Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 186/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. januára 2011 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika vo veci

sťažnosti spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej advokátom JUDr. D. B., Advokátska

kancelária, K., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 2 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 27. januára 2010 takto

rozhodol:

Základné právo spoločnosti R., a. s., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v

spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 27. januára 2010 p o r u š e n é n e b o l o .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -12

z 12. mája 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti R., a. s., K. (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. D. B., Advokátska kancelária, K., pre

namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2

v spojení s (ďalej len „“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 27. januára 2010.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«Národná banka Slovenska má právomoc rozhodovať ako orgán verejnej správy

podľa o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Národná banka Slovenska je orgánom

verejnej správy, ktorý podľa zákona o dohľade nad finančným trhom o. i. je oprávnený

vykonávať dohľad na mieste a na diaľku nad sťažovateľom. Dňa 16. 6. 2007 sťažovateľ

obdržal poverenie, ktorým viceguvernér Národnej banky Slovenska poveril JUDr. P. K.

koordinovaním dohľadu nad sťažovateľom a podpisovaním všetkých písomných dokumentov

súvisiacich s výkonom dohľadu u sťažovateľa.

JUDr. P. K. svojimi postojmi a názormi prezentovanými v materiáli nazvanom ako

„Informácia pre OPK o rozsahu rizika spojenom so zmenami v poistných zmluvách“ zo dňa

11. 5. 2009 vyvolal relevantnú pochybnosť o svojej nezaujatosti, ktoré odôvodnili

sťažovateľov záver o jeho zaujatosti voči P. R., a. s. Na tomto základe sťažovateľ podľa § 7

zákona o dohľade nad finančným trhom predložil námietku zaujatosti, ktorou požiadal o

vylúčenie JUDr. P. K. z výkonu dohľadu na mieste, ako aj z akéhokoľvek výkonu dohľadu

na diaľku nad sťažovateľom.

Banková rada Národnej banky Slovenska ako príslušný orgán podľa § 7 ods. 5

v znení neskorších predpisov o námietke zaujatosti rozhodla

rozhodnutím -81 zo dňa 7. augusta 2009 tak, že námietku zamietla...

Sťažovateľ v zákonom ustanovenej lehote rozhodnutie Bankovej rady Národnej banky

Slovenska č. -81 napadol žalobou proti rozhodnutiu a postupu správneho

orgánu na Najvyššom súde Slovenskej republiky. Sťažovateľ sa žalobou domáhal vyslovenia

nezákonnosti rozhodnutia Bankovej rady Národnej banky Slovenska č. -81

a jeho zrušenia...

Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 27. januára 2010 konanie o sťažovateľovej žalobe

zastavil, lebo „zistil, že napadnuté rozhodnutie ako individuálny správny akt nebolo vydané

v administratívnom konaní a nejde o individuálny správny akt, ktorým by bolo rozhodnuté

vo veci samej. Ide o procesné rozhodnutie vydané v rámci výkonu dohľadu žalovaného na

mieste podľa Ide o procesné rozhodnutie, ktoré

v zmysle súd nepreskúmava...“ Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie

je prípustné...

V okolnostiach prípadu sťažovateľ namietol porušenie svojho práva na spravodlivý

proces Bankovou radou Národnej banky Slovenska žalobou, ktorú podal na príslušnom

súde. Najvyšší súd SR však svoju zákonom priznanú právomoc neuplatnil. Tým došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa na prístup k súdu priznanému čl. 46 ods. 1

SR...

Predmetom konania pred ústavným súdom je posúdenie ústavnosti odmietnutia

prístupu k súdu a s ním spätej súdnej ochrany sťažovateľovi v dôsledku zastavenia konania

rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. z dôvodu vylúčenia preskúmateľnosti

označeného rozhodnutia správneho orgánu podľa ...

Námietku zaujatosti podľa v znení neskorších predpisov možno

vzniesť podľa dvoch ustanovení tohto zákona v dvoch rozdielnych právnych režimoch.

Prvé je ustanovenie § 7 pre výkon dohľadu na mieste. O námietke zaujatosti podľa

§ 7 rozhoduje nadriadený osobe, ktorej zaujatosť sa namietla. Proti rozhodnutiu o vylúčení

z výkonu dohľadu na mieste alebo zamietnutí námietky zaujatosti nemožno podať opravný

prostriedok (§ 7 ods. 5 posledná veta).

Druhé ustanovenie oprávňujúce na podanie námietky zaujatosti určuje § 14, ktorý

v systematike zákona patrí do tretej časti pomenovanej Konanie pred Národnou bankou

Slovenska. Aj v tomto právnom režime zákon o dohľade nad finančným trhom určil, že

o námietke zaujatosti rozhoduje nadriadený toho, proti komu námietka smeruje a ustanovil:

„Proti rozhodnutiu o vylúčení z konania alebo o zamietnutí námietky zaujatosti nemožno

podať opravný prostriedok.“ (§ 14 ods. 8 posledná veta).

