Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 54/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. G., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. S., B., vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom zo 4. februára 2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. septembra 2010

a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. G. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. decembra 2010 doručená sťažnosť M. G. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie základného práva „aby sa jej vec prerokovala v jej prítomnosti“ podľa čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom sp. zn. zo 4. februára

2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. septembra 2010.

2. Zo sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka bola

v procesnom postavení žalovanej v súdnom spore „o zaplatenie 6.871,14 € s prísl.“

vedenom na Okresnom súde Komárno (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. .

Okresný súd rozsudkom č. k. -226 z 11. septembra 2009 návrhu žalobkyne

vyhovel a sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni požadovanú sumu

s príslušenstvom. O odvolaní sťažovateľky z 27. októbra 2009 rozhodol krajský súd

rozsudkom sp. zn. zo 4. februára 2010 tak, že napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa potvrdil. Dovolanie sťažovateľky z 21. mája 2010 najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 28. septembra 2010 odmietol.

3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

„Krajský súd Nitra ako odvolací súd rozhodol o jej odvolaní bez nariadenia

pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné. Súd prvého stupňa

podľa odvolacieho súdu riadne zistil skutkový stav a vec správne posúdil po právnej

stránke, preto... rozsudok súdu prvého stupňa... potvrdil... Sťažovateľka podala...

dovolanie ... Podľa názoru dovolateľky postupom prvostupňového aj odvolacieho súdu sa

odporkyni odňala možnosť konať pred súdom.

Odporkyňa listom podaným na poštový úrad dňa 9. 9. 2009 ospravedlnila svoju

neúčasť na pojednávaní vytýčenom na deň 11. 9. 2009 z dôvodu neodkladných pracovných

povinností, pričom v ospravedlnení výslovne uviedla, že nesúhlasí s tým, aby súd konal v jej

neprítomnosti, že chce znalcovi položiť otázky a ospravedlnila aj neúčasť svojho právneho

zástupcu. Túto skutočnosť odignoroval prvostupňový aj odvolací súd... na tom nič nemení

prezentačná pečiatka súdu, podľa ktorej ospravedlnenie súd od poštového doručovateľa

vydvihol až 14. 9. 2009. Nemôžu ísť na ťarchu účastníka súdneho konania prekážky na

strane súdu, alebo poštového úradu, že včas odoslaná zásielka bola súdom prevzatá

neskoro. Túto skutočnosť mal podľa dovolateľky zistiť odvolací súd a vec prejednať

s nariadením pojednávania, pretože odopretím účasti odporkyne na prvostupňovom aj

odvolacom konaní jej bolo znemožnené k veci sa vyjadriť. Chcela predniesť svoje výhrady

k obsahu a záverom znaleckého posudku z oblasti grafológie... Obidva súdy jej svojim

postupom odopreli právo účastníka súdneho konania konať pred súdom a znemožnili jej

reálny prístup k súdu...“

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

1. Krajský súd v Nitre rozsudkom -254 z 4. 2. 2010... porušil jej

základné práva zaručené v ... a právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Európskeho dohovoru.

2. Najvyšší súd... Uznesením z 28. 9. 2010... porušil jej základné

práva zaručené v a právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Európskeho dohovoru.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť M. G. trovy konania v sume

430,30 € včítane DPH...“

II.

5. Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh

na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

6. Sťažovateľka sa domáhala toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva, aby sa jej vec

verejne prerokovala v jej prítomnosti a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným

dôkazom podľa postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 4. februára 2010 a postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. septembra 2010 (bod 4).

7. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd

rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je

založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá

právomoc rozhodovať o takých sťažnostiach, o ktorých je oprávnený podľa platných

právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , ).

10. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú

právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.

Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť ().

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ako aj právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade

s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto

predpisom je .

11. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý

súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným

súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že

všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnymi názorom účastníka

konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania

implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky

tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného

procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich

uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (, ,

, ). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo

skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ).

12. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

13. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného

prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich

„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného

základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné

dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného odvolania či dovolania vôbec boli

naplnené.

