Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 71/2011
PDF · 181.39 KB
No categories available
III. ÚS 71/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. februára 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa
a advokáta Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 CoE
81/2010 z 29. apríla 2010 a sp. zn. 15 CoE 321/2010 z 27. októbra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára
2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej
Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 CoE 81/2010 z 29. apríla 2010 a sp. zn. 15 CoE
321/2010 z 27. októbra 2010.
Zo sťažností a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy
o úvere uzavretej 28. februára 2005 poskytla dlžníkovi P. R. úver v sume 2 323,57 €, ktorý
bol povinný vrátiť v dvoch mesačných splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi
zmluvného vzťahu priamo v zmluvách dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka,
menovite v každej zmluve určený, je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje
povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu
exekučného titulu. Keďže dlžník splátky neuhradil, 23. júla 2005 bola spísaná notárska
zápisnica, ktorú podpísal splnomocnený zástupca dlžníka.
Dňa 10. novembra 2005 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi
a 28. októbra 2009 podala sťažovateľka návrh na zmenu súdneho exekútora.
Na základe poverenia udeleného Okresným súdom Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný
súd“) 10. januára 2006 začal súdny exekútor nútený výkon rozhodnutia.
Okresný súd uznesením sp. zn. 11 Er/2558/2005 z 1. februára 2010 vyhlásil exekúciu
za neprípustnú a o návrhu na zmenu súdneho exekútora nerozhodol. Proti tomuto
rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením
sp. zn. 16 CoE 81/2010 z 29. apríla 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne
a právne správne.
Okresný súd následne uznesením sp. zn. 11 Er/2558/2005 z 12. júla 2010 exekúciu
zastavil. Sťažovateľka podala 16. augusta 2010 proti uzneseniu okresného súdu odvolanie,
o ktorom krajský súd rozhodol tak, že napadnuté uznesenie okresného súd potvrdil.
V ďalšom sťažovateľka podrobne interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že podľa jej názoru napadnutými
uzneseniami krajského súdu a postupom súdov, ktorý im predchádzal, bolo porušené jej
základné právo „na spravodlivý proces“ vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj „právo
pokojne užívať svoj majetok“ zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu.
Sťažovateľka tiež tvrdí, že sťažnosť bola podaná v rámci zákonnej dvojmesačnej
lehoty, pretože rozhodnutie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 26. novembra 2010.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...
dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu... “ napadnutými
uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia a veci vráti na ďalšie konanie
a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd označenými
uzneseniami sp. zn. 16 CoE 81/2010 z 29. apríla 2010 a sp. zn. 15 CoE 321/2010
z 27. októbra 2010 porušil jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
1. Tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojich označených práv
podľa dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 16 CoE 81/2010 z 29. apríla 2010,
ústavný súd odmietol ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Ústavný súd stabilne zotrváva na stanovisku, že nedodržanie uvedenej lehoty je
zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti. V prípade podania sťažnosti po
uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto
lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde
neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).
Ústavný súd zistil, že napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. 16 CoE 81/2010
z 29. apríla 2010 v spojení s rozhodnutím okresného súdu nadobudlo právoplatnosť
21. júna 2010. Sťažnosť odoslala sťažovateľka na poštovú prepravu ústavnému súdu
až 21. januára 2011, čo je zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej zákonom o ústavnom súde
na podanie sťažnosti. V tejto časti tak ústavný súd posúdil predloženú sťažnosť ako
oneskorene podanú.
2. Tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojho práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku
podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu sp. zn. 15 CoE 321/2010
z 27. októbra 2010, ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2
Krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. 15 CoE 321/2010 z 27. októbra 2010
potvrdil uznesenie prvostupňového súdu o zastavení exekúcie po právoplatnosti uznesenia
krajského súdu sp. zn. 16 CoE 81/2010 z 29. apríla 2010, ktorým potvrdil uznesenie
okresného súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú.
K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 98/06 a III. ÚS 299/07).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno zastaviť na návrh
alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne
zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne
pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje
Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne
daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie
núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu
celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho
existencie nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor
krajského súdu, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným
titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná,
čo je dôvod na zastavenie exekučného konania. Krajský súd potvrdil uznesenie
prvostupňových súdov, ktorým zastavil exekúciu v zásade z dôvodu, že exekúciu nemožno
vykonať pre vadu exekučného titulu – notárskej zápisnice, v ktorej chýbal súhlas povinného
s vykonateľnosťou notárskej zápisnice.
Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 2007
vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod
č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená.“
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho
konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08, III. ÚS 48/2011), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
K namietanému porušeniu čl. 1 dodatkového protokolu
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd
považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,
súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto
porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy
postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6
ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu označeného práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu (obdobne tak konštatoval vo veci sťažovateľky III. ÚS 48/2011).
Nemožno akceptovať ani námietku sťažovateľky v tom zmysle, že zastavením
exekúcie došlo zo strany štátneho orgánu k znemožneniu plnenia, ktoré vzniklo na základe
zmluvy o úvere, pretože zmluva o úvere napadnutým uznesením nebola vôbec dotknutá a jej
posúdenie nebolo ani pre rozhodovanie okresného súdu a krajského súdu v danej veci
relevantné. Aj keď krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie príslušného
okresného súdu, ktorým bola exekúcia zastavená, uvedené nebráni sťažovateľke domáhať sa
na príslušnom súde podľa platných procesných predpisov vydania rozhodnutia znejúceho
na plnenie dlžnej peňažnej sumy v zmysle úverovej zmluvy.
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení
s uznesením prvostupňového súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého
uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že ním došlo k zásahu
do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy
svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým
ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry
formulovanej najvyšším súdom.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi
napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá
by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,
a preto je sťažnosť aj v tejto časti zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde a ústavný súd ju z tohto dôvodu pri predbežnom prerokovaní odmietol.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších nárokoch uplatnených
v sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. februára 2011