Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 49/2011
PDF · 228.83 KB
No categories available
I. ÚS 49/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2011
predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti L., a. s., T., zastúpenej advokátom JUDr. P. Č.,
Advokátska kancelária, B., vedené Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp
5915/2010 a sp. zn. Rvp 5916/2010 vo veci namietaného porušenia základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2
ods. 2 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkami Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf 16/2009 z 21. januára 2009 a sp. zn. 3 Sžf 79/2009
z 18. februára 2010 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti spoločnosti L., a. s., vedené pod sp. zn. Rvp 5915/2010
a sp. zn. Rvp 5916/2010 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti spoločnosti L., a. s., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) boli 11. mája 2010
doručené sťažnosti spoločnosti L., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namietala
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len ,,ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 ústavy
rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžf
16/2009 z 21. januára 2009 a sp. zn. 3 Sžf 79/2009 z 18. februára 2010 (ďalej len
„rozsudky najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v označených konaniach domáhala
podľa piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „OSP“) zrušenia rozhodnutí Daňového riaditeľstva Slovenskej
republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“), ktorými boli potvrdené rozhodnutia Daňového
úradu v Trenčíne. Správca dane predmetnými rozhodnutiami vydal dodatočný platobný
výmer za rok 2002, resp. za rok 2003 z dôvodu, že pre nesplnenie zákonom predpísaných
podmienok neuznal sťažovateľkou predložené plány tvorby rezerv na opravu hmotného
majetku. V dodatočnom platobnom výmere preto správca dane určil rozdiel dane z príjmov
právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2002, resp. daňovú stratu za rok 2003.
3. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) ako súd prvého stupňa
sťažovateľkou podané žaloby proti rozhodnutiam správnych orgánov zamietol. Proti
zamietavým rozsudkom podala sťažovateľka odvolania, o ktorých rozhodol najvyšší súd
napadnutými rozsudkami tak, že rozsudky krajského súdu potvrdil a náhradu trov nepriznal.
4. Najvyšší súd v odôvodneniach svojich rozsudkov zhodne konštatuje, že
sťažovateľka nesplnila zákonné podmienky pre tvorbu rezerv v zmysle § 24 ods. 2 písm. h)
zákona č. 366/1999 Z. z. o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov účinného
do 31. decembra 2003 (ďalej len „zákon o dani z príjmov“). Najvyšší súd v oboch
napadnutých rozsudkoch uvádza, že: „ ...ak rezerva na opravu hmotného majetku má byť
uznaná ako daňový výdavok, musí spĺňať niekoľko podmienok. Jednou z týchto zákonných
podmienok je vypracovanie rozpočtu nákladov na opravu, rovnomerná tvorba rezervy
počas dvoch rokov, výška rezervy, ktorá nesmie prekročiť 80 % vstupnej ceny alebo
zvýšenej vstupnej ceny hmotného majetku s výnimkou nehnuteľností obstaraných pred 31.
12. 1992 a preukázateľnosť tvorby rezervy.“.
V nadväznosti na uvedené najvyšší súd ďalej uvádza, že je nesporne preukázané, že
sťažovateľka nevytvárala rezervy počas dvoch rokov, a tým nesplnila zákonom predpísané
podmienky pre uznanie rezervy ako daňového výdavku. S poukazom na tieto zistenia
považoval najvyšší súd námietky sťažovateľky uvedené v odvolaniach za nedôvodné
a rozsudky krajského súdu potvrdil v celom rozsahu ako vecne správne.
5. Podľa názoru sťažovateľky napadnuté rozsudky najvyššieho súdu sú arbitrárne,
svojvoľné a porušujú jej právo na zákonný a spravodlivý proces. Vo svojich sťažnostiach
ďalej v podstatnom zhodne uvádza: „Z hľadiska ústavno-súdnej ochrany práva
sťažovateľky na súdnu ochranu sa spornou stala otázka či najvyšší súd v súlade s ústavne
formulovaným princípom ústavne konformného výkladu správne posúdil otázku možného
neuznania resp. uznania tvorených rezerv na opravu hmotného majetku sťažovateľkou
v roku 2002 a zvolil správny postup, keď sťažovateľke neuznal čerpanie rezervy na opravu
hmotného majetku ... , nakoľko nedodržala pri tvorbe rezerv pri oprave hmotného majetku
jednu z podmienok uvedenú v ustanovení § 24 ods. 2 písm. h) ZDP (zákona o dani
z príjmov, pozn.) platného a účinného do 31. decembra 2003, keď rezervy na opravy
hmotného majetku netvorila najmenej počas dvoch rokov.
