Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 57/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. V. B. a N. B., obaja bytom H., zastúpených

advokátom JUDr. R. J., N., ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1, a 2 a a 2 , práv podľa

ods. 1, čl. 14 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

práva podľa čl. 5 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a práv podľa čl. 3 ods. 1, čl. 12, čl. 27 ods. 1 a 2 a čl. 29 Dohovoru o právach dieťaťa

rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 30. júna 2010, postupom

Okresného súdu Piešťany pri výkone uznesenia sp. zn. zo 4. marca 2009

a postupom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Piešťanoch, detašované pracovisko

Hlohovec, a takto

rozhodol:

Sťažnosť MUDr. V. B. a N. B. v celosti o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra

2010 doručená sťažnosť MUDr. V. B. (ďalej len „sťažovateľ“) a N. B. (ďalej len

„sťažovateľka“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojich

základných práv podľa , a 2 a a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 14 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva podľa čl. 5

Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„protokol č. 7“) a práv podľa čl. 3 ods. 1, čl. 12, čl. 27 ods. 1 a 2 a čl. 29 Dohovoru

o právach dieťaťa rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 30. júna 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“), postupom

Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) pri výkone uznesenia sp. zn.

zo 4. marca 2009 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) a postupom Úradu

práce, sociálnych vecí a rodiny v Piešťanoch, detašované pracovisko Hlohovec (ďalej len

„kolízny opatrovník“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol v procesnom postavení

navrhovateľa účastníkom konania o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov

k maloletej sťažovateľke. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 10. apríla

2008 bolo manželstvo sťažovateľa s odporkyňou A. B. rozvedené, a súd schválil rodičovskú

dohodu, v zmysle ktorej bola sťažovateľka zverená na čas po rozvode do osobnej

starostlivosti sťažovateľa. Okresný súd svojím rozsudkom priznal obidvom rodičom právo

zastupovať sťažovateľku a spravovať jej majetok, odporkyňu zaviazal prispievať na jej

výživu sumou 702 Sk mesačne, upravil styk odporkyne so sťažovateľkou, sťažovateľa

zaviazal riadne pripraviť sťažovateľku na styk s odporkyňou a žiadnemu z účastníkov

nepriznal náhradu trov konania. Na odvolanie odporkyne o veci rozhodoval krajský súd,

ktorý rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou zmenil rozsudok okresného súdu

v napadnutej časti o úprave práv a povinností účastníkov k sťažovateľke. Krajský súd

sťažovateľku zveril do osobnej starostlivosti odporkyne, obidvom rodičom priznal právo

zastupovať sťažovateľku a spravovať jej majetok, rozhodol o dlžnom, ako aj bežnom

výživnom, upravil styk sťažovateľa so sťažovateľkou, odporkyňu zaviazal riadne pripraviť

sťažovateľku na styk so sťažovateľom a pripravenú odovzdať, sťažovateľa zaviazal

sťažovateľku v stanovenom čase vyzdvihnúť a vrátiť, upravil vzájomnú notifikačnú

povinnosť účastníkov, rozhodol o náhrade trov konania štátu a účastníkom náhradu trov

nepriznal.

3. Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie

podľa dohovoru a základného práva na súdnu ochranu podľa

došlo tým, že krajský súd zveril maloletú sťažovateľku do starostlivosti matky, pričom pri

rozhodovaní prihliadal iba na závery dvoch vyhotovených znaleckých posudkov.

Sťažovateľ uvádza, že ,,Krajský súd napríklad neporovnal, u ktorého rodiča bude mať

maloletá N. lepšie podmienky na bývanie a tým i na prípravu na vyučovanie do školy;

neporovnal, ktorý z rodičov má stabilnejšie zamestnanie, neporovnal vhodnosť pracovného

času rodičov z hľadiska zabezpečenia osobnej starostlivosti o maloletú, ako aj zabezpečenia

voľnočasových aktivít maloletej, neporovnal vzdelanie, charakterové a morálne vlastnosti

rodičov, napriek listinným dôkazom predloženým za účelom preukázania charakterových a

morálnych vlastností otca maloletej (napr. vyjadrenie mesta H.), pričom k niektorým

nezaujal vôbec žiadne stanovisko; nevyhodnotil, ktorý z rodičov môže lepšie zabezpečiť

zdravotnú starostlivosť pre maloletú; nevyhodnotil u ktorého rodiča má maloletá lepšie

podmienky pre dochádzku do školy; neporovnal základné školy v H. a v L.

