Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 29/2011
PDF · 167.97 KB
No categories available
III. ÚS 29/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2011
predbežne prerokoval sťažnosť R. R., N., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. Š., N., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 37 ods. 3 Listiny základných
práv a slobôd postupom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. VII/2 Gv 205/06 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. R. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra
2010 doručená sťažnosť R. R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 37 ods. 3 Listiny základných práva
a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „Úrad špeciálnej prokuratúry“) v konaní
vedenom pod sp. zn. VII/2 Gv 205/06.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené trestné stíhanie
pre podozrenie zo spáchania pokračujúceho zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2
písm. a) Trestného zákona. Vec sa nachádza v štádiu po podaní obžaloby, ktorá bola
Okresnému súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) doručená 20. septembra 2010.
Sťažovateľ dôvody podania sťažnosti formuloval takto: „Počas trestného stíhania
som sa dostával a trvalo dostávam do sporu s vyšetrovateľmi a dozorujúcimi orgánmi
prokuratúry pre nekritické prijímanie tvrdení údajných poškodených a podmietanie
vykonania dôkazov v môj prospech a to aj v prípade, že dozorujúci prokurátor vydal na
realizáciu mojich návrhov vyšetrovateľke priame pokyny. Vyšetrovateľka sa všemožne
snažila, a s úspechom, tieto obísť a úkony vykonala spôsobom, ktorým sa dosiahla
neefektívnosť navrhovaného dôkazného prostriedku. ... Napriek mnohým sťažnostiam
a návrhom vyšetrovateľka mnou navrhované dôkazy naďalej odmietala. Na tento postup
som reagoval sťažnosťami, pričom prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR ako
dozorujúci orgán prokuratúry žiadne relevantné porušenie na mojich právach ani raz
nezistil, čím zvýhodňoval dôkazy produkované v môj neprospech a posilňoval tak
postavenie údajných poškodených, ako zo strany v trestnom konaní a evidentne si tak
pripravoval silnejšiu pozíciu pre seba ako stranu v konaní pred súdom. ... Postupy
navrhované z mojej strany akceptované neboli a moje trestné stíhanie vyústilo do podania
obžaloby, ktorému predchádzalo oznámenie o zmene právnej kvalifikácie zo dňa 24.8.2010,
ktorou všetkých päť skutkov, odvtedy v obvineniach kvalifikovaných v podstate ako
samostatné skutky, prokurátor spojil ako jednotlivé útoky do jedného pokračujúceho zločinu
vydierania...
V konaní orgánov prokuratúry vidím porušenia základných práv a slobôd
garantovaných Ústavou Slovenskej republiky a to porušenie základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a článku 47 ods. 3 Ústavy ako aj čl. 37 ods. 3
Listiny základných práv a slobôd stále trvá. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky,
ako aj Úrad špeciálnej prokuratúry GP SR v mojej veci zostali nečinní, napriek
opakovaným sťažnostiam na postup vyšetrovateľa. ...
Sťažnosťou sa domáham nápravy v tom smere, že Ústavný súd po prijatí tejto
konštatuje porušenie mojich ústavných práv postupom prokurátora Úradu Špeciálnej
prokuratúry GP SR pri jeho dozorujúcej činnosti v mojej trestnej veci pri preskúmaní
postupu vyšetrovateľky na základe žiadosti zo dňa 9.11.2009, 14.12.2009, 7.1.2010
a následným podaním obžaloby, a uloží prokurátorovi Úradu špeciálnej prokuratúry pri
jeho ďalšej dozorujúcej činnosti konať tak, aby nebola zvýhodňovaná žiadna strana
v konaní, žiadnymi výhodami ani benevolenciou orgánov činných v trestnom konaní, ako je
tomu doteraz. ... Nemám iné zákonné prostriedky, ktorými by som sa mohol domôcť
zákonnej nápravy, preto som nútený obrátiť sa s touto sťažnosťou na Ústavný súd SR
s poukazom na čl. 127 ods. 1 Ústavy SR.“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol rozhodnúť takto:
1. „Základné právo sťažovateľa R. R. na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a
čl. 47 ods. 3 Ústavy SR postupom prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky pri preskúmaní postupu vyšetrovateľky Úradu boja proti
organizovanej kriminalite, odbor Bratislava 2, oddelenie vyšetrovania na základe jeho
obhajcu zo dňa 9.11.2009,14.12.2009 a 7.1.2010 a podaním obžaloby bolo porušené
2. Ukladá prokurátorovi Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky späťvziať obžalobu zo dňa 8.9.2010 sp. zn. VI1/2 Gv 205/06-138
prijatú Okresným súdom v Komárne dňa 20.9.2010 pod spn.zn. 11T148/2010.
3. Zrušuje sa správa o preskúmaní postupu vyšetrovateľa zo dňa 20.8.2010.
4. Ukladá prokurátorovi Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky vo veci ďalej konať tak, že odníme trestnú vec obvineného R. R. Úradu
boja proti organizovanej kriminalite, odbor Bratislava 2, oddelenie vyšetrovania a pridelí
ju na ďalšie konanie inej zložke PZ
5. Ukladá prokurátorovi Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky vydať pokyn poverenému policajtovi vykonať dôkazy navrhované
stranou obvineného v žiadosti zo dňa 14.12.2009 a 7.1.2010.
