Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 48/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2011

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a

advokáta Mgr. J. H., vedené pod sp. zn. a sp. zn. , ktorými

namieta porušenia svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 30. septembra

2010 a sp. zn. z 26. októbra 2010, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. a sp.

zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp

317/2011.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu ich zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. februára

2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom

konateľa a advokáta Mgr. J. H., ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len ,,dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16

CoE/237/2010 z 30. septembra 2010 a sp. zn. z 26. októbra 2010 (ďalej aj

„napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy

o úvere (ďalej len „zmluva“) uzavretej 28. novembra 2003 poskytla fyzickej osobe úver

v sume 398,33 € a na základe zmluvy uzavretej 21. februára 2005 poskytla fyzickej osobe

úver v sume 663,88 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v 10

mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. ) alebo v 9 mesačných splátkach

(vec vedená pod sp. zn. ). Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného

vzťahu priamo v zmluvách dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, určený menovite

v každej zmluve, je (bude) oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem

iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu.

Keďže dlžníci neuhradili dve po sebe idúce splátky, boli 1. augusta 2004 (vec vedená pod

sp. zn. ) a 10. júla 2005 (vec vedená pod sp. zn. ) notárom

spísané notárske zápisnice, ktoré podpísal v príslušných zmluvách určený splnomocnený

zástupca dlžníka.

1. Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 8. októbra 2004 podaný návrh na

výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným

súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) 19. novembra 2004 začal nútený výkon

rozhodnutia. Dňa 28. októbra 2009 podal sťažovateľ návrh na zmenu súdneho exekútora,

ktorému bolo udelené poverenie na výkon exekúcie 19. novembra 2004. Okresný súd

uznesením č. k. -19 zo 7. januára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú

a zastavil ju. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd uznesením č. k. -42 z 30. septembra 2010 tak, že potvrdil

prvostupňové uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie ako správne tak z vecného, ako aj

právneho hľadiska.

2. Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 25. októbra 2005 podaný návrh na

výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným

súdom 12. decembra 2005 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 28. októbra 2009 podal

sťažovateľ návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorému bolo udelené poverenie na výkon

exekúcie 4. januára 2006. Okresný súd uznesením č. k. -19 z 1. júna 2010

vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto rozhodnutiu podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 26. októbra 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie vo výroku o vyhlásení exekúcie

za neprípustnú a zastavení exekúcie a o zamietnutí návrhu na zmenu súdneho exekútora ako

správne tak z vecného, ako aj právneho hľadiska.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom,

ktorý im predchádzal, „... boli porušené... základné práva a slobody vyplývajúce z článku 6

ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej súvislosti

s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli... porušené aj základné

práva a slobody sťažovateľa vplývajúce z čl. 1 Dodatkového protokolu...“. V ďalších

častiach sťažností sťažovateľka s poukazom na viacero rozhodnutí Európskeho súdu pre

ľudské práva a ústavného súdu interpretuje čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového

protokolu a v podstatnom uvádza, že „v nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý

proces krajský súd porušil svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania... aj

práva sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok... tým, že súd zasiahol do vykonávacieho

konania... tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa

vlastniť majetok... v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby

ústavný súd o nich rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý

proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu...“ napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté

uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako

aj úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné

konanie, avšak v súlade s možno v konaní o sťažnosti podľa

primerane použiť na prípadné spojenie vecí .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. , z ktorých vyplýva ich právna a skutkovú súvislosť,

a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému

tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc

v spojení s tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K opodstatnenosti sťažností sťažovateľky

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Z obsahu sťažností možno vyvodiť, že ich podstatou je nesúhlas sťažovateľky

so zastavením konania v jej exekučných veciach. Krajský súd tým, že napadnutými

uzneseniami potvrdil uznesenia prvostupňových súdov vo výroku o zastavení exekúcie

v zásade z dôvodu, že exekúciu nemožno vykonať pre vadu exekučného titulu – notárskej

zápisnice, v ktorej chýbal súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, podľa

názoru sťažovateľky porušil jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, ako aj právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

V nadväznosti na tvrdenia sťažovateľky ústavný súd poukazuje na § 58 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), podľa ktorého exekúciu možno zastaviť na

návrh alebo aj bez návrhu.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu

(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok

podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený

explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení

exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie

núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu

celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie

takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho

existencie totiž nemožno exekúciu vykonať. Preto možno podľa názoru ústavného súdu

považovať za ústavne akceptovateľný právny názor krajského súdu vyjadrený

v napadnutých uzneseniach, podľa ktorého ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je

spôsobilá byť exekučným titulom či už z formálneho, alebo z materiálneho hľadiska, tak je

exekúcia neprípustná, čo zakladá dôvod na zastavenie exekučného konania.

Pokiaľ ide o vykonateľnosť notárskej zápisnice ako exekučného titulu, ústavný súd

poukazuje na svoj skorší nález sp. zn. , v ktorom konštatoval, že „rozdiel medzi

uznaním dlhu, resp. záväzku podľa hmotného práva a medzi notárskou zápisnicou

obsahujúcou právny záväzok podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, teda podľa

procesného práva, je v dvoch náležitostiach. Predovšetkým nemôže ísť o jednoduchý

písomný právny úkon, ale o písomný právny úkon v kvalifikovanej forme, teda vo forme

notárskej zápisnice. Okrem toho musí notárska zápisnica obsahovať výslovný súhlas

povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku.“. Ústavný súd taktiež uviedol, že

vykonateľnosť notárskej zápisnice „sa skúma rovnako ako pri vykonateľných rozhodnutiach

podľa príslušných predpisov procesného práva, t. j. skúma sa formálna a materiálna stránka

vykonateľnosti“.

Ústavný súd v naznačených súvislostiach poukazuje taktiež na ustálenú judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku

z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn. publikovanom v Zbierke stanovísk

a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na

základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia

podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť

v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje že vo veciach patriacich do

právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

(mutatis mutandis , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

V okolnostiach prípadu ústavný súd aj vzhľadom na už uvedené považuje právne

názory vyjadrené v napadnutých uzneseniach krajského súdu týkajúce sa možnosti zastaviť

konanie v exekučných veciach, t. j. týkajúce sa právnej podstaty sťažností sťažovateľky,

z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné, keďže sú primeraným spôsobom

odôvodnené a v žiadnom prípade ich nemožno považovať za arbitrárne.

Za daných okolností podľa názoru ústavného súdu nemohlo dôjsť napadnutými

uzneseniami krajského súdu k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru ani jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Vo vzťahu k tomuto právu ústavný súd navyše pripomína právny názor vyplývajúci z jeho

doterajšej judikatúry, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí

aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že

všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

, resp. dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa dodatkového

protokolu by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu

primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných

princípov vyjadrených v až , resp. dohovoru, prípadne

v spojení s ich porušením (m. m. alebo ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými

uzneseniami krajského súdu a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť

vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie. Z uvedeného

dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky rozhodol podľa

o ich odmietnutí z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosti boli odmietnuté, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu

ústavnosti uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2011