Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 186/2010
PDF · 206.31 KB
No categories available
III. ÚS 186/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. januára 2011 v senáte
zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika vo veci
sťažnosti spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej advokátom JUDr. D. B., Advokátska
kancelária, K., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sž 3/2009 z 27. januára 2010 takto
rozhodol:
Základné právo spoločnosti R., a. s., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v
spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6 Sž 3/2009 z 27. januára 2010 p o r u š e n é n e b o l o .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 186/2010-12
z 12. mája 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti R., a. s., K. (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. D. B., Advokátska kancelária, K., pre
namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2
v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sž 3/2009
z 27. januára 2010.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
«Národná banka Slovenska má právomoc rozhodovať ako orgán verejnej správy
podľa zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Národná banka Slovenska je orgánom
verejnej správy, ktorý podľa zákona o dohľade nad finančným trhom o. i. je oprávnený
vykonávať dohľad na mieste a na diaľku nad sťažovateľom. Dňa 16. 6. 2007 sťažovateľ
obdržal poverenie, ktorým viceguvernér Národnej banky Slovenska poveril JUDr. P. K.
koordinovaním dohľadu nad sťažovateľom a podpisovaním všetkých písomných dokumentov
súvisiacich s výkonom dohľadu u sťažovateľa.
JUDr. P. K. svojimi postojmi a názormi prezentovanými v materiáli nazvanom ako
„Informácia pre OPK o rozsahu rizika spojenom so zmenami v poistných zmluvách“ zo dňa
11. 5. 2009 vyvolal relevantnú pochybnosť o svojej nezaujatosti, ktoré odôvodnili
sťažovateľov záver o jeho zaujatosti voči P. R., a. s. Na tomto základe sťažovateľ podľa § 7
zákona o dohľade nad finančným trhom predložil námietku zaujatosti, ktorou požiadal o
vylúčenie JUDr. P. K. z výkonu dohľadu na mieste, ako aj z akéhokoľvek výkonu dohľadu
na diaľku nad sťažovateľom.
Banková rada Národnej banky Slovenska ako príslušný orgán podľa § 7 ods. 5
zák. č. 747/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov o námietke zaujatosti rozhodla
rozhodnutím GUV-1/2009-81 zo dňa 7. augusta 2009 tak, že námietku zamietla...
Sťažovateľ v zákonom ustanovenej lehote rozhodnutie Bankovej rady Národnej banky
Slovenska č. GUV-1/2009-81 napadol žalobou proti rozhodnutiu a postupu správneho
orgánu na Najvyššom súde Slovenskej republiky. Sťažovateľ sa žalobou domáhal vyslovenia
nezákonnosti rozhodnutia Bankovej rady Národnej banky Slovenska č. GUV-1/2009-81
a jeho zrušenia...
Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 27. januára 2010 konanie o sťažovateľovej žalobe
zastavil, lebo „zistil, že napadnuté rozhodnutie ako individuálny správny akt nebolo vydané
v administratívnom konaní a nejde o individuálny správny akt, ktorým by bolo rozhodnuté
vo veci samej. Ide o procesné rozhodnutie vydané v rámci výkonu dohľadu žalovaného na
mieste podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 747/2004 Z. z. Ide o procesné rozhodnutie, ktoré
v zmysle § 248 písm. a) O. s. p. súd nepreskúmava...“ Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie
je prípustné...
V okolnostiach prípadu sťažovateľ namietol porušenie svojho práva na spravodlivý
proces Bankovou radou Národnej banky Slovenska žalobou, ktorú podal na príslušnom
súde. Najvyšší súd SR však svoju zákonom priznanú právomoc neuplatnil. Tým došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa na prístup k súdu priznanému čl. 46 ods. 1
Ústavy SR...
Predmetom konania pred ústavným súdom je posúdenie ústavnosti odmietnutia
prístupu k súdu a s ním spätej súdnej ochrany sťažovateľovi v dôsledku zastavenia konania
rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. 6 Sž 3/2009 z dôvodu vylúčenia preskúmateľnosti
označeného rozhodnutia správneho orgánu podľa § 248 písm. a) OSP...
