Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 467/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-44

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta

a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika na neverejnom zasadnutí 1. februára

2011 o prijatej sťažnosti M. S., B., zastúpeného spoločnosťou P., spol. s r. o., B., v mene

ktorej koná advokát a konateľ JUDr. R. P., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozhodnutím z 22. júna 2010 takto

rozhodol:

1. Základné právo M. S. na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozhodnutím z 22. júna 2010 vo výroku o

zamietnutí námietok proti exekúcii a vo výroku o zamietnutí námietok proti trovám

exekúcie p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. z 22. júna 2010

vo výroku o zamietnutí námietok proti exekúcii a vo výroku o zamietnutí námietok proti

trovám exekúcie z r u š u j e a vec v r a c i a Okresnému súdu Bratislava IV na nové

konanie a rozhodnutie.

3. M. S. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .

4. Okresný súd Bratislava IV j e p o v i n n ý uhradiť M. S. trovy konania v sume

303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov) na účet spoločnosti P., spol. s r. o., B.,

v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. R. P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -28 z 9. decembra 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 22. júna 2010 a súčasne odložil vykonateľnosť tohto uznesenia

okresného súdu.

Predsedníčka okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadrila k

sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 3331/2010 zo 14. októbra 2010, v ktorom sa okrem iného

uvádza:

„Sťažovateľ vo svojej sťažnosti zo dňa 27. 8. 2010, podanej na Ústavný súd SR dňa

namieta porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu ( SR) a

práva na spravodlivý súdny proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a to uznesením tunajšieho súdu

zo dňa 22. júna 2010, č. k. -44, konkrétne jeho prvými dvoma výrokmi.

Predmetným uznesením zo dňa 22. júna 2010, č. k. -44 tunajší súd

rozhodol o námietkach povinného proti exekúcií tak, že ich zamietol (prvý výrok) a tiež

rozhodol o námietkach povinného proti trovám exekúcie tak, že tieto zamietol (druhý

výrok). Zároveň súd exekúciu čiastočne v časti istiny 9.579,02 € a v časti úrokov z

omeškania vo výške 1.515,72 € zastavil (proti tomuto tretiemu výroku sťažnosť sťažovateľa

nesmeruje).

Sťažovateľ je názoru, že prvé dva výroky predmetného uznesenia a s nimi súvisiace

závery tunajšieho súdu predstavujú neprípustný zásah do jeho základných práv, ku ktorému

zásahu v konečnom dôsledku došlo týmto rozhodnutím. Namieta najmä (bod 2.5 sťažnosti),

že vo vzťahu k prvým dvom výrokom tohto rozhodnutia nie je toto rozhodnutie dostatočne,

presvedčivo a logicky odôvodnené, čím tunajší súd porušil ustanovenie a

tým v konečnom dôsledku zasiahol aj do jeho a dohovorom chránených práv.

Zastávam názor, že sťažnosť sťažovateľa zo dňa 27. 8. 2010 je zjavne

neopodstatnená a neprípustná.

… poukazujem na to, že predmetné uznesenie tunajšieho súdu zo dňa 22. júna 2010,

č. k. -44, konkrétne jeho prvé dva výroky nepredstavuje neprípustný zásah do

základných práv sťažovateľa.

S poukazom na vyššie uvedené, potom navrhujem Ústavnému súdu Slovenskej

republiky, aby sťažnosť vo vzťahu k Okresnému súdu Bratislava IV ako nedôvodnú

zamietol.“

Súčasťou vyjadrenia okresného súdu bolo vyjadrenie zákonného sudcu k sťažnosti,

ktorý uviedol:

„podkladom exekúcie je exekučný titul Okresného súdu Bratislava IV č. k. 6 Co

220/08-254 zo dňa 25. 9. 2008 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu Bratislava č. k. 6

Co 220/08-254 zo dňa 11. 6. 2009. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 27. 7.

2009 a vykonateľnosť dňa 18. 12. 2009. Uznesením NS SR sp. zn. zo dňa 22.

