Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
51f/362832.8cda8c.pdf
PDF · 169.76 KB
No categories available
1Sžr/10/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sžr/10/2010
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu
senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny
Berthotyovej, PhD., v právnej veci navrhovateľky: E.F., bytom V., zast. JUDr. S., advokátom
so sídlom F., proti odporcovi: Obvodný pozemkový úrad v Nitre so sídlom Štefánikova
trieda č. 88, Nitra, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v reštitučnom
konaní, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo dňa
22. septembra 2010 č. k. 23Sp/24/2010-23, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre
zo dňa 22. septembra 2010 č. k. 23Sp/24/2010-23 p o t v r d z u j e .
Navrhovateľke právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Konanie na správnom orgáne
2
Rozhodnutím zo dňa 28.05.2010. č. 2010/00288-171/04-R odporca podľa § 5 ods. 2
zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach
na usporiadanie vlastníctva k pozemkom (ďalej na účely tohto rozsudku
len „zák. č. 503/2003 Z.z.“) a v súlade s § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
(ďalej len „Správny poriadok“) vyslovil, že navrhovateľke nepriznáva vlastnícke právo
ani právo na náhradu za požadovaný pozemok.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľka v svojej žiadosti zo dňa
30.06.2004 požiadala o navrátenie vlastníckeho práva k parc. č. X. (identifikovaná
na EN p. č. X., KN p. č. X. druh pozemku – vinica) zapísaná v PKV vl. č. X. o výmere 161
2
mv k. ú N. (Z.), na základe uplatneného reštitučného titulu podľa § 3 ods. 1 písm. j)
zák. č. 503/2003 Z.z. (kúpna zmluva uzavretá v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok).
Samotné tvrdenie navrhovateľky, že dňa 25.05.1973 uzavrela s Technickými
a rekreačnými službami mesta Nitra kúpnu zmluvu v tiesni za nápadne nevýhodných
2
podmienok, je podľa odporcu v rozpore s obsahom tejto zmluvy (cena 10 Kčs/l m)
ako aj s právnymi predpismi platnými v tom čase, a to najmä s § 14 vyhlášky Slovenského
cenového úradu a Ministerstva financií Slovenskej socialistickej republiky č. 47/1969 Zb.
o cenách stavieb v osobnom vlastníctve a o náhradách pri vyvlastnení nehnuteľností.
Rovnako výpoveď dvoch svedkov – R. R. a M. F., ktoré mali preukázať stav tiesne
navrhovateľky, vyhodnotil odporca ako nepostačujúce, lebo podľa jeho mienky sa tieseň
preukazuje aj dokumentmi, ktoré by nasvedčovali tomu, že sa navrhovateľka bránila
vykúpeniu predmetnej parcely, že sa odvolávala a že s výkupom danej parcely nesúhlasila.
Takéto dôkazy navrhovateľka podľa odporcu nepredložila.
II.
Konanie na prvostupňovom súde
Proti tomuto rozhodnutiu podala navrhovateľka na krajský súd opravný prostriedok
zo dňa 08.06.2010 označený ako odvolanie.
3
Krajský súd ako súd prvého stupňa preskúmal rozhodnutie odporcu napadnuté
opravným prostriedkom navrhovateľky a dospel k záveru, že návrh navrhovateľky nie je
dôvodný, nakoľko v predmetnej reštitučnej veci bolo dostatočne preukázané,
že navrhovateľka neuzatvorila kúpnu zmluvu v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok.
Vo svojom odôvodnení vychádzal zo zisteného skutkového stavu,
tzn. že navrhovateľka sa v roku 1973 rozhodla stavať na svojich nehnuteľnostiach rodinný
dom a nemala prístupovú cestu k predmetnej nehnuteľnosti, pretože pôvodne mala vstup
na parcelu z Chmeľovej doliny. Preto požiadala Mesto Nitra o vybudovanie prístupovej cesty.
