Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 49/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2011

predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti L., a. s., T., zastúpenej advokátom JUDr. P. Č.,

Advokátska kancelária, B., vedené Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp

5915/2010 a sp. zn. vo veci namietaného porušenia základného práva na

súdnu ochranu podľa v spojení s ,

ods. 2 a rozsudkami Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 21. januára 2009 a sp. zn.

z 18. februára 2010 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti spoločnosti L., a. s., vedené pod sp. zn.

a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti spoločnosti L., a. s., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) boli 11. mája 2010

doručené sťažnosti spoločnosti L., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namietala

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len ,,ústava“) v spojení s , a

rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžf

16/2009 z 21. januára 2009 a sp. zn. z 18. februára 2010 (ďalej len

„rozsudky najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v označených konaniach domáhala

podľa piatej časti v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „OSP“) zrušenia rozhodnutí Daňového riaditeľstva Slovenskej

republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“), ktorými boli potvrdené rozhodnutia Daňového

úradu v Trenčíne. Správca dane predmetnými rozhodnutiami vydal dodatočný platobný

výmer za rok 2002, resp. za rok 2003 z dôvodu, že pre nesplnenie zákonom predpísaných

podmienok neuznal sťažovateľkou predložené plány tvorby rezerv na opravu hmotného

majetku. V dodatočnom platobnom výmere preto správca dane určil rozdiel dane z príjmov

právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2002, resp. daňovú stratu za rok 2003.

3. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) ako súd prvého stupňa

sťažovateľkou podané žaloby proti rozhodnutiam správnych orgánov zamietol. Proti

zamietavým rozsudkom podala sťažovateľka odvolania, o ktorých rozhodol najvyšší súd

napadnutými rozsudkami tak, že rozsudky krajského súdu potvrdil a náhradu trov nepriznal.

4. Najvyšší súd v odôvodneniach svojich rozsudkov zhodne konštatuje, že

sťažovateľka nesplnila zákonné podmienky pre tvorbu rezerv v zmysle § 24 ods. 2 písm. h)

o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov účinného

do 31. decembra 2003 (ďalej len „zákon o dani z príjmov“). Najvyšší súd v oboch

napadnutých rozsudkoch uvádza, že: „ ...ak rezerva na opravu hmotného majetku má byť

uznaná ako daňový výdavok, musí spĺňať niekoľko podmienok. Jednou z týchto zákonných

podmienok je vypracovanie rozpočtu nákladov na opravu, rovnomerná tvorba rezervy

počas dvoch rokov, výška rezervy, ktorá nesmie prekročiť 80 % vstupnej ceny alebo

zvýšenej vstupnej ceny hmotného majetku s výnimkou nehnuteľností obstaraných pred 31.

12. 1992 a preukázateľnosť tvorby rezervy.“.

V nadväznosti na uvedené najvyšší súd ďalej uvádza, že je nesporne preukázané, že

sťažovateľka nevytvárala rezervy počas dvoch rokov, a tým nesplnila zákonom predpísané

podmienky pre uznanie rezervy ako daňového výdavku. S poukazom na tieto zistenia

považoval najvyšší súd námietky sťažovateľky uvedené v odvolaniach za nedôvodné

a rozsudky krajského súdu potvrdil v celom rozsahu ako vecne správne.

5. Podľa názoru sťažovateľky napadnuté rozsudky najvyššieho súdu sú arbitrárne,

svojvoľné a porušujú jej právo na zákonný a spravodlivý proces. Vo svojich sťažnostiach

ďalej v podstatnom zhodne uvádza: „Z hľadiska ústavno-súdnej ochrany práva

sťažovateľky na súdnu ochranu sa spornou stala otázka či najvyšší súd v súlade s ústavne

formulovaným princípom ústavne konformného výkladu správne posúdil otázku možného

neuznania resp. uznania tvorených rezerv na opravu hmotného majetku sťažovateľkou

v roku 2002 a zvolil správny postup, keď sťažovateľke neuznal čerpanie rezervy na opravu

hmotného majetku ... , nakoľko nedodržala pri tvorbe rezerv pri oprave hmotného majetku

jednu z podmienok uvedenú v ustanovení § 24 ods. 2 písm. h) ZDP (zákona o dani

z príjmov, pozn.) platného a účinného do 31. decembra 2003, keď rezervy na opravy

hmotného majetku netvorila najmenej počas dvoch rokov.