6. Sťažovateľovi R. R. sa priznávajú trovy konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona
návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Nadväzne na citovaný článok ústavy dopĺňa právnu úpravu prípustnosti konania
o sťažnosti fyzických osôb a právnických osôb § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa
ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné
právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne
poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení
sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže
v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv
prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané
porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj
právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Zmyslom a účelom uvedeného princípu
subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne
úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby
alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie
ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných
právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným
súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
Každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho
základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten
orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci
ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).
Sťažovateľ síce vo svojej sťažnosti konkretizoval svoje žiadosti z 9. novembra 2009,
14. decembra 2009 a 7. januára 2010, ktorými sa domáhal výkonu prokurátorského dozoru
nad dodržiavaním zákonnosti v prípravnom konaní a doloženou kópiou správy Úradu
špeciálnej prokuratúry o preskúmaní postupu vyšetrovateľa z 20. augusta 2010, uvedenú
skutočnosť aj preukázal, avšak prešetrenia postupu prokurátora Úradu špeciálnej
prokuratúry sa už žiadnym spôsobom nedomáhal. Sťažovateľ teda nevyužil dostupné právne
prostriedky vyplývajúce z § 31 a nasl. zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení
neskorších predpisov, ktorými je upravené vybavovanie podnetov, na základe ktorých je
možné napraviť nezákonný, resp. neústavný postup podriadených orgánov (vrátane
prokurátorov Úradu špeciálnej prokuratúry), čo vylučuje aj právomoc ústavného súdu
preskúmavať postup Úradu špeciálnej prokuratúry pri zabezpečovaní dozoru nad uvedenou
trestnou vecou.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoj ustálený právny názor, podľa
ktorého je trestné konanie od svojho začiatku až po svoj koniec procesom, v rámci ktorého
môžu orgány činné v trestnom konaní a vo veci konajúce všeobecné súdy naprávať,
resp. korigovať pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného
konania. Spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom
súde namietať pochybenia, ktoré mohli spôsobiť porušenie práv a slobôd označených
v čl. 127 ods. 1 ústavy a ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (m. m. napr. III. ÚS 18/04,
III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 226/2010).
V danom prípade vznikla podaním obžaloby prokurátorom Úradu špeciálnej
prokuratúry, t. j. 20. septembra 2010, okresnému súdu právomoc rozhodovať v trestnej veci
sťažovateľa, pričom ústavný súd zistil, že vo veci bol určený termín verejného zasadnutia na
24. január 2011 a že toto konanie nie je dosiaľ právoplatne skončené. Platná právna úprava
trestného konania v súčasnosti umožňuje sťažovateľovi v rámci uplatnenia práva na
obhajobu právne účinným spôsobom namietať porušenie svojich základných práv a slobôd
garantovaných ústavou v dôsledku nezákonného postupu vyšetrovateľa a prokurátora
vykonávajúceho dozor nad zachovávaním zákonnosti trestného stíhania v jeho trestnej veci.
Tak súd prvého stupňa konajúci v trestnej veci sťažovateľa, ako aj odvolací súd v prípade
podania odvolania v predmetnej trestnej veci sťažovateľa sú súdmi s plnou jurisdikciou,
v ktorých právomoci je posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností
prípadu a vzťahuje sa aj na otázku zákonnosti a ústavnosti spôsobu získania dôkazov proti
sťažovateľovi predkladaných obžalobou. Skutočnosť, že v sťažovateľovej trestnej veci je
oprávnený konať a rozhodovať okresný súd, preto vylučuje právomoc ústavného súdu na
konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia alebo upovedomenia o inom zásahu,
ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Táto lehota sa pri
opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom
zásahu dozvedieť.
Ústavný súd ďalej konštatuje, že o výsledku preskúmania postupu vyšetrovateľa na
základe žiadostí sťažovateľa bol právny zástupca sťažovateľa oboznámený správou Úradu
špeciálnej prokuratúry z 20. augusta 2010, ktorá mu bola doručená 7. septembra 2010. Na
základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v časti, v ktorej sťažovateľ žiadal
vysloviť porušenie základných práv postupom prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry pri
vybavovaní jeho žiadostí z 9. novembra 2009, 14. decembra 2009 a 7. januára 2010, je
potrebné v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde považovať sťažnosť aj za
oneskorenú, pretože v období od oznámenia výsledku preskúmania postupu vyšetrovateľa
právnemu zástupcovi sťažovateľa (t. j. 7. septembra 2010) do podania sťažnosti ústavnému
súdu (t. j. 24. novembra 2010) už došlo k uplynutiu lehoty dvoch mesiacov, keďže tá sa pri
opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom
zásahu dozvedieť.
Z dôvodu, že prerokovaniu sťažnosti ústavným súdom bráni princíp subsidiarity
vyplývajúci z čl. 127 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pričom sťažnosť je
navyše potrebné považovať čiastočne za oneskorene podanú, ústavný súd už pri
predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný
súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
Košiciach 18. januára 2011