Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 54/2011
PDF · 238.11 KB
No categories available
I. ÚS 54/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2011
predbežne prerokoval sťažnosť M. G., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. S., B., vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 298/2009 a jeho
rozsudkom zo 4. februára 2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 100/2010 a jeho uznesením z 28. septembra 2010
a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. G. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. decembra 2010 doručená sťažnosť M. G. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie základného práva „aby sa jej vec prerokovala v jej prítomnosti“ podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 Co 298/2009 a jeho rozsudkom sp. zn. 9 Co 298/2009 zo 4. februára
2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 100/2010 a jeho uznesením z 28. septembra 2010.
2. Zo sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka bola
v procesnom postavení žalovanej v súdnom spore „o zaplatenie 6.871,14 € s prísl.“
vedenom na Okresnom súde Komárno (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 13 C 63/2008.
Okresný súd rozsudkom č. k. 13 C 63/2008-226 z 11. septembra 2009 návrhu žalobkyne
vyhovel a sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni požadovanú sumu
s príslušenstvom. O odvolaní sťažovateľky z 27. októbra 2009 rozhodol krajský súd
rozsudkom sp. zn. 9 Co 298/2009 zo 4. februára 2010 tak, že napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil. Dovolanie sťažovateľky z 21. mája 2010 najvyšší súd uznesením
sp. zn. 1 Cdo 100/2010 z 28. septembra 2010 odmietol.
3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
„Krajský súd Nitra ako odvolací súd rozhodol o jej odvolaní bez nariadenia
pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné. Súd prvého stupňa
podľa odvolacieho súdu riadne zistil skutkový stav a vec správne posúdil po právnej
stránke, preto... rozsudok súdu prvého stupňa... potvrdil... Sťažovateľka podala...
dovolanie ... Podľa názoru dovolateľky postupom prvostupňového aj odvolacieho súdu sa
odporkyni odňala možnosť konať pred súdom.
Odporkyňa listom podaným na poštový úrad dňa 9. 9. 2009 ospravedlnila svoju
neúčasť na pojednávaní vytýčenom na deň 11. 9. 2009 z dôvodu neodkladných pracovných
povinností, pričom v ospravedlnení výslovne uviedla, že nesúhlasí s tým, aby súd konal v jej
neprítomnosti, že chce znalcovi položiť otázky a ospravedlnila aj neúčasť svojho právneho
zástupcu. Túto skutočnosť odignoroval prvostupňový aj odvolací súd... na tom nič nemení
prezentačná pečiatka súdu, podľa ktorej ospravedlnenie súd od poštového doručovateľa
vydvihol až 14. 9. 2009. Nemôžu ísť na ťarchu účastníka súdneho konania prekážky na
strane súdu, alebo poštového úradu, že včas odoslaná zásielka bola súdom prevzatá
neskoro. Túto skutočnosť mal podľa dovolateľky zistiť odvolací súd a vec prejednať
s nariadením pojednávania, pretože odopretím účasti odporkyne na prvostupňovom aj
odvolacom konaní jej bolo znemožnené k veci sa vyjadriť. Chcela predniesť svoje výhrady
k obsahu a záverom znaleckého posudku z oblasti grafológie... Obidva súdy jej svojim
postupom odopreli právo účastníka súdneho konania konať pred súdom a znemožnili jej
reálny prístup k súdu...“
4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
1. Krajský súd v Nitre rozsudkom 9 Co 298/2009-254 z 4. 2. 2010... porušil jej
základné práva zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy... a právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru.
2. Najvyšší súd... Uznesením 1 Cdo 100/2010 z 28. 9. 2010... porušil jej základné
práva zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť M. G. trovy konania v sume
430,30 € včítane DPH...“
II.
5. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh
na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
6. Sťažovateľka sa domáhala toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva, aby sa jej vec
verejne prerokovala v jej prítomnosti a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
9 Co 298/2009 a jeho rozsudkom zo 4. februára 2010 a postupom najvyššieho súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 100/2010 a jeho uznesením z 28. septembra 2010 (bod 4).
7. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Podľa čl. 127 ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd
rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je
ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)
a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá
právomoc rozhodovať o takých sťažnostiach, o ktorých je oprávnený podľa platných
právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.
9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak
namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).
10. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú
právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.
Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).
Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry
ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade
s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto
predpisom je Občiansky súdny poriadok.
11. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý
súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným
súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že
všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnymi názorom účastníka
konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania
implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah
opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky
tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom
reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného
procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich
uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,
IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo
skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
12. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
13. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného
prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich
„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného
základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné
dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného odvolania či dovolania vôbec boli
naplnené.
14. Sťažovateľka namietala neústavnosť uznesenia sp. zn. 1 Cdo 100/2010
z 28. septembra 2010, ktorým najvyšší súd jej dovolanie odmietol „podľa § 243b ods. 5
O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p.“ ako dovolanie smerujúce „proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné“.
15. Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné
uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie
dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,
a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani
mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,
ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo
subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy
sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd
vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri
ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu
označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré
upravujú výkon ich právomoci.
16. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa
v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci
samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane
dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia
§ 236 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „OSP“). V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že
dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a ) až g) tohto zákonného
ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu v prípadoch
17. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
1 Cdo 100/2010 z 28. septembra 2010, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky. Nezistil
pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci
oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že najvyšší súd
sa zaoberal a vysporiadal s dovolacími dôvodmi sťažovateľky, ale pretože sa s nimi
nestotožnil, odmietol dovolanie ako neprípustné. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší
súd v podstatnom uviedol, že:
„ako súd dovolací... skúmal bez nariadenie dovolacieho pojednávania... najskôr či
tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním možno napadnúť.
Z ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že dovolaním možno napadnúť
právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu...
Prípustnosť... dovolania... z § 238 O. s. p. nevyplýva.
Dovolanie žalovanej by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné, len ak
by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. ... Žalovaná už
v odvolacom konaní namietala, že jej postupom prvostupňového súdu bola odňatá možnosť
konať pred súdom. Odvolací súd sa so vznesenou námietkou vysporiadal s tým, že zo
zápisnice o pojednávaní zo dňa 11. 9. 2009 vyplýva, že žalovaná mala doručenie
predvolania riadne vykázané, a preto súd podľa § 101 ods. 2 OSP pojednával v jej
neprítomnosti. Na č. l. 235 spisu sa nachádza ospravedlnenie neúčasti a nesúhlas s
konaním v neprítomnosti žalovanej, ktoré bolo doručené súdu prvého stupňa dňa 14. 9.
2009, teda až na tretí deň po pojednávaní konanom dňa 11. 9. 2009. Keďže ospravedlnenie
neúčasti žalovanej bolo dané na prepravu poštou 10. 9. 2009, 11. 9. 2009 bol piatok a
následné dva dni sobota a nedeľa a až dňa 14. 9. 2009 bola žiadosť žalovanej
o ospravedlnenie neúčasti doručená súdu prvého stupňa. Vychádzajúc z uvedeného zistenia
odvolací súd preto dospel k záveru, že postupom súdu prvého stupňa nebola žalovanej
odňatá možnosť konať pred súdom, keď na pojednávanie konané dňa 11. 9. 2009 bola
riadne a s dostatočným predstihom predvolaná a žiadosť súdu prvého stupňa o odročenie
pojednávania a nesúhlas s konaním vo veci doručila súdu prvého stupňa až 14. 9. 2009,
teda po pojednávaní, na ktorom súd prvého stupňa i rozhodol vo veci. Bolo na žalovanej,
aby s dostatočným časovým predstihom upovedomila súd prvého stupňa o vážnom dôvode,
pre ktorý žiada odročiť pojednávanie, a preto túto skutočnosť nie je možné dať na ťarchu
súdu prvého stupňa. Súd prvého stupňa využijúc § 101 ods. 2 OSP prejednal vec
v neprítomnosti žalovanej, ktorá do dňa prejednania veci súdu prvého stupňa nedoručila
žiadosť o odročení pojednávania z dôležitého dôvodu. V takomto postupe súdu prvého
stupňa nie je možné vidieť postup, ktorým bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať
pred súdom. Rovnako za nedôvodnú považoval odvolací súd námietku žalovanej s postupom
znalca a jeho znaleckým posudkom. Súd prvého stupňa doručil žalovanej, resp. jej
právnemu zástupcovi znalecký posudok znalca V. R. s tým, aby sa v lehote 10 dní k
znaleckému posudku vyjadril, ak to považuje za potrebné. Žalovaná na výzvu súdu
nereagovala a svoje prípadné námietky voči postupu znalca resp. k znaleckému posudku
súdu nepredložila. Rovnako nenavrhla do rozhodnutia súdu prvého stupňa osobný výsluch
znalca. V sporovom konaní platí zásada dispozičná a prejednávacia, a preto žalovaná na
podporu svojich tvrdení mala uviesť rozhodné skutočnosti, ktorými popiera nárok žalobkyne
a mala k tomu uviesť potrebné dôkazy (§ 79 ods. 1 OSP). Žalovaná ako účastníčka, ktorá
neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení nesie v danom prípade
nepriaznivý následok v podobe súdneho rozhodnutia, ktoré vychádza zo skutkového stavu,
zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie postup súdu,
ktorým účastníkovi odňal možnosť realizovať procesné práva, ktoré mu dáva Občiansky
súdny poriadok. V zmysle § 18 O. s. p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké
postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv [napr.
právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O. s. p.), nazerať
do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O. s. p.), právo byť predvolaný na súdne
pojednávanie (§115 O. s. p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré
sa vykonali (§ 123 O. s. p.), na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158
ods. 2 O. s. p.)]. Zo spisu nevyplýva, že by prvostupňový súd alebo odvolací súd
v prejednávanej veci v prípade žalovanej nerešpektoval niektoré z týchto práv. Dôvody
žalovanej, o ktoré opiera prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. nemožno
považovať za odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom. Odvolací súd sa
v odôvodnení svojho rozsudku správne a vyčerpávajúco zaoberal všetkými námietkami
dovolateľky a dovolací súd sa s nimi v plnom rozsahu stotožňuje... Z uvedených dôvodov
dospel dovolací súd k záveru o procesnej neprípustnosti dovolania... mimoriadny opravný
prostriedok preto odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/
O. s. p. ako smerujúci proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So
zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho
súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti...“
18. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že v dovolacom konaní
nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože
najvyšší súd postupoval v súlade s procesnými normami Občianskeho súdneho poriadku, ak
odmietol dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa
sťažovateľke neodňala možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP]. Takýto postup
a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto
použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej
ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku. Rozhodnutie najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Cdo 100/2010 z 28. septembra 2010 obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné
s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.
19. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho
súdu a možnosťou namietaného porušenia označeného práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej
predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
20. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 Co 298/2009 zo 4. februára 2010, ktorým o jej odvolaní proti
rozsudku okresného súdu č. k. 13 C 63/2008-226 z 11. septembra 2009 rozhodol tak, že
„odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje“.
21. Krajský súd v úvode odôvodnenia namietaného rozsudku najskôr podrobne opísal
skutkový a právny stav, z ktorého vychádzal okresný súd, oboznámil odvolaciu
argumentáciu sťažovateľky a stanovisko žalobkyne k nej. Svoje faktické (skutkové)
a právne závery formuloval krajský súd takto:
„Odvolací súd... dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné. Súd prvého
stupňa riadne zistil skutkový stav a vec správne posúdil po právnej stránke, preto odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP
potvrdiť... Odvolací súd bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP)
preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a dospel k záveru, že súd prvého stupňa
riadne zistil skutkový stav, vec správne posúdil po právnej stránke... Súd prvého stupňa
veľmi podrobne v dôvodoch svojho rozhodnutia vyhodnotil vykonané dôkazy, tieto posúdil
jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, jeho rozhodnutie má oporu vo vykonanom dokazovaní,
preto odvolací súd sa v dôvodoch svojho odôvodnenia obmedzuje len na skonštatovanie
správnosti napadnutého rozhodnutia, ktoré vyčerpávajúcim spôsobom odôvodňuje
rozhodnutie vo veci samej. Využijúc ust. § 219 ods. 2 OSP odvolací súd sa preto v dôvodoch
obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov a preto opakovať tieto dôvody
nebude ... Pokiaľ žalovaná vo svojom odvolaní namietala, že jej postupom súdu prvého
stupňa bola odňatá možnosť konať pred súdom, odvolací súd uvádza nasledovné. Zo
zápisnice o pojednávaní zo dňa 11. 9. 2009 vyplýva, že žalovaná mala doručenie