Sťažovateľka v tejto súvislosti dáva do pozornosti, že v posudzovanom zdaňovacom

období od roku 2002 do roku 2003 kedy vytvorila časť rezerv, od 1. januára 2004 vstúpil do

platnosti ZDP platný a účinný od 01. januára 2004, ktorý len v jedinom ustanovení a to v

§ 52 ods. 9 upravil tvorbu rezerv na opravu hmotného investičného majetku. Prijatá nová

úprava okrem vyššie citovaného ustanovenia § 52 ods. 9 však neupravuje postup daňových

subjektov v prípade, keď postupovali pri tvorbe rezerv do začatie jej účinnosti v súlade

s dovtedy platnými právnymi predpismi, ale rezervy nedotvorili, teda vôbec neupravuje

postup ako si majú upraviť svoje účtovníctvo a daňový základ za predchádzajúce obdobia,

t.j. v prípade sťažovateľky za roky 2002 až 2004. ...

Podľa názoru sťažovateľky pre posudzovanie konkrétneho výdavku a jeho uznanie,

resp. neuznanie za daňový výdavok, je rozhodujúce to, či ide o výdavok, ktorý je vynaložený

na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov (§ 24 ods. 1 zákona

o daniach z príjmov), pri rešpektovaní časovej a vecnej súvislosti v danom zdaňovacom

období. Základným zákonným predpokladom uznania daňového výdavku je, aby bol

vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie alebo udržanie príjmov, ktoré sú predmetom

zdanenia.

Pre zdaniteľné obdobie roka 2002 (resp. 2003) sťažovateľka postupovala pri

vypracovaní daňového priznania, priznaní dane a jej zaplatení v súlade so ZDP platnom

a účinnom do 31. decembra 2003 a preto správnosť a úplnosť podaného daňového

priznania nikto nespochybnil. Až na základe ZDP platného a účinného od 01. januára 2004,

ktorý zrušil tvorbu a čerpanie rezerv vznikol právny problém, ako v súlade so zákonom

postupovať v prípade daňových subjektov, ktoré rezervy na opravu hmotného majetku

nevytvorili do účinnosti citovaného zákona najmenej ešte druhý rok. V týchto prípadoch

najvyšší súd podľa názoru sťažovateľky prijal ústavne nekonformný, formalistický

a arbitrárny právny záver, podľa ktorého aj keď samotný ZDP platný a účinný od

01. januára 2004 znemožnil sťažovateľke druhú polovicu rezervy na opravy hmotného

majetku tvoriť, v konečnom dôsledku to znamená, že sťažovateľka všetky podmienky

uvedené v ustanovení § 24 ods. 2 písm. h) ZDP platného a účinného do 31. decembra 2003

nesplnila a na tejto skutočnosti ani zmena zákona nič nezmení.

Vyššie uvedený právny záver najvyššieho súdu je pritom v rozpore s jeho právnym

stanoviskom prijatým vo veciach sp. zn.: a , keď v obdobných

prejednávaných prípadoch, (t.j. keď prijatím nového právneho predpisu prestala existovať

právna úprava práv a povinností z predchádzajúceho zrušeného právneho predpisu)

konštatoval: „Absencia záväzného a zrozumiteľného predpisu z oblasti účtovníka nemôže

byť na ujmu účastníka právneho vzťahu. Ak teda účastník nemal možnosť poznať konkrétne

svoje povinnosti a to v čase, kedy mal prípad účtovať, nemôže byť následná právna úprava

vykladaná ani aplikovaná v neprospech účastníka“. ...

Za situácie, kde právo umožňuje rozdielny výklad, nemožno pri riešení prípadu obísť

fakt, že na poli verejného práva (daňového práva) štátne orgány môžu konať len to, čo im

zákon výslovne umožňuje (na rozdiel od občanov, ktorí môžu konať všetko, čo nie je

zakázané). Z tejto maximy potom vyplýva, že pri ukladaní a vymáhaní daní podľa zákona,

teda pri de facto odnímaní časti nadobudnutého vlastníctva, sú orgány verejnej moci

povinné šetriť podstatu a zmysle základných práv a slobôd. Pri pochybnostiach sú povinné

(orgány verejnej moci) postupovať miernejšie – in dubio mitius (rozhodnutie Ústavného

súdu ČR, sp. zn. ). ...