Rozdielnosť právnych režimov uplatnenia námietky zaujatosti podľa § 7 a podľa § 14

zákona o dohľade nad finančným trhom spočíva v tom, že rozhodnutie o námietke zaujatosti

podľa § 7 nemá povahu predbežného rozhodnutia a nemá ani povahu procesného

rozhodnutia týkajúceho sa vedenia konania. Rozhodnutie podľa § 7 ods. 5 je osobitným

rozhodnutím, ktoré svojou povahou je konečné a meritórne. Sťažovateľ uplatnil námietku

zaujatosti podľa § 7 zákona o dohľade nad finančným trhom.

Súčasťou základného práva na spravodlivý proces je aj právo, aby správne orgány

vykonávali svoju činnosť nestranne. To sa vzťahuje aj na Národnú banku Slovenska pri

výkone jej správnych právomocí vrátane výkonu dohľadu podľa

v znení neskorších predpisov. Ak je nestrannosť orgánu verejnej správy vážne spochybnená,

ako sa to udialo v okolnostiach prípadu, a proti rozhodnutiu o námietke nie je prípustný

opravný prostriedok, nepripustenie súdneho preskúmania rozhodnutia správneho orgánu je

výrazným obmedzením práva na súdnu a inú právnu ochranu a v ňom implikovaného práva

na spravodlivý proces. Najvyšší súd SR namiesto toho, aby poskytol ochranu týmto právam

sťažovateľa podliehajúcim ochrane podľa SR sa uspokojil s povrchným,

formálnym, konštatovaním, že sťažovateľ síce namietol porušenie svojho základného práva,

ale ustanovenie bráni súdu poskytnúť ochranu právu uplatnenému

sťažovateľom...

S účelom práva na prístup k súdu je zlučiteľný iba taký postup súdu, pri ktorom súd

skutočne preskúma namietnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy z hľadiska dodržania

uplatneného základného práva. V okolnostiach prípadu Najvyšší súd SR nesplnil povinnosť

orgánu súdnej moci implikovanú v základnom práve na prístup k súdu. Namiesto toho

nadradil formálnu ochranu ústavnosti nad materiálnu ochranu, čím spôsobil, že

sťažovateľovi sa v okolnostiach prípadu nedostalo takej právnej ochrany, akú mu priznala

. Tým Najvyšší súd SR porušil základné práva sťažovateľa podľa

v spojení s SR.»

Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 27. januára 2010 bolo porušené jej

základné právo na súdnu ochranu podľa a 2 v spojení s , aby

namietané uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby jej priznal

primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia

v sume 382,32 €.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom č. k. -50 z 15. júna

2010 vyjadril najvyšší súd, v ktorom okrem iného uviedol:

„K námietkam uvádzaným sťažovateľkou považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky

za potrebné uviesť, že trvá na svojom právnom názore, vyslovenom vo svojom rozhodnutí,

že rozhodnutie o námietke zaujatosti, vydané podľa

o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov, obdobne ako

rozhodnutie o tom, či je v súdnom konaní sudca, či zamestnanec súdu alebo notár vylúčený

z prejednávania a rozhodovania určitej právnej veci, je rozhodnutím procesným, ktoré

v zmysle súd samostatne nepreskúmava. Nezákonnosť tohto rozhodnutia

– jeho vady bude možné namietať až v konaní o žalobe proti rozhodnutiu žalovaného vo

veci samej. Podľa názoru najvyššieho súdu tým nedošlo k sťažovateľkou namietanému

porušeniu jej práv na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom (čl. 46 ods. 1

) ani jej práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu

verejnej správy v zmysle . Najvyšší súd Slovenskej

republiky poznamenáva, že vylúčením súdneho prieskumu rozhodnutí predbežnej povahy a

procesných rozhodnutí, týkajúcich sa vedenia konania, čím sa vytvárajú medze základného

práva na súdnu ochranu podľa , nie sú podstata a zmysel

tohto základného práva dotknuté. Právo fyzickej a právnickej osoby na súdnu ochranu je

dostatočne zaistené tým, že je v právomoci súdu preskúmavať rozhodnutia správneho

orgánu, ktoré majú povahu rozhodnutia konečného.

Pokiaľ sťažovateľka rozlišuje medzi uplatnením námietky zaujatosti podľa § 7

a podľa medzi nimi je zásadný rozdiel iba s v tom, že

námietka zaujatosti podľa sa uplatňuje pri dohľade na mieste a

námietka zaujatosti podľa § 14 cit. zákona v konaní pred Národnou bankou Slovenska. Inak

v znení predmetných ustanovení z hľadiska preskúmateľnosti rozhodnutí o námietke

zaujatosti podľa názoru najvyššieho súdu nie je rozdiel. Ani v jednom prípade nemožno

proti rozhodnutiu o vylúčení alebo zamietnutí námietky zaujatosti podať opravný

prostriedok ( veta piata a veta druhá ), čo

samé o sebe ešte neznamená, že nejde o procesné rozhodnutie.