Technické služby Mesta Nitry jej oznámili, že je plánované vybudovanie cesty, a pokiaľ
nedôjde k odpredaju časti pozemku na vybudovanie cesty, potom bude táto časť nehnuteľnosti
vyvlastnená. na základe tohto stavu mala navrhovateľka vysloviť súhlas s kúpnou zmluvou,
rovnako ako jej susedia H. a A., ktorí bývali nad nimi. Nakoľko sused G., bývajúci pod jej
pozemkom nesúhlasil, vybudovaná cesta zostala ako slepá ulička, končiaca pred ich
pozemkom. Na nehnuteľnosti navrhovateľky si už postavila jej dcéra ďalší rodinný dom
a nehnuteľnosť, ktorú kúpnou zmluvou odpredala, naďalej užíva,
Ako reštitučný dôvod navrhovateľka uviedla ustanovenie § 3 ods. 1 písm. j)
zák. č. 503/2003 Z.z., podľa ktorého sa oprávneným osobám navráti vlastníctvo k pozemkom,
ktoré prešli na štát, alebo inú právnickú osobu v dôsledku kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni,
za nápadne nevýhodných podmienok.
Hoci navrhovateľka k stavu tiesne a nápadne nevýhodných podmienok priložila čestné
prehlásenia svojho manžela ako aj pani R., jej susedy, tak krajský súd na základe judikatúrne
uznávanej doktríny o tiesni a nápadne nevýhodných podmienok nevyhovel jej návrhu.
III.
Odvolanie navrhovateľky/stanoviská
4
Vo včas podanom odvolaní zo dňa 03.11.2010 (č. l. 27) proti rozsudku
prvostupňového súdu navrhovateľka navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
napadnutý rozhodnutie zmenil tak, že podanému návrhu v celom rozsahu vyhovie, resp. vrátil
vec krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie.
Navrhovateľka najmä poukázala na čestné prehlásenie svojho manžela, M. F.
(obdobne aj prehlásenie od R. R.), potvrdzujúce, že začiatkom mája 1973 navrhovateľka bola
zástupcami Technických a rekreačných služieb Mesta Nitry nútená k predaju časti parcely č.
2
X. – vinice o výmere 161 mpod hrozbou, že ak ten pozemok nepredá, tak jej bude
vyvlastnená oveľa väčšia časť pozemku, poprípade navrhovateľka bude vyhlásená za
triedneho nepriateľa. Len na základe tejto hrozby a pod takýmto psychickým nátlakom,
vedená obavami o budúcnosť svoju a budúcnosť svojej rodiny, sa navrhovateľka rozhodla
pripravenú kúpnu zmluvu nakoniec podpísať.
Ďalej navrhovateľka uviedla, že nápadne nevýhodné podmienky vidí v tom, že hoci
jej bola kúpna cena vyplatená podľa vtedy platnej vyhlášky (49/67 Zb.), v skutočnosti boli
ceny pozemkov na Z. v N. v tom čase podstatne vyššie. Podľa navrhovateľky sa kúpna cena
2
pohybovala okolo 500 Kčs/m.
Taktiež navrhovateľka vytýkala krajskému súdu, že kúpna zmluva nebola štátnym
notárstvom zaregistrovaná a k tomuto pozemku nebolo v evidencii pozemkov zapísané
vlastnícke právo v prospech štátu. Potom pozemok, ktorý mala navrhovateľka odpredať,
naďalej zostal v jej držbe.
Podľa § 3 ods. 3 zák. č. 503/2003 Z.z. platí, že ak bolo v období od 1. apríla 1964
do 31. decembra 1989 odňaté vlastnícke právo k pozemku bez vyvlastňovacieho alebo iného
rozhodnutia orgánu štátu, alebo bez registrácie kúpnej zmluvy štátnym notárom, oprávnená
osoba má právo na navrátenie vlastníckeho práva k pozemku, ak pozemok nebol odňatý,
ale zostal v držbe oprávnenej osoby odo dňa zrušenia vlastníckeho práva v evidencii
nehnuteľností do dňa uplatnenia práva podľa § 5 ods. 1, a ak k tomuto pozemku nebolo
v evidencii nehnuteľností zapísané vlastnícke právo štátu, inej fyzickej osoby alebo právnickej
osoby.