S poukazom na vyššie uvedené sťažovateľka je názoru, že tak krajský súd ako

i najvyšší súd príslušnú právnu normu vykladali ústavne neprijateľným spôsobom, čím

neposkytli sťažovateľkou zaručené právo na súdnu ochranu uvedené v

.“

6. V petite sťažnosti sťažovateľka žiadala vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil

porušenie označených práv podľa rozsudkami najvyššieho súdu s tým, aby boli

napadnuté rozsudky najvyššieho súdu zrušené a vec bola vrátená na nové konanie

a rozhodnutie. Sťažovateľka zároveň žiadala priznať náhradu trov konania.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

10. Podľa ustanovenia § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie

pred ústavným súdom primerane ustanovenia .

11. Podľa ustanovenia môže súd v záujme hospodárnosti konania

spojiť na spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa

týkajú tých istých účastníkov.

12. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, v súlade

s citovaným ustanovením je však možné v konaní pred

ústavným súdom použiť na prípadné spojenie vecí primerane citované ustanovenie § 112

ods. 1 .

13. Zo spisov ústavného súdu sp. zn. a sp. zn.

vyplýva, že tieto veci spolu skutkovo súvisia (v oboch prípadoch ide o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia daňového riaditeľstva), týkajú sa tých istých účastníkov,

sťažovateľka je vo všetkých veciach zastúpená rovnakým právnym zástupcom a v každej

jednej sťažnosti sa na obdobnom skutkovom základe s totožnou právnou argumentáciou

namieta porušenie rovnakých základných práv. Sťažnosti sú po formálnej a obsahovej

stránke, s výnimkou označenia napadnutých rozsudkov najvyššieho súdu, celkom identické.

14. Prihliadajúc na uvedené ústavný súd v záujme hospodárnosti konania v súlade

s ustanovením v spojení s poriadku

rozhodol tak, ako to je uvedené v prvom výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

15. Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. Podstatu predloženej sťažnosti tvorí posúdenie otázky, či najvyšší súd

napadnutými rozsudkami prijal ústavne konformný záver o tom, že sťažovateľka nesplnila

zákonnom predpísané podmienky pre uznanie tvorených rezerv na opravu hmotného

majetku ako daňového výdavku, a to aj s ohľadom na zmenu právnej úpravy s účinnosťou

od 1. januára 2004.

17. Ústavný súd preto vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv

rozsudkami najvyššieho súdu predovšetkým skúmal, či napadnuté rozsudky nie sú

neodôvodnené alebo arbitrárne v takom rozsahu, že by to malo za následok porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa .

18. Podľa § 24 ods. 1 zákona o dani z príjmov daňovým výdavkom je výdavok

(náklad) daňovníkom preukázateľne vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie

príjmov, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo evidovaný v evidencii daňovníka podľa

§ 9 odseku 4. Ak výšku výdavku (nákladu) limituje osobitný predpis, preukázaný výdavok

(náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov najviac do výšky tohto limitu. Ak výšku

výdavku (nákladu) limituje tento zákon, preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do

daňových výdavkov len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone.

19. Podľa § 24 ods. 2 písm. h) zákona o dani z príjmov daňové výdavky podľa

odseku 1, ktoré možno uplatniť len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto

zákone, sú vytvorené rezervy vo výške podľa osobitného predpisu alebo rezervy, pri

ktorých tvorbe osobitný zákon ustanoví, že sú výdavkom (nákladom) podľa odseku 1;

rezerva na opravu hmotného majetku sa môže tvoriť podľa vypracovaného rozpočtu

nákladov na opravu len rovnomerne počas najmenej dvoch rokov, a to najviac do výšky 80

% vstupnej ceny alebo zvýšenej vstupnej ceny hmotného majetku evidovanej ku koncu

zdaňovacieho obdobia roku, ktorý predchádza roku, v ktorom sa začala rezerva tvoriť.

20. Podľa o rezervách a opravných položkách na

zistenie základu dane z príjmov účinného do 31. decembra 2003 výška rezervy na opravu

hmotného majetku sa určí podľa jednotlivých vecí určených na opravu na základe rozpočtu

nákladov na ich opravu. Rezerva na opravu hmotného majetku sa môže tvoriť len

rovnomerne najmenej počas dvoch rokov, a to najviac do výšky 80 % vstupnej ceny alebo

zvýšenej vstupnej ceny hmotného majetku, pri nehnuteľnostiach obstaraných pred

31. decembrom 1992, zvýšenej o vykonané technické zhodnotenie do 31. decembra 1998.

