Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 363/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. februára 2011 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika vo veci

sťažnosti M. M. a J. M., obaja bytom R., zastúpených advokátkou JUDr. P. Š., B., pre

namietané porušenie ich základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 19. mája 2010 takto

rozhodol:

Základné právo M. M. a J. M. vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. z 19. mája 2010 p o r u š e n é n e b o l i .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -13

z 5. októbra 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. M. a J. M. (ďalej len „sťažovatelia“),

ktorou namietali porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 19. mája 2010.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:

«Ing. J. M., ako výlučný vlastník pozemkov zapísaných v pzkn. vl. č. 1210, parc. č.

1892, 1893 a 1894 v k. ú. R. v celkovej výmere 25 980 m2, tieto kúpnou zmluvou zo dňa 03.

05. 1988 previedol do vlastníctva Čsl. štátu – S. K. Pozemky boli predané za kúpnu cenu

0,40,- Kčs/1 m2, celkom za 10.392,- Kčs.

Predmetnú kúpnu zmluvu uzavrel Ing. J. M... neslobodne a nedobrovoľne pod

nátlakom zo strany vtedajších predstaviteľov štátnej moci a pod hrozbou z následkov, ktoré

by sa mu dostali v opačnom prípade od vtedajšieho režimu...

Obdobného prípadu sa mu dostalo v roku 1972, keď odmietol uzavrieť kúpnu zmluvu,

ktorou by previedol svoje pozemky na štát, a tak mu ich štát (Mestský národný výbor v R. -

odbor výstavby) rozhodnutím č. Výst. - 3308/1972 zo dňa 13. 11. 1972 vyvlastnil. Išlo o

priľahlé pozemky k tým, ktoré boli predmetom prevodu podľa kúpnej zmluvy z 03. 05. 1988

(pzkn. vl. č. 1210, parc. č. 1894 v k. ú. R.)...

Oprávnená osoba (Ing. J. M...) zastúpený JUDr. M. B. listom zo dňa 11. 02. 2004 si

na Obvodnom pozemkovom úrade v R. uplatnili právo na navrátenie vlastníctva k

pozemkom zapísaných v pzkn. vl. č. 1210, parc. č. 1892, 1893 a 1894 v k. ú. R. v celkovej

2

výmere 25 980 m(stav v KN: LV č. 3001, parc. č. 1684/1 a 5107/1) podľa § 3 ods. 1 písm.

j) ..

V začatom konaní sa riadne pokračovalo, správny orgán postupoval v súčinnosti

s účastníkom konania. Účastník konania bol vyzvaný dodať identifikáciu parciel, ďalej sa

ustanovil znalec na vykonanie znaleckého posudku na zistenie, či kúpna cena bola

adekvátna hodnote prevedených pozemkov. PZ účastníka konania predložil viacero podaní,

o. i. i to, ktorým oznámil, že oprávnená osoba zomrela...

Obvodný pozemkový úrad v R. rozhodnutím č. spisu: 2008/00240-MIH, evid.

č. 2008/000192 zo dňa 25. 02. 2008 rozhodol, že navrhovatelia nespĺňajú podmienky podľa

a z toho dôvodu im nemožno navrátiť vlastníctvo

k pozemkom tam uvedených a takisto sa za tieto pozemky neprevedú do vlastníctva

navrhovateľov iné pozemky vo vlastníctve štátu ani sa neposkytne finančná náhrada.

Obvodný pozemkový úrad v R. rozhodol o návrhu navrhovateľov ako je uvedené

vyššie z dôvodu, že mal za to, že kúpna zmluva zo dňa 03. 05. 1988 uzavretá medzi

oprávnenou osobou, právnym predchodcom navrhovateľa, Ing. J. M. a Čsl. štátom zast. S.

K. nebola uzatvorená v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok, resp. že sa dané

skutočnosti nepreukázali.

2

Cenu 0,40 Kčs za 1modpredaných pozemkov odporca nevyhodnotil ako nápadne

nevýhodné podmienky z dôvodu, že tú treba posudzovať iba vo vzťahu k predpisom platným

v čase uzavretia zmluvy. Kúpna cena bola stanovená podľa vtedy platných cenových

predpisov (vyhláška Slovenského cenového úradu č. )...