predvolania riadne vykázané, a preto súd podľa § 101 ods. 2 OSP pojednával v jej
neprítomnosti. Na č. l. 235 sa nachádza ospravedlnenie neúčasti a nesúhlas s konaním v
neprítomnosti žalovanej, ktoré bolo doručené súdu prvého stupňa dňa 14. 9. 2009, teda až
na tretí deň po pojednávaní konanom dňa 11.9.2009. Keďže ospravedlnenie neúčasti
žalovanej bolo dané na prepravu poštou 10. 9. 2009, 11. 9. 2009 bol piatok a následné dva
dni sobota a nedeľa a až dňa 14. 9. 2009 bola žiadosť žalovanej o ospravedlnenie neúčasti
doručená súdu prvého stupňa. Vychádzajúc z uvedeného zistenia odvolací súd preto dospel
k záveru, že postupom súdu prvého stupňa nebola žalovanej odňatá možnosť konať pred
súdom, keď na pojednávanie konané dňa 11. 9. 2009 bola riadne a s dostatočným
predstihom predvolaná a žiadosť súdu prvého stupňa o odročenie pojednávania a nesúhlas
s konaním vo veci doručila súdu prvého stupňa až 14. 9. 2009, teda po pojednávaní, na
ktorom súd prvého stupňa i rozhodol vo veci. Bolo na žalovanej, aby s dostatočným
časovým predstihom upovedomila súd prvého stupňa o vážnom dôvode, pre ktorý žiada
odročiť pojednávanie, a preto túto skutočnosť nie je možné dať na ťarchu súdu prvého
stupňa. Súd prvého stupňa využijúc ust. § 101 ods. 2 OSP prejednal vec v neprítomnosti
žalovanej, ktorá do dňa prejednania veci súdu prvého stupňa nedoručila žiadosť o odročení
pojednávania z dôležitého dôvodu. V takomto postupe súdu prvého stupňa nie je možné
vidieť postup, ktorým bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom. Rovnako
za nedôvodnú považuje odvolací súd námietku žalovanej s postupom znalca a jeho
znaleckým posudkom. Súd prvého stupňa doručil žalovanej, resp. jej právnemu zástupcovi
znalecký posudok znalca V. R. s tým, aby sa v lehote 10 dní k znaleckému posudku vyjadril,
ak to považuje za potrebné. Žalovaná na výzvu súdu nereagovala a svoje prípadné námietky
voči postupu znalca resp. k znaleckému posudku súdu nepredložila. Rovnako nenavrhla do
rozhodnutia súdu prvého stupňa osobný výsluch znalca. V sporovom konaní platí zásada
dispozičná a prejednávacia, a preto žalovaná na podporu svojich tvrdení mala uviesť
rozhodné skutočnosti, ktorými popiera nárok žalobkyne a mala k tomu uviesť potrebné
dôkazy (§ 79 ods. 1 OSP)... Záverom odvolací súd dodáva, že výsledok hodnotenia dôkazov
zodpovedá kritériám uvedených v ust. § 132 OSP. Je v súlade s obsahom spisu, ako aj so
zásadami formálnej logiky... odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa §
219 ods. 1, 2 OSP ako vecne správny potvrdil.“
22. Ústavný súd konštatuje, že v danej veci nezistil, že by napadnutý postup
a rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 9 Co 298/2009 zo 4. februára 2010 boli svojvoľné a že
by zasahovali do práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného
súdu právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa
všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše
treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského
súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.
23. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona (Občianskeho súdneho poriadku) je
namietané uznesenie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný súd považuje postup
krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny a vylučujúci
možné (namietané) porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd nezistil
príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením
označeného práva, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti vo vzťahu ku
krajskému súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
24. Sťažovateľka namietala aj porušenie základného práva na verejné prerokovanie
jej veci v jej prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom
(čl. 48 ods. 2 ústavy), ktoré malo byť spôsobené tým, že vo veci konajúce všeobecné súdy
konali a rozhodli bez jej osobnej účasti (okresný súd na pojednávaní 11. septembra 2009
a krajský súd bez nariadenia pojednávania 4. februára 2010), čím jej „odopreli právo...
konať pred súdom a znemožnili jej reálny prístup k súdu“.