Námietku zaujatosti podľa zák. č. 747/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov možno
vzniesť podľa dvoch ustanovení tohto zákona v dvoch rozdielnych právnych režimoch.
Prvé je ustanovenie § 7 pre výkon dohľadu na mieste. O námietke zaujatosti podľa
§ 7 rozhoduje nadriadený osobe, ktorej zaujatosť sa namietla. Proti rozhodnutiu o vylúčení
z výkonu dohľadu na mieste alebo zamietnutí námietky zaujatosti nemožno podať opravný
prostriedok (§ 7 ods. 5 posledná veta).
Druhé ustanovenie oprávňujúce na podanie námietky zaujatosti určuje § 14, ktorý
v systematike zákona patrí do tretej časti pomenovanej Konanie pred Národnou bankou
Slovenska. Aj v tomto právnom režime zákon o dohľade nad finančným trhom určil, že
o námietke zaujatosti rozhoduje nadriadený toho, proti komu námietka smeruje a ustanovil:
„Proti rozhodnutiu o vylúčení z konania alebo o zamietnutí námietky zaujatosti nemožno
podať opravný prostriedok.“ (§ 14 ods. 8 posledná veta).
Rozdielnosť právnych režimov uplatnenia námietky zaujatosti podľa § 7 a podľa § 14
zákona o dohľade nad finančným trhom spočíva v tom, že rozhodnutie o námietke zaujatosti
podľa § 7 nemá povahu predbežného rozhodnutia a nemá ani povahu procesného
rozhodnutia týkajúceho sa vedenia konania. Rozhodnutie podľa § 7 ods. 5 je osobitným
rozhodnutím, ktoré svojou povahou je konečné a meritórne. Sťažovateľ uplatnil námietku
zaujatosti podľa § 7 zákona o dohľade nad finančným trhom.
Súčasťou základného práva na spravodlivý proces je aj právo, aby správne orgány
vykonávali svoju činnosť nestranne. To sa vzťahuje aj na Národnú banku Slovenska pri
výkone jej správnych právomocí vrátane výkonu dohľadu podľa zák. č. 747/2004 Z. z.
v znení neskorších predpisov. Ak je nestrannosť orgánu verejnej správy vážne spochybnená,
ako sa to udialo v okolnostiach prípadu, a proti rozhodnutiu o námietke nie je prípustný
opravný prostriedok, nepripustenie súdneho preskúmania rozhodnutia správneho orgánu je
výrazným obmedzením práva na súdnu a inú právnu ochranu a v ňom implikovaného práva
na spravodlivý proces. Najvyšší súd SR namiesto toho, aby poskytol ochranu týmto právam
sťažovateľa podliehajúcim ochrane podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR sa uspokojil s povrchným,
formálnym, konštatovaním, že sťažovateľ síce namietol porušenie svojho základného práva,
ale ustanovenie § 248 písm. a) OSP bráni súdu poskytnúť ochranu právu uplatnenému
sťažovateľom...
S účelom práva na prístup k súdu je zlučiteľný iba taký postup súdu, pri ktorom súd
skutočne preskúma namietnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy z hľadiska dodržania
uplatneného základného práva. V okolnostiach prípadu Najvyšší súd SR nesplnil povinnosť
orgánu súdnej moci implikovanú v základnom práve na prístup k súdu. Namiesto toho
nadradil formálnu ochranu ústavnosti nad materiálnu ochranu, čím spôsobil, že
sťažovateľovi sa v okolnostiach prípadu nedostalo takej právnej ochrany, akú mu priznala
ústava. Tým Najvyšší súd SR porušil základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 46 ods. 2 Ústavy SR.»
Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sž 3/2009 z 27. januára 2010 bolo porušené jej
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, aby
namietané uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby jej priznal
primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia
v sume 382,32 €.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom č. k. KP 4/2010-50 z 15. júna
2010 vyjadril najvyšší súd, v ktorom okrem iného uviedol:
„K námietkam uvádzaným sťažovateľkou považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky
za potrebné uviesť, že trvá na svojom právnom názore, vyslovenom vo svojom rozhodnutí,
že rozhodnutie o námietke zaujatosti, vydané podľa § 7 ods. 5 zákona č. 747/2004 Z. z.
o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov, obdobne ako
rozhodnutie o tom, či je v súdnom konaní sudca, či zamestnanec súdu alebo notár vylúčený
z prejednávania a rozhodovania určitej právnej veci, je rozhodnutím procesným, ktoré
v zmysle § 248 písm. a) OSP súd samostatne nepreskúmava. Nezákonnosť tohto rozhodnutia
– jeho vady bude možné namietať až v konaní o žalobe proti rozhodnutiu žalovaného vo
veci samej. Podľa názoru najvyššieho súdu tým nedošlo k sťažovateľkou namietanému
porušeniu jej práv na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom (čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky) ani jej práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu
verejnej správy v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Najvyšší súd Slovenskej
republiky poznamenáva, že vylúčením súdneho prieskumu rozhodnutí predbežnej povahy a
procesných rozhodnutí, týkajúcich sa vedenia konania, čím sa vytvárajú medze základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, nie sú podstata a zmysel
tohto základného práva dotknuté. Právo fyzickej a právnickej osoby na súdnu ochranu je
dostatočne zaistené tým, že je v právomoci súdu preskúmavať rozhodnutia správneho
orgánu, ktoré majú povahu rozhodnutia konečného.
Pokiaľ sťažovateľka rozlišuje medzi uplatnením námietky zaujatosti podľa § 7
a podľa § 14 zákona č. 747/2004 Z. z. medzi nimi je zásadný rozdiel iba s v tom, že
námietka zaujatosti podľa § 7 zákona č. 747/2004 Z. z. sa uplatňuje pri dohľade na mieste a
námietka zaujatosti podľa § 14 cit. zákona v konaní pred Národnou bankou Slovenska. Inak
v znení predmetných ustanovení z hľadiska preskúmateľnosti rozhodnutí o námietke
zaujatosti podľa názoru najvyššieho súdu nie je rozdiel. Ani v jednom prípade nemožno
proti rozhodnutiu o vylúčení alebo zamietnutí námietky zaujatosti podať opravný
prostriedok (§ 7 ods. 5 veta piata a § 14 ods. 8 veta druhá zákona č. 747/2004 Z. z.), čo
samé o sebe ešte neznamená, že nejde o procesné rozhodnutie.
Otázka zaujatosti je nepochybne jedným z kľúčových bodov práva na spravodlivý
proces a rozhodovanie o vylúčení pre zaujatosť má špecifickú povahu. Ak by sa orgán
rozhodujúci o vylúčení dostatočne nezaoberal námietkou zaujatosti osoby, poverenej
výkonom dohľadu, vznesenou účastníkom konania či osobou, zúčastnenou na konaní, resp.
by o nej rozhodol nezákonným spôsobom, zaťažil by tak konanie vadou, ktorá by mohla mať
za následok nezákonné rozhodnutie o veci samej. Preto ani v danej veci v prípade
nespokojnosti s rozhodnutím vo veci samej sťažovateľka v konečnom dôsledku nezostane
bez súdnej ochrany.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej
republiky sťažnosti nevyhovel a vo veci vyhlásil nález, že základné práva sťažovateľky
porušené neboli.“
Najvyšší súd v podaní z 15. júna 2010 a právny zástupca sťažovateľky v podaní
z 1. júla 2010 uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj v danej veci.
Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 6 Sž 3/2009 z 27. januára 2010, ku ktorému malo dôjsť „nesprávnym postupom pri
uplatnení zákona v správnom súdnictve“. Sťažovateľka tvrdila, že najvyšší súd v konaní
o jej žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Bankovej rady Národnej banky
Slovenska (ďalej len „NBS“) č. GUV-1/2009-81 zo 7. augusta 2009 (o zamietnutí námietky
zaujatosti JUDr. P. K.) namiesto toho, aby poskytol ochranu jej právu na „prejednanie veci
pred nezávislým a nestranným orgánom“ podliehajúcemu čl. 46 ods. 1 ústavy, sa uspokojil
s povrchným, formálnym konštatovaním, že mu v tom bráni ustanovenie § 248 písm. a)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého súdy nepreskúmavajú
rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa
vedenia konania, a konanie o jeho žalobe podľa § 250d ods. 3 OSP zastavil, čím nadradil
formálnu ochranu ústavnosti nad materiálnu ochranu.
Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sž 3/2009 z 27. januára 2010
vyplýva:
„... Najvyšší súd Slovenskej republiky ustálil, že napadnuté rozhodnutie nie je
individuálnym správnym aktom, ktorým by opatrením alebo rozhodnutím prijatým pri
výkone správy verejným orgánom, ktoré priamo zasahuje do práv, slobôd alebo záujmov
osôb a ktorým by bolo rozhodnuté vo veci samej. Ide o procesné rozhodnutie vydané v
rámci výkonu dohľadu žalovaného na mieste podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona o dohľade
nad finančným trhom, t. j. o procesné rozhodnutie, ktoré v zmysle § 248 písm. a) OSP súd
samostatne nepreskúmava. Nezákonnosť tohto rozhodnutia – jeho vady bude možné
namietať až v konaní o žalobe proti rozhodnutiu žalovaného vo veci samej. Tým nedôjde ani
k žalobcom namietanému porušeniu jeho práv na prejednanie veci nezávislým a nestranným
súdom (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) ani jeho práva na preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky. Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250d ods. 3 veta
prvá OSP konanie zastavil.“
Ústavný súd sa v posudzovanom prípade zaoberal otázkou, či najvyšší súd mal dôvod
zaoberať sa v žalobe uvedenou argumentáciou sťažovateľky týkajúcou sa porušenia jej
práva na „prejednanie veci pred nezávislým a nestranným orgánom“, teda NBS,
rozhodnutie ktorej posúdil podľa § 248 písm. a) OSP ako také, ktoré je ex lege vylúčené
zo súdneho prieskumu.
Z odôvodnenia najvyššieho súdu vyplýva, že napadnuté rozhodnutie národnej banky,
ktorým bola zamietnutá námietka zaujatosti, nie je rozhodnutím podľa § 244 ods. 3 OSP,
pretože ním nebolo zasiahnuté do hmotných subjektívnych práv sťažovateľky, a predmetné
rozhodnutie preto nie je preskúmateľné v správnom súdnictve, keďže v správnom súdnictve
sa nepreskúmavajú postupy správneho orgánu, ktorými neboli priamo dotknuté práva,
právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických a právnických osôb. Ústavný súd
poukazuje na skutočnosť, že nie každé rozhodnutie správneho orgánu má povahu
individuálneho správneho aktu. Rozhodnutie o vylúčení pracovníka správneho orgánu,
keďže má povahu úkonu, ktorým sa upravuje postup správneho orgánu, posúdil najvyšší súd
ako rozhodnutie procesnej povahy. V žiadnom prípade nejde o rozhodnutie meritórne, ktoré
by zasahovalo priamo do subjektívnych práv sťažovateľky ako dohliadaného subjektu.
Takáto klasifikácia je podľa názoru ústavného súdu v súlade s teóriou správneho práva a aj
so súčasnou judikatúrou najmä českého Najvyššieho správneho súdu, ktorú si osvojil aj
najvyšší súd. Samotný zákon č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „zákon o dohľade nad finančným
trhom“) v § 6 ods. 5 uvádza, že na rozhodovanie o námietke zaujatosti sa nevzťahujú
ustanovenia o konaní pred Národnou bankou Slovenska podľa tohto zákona a osobitných
zákonov, ani všeobecné predpisy o správnom konaní. Nemožno ho považovať za
rozhodnutie vydávané v správnom konaní a samostatne ho nemožno napadnúť opravným
prostriedkom.
