Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 363/2010
PDF · 221.35 KB
No categories available
III. ÚS 363/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. februára 2011 v senáte
zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika vo veci
sťažnosti M. M. a J. M., obaja bytom R., zastúpených advokátkou JUDr. P. Š., B., pre
namietané porušenie ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Sžo 376/2009 z 19. mája 2010 takto
rozhodol:
Základné právo M. M. a J. M. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 1 Sžo 376/2009 z 19. mája 2010 p o r u š e n é n e b o l i .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 363/2010-13
z 5. októbra 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. M. a J. M. (ďalej len „sťažovatelia“),
ktorou namietali porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 1 Sžo 376/2009 z 19. mája 2010.
Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:
«Ing. J. M., ako výlučný vlastník pozemkov zapísaných v pzkn. vl. č. 1210, parc. č.
1892, 1893 a 1894 v k. ú. R. v celkovej výmere 25 980 m2, tieto kúpnou zmluvou zo dňa 03.
05. 1988 previedol do vlastníctva Čsl. štátu – S. K. Pozemky boli predané za kúpnu cenu
0,40,- Kčs/1 m2, celkom za 10.392,- Kčs.
Predmetnú kúpnu zmluvu uzavrel Ing. J. M... neslobodne a nedobrovoľne pod
nátlakom zo strany vtedajších predstaviteľov štátnej moci a pod hrozbou z následkov, ktoré
by sa mu dostali v opačnom prípade od vtedajšieho režimu...
Obdobného prípadu sa mu dostalo v roku 1972, keď odmietol uzavrieť kúpnu zmluvu,
ktorou by previedol svoje pozemky na štát, a tak mu ich štát (Mestský národný výbor v R. -
odbor výstavby) rozhodnutím č. Výst. - 3308/1972 zo dňa 13. 11. 1972 vyvlastnil. Išlo o
priľahlé pozemky k tým, ktoré boli predmetom prevodu podľa kúpnej zmluvy z 03. 05. 1988
(pzkn. vl. č. 1210, parc. č. 1894 v k. ú. R.)...
Oprávnená osoba (Ing. J. M...) zastúpený JUDr. M. B. listom zo dňa 11. 02. 2004 si
na Obvodnom pozemkovom úrade v R. uplatnili právo na navrátenie vlastníctva k
pozemkom zapísaných v pzkn. vl. č. 1210, parc. č. 1892, 1893 a 1894 v k. ú. R. v celkovej
2
výmere 25 980 m(stav v KN: LV č. 3001, parc. č. 1684/1 a 5107/1) podľa § 3 ods. 1 písm.
V začatom konaní sa riadne pokračovalo, správny orgán postupoval v súčinnosti
s účastníkom konania. Účastník konania bol vyzvaný dodať identifikáciu parciel, ďalej sa
ustanovil znalec na vykonanie znaleckého posudku na zistenie, či kúpna cena bola
adekvátna hodnote prevedených pozemkov. PZ účastníka konania predložil viacero podaní,
o. i. i to, ktorým oznámil, že oprávnená osoba zomrela...
Obvodný pozemkový úrad v R. rozhodnutím č. spisu: 2008/00240-MIH, evid.
č. 2008/000192 zo dňa 25. 02. 2008 rozhodol, že navrhovatelia nespĺňajú podmienky podľa
§ 3 ods. 1 písm. j) zákona č. 503/2003 Z. z. a z toho dôvodu im nemožno navrátiť vlastníctvo
k pozemkom tam uvedených a takisto sa za tieto pozemky neprevedú do vlastníctva
navrhovateľov iné pozemky vo vlastníctve štátu ani sa neposkytne finančná náhrada.
Obvodný pozemkový úrad v R. rozhodol o návrhu navrhovateľov ako je uvedené
vyššie z dôvodu, že mal za to, že kúpna zmluva zo dňa 03. 05. 1988 uzavretá medzi
oprávnenou osobou, právnym predchodcom navrhovateľa, Ing. J. M. a Čsl. štátom zast. S.
K. nebola uzatvorená v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok, resp. že sa dané
skutočnosti nepreukázali.