Sťažovateľka v tejto súvislosti dáva do pozornosti, že v posudzovanom zdaňovacom
období od roku 2002 do roku 2003 kedy vytvorila časť rezerv, od 1. januára 2004 vstúpil do
platnosti ZDP platný a účinný od 01. januára 2004, ktorý len v jedinom ustanovení a to v
§ 52 ods. 9 upravil tvorbu rezerv na opravu hmotného investičného majetku. Prijatá nová
úprava okrem vyššie citovaného ustanovenia § 52 ods. 9 však neupravuje postup daňových
subjektov v prípade, keď postupovali pri tvorbe rezerv do začatie jej účinnosti v súlade
s dovtedy platnými právnymi predpismi, ale rezervy nedotvorili, teda vôbec neupravuje
postup ako si majú upraviť svoje účtovníctvo a daňový základ za predchádzajúce obdobia,
t.j. v prípade sťažovateľky za roky 2002 až 2004. ...
Podľa názoru sťažovateľky pre posudzovanie konkrétneho výdavku a jeho uznanie,
resp. neuznanie za daňový výdavok, je rozhodujúce to, či ide o výdavok, ktorý je vynaložený
na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov (§ 24 ods. 1 zákona
o daniach z príjmov), pri rešpektovaní časovej a vecnej súvislosti v danom zdaňovacom
období. Základným zákonným predpokladom uznania daňového výdavku je, aby bol
vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie alebo udržanie príjmov, ktoré sú predmetom
zdanenia.
Pre zdaniteľné obdobie roka 2002 (resp. 2003) sťažovateľka postupovala pri
vypracovaní daňového priznania, priznaní dane a jej zaplatení v súlade so ZDP platnom
a účinnom do 31. decembra 2003 a preto správnosť a úplnosť podaného daňového
priznania nikto nespochybnil. Až na základe ZDP platného a účinného od 01. januára 2004,
ktorý zrušil tvorbu a čerpanie rezerv vznikol právny problém, ako v súlade so zákonom
postupovať v prípade daňových subjektov, ktoré rezervy na opravu hmotného majetku
nevytvorili do účinnosti citovaného zákona najmenej ešte druhý rok. V týchto prípadoch
najvyšší súd podľa názoru sťažovateľky prijal ústavne nekonformný, formalistický
a arbitrárny právny záver, podľa ktorého aj keď samotný ZDP platný a účinný od
01. januára 2004 znemožnil sťažovateľke druhú polovicu rezervy na opravy hmotného
majetku tvoriť, v konečnom dôsledku to znamená, že sťažovateľka všetky podmienky
uvedené v ustanovení § 24 ods. 2 písm. h) ZDP platného a účinného do 31. decembra 2003
nesplnila a na tejto skutočnosti ani zmena zákona nič nezmení.
Vyššie uvedený právny záver najvyššieho súdu je pritom v rozpore s jeho právnym
stanoviskom prijatým vo veciach sp. zn.: 5 SŽ 111/97 a 5 SŽ 112/97, keď v obdobných
prejednávaných prípadoch, (t.j. keď prijatím nového právneho predpisu prestala existovať
právna úprava práv a povinností z predchádzajúceho zrušeného právneho predpisu)
konštatoval: „Absencia záväzného a zrozumiteľného predpisu z oblasti účtovníka nemôže
byť na ujmu účastníka právneho vzťahu. Ak teda účastník nemal možnosť poznať konkrétne
svoje povinnosti a to v čase, kedy mal prípad účtovať, nemôže byť následná právna úprava
vykladaná ani aplikovaná v neprospech účastníka“. ...
Za situácie, kde právo umožňuje rozdielny výklad, nemožno pri riešení prípadu obísť
fakt, že na poli verejného práva (daňového práva) štátne orgány môžu konať len to, čo im
zákon výslovne umožňuje (na rozdiel od občanov, ktorí môžu konať všetko, čo nie je
zakázané). Z tejto maximy potom vyplýva, že pri ukladaní a vymáhaní daní podľa zákona,
teda pri de facto odnímaní časti nadobudnutého vlastníctva, sú orgány verejnej moci
povinné šetriť podstatu a zmysle základných práv a slobôd. Pri pochybnostiach sú povinné
(orgány verejnej moci) postupovať miernejšie – in dubio mitius (rozhodnutie Ústavného
súdu ČR, sp. zn. IV. ÚS 666/02). ...
