Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 37/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou H..., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa

a advokáta Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.

-47 z 8. novembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -47 z 8. novembra 2010.

Zo sťažností a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy

o úvere uzavretej 6. augusta 2004 (ďalej len „zmluva o úvere“) poskytla fyzickej osobe úver

v sume 331,94 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bola dlžníčka povinná vrátiť v dvoch

mesačných splátkach v sume 209,12 € mesačne od 14. augusta 2004.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

«Dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, čím sa dostal do omeškania

so splácaním úveru, čím sa stal v zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru úver

okamžite splatný. Dňa 05. 07. 2005 bola notárom spísaná notárska zápisnica; notárska

zápisnica bola podpísaná určeným splnomocneným zástupcom dlžníka.

Dňa 21. 10. 2005 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny

exekútor následne na základe poverenia udeleného Okresným súdom Lučenec (ďalej len

„Okresný súd“) dňa 15. 11. 2005 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúcia.

Súdny exekútor podaním zo dňa 12. 05. 2010 podal podnet na vyhlásenie exekúcie

za neprípustnú. Okresný súd ako súd vecne a miestne príslušný na rozhodovanie

o exekučnej agende zahájil konanie na zastavenie exekúcie, následne exekučné konanie bez

akéhokoľvek dokazovania, či predchádzajúcej výzvy k vyjadreniu sa účastníkom k návrhu

uznesením zo dňa 03. 06. 2010, sp. zn. -19 vyhlásil exekúciu za neprípustnú

a exekúciu zastavil.

Sťažovateľ podal dňa 18. 06. 2010 odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu.

Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) ako súd odvolací uznesením

zo dňa 08. 11. 2010 potvrdil uznesenie Okresného súdu zo dňa 03. 06. 2010 ako vecne

a právne správne...

Ako vyplýva z vyššie uvedeného skutkového stavu okresný súd vydal poverenie, t. j.

riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto

svojím postupom okresný súd vytvoril sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne

legitímne očakávanie sťažovateľa užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou

súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Okresný súd z podnetu exekútora zahájil konanie smerujúce k vyhláseniu exekúcie

za neprípustnú, pričom pred zahájením tohto konania ani v jeho priebehu neposkytol

priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o neprípustnosti

exekúcie a jej následnému zastaveniu.

Okresný súd v priebehu konania na zastavenie exekúcie, ako vyplýva z odôvodnenia

predmetného rozhodnutia opätovne preskúmal exekučný titul a súvisiace doklady najmä

predmetnú zmluvu o úvere, t. j. vykonal dokazovanie. V priebehu tohto konania súd nedal

priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť

navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie, t. j. vyhlásiť

exekúciu za neprípustnú a následne zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným

porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch

a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.

Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť

kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť

si svoje povinnosti voči sťažovateľovi formou núteného výkonu práva, t. j. exekúcie, ale súd

týmto konaním na vyhlásenie exekúcie za neprípustné a následne zastavenie exekúcie bez

návrhu a dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví

ako v tomto prípade pričom, ale povinnosť dlžníka plniť zostáva zachovaná spolu

s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto pohľadávky, čím sa zvyšuje celkový

záväzok povinného.

Na záver okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím zlomil právnu istotu

účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať

svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných

povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie.

V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím

rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva sťažovateľa

pokojne užívať svoj majetok...

Sťažovateľ má za to, že na základe zmluvy o úvere mu vznikol nárok na vrátenie

peňažných prostriedkov osobou, ktorej úver poskytol. Tento nárok nebol nikdy

spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu

vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľ tak vlastnil majetok („posession“

„bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne) právo (ktoré

vzniklo na základe bilaterálneho právneho úkonu – zmluvy, ktorej platnosť nebola

účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval toto svoje právo pod

dohľadom súdu. Ako Európsky súd pre ľudské práva uvádza inter alia v rozhodnutí

Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem vlastníctvo má

autonómny význam, ktorý sa neobmedzuje na vlastníctvo hmotných vecí (statkov), práva a

záujmy predstavujúce aktíva môžu byť považované za vlastníctvo“. V prípade sťažovateľa

nejde o žiadne fiktívne právo, ktorého existencia by mala byť určená dodatočne alebo

existencia nároku by mohla byť spochybnená.»

Sťažovateľka zastáva názor, že v posudzovanom prípade došlo k zásahu do jej práva

pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že Okresný súd Lučenec (ďalej len

„okresný súd“) exekúciu vyhlásil za neprípustnú, zastavil ju, čím znemožnil nútený výkon

práva, na ktorý jej vznikol na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený

predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd

po jej prijatí na ďalšie konanie rozhodol o nej nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej

práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutým uznesením krajského súdu,

zruší toto uznesenie, vec vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné

zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu alebo jeho namietaným rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, ).

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

problému nastolenému sťažnosťou sťažovateľky spočívajúceho v tom, či krajský súd

rozhodujúci v rámci preskúmavaného exekučného konania o odvolaní proti

prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc preskúmať

prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu a súvisiace doklady, najmä

predmetnú zmluvu o úvere, t. j. vykonať dokazovanie bez vyjadrenia účastníkov.

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu

možno zastaviť na návrh, alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých

všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo

na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného

poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo

môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný

súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania len čo zistí, že sú dané

dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je

povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky

predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný

exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd ako súd

odvolací napadnutým uznesením potvrdil rozhodnutie okresného súdu, ktorým vyhlásil

exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom JUDr. J. Ď. pod sp. zn. EX 2838/2005

za neprípustnú a následne túto exekúciu zastavil ako vecne správne.

Krajský súd v namietanom uznesení okrem iného uviedol:

«Podstatnou a z hľadiska posúdenia správnosti úvahy exekučného súdu relevantnou

skutočnosťou je, že splnomocnenie, ktoré udelil povinný v zmluve o úvere, je koncipované

široko a všeobecne. Povinný splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene uznala záväzok,

ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa povinný vzdal svojho práva

uznať alebo neuznať prípadný záväzok, ktorý vznikne či nevznikne v budúcnosti. Povinnému

bolo už v tom čase, kedy ešte záväzok v zmysle určitého a konkrétneho dlhu neexistoval,

odňaté právo namietať výšku „uznaného“ dlhu v čase uznania, pretože neistý záväzok

v budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný, navyše nemožno ani predpokladať, či

určité právne významné okolnosti (omeškanie dlžníka a v akom rozsahu) vôbec v budúcnosti

nastanú. Zástupca povinného navyše určil lehotu, dokedy má byť dlh zaplatený zjavne bez

splnomocnenia povinným, navyše dlžníka tým zaviazal k povinnosti a k lehote, o ktorej

nemohol mať vedomosť, pretože splnomocnenie koncipované tak, ako je obsiahnuté

v zmluve o úvere, vytvára široký priestor pre konanie a právne úkony splnomocnenca,

správne ho exekučný súd považoval za neplatné. Exekučný súd poukázal aj na rozpor

záujmov povinného a „ním zvoleného“ zástupcu s poukazom na ustanovenie § 22 ods. 2

, s čím sa odvolací súd takisto v plnom rozsahu stotožňuje. Zmluvná

voľnosť povinného pri „zvolení“ si splnomocneného zástupcu bola zjavne obmedzená

natoľko, že pri možnej jedinej variante konkrétneho zástupcu vyplývajúcej

a zakomponovanej priamo do predtlače už vopred pripravenej zmluvy o úvere, nemožno

o jeho slobodnej vôle pri zvolení si zástupcu vôbec hovoriť. Tým je spochybnený základný

predpoklad pri udelení plnej moci, teda to, že splnomocnenec bude hájiť záujem povinného

ako aj slobodná voľba pri výbere svojho splnomocnenca. Už len všetky tieto skutočnosti,

konštatované jednak v napadnutom uznesení, ako aj konštatované odvolacím súdom, každá

sama osebe by mala za následok vyslovenie absolútnej neplatnosti udeleného

plnomocenstva. Pokiaľ teda plnomocenstvo udelené platné nebolo, nemohli z neskorších

právnych úkonov uskutočnených „splnomocneným zástupcom“ v mene splnomocniteľa

nadobudnúť právne účinky pre osobu, v mene ktorej „konal“. Ak teda z neplatne udeleného

plnomocenstva nevyplynuli právne účinky vykonaného právneho úkonu v mene povinného,

ani predložená notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom, na základe ktorého by

oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci

exekúcie domáhať.

Ani námietka oprávneného, podľa ktorej už súd posudzoval súladnosť exekučného

titulu – notárskej zápisnice so zákonom, pričom táto otázka bola predmetom skúmania

exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, a súd uznal exekučný titul

za súladný, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, neobstojí.

Povinnosťou súdu je v každom štádiu vedenia exekúcie prihliadať na to, či existujú

formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Nevyhnutným predpokladom na

vedenie exekúcie voči povinnému je existencia spôsobilého exekučného titulu (§ 41

Exekučného poriadku). Exekučný súd v rozsahu jemu danej prieskumnej činnosti (či je

exekučný titul vydaný orgánom oprávneným na jeho vydanie, či je exekučný titul materiálne

a formálne vykonateľný a či sú oprávnený a povinný vecne legitimovaní) skúma exekučný

titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie

(§ 44), na prípadnú námietku povinného proti exekúcii (§ 50) a taktiež na prípadný návrh

povinného na odklad či zastavenie exekúcie (§ 58). Súd môže zároveň v tomto rozsahu

skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (tj. v každom štádiu konania

na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu). Pokiaľ však exekučný súd zisti formálne

či materiálne nedostatky vykonateľnosti exekučného titulu (zistený nedostatok týkajúci sa

plnej moci), majúci za následok absolútnu neplatnosť exekučného titulu, je táto skutočnosť

postačujúca pre jednoznačný záver súdu, že predmetná notárska zápisnica nemôže byť a nie

je spôsobilým exekučným titulom a následne vysloviť podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g)

Exekučného poriadku neprípustnosť exekúcie, pretože je tu iný dôvod brániaci vedeniu

exekúcie a majúci za následok jej zastavenie.»

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na ustálenú judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.

z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod

č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.“.

V danej veci ústavný súd nedospel k záveru, že by sťažovateľkou napadnutý postup

a rozhodnutie krajského súdu č. k. -47 z 8. novembra 2010 neprípustným

spôsobom zasahovali do práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa názoru ústavného súdu právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1

dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia

vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu

ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne,

zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska

akceptovateľné.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím

krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby

bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m.

, ).

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú

judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné

princípy postupu vyplývajúce z až , resp. dohovoru. Keďže ústavný

súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou

označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd

stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany

ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by takým

postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale

bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy

(obdobne napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel

k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo

by signalizovalo, že ním došlo k zásahu do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1

dodatkového protokolu. Všeobecné súdy svojím postupom aplikovali zákony podľa ich

obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku a Občianskeho

zákonníka) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá

by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25

ods. 2 .

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ak celok, ústavný súd o ďalších nárokoch

na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2011