Krajský súd v Košiciach rozhodujúci podľa 250l a nasl. o opravnom

prostriedku zo dňa 13. 03. 2008 doplneným podaním zo dňa 25. 03. 2008, proti rozhodnutiu

odporcu rozsudkom č. -34 zo dňa 02. 06. 2009 potvrdil rozhodnutie Obvodného

pozemkového úradu R...

Najvyšší súd SR rozhodujúci o odvolaní proti rozhodnutiu Krajského súdu

v Košiciach toto napadnutým rozhodnutím potvrdil, pričom odchylne od názoru Obvodného

pozemkového úradu v R. a krajského súdu vyhodnotil otázku tiesne na strane oprávneného

pri uzavieraní predmetnej kúpnej zmluvy, a to tak, že ju uznal. Podľa NS SR: „... v súvislosti

s určitým politickým nátlakom existujúcim v rokoch 1948 až 1989, ktorým štát a štátne

orgány pôsobili na fyzickú osobu ako vlastníka do takej miery, že tento urobil vo vzťahu k

svojmu majetku taký právny úkon, ktorý by v právnom štáte inak neurobil.“

V časti nápadne nevýhodných podmienok pri uzavieraní zmluvy sa však aj Najvyšší

súd SR stotožnil s názorom Obvodného pozemkového úradu v R. a krajského súdu

a rovnako len stroho odkázal na cenový predpis platný v tom čase a nijako sa nevyjadril

k prekvalifikovaniu prevádzaných pozemkov na stavebné pozemky a iné skutočnosti

uvádzané sťažovateľmi.

Podstatou sporu je posúdenie právnej otázky, či pri posúdení reštitučného titulu

podľa boli splnené obidve kumulatívne

podmienky uvedeného reštitučného titulu, teda či kúpna zmluva bola uzavretá v tiesni a za

nápadne nevýhodných podmienok...

Súdy bez dostatočného skúmania hospodárskeho a sociálneho stavu predávajúceho

v čase uzavretia kúpnej zmluvy (03. 05. 1988) vyslovili záver, že táto zmluva nebola

uzavretá za nápadne nevýhodných podmienok. Neskúmali ekvivalentnosť plnení na oboch

stranách i ostatné podmienky, za ktorých bola predmetná kúpna zmluva uzavretá a túto

otázku ani dôsledne nevyhodnotili. Ich postup za tohto stavu nemožno považovať za

správny.

Oba súdy sa podrobne nezaoberali jednotlivými skutkovými tvrdeniami oprávnených

osôb. Pri skúmaní naplnenia znakov nápadne nevýhodných podmienok nehodnotili, či ide

o nevýhodnosť takej intenzity, že ju možno kvalifikovať ako nápadnú voči stavu, ktorý

existoval v dobe uzavretia kúpnej zmluvy vzhľadom k podmienkam vtedy obvyklým.

Už len zo samotnej zmluvy (bod 5.) vyplýva, že „kupujúci potrebuje kúpené

nehnuteľnosti pre stavbu OS Družba v R.“.

Taktiež na listinách dole v pečiatke je značka „pol. vz.“, je to skratka pre položku

výkazov zmien teda pod akou položkou v katastri nehnuteľnosti bola vykonaná zmena. Na

kúpnej zmluve je to číslo 8/89.

Zmena druhu pozemku bola teda vykonaná spolu so zápisom zmluvy na základe

geometrického plánu č. 243-3603-066-87, kde vznikla nová C KN parc. č. 1684/1 aj z parc.

č. 1892, 1893, 1894, ktorá ale už bola vedená ako stavebný pozemok (príloha č. 17). Zmena

ktorá bola vykonaná pod číslom 8/89 je uvedená aj v liste vlastníctva č. 771, ktorý je

súčasťou Hospodárskej zmluvy č. 7/1991 zo dňa 29. 12. 1990, kde S. K., ktorá v tom čase

zastupovala štát, bezodplatne previedla predmetné pozemky na mesto R. Pri parc. č. 1684/1

je už uvedený druh pozemku stavebná plocha (príloha č. 18).