S poukazom na vyššie uvedené sťažovateľka je názoru, že tak krajský súd ako
i najvyšší súd príslušnú právnu normu vykladali ústavne neprijateľným spôsobom, čím
neposkytli sťažovateľkou ústavou zaručené právo na súdnu ochranu uvedené v čl. 46 ods. 1
ústavy.“
6. V petite sťažnosti sťažovateľka žiadala vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil
porušenie označených práv podľa ústavy rozsudkami najvyššieho súdu s tým, aby boli
napadnuté rozsudky najvyššieho súdu zrušené a vec bola vrátená na nové konanie
a rozhodnutie. Sťažovateľka zároveň žiadala priznať náhradu trov konania.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný
súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
10. Podľa ustanovenia § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie
pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.
11. Podľa ustanovenia § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania
spojiť na spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa
týkajú tých istých účastníkov.
12. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, v súlade
s citovaným ustanovením § 31a zákona o ústavnom súde je však možné v konaní pred
ústavným súdom použiť na prípadné spojenie vecí primerane citované ustanovenie § 112
ods. 1 OSP.
13. Zo spisov ústavného súdu sp. zn. Rvp 5915/2010 a sp. zn. Rvp 5916/2010
vyplýva, že tieto veci spolu skutkovo súvisia (v oboch prípadoch ide o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia daňového riaditeľstva), týkajú sa tých istých účastníkov,
sťažovateľka je vo všetkých veciach zastúpená rovnakým právnym zástupcom a v každej
jednej sťažnosti sa na obdobnom skutkovom základe s totožnou právnou argumentáciou
namieta porušenie rovnakých základných práv. Sťažnosti sú po formálnej a obsahovej
stránke, s výnimkou označenia napadnutých rozsudkov najvyššieho súdu, celkom identické.
14. Prihliadajúc na uvedené ústavný súd v záujme hospodárnosti konania v súlade
s ustanovením § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP poriadku
rozhodol tak, ako to je uvedené v prvom výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
15. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
16. Podstatu predloženej sťažnosti tvorí posúdenie otázky, či najvyšší súd
napadnutými rozsudkami prijal ústavne konformný záver o tom, že sťažovateľka nesplnila
zákonnom predpísané podmienky pre uznanie tvorených rezerv na opravu hmotného
majetku ako daňového výdavku, a to aj s ohľadom na zmenu právnej úpravy s účinnosťou
od 1. januára 2004.
17. Ústavný súd preto vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv
rozsudkami najvyššieho súdu predovšetkým skúmal, či napadnuté rozsudky nie sú
neodôvodnené alebo arbitrárne v takom rozsahu, že by to malo za následok porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
18. Podľa § 24 ods. 1 zákona o dani z príjmov daňovým výdavkom je výdavok
(náklad) daňovníkom preukázateľne vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie
príjmov, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo evidovaný v evidencii daňovníka podľa
§ 9 odseku 4. Ak výšku výdavku (nákladu) limituje osobitný predpis, preukázaný výdavok
(náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov najviac do výšky tohto limitu. Ak výšku
výdavku (nákladu) limituje tento zákon, preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do
daňových výdavkov len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone.
19. Podľa § 24 ods. 2 písm. h) zákona o dani z príjmov daňové výdavky podľa
odseku 1, ktoré možno uplatniť len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto
zákone, sú vytvorené rezervy vo výške podľa osobitného predpisu alebo rezervy, pri
ktorých tvorbe osobitný zákon ustanoví, že sú výdavkom (nákladom) podľa odseku 1;
rezerva na opravu hmotného majetku sa môže tvoriť podľa vypracovaného rozpočtu
nákladov na opravu len rovnomerne počas najmenej dvoch rokov, a to najviac do výšky 80
% vstupnej ceny alebo zvýšenej vstupnej ceny hmotného majetku evidovanej ku koncu
zdaňovacieho obdobia roku, ktorý predchádza roku, v ktorom sa začala rezerva tvoriť.
20. Podľa § 7 ods. 4 zákona č. 368/1999 Z. z. o rezervách a opravných položkách na
zistenie základu dane z príjmov účinného do 31. decembra 2003 výška rezervy na opravu
hmotného majetku sa určí podľa jednotlivých vecí určených na opravu na základe rozpočtu
nákladov na ich opravu. Rezerva na opravu hmotného majetku sa môže tvoriť len
rovnomerne najmenej počas dvoch rokov, a to najviac do výšky 80 % vstupnej ceny alebo
zvýšenej vstupnej ceny hmotného majetku, pri nehnuteľnostiach obstaraných pred
31. decembrom 1992, zvýšenej o vykonané technické zhodnotenie do 31. decembra 1998.