14. Sťažovateľka namietala neústavnosť uznesenia sp. zn.

z 28. septembra 2010, ktorým najvyšší súd jej dovolanie odmietol „podľa § 243b ods. 5

v spojení s “ ako dovolanie smerujúce „proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné“.

15. Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie

dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,

a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis , ). Zo

subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy

sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd

vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto právomoc ústavného súdu pri

ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu

označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré

upravujú výkon ich právomoci.

16. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane

dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia

a nasl. v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „OSP“). V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne vyplýva, že

dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a ) až g) tohto zákonného

ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu v prípadoch

uvedených v .

17. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. septembra 2010, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky. Nezistil

pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci

oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že najvyšší súd

sa zaoberal a vysporiadal s dovolacími dôvodmi sťažovateľky, ale pretože sa s nimi

nestotožnil, odmietol dovolanie ako neprípustné. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší

súd v podstatnom uviedol, že:

„ako súd dovolací... skúmal bez nariadenie dovolacieho pojednávania... najskôr či

tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním možno napadnúť.

Z ustanovenia vyplýva, že dovolaním možno napadnúť

právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu...

Prípustnosť... dovolania... z nevyplýva.

Dovolanie žalovanej by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné, len ak

by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v ... Žalovaná už

v odvolacom konaní namietala, že jej postupom prvostupňového súdu bola odňatá možnosť

konať pred súdom. Odvolací súd sa so vznesenou námietkou vysporiadal s tým, že zo

zápisnice o pojednávaní zo dňa 11. 9. 2009 vyplýva, že žalovaná mala doručenie

predvolania riadne vykázané, a preto súd podľa pojednával v jej

neprítomnosti. Na č. l. 235 spisu sa nachádza ospravedlnenie neúčasti a nesúhlas s

konaním v neprítomnosti žalovanej, ktoré bolo doručené súdu prvého stupňa dňa 14. 9.

2009, teda až na tretí deň po pojednávaní konanom dňa 11. 9. 2009. Keďže ospravedlnenie

neúčasti žalovanej bolo dané na prepravu poštou 10. 9. 2009, 11. 9. 2009 bol piatok a

následné dva dni sobota a nedeľa a až dňa 14. 9. 2009 bola žiadosť žalovanej

o ospravedlnenie neúčasti doručená súdu prvého stupňa. Vychádzajúc z uvedeného zistenia

odvolací súd preto dospel k záveru, že postupom súdu prvého stupňa nebola žalovanej

odňatá možnosť konať pred súdom, keď na pojednávanie konané dňa 11. 9. 2009 bola

riadne a s dostatočným predstihom predvolaná a žiadosť súdu prvého stupňa o odročenie

pojednávania a nesúhlas s konaním vo veci doručila súdu prvého stupňa až 14. 9. 2009,

teda po pojednávaní, na ktorom súd prvého stupňa i rozhodol vo veci. Bolo na žalovanej,

aby s dostatočným časovým predstihom upovedomila súd prvého stupňa o vážnom dôvode,

pre ktorý žiada odročiť pojednávanie, a preto túto skutočnosť nie je možné dať na ťarchu

súdu prvého stupňa. Súd prvého stupňa využijúc prejednal vec

v neprítomnosti žalovanej, ktorá do dňa prejednania veci súdu prvého stupňa nedoručila

žiadosť o odročení pojednávania z dôležitého dôvodu. V takomto postupe súdu prvého

stupňa nie je možné vidieť postup, ktorým bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať

pred súdom. Rovnako za nedôvodnú považoval odvolací súd námietku žalovanej s postupom

znalca a jeho znaleckým posudkom. Súd prvého stupňa doručil žalovanej, resp. jej

právnemu zástupcovi znalecký posudok znalca V. R. s tým, aby sa v lehote 10 dní k

znaleckému posudku vyjadril, ak to považuje za potrebné. Žalovaná na výzvu súdu

nereagovala a svoje prípadné námietky voči postupu znalca resp. k znaleckému posudku

súdu nepredložila. Rovnako nenavrhla do rozhodnutia súdu prvého stupňa osobný výsluch

znalca. V sporovom konaní platí zásada dispozičná a prejednávacia, a preto žalovaná na

podporu svojich tvrdení mala uviesť rozhodné skutočnosti, ktorými popiera nárok žalobkyne

a mala k tomu uviesť potrebné dôkazy ( ). Žalovaná ako účastníčka, ktorá

neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení nesie v danom prípade

nepriaznivý následok v podobe súdneho rozhodnutia, ktoré vychádza zo skutkového stavu,

zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov.

Odňatím možnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie postup súdu,

ktorým účastníkovi odňal možnosť realizovať procesné práva, ktoré mu dáva Občiansky

súdny poriadok. V zmysle majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké

postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv [napr.

právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom ( ), nazerať

do spisu a robiť si z neho výpisy ( ), právo byť predvolaný na súdne

pojednávanie ( ), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré

sa vykonali ( ), na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (

ods. 2 )]. Zo spisu nevyplýva, že by prvostupňový súd alebo odvolací súd

v prejednávanej veci v prípade žalovanej nerešpektoval niektoré z týchto práv. Dôvody

žalovanej, o ktoré opiera prípustnosť dovolania podľa nemožno

považovať za odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom. Odvolací súd sa

v odôvodnení svojho rozsudku správne a vyčerpávajúco zaoberal všetkými námietkami

dovolateľky a dovolací súd sa s nimi v plnom rozsahu stotožňuje... Z uvedených dôvodov

dospel dovolací súd k záveru o procesnej neprípustnosti dovolania... mimoriadny opravný

prostriedok preto odmietol podľa v spojení s

ako smerujúci proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So

zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho

súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti...“

18. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že v dovolacom konaní

nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože

najvyšší súd postupoval v súlade s procesnými normami , ak

odmietol dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa

sťažovateľke neodňala možnosť konať pred súdom [ ]. Takýto postup

a rozhodnutie dovolacieho súdu výslovne umožňuje, preto

použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej

ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku. Rozhodnutie najvyššieho súdu

sp. zn. z 28. septembra 2010 obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné

s aplikovanými ustanoveniami .

19. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho

súdu a možnosťou namietaného porušenia označeného práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej

predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

20. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. zo 4. februára 2010, ktorým o jej odvolaní proti

rozsudku okresného súdu č. k. -226 z 11. septembra 2009 rozhodol tak, že

„odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje“.

21. Krajský súd v úvode odôvodnenia namietaného rozsudku najskôr podrobne opísal

skutkový a právny stav, z ktorého vychádzal okresný súd, oboznámil odvolaciu

argumentáciu sťažovateľky a stanovisko žalobkyne k nej. Svoje faktické (skutkové)

a právne závery formuloval krajský súd takto:

„Odvolací súd... dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné. Súd prvého

stupňa riadne zistil skutkový stav a vec správne posúdil po právnej stránke, preto odvolací

súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa

potvrdiť... Odvolací súd bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( )

preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a dospel k záveru, že súd prvého stupňa

riadne zistil skutkový stav, vec správne posúdil po právnej stránke... Súd prvého stupňa

veľmi podrobne v dôvodoch svojho rozhodnutia vyhodnotil vykonané dôkazy, tieto posúdil

jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, jeho rozhodnutie má oporu vo vykonanom dokazovaní,

preto odvolací súd sa v dôvodoch svojho odôvodnenia obmedzuje len na skonštatovanie

správnosti napadnutého rozhodnutia, ktoré vyčerpávajúcim spôsobom odôvodňuje

rozhodnutie vo veci samej. Využijúc ust. odvolací súd sa preto v dôvodoch

obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov a preto opakovať tieto dôvody

nebude ... Pokiaľ žalovaná vo svojom odvolaní namietala, že jej postupom súdu prvého