25. Ústavný súd poznamenáva, že posudzovaním postupu v predmetnej
sťažovateľkinej veci konajúcich všeobecných súdov (prvého a aj druhého stupňa), majúcich
podľa tvrdenia sťažovateľky porušiť čl. 48 ods. 2 ústavy, sa už zaoberal najvyšší súd, ktorý
nezistil v postupe podriadených všeobecných súdov pri interpretácii a aplikácii príslušných
procesných ustanovení také porušenie zákona (Občianskeho súdneho poriadku), ktoré by
vynucovalo (odôvodňovalo) jeho ingerenciu do už právoplatne skončeného konania ním
posudzovanej sťažovateľkinej právnej veci (pozri bod 17).
26. Aj keď ústavný súd zistil časovú disproporciu medzi napadnutými rozhodnutiami
krajského súdu a najvyššieho súdu a tvrdeniami sťažovateľky, pokiaľ ide o moment
odovzdania „ospravedlnenia“ sťažovateľky na poštovú prepravu (podľa sťažovateľky tak
učinila 9. septembra 2009 a podľa napadnutých rozhodnutí k tomu došlo až 10. septembra
2009), ústavný súd poukazuje na štandardnú rozhodovaciu prax všeobecných súdov, napr.
rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 156/03 (uverejnené v časopise Zo súdnej praxe
pod č. 57/2005) podľa ktorej „z hľadiska splnenia podmienok postupu podľa § 101 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku treba za rozhodujúci považovať čas prvotného prevzatia
žiadosti o odročenie pojednávania súdom (podateľňou súdu alebo vec prejednávajúcim
sudcom)“. Je pritom nepochybné, že poštová zásielka („ospravedlnenie“) bola okresnému
súd doručená až 14. septembra 2009, hoci pojednávanie sa uskutočnilo 11. septembra 2009.
V okolnostiach danej veci nie je bez významu tiež skutočnosť, že sťažovateľka bola
v konaní pred okresným súdom kvalifikovane zastúpená advokátom a k možnosti vyjadriť
sa k znaleckému posudku, čo považovala za nosný nedostatok (bod 3 in fine), bola strana
sťažovateľky riadne a v primeranej lehote vyzvaná okresným súdom už v čase, keď jej bol
doručený znalecký posudok; sťažovateľka na postup znalca ani k obsahu znaleckého
posudku nijako nereagovala, rovnako nenavrhla osobný výsluch znalca na súdnom
pojednávaní (nehľadiac už na nedostatok/neexistenciu jej súčinnosti v čase vypracovania
znaleckého posudku, pozn.). Vychádzajúc z posúdenia obsahu sťažnosti a najmä k nej
pripojených písomných dokumentov (najmä rozhodnutia prvostupňového súdu, odvolacieho
súdu a dovolacieho súdu) ústavný súd konštatuje zjavnú neopodstatnenosť tej časti
sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy postupom v jeho
právnej veci konajúcich všeobecných súdov, t. j. krajského súdu (nadväzne aj okresného
súdu) a najvyššieho súdu.
27. Keďže podľa zistenia ústavného súdu argumentácia sťažovateľky produkovaná
v ňou podanom dovolaní je v zásade totožná s argumentáciou uvedenou v ústavnej
sťažnosti, ústavný súd pri odôvodňovaní odmietnutia tejto časti sťažnosti poukazuje aj na
svoje právne názory a závery, ktorými odmietol sťažovateľkou namietané porušenie práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v dovolacom konaní poukazujúc, že nezistil prípadný dôvod
oprávňujúci ho zasiahnuť do právneho názoru a záverov najvyššieho súdu, prípadne ich
revidovať. Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie najvyššieho súdu (a aj krajského
súdu) obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by
jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká
aplikácia (a aj interpretácia) príslušných ustanovení všeobecne záväzného predpisu
(Občianskeho súdneho poriadku), ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
28. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažovateľkinu sťažnosť v časti namietajúcej
porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy taktiež odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej neopodstatnenosti.
29. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný
súd sa už jej ďalšími návrhmi nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. februára 2011