2
Cenu 0,40 Kčs za 1modpredaných pozemkov odporca nevyhodnotil ako nápadne
nevýhodné podmienky z dôvodu, že tú treba posudzovať iba vo vzťahu k predpisom platným
v čase uzavretia zmluvy. Kúpna cena bola stanovená podľa vtedy platných cenových
predpisov (vyhláška Slovenského cenového úradu č. 129/1984 Zb.)...
Krajský súd v Košiciach rozhodujúci podľa 250l a nasl. O. s. p. o opravnom
prostriedku zo dňa 13. 03. 2008 doplneným podaním zo dňa 25. 03. 2008, proti rozhodnutiu
odporcu rozsudkom č. 5Sp/8/2008-34 zo dňa 02. 06. 2009 potvrdil rozhodnutie Obvodného
pozemkového úradu R...
Najvyšší súd SR rozhodujúci o odvolaní proti rozhodnutiu Krajského súdu
v Košiciach toto napadnutým rozhodnutím potvrdil, pričom odchylne od názoru Obvodného
pozemkového úradu v R. a krajského súdu vyhodnotil otázku tiesne na strane oprávneného
pri uzavieraní predmetnej kúpnej zmluvy, a to tak, že ju uznal. Podľa NS SR: „... v súvislosti
s určitým politickým nátlakom existujúcim v rokoch 1948 až 1989, ktorým štát a štátne
orgány pôsobili na fyzickú osobu ako vlastníka do takej miery, že tento urobil vo vzťahu k
svojmu majetku taký právny úkon, ktorý by v právnom štáte inak neurobil.“
V časti nápadne nevýhodných podmienok pri uzavieraní zmluvy sa však aj Najvyšší
súd SR stotožnil s názorom Obvodného pozemkového úradu v R. a krajského súdu
a rovnako len stroho odkázal na cenový predpis platný v tom čase a nijako sa nevyjadril
k prekvalifikovaniu prevádzaných pozemkov na stavebné pozemky a iné skutočnosti
uvádzané sťažovateľmi.
Podstatou sporu je posúdenie právnej otázky, či pri posúdení reštitučného titulu
podľa § 3 ods. 1 písm. j) zákona č. 503/2003 Z. z. boli splnené obidve kumulatívne
podmienky uvedeného reštitučného titulu, teda či kúpna zmluva bola uzavretá v tiesni a za
nápadne nevýhodných podmienok...
Súdy bez dostatočného skúmania hospodárskeho a sociálneho stavu predávajúceho
v čase uzavretia kúpnej zmluvy (03. 05. 1988) vyslovili záver, že táto zmluva nebola
uzavretá za nápadne nevýhodných podmienok. Neskúmali ekvivalentnosť plnení na oboch
stranách i ostatné podmienky, za ktorých bola predmetná kúpna zmluva uzavretá a túto
otázku ani dôsledne nevyhodnotili. Ich postup za tohto stavu nemožno považovať za
správny.
Oba súdy sa podrobne nezaoberali jednotlivými skutkovými tvrdeniami oprávnených
osôb. Pri skúmaní naplnenia znakov nápadne nevýhodných podmienok nehodnotili, či ide
o nevýhodnosť takej intenzity, že ju možno kvalifikovať ako nápadnú voči stavu, ktorý
existoval v dobe uzavretia kúpnej zmluvy vzhľadom k podmienkam vtedy obvyklým.
Už len zo samotnej zmluvy (bod 5.) vyplýva, že „kupujúci potrebuje kúpené
nehnuteľnosti pre stavbu OS Družba v R.“.
Taktiež na listinách dole v pečiatke je značka „pol. vz.“, je to skratka pre položku
výkazov zmien teda pod akou položkou v katastri nehnuteľnosti bola vykonaná zmena. Na
kúpnej zmluve je to číslo 8/89.
Zmena druhu pozemku bola teda vykonaná spolu so zápisom zmluvy na základe
geometrického plánu č. 243-3603-066-87, kde vznikla nová C KN parc. č. 1684/1 aj z parc.
č. 1892, 1893, 1894, ktorá ale už bola vedená ako stavebný pozemok (príloha č. 17). Zmena
ktorá bola vykonaná pod číslom 8/89 je uvedená aj v liste vlastníctva č. 771, ktorý je
súčasťou Hospodárskej zmluvy č. 7/1991 zo dňa 29. 12. 1990, kde S. K., ktorá v tom čase
zastupovala štát, bezodplatne previedla predmetné pozemky na mesto R. Pri parc. č. 1684/1
je už uvedený druh pozemku stavebná plocha (príloha č. 18).