5
Z nasledujúceho odvolania zo 04.11.2010 podaného priamo navrhovateľkou
pre Najvyšší súd vyplýva, že zotrváva na svojich argumentoch
Z vyjadrenia odporcu (č. l. 29) zo dňa 28.04.2009 vyplýva, že zákonnosť rozhodnutia
č. Fin. 88/ev.19/H/1962máj zo dňa 28.06.1963 prešetril Okresný súd v Rožňave rozsudkom
sp. zn. 10C 156/01-178, ktorým potvrdil, že uvedené rozhodnutie z 28.06.1963 je právoplatné
a vykonateľné dňa 15.08.1963.
Ďalej tento okresný súd potvrdil, že nehnuteľnosti, uvedené v rozhodnutí zo dňa
28.6.1963 dňom právoplatnosti (15.08.1963) prešli do vlastníctva štátu v správe Štátneho
rybárstva.
Zápis nehnuteľností do katastra na základe rozhodnutia č. Fin. 88/ev.19/H/1962máj.
zo dňa 28.06.1963 bol prešetrený prokurátorom s tým, že tento podnet bol odložený
na prešetrenie zápisu nehnuteľností do katastra, nakoľko nezistila dôvod na podanie protestu.
Ďalej odporca zdôraznil, že dňa 02.10.1990 schválilo Federálne zhromaždenie ČSFR
zákon č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd, ktorý nadobudol
účinnosť dňom 01.11.1990. Zákon sa vzťahoval aj na následky majetkových krívd
spôsobených odňatím vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam podľa vládneho nariadenia
č. 15/1959 Zb. o opatreniach týkajúcich sa niektorých vecí užívaných organizáciami
socialistického sektora. Reštitučný nárok podľa zákona č. 403/1990 Zb. v znení noviel
a doplnkov bolo možné uplatniť v lehote 6 mesiacov od účinnosti zákona tzn. do 30.4.1991.
Avšak, podľa odporcu navrhovateľka nevyužila ustanovenia zákona č. 403/1990 Zb.
o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd.
Záverom odporca požiadal o potvrdenie napadnutého rozsudku krajského súdu.
IV.
Právne názory odvolacieho súdu
6
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10
ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
podľa § 212 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku
len „O.s.p.“). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote
(§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201
v spoj. s ust. § 250s ods. 2 O.s.p. odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania (§ 250s
ods. 2 záver vety O.s.p.) jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru,
že odvolanie nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, a preto
ho po preskúmaní dôležitosti odvolacích dôvodov postupom uvedeným v § 219 ods. 1 O.s.p.
potvrdil.
Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku
krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší
súd s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v spoj. s § 250l ods. 2 O.s.p. konštatuje, že nezistil
dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu
so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého
rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie
výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v prevažujúcom rozsahu
a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu
s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí
iba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov odôvodnenia napadnutého rozsudku
a doplnenia svojich odlišných zistení a záverov zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2
O.s.p. umožňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie
dôvody).
Najvyšší súd konštatuje, že základnou právnou otázkou, ktorú preskúmaval krajský
súd, je právny výklad reštitučného titulu, ktorý si navrhovateľka uplatnila, tzn. tieseň
a nápadne nevýhodné podmienky. Správne krajský súd vyslovil, že v intenciách judikatúry
súdov sa pod pojmom tieseň rozumie taký hospodársky, sociálny, alebo psychický stav, ktorý
na konajúceho dolieha takým spôsobom a takou závažnosťou, že urobí právny úkon, ktorý
by inak neurobil alebo u dvojstranných konaní, by takýto úkon neuzavrel. Tieseň musí mať
základ v objektívne existujúcom a pôsobiacom stave, musí pre ňu byť daný objektívny dôvod
7
a súčasne sa musí stať aj pohnútkou pre prejav vôle dotknutej osoby tak, že koná v svoj
neprospech.