(neplnoorganizovaná - malotriedna základná škola); neporovnal možnosti rodičov pre

materiálne zabezpečenie maloletej a napr. aj štýl života rodiča (fajčenie, sklon k požívaniu

alkoholických nápojov, návšteva zariadení a pod.), ktorý výraznou mierou ovplyvňuje

výchovu dieťaťa a podobne. V intenciách nedostatočného hodnotenia znaleckých posudkov

sa krajský súd nevyrovnal so vzájomne si odporujúcimi zisteniami o osobnostných

charakteristikách sťažovateľa v prvom rade uvedených v znaleckých posudkoch a tiež so

vzájomne si odporujúcimi zisteniami o vzájomných vzťahoch sťažovateľa v prvom rade a

maloletej obsiahnutých v znaleckých posudkoch.“. Ďalej sťažovateľ vytýka krajskému

súdu, že nevykonal doplňujúci výsluch znalca, na ním predložené listinné dôkazy vôbec

nezareagoval a odmietol vypočuť ako svedka maloletú sťažovateľku a jeho matku (starú

matku sťažovateľky).

4. K porušeniu zákazu diskriminácie podľa pohlavia, majetku a iného postavenia

v zmysle a 2 , dohovoru a princípu rovnosti medzi

manželmi podľa čl. 5 protokolu č. 7 došlo podľa sťažovateľa tým, krajský súd si osvojil

názor znalkyne: „Vzhľadom k veku dieťaťa, kedy je prioritné jeho uspokojovanie

emocionálnych potrieb a blízkosť matky, ale aj z hľadiska psychologickej požiadavky

akceptovať rovnosť pohlaví pri zverení dieťaťa po rozvode, navrhujem na čas po rozvode

zveriť dieťa – N. - matke. Rovnosť pohlaví - dievčatá matkám — je žiaduca pre rozvoj

identity dieťaťa, jeho chápanie totožnosti ženskej či mužskej. Identifikácia so ženským

rodom predpokladá stereotyp dievčenskej role s vlastnosťami empatie, láskavosti, citlivosti,

jemnosti aj s dôrazom na úpravu zovňajšku.“ Podľa sťažovateľa sa krajský súd ,,... ale

nevyrovnal ani so všeobecnosťou zdôvodnenia odporúčania znalkyne, teda že odporúčanie

znalkyne zveriť maloletú do starostlivosti matky nevychádza z konkrétnych zistení

obsiahnutých v znaleckom posudku, čiže sa neopiera o konkrétne osobnostné predpoklady

matky maloletej N., ale má výlučne všeobecný charakter, teda znalkyňa odporúča zveriť

dieťa matke, ako osobe ženského pohlavia, pričom znak pohlavia navyše znalkyňa osobitne

zdôrazňuje. Podľa tohto krajským súdom akceptovaného názoru v prípade šesťročného

dieťaťa je prioritné emocionálne uspokojovanie jeho potrieb a blízkosť, ktoré podľa názoru

súdu lepšie dokáže zabezpečiť matka, ale ako osoba ženského pohlavia, nie ako konkrétna

osoba, ktorá je matkou maloletej N. a rovnako podľa názoru krajského súdu rovnaké

emocionálne uspokojovanie potrieb šesťročného dieťaťa nemôže zabezpečiť otec ako osoba

mužského pohlavia, nie ako konkrétna osoba, ktorá je otcom maloletej N.“. Obdobné

stanovisko sťažovateľ prezentoval aj vo vzťahu ku kontrolnému znaleckému posudku.

K porušeniu zákazu diskriminácie podľa veku podľa názoru sťažovateľa došlo tým,

že krajský súd si osvojil názor znalkyne, že „V rámci iných dôležitých zistení znalkyňa

poukázala na to, že N. bude o 6 - 7 rokov v citlivom období dospievania a otec prekročí vek

50 rokov. V šiestom decéniu života je príznačná kríza stredného a staršieho veku.

Dospievajúce dievča je pritom emočne labilné, introvertné, zraniteľné, vzťahovačné a hľadá

možnosti vytvárania vlastnej identity u matky. Muži v tomto veku sú už zvyčajne starí

otcovia. Táto dispozícia je z psychologického hľadiska nevýhodná.“.

5. Právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu

mena, právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného

života a právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života sťažovateľa malo byť

porušené protizákonným postupom okresného súdu pri výkone jeho uznesenia: ,,... vyššia

súdna úradníčka sa dňa 13. 3. 2009 za prítomnosti dvoch príslušníkov Policajného zboru

domáhala vydania maloletej N. do jej rúk. O takomto postupe sťažovateľ nebol vopred

upozornený. Vstup na miesto výkonu práce sťažovateľa v prvom rade a to v čase výkonu

jeho pracovnej činnosti, počas ktorého sa nachádzal v ambulancii sťažovateľa v prvom rade

pacient v anestéze, si uvedené tri osoby vynútili výzvou „Okamžite otvorte!" Opakovane sa

vyššia súdna úradníčka dňa 3. 4. 2009 za prítomnosti príslušníkov OO PZ Hlohovec,

pracovníčky Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Piešťanoch a ďalších osôb pokúšali o

výkon citovaného uznesenia takým spôsobom, že za prítomnosti televízie ... a niekoľko

desiatok neznámych ľudí násilne (pomocou vylomenia zámky) vnikli do domu sťažovateľa s

odvolaním sa na zabezpečenie výkonu rozhodnutia Okresného súdu Piešťany. Priebeh tohto

incidentu bol odvysielaný v Televíznych novinách M. o 19:30 s mottom „Aj tak sa dá dostať

do domu exmanžela." Tieto priebehy výkonu rozhodnutia Okresného súdu Piešťany boli

namietané v sťažnosti adresovanej predsedníčke Okresného súdu Piešťany a následne v

sťažnosti zo dňa 21. 5. 2009 adresovanej predsedníčke Krajského súdu v Trnave s

odvolaním sa na to, že súd vo veci výkonu rozhodnutia nepostupuje zákonným spôsobom

nakoľko nebol dodržaný postup uvedený v a a s odvolaním sa na to, že nie

je zachovaná dôstojnosť súdneho konania. Obe sťažnosti boli odmietnuté.

Porušenie práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na

ochranu menu nastalo aj postupom krajského súdu, tým, že si osvojil stanovisko znaleckého

ústavu, ktorým bolo subjektívne hodnotenie správania sťažovateľa v prvom rade zo strany

znalkyne doc. H. vyhodnotené ako prínos, ako aj tým, že krajský súd sa vôbec nezaoberal

dehonestujúcimi vyjadreniami odporkyne v konaní.“

6. Rozsudkom krajského súdu a postupom kolízneho opatrovníka v predmetnom

konaní mali byť porušené práva sťažovateľky na ochranu záujmu dieťaťa podľa čl. 3 ods. 1,

na slobodné vyjadrenie názoru dieťaťa podľa čl. 12, na potrebnú životnú úroveň podľa

čl. 27 ods. 1 a 2 a na rozvoj osobnosti v čo najväčšej miere podľa čl. 29 Dohovoru o

právach dieťaťa. Porušenie označených práv sťažovateľka zakladá na totožných

argumentoch ako sťažovateľ. Zvýrazňuje jej nevypočutie v konaní pred krajským

súdom, neprítomnosť kolízneho opatrovníka na pojednávaní krajského súdu a dodáva:

,,Záujem sťažovateľky v druhom rade bol porušený postupom krajského súdu tým, že dospel

k svojmu rozhodnutiu o zverení do osobnej starostlivosti bez toho, aby vychádzal zo svojho

skutkového zistenia, aby mal vôbec dostatočne zistený skutkový stav, tým, že neprihliadol na

všetky vykonané dôkazy a nevykonal všetky navrhnuté dôkazy dôležité z hľadiska zistenia

skutkového stavu. Krajský súd v odôvodnení rozsudku týkajúceho sa určenia výživného

uviedol, že dieťa má podľa § 62 ods. 2 druhá veta Zákona o rodine právo podieľať sa na

životnej úrovni rodičov. Toto právo dieťaťa pritom vôbec nebral na zreteľ pri rozhodovaní o

zverení sťažovateľky v druhom rade do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, hoci z

hľadiska záujmu sťažovateľky v druhom rade by bolo prínosnejšie podieľať sa na životnej

úrovni rodičov priamo a nie sprostredkovane prostredníctvom výživného, ktoré sa poskytuje

k rukám rodiča. Súd neprihliadol na zistenia znalca PhDr. I. O. a psychologičky PhDr. Z.