Aj identifikácie parciel č. 813-I-363-5203/90 zo dňa 04. 12. 1990, č. 1120/92

z 22. 10. 1992, č. 1408/2004 preukazujú, že zo strany štátu došlo k evidentnému

administratívnemu podvodu, keď predmetné pozemky už v geometrickom pláne č. 243-3603-

066-87 zo dňa 12. 1. 1988, t. j. dávno pred podpisom kúpnej zmluvy zo dňa 03. 05. 1988

boli zmenené na pozemky stavebné, čím predávajúci podpísal zmluvu za nápadne

nevýhodných podmienok, pretože kúpna cena takéhoto pozemku mala byť podľa § 14 ods. 1

vyhlášky SCÚ č. (v tom čase platného cenového predpisu) 10,- Kčs/1 m2, čo

je 25 násobok skutočne vyplatenej kúpnej ceny).»

Sťažovatelia v sťažnosti žiadali, aby ústavný súd v náleze rozhodol, že rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 19. mája 2010 bolo porušené ich základné právo

vlastniť majetok podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, aby uvedený rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Súčasne sa domáhali priznania náhrady trov právneho zastúpenia v sume 254,88 €.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci vyjadril najvyšší súd podaním

z 24. novembra 2010, v ktorom v podstate zopakoval odôvodnenie napádaného rozhodnutia

a „dospel k zhodnému názoru ako súd prvého stupňa, že žalovaný správny orgán si v danej

veci pre svoje rozhodnutie zadovážil dostatok skutkových podkladov, vo veci zistil skutočný

stav a vo veci správne rozhodol, keďže na základe vykonaného dokazovania

v preskúmavanej veci bolo preukázané, že právny predchodca navrhovateľov si síce uplatnil

reštitučný nárok na navrátenie vlastníctva, resp. priznanie finančnej náhrady k pozemkom

v zákonnej lehote podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona, avšak pre priznanie vlastníctva,

resp. náhrady k žiadaným pozemkom neboli splnené zákonné podmienky citovanej právnej

normy a to prechod žiadanej nehnuteľnosti na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku

taxatívne uvedenom v § 3 ods. 1 písm. j) reštitučného zákona, pretože v konaní nebolo

preukázané, že žiadané nehnuteľnosti boli vykúpené na základe kúpnej zmluvy uzavretej

v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok...

Vzhľadom na uvedené vyššie nebolo možné prihliadnuť na námietky navrhovateľov.

Pokiaľ sťažovatelia v sťažnosti namietajú, že súdy bez dostatočného skúmania

hospodárskeho a sociálneho stavu predávajúceho v čase uzavretia kúpnej zmluvy (3. 5.

1988) vyslovili záver, že táto zmluva nebola uzavretá za nápadne nevýhodných podmienok,

ako aj, že neskúmali ekvivalentnosť plnení na oboch stranách i ostatné podmienky, za

ktorých bola predmetná kúpna zmluva uzavretá a túto otázku ani dôsledne nevyhodnotili,

Najvyšší súd... nesúhlasí s ich tvrdením, pretože súdy oboch stupňov práve pri posudzovaní

splnenia zákonnej podmienky nápadne nevýhodných podmienok vychádzali z

hospodárskych a sociálnych podmienok existujúcich v mieste a v čase uzavretia predmetnej

kúpnej zmluvy, na ktorú skutočnosť v odôvodneniach napadnutých rozhodnutiach aj

poukázali.“.