K tomu Najvyšší súd dodáva, že prevažujúca (historická) právna doktrína priraďuje
k právnym skutočnostiam, ktoré vylučujú (deformujú) slobodu vôle konajúceho ako jednu
z primárnych náležitostí právneho úkonu a ktoré vytvárajú negatívny stav konajúceho
bez ohľadu na to, ako tento stav vznikol a kto ho vyvolal, aj tieseň. Avšak právne významná
je iba ta tieseň, ktorej výsledkom je uzavretie zmluvy za nápadne nevýhodných podmienok
(najmä s prihliadnutím na porušení očakávanú ekvivalentnosť navzájom poskytnutých
plnení).
Hoci zákonné predpoklady stavu tiesne a nápadne nevýhodných podmienok nemajú
až tak ostro vymedzené hranice a často sa navzájom prelínajú, je nutné rešpektovať ich
relatívnu samostatnosť, kedy pre stav tiesne je významný najmä stav subjektívny
a predpokladom nápadne nevýhodných podmienok je najmä objektívna skutočnosť
v konkrétnej situácii.
Potom stav nápadnosti nevýhodných podmienok musí existovať už v čase právneho
úkonu a nemôže byť založené iba na subjektívnych pocitoch dotknutej osoby. Objektívnosť
je predovšetkým založená na tom, že zmluvy je nutné posudzovať vždy v porovnaní
s bežnými podmienkami, za ktorých sa v danom mieste a čase uzatvárajú obdobné zmluvy.
Samotnú skutočnosť, že orgán štátnej moci, resp. ním poverená osoba vyslovila názor
(viď pripojené čestné prehlásenie uvedených osôb), že v prípade nesúhlasu s predloženou
kúpnou zmluvou sa pristúpi k vyvlastneniu predmetných nehnuteľností, nie je možné označiť
za stav schopný vyvolať tieseň jednotlivca.
K samotným dôkazom predloženým v reštitučnom konaní, tzn. hore uvedené čestné
prehlásenia svedkov, Najvyšší súd uvádza, že je na účastníkovi, aké dôkazné prostriedky
v konaní predloží, resp. bude trvať, aby správny orgán v dokazovaní vykonal.
Zo administratívneho spisu má Najvyšší súd preukázané, že navrhovateľka predložila čestné
prehlásenie M. F. zo 04. septembra 2004 a čestné prehlásenie R. R. z 08. septembra 2004.
8
Podľa § 4 ods. 1 Správneho poriadku účastníci konania (§ 14) spolupracujú
so správnymi orgánmi v priebehu celého konania.
Podľa § 34 ods. 3 Správneho poriadku účastník konania je povinný navrhnúť
na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe.
Podľa § 39 ods. 1 a 2 Správneho poriadku správny orgán môže namiesto dôkazu
pripustiť čestné vyhlásenie účastníka konania; avšak čestné vyhlásenie správny orgán
nepripustí, ak tomu bráni všeobecný záujem alebo ak by tým bola porušená rovnosť medzi
účastníkmi konania.
Z predložených čestných vyhlásení jednoznačne vyplýva, že ho urobili iné osoby
ako účastníci, a preto správne postupoval správny orgán, ak tieto listiny nevyhodnotil
ako dôkazné prostriedky. Naopak, ak navrhovateľka mala v úmysle navrhnúť uvedené osoby
ako svedkov, mala túto skutočnosť spolu s údajmi navrhovaných svedkov oznámiť správnemu
orgánu (viď hore citované ustanovenie § 4 ods. 1) a porušenie svojho práva na vypočutie
svedkov namietať. Nakoľko navrhovateľka takto nekonala, bol správny záver správneho
orgánu potvrdený krajským súdom, že podkladmi pre rozhodnutie boli iba argumenty
navrhovateľky obsiahnuté v jej žiadosti z 20.02.2004.