B., týkajúce sa osobnosti a schopností sťažovateľky v druhom rade, ďalej neporovnal

podmienky na rozvoj jej osobnosti, nadania a rozumových a fyzických schopností v

základných školách, na jednej strane v neplnoorganizovanej základnej školy v L. a druhej

strane v plnoorganizovanej základnej škole v H. V odôvodnení rozsudku sa akákoľvek

zmienka o odlišných podmienkach v jednotlivých školách vôbec nenachádza.“

7. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že jeho označené

práva podľa , a 2 a a 2 , , č. 8 ods. 1

a 2 a čl. 14 dohovoru a čl. 5 protokolu č. 7 k dohovoru boli porušené rozsudkom krajského

súdu a postupom okresného súdu pri výkone jeho uznesenia. Vo vzťahu k sťažovateľke

požaduje vysloviť porušenie jej práv podľa čl. 3 ods. 1, čl. 12, čl. 27 ods. 1 a 2 a čl. 29

Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom krajského súdu a postupom kolízneho opatrovníka.

Súčasne sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu, vrátil mu vec

na ďalšie konanie, priznal im primerané finančné zadosťučinenie (4 000 €, resp. 8 000 €)

a náhradu trov konania.

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti

namietajúcej porušenie základných práv a slobôd podľa ) je rozhodnúť o prijatí

návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred

ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu

takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo

veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti

( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či

mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani

oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre

konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“

prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa

prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania,

keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol

(napr. , ), že ochrana , prípadne dohovorom garantovaných

práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj

všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným

zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom (

). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie

základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov

s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä

v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

, , ). Z týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval

rozsudok krajského súdu.

11. Krajský súd zmenil rozsudok okresného súdu vo viacerých výrokoch – zverenie

do osobnej starostlivosti, výživné a styk. Podstata sťažnostných námietok sťažovateľa

smeruje proti (podľa jeho názoru) nesprávnemu rozhodnutiu krajského súdu o zverení

sťažovateľky do osobnej starostlivosti odporkyne. Ústavný súd sa preto oboznámil

s relevantnou časťou odôvodnenia rozsudku krajského súdu, v ktorej krajský súd po prepise

záverov dvoch znaleckých posudkov, výpovedí účastníkov, kolízneho opatrovníka a obsahu

listinných dôkazov uviedol:

Súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností musí prihliadať

predovšetkým na záujem maloletého dieťaťa a to najmä na jeho citové väzby a vývinové

potreby a stabilitu budúceho výchovného prostredia. Pritom musí byť rešpektované právo

maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom. Súd teda musí dbať na

to, aby sa zabezpečili čo najpriaznivejšie podmienky pre zdarný vývoj dieťaťa. Súd pritom

musí zohľadniť aj bytové pomery, zamestnanie, pracovný čas, zdravotný stav, charakterové

a morálne vlastnosti rodiča, ktorému dieťa zveruje do osobnej starostlivosti, aby bola

zabezpečená jeho riadna výchova. Takisto musí brať do úvahy vek a zdravotný stav dieťaťa,

jeho dochádzku do školy, denný režim a podobne.

Keďže v danom prípade každý z rodičov sa domáhal zverenia maloletej do svojej

osobnej starostlivosti a z vykonaného dokazovania priamo nevyplývali skutočnosti, ktoré by

bránili ktorémukoľvek z rodičov v starostlivosti o dieťa, v dôsledku čoho posúdenie tejto

otázky si vyžadovalo odborné znalosti, súd na zodpovedanie tejto otázky pribral do konania

znalca a následne dal vypracovať i kontrolný znalecký posudok. Závery oboch posudkov

boli v podstate zhodné, keď oba navrhli, aby maloletá N. na čas po rozvode manželstva bola

zverená do výchovy odporkyne. Znalci sa zhodli na tom, že obaja rodičia majú vhodné

osobnostné predpoklady na výchovu dieťaťa, ani u jedného z nich neboli zistené žiadne také

okolnosti, ktoré by bránili zvereniu dieťaťa do jeho starostlivosti. Na strane odporkyne

prevážilo podľa oboch posudkov v podstate to, že je emotívnejšia, citovejšia, spontánnejšia,

pričom dieťa vo veku maloletej N. potrebuje dostatok živej emočnej odozvy, aby sa dokázala

lepšie orientovať v rámci sociálnych vzťahov a toto jej dokáže lepšie poskytnúť práve

matka. Znalkyňa doc. H. pridáva, že dôležitú rolu zohráva tiež potreba identifikácie

maloletej so ženským rodom.

Odvolací súd potom, sledujúc najlepší záujem maloletej N., pri zohľadnení zákonnej

požiadavky uspokojenia jej citových väzieb a vývinových potrieb (§ 24 ods. 3 Zákona o

rodine), dospel k záveru, že je najvhodnejšie na čas po rozvode zveriť maloletú do osobnej

starostlivosti odporkyne. Odvolací súd je toho názoru, že výchova maloletej odporkyňou

spĺňa tiež požiadavku stability budúceho výchovného prostredia s poukazom na to, že

odporkyňa od rozchodu s navrhovateľom, má jeden stabilný partnerský vzťah. S poukazom

na uvedené závery bolo potom dôvodným, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v

časti, ktorou bola maloletá zverená do osobnej starostlivosti navrhovateľa, s použitím § 220

zmenil tak, že maloletú N. na čas po rozvode zveril do osobnej starostlivosti

odporkyne.“

12. Nevypočutie sťažovateľky a znalca na pojednávaní odvolacieho súdu tento

zdôvodnil takto:

Pred odvolacím súdom navrhovateľ navrhol, aby súd vo veci vypočul priamo

maloletú N., ktorú na pojednávanie priviedol. Odvolací súd tento dôkaz odmietol vykonať z

dôvodu, že maloletá bola v rámci konania opakovane - dvakrát vypočutá odborníkmi na

detskú psychológiu, pričom pri týchto vyšetreniach priamych i skrytých opakovane vyslovila

svoje názory, okrem toho s ňou hovoril i kolízny opatrovník. Odvolací súd bol pritom toho

názoru, že dieťa vo veku 6 rokov, vzhľadom na svoj vek a rozumovú vyspelosť, nie je

schopné samostatne vysloviť svoj názor, resp. ním deklarovaný názor, vzhľadom na vysokú

ovplyvniteľnosť dieťaťa v takomto veku, nemusí zobrazovať jeho skutočnú vôľu a dieťa v

takomto veku ani nedokáže zhodnotiť a vyhodnotiť komplexne všetky okolnosti potrebné pre

vytvorenie si vlastného názoru. Naviac na odvolacom pojednávaní sa nezúčastnil kolízny

opatrovník a odvolací súd bol toho názoru, že i za tejto situácie by bol výsluch dieťaťa tak

nízkeho veku pre dieťa frustrujúcím a traumatizujúcim, pričom by nepriniesol relevantné

výsledky. Preto súd tento navrhovateľom navrhnutý dôkaz nevykonal.

Rovnako odvolací súd nevykonal ďalší dôkaz navrhnutý navrhovateľom a to priamy

osobný výsluch znalca na pojednávaní. Vzhľadom na to, že prvý znalecký posudok i

kontrolný znalecký posudok dospeli k zhodným záverom, a to na základe v podstatnom

zhodných zistení, za použitia i rozdielnych vyšetrovacích metód, odvolací súd bol toho

názoru, že v danom prípade bolo namieste uspokojiť sa s písomným posudkom znalca, s

poukazom na veta štvrtá i zásadu hospodárnosti súdneho konania.“

13. Jadro sťažnostných námietok v tomto smere predstavujú úvahy sťažovateľa

o tom, že krajský súd nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy, na niektoré predložené

listinné dôkazy vôbec neprihliadol a niektoré ním navrhované dôkazy nevykonal. Konanie

o rozvod manželstva je ex lege spojené s konaním o úprave pomerov manželov k maloletým

deťom na čas po rozvode ( ). Ak obaja z rodičov

majú záujem o zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti, je povinnosťou súdu pri

rozhodovaní vychádzať zo zákonných mantinelov upravených § 24 ods. 3 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o rodine a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“). V zmysle uvedeného

zákonného ustanovenia sa v rámci záujmov maloletého dieťaťa zvýrazňujú najmä

nemateriálne kritériá - citové väzby, vývinové potreby a stabilita budúceho výchovného

prostredia. Napriek tomu, že rozhodnutie patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu,

tento pri rozhodovaní spravidla vychádza najmä zo stanoviska kolízneho opatrovníka

(ktorého zákonnou povinnosťou je chrániť záujmy maloletého) a zo záverov znaleckého

posudku z odvetvia klinickej psychológie detí.