21. V konaní pred správnymi orgánmi a rovnako i v konaní pred všeobecnými súdmi
bolo nesporné, že sťažovateľka vytvárala rezervy len počas jedného roka 2002. Najvyšší súd
na základe tejto skutočnosti a s poukazom na citované ustanovenia relevantných právnych
noriem ustálil, že sťažovateľka nesplnila povinnosť tvoriť rezervy na opravu hmotného
majetku počas dvoch rokov, ktorá je zákonnou podmienkou pre zahrnutie tohto výdavku
(nákladu) do daňových výdavkov, a preto bol postup daňového riaditeľstva, ktorý
z rovnakého dôvodu neuznal sťažovateľkou predložené plány tvorby rezerv, zákonný.
22. Ústavný súd ďalej konštatuje, že neobstojí ani námietka sťažovateľky, že
nemohla splniť zákonnú podmienku tvorby rezerv najmenej počas dvoch rokov z dôvodu
„vis major“, pretože jej to už neumožňovala nová úprava zákona č. 595/2003 Z. z. o dani
z príjmov v znení neskorších predpisov s účinnosťou od 1. januára 2004. Ústavný súd
k tomu zhodne so závermi všeobecných súdov uvádza, že sťažovateľka už v roku 2003, keď
mala možnosť dotvoriť tvorbu rezerv a splniť všetky zákonnom predpísané podmienky,
a následne aj pri spracovaní daňového priznania za rok 2003, ktoré mohla podať do
31. marca 2004, jednoznačne vedela alebo aspoň musela vedieť o zmene zákona o dani
z príjmov v tom, že v roku 2004 už rezervy na opravu hmotného majetku nemôže tvoriť a že
pre nesplnenie podmienky tvorby rezerv po dobu najmenej dvoch rokov jej nemôžu byť
rezervy uznané ako daňové výnosy.
23. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľke bolo počas
legisvakačnej lehoty zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov
s účinnosťou od 1. januára 2004 umožnené vykonať potrebné úkony smerujúce k ňou
želanému výsledku. Sťažovateľka však z vlastného rozhodnutia tak neučinila.
24. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti a jej príloh uvádza, že najvyšší súd
sa v potvrdzujúcich rozsudkoch logicky a zrozumiteľnýmn spôsobom vysporiadal
s podstatou sťažnosti, nastolenými skutkovými i právnymi otázkami. Ústavný súd
v napadnutom rozsudku nevidí žiadne okolnosti, ktoré by signalizovali arbitrárnosť
prijatých záverov.
25. Namietané porušenie základného práva na zákonný a spravodlivý proces videla
sťažovateľka iba v záveroch napadnutých rozhodnutí. Iné skutočnosti, ktoré by mohli mať
za následok porušenie označených ústavných princípov, sťažovateľka neuvádza. Ústavný
súd vzhľadom na už uvedené odôvodnenie preto uzatvára, že ani z hľadiska dodržania
procesných záruk nemožno hovoriť o porušení sťažovateľkou označených základných práv
a slobôd.
26. Z podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v podstate požaduje revíziu
napadnutých rozsudkov, ktorými boli jej žaloby o preskúmanie rozhodnutí daňového
riaditeľstva zamietnuté. Ústavný súd s poukazom na svoju konštantnú judikatúru uvádza, že
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov,
ktoré ich pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (I. ÚS 13/00, II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
27. To znamená, že posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom
kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd
vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že
by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05,
28. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom ústavných sťažností, napadnutými
rozsudkami najvyššieho súdu a konaním, ktoré im predchádzalo, uvádza, že najvyšší súd
svoj právny záver náležite a kompaktne odôvodnil, rozsudky nie sú prejavom interpretačnej
alebo aplikačnej svojvôle a sťažovateľkou uvedená argumentácia v jej sťažnostiach nebola
spôsobilá vyvolať pochybnosť o neudržateľnosti napadnutých rozhodnutí z ústavného
hľadiska.
29. Ústavný súd preto uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažností nezistil nič,
čo by rozsudok najvyššieho súdu robilo ústavne neakceptovateľným. Ústavný súd
poznamenáva, že právo na súdnu ochranu neznamená procesný úspech sťažovateľky vo veci
(podobne II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97).
30. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to
buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva
alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS
101/03, IV. ÚS 136/05). O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd
považuje sťažnosti z už uvedených dôvodov za zjavne neopodstatnené.
31. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
32. Keďže sťažnosti boli odmietnuté pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd
nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na skutočnosť, že
sťažnostiam bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. februára 2011