Najvyšší súd už v svojom rozsudku sp. zn. 1Sžo/376/2009 z 19. mája 2010
konštatoval, že „Pokiaľ ide o ďalšiu zákonnú podmienku podľa § 3 ods. 1 písm. j)
reštitučného zákona, a to, že kúpna zmluva bola podpísaná za nápadne nevýhodných
podmienok, odvolací súd poukazuje na to, že pri skúmaní naplnenia znakov nápadne
nevýhodných podmienok treba vždy starostlivo skúmať, či ide o nevýhodnosť takej intenzity,
že ju možno kvalifikovať ako nápadnú voči stavu, ktorý existoval v dobe uzavretia kúpnej
zmluvy vzhľadom k podmienkam vtedy obvyklým. Ani podľa názoru odvolacieho súdu
zo skutkových okolností v danej veci nevyplýva, že by kúpna zmluva bola uzavretá za nápadne
nevýhodných podmienok, pretože kúpna cena za odpredávané pozemky bola určená
na základe cenového predpisu platného v čase uzavretia zmluvy a to vyhlášky č. 129/1984 Zb.
spôsobom a vzhľadom k podmienkam obvyklým v čase uzavretia kúpnej zmluvy. ..... Nebolo
možné považovať za nápadné nevýhodné podmienky ani to, že predmetné nehnuteľnosti boli
štátom vykupované za účelom výstavby a hodnota za ne bola stanovená 0,40.- Kčs, pretože
9
predmetnou kúpnou zmluvou boli odpredávané nehnuteľnosti, ktoré mali v čase uzatvárania
tejto zmluvy charakter roľa a lúka.“ (m.m. nález sp.zn. III. ÚS 363/2010-35 z 08.02.2011).
Aj v tejto prejednávanej veci je preukázané, že cena nehnuteľností bola určovaná
podľa vtedy platného cenového predpisu, tzn. vyhláška Slovenského cenového úradu
a ministerstva financií Slovenské socialistické republiky č. 47/1969 Zb. o cenách stavieb
v osobnom vlastníctve a o náhradách pri vyvlastnení nehnuteľností, a tento postup je možné
označiť ako, čo predstavovalo logicky očakávaný a obvyklým postup štátnych orgánov v čase
uzavretia kúpnej zmluvy. Preto Najvyšší súd námietku navrhovateľky vyhodnotil
ako nedôvodnú.
K námietke navrhovateľky, že kúpna zmluva nebola štátnym notárstvom
zaregistrovaná a k tomuto pozemku nebolo v evidencii pozemkov zapísané vlastnícke právo
v prospech štátu, a preto mal odporca postupovať v zmysle ustanovenia § 3 ods. 3
zák. č. 503/2003 Z.z. Najvyšší súd poukazuje na žiadosť navrhovateľky zo dňa 20.02.2004,
kde navrhovateľka vyhlásila, že jej vlastníctvo k pozemku prešlo v rozhodujúcom období,
v roku 1973 do vlastníctva československého štátu a ako reštitučný dôvod uviedla
ustanovenie § 3 ods. 1 písm. j) zák. č. 503/2003 Z.z.
Z ustanovenia § 1 zák. č. 503/2003 Z.z. vyplýva základný účel uvedeného zákona.
Podľa tohto ustanovenia citovaný zákon upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré
neboli vydané podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku, poprípade neboli vydané podľa § 37 až 39 zákona č. 330/1991
Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch,
pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách, pričom v procese navrátenia musí byť
preukázané, že ide o pozemky, ktoré tvoria alebo poľnohospodársky pôdny fond alebo
do neho patria v zmysle § 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 307/1992 Zb. o ochrane
poľnohospodárskeho pôdneho fondu, alebo tvoria lesný pôdny fond v zmysle zákon
č. 61/1977 Zb. o lesoch.