14. V predmetnom konaní boli v štádiu odvolacieho konania vyhotovené dva

znalecké posudky znalcov z uvedeného odvetvia, pričom vypracovaním kontrolného

znaleckého posudku bol súdom poverený Z. v B. Úlohou znalcov bolo o. i. uviesť, ktorému

z rodičov navrhujú maloletú zveriť do osobnej starostlivosti. Znalci vykonali šetrenia tak

maloletej, ako aj obidvoch rodičov, pričom dospeli k zhodným záverom – navrhli dieťa

zveriť do osobnej starostlivosti matky s pomerne široko navrhovaným stykom sťažovateľa

s maloletou. V zmysle zhodných záverov znalcov obaja rodičia majú vhodné osobnostné

predpoklady na výchovu dieťaťa a u nikoho z nich neboli zistené okolnosti brániace

zvereniu dieťaťa do osobnej starostlivosti. Za tejto situácie konajúci krajský súd musel

,,zvoliť“, u ktorého z rodičov budú lepšie zabezpečené záujmy maloletého dieťaťa. Zhodné

závery znaleckého posudku a kontrolného znaleckého posudku vzal krajský súd za

východisko svojho rozhodnutia o zverení maloletej do osobnej starostlivosti matky. Ako

zvýraznil aj v odôvodnení napadnutého rozsudku, zohľadnil najmä uspokojovanie jej

citových väzieb a vývinových potrieb, ako aj stabilitu výchovného prostredia.

15. Z pohľadu možného zásahu ústavného súdu do rozsudku krajského súdu treba

zvýrazniť, že tento dal sťažovateľovi jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na to, prečo a z akých

dôvodov zveril maloletú na čas po rozvode do osobnej starostlivosti matky. Odôvodnenie

rozsudku krajského súdu v tejto časti vychádza zo zisteného skutkového stavu, ktorého

subsumpcia pod príslušné ustanovenia zákona o rodine nevykazuje možné vybočenie z ich

účelu. Podľa ústavného súdu postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho

záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny,

a ani za taký, ktorým by bol popretý účel a význam tých ustanovení zákona o rodine, ktoré

boli právnym základom rozhodnutia súdu. Odpoveď krajského súdu považuje ústavný súd

za ústavne akceptovateľnú, pričom možno uviesť, že práve opačný záver, t. j. prípadné

zverenie maloletej do osobnej starostlivosti sťažovateľa, by vzhľadom na odlišné

odporúčania dvoch znalcov (z toho jedného znaleckého ústavu) vyvolávalo možné otázniky.

Samotná skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje

a domnieva sa, že v jeho osobnej starostlivosti by boli lepšie zabezpečené záujmy maloletej,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným (m. m. ). Sťažovateľ má v dôsledku výroku rozsudku o styku

s maloletou vytvorené zároveň reálne (nie len iluzórne) možnosti spolupôsobiť na jej

výchove, a tým prispievať k uspokojovaniu jej oprávnených potrieb a záujmov.

16. Námietka sťažovateľa o nevykonaní ním navrhnutých dôkazov (výsluch znalca,

výsluch maloletej) tiež nie je dôvodná. Zásah do práv podľa a

ods. 1 dohovoru by v tejto súvislosti bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver

všeobecného súdu o nevykonaní navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala

by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania

a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol

účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní

(). Konanie všeobecných súdov v právnej veci sťažovateľa však takéto vady

nevykazuje. Ako je už uvedené, krajský súd primerane a rozumne zdôvodnil nevykonanie

týchto dôkazov. Vo vzťahu k výsluchu maloletej vychádzal z toho, že jej názor na vec bol

priamo aj skryto zisťovaný odborníkmi na psychológiu, ktorí v tomto smere nedospeli

k rozdielnym záverom. Ústavný súd sa však stotožňuje aj so záverom krajského súdu

o možnom frustrujúcom a traumatizujúcom zážitku pre maloletú v prípade jej výsluchu

v pojednávacej miestnosti, čo by mohlo byť zvýraznené aj antagonistickou pozíciou

účastníkov a ich právnych zástupcov. Úvahe krajského súdu o nevypočutí znalca tiež

nechýba racionálna úvaha, keďže vo veci boli vypracované dva znalecké posudky

s rovnakými závermi, a teda v zásade neboli rozpory, ktoré by bolo potrebné odstraňovať

výsluchom znalca.

17. K námietke sťažovateľa o nevyhodnotení niektorých listinných dôkazov ústavný

súd uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

(ďalej len ,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať

dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra

ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Higgins c. Francúzsko z 19. februára

1998). Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd vo veci sťažovateľa

vykonal a vyhodnotil všetky dôkazy nevyhnutné pre to, aby mohol vo veci spravodlivo

a zákonne rozhodnúť. Osobitne možno zvýrazniť, že listinné dôkazy (list Mesta H., list

hlavného kontrolóra M. H. či vysvedčenie o štátnej rigoróznej skúške) v zásade neboli pre

vec natoľko relevantné, že by mohli vyvrátiť zhodné závery znaleckých posudkov.

18. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti v tomto smere nezistil ani len potenciálne porušenie označených práv

sťažovateľa rozsudkom krajského súdu, ktorého reálnosť by mohol preskúmať po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , , ) a preto bola

sťažnosť v tejto časti odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

19. K namietanému porušeniu práv podľa a 2 ,

dohovoru a čl. 5 protokolu č. 7 rozsudkom krajského súdu

Podľa a 2 ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu

na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie,

národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod

alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo

znevýhodňovať. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto

Dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je

pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný

alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné

postavenie. Ako už opakovane konštatoval ústavný súd, uvedené ustanovenia majú

všeobecný, deklaratórny charakter, a nie charakter základného práva, ktorého ochrany by sa

bolo možné domáhať v konaní pred ústavným súdom. Ich použitia sa možno dovolávať len

v spojení s ochranou konkrétneho základného práva (napr. ).

20. Sťažovateľ namieta diskrimináciu podľa pohlavia (dcéra - matka), majetku

(jeho príjmové a majetkové pomery nebral súd do úvahy pri zverení dieťaťa odporkyni, ale

pri určení výživného na ne prihliadal) a podľa veku (súd diskriminačne poukázal na jeho

vyšší vek). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že z odôvodnenia rozsudku

krajského súdu jasne vyplýva, že ani vek sťažovateľa ani jeho príjmové a majetkové pomery

neboli určujúce pre zverenie sťažovateľky do osobnej starostlivosti matky. Súd prihliadal

najmä na nemateriálne kritéria a len okrajovo poukázal na záver znalkyne o potrebe

identifikácie sa maloletej so ženským rodom. Predmetom rozhodovania ústavného súdu bol

len rozsudok krajského súdu (a nie závery znalcov), vo vzťahu ku ktorému ústavný súd

nezistil, že by tento postupoval smerom k sťažovateľovi diskriminačne.

21. Princíp rovnosti práv a povinností manželov k deťom pri rozvode (čl. 5 protokolu

č. 7) nemožno chápať tak, že by zverením dieťaťa jednému z rodičov na čas po rozvode

došlo k jeho porušeniu. Uvedený článok totiž nevylučuje, aby štáty prijali opatrenia, ktoré

sú v záujme detí, pričom za uvedené opatrenie možno považovať aj zverenie dieťaťa na čas

po rozvode do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, spravidla spolu so zachovaním

práva druhého rodiča stýkať sa s dieťaťom (k čomu došlo aj u sťažovateľa). Aj v tomto

smere je teda sťažnosť zjavne neopodstatnená, čo bolo dôvodom jej odmietnutia.

22. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom

okresného súdu pri výkone jeho uznesenia sp. zn. zo 4. marca 2009

Podľa tvrdení sťažovateľa skutočnosti zakladajúce zásah do jeho práv podľa čl. 19

ods. 1 a 2 a a 2 dohovoru nastali 13. marca 2009 (vstup vyššej súdnej

úradníčky v sprievode príslušníkov Policajného zboru do jeho ambulancie) a 3. apríla 2009

(násilný vstup viacerých osôb do jeho obydlia odvysielaný aj v TV M.). Z obsahu sťažnosti

vyplýva, že sťažovateľ sa o týchto tvrdených zásahoch do jeho označených práv dozvedel

bezprostredne potom, ako nastali. Podľa sťažnosť

možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia

alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta

odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Sťažnosť

podaná na poštovú prepravu 30. augusta 2010 bola nepochybne podaná po uplynutí

zákonnej lehoty na jej podanie, čo bolo zároveň dôvodom jej odmietnutia v tejto časti.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu sťažnosť nemožno považovať za časovo

neobmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti (napr. ), pričom ústavný

súd rovnako vyslovil, že nedodržanie zákonnej lehoty na podanie sťažnosti je zákonom

ustanoveným dôvodom na jej odmietnutie ako oneskorene podanej (),

a zároveň uviedol, že ide o takú lehotu, ktorú nemožno predĺžiť ani nemožno odpustiť jej

zmeškanie (, ).

