaného poučiť o jeho

právach a túto skutočnosť zaznamenať v zápisnici z hlavného pojednávania. To znamená, že

predsedníčka senátu aj v prípade obžalovaného Ing. L. M. bola povinná tohto poučiť o jeho

práve súhlasiť alebo nesúhlasiť s konaním hlavného pojednávania pri zmene zloženia

senátu preto, lebo táto skutočnosť ako nová, vznikla v priebehu hlavného pojednávania a

založila právo obžalovaného v zmysle ustanovenia .

Predsedníčka senátu Okresného súdu Bratislava II. takto nepostupovala. Neexistuje

dôkaz, z ktorého by bolo zrejmé, že predsedníčka senátu poučila obžalovaného o jeho práve

dať súhlas na pokračovanie v hlavnom pojednávaní v zmenenom zložení senátu

a o právnych dôsledkoch jeho rozhodnutia, či poučeniu rozumel.

Postup, ktorý realizoval Okresný súd Bratislava II. je porušením zásady, práva

obžalovaného na spravodlivý proces.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Postupom Okresného súdu Bratislava II. konajúcim pod č. k. , IČS:

1206010202 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č. k. , boli

porušením článku 17 ods. 2, článku 46 ods. 1 až 50 , a článku 5

ods. 4 a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušené

základné ľudské práva a slobody odsúdeného Ing. L. M.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Špecifickosť sťažnosti podľa spočíva okrem iného aj v tom,

že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity

vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou

ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci

predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do

úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Podľa sťažnosť podľa nie je

prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré

mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých

je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

V súvislosti s namietaným porušením , až

a čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 13. novembra 2009 ústavný súd poukazuje na

princíp subsidiarity ustanovený v (premietnutý aj do

), z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba

vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto

konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnutý postup a rozsudok okresného súdu,

pretože ich preskúmal na základe odvolania sťažovateľa krajský súd, ktorý uznesením

sp. zn. z 27. mája 2010 odvolanie sťažovateľa podľa § 319 Trestného

poriadku zamietol.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu

a rozhodnutiu okresného súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. V súvislosti s namietaným porušením , až

a čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru je preto z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné

a určujúce len preskúmanie postupu a uznesenia krajského súdu (obdobne napr. m. m.

, , ). Z obsahu sťažnosti sťažovateľa, ktorý sa

týka postupu a uznesenia krajského súdu, vyplýva, že jej podstatou je jeho nesúhlas

s právnym názorom krajského súdu uvedeným v napadnutom uznesení.

V tejto súvislosti ústavný súd zistil, že sťažovateľ proti uzneseniu krajského súdu

podal na okresnom súde 23. júna 2010 dovolanie, a takto vo veci využil opravný

prostriedok, ktorý mu účinne poskytuje ( a nasl.). V čase

rozhodovania ústavného súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

o dovolaní sťažovateľa nerozhodol.

Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až

vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu do

základných práv alebo slobôd napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré

zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na

použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, neznamená samotné

podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom

(, , ).

Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky

súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebol s ich

uplatnením úspešný, môže predložiť – s použitím sťažnosti podľa –

namietané porušenie tohto základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba

dodať, že sťažovateľ nemá podľa , a stabilizovanej

judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej

ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými

súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá

sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo

je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomoci.

Ústavný súd už vyslovil názor (podobne napr. , ,

, , , ), že v prípade

podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti

podľa je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí

o dovolaní.

Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. ,

, , , , ), že

lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude v takýchto prípadoch

považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra

2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04 alebo rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus

Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu

o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.

V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať

potenciálnych sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolil v okolnostiach daného

prípadu sťažovateľ, t. j. k paralelnému podávaniu sťažností ústavnému súdu zároveň

s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale ju podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť

podľa v spojení s .

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2010