Najvyšší súd na výzvu ústavného súdu, aby oznámil, či súhlasí s upustením od

ústneho pojednávania, nereagoval. Právna zástupkyňa sťažovateľov v podaní

z 30. decembra 2010 uviedla, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní. Ústavný súd

v danej veci upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov, že pri posudzovaní ich reštitučného

nároku podľa o navrátení vlastníctva

k pozemkom a o zmene a doplnení

Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) „súdy neskúmali ekvivalentnosť plnení na

oboch stranách i ostatné podmienky, za ktorých bola predmetná kúpna zmluva uzavretá

a túto otázku ani dôsledne nevyhodnotili“.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo

skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne s medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a zároveň

by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Podľa obsah vlastníctva tvorí súhrn subjektívnych vlastníckych

oprávnení, medzi ktoré patrí aj právo vec užívať (ius utendi), s vecou nakladať (ius

disponendi), teda oprávnenie vlastníka určovať ďalší právny osud veci. Z formulácie

obsiahnutej v nemožno však odvodzovať ústavné právo získať vec do

svojho vlastníctva (vlastniť majetok) bez dodržania predpokladov, ktoré sú na tento účel

upravené zákonmi.

Podstata práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré vykonávajú procesnú

úpravu postupu všeobecného súdu. Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré ich viedli k rozhodnutiu vo veci

samej alebo k inému súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup

je dôsledkom toho, že všeobecné súdy vychádzajú pri prerokúvaní a rozhodovaní vecí

patriacich do ich právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov. Je

v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je

arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať

(). Povinnosť odôvodniť rozhodnutie je podľa názoru Európskeho súdu pre

ľudské práva vždy posudzovaná so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias

v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Z uvedených hľadísk a princípov posúdil ústavný súd aj predmetnú sťažnosť, ktorou

sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 19. mája

2010.

Sťažovatelia v sťažnosti poukázali na to, že 3. mája 1988 ich právny predchodca

predal Československému štátu na účely (bod 5 kúpnej zmluvy) stavby „OS Družba v R.“

pod hrozbou vyvlastnenia pozemkov charakterizovaných ako lúka a role, ktorých cena bola

určená v tom čase platnou vyhláškou Slovenského cenového úradu č. o

cenách stavieb, pozemkov, porastov, úhradách za zriadenie práva osobného užívania

pozemkov a o náhradách za dočasné užívanie pozemkov (ďalej len „vyhláška“) na 0,40 Kčs

za 1 m2, hoci predmetné pozemky boli zmenené na stavebné už v geometrickom pláne č.

243-3603-066-87 z 12. januára 1988.

Sťažovatelia v sťažnosti tvrdia, že obidve podmienky na navrátenie vlastníctva do

ich vlastníctva (t. j. že kúpna zmluva, ktorú podpísal ich právny predchodca 3. mája 1988,

bola uzavretá v tiesni a tiež za nápadne nevýhodných podmienok) boli splnené, a nesúhlasia

v tomto smere v časti s konečným právnym názorom najvyššieho súdu, ktorým sa

„nestotožnil s názorom správneho orgánu ako aj súdu prvého stupňa pokiaľ posudzovali

tieseň, avšak plne sa stotožnil s ich názorom ohľadne nápadne nevýhodných podmienok“.

Najvyšší súd k tomu v napadnutom rozhodnutí zaujal toto stanovisko: „Pokiaľ

sťažovatelia navrhovatelia, resp. ich právny predchodca v správnom konaní tvrdili, ako aj

tvrdili v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu správneho orgánu a v odvolaní proti

rozsudku súdu prvého stupňa, že pôvodný vlastník Ing. J. M. podpísal zmluvu v tiesni,

pretože bol štátom obmedzený v slobode rozhodovania a postupom štátom bol prinútený

podpísať zmluvu, odvolací súd na ich tvrdenia prihliadol napriek tomu, že tieseň

charakterizovali všeobecne bez konkrétnych údajov a dôkazov a to vzhľadom k tomu, že

v súvislosti s určitým politickým nátlakom existujúcim v rokoch 1948 až 1989, ktorým štát

a štátne orgány pôsobili na fyzickú osobu ako vlastníka do takej miery, že tento urobil vo

vzťahu k svojmu majetku taký právny úkon, ktorý by v právnom štáte inak neurobil.

Pokiaľ ide o ďalšiu zákonnú podmienku podľa § 3 ods. 1, písm. j) reštitučného

zákona, a to, že kúpna zmluva bola podpísaná za nápadne nevýhodných podmienok,

odvolací súd poukazuje na to, že pri skúmaní naplnenia znakov nápadne nevýhodných

podmienok treba vždy starostlivo skúmať, či ide o nevýhodnosť takej intenzity, že ju možno

kvalifikovať ako nápadnú voči stavu, ktorý existoval v dobe uzavretia kúpnej zmluvy

vzhľadom k podmienkam vtedy obvyklým. Ani podľa názoru odvolacieho súdu zo skutkových

okolností v danej veci nevyplýva, že by kúpna zmluva bola uzavretá za nápadne

nevýhodných podmienok, pretože kúpna cena za odpredávané pozemky bola určená na

základe cenového predpisu platného v čase uzavretia zmluvy a to vyhlášky č.

spôsobom a vzhľadom k podmienkam obvyklým v čase uzavretia kúpnej zmluvy, dôkazom

o čom bol aj znalecký posudok č. 7/2008 zo dňa zo dňa 8. 2. 2008 vyhotovený znalcom Ing.

Š. B. Nebolo možné považovať za nápadné nevýhodné podmienky ani to, že predmetné

nehnuteľnosti boli štátom vykupované za účelom výstavby a hodnota za ne bola stanovená

0,40.-- Kčs, pretože predmetnou kúpnou zmluvou boli odpredávané nehnuteľnosti, ktoré

mali v čase uzatvárania tejto zmluvy charakter roľa a lúka.

Vzhľadom na uvedené aj podľa názoru odvolacieho súdu v danej veci teda neboli

kumulatívne splnené obidve zákonné podmienky ustanovené v § 3 ods. 1, písm. j)

reštitučného zákona, a to, že právny predchodca navrhovateľov kúpnu zmluvu uzatvoril

v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok...

... podľa názoru odvolacieho súdu pokiaľ Krajský súd v Košiciach napadnutým

rozsudkom rozhodnutie správneho orgánu potvrdil, rozhodol vo veci skutkovo správne

a v súlade so zákonom, a preto odvolací súd rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3

v spojení s a s potvrdil.“

Ústavný súd konštatuje, že z rozhodnutia najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť

a jeho závery možno považovať z ústavného hľadiska za dostatočné. V okolnostiach daného

prípadu sa najvyšší súd primerane a jasne vysporiadal s otázkou, že kúpna zmluva právnych

predchodcov sťažovateľov nebola uzavretá za „nápadne nevýhodných podmienok“ a určená

cena nehnuteľností vychádzala aj zo znaleckého posudku podľa vtedy platnej právnej

normy, pričom práve tieto skutočnosti sú podstatné a rozhodujúce pre rozhodnutie

najvyššieho súdu v tejto veci.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva zaoberajúcou sa požiadavkami

na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods.1 dohovoru navyše vyplýva, že tento

článok dohovoru zaväzuje síce súd odôvodniť svoje rozhodnutie, to však neznamená,

že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Z uvedeného

preto možno vyvodiť záver, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú

poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná

a nevyhnutná pre dané rozhodnutie (obdobne napr. ).

Ústavný súd v tejto súvislosti nemá a ani nevidí žiadny dôvod toto rozhodnutie

prehodnocovať, revidovať alebo vysloviť prípadne iný právny názor na danú vec, ako to

vyslovil najvyšší súd. Samotná skutočnosť, že si najvyšší súd v rámci odvolacieho konania

v predmetnej veci neosvojil právne posúdenie výsledkov dokazovania z pohľadu

sťažovateľov, nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľmi označených práv zaručených

v ústave a dohovore.

Ústavný súd tiež konštatuje, že procesný postup najvyššieho súdu bol v súlade

s procesným kódexom a aj s ústavnými princípmi zakotvenými v ústave a jeho konečné

závery k interpretácii zákonov vzťahujúcich sa na danú vec nevykazujú znaky svojvoľnosti

a arbitrárnosti.

Vychádzajúc z týchto zistení preto ústavný súd napokon rozhodol, že rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 19. mája 2010 nebolo porušené základné právo

sťažovateľov vlastniť majetok podľa a ich právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V nadväznosti na toto rozhodnutie ústavný súd už o ďalších otázkach a požiadavkách

sťažovateľov nerozhodoval.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. februára 2011