Aj identifikácie parciel č. 813-I-363-5203/90 zo dňa 04. 12. 1990, č. 1120/92
z 22. 10. 1992, č. 1408/2004 preukazujú, že zo strany štátu došlo k evidentnému
administratívnemu podvodu, keď predmetné pozemky už v geometrickom pláne č. 243-3603-
066-87 zo dňa 12. 1. 1988, t. j. dávno pred podpisom kúpnej zmluvy zo dňa 03. 05. 1988
boli zmenené na pozemky stavebné, čím predávajúci podpísal zmluvu za nápadne
nevýhodných podmienok, pretože kúpna cena takéhoto pozemku mala byť podľa § 14 ods. 1
vyhlášky SCÚ č. 129/1984 Zb. (v tom čase platného cenového predpisu) 10,- Kčs/1 m2, čo
je 25 násobok skutočne vyplatenej kúpnej ceny).»
Sťažovatelia v sťažnosti žiadali, aby ústavný súd v náleze rozhodol, že rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 376/2009 z 19. mája 2010 bolo porušené ich základné právo
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, aby uvedený rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Súčasne sa domáhali priznania náhrady trov právneho zastúpenia v sume 254,88 €.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci vyjadril najvyšší súd podaním
z 24. novembra 2010, v ktorom v podstate zopakoval odôvodnenie napádaného rozhodnutia
a „dospel k zhodnému názoru ako súd prvého stupňa, že žalovaný správny orgán si v danej
veci pre svoje rozhodnutie zadovážil dostatok skutkových podkladov, vo veci zistil skutočný
stav a vo veci správne rozhodol, keďže na základe vykonaného dokazovania
v preskúmavanej veci bolo preukázané, že právny predchodca navrhovateľov si síce uplatnil
reštitučný nárok na navrátenie vlastníctva, resp. priznanie finančnej náhrady k pozemkom
v zákonnej lehote podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona, avšak pre priznanie vlastníctva,
resp. náhrady k žiadaným pozemkom neboli splnené zákonné podmienky citovanej právnej
normy a to prechod žiadanej nehnuteľnosti na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku
taxatívne uvedenom v § 3 ods. 1 písm. j) reštitučného zákona, pretože v konaní nebolo
preukázané, že žiadané nehnuteľnosti boli vykúpené na základe kúpnej zmluvy uzavretej
v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok...
Vzhľadom na uvedené vyššie nebolo možné prihliadnuť na námietky navrhovateľov.
Pokiaľ sťažovatelia v sťažnosti namietajú, že súdy bez dostatočného skúmania
hospodárskeho a sociálneho stavu predávajúceho v čase uzavretia kúpnej zmluvy (3. 5.
1988) vyslovili záver, že táto zmluva nebola uzavretá za nápadne nevýhodných podmienok,
ako aj, že neskúmali ekvivalentnosť plnení na oboch stranách i ostatné podmienky, za
ktorých bola predmetná kúpna zmluva uzavretá a túto otázku ani dôsledne nevyhodnotili,
Najvyšší súd... nesúhlasí s ich tvrdením, pretože súdy oboch stupňov práve pri posudzovaní
splnenia zákonnej podmienky nápadne nevýhodných podmienok vychádzali z
hospodárskych a sociálnych podmienok existujúcich v mieste a v čase uzavretia predmetnej
kúpnej zmluvy, na ktorú skutočnosť v odôvodneniach napadnutých rozhodnutiach aj
poukázali.“.
Najvyšší súd na výzvu ústavného súdu, aby oznámil, či súhlasí s upustením od
ústneho pojednávania, nereagoval. Právna zástupkyňa sťažovateľov v podaní
z 30. decembra 2010 uviedla, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní. Ústavný súd
v danej veci upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov, že pri posudzovaní ich reštitučného
nároku podľa § 3 ods. 1 písm. j) zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva
k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995
Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 503/2003 Z. z.“) „súdy neskúmali ekvivalentnosť plnení na
oboch stranách i ostatné podmienky, za ktorých bola predmetná kúpna zmluva uzavretá
a túto otázku ani dôsledne nevyhodnotili“.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo
skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň
by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy obsah vlastníctva tvorí súhrn subjektívnych vlastníckych
oprávnení, medzi ktoré patrí aj právo vec užívať (ius utendi), s vecou nakladať (ius
disponendi), teda oprávnenie vlastníka určovať ďalší právny osud veci. Z formulácie
obsiahnutej v čl. 20 ods. 1 ústavy nemožno však odvodzovať ústavné právo získať vec do
svojho vlastníctva (vlastniť majetok) bez dodržania predpokladov, ktoré sú na tento účel
upravené zákonmi.
Podstata práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré vykonávajú procesnú
úpravu postupu všeobecného súdu. Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré ich viedli k rozhodnutiu vo veci
samej alebo k inému súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup
je dôsledkom toho, že všeobecné súdy vychádzajú pri prerokúvaní a rozhodovaní vecí
patriacich do ich právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov. Je
v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je
arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať
(II. ÚS 172/05). Povinnosť odôvodniť rozhodnutie je podľa názoru Európskeho súdu pre
ľudské práva vždy posudzovaná so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias
v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).
Z uvedených hľadísk a princípov posúdil ústavný súd aj predmetnú sťažnosť, ktorou
sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 376/2009 z 19. mája
2010.
Sťažovatelia v sťažnosti poukázali na to, že 3. mája 1988 ich právny predchodca
predal Československému štátu na účely (bod 5 kúpnej zmluvy) stavby „OS Družba v R.“
pod hrozbou vyvlastnenia pozemkov charakterizovaných ako lúka a role, ktorých cena bola
určená v tom čase platnou vyhláškou Slovenského cenového úradu č. 129/1984 Zb. o
cenách stavieb, pozemkov, porastov, úhradách za zriadenie práva osobného užívania
pozemkov a o náhradách za dočasné užívanie pozemkov (ďalej len „vyhláška“) na 0,40 Kčs
za 1 m2, hoci predmetné pozemky boli zmenené na stavebné už v geometrickom pláne č.
243-3603-066-87 z 12. januára 1988.
Sťažovatelia v sťažnosti tvrdia, že obidve podmienky na navrátenie vlastníctva do
ich vlastníctva (t. j. že kúpna zmluva, ktorú podpísal ich právny predchodca 3. mája 1988,
bola uzavretá v tiesni a tiež za nápadne nevýhodných podmienok) boli splnené, a nesúhlasia
v tomto smere v časti s konečným právnym názorom najvyššieho súdu, ktorým sa
„nestotožnil s názorom správneho orgánu ako aj súdu prvého stupňa pokiaľ posudzovali
tieseň, avšak plne sa stotožnil s ich názorom ohľadne nápadne nevýhodných podmienok“.
Najvyšší súd k tomu v napadnutom rozhodnutí zaujal toto stanovisko: „Pokiaľ
sťažovatelia navrhovatelia, resp. ich právny predchodca v správnom konaní tvrdili, ako aj
tvrdili v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu správneho orgánu a v odvolaní proti
rozsudku súdu prvého stupňa, že pôvodný vlastník Ing. J. M. podpísal zmluvu v tiesni,
pretože bol štátom obmedzený v slobode rozhodovania a postupom štátom bol prinútený
podpísať zmluvu, odvolací súd na ich tvrdenia prihliadol napriek tomu, že tieseň
charakterizovali všeobecne bez konkrétnych údajov a dôkazov a to vzhľadom k tomu, že
v súvislosti s určitým politickým nátlakom existujúcim v rokoch 1948 až 1989, ktorým štát
a štátne orgány pôsobili na fyzickú osobu ako vlastníka do takej miery, že tento urobil vo
vzťahu k svojmu majetku taký právny úkon, ktorý by v právnom štáte inak neurobil.
Pokiaľ ide o ďalšiu zákonnú podmienku podľa § 3 ods. 1, písm. j) reštitučného
zákona, a to, že kúpna zmluva bola podpísaná za nápadne nevýhodných podmienok,
odvolací súd poukazuje na to, že pri skúmaní naplnenia znakov nápadne nevýhodných
podmienok treba vždy starostlivo skúmať, či ide o nevýhodnosť takej intenzity, že ju možno
kvalifikovať ako nápadnú voči stavu, ktorý existoval v dobe uzavretia kúpnej zmluvy
vzhľadom k podmienkam vtedy obvyklým. Ani podľa názoru odvolacieho súdu zo skutkových
okolností v danej veci nevyplýva, že by kúpna zmluva bola uzavretá za nápadne
nevýhodných podmienok, pretože kúpna cena za odpredávané pozemky bola určená na
základe cenového predpisu platného v čase uzavretia zmluvy a to vyhlášky č. 129/1984 Zb.
spôsobom a vzhľadom k podmienkam obvyklým v čase uzavretia kúpnej zmluvy, dôkazom
o čom bol aj znalecký posudok č. 7/2008 zo dňa zo dňa 8. 2. 2008 vyhotovený znalcom Ing.
Š. B. Nebolo možné považovať za nápadné nevýhodné podmienky ani to, že predmetné
nehnuteľnosti boli štátom vykupované za účelom výstavby a hodnota za ne bola stanovená
0,40.-- Kčs, pretože predmetnou kúpnou zmluvou boli odpredávané nehnuteľnosti, ktoré
mali v čase uzatvárania tejto zmluvy charakter roľa a lúka.
Vzhľadom na uvedené aj podľa názoru odvolacieho súdu v danej veci teda neboli
kumulatívne splnené obidve zákonné podmienky ustanovené v § 3 ods. 1, písm. j)
reštitučného zákona, a to, že právny predchodca navrhovateľov kúpnu zmluvu uzatvoril
v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok...
... podľa názoru odvolacieho súdu pokiaľ Krajský súd v Košiciach napadnutým
rozsudkom rozhodnutie správneho orgánu potvrdil, rozhodol vo veci skutkovo správne
a v súlade so zákonom, a preto odvolací súd rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3
O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 a s § 219 ods. 1 potvrdil.“
Ústavný súd konštatuje, že z rozhodnutia najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť
a jeho závery možno považovať z ústavného hľadiska za dostatočné. V okolnostiach daného
prípadu sa najvyšší súd primerane a jasne vysporiadal s otázkou, že kúpna zmluva právnych
predchodcov sťažovateľov nebola uzavretá za „nápadne nevýhodných podmienok“ a určená
cena nehnuteľností vychádzala aj zo znaleckého posudku podľa vtedy platnej právnej
normy, pričom práve tieto skutočnosti sú podstatné a rozhodujúce pre rozhodnutie
najvyššieho súdu v tejto veci.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva zaoberajúcou sa požiadavkami
na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods.1 dohovoru navyše vyplýva, že tento
článok dohovoru zaväzuje síce súd odôvodniť svoje rozhodnutie, to však neznamená,
že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Z uvedeného
preto možno vyvodiť záver, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú
poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná
a nevyhnutná pre dané rozhodnutie (obdobne napr. II. ÚS 193/06).
Ústavný súd v tejto súvislosti nemá a ani nevidí žiadny dôvod toto rozhodnutie
prehodnocovať, revidovať alebo vysloviť prípadne iný právny názor na danú vec, ako to
vyslovil najvyšší súd. Samotná skutočnosť, že si najvyšší súd v rámci odvolacieho konania
v predmetnej veci neosvojil právne posúdenie výsledkov dokazovania z pohľadu
sťažovateľov, nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľmi označených práv zaručených
v ústave a dohovore.
Ústavný súd tiež konštatuje, že procesný postup najvyššieho súdu bol v súlade
s procesným kódexom a aj s ústavnými princípmi zakotvenými v ústave a jeho konečné
závery k interpretácii zákonov vzťahujúcich sa na danú vec nevykazujú znaky svojvoľnosti
a arbitrárnosti.
Vychádzajúc z týchto zistení preto ústavný súd napokon rozhodol, že rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 376/2009 z 19. mája 2010 nebolo porušené základné právo
sťažovateľov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a ich právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V nadväznosti na toto rozhodnutie ústavný súd už o ďalších otázkach a požiadavkách
sťažovateľov nerozhodoval.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. februára 2011