Najvyšší súd hore uvedené ustanovenie a samotný účel zák. č. 503/2003 Z.z. dlhodobo
interpretuje (napríklad rozhodnutie sp. zn. 5Sž-o-KS 1/2005) v tom duchu, že má umožniť
10
oprávneným osobám, ktoré si z rôznych dôvodov svoj nárok na kompetentnom verejnom
orgáne neuplatnili postupom podľa § 9 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o pôde v lehote určenej
v ust. § 13 ods. 1 a 2 cit. zákona, uplatniť si nárok na vydanie nehnuteľnosti, vlastníctvo
ku ktorým prešlo na štát niektorým zo spôsobov taxatívne vymedzeným v § 3
zák. č. 503/2003 Z.z., a to v novo ustanovenej prekluzívnej lehote, ktorá začala plynúť
od 01.01.2004 a skončí dňa 31.12.2004.
Na tomto mieste Najvyšší súd všeobecne zdôrazňuje, že v rámci reštitučných konaní
nie je dôležitý druh vydávaného majetku, ale reštitučný titul, ktorá mal spôsobiť jednotlivcovi
v predchádzajúcom režime krivdu vo forme majetkovej alebo nemajetkovej ujmy. Preto
zákonodarca prijal také množstvo rôznorodých právnych predpisov týkajúcich sa zmiernenia
uvedených krívd, ktoré sa odlišovali druhom majetku alebo činnosti, okruhom oprávnených
osôb, oprávneného orgánu ako aj konkrétneho spôsobu zmiernenia krivdy.
Tento úmysel zákonodarcu sa prejavuje aj v koncentračnej zásade obsiahnutej
v ust. § 5 ods. 1 a 3 zák. č. 503/2003 Z.z., ktorá modifikuje náležitosti návrhu v správnom
konaní najmä k špecifikácii reštitučného dôvodu.
Podľa § 5 ods. 1 zák. č. 503/2003 Z.z. právo na navrátenie vlastníctva k pozemku môže
uplatniť oprávnená osoba do 31. decembra 2004 na obvodnom pozemkovom úrade, v ktorého
obvode vlastnila pozemok, a zároveň preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva
v lehote právo zanikne.
Z uvedeného vyplýva, že reštitučné konanie správny orgán nezačína zo svojej úradnej
povinnosti, tzn. že je viazaný obsahom návrhu a v jeho medziach o jeho obsahu rozhoduje
a po uplynutí dátumu 31.12.2004 zaniká možnosť navrhovateľa meniť (modifikovať) svoj
návrh aj smerom k reštitučnému dôvodu.
Preto sa Najvyšší súd nemôže stotožniť s argumentáciou navrhovateľky, že krajský
súd neprihliadol na ust. § 3 ods. 3 zákona 503/2003 Z.z.
11
Na základe uvedených dôvodov Najvyšší súd mohol iba konštatovať, že krajský súd
v svojom rozsudku správne preveril skutkový stav zistený odporcom a v súlade so zákonom
potvrdil právne závery odporcu.
Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,
po vyhodnotení námietok navrhovateľa ako aj argumentácie odporkyne, a tiež s prihliadnutím
na závery obsiahnuté v svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä už v citovanom
rozhodnutí sp. zn. 1Sžo 376/2009, pri ktorom Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod,
aby sa od neho odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného
skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska), s osvojením
si argumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 2 v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p.
rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.
O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa
§ 224 ods. 1 v spojitosti s § 250l ods. 2 a § 250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého neúspešnej
navrhovateľke právo na úplnú náhradu trov tohto konania nevzniklo.
Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 v spoj. s § 250l ods. 2
O.s.p. rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný
záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná
možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O.s.p. (úprava vzťahov
týkajúcich sa reštitučných nárokov vychádza z verejnoprávnych vzťahov), v konaní nebolo
potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov
nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c
ods. 1 O.s.p.).
V Bratislave 24. mája 2011
12
Ing. JUDr. Miroslav Gavalec PhD., v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová