Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 57/2011
PDF · 331.84 KB
No categories available
I. ÚS 57/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2011
predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. V. B. a N. B., obaja bytom H., zastúpených
advokátom JUDr. R. J., N., ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6
ods. 1, čl. 14 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
práva podľa čl. 5 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práv podľa čl. 3 ods. 1, čl. 12, čl. 27 ods. 1 a 2 a čl. 29 Dohovoru o právach dieťaťa
rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24 Co 195/2008 z 30. júna 2010, postupom
Okresného súdu Piešťany pri výkone uznesenia sp. zn. 4 P 19/2009 zo 4. marca 2009
a postupom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Piešťanoch, detašované pracovisko
Hlohovec, a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. V. B. a N. B. v celosti o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra
2010 doručená sťažnosť MUDr. V. B. (ďalej len „sťažovateľ“) a N. B. (ďalej len
„sťažovateľka“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 14 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva podľa čl. 5
Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„protokol č. 7“) a práv podľa čl. 3 ods. 1, čl. 12, čl. 27 ods. 1 a 2 a čl. 29 Dohovoru
o právach dieťaťa rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
24 Co 195/2008 z 30. júna 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“), postupom
Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) pri výkone uznesenia sp. zn.
4 P 19/2009 zo 4. marca 2009 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) a postupom Úradu
práce, sociálnych vecí a rodiny v Piešťanoch, detašované pracovisko Hlohovec (ďalej len
„kolízny opatrovník“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol v procesnom postavení
navrhovateľa účastníkom konania o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov
k maloletej sťažovateľke. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 C 382/2008 z 10. apríla
2008 bolo manželstvo sťažovateľa s odporkyňou A. B. rozvedené, a súd schválil rodičovskú
dohodu, v zmysle ktorej bola sťažovateľka zverená na čas po rozvode do osobnej
starostlivosti sťažovateľa. Okresný súd svojím rozsudkom priznal obidvom rodičom právo
zastupovať sťažovateľku a spravovať jej majetok, odporkyňu zaviazal prispievať na jej
výživu sumou 702 Sk mesačne, upravil styk odporkyne so sťažovateľkou, sťažovateľa
zaviazal riadne pripraviť sťažovateľku na styk s odporkyňou a žiadnemu z účastníkov
nepriznal náhradu trov konania. Na odvolanie odporkyne o veci rozhodoval krajský súd,
ktorý rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou zmenil rozsudok okresného súdu
v napadnutej časti o úprave práv a povinností účastníkov k sťažovateľke. Krajský súd
sťažovateľku zveril do osobnej starostlivosti odporkyne, obidvom rodičom priznal právo
zastupovať sťažovateľku a spravovať jej majetok, rozhodol o dlžnom, ako aj bežnom
výživnom, upravil styk sťažovateľa so sťažovateľkou, odporkyňu zaviazal riadne pripraviť
sťažovateľku na styk so sťažovateľom a pripravenú odovzdať, sťažovateľa zaviazal
sťažovateľku v stanovenom čase vyzdvihnúť a vrátiť, upravil vzájomnú notifikačnú
povinnosť účastníkov, rozhodol o náhrade trov konania štátu a účastníkom náhradu trov
nepriznal.
3. Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
došlo tým, že krajský súd zveril maloletú sťažovateľku do starostlivosti matky, pričom pri
rozhodovaní prihliadal iba na závery dvoch vyhotovených znaleckých posudkov.
Sťažovateľ uvádza, že ,,Krajský súd napríklad neporovnal, u ktorého rodiča bude mať
maloletá N. lepšie podmienky na bývanie a tým i na prípravu na vyučovanie do školy;
neporovnal, ktorý z rodičov má stabilnejšie zamestnanie, neporovnal vhodnosť pracovného
času rodičov z hľadiska zabezpečenia osobnej starostlivosti o maloletú, ako aj zabezpečenia
voľnočasových aktivít maloletej, neporovnal vzdelanie, charakterové a morálne vlastnosti
rodičov, napriek listinným dôkazom predloženým za účelom preukázania charakterových a
morálnych vlastností otca maloletej (napr. vyjadrenie mesta H.), pričom k niektorým
nezaujal vôbec žiadne stanovisko; nevyhodnotil, ktorý z rodičov môže lepšie zabezpečiť
zdravotnú starostlivosť pre maloletú; nevyhodnotil u ktorého rodiča má maloletá lepšie
podmienky pre dochádzku do školy; neporovnal základné školy v H. a v L.
(neplnoorganizovaná - malotriedna základná škola); neporovnal možnosti rodičov pre
materiálne zabezpečenie maloletej a napr. aj štýl života rodiča (fajčenie, sklon k požívaniu
alkoholických nápojov, návšteva zariadení a pod.), ktorý výraznou mierou ovplyvňuje
výchovu dieťaťa a podobne. V intenciách nedostatočného hodnotenia znaleckých posudkov
sa krajský súd nevyrovnal so vzájomne si odporujúcimi zisteniami o osobnostných
charakteristikách sťažovateľa v prvom rade uvedených v znaleckých posudkoch a tiež so
vzájomne si odporujúcimi zisteniami o vzájomných vzťahoch sťažovateľa v prvom rade a
maloletej obsiahnutých v znaleckých posudkoch.“. Ďalej sťažovateľ vytýka krajskému
súdu, že nevykonal doplňujúci výsluch znalca, na ním predložené listinné dôkazy vôbec
nezareagoval a odmietol vypočuť ako svedka maloletú sťažovateľku a jeho matku (starú
matku sťažovateľky).
4. K porušeniu zákazu diskriminácie podľa pohlavia, majetku a iného postavenia
v zmysle čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 14 ods. 1 dohovoru a princípu rovnosti medzi
manželmi podľa čl. 5 protokolu č. 7 došlo podľa sťažovateľa tým, krajský súd si osvojil
názor znalkyne: „Vzhľadom k veku dieťaťa, kedy je prioritné jeho uspokojovanie
emocionálnych potrieb a blízkosť matky, ale aj z hľadiska psychologickej požiadavky
akceptovať rovnosť pohlaví pri zverení dieťaťa po rozvode, navrhujem na čas po rozvode
zveriť dieťa – N. - matke. Rovnosť pohlaví - dievčatá matkám — je žiaduca pre rozvoj
identity dieťaťa, jeho chápanie totožnosti ženskej či mužskej. Identifikácia so ženským
rodom predpokladá stereotyp dievčenskej role s vlastnosťami empatie, láskavosti, citlivosti,
jemnosti aj s dôrazom na úpravu zovňajšku.“ Podľa sťažovateľa sa krajský súd ,,... ale
nevyrovnal ani so všeobecnosťou zdôvodnenia odporúčania znalkyne, teda že odporúčanie
znalkyne zveriť maloletú do starostlivosti matky nevychádza z konkrétnych zistení
obsiahnutých v znaleckom posudku, čiže sa neopiera o konkrétne osobnostné predpoklady
matky maloletej N., ale má výlučne všeobecný charakter, teda znalkyňa odporúča zveriť
dieťa matke, ako osobe ženského pohlavia, pričom znak pohlavia navyše znalkyňa osobitne
zdôrazňuje. Podľa tohto krajským súdom akceptovaného názoru v prípade šesťročného
dieťaťa je prioritné emocionálne uspokojovanie jeho potrieb a blízkosť, ktoré podľa názoru
súdu lepšie dokáže zabezpečiť matka, ale ako osoba ženského pohlavia, nie ako konkrétna
osoba, ktorá je matkou maloletej N. a rovnako podľa názoru krajského súdu rovnaké
emocionálne uspokojovanie potrieb šesťročného dieťaťa nemôže zabezpečiť otec ako osoba
mužského pohlavia, nie ako konkrétna osoba, ktorá je otcom maloletej N.“. Obdobné
stanovisko sťažovateľ prezentoval aj vo vzťahu ku kontrolnému znaleckému posudku.
K porušeniu zákazu diskriminácie podľa veku podľa názoru sťažovateľa došlo tým,
že krajský súd si osvojil názor znalkyne, že „V rámci iných dôležitých zistení znalkyňa
poukázala na to, že N. bude o 6 - 7 rokov v citlivom období dospievania a otec prekročí vek
50 rokov. V šiestom decéniu života je príznačná kríza stredného a staršieho veku.
Dospievajúce dievča je pritom emočne labilné, introvertné, zraniteľné, vzťahovačné a hľadá
možnosti vytvárania vlastnej identity u matky. Muži v tomto veku sú už zvyčajne starí
otcovia. Táto dispozícia je z psychologického hľadiska nevýhodná.“.
5. Právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu
mena, právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného
života a právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života sťažovateľa malo byť
porušené protizákonným postupom okresného súdu pri výkone jeho uznesenia: ,,... vyššia
súdna úradníčka sa dňa 13. 3. 2009 za prítomnosti dvoch príslušníkov Policajného zboru
domáhala vydania maloletej N. do jej rúk. O takomto postupe sťažovateľ nebol vopred
upozornený. Vstup na miesto výkonu práce sťažovateľa v prvom rade a to v čase výkonu
jeho pracovnej činnosti, počas ktorého sa nachádzal v ambulancii sťažovateľa v prvom rade
pacient v anestéze, si uvedené tri osoby vynútili výzvou „Okamžite otvorte!" Opakovane sa
vyššia súdna úradníčka dňa 3. 4. 2009 za prítomnosti príslušníkov OO PZ Hlohovec,
pracovníčky Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Piešťanoch a ďalších osôb pokúšali o
výkon citovaného uznesenia takým spôsobom, že za prítomnosti televízie ... a niekoľko
desiatok neznámych ľudí násilne (pomocou vylomenia zámky) vnikli do domu sťažovateľa s
odvolaním sa na zabezpečenie výkonu rozhodnutia Okresného súdu Piešťany. Priebeh tohto
incidentu bol odvysielaný v Televíznych novinách M. o 19:30 s mottom „Aj tak sa dá dostať
do domu exmanžela." Tieto priebehy výkonu rozhodnutia Okresného súdu Piešťany boli
namietané v sťažnosti adresovanej predsedníčke Okresného súdu Piešťany a následne v
sťažnosti zo dňa 21. 5. 2009 adresovanej predsedníčke Krajského súdu v Trnave s
odvolaním sa na to, že súd vo veci výkonu rozhodnutia nepostupuje zákonným spôsobom
nakoľko nebol dodržaný postup uvedený v § 272 a § 273 OSP a s odvolaním sa na to, že nie
je zachovaná dôstojnosť súdneho konania. Obe sťažnosti boli odmietnuté.
Porušenie práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na
ochranu menu nastalo aj postupom krajského súdu, tým, že si osvojil stanovisko znaleckého
ústavu, ktorým bolo subjektívne hodnotenie správania sťažovateľa v prvom rade zo strany
znalkyne doc. H. vyhodnotené ako prínos, ako aj tým, že krajský súd sa vôbec nezaoberal
dehonestujúcimi vyjadreniami odporkyne v konaní.“
6. Rozsudkom krajského súdu a postupom kolízneho opatrovníka v predmetnom
konaní mali byť porušené práva sťažovateľky na ochranu záujmu dieťaťa podľa čl. 3 ods. 1,
na slobodné vyjadrenie názoru dieťaťa podľa čl. 12, na potrebnú životnú úroveň podľa
čl. 27 ods. 1 a 2 a na rozvoj osobnosti v čo najväčšej miere podľa čl. 29 Dohovoru o
právach dieťaťa. Porušenie označených práv sťažovateľka zakladá na totožných
argumentoch ako sťažovateľ. Zvýrazňuje jej nevypočutie v konaní pred krajským
súdom, neprítomnosť kolízneho opatrovníka na pojednávaní krajského súdu a dodáva:
,,Záujem sťažovateľky v druhom rade bol porušený postupom krajského súdu tým, že dospel
k svojmu rozhodnutiu o zverení do osobnej starostlivosti bez toho, aby vychádzal zo svojho
skutkového zistenia, aby mal vôbec dostatočne zistený skutkový stav, tým, že neprihliadol na
všetky vykonané dôkazy a nevykonal všetky navrhnuté dôkazy dôležité z hľadiska zistenia
skutkového stavu. Krajský súd v odôvodnení rozsudku týkajúceho sa určenia výživného
uviedol, že dieťa má podľa § 62 ods. 2 druhá veta Zákona o rodine právo podieľať sa na
životnej úrovni rodičov. Toto právo dieťaťa pritom vôbec nebral na zreteľ pri rozhodovaní o
zverení sťažovateľky v druhom rade do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, hoci z
hľadiska záujmu sťažovateľky v druhom rade by bolo prínosnejšie podieľať sa na životnej
úrovni rodičov priamo a nie sprostredkovane prostredníctvom výživného, ktoré sa poskytuje
k rukám rodiča. Súd neprihliadol na zistenia znalca PhDr. I. O. a psychologičky PhDr. Z.
B., týkajúce sa osobnosti a schopností sťažovateľky v druhom rade, ďalej neporovnal
podmienky na rozvoj jej osobnosti, nadania a rozumových a fyzických schopností v
základných školách, na jednej strane v neplnoorganizovanej základnej školy v L. a druhej
strane v plnoorganizovanej základnej škole v H. V odôvodnení rozsudku sa akákoľvek
zmienka o odlišných podmienkach v jednotlivých školách vôbec nenachádza.“
7. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že jeho označené
práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 6 ods. 1, č. 8 ods. 1
a 2 a čl. 14 dohovoru a čl. 5 protokolu č. 7 k dohovoru boli porušené rozsudkom krajského
súdu a postupom okresného súdu pri výkone jeho uznesenia. Vo vzťahu k sťažovateľke
požaduje vysloviť porušenie jej práv podľa čl. 3 ods. 1, čl. 12, čl. 27 ods. 1 a 2 a čl. 29
Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom krajského súdu a postupom kolízneho opatrovníka.
Súčasne sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu, vrátil mu vec
na ďalšie konanie, priznal im primerané finančné zadosťučinenie (4 000 €, resp. 8 000 €)
a náhradu trov konania.
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti
namietajúcej porušenie základných práv a slobôd podľa ústavy) je rozhodnúť o prijatí
návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred
ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu
takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo
veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom krajského súdu
Ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti
(čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či
mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani
oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre
konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu
ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“
prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa
prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania,
keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol
(napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných
práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj
všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným
zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1
ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie
základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov
s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä
v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú
arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Z týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval
rozsudok krajského súdu.
11. Krajský súd zmenil rozsudok okresného súdu vo viacerých výrokoch – zverenie
do osobnej starostlivosti, výživné a styk. Podstata sťažnostných námietok sťažovateľa
smeruje proti (podľa jeho názoru) nesprávnemu rozhodnutiu krajského súdu o zverení
sťažovateľky do osobnej starostlivosti odporkyne. Ústavný súd sa preto oboznámil
s relevantnou časťou odôvodnenia rozsudku krajského súdu, v ktorej krajský súd po prepise
záverov dvoch znaleckých posudkov, výpovedí účastníkov, kolízneho opatrovníka a obsahu
listinných dôkazov uviedol:
Súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností musí prihliadať
predovšetkým na záujem maloletého dieťaťa a to najmä na jeho citové väzby a vývinové
potreby a stabilitu budúceho výchovného prostredia. Pritom musí byť rešpektované právo
maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom. Súd teda musí dbať na
to, aby sa zabezpečili čo najpriaznivejšie podmienky pre zdarný vývoj dieťaťa. Súd pritom
musí zohľadniť aj bytové pomery, zamestnanie, pracovný čas, zdravotný stav, charakterové
a morálne vlastnosti rodiča, ktorému dieťa zveruje do osobnej starostlivosti, aby bola
zabezpečená jeho riadna výchova. Takisto musí brať do úvahy vek a zdravotný stav dieťaťa,
jeho dochádzku do školy, denný režim a podobne.
Keďže v danom prípade každý z rodičov sa domáhal zverenia maloletej do svojej
osobnej starostlivosti a z vykonaného dokazovania priamo nevyplývali skutočnosti, ktoré by
bránili ktorémukoľvek z rodičov v starostlivosti o dieťa, v dôsledku čoho posúdenie tejto
otázky si vyžadovalo odborné znalosti, súd na zodpovedanie tejto otázky pribral do konania
znalca a následne dal vypracovať i kontrolný znalecký posudok. Závery oboch posudkov
boli v podstate zhodné, keď oba navrhli, aby maloletá N. na čas po rozvode manželstva bola
zverená do výchovy odporkyne. Znalci sa zhodli na tom, že obaja rodičia majú vhodné
osobnostné predpoklady na výchovu dieťaťa, ani u jedného z nich neboli zistené žiadne také
okolnosti, ktoré by bránili zvereniu dieťaťa do jeho starostlivosti. Na strane odporkyne
prevážilo podľa oboch posudkov v podstate to, že je emotívnejšia, citovejšia, spontánnejšia,
pričom dieťa vo veku maloletej N. potrebuje dostatok živej emočnej odozvy, aby sa dokázala
lepšie orientovať v rámci sociálnych vzťahov a toto jej dokáže lepšie poskytnúť práve
matka. Znalkyňa doc. H. pridáva, že dôležitú rolu zohráva tiež potreba identifikácie
maloletej so ženským rodom.
Odvolací súd potom, sledujúc najlepší záujem maloletej N., pri zohľadnení zákonnej
požiadavky uspokojenia jej citových väzieb a vývinových potrieb (§ 24 ods. 3 Zákona o
rodine), dospel k záveru, že je najvhodnejšie na čas po rozvode zveriť maloletú do osobnej
starostlivosti odporkyne. Odvolací súd je toho názoru, že výchova maloletej odporkyňou
spĺňa tiež požiadavku stability budúceho výchovného prostredia s poukazom na to, že
odporkyňa od rozchodu s navrhovateľom, má jeden stabilný partnerský vzťah. S poukazom
na uvedené závery bolo potom dôvodným, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v
časti, ktorou bola maloletá zverená do osobnej starostlivosti navrhovateľa, s použitím § 220
O. s. p. zmenil tak, že maloletú N. na čas po rozvode zveril do osobnej starostlivosti
odporkyne.“
12. Nevypočutie sťažovateľky a znalca na pojednávaní odvolacieho súdu tento
zdôvodnil takto:
Pred odvolacím súdom navrhovateľ navrhol, aby súd vo veci vypočul priamo
maloletú N., ktorú na pojednávanie priviedol. Odvolací súd tento dôkaz odmietol vykonať z
dôvodu, že maloletá bola v rámci konania opakovane - dvakrát vypočutá odborníkmi na
detskú psychológiu, pričom pri týchto vyšetreniach priamych i skrytých opakovane vyslovila
svoje názory, okrem toho s ňou hovoril i kolízny opatrovník. Odvolací súd bol pritom toho
názoru, že dieťa vo veku 6 rokov, vzhľadom na svoj vek a rozumovú vyspelosť, nie je
schopné samostatne vysloviť svoj názor, resp. ním deklarovaný názor, vzhľadom na vysokú
ovplyvniteľnosť dieťaťa v takomto veku, nemusí zobrazovať jeho skutočnú vôľu a dieťa v
takomto veku ani nedokáže zhodnotiť a vyhodnotiť komplexne všetky okolnosti potrebné pre
vytvorenie si vlastného názoru. Naviac na odvolacom pojednávaní sa nezúčastnil kolízny
opatrovník a odvolací súd bol toho názoru, že i za tejto situácie by bol výsluch dieťaťa tak
nízkeho veku pre dieťa frustrujúcím a traumatizujúcim, pričom by nepriniesol relevantné
výsledky. Preto súd tento navrhovateľom navrhnutý dôkaz nevykonal.
Rovnako odvolací súd nevykonal ďalší dôkaz navrhnutý navrhovateľom a to priamy
osobný výsluch znalca na pojednávaní. Vzhľadom na to, že prvý znalecký posudok i
kontrolný znalecký posudok dospeli k zhodným záverom, a to na základe v podstatnom
zhodných zistení, za použitia i rozdielnych vyšetrovacích metód, odvolací súd bol toho
názoru, že v danom prípade bolo namieste uspokojiť sa s písomným posudkom znalca, s
poukazom na § 127 ods. 1 veta štvrtá O. s. p. i zásadu hospodárnosti súdneho konania.“
13. Jadro sťažnostných námietok v tomto smere predstavujú úvahy sťažovateľa
o tom, že krajský súd nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy, na niektoré predložené
listinné dôkazy vôbec neprihliadol a niektoré ním navrhované dôkazy nevykonal. Konanie
o rozvod manželstva je ex lege spojené s konaním o úprave pomerov manželov k maloletým
deťom na čas po rozvode (§ 113 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). Ak obaja z rodičov
majú záujem o zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti, je povinnosťou súdu pri
rozhodovaní vychádzať zo zákonných mantinelov upravených § 24 ods. 3 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“). V zmysle uvedeného
zákonného ustanovenia sa v rámci záujmov maloletého dieťaťa zvýrazňujú najmä
nemateriálne kritériá - citové väzby, vývinové potreby a stabilita budúceho výchovného
prostredia. Napriek tomu, že rozhodnutie patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu,
tento pri rozhodovaní spravidla vychádza najmä zo stanoviska kolízneho opatrovníka
(ktorého zákonnou povinnosťou je chrániť záujmy maloletého) a zo záverov znaleckého
posudku z odvetvia klinickej psychológie detí.
14. V predmetnom konaní boli v štádiu odvolacieho konania vyhotovené dva
znalecké posudky znalcov z uvedeného odvetvia, pričom vypracovaním kontrolného
znaleckého posudku bol súdom poverený Z. v B. Úlohou znalcov bolo o. i. uviesť, ktorému
z rodičov navrhujú maloletú zveriť do osobnej starostlivosti. Znalci vykonali šetrenia tak
maloletej, ako aj obidvoch rodičov, pričom dospeli k zhodným záverom – navrhli dieťa
zveriť do osobnej starostlivosti matky s pomerne široko navrhovaným stykom sťažovateľa
s maloletou. V zmysle zhodných záverov znalcov obaja rodičia majú vhodné osobnostné
predpoklady na výchovu dieťaťa a u nikoho z nich neboli zistené okolnosti brániace
zvereniu dieťaťa do osobnej starostlivosti. Za tejto situácie konajúci krajský súd musel
,,zvoliť“, u ktorého z rodičov budú lepšie zabezpečené záujmy maloletého dieťaťa. Zhodné
závery znaleckého posudku a kontrolného znaleckého posudku vzal krajský súd za
východisko svojho rozhodnutia o zverení maloletej do osobnej starostlivosti matky. Ako
zvýraznil aj v odôvodnení napadnutého rozsudku, zohľadnil najmä uspokojovanie jej
citových väzieb a vývinových potrieb, ako aj stabilitu výchovného prostredia.
15. Z pohľadu možného zásahu ústavného súdu do rozsudku krajského súdu treba
zvýrazniť, že tento dal sťažovateľovi jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na to, prečo a z akých
dôvodov zveril maloletú na čas po rozvode do osobnej starostlivosti matky. Odôvodnenie
rozsudku krajského súdu v tejto časti vychádza zo zisteného skutkového stavu, ktorého
subsumpcia pod príslušné ustanovenia zákona o rodine nevykazuje možné vybočenie z ich
účelu. Podľa ústavného súdu postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho
záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny,
a ani za taký, ktorým by bol popretý účel a význam tých ustanovení zákona o rodine, ktoré
boli právnym základom rozhodnutia súdu. Odpoveď krajského súdu považuje ústavný súd
za ústavne akceptovateľnú, pričom možno uviesť, že práve opačný záver, t. j. prípadné
zverenie maloletej do osobnej starostlivosti sťažovateľa, by vzhľadom na odlišné
odporúčania dvoch znalcov (z toho jedného znaleckého ústavu) vyvolávalo možné otázniky.
Samotná skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje
a domnieva sa, že v jeho osobnej starostlivosti by boli lepšie zabezpečené záujmy maloletej,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu
svojím vlastným (m. m. I. ÚS 417/08). Sťažovateľ má v dôsledku výroku rozsudku o styku
s maloletou vytvorené zároveň reálne (nie len iluzórne) možnosti spolupôsobiť na jej
výchove, a tým prispievať k uspokojovaniu jej oprávnených potrieb a záujmov.
16. Námietka sťažovateľa o nevykonaní ním navrhnutých dôkazov (výsluch znalca,
výsluch maloletej) tiež nie je dôvodná. Zásah do práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru by v tejto súvislosti bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver
všeobecného súdu o nevykonaní navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala
by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania
a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol
účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní
(I. ÚS 350/08). Konanie všeobecných súdov v právnej veci sťažovateľa však takéto vady
nevykazuje. Ako je už uvedené, krajský súd primerane a rozumne zdôvodnil nevykonanie
týchto dôkazov. Vo vzťahu k výsluchu maloletej vychádzal z toho, že jej názor na vec bol
priamo aj skryto zisťovaný odborníkmi na psychológiu, ktorí v tomto smere nedospeli
k rozdielnym záverom. Ústavný súd sa však stotožňuje aj so záverom krajského súdu
o možnom frustrujúcom a traumatizujúcom zážitku pre maloletú v prípade jej výsluchu
v pojednávacej miestnosti, čo by mohlo byť zvýraznené aj antagonistickou pozíciou
účastníkov a ich právnych zástupcov. Úvahe krajského súdu o nevypočutí znalca tiež
nechýba racionálna úvaha, keďže vo veci boli vypracované dva znalecké posudky
s rovnakými závermi, a teda v zásade neboli rozpory, ktoré by bolo potrebné odstraňovať
výsluchom znalca.
17. K námietke sťažovateľa o nevyhodnotení niektorých listinných dôkazov ústavný
súd uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva
(ďalej len ,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať
dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra
ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Higgins c. Francúzsko z 19. februára
1998). Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd vo veci sťažovateľa
vykonal a vyhodnotil všetky dôkazy nevyhnutné pre to, aby mohol vo veci spravodlivo
a zákonne rozhodnúť. Osobitne možno zvýrazniť, že listinné dôkazy (list Mesta H., list
hlavného kontrolóra M. H. či vysvedčenie o štátnej rigoróznej skúške) v zásade neboli pre
vec natoľko relevantné, že by mohli vyvrátiť zhodné závery znaleckých posudkov.
18. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti v tomto smere nezistil ani len potenciálne porušenie označených práv
sťažovateľa rozsudkom krajského súdu, ktorého reálnosť by mohol preskúmať po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08) a preto bola
sťažnosť v tejto časti odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.
19. K namietanému porušeniu práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 14
dohovoru a čl. 5 protokolu č. 7 rozsudkom krajského súdu
Podľa čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu
na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie,
národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod
alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo
znevýhodňovať. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto
Dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je
pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný
alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné
postavenie. Ako už opakovane konštatoval ústavný súd, uvedené ustanovenia majú
všeobecný, deklaratórny charakter, a nie charakter základného práva, ktorého ochrany by sa
bolo možné domáhať v konaní pred ústavným súdom. Ich použitia sa možno dovolávať len
v spojení s ochranou konkrétneho základného práva (napr. I. ÚS 17/99).
20. Sťažovateľ namieta diskrimináciu podľa pohlavia (dcéra - matka), majetku
(jeho príjmové a majetkové pomery nebral súd do úvahy pri zverení dieťaťa odporkyni, ale
pri určení výživného na ne prihliadal) a podľa veku (súd diskriminačne poukázal na jeho
vyšší vek). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že z odôvodnenia rozsudku
krajského súdu jasne vyplýva, že ani vek sťažovateľa ani jeho príjmové a majetkové pomery
neboli určujúce pre zverenie sťažovateľky do osobnej starostlivosti matky. Súd prihliadal
najmä na nemateriálne kritéria a len okrajovo poukázal na záver znalkyne o potrebe
identifikácie sa maloletej so ženským rodom. Predmetom rozhodovania ústavného súdu bol
len rozsudok krajského súdu (a nie závery znalcov), vo vzťahu ku ktorému ústavný súd
nezistil, že by tento postupoval smerom k sťažovateľovi diskriminačne.
21. Princíp rovnosti práv a povinností manželov k deťom pri rozvode (čl. 5 protokolu
č. 7) nemožno chápať tak, že by zverením dieťaťa jednému z rodičov na čas po rozvode
došlo k jeho porušeniu. Uvedený článok totiž nevylučuje, aby štáty prijali opatrenia, ktoré
sú v záujme detí, pričom za uvedené opatrenie možno považovať aj zverenie dieťaťa na čas
po rozvode do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, spravidla spolu so zachovaním
práva druhého rodiča stýkať sa s dieťaťom (k čomu došlo aj u sťažovateľa). Aj v tomto
smere je teda sťažnosť zjavne neopodstatnená, čo bolo dôvodom jej odmietnutia.
22. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom
okresného súdu pri výkone jeho uznesenia sp. zn. 4 P 19/2009 zo 4. marca 2009
Podľa tvrdení sťažovateľa skutočnosti zakladajúce zásah do jeho práv podľa čl. 19
ods. 1 a 2 ústavy a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru nastali 13. marca 2009 (vstup vyššej súdnej
úradníčky v sprievode príslušníkov Policajného zboru do jeho ambulancie) a 3. apríla 2009
(násilný vstup viacerých osôb do jeho obydlia odvysielaný aj v TV M.). Z obsahu sťažnosti
vyplýva, že sťažovateľ sa o týchto tvrdených zásahoch do jeho označených práv dozvedel
bezprostredne potom, ako nastali. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť
možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia
alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta
odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Sťažnosť
podaná na poštovú prepravu 30. augusta 2010 bola nepochybne podaná po uplynutí
zákonnej lehoty na jej podanie, čo bolo zároveň dôvodom jej odmietnutia v tejto časti.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu sťažnosť nemožno považovať za časovo
neobmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti (napr. I. ÚS 22/02), pričom ústavný
súd rovnako vyslovil, že nedodržanie zákonnej lehoty na podanie sťažnosti je zákonom
ustanoveným dôvodom na jej odmietnutie ako oneskorene podanej (IV. ÚS 28/02),
a zároveň uviedol, že ide o takú lehotu, ktorú nemožno predĺžiť ani nemožno odpustiť jej
zmeškanie (I. ÚS 84/02, IV. ÚS 36/03).
23. K namietanému porušeniu práv sťažovateľky na ochranu záujmu dieťaťa
podľa čl. 3 ods. 1, na slobodné vyjadrenie názoru dieťaťa podľa čl. 12, na potrebnú
životnú úroveň podľa čl. 27 ods. 1 a 2 a na rozvoj osobnosti v čo najväčšej miere podľa
čl. 29 Dohovoru o právach dieťaťa
Ústavný súd v tomto smere predovšetkým uvádza, že sťažovateľka nie je v konaní
riadne zastúpená. splnomocnenie na jej zastupovanie v konaní pred ústavným súdom udelil
advokátovi sťažovateľ ako jej zákonný zástupca. Podľa § 31 ods. 2 zákona o rodine však
žiadny z rodičov nemôže zastupovať svoje maloleté dieťa, ak ide o právne úkony, pri
ktorých by mohlo dôjsť k rozporu záujmov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom; v takom
prípade súd ustanoví maloletému dieťaťu opatrovníka, ktorý ho bude v konaní alebo pri
určitom právnom úkone zastupovať (ďalej len ,,kolízny opatrovník“). Nedostatok riadneho
zastúpenia jej síce odstrániteľný nedostatok v konaní pred ústavným súdom, avšak
vzhľadom na ďalej uvedené ústavný súd ustanovenie kolízneho opatrovníka považoval za
bezpredmetné.
24. Keďže o úprave pomerov k maloletej sťažovateľke rozhodoval všeobecný súd
v riadnom občianskom súdnom konaní, k porušeniu označených práv dieťaťa
garantovaných Dohovorom o právach dieťaťa by mohlo dôjsť len za situácie, ak by tento
súčasne porušil ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru (II. ÚS 78/05). K tomu však rozsudkom krajského súdu nedošlo (body 13
až 18 odôvodnenia tohto uznesenia). Na druhej strane novšia judikatúra ústavného súdu už
smeruje aj k posudzovaniu namietaného porušenia hmotných práv (kam patria aj označené
práva) rozhodnutím všeobecného súdu (IV. ÚS 360/09, III. ÚS 196/08, II. ÚS 111/08,
I. ÚS 131/09 a pod.). V súvislosti s tvrdeným zásahom do označených práv sťažovateľky
však ústavný súd konštatuje, že (i) krajský súd, ako uviedol v odôvodnení svojho rozsudku,
prioritne chránil záujem maloletej sťažovateľky, (ii) pri rozhodovaní vychádzal aj z jej
priamo a skryto prejaveného názoru pred znalcami, (iii) a vychádzajúc z obsahu príloh
k sťažnosti nemožno uvažovať o tom, že zverenie sťažovateľky do osobnej starostlivosti
matky za súčasnej úpravy styku sťažovateľa s ňou a určenia jeho vyživovacej povinnosti jej
nezabezpečí právo na potrebnú životnú úroveň a na rozvoj osobnosti v čo najväčšej miere.
25. Posúdenie uvedených otázok nepatrí do právomoci ústavného súdu, pretože
všetky tieto garantované práva sťažovateľky mal zohľadniť vo svojom rozhodnutí krajský
súd. Jeho rozhodnutie vychádzajúce zo zhodných záverov znaleckých posudkov však ani
v tomto smere nevykazuje žiadne pochybnosti ústavnoprávnej relevancie, ktorých reálnosť
by sa mohla posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto sťažnosť aj
vo vzťahu k sťažovateľke odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
26. K porušeniu označených práv postupom kolízneho opatrovníka malo dôjsť tým,
že tento nebol prítomný na jednom pojednávaní krajského súdu, a tým, že odmietol zisťovať
názor sťažovateľky vo veci, ktorá sa jej týka, čím nechránil jej záujmy. Z obsahu
odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že kolízny opatrovník vykonal šetrenie
v domácnostiach obidvoch rodičov sťažovateľky a potom, keď zistil, že dohoda o úprave
pomerov k sťažovateľke medzi rodičmi nie je možná, navrhol ustanovenie znalca a následne
so súdom spolupracoval v rámci vyjadrení k znaleckým posudkom. S jeho neúčasťou na
pojednávaní odvolacieho súdu a možnom zásahu do práv sťažovateľky mal zákonnú
právomoc vysporiadať sa v rámci skúmania podmienok konania (resp. pojednávania)
samotný odvolací súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu (čl. 127 ods. 1 ústavy). Tu je
však potrebné uviesť, že otázka, či kolízny opatrovník riadne hájil záujmy dieťaťa, nie je
redukovateľná len na jeho účasť na tom-ktorom pojednávaní, ale je potrebné skúmať jeho
pôsobenie v prospech záujmov dieťaťa v celom súdnom konaní. Z obsahu sťažnosti a príloh
k nej pripojených ani v tomto smere nevyplývajú relevantné pochybnosti.
27. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi
sťažovateľov (zrušenie rozsudku krajského súdu, primerané finančné zadosťučinenie
a náhrada trov konania), ktoré sú viazané na to, že sťažnosti bolo vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. februára 2011