23. K namietanému porušeniu práv sťažovateľky na ochranu záujmu dieťaťa

podľa čl. 3 ods. 1, na slobodné vyjadrenie názoru dieťaťa podľa čl. 12, na potrebnú

životnú úroveň podľa čl. 27 ods. 1 a 2 a na rozvoj osobnosti v čo najväčšej miere podľa

čl. 29 Dohovoru o právach dieťaťa

Ústavný súd v tomto smere predovšetkým uvádza, že sťažovateľka nie je v konaní

riadne zastúpená. splnomocnenie na jej zastupovanie v konaní pred ústavným súdom udelil

advokátovi sťažovateľ ako jej zákonný zástupca. Podľa § 31 ods. 2 zákona o rodine však

žiadny z rodičov nemôže zastupovať svoje maloleté dieťa, ak ide o právne úkony, pri

ktorých by mohlo dôjsť k rozporu záujmov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom; v takom

prípade súd ustanoví maloletému dieťaťu opatrovníka, ktorý ho bude v konaní alebo pri

určitom právnom úkone zastupovať (ďalej len ,,kolízny opatrovník“). Nedostatok riadneho

zastúpenia jej síce odstrániteľný nedostatok v konaní pred ústavným súdom, avšak

vzhľadom na ďalej uvedené ústavný súd ustanovenie kolízneho opatrovníka považoval za

bezpredmetné.

24. Keďže o úprave pomerov k maloletej sťažovateľke rozhodoval všeobecný súd

v riadnom občianskom súdnom konaní, k porušeniu označených práv dieťaťa

garantovaných Dohovorom o právach dieťaťa by mohlo dôjsť len za situácie, ak by tento

súčasne porušil ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z a

ods. 1 dohovoru (). K tomu však rozsudkom krajského súdu nedošlo (body 13

až 18 odôvodnenia tohto uznesenia). Na druhej strane novšia judikatúra ústavného súdu už

smeruje aj k posudzovaniu namietaného porušenia hmotných práv (kam patria aj označené

práva) rozhodnutím všeobecného súdu (, , ,

a pod.). V súvislosti s tvrdeným zásahom do označených práv sťažovateľky

však ústavný súd konštatuje, že (i) krajský súd, ako uviedol v odôvodnení svojho rozsudku,

prioritne chránil záujem maloletej sťažovateľky, (ii) pri rozhodovaní vychádzal aj z jej

priamo a skryto prejaveného názoru pred znalcami, (iii) a vychádzajúc z obsahu príloh

k sťažnosti nemožno uvažovať o tom, že zverenie sťažovateľky do osobnej starostlivosti

matky za súčasnej úpravy styku sťažovateľa s ňou a určenia jeho vyživovacej povinnosti jej

nezabezpečí právo na potrebnú životnú úroveň a na rozvoj osobnosti v čo najväčšej miere.

25. Posúdenie uvedených otázok nepatrí do právomoci ústavného súdu, pretože

všetky tieto garantované práva sťažovateľky mal zohľadniť vo svojom rozhodnutí krajský

súd. Jeho rozhodnutie vychádzajúce zo zhodných záverov znaleckých posudkov však ani

v tomto smere nevykazuje žiadne pochybnosti ústavnoprávnej relevancie, ktorých reálnosť

by sa mohla posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto sťažnosť aj

vo vzťahu k sťažovateľke odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

26. K porušeniu označených práv postupom kolízneho opatrovníka malo dôjsť tým,

že tento nebol prítomný na jednom pojednávaní krajského súdu, a tým, že odmietol zisťovať

názor sťažovateľky vo veci, ktorá sa jej týka, čím nechránil jej záujmy. Z obsahu

odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že kolízny opatrovník vykonal šetrenie

v domácnostiach obidvoch rodičov sťažovateľky a potom, keď zistil, že dohoda o úprave

pomerov k sťažovateľke medzi rodičmi nie je možná, navrhol ustanovenie znalca a následne

so súdom spolupracoval v rámci vyjadrení k znaleckým posudkom. S jeho neúčasťou na

pojednávaní odvolacieho súdu a možnom zásahu do práv sťažovateľky mal zákonnú

právomoc vysporiadať sa v rámci skúmania podmienok konania (resp. pojednávania)

samotný odvolací súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu ( ). Tu je

však potrebné uviesť, že otázka, či kolízny opatrovník riadne hájil záujmy dieťaťa, nie je

redukovateľná len na jeho účasť na tom-ktorom pojednávaní, ale je potrebné skúmať jeho

pôsobenie v prospech záujmov dieťaťa v celom súdnom konaní. Z obsahu sťažnosti a príloh

k nej pripojených ani v tomto smere nevyplývajú relevantné pochybnosti.

27. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi

sťažovateľov (zrušenie rozsudku krajského súdu, primerané finančné zadosťučinenie

a náhrada trov konania), ktoré sú viazané na to, že sťažnosti bolo vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2011