stupňa bola odňatá možnosť konať pred súdom, odvolací súd uvádza nasledovné. Zo

zápisnice o pojednávaní zo dňa 11. 9. 2009 vyplýva, že žalovaná mala doručenie

predvolania riadne vykázané, a preto súd podľa pojednával v jej

neprítomnosti. Na č. l. 235 sa nachádza ospravedlnenie neúčasti a nesúhlas s konaním v

neprítomnosti žalovanej, ktoré bolo doručené súdu prvého stupňa dňa 14. 9. 2009, teda až

na tretí deň po pojednávaní konanom dňa 11.9.2009. Keďže ospravedlnenie neúčasti

žalovanej bolo dané na prepravu poštou 10. 9. 2009, 11. 9. 2009 bol piatok a následné dva

dni sobota a nedeľa a až dňa 14. 9. 2009 bola žiadosť žalovanej o ospravedlnenie neúčasti

doručená súdu prvého stupňa. Vychádzajúc z uvedeného zistenia odvolací súd preto dospel

k záveru, že postupom súdu prvého stupňa nebola žalovanej odňatá možnosť konať pred

súdom, keď na pojednávanie konané dňa 11. 9. 2009 bola riadne a s dostatočným

predstihom predvolaná a žiadosť súdu prvého stupňa o odročenie pojednávania a nesúhlas

s konaním vo veci doručila súdu prvého stupňa až 14. 9. 2009, teda po pojednávaní, na

ktorom súd prvého stupňa i rozhodol vo veci. Bolo na žalovanej, aby s dostatočným

časovým predstihom upovedomila súd prvého stupňa o vážnom dôvode, pre ktorý žiada

odročiť pojednávanie, a preto túto skutočnosť nie je možné dať na ťarchu súdu prvého

stupňa. Súd prvého stupňa využijúc ust. prejednal vec v neprítomnosti

žalovanej, ktorá do dňa prejednania veci súdu prvého stupňa nedoručila žiadosť o odročení

pojednávania z dôležitého dôvodu. V takomto postupe súdu prvého stupňa nie je možné

vidieť postup, ktorým bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom. Rovnako

za nedôvodnú považuje odvolací súd námietku žalovanej s postupom znalca a jeho

znaleckým posudkom. Súd prvého stupňa doručil žalovanej, resp. jej právnemu zástupcovi

znalecký posudok znalca V. R. s tým, aby sa v lehote 10 dní k znaleckému posudku vyjadril,

ak to považuje za potrebné. Žalovaná na výzvu súdu nereagovala a svoje prípadné námietky

voči postupu znalca resp. k znaleckému posudku súdu nepredložila. Rovnako nenavrhla do

rozhodnutia súdu prvého stupňa osobný výsluch znalca. V sporovom konaní platí zásada

dispozičná a prejednávacia, a preto žalovaná na podporu svojich tvrdení mala uviesť

rozhodné skutočnosti, ktorými popiera nárok žalobkyne a mala k tomu uviesť potrebné

dôkazy ( )... Záverom odvolací súd dodáva, že výsledok hodnotenia dôkazov

zodpovedá kritériám uvedených v ust. . Je v súlade s obsahom spisu, ako aj so

zásadami formálnej logiky... odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa §

219 ods. 1, 2 ako vecne správny potvrdil.“

22. Ústavný súd konštatuje, že v danej veci nezistil, že by napadnutý postup

a rozhodnutie krajského súdu sp. zn. zo 4. februára 2010 boli svojvoľné a že

by zasahovali do práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného

súdu právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa

všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše

treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského

súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

23. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona () je

namietané uznesenie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný súd považuje postup

krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny a vylučujúci

možné (namietané) porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd nezistil

príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením

označeného práva, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti vo vzťahu ku

krajskému súdu odmietnuť podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

24. Sťažovateľka namietala aj porušenie základného práva na verejné prerokovanie

jej veci v jej prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom

( ), ktoré malo byť spôsobené tým, že vo veci konajúce všeobecné súdy

konali a rozhodli bez jej osobnej účasti (okresný súd na pojednávaní 11. septembra 2009

a krajský súd bez nariadenia pojednávania 4. februára 2010), čím jej „odopreli právo...

konať pred súdom a znemožnili jej reálny prístup k súdu“.