Otázka zaujatosti je nepochybne jedným z kľúčových bodov práva na spravodlivý

proces a rozhodovanie o vylúčení pre zaujatosť má špecifickú povahu. Ak by sa orgán

rozhodujúci o vylúčení dostatočne nezaoberal námietkou zaujatosti osoby, poverenej

výkonom dohľadu, vznesenou účastníkom konania či osobou, zúčastnenou na konaní, resp.

by o nej rozhodol nezákonným spôsobom, zaťažil by tak konanie vadou, ktorá by mohla mať

za následok nezákonné rozhodnutie o veci samej. Preto ani v danej veci v prípade

nespokojnosti s rozhodnutím vo veci samej sťažovateľka v konečnom dôsledku nezostane

bez súdnej ochrany.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej

republiky sťažnosti nevyhovel a vo veci vyhlásil nález, že základné práva sťažovateľky

porušené neboli.“

Najvyšší súd v podaní z 15. júna 2010 a právny zástupca sťažovateľky v podaní

z 1. júla 2010 uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (mutatis mutandis , , ,

).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ,

).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a 2 v spojení s uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 27. januára 2010, ku ktorému malo dôjsť „nesprávnym postupom pri

uplatnení zákona v správnom súdnictve“. Sťažovateľka tvrdila, že najvyšší súd v konaní

o jej žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Bankovej rady Národnej banky

Slovenska (ďalej len „NBS“) č. -81 zo 7. augusta 2009 (o zamietnutí námietky

zaujatosti JUDr. P. K.) namiesto toho, aby poskytol ochranu jej právu na „prejednanie veci

pred nezávislým a nestranným orgánom“ podliehajúcemu , sa uspokojil

s povrchným, formálnym konštatovaním, že mu v tom bráni ustanovenie § 248 písm. a)

(ďalej len „OSP“), podľa ktorého súdy nepreskúmavajú

rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa

vedenia konania, a konanie o jeho žalobe podľa zastavil, čím nadradil

formálnu ochranu ústavnosti nad materiálnu ochranu.

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 27. januára 2010

vyplýva:

„... Najvyšší súd Slovenskej republiky ustálil, že napadnuté rozhodnutie nie je

individuálnym správnym aktom, ktorým by opatrením alebo rozhodnutím prijatým pri

výkone správy verejným orgánom, ktoré priamo zasahuje do práv, slobôd alebo záujmov

osôb a ktorým by bolo rozhodnuté vo veci samej. Ide o procesné rozhodnutie vydané v

rámci výkonu dohľadu žalovaného na mieste podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona o dohľade

nad finančným trhom, t. j. o procesné rozhodnutie, ktoré v zmysle súd

samostatne nepreskúmava. Nezákonnosť tohto rozhodnutia – jeho vady bude možné

namietať až v konaní o žalobe proti rozhodnutiu žalovaného vo veci samej. Tým nedôjde ani

k žalobcom namietanému porušeniu jeho práv na prejednanie veci nezávislým a nestranným

súdom ( ) ani jeho práva na preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy v zmysle Slovenskej

republiky. Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250d ods. 3 veta

prvá konanie zastavil.“

Ústavný súd sa v posudzovanom prípade zaoberal otázkou, či najvyšší súd mal dôvod

zaoberať sa v žalobe uvedenou argumentáciou sťažovateľky týkajúcou sa porušenia jej

práva na „prejednanie veci pred nezávislým a nestranným orgánom“, teda NBS,

rozhodnutie ktorej posúdil podľa ako také, ktoré je ex lege vylúčené

zo súdneho prieskumu.

Z odôvodnenia najvyššieho súdu vyplýva, že napadnuté rozhodnutie národnej banky,

ktorým bola zamietnutá námietka zaujatosti, nie je rozhodnutím podľa ,

pretože ním nebolo zasiahnuté do hmotných subjektívnych práv sťažovateľky, a predmetné

rozhodnutie preto nie je preskúmateľné v správnom súdnictve, keďže v správnom súdnictve

sa nepreskúmavajú postupy správneho orgánu, ktorými neboli priamo dotknuté práva,

právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických a právnických osôb. Ústavný súd

poukazuje na skutočnosť, že nie každé rozhodnutie správneho orgánu má povahu

individuálneho správneho aktu. Rozhodnutie o vylúčení pracovníka správneho orgánu,

keďže má povahu úkonu, ktorým sa upravuje postup správneho orgánu, posúdil najvyšší súd

ako rozhodnutie procesnej povahy. V žiadnom prípade nejde o rozhodnutie meritórne, ktoré

by zasahovalo priamo do subjektívnych práv sťažovateľky ako dohliadaného subjektu.