10. 2009 bolo dovolanie odmietnuté. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 23. 11.

2009.

Dňa 11. 1. 2010 došla na súd žiadosť o udelenie poverenia od súdneho exekútora,

ktorý bol poverený vykonaním exekúcie dňa 25. 1. 2010. Upovedomenie o začatí exekúcie

zo dňa 14. 5. 2010 bolo doručené povinnému. Voči tomuto si povinný podal v zákonnej

lehote námietky voči exekúcii a trovám. Tieto súd posúdil podľa svojho obsahu ako

námietky a návrh na čiastočné zastavenie exekúcie. Uznesením zo dňa 22. 6. 2010 súd

rozhodol o námietkach a trovách exekúcie a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa

1. 7. 2010 a v časti návrhu na zastavenie dňa 17. 7. 2010. Uznesením zo dňa 19. 7. 2010

súd rozhodol o návrhu povinného odklade, tak že ho zamietol. Toto rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť dňa 26. 7. 2010. Uznesením zo dňa 28. 9. 2010 rozhodol o ďalšom návrhu

povinného na odklad exekúcie tak, že ho zamietol a súčasne rozhodol o čiastočnom

zastavení exekúcie. Doteraz rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť.

K veci udávam, že súd rozhodol v súlade so zákonom keď priznal úrok z omeškania

13 % p. a. nakoľko tento bol krytý exekučným titulom Okresného súdu Bratislava IV č. k.

-254 zo dňa 25. 9. 2008, ktorý bol potvrdený rozhodnutím Krajského súdu

Bratislava č. k. -254 zo dňa 11. 6. 2009, ktorý zmenil rozhodnutie súdu prvého

stupňa v časti istiny pričom nemenil výšku úroku z omeškania vo výške 13 % dobu

omeškania s plnením peňažného dlhu od 5. 7. 2003 do zaplatenia a čo bolo aj v samotnom

rozhodnutí zdôvodnené. Na návrh navrhovateľa resp. oprávneného o opravu rozhodnutia

Krajského súdu Bratislava č. k. -254 zo dňa 11. 6. 2009 v časti namiesto 13 %

správne 13 % p. a. tento reagoval listom zo dňa 28. 4. 2010 /fotokópia č. l. 25 exekučného

spisu sp. zn. 16 Er. 58/2010/, že ročný úrok vyplýva priamo zo zákona a teda rozhodnutie

nie je potrebné opravovať. Vzhľadom k tej skutočnosti, že exekútor vydal upovedomenie o

začatí exekúcie na istinu s príslušenstvom 13 % p. a. a trovy konania, ktoré boli kryte

exekučným titulom exekučný súd nevyhovel povinnému, že vymáhaná pohľadávka v časti

príslušenstva je len 13 % z istiny od 5. 7. 2003 do zaplatenia ale naopak popri vymáhanej

istine aj úrok z omeškania 13 % p. a. od 5. 7. 2003. Z uvedených dôvodov keďže tak

vymáhaná pohľadávka nebola uhradená zamietol námietky a aj námietky voči trovám

exekúcie.

Záverom k veci dodávam, že exekúciou sa vymáha dobrovoľné plnenie povinnosti,

ktoré mal realizovať povinný - sťažovateľ v súlade s exekučnými titulmi. A nakoľko si

neplnil svoje povinnosti dobrovoľne bolo iniciované zo strany oprávneného exekučné

konanie. Toto konanie je vedené na základe exekučných titulov a v súlade so zákonom.

V danom exekučnom konaní je rozhodované aj o ďalších procesných návrhoch povinného

ako sťažovateľa. Preto považujem sťažnosť povinného za bezdôvodnú nakoľko nedošlo

k porušeniu jeho základných práv.“

Právny zástupca sťažovateľa sa vyjadril k stanovisku okresného súdu v podaní

doručenom ústavnému súdu 13. januára 2010, v ktorom uviedol:

«Podstatou námietok uvedených v návrhu sťažovateľa, doručenom Ústavnému súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) dňa 31. augusta 2010, je výhrada, že

uznesenie Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) zo dňa 22. júna 2010, č.

k. -44 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) nebolo vo vzťahu k jeho prvým

dvom výrokom dostatočne, presvedčivo a logicky odôvodnené, čo predstavuje ústavne

neprípustnú vadu rozhodnutia o to viac. že proti rozhodnutiam o zamietnutí námietok proti

trovám exekúcie a proti exekúcii nie je prípustný žiaden opravný prostriedok.