25. Ústavný súd poznamenáva, že posudzovaním postupu v predmetnej

sťažovateľkinej veci konajúcich všeobecných súdov (prvého a aj druhého stupňa), majúcich

podľa tvrdenia sťažovateľky porušiť , sa už zaoberal najvyšší súd, ktorý

nezistil v postupe podriadených všeobecných súdov pri interpretácii a aplikácii príslušných

procesných ustanovení také porušenie zákona (), ktoré by

vynucovalo (odôvodňovalo) jeho ingerenciu do už právoplatne skončeného konania ním

posudzovanej sťažovateľkinej právnej veci (pozri bod 17).

26. Aj keď ústavný súd zistil časovú disproporciu medzi napadnutými rozhodnutiami

krajského súdu a najvyššieho súdu a tvrdeniami sťažovateľky, pokiaľ ide o moment

odovzdania „ospravedlnenia“ sťažovateľky na poštovú prepravu (podľa sťažovateľky tak

učinila 9. septembra 2009 a podľa napadnutých rozhodnutí k tomu došlo až 10. septembra

2009), ústavný súd poukazuje na štandardnú rozhodovaciu prax všeobecných súdov, napr.

rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. (uverejnené v časopise Zo súdnej praxe

pod č. 57/2005) podľa ktorej „z hľadiska splnenia podmienok postupu podľa § 101 ods. 2

treba za rozhodujúci považovať čas prvotného prevzatia

žiadosti o odročenie pojednávania súdom (podateľňou súdu alebo vec prejednávajúcim

sudcom)“. Je pritom nepochybné, že poštová zásielka („ospravedlnenie“) bola okresnému

súd doručená až 14. septembra 2009, hoci pojednávanie sa uskutočnilo 11. septembra 2009.

V okolnostiach danej veci nie je bez významu tiež skutočnosť, že sťažovateľka bola

v konaní pred okresným súdom kvalifikovane zastúpená advokátom a k možnosti vyjadriť

sa k znaleckému posudku, čo považovala za nosný nedostatok (bod 3 in fine), bola strana

sťažovateľky riadne a v primeranej lehote vyzvaná okresným súdom už v čase, keď jej bol

doručený znalecký posudok; sťažovateľka na postup znalca ani k obsahu znaleckého

posudku nijako nereagovala, rovnako nenavrhla osobný výsluch znalca na súdnom

pojednávaní (nehľadiac už na nedostatok/neexistenciu jej súčinnosti v čase vypracovania

znaleckého posudku, pozn.). Vychádzajúc z posúdenia obsahu sťažnosti a najmä k nej

pripojených písomných dokumentov (najmä rozhodnutia prvostupňového súdu, odvolacieho

súdu a dovolacieho súdu) ústavný súd konštatuje zjavnú neopodstatnenosť tej časti

sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie postupom v jeho

právnej veci konajúcich všeobecných súdov, t. j. krajského súdu (nadväzne aj okresného

súdu) a najvyššieho súdu.

27. Keďže podľa zistenia ústavného súdu argumentácia sťažovateľky produkovaná

v ňou podanom dovolaní je v zásade totožná s argumentáciou uvedenou v ústavnej

sťažnosti, ústavný súd pri odôvodňovaní odmietnutia tejto časti sťažnosti poukazuje aj na

svoje právne názory a závery, ktorými odmietol sťažovateľkou namietané porušenie práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v dovolacom konaní poukazujúc, že nezistil prípadný dôvod

oprávňujúci ho zasiahnuť do právneho názoru a záverov najvyššieho súdu, prípadne ich

revidovať. Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie najvyššieho súdu (a aj krajského

súdu) obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by

jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká

aplikácia (a aj interpretácia) príslušných ustanovení všeobecne záväzného predpisu

(), ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

28. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažovateľkinu sťažnosť v časti namietajúcej

porušenie základného práva podľa taktiež odmietol podľa

z dôvodu jej neopodstatnenosti.

29. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný

súd sa už jej ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2011