Takáto klasifikácia je podľa názoru ústavného súdu v súlade s teóriou správneho práva a aj

so súčasnou judikatúrou najmä českého Najvyššieho správneho súdu, ktorú si osvojil aj

najvyšší súd. Samotný o dohľade nad finančným trhom a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „zákon o dohľade nad finančným

trhom“) v § 6 ods. 5 uvádza, že na rozhodovanie o námietke zaujatosti sa nevzťahujú

ustanovenia o konaní pred Národnou bankou Slovenska podľa tohto zákona a osobitných

zákonov, ani všeobecné predpisy o správnom konaní. Nemožno ho považovať za

rozhodnutie vydávané v správnom konaní a samostatne ho nemožno napadnúť opravným

prostriedkom.

Rozhodnutie o vylúčení alebo nevylúčení pracovníka správneho orgánu z konania

vo veci má zmysel, ak ide o postup, ktorý predchádza rozhodnutiu vo veci samej, teda

k prijatiu individuálneho správneho aktu hmotnoprávnej povahy. Len v tom prípade je

podľa názoru ústavného súdu splnená podmienka na podanie žaloby k príslušnému súdu

a napadnutie skutočnosti, že vo veci rozhodovala zaujatá osoba.

Ústavný súd k veci dodáva, že v rámci výkonu dohľadu vo verejnej správe samotní

pracovníci poverení týmto výkonom ani nevydávajú rozhodnutia, ktoré možno posúdiť ako

individuálny správny akt hmotnoprávnej povahy. V zmysle § 8 ods. 2 písm. c) zákona

o dohľade nad finančným trhom vyhotovujú osoby poverené výkonom dohľadu písomný

protokol o vykonanom dohľade na mieste, príp. vyhotovujú priebežné alebo čiastkové

protokoly. Ide o zápis skutkových zistení vyplývajúcich z vykonaného dohľadu, a nie

o rozhodnutia, ktorými by sa záväzne určovali práva a povinnosti dohliadaného subjektu.

O rozhodnutí zasahujúcom do práv dohliadaného subjektu možno uvažovať, len ak by

sťažovateľke bola uložená konkrétna povinnosť. Vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutie

o vylúčení alebo nevylúčení pracovníka vykonávajúceho dohľad nie je natoľko závažné,

aby jeho výsledok mohol relevantným spôsobom zasiahnuť do práv, právom chránených

záujmov a povinností dohliadaných subjektov, je posúdenie rozhodnutia o námietke

zaujatosti ako úkonu procesného, ktorý je ex lege vylúčený zo súdneho prieskumu, ústavne

konformné.

Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na nálezy ústavného súdu sp. zn.

a a ďalšie a zdôrazňuje, že napadnuté rozhodnutie priamo zasiahlo do jej

práva na spravodlivý proces, ústavný súd uvádza, že rozhodnutie o námietke zaujatosti

podľa § 7 ods. 5 zákona o dohľade nad finančným trhom sa netýka základných práv

a slobôd. Pri vykonávaní dohľadu na mieste národnou bankou nejde o prípad, keď by sa

sťažovateľka domáhala svojho práva na inom orgáne v zmysle .

Preto nemôže byť ani porušené jej právo domáhať sa práva na nezávislom

a nestrannom orgáne Slovenskej republiky. S poukazom na uvedené najvyšší súd dospel

k záveru, že predmet konania nemožno vyhodnotiť ako rozhodnutie správneho orgánu

v zmysle ustanovenia , a konanie zastavil, pretože žaloba bola podaná proti

rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom.

Ako to z jeho rozhodnutia vyplýva, najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobou napadnuté rozhodnutie národnej banky

vo vzťahu k sťažovateľke zastavil. V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri

odôvodňovaní svojho právneho záveru (rozhodnutie národnej banky treba považovať za

procesné rozhodnutie) vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený

alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade neporušil označené základné právo

sťažovateľky „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva“. Skutočnosť, že

sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov

najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu

je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Z dosiaľ

uvedeného možno konštatovať, že zastavením konania o žalobe sťažovateľky nedošlo

k odmietnutiu súdneho preskúmania jej žaloby, pretože k nej môže dôjsť v rámci žaloby

o preskúmanie zákonnosti zásahu do práv sťažovateľky (podobne ,

).

Keďže ústavný súd vyslovil, že základné právo sťažovateľky porušené nebolo, je bez

ďalšieho právneho významu skúmať ďalšie právne nároky sťažovateľky, ktoré sa viažu na

úspech v konaní.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Podľa sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné

stanovisko sudcu Ľubomíra Dobríka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2011