V skratke, sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal, že okresný súd sa v napadnutom

rozhodnutí odvoláva na „obvyklú“ súdnu prax bez toho, aby akokoľvek uviedol, čo pod

„obvyklou praxou“ rozumie (napr. odkaz na publikované súdne rozhodnutia a pod.). V

odôvodnení tiež okresný súd odkázal napríklad na „list Krajského súdu v Bratislave zo dňa

28. 4. 2010“, no bez toho, aby uviedol, aký má tento list vzťah k predmetnej rozhodovacej

činnosti súdu v danej veci.

Sťažovateľ poukázal v námietkach proti trovám exekúcie na nesprávnosť určovania

výpočtu odmeny exekútora a svoje závery oprel aj o doktrinálne pramene. Okresný súd sa v

napadnutom rozhodnutí s týmito skutočnosťami nijako nevysporiadal a neposkytol

sťažovateľovi žiadnu odpoveď na „.kľúčovú“ otázku, ktorou je otázka, na akom právnom

základe by slovné spojenie „vymoženej pohľadávky“ (uvedené v ustanovení § 4 ods. 1

vyhlášky e. ) malo byť vykladané ako „vymáhanej pohľadávky“. Bol to totiž

práve normotvorca. ktorý súčasnou úpravou, t. j. slovným spojením „vymoženej

pohľadávky“, nahradil predošlú úpravu, t. j. slovné spojenie „vymáhanej pohľadávky“.

Z vyjadrenia tak predsedníčky okresného súdu zo dňa 14. októbra 2010, ako aj

zákonného sudcu zo dňa 5. októbra 2010, vyplýva, že k týmto kľúčovým častiam ústavnej

sťažnosti sťažovateľa sa ani predsedníčka okresného súdu, ani zákonný sudca nevyjadrili

(vyjadrenie obsahuje len rekapituláciu doterajšieho priebehu exekučného konania, resp.

konania predchádzajúcemu vydaniu exekučného titulu). Z tohto dôvodu považuje sťažovateľ

vyjadrenie okresného súdu za neopodstatnené a nijako nespochybňujúce podstatu jeho

námietok voči napadnutému rozhodnutiu. Sťažovateľ je preto nútený v celom rozsahu trvať

na svojej sťažnosti.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Obsah základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

(obdobne aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorého

porušenie sa namieta, nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva

alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i upravené relevantné

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s

procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy. Uvedené princípy sa uplatňujú aj

pri nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí, ktorý je osobitným druhom civilného

procesu.

Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (,

, , ) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. Preto pri postupe všeobecných súdov treba dbať na to, aby zabezpečili taký

prístup k súdnej ochrane v exekučnom konaní, ktorý nie je diskriminačný bez primeraných

a objektívne zdôvodniteľných okolností.

V rámci svojej judikatúry ústavný súd tiež vyslovil, že „Ústavný súd uznáva, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu.“ (). Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva na

spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru teda vyžaduje, aby sa súd jasným,

právne konkrétnym a zrozumiteľným spôsobom vysporiadal so všetkými skutkovými

a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne

významné. Podľa názoru ústavného súdu predmetné rozhodnutie okresného súdu uvedené

atribúty nespĺňa.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo

na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne

procesné garancie v konaní pred ním (). Základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(resp. práva podľa dohovoru) sa možno domáhať v medziach

a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. ).