Rozhodnutie o vylúčení alebo nevylúčení pracovníka správneho orgánu z konania
vo veci má zmysel, ak ide o postup, ktorý predchádza rozhodnutiu vo veci samej, teda
k prijatiu individuálneho správneho aktu hmotnoprávnej povahy. Len v tom prípade je
podľa názoru ústavného súdu splnená podmienka na podanie žaloby k príslušnému súdu
a napadnutie skutočnosti, že vo veci rozhodovala zaujatá osoba.
Ústavný súd k veci dodáva, že v rámci výkonu dohľadu vo verejnej správe samotní
pracovníci poverení týmto výkonom ani nevydávajú rozhodnutia, ktoré možno posúdiť ako
individuálny správny akt hmotnoprávnej povahy. V zmysle § 8 ods. 2 písm. c) zákona
o dohľade nad finančným trhom vyhotovujú osoby poverené výkonom dohľadu písomný
protokol o vykonanom dohľade na mieste, príp. vyhotovujú priebežné alebo čiastkové
protokoly. Ide o zápis skutkových zistení vyplývajúcich z vykonaného dohľadu, a nie
o rozhodnutia, ktorými by sa záväzne určovali práva a povinnosti dohliadaného subjektu.
O rozhodnutí zasahujúcom do práv dohliadaného subjektu možno uvažovať, len ak by
sťažovateľke bola uložená konkrétna povinnosť. Vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutie
o vylúčení alebo nevylúčení pracovníka vykonávajúceho dohľad nie je natoľko závažné,
aby jeho výsledok mohol relevantným spôsobom zasiahnuť do práv, právom chránených
záujmov a povinností dohliadaných subjektov, je posúdenie rozhodnutia o námietke
zaujatosti ako úkonu procesného, ktorý je ex lege vylúčený zo súdneho prieskumu, ústavne
konformné.
Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na nálezy ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 143/02
a III. ÚS 138/03 a ďalšie a zdôrazňuje, že napadnuté rozhodnutie priamo zasiahlo do jej
práva na spravodlivý proces, ústavný súd uvádza, že rozhodnutie o námietke zaujatosti
podľa § 7 ods. 5 zákona o dohľade nad finančným trhom sa netýka základných práv
a slobôd. Pri vykonávaní dohľadu na mieste národnou bankou nejde o prípad, keď by sa
sťažovateľka domáhala svojho práva na inom orgáne v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy.
Preto nemôže byť ani porušené jej právo domáhať sa práva na nezávislom
a nestrannom orgáne Slovenskej republiky. S poukazom na uvedené najvyšší súd dospel
k záveru, že predmet konania nemožno vyhodnotiť ako rozhodnutie správneho orgánu
v zmysle ustanovenia § 244 ods. 3 OSP, a konanie zastavil, pretože žaloba bola podaná proti
rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom.
Ako to z jeho rozhodnutia vyplýva, najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobou napadnuté rozhodnutie národnej banky
vo vzťahu k sťažovateľke zastavil. V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri
odôvodňovaní svojho právneho záveru (rozhodnutie národnej banky treba považovať za
procesné rozhodnutie) vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený
alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade neporušil označené základné právo
sťažovateľky „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva“. Skutočnosť, že
sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.
V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov
najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu
je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Z dosiaľ
uvedeného možno konštatovať, že zastavením konania o žalobe sťažovateľky nedošlo
k odmietnutiu súdneho preskúmania jej žaloby, pretože k nej môže dôjsť v rámci žaloby
o preskúmanie zákonnosti zásahu do práv sťažovateľky (podobne II. ÚS 393/2010,
Keďže ústavný súd vyslovil, že základné právo sťažovateľky porušené nebolo, je bez
ďalšieho právneho významu skúmať ďalšie právne nároky sťažovateľky, ktoré sa viažu na
úspech v konaní.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné
stanovisko sudcu Ľubomíra Dobríka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. januára 2011