21. V konaní pred správnymi orgánmi a rovnako i v konaní pred všeobecnými súdmi

bolo nesporné, že sťažovateľka vytvárala rezervy len počas jedného roka 2002. Najvyšší súd

na základe tejto skutočnosti a s poukazom na citované ustanovenia relevantných právnych

noriem ustálil, že sťažovateľka nesplnila povinnosť tvoriť rezervy na opravu hmotného

majetku počas dvoch rokov, ktorá je zákonnou podmienkou pre zahrnutie tohto výdavku

(nákladu) do daňových výdavkov, a preto bol postup daňového riaditeľstva, ktorý

z rovnakého dôvodu neuznal sťažovateľkou predložené plány tvorby rezerv, zákonný.

22. Ústavný súd ďalej konštatuje, že neobstojí ani námietka sťažovateľky, že

nemohla splniť zákonnú podmienku tvorby rezerv najmenej počas dvoch rokov z dôvodu

„vis major“, pretože jej to už neumožňovala nová úprava o dani

z príjmov v znení neskorších predpisov s účinnosťou od 1. januára 2004. Ústavný súd

k tomu zhodne so závermi všeobecných súdov uvádza, že sťažovateľka už v roku 2003, keď

mala možnosť dotvoriť tvorbu rezerv a splniť všetky zákonnom predpísané podmienky,

a následne aj pri spracovaní daňového priznania za rok 2003, ktoré mohla podať do

31. marca 2004, jednoznačne vedela alebo aspoň musela vedieť o zmene zákona o dani

z príjmov v tom, že v roku 2004 už rezervy na opravu hmotného majetku nemôže tvoriť a že

pre nesplnenie podmienky tvorby rezerv po dobu najmenej dvoch rokov jej nemôžu byť

rezervy uznané ako daňové výnosy.

23. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľke bolo počas

legisvakačnej lehoty o dani z príjmov v znení neskorších predpisov

s účinnosťou od 1. januára 2004 umožnené vykonať potrebné úkony smerujúce k ňou

želanému výsledku. Sťažovateľka však z vlastného rozhodnutia tak neučinila.

24. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti a jej príloh uvádza, že najvyšší súd

sa v potvrdzujúcich rozsudkoch logicky a zrozumiteľnýmn spôsobom vysporiadal

s podstatou sťažnosti, nastolenými skutkovými i právnymi otázkami. Ústavný súd

v napadnutom rozsudku nevidí žiadne okolnosti, ktoré by signalizovali arbitrárnosť

prijatých záverov.

25. Namietané porušenie základného práva na zákonný a spravodlivý proces videla

sťažovateľka iba v záveroch napadnutých rozhodnutí. Iné skutočnosti, ktoré by mohli mať

za následok porušenie označených ústavných princípov, sťažovateľka neuvádza. Ústavný

súd vzhľadom na už uvedené odôvodnenie preto uzatvára, že ani z hľadiska dodržania

procesných záruk nemožno hovoriť o porušení sťažovateľkou označených základných práv

a slobôd.

26. Z podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v podstate požaduje revíziu

napadnutých rozsudkov, ktorými boli jej žaloby o preskúmanie rozhodnutí daňového

riaditeľstva zamietnuté. Ústavný súd s poukazom na svoju konštantnú judikatúru uvádza, že

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov,

ktoré ich pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (, , , , ).

27. To znamená, že posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom

kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd

vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že

by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (, ,

, ).

28. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom ústavných sťažností, napadnutými

rozsudkami najvyššieho súdu a konaním, ktoré im predchádzalo, uvádza, že najvyšší súd

svoj právny záver náležite a kompaktne odôvodnil, rozsudky nie sú prejavom interpretačnej

alebo aplikačnej svojvôle a sťažovateľkou uvedená argumentácia v jej sťažnostiach nebola

spôsobilá vyvolať pochybnosť o neudržateľnosti napadnutých rozhodnutí z ústavného

hľadiska.

29. Ústavný súd preto uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažností nezistil nič,

čo by rozsudok najvyššieho súdu robilo ústavne neakceptovateľným. Ústavný súd

poznamenáva, že právo na súdnu ochranu neznamená procesný úspech sťažovateľky vo veci

(podobne , ).

30. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to

buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS

101/03, ). O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd

považuje sťažnosti z už uvedených dôvodov za zjavne neopodstatnené.

31. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

32. Keďže sťažnosti boli odmietnuté pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd

nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na skutočnosť, že

sťažnostiam bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. februára 2011