Ústavný súd po preskúmaní uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 22. júna 2010 a námietok sťažovateľa konštatuje, že toto rozhodnutie okresného súdu

nedáva jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na zásadné otázky, na ktoré sťažovateľ poukazuje aj

v sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Vychádzajúc z námietok sťažovateľa, namietaného rozhodnutia okresného súdu

a vykonateľného rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 11. júna

2009 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 29. mája 2008 (na

základe ktorého sa vedie exekučné konanie) ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Rozsudkom okresného súdu bol sťažovateľ (ako žalovaný) povinný zaplatiť

žalobcovi sumu „vo výške 399.849,- Sk s 13 % úrokom z omeškania ročne od 5. 7. 2003 do

zaplatenia“, trovy konania v sume 20 000 Sk, a na účet okresného súdu 8 616 Sk trovy štátu

za znalecký posudok.

Čo sa týka príslušenstva, okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil iba takto (s. 3

až 4):

„Keďže odporca sa dostal do omeškania, súd v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho

zákonníka zaviazal ho na zaplatenie úrokov z omeškania od 5. 7. 2003 t. j. od nasledujúceho

dňa splatnosti faktúry. Výška úrokov vychádza z dvojnásobku diskontnej sadzby určenej

Národnou bankou.“

Krajský súd napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil tak, že sťažovateľ je

„povinný zaplatiť žalobcovi 288 577, 46,- Sk s 13 % úrokmi z omeškania od 5. 7. 2003 do

zaplatenia“, a vo zvyšku žalobu zamietol s tým, že žiaden z účastníkov nemá právo na

náhradu trov konania.

Svoje rozhodnutie odôvodnil na s. 4 okrem iného tak, že „žalobcovi vznikol nárok na

zaplatenie tejto sumy podľa § 642 ods. 1 veta za bodkočiarkou Obč. zák. Ide o sumu, ktorá

pripadá na stavebné práce, ktoré žalobca vykonal od odstúpenia žalovaného od zmluvy o

dielo. Platnosť samotného odstúpenia od zmluvy nebola medzi účastníkmi konania sporná.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil podľa tak,

že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 288.577,- 46 Sk s príslušenstvom...“.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že už samotný právoplatný exekučný titul,

z ktorého súdny exekútor vychádzal, nebol a nie je vôbec jasný a zrozumiteľný

a odôvodnenie všeobecných súdov k tejto otázke je zjavne arbitrárne.

Sťažovateľ na základe tohto exekučného titulu svoj dlh v stanovenej lehote neuhradil,

preto žalobca ako oprávnený podal 5. januára 2010 súdnemu exekútorovi návrh na

vykonanie exekúcie.

Súdny exekútor v upovedomení o začatí exekúcie z 2. marca 2010 oznámil,

že v prospech oprávneného sa začalo exekučné konanie na vymoženie pohľadávky v sume

9 579,02 € s príslušenstvom 8 567, 71 €, ktoré tvorí 13 % ročný úrok zo sumy 9 579,02 € od

5. júla 2003 do zaplatenia (úrok k 2. marcu 2010) je 8 297,27 €, súdny poplatok za vydanie

poverenia 16,50 €, trovy právneho zastúpenia v exekučnom konaní 253,94 €.

Dňa 17. mája 2010 okresný súd dostal od súdneho exekútora námietky sťažovateľa

proti exekúcii a jej trovám z 12. mája 2010, v ktorom žiadal exekúciu zastaviť, pretože

v časti pohľadávku oprávneného (istinu) už medzitým 3. a 12. mája 2010 uhradil.

O jeho námietkach proti exekúcii a jej trovám rozhodol okresný súd uznesením

sp. zn. z 22. júna 2010 tak, že ich prvým výrokom zamietol a odôvodnil ho

tým, že „povinný splnil vymáhanú pohľadávku iba čiastočne a to tak, že uhradil sumu

11.094,74 euro, čo predstavuje istinu 9.579,02 euro a čiastočne úroky z omeškania 1.515,72

euro. Povinnému teda zostáva zaplatiť... 7.003,22 euro, trovy súdneho exekútora a trovy

oprávneného v exekúcii.“ (s. 7 uznesenia, prvý odsek).

Druhým výrokom zamietol jeho námietky proti trovám exekúcie (vypočítaniu

odmeny súdneho exekútora) s tým, že „povinnému bola povinnosti zaplatiť úroky z

omeškania uložená na základe § 517 ods. 2 O. Z. a § 3 nariadenia vlády. Uvedené

nariadenie určuje, že výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej

Národnou bankou Slovenska k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu...

… Základ pre určenie úrokov z omeškania je teda ročný úrok ... Súd taktiež dáva do

pozornosti tú skutočnosť, že v súdnej praxi je obvyklé, že ak nie je uvedené, za aké obdobie

sa úrok stanovuje (denne, mesačne, štvrťročne), jedná sa o ročný úrok…“.

V námietkach proti trovám exekúcie na základe upovedomenia o začatí exekúcie

vypočítaných súdnym exekútorom v celkovej sume 2 179,60 € (odmena – 1 815 €, náhrada

hotových výdavkov 16,60 € a DPH 348 €) namietal sťažovateľ okrem iného nesprávny

výpočet tejto odmeny, čo sa týka úrokov z omeškania, pretože ten vychádzal z celkovej

sumy 18 146,73 € (istina 9 579,02 € a príslušenstvo 8 567,71 €), a nie zo sumy 11 094,73 €

(pozostávajúcej z istiny 9 579,02 € a úrokov z omeškania v sume 1 245,27 €).

Aj keď okresný súd si v exekučnom konaní urobil svoj výklad, že ide v časti

príslušenstva pohľadávky o ročný úrok, výrok Krajského súdu v Bratislave (exekučný titul)

nie je vôbec jasný a jednoznačný, aby mohol takýto záver okresný súd urobiť.

Okresný súd v napadnutom rozhodnutí v súvislosti s uvedenými skutočnosťami

uviedol, že pokiaľ nie je uvedené, že ide o denný, mesačný alebo štvrťročný úrok, je v

súdnej praxi obvyklé, že ide o ročný úrok. „Tento svoj záver a poznatky o „obvyklej“

súdnej praxi okresný súd nijako neodôvodnil. Inými slovami, okresný súd odkazuje na

obvyklú prax, ale čo pod „obvyklou praxou“ rozumie (napr. odkaz na publikované súdne

rozhodnutia a pod.) už neuvádza. ...“

Svoje prvé dva výroky okresný súd odôvodnil teda iba veľmi stručne a neodpovedal

ani na jednu z podstatných námietok sťažovateľa, na ktoré poukázal v námietkach proti

trovám exekúcie (nesprávnosť určovania výpočtu odmeny exekútora), keď svoj záver

odôvodnil aj o konkrétne doktrinálne pramene. Sťažovateľ konkrétne citoval Exekučný

poriadok (Krajčo, J.: Komentár: Exekučný poriadok. Eurounion, 2009, s. 401), v ktorom sa

zreteľne uvádza, že ustanovenie § 4 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších

predpisov obsahovalo v minulosti (pred novelou vykonanou vyhláškou Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. , ktorou sa mení vyhláška Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách súdnych

exekútorov v znení neskorších predpisov) odkaz na výšku vymáhanej pohľadávky ako

základ pre výpočet odmeny exekútora, pričom v súčasnosti sa v predmetnom ustanovení

vychádza zo základu, ktorým je výška vymoženej pohľadávky.

Okresný súd sa v napadnutom rozhodnutí s týmito skutočnosťami nijako

nevysporiadal a neposkytol sťažovateľovi žiadnu odpoveď na «„kľúčovú otázku“, ktorou je

otázka, na akom právnom základe by slovné spojenie „vymoženej pohľadávky“ (uvedené v

ustanovení vyhlášky č. ) malo byť vykladané ako „vymáhanej

pohľadávky“. Bol to totiž práve normotvorca. ktorý súčasnou úpravou, t. j. slovným

spojením „vymoženej pohľadávky“, nahradil predošlú úpravu, t. j. slovné spojenie

„vymáhanej pohľadávky“».

Takýto záver sa už na prvý pohľad javí aj ústavnému súdu ako zjavne svojvoľný

a vykazuje aj prvky arbitrárnosti. Tieto skutočnosti preto viedli ústavný súd k tomu, že

odôvodnenie okresného súdu nie je v súlade ani s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku.

Na tom nemení nič ani fakt, že námietky sťažovateľa týkajúce sa údajného

neuplatňovania ročných úrokov z omeškania zo strany navrhovateľa sa vôbec nepreukázali

ako opodstatnené, čo vyplýva zo spisu okresného súdu sp. zn. (č. l. 222 -

zápisnica z pojednávania z 26. mája 2008, na ktorom bol osobne prítomný aj sťažovateľ

a jeho právny zástupca JUDr. P. P.) je zdokumentovaná výpoveď právneho zástupcu

žalobcu, ktorou výslovne žiadal, aby sťažovateľ bol „zaviazaný k zaplateniu istiny vo výške

399.849,- Sk, s 13 % úrokom z omeškania ročne od 05. 07. 2003“.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd postupoval v exekučnom konaní pri

rozhodovaní o námietkach sťažovateľa proti exekúcii a trovám exekúcie v rozpore

s procesnými zásadami (najmä Exekučným poriadkom a )

a ústavnoprocesnými princípmi (právna istota), čím porušil svojím rozhodnutím sp. zn.

z 22. júna 2010 základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

(obdobne napr. ).

Nad rámec k tomu treba zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave

všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto

sústavy. Z tohto postavenia mu preto v okolnostiach tohto prípadu ani neprislúchalo

posudzovať, či námietkam sťažovateľa sa malo, alebo nemalo vyhovieť, či už čiastočne,

alebo v plnom rozsahu. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či rozhodnutie

o nich spĺňalo požiadavku ústavnosti (riadne odôvodnenie majúce požadovanú kvalitu

v zmysle a dohovoru).

III.

Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, rozhodnutie, ktorým bolo porušené základné

právo, zruší ( ) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [

ods. 3 písm. b) ]. V danom prípade na ochranu základného práva

sťažovateľa bolo potrebné nielen napadnuté rozhodnutie okresného súdu zrušiť, ale aj vrátiť

vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to ústavný súd rozhodol o zrušení uznesenia okresného súdu

č. k. -44 z 22. júna 2010 vo výroku o zamietnutí námietok proti exekúcii

a tiež vo výroku o zamietnutí námietok proti trovám exekúcie a vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie.

V ďalšom postupe je okresný súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí. V opätovnom rozhodovaní o námietkach sťažovateľa bude

jeho úlohou riadne a zrozumiteľne vysporiadať sa so všetkým námietkami sťažovateľa

v relevantnom skutkovom a právnom odôvodnení rozhodnutia.

V súlade s sa ústavný súd tiež zaoberal

žiadosťou sťažovateľa o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 1 000 €.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd však finančné zadosťučinenie sťažovateľovi nepriznal, pričom

vychádzal z toho, že okrem vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa sa v tomto

konaní náprava dosiahla najmä zrušením napadnutého rozhodnutia okresného súdu

a vrátením veci na ďalšie konanie.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred

ústavným súdom spoločnosťou P., spol. s r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ

JUDr. R. P., ktorá je platcom DPH. Sťažovateľ sumu trov konania bližšie neupresnil.

Ústavný súd pri priznaní trov vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2009 (721,40 €).

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, podľa ktorej

trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2010 (prevzatie

a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) predstavujú sumu 2 x 120,23 € a k tomu je

potrebné pripočítať náhradu režijného paušálu v sume 2 x 7,21 € a 19 % DPH, pretože

právny zástupca je platcom dane z pridanej hodnoty. Úhrada bola teda priznaná spolu

v celkovej sume 303,31 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet

spoločnosti P., spol. s r. o., B. ( v spojení s

), do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (

ods